Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 10, 2018

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 3T/54/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117010865

Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Kačáni

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2018:1117010865.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudcom Mgr. Michalom Kačánim, v trestnej veci
obžalovaného O. U., pre prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 171 odsek 1 Trestného zákona, na hlavnom

pojednávaní konanom dňa 10.05.2018 v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný:
O. U. L. A. H. Á. G. narodený XX.XX.XXXX S. G., trvale bytom N.L.Z., G.Í. X. XX,

s a u z n á v a v i n n ý m , ž e

dňa 19.04.2017 v čase okolo 21.00 hodine v Bratislave na Heydukovej ulici mal pri sebe 1 ks

vrecka s tlakovým uzáverom s obsahom bielej kryštalickej látky, pričom expertízou Kriminalistického
a expertízneho ústavu Policajného zboru Bratislava bolo zistené, že predložené vrecko s plastovým
uzáverom obsahovalo 132 mg kryštalického materiálu obsahujúceho viac ako 20 mg účinnej látky
metamfetamín vo forme voľnej bázy, čo predstavuje 2 obvykle jednorazové dávky drogy, pričom
metamfetamín je v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a
prípravkoch v znení neskorších predpisov zaradený do II. skupiny psychotropných látok,

t e d a

- neoprávnene prechovával pre vlastnú potrebu psychotropnú látku,

č í m s p á c h a l

- prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a
obchodovania s nimi podľa § 171 odsek 1 Trestného zákona.

Za to sa
o d s u d z u j e :

Podľa § 171 odsek 1 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2, odsek 3, § 36 písmeno l/ Trestného
zákona, § 49 odsek 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov.Podľa § 48 odsek 2 písmeno a/ Trestného zákona súd obžalovaného pre výkon uloženého trestu odňatia
slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Na Okresný súd Bratislava I bola dňa 24.11.2017 doručená obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry
Bratislava I z toho istého dňa, č. k. 3 Pv 182/17/1101-11 na obvineného O. U., pre skutok
právne kvalifikovaný ako prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 171 odsek 1 Trestného zákona, ktorého sa mal
dopustiť na tom skutkovom základe, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Súd na podklade podanej obžaloby nariadil vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom po tom, čo
obžalovaný O. U. urobil vyhlásenie podľa § 257 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku (že je nevinný
zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe), vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného O. U.,
čítaním zápisnice o výpovedi svedka F.F.H. O. z prípravného konania postupom podľa § 263 odsek

1 Trestného poriadku (so súhlasom obžalovaného a prokurátora), čítaním znaleckého posudku za
splnenia podmienok upravených v § 268 odsek 2 Trestného poriadku (so súhlasom obžalovaného a
prokurátora), a to znaleckého posudku KEU PZ zo dňa 12.07.2017, č. PPZ-KEU-BA-EXP-2017/5110,
čítaním listinných dôkazov podľa § 269 Trestného poriadku, a to zápisnice o vydaní veci, výpisu
z ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, odpovede na lustráciu v

STA, odpovede na lustráciu v ZVJS, odpovede na lustrácie v GP, aktuálneho odpisu registra trestov
obžalovaného, ako aj čítaním listín predložených obžalovaným na hlavnom pojednávaní, a to dohody o
pracovnej činnosti, popisu práce a dohody o hmotnej zodpovednosti.

Všetky vo veci vykonané dôkazy súd vyhodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného

na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne tak, ako to predpokladá
§ 2 odsek 12 Trestného poriadku. Na základe takto vykonaného dokazovania súd dospel k záveru,
že skutok, ktorý je obžalovanému kladený za vinu, sa stal, tento skutok spáchal obžalovaný O. U. a
podľa názoru súdu boli týmto skutkom naplnené všetky zákonné znaky prečinu nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

§ 171 odsek 1 Trestného zákona. Vychádzajúc z kritérií upravených v 10 odsek 2 Trestného zákona
súd tiež ustáli, že závažnosť činu dosiahla Trestným zákonom požadovaný stupeň na to, aby bola
vyvodzovaná trestnoprávna zodpovednosť.

Obžalovaný O. U. v rámci svojej obhajoby na hlavnom pojednávaní uviedol, že v tom čase mal zlé

obdobie, užíval drogy a teda zakúpil si drogu v hodnote 20,-Eur, ktorá však na neho nemala taký
účinok, ako je uvedený v znaleckom posudku. Dal si drogu v jednej dávke prostredníctvom alobalu,
ale táto nemala žiaden účinok, nespravila s ním absolútne nič. Preto chcel zvyšok vrátiť. Ten si ale
zabudol v bunde a s týmto zvyškom ho chytila hliadka PZ. Drogu zakúpil v Podunajských Biskupiciach
od osoby, ktorú volajú Malý I.. Jeho pravé meno nepozná a nepozná ho ani osobne. U tejto osoby si

kúpil drogu prvýkrát, pričom išlo o ojedinelú situáciu. Následne ale uviedol, že drogy kupoval aj u iných
dealerov, u ktorých bol účinok drogy zjavne silnejší. Predmetné zlé obdobie mal asi pol roka až rok
dozadu od spáchania skutku. Dôvodom boli problémy s priateľkou. Počas tohto obdobia možno 7 až
10 krát mesačne vyhľadal dealera za účelom zaobstarania si drog a ich užitia. Iné drogy neužíval s
výnimkou marihuany. Obžalovaný na hlavnom pojednávaní tiež vyjadril ľútosť nad spáchaným činom,

pričom dodal, že od tej doby vedie riadny život a súčasne sa zamestnal. S program sociálneho výcviku
alebo iného výchovného programu vyplývajúcom z prechádzajúceho odsúdenia začal v roku 2015 a
naposledy sa ho zúčastnil asi dva mesiace dozadu.

Vychádzajúc z takto zvolenej obhajoby obžalovaného je zrejmé, že jej základom (čo do otázky viny)

má byť tvrdenie, že obžalovaným užitá dávka drogy nemala na neho žiadny účinok a teda nemohla byť
návykovou látkou tak, ako to definuje § 130 odsek 5 Trestného zákona, podľa ktorého návykovou látkou
sa na účely tohto zákona rozumie alkohol, omamné látky, psychotropné látky a ostatné látky spôsobilé
nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka alebo jeho ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti, alebo
sociálne správanie. Z toho by následne musel rezultovať záver, že by sa v danom prípade nemohlo

jednať o prechovávanie drog pre vlastnú potrebu v zmysle § 135 odsek 1 Trestného zákona a teda anio trestný čin - prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držania a obchodovania s nimi podľa § 171 odsek 1 Trestného zákona.

Túto obhajobnú argumentáciu obžalovaného však súd nemohol v nijakom smere akceptovať, nakoľko
nezodpovedá zistenému skutkovému stavu, ako ani zodpovedajúcej právnej úprave v zmysle
príslušných vyššie uvedených ustanovení Trestného zákona.

V súvislosti s procesným postupom orgánov činných v trestnom konaní je potrebné predovšetkým

konštatovať, že pri zaistení predmetnej látky zo strany príslušníkov polície súd nezistil žiadne
pochybenia, ktoré by odôvodňovali záver o nezákonnom získaní dôkazu. S poukazom na výsledky
dokazovania je zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní odôvodnene nadobudli podozrenie, že
obžalovaný O. U. má v držbe omamnú alebo psychotropnú látku, na základe čoho vykonali služobný
zákrok. Ako totiž v prípravnom konaní vypovedal svedok F. O., tento spolu s kolegom pri výkone
hliadkovej služby spozorovali obžalovaného v prítomnosti ženy v tesnej blízkosti Židovskej synagógy,

pričom obžalovaný v ruke držal igelitové vrecúško s neznámym obsahom. Následne po tom, ako
k nim pristúpili, obžalovaný predmetné igelitové vrecúško rýchlo schoval do bundy. Takéto konanie
obžalovaného evidentne bolo spôsobilé vzbudiť podozrenie z páchania daného trestného činu, v
dôsledku čoho policajti správne obžalovaného na takéto podozrenie upozornili, poučili ho v zmysle
zákona, na základe čoho obžalovaný dobrovoľne vydal z vrecka bundy, ktorú mal na sebe, 1 ks zelené

priehľadné vrecko s obsahom neznámej bielej látky.

K prečítanej zápisnici o výsluchu tohto svedka obžalovaný na hlavnom pojednávaní v rámci vyjadrenia
k dôkazu síce uviedol, že vrecúško v ruke nedržal, pričom to vrecúško bolo malé a policajt teda ani
nemohol vidieť jeho obsah, avšak toto vyjadrenie považuje súd za čisto účelové, nakoľko ho obžalovaný

urobil po tom, čo mu jeho obhajca pri jeho vyjadrení ukázal list papiera (formát A4) s poznámkami.
Okrem toho je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že ak by obžalovaný nemal predmetné igelitové
vrecúško v ruke, nemali by príslušníci PZ dôvod k nemu (k nim) pristúpiť a obžalovaný by si dané
vrecúško neschovával rýchlo do bundy. Pritom nebol zistený žiaden dôvod, pre ktorý by si takéto
konanie obžalovaného mali príslušníci PZ vymýšľať. Taktiež možno konštatovať, že aj v prípade malého

igelitového vrecúška je možné vlastnými zmyslami vnímať (z primeranej vzdialenosti), či má alebo nemá
nejaký obsah bez ohľadu na to, či tento obsah je možné presne identifikovať. Už pojem „podozrenie“
alebo slovné spojenie „nadobudnutie podozrenia“ nevyžaduje v danom prípade presnú znalosť o obsahu
igelitového vrecúška, ale úplne postačujú také skutočnosti, aké uviedol vyššie menovaný svedok.

Z vykonaného dokazovania teda vyplynulo, že obžalovaný mal evidentne v držbe jedno vrecko s
tlakovým uzáverom s obsahom bielej kryštalickej látky, o ktorej bolo expertízou Kriminalistického a
expertízneho ústavu Policajného zboru Bratislava (znaleckým posudkom KEÚ PZ zo dňa 12.07.2017,
č. PPZ-KEU-BA-EXP-2017/5110) následne zistené, že sa jedná o 132 mg kryštalického materiálu
obsahujúceho viac ako 20 mg účinnej látky metamfetamín. Obžalovaný O. U. túto skutočnosť ani

nepopieral a táto je podložená výpoveďou svedka F. O., príslušníka PZ, ktorý spolu s kolegom npráp. A.
A. uvedenú látku u obžalovaného zaistili, resp. ktorým ju obžalovaný vydal. S touto zistenou skutkovou
okolnosťou korešponduje aj zápisnica o vydaní veci podpísaná samotným obžalovaným.

V zmysle záverov vyššie označeného znaleckého posudku je 20 mg účinnej látky metamfetamín vo

forme voľnej bázy možné považovať za minimálne dve bežné jednotlivé dávky drogy, pričom uvedené
množstvo je spôsobilé ovplyvniť psychiku užívateľa (konzumenta).

Podľa zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení
neskorších predpisov je metamfetamín zaradený do II. skupiny psychotropných látok.

V posudzovanom prípade bolo pre vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti potrebné ustáliť, či
vyššie uvedený materiál zaistený u obžalovaného, možno považovať za minimálne dve obvykle
jednorazové dávky drogy, a to z hľadiska kvalitatívneho kritéria a v kladnom prípade dôsledne posúdiť
otázku konkrétneho stupňa závažnosti činu z hľadiska materiálnej stránky trestného činu. Na tomto
mieste súd iba pripomína, že s poukazom na ostatnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. apríla 2017, sp. zn. 2 Tdo 53/2016, publikované
pod č. 74 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2017) nie je
pre určenie jednotlivých obvykle jednorazových dávok drogy určujúce a právne významné kvantitatívne
kritérium, t. j. celková hmotnosť zaistenej látky, ale iba hmotnosť účinnej látky obsiahnutej v celkovommnožstve zaisteného materiálu, ktorá je spôsobilá nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka alebo jeho
ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti, alebo sociálne správanie.

V kontexte obhajobnej argumentácie obžalovaného súd uvádza, že podľa jeho názoru zmyslom
zakomponovania pojmu „obvykle jednorazová dávka drogy“ do trestnoprávnej úpravy nie je a nebolo
skúmanie obvykle jednorazovej dávky drogy u toho ktorého konkrétneho konzumenta (subjektívne
hľadisko), ale stanovenie všeobecného kritéria, opierajúceho sa o poznatky iných vied, z ktorého je
potrebné vychádzať pre účely posúdenia, či ide o návykovú látku spôsobilú nepriaznivo ovplyvniť

psychiku človeka (objektívne hľadisko). Takýto záver možno okrem samotnej dikcie § 135 odsek 1
Trestného zákona oprieť o poznatok, že v drvivej väčšine prípadov by u konkrétnej osoby konzumenta
ani nebolo možné zistiť, aké množstvo účinnej látky je u tejto konkrétnej osoby spôsobilé ovplyvniť
jej psychiku. Podľa odborných názorov by znalec psychiater mohol určiť obvykle jednorazovú dávku
drogy iba teoreticky, nie prakticky. Na tomto mieste považuje súd za vhodné poukázať na názor MUDr.
Okruhlicu, podľa ktorého najbližšie na stanovenie obvykle jednorazovej dávky by bol výsledok získaný

klinickým experimentom za účasti znalca - psychiatra, ktorý by čo najskôr po zachytení administroval
obvinenému u neho nájdenú omamnú alebo psychotropnú látku a sledoval by klinické účinky. Takéto
klinické experimenty, s veľkým rizikom ťažkých, ba niekedy až smrteľných komplikácií, medicínska etika
a zákony nepripúšťajú. Preto jediná korektná odpoveď na otázku orgánov činných v trestnom konaní na
obvykle jednorazovú dávku drogy je zo strany znalca taká, že dostupnými medicínskymi prostriedkami

založenými na medicínsky overených vedeckých dôkazoch sa nedá presne, respektíve vôbec stanoviť
(Príspevok MUDr. Ľubomíra Okruhlicu publikovaný v časopise Alkoholizmus a drogové závislosti č.
4/2012 publikovaný na právnych listoch pod názvom „Psychiatri: Pojem "obvykle jednorazová dávka"
nie je medicínsky pojem.“).

Vyššie prezentované úvahy súdu možno pritom oprieť aj samotné ustanovenie § 130 odsek 5 Trestného
zákona, podľa ktorého návykovou látkou sa na účely tohto zákona rozumie alkohol, omamné látky,
psychotropnélátkyaostatnélátkyspôsobilénepriaznivoovplyvniťpsychikučlovekaalebojehoovládacie
alebo rozpoznávacie schopnosti, alebo sociálne správanie.

Už z dikcie tohto ustanovenia je zrejmé, že pre vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti postačuje
spôsobilosť niektorej z uvedených látok nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka alebo jeho ovládacie
alebo rozpoznávacie schopnosti, alebo sociálne správanie; nevyžaduje sa, aby takýto nepriaznivý vplyv
daná látka na konkrétneho konzumenta aj skutočne mala.

Sumarizujúc uvedené úvahy a závery súdu je zrejmé, že obhajobu obžalovaného súd nemohol
akceptovať.

V prejednávanom prípade bol u obžalovaného zaistený kryštalický materiál obsahujúci viac ako 20 mg
účinnej látky metamfetamín. Vychádzajúc z vlastnej rozhodovacej činnosti súdu v danej problematike,

ale aj z rozhodnutí iných všeobecných súdov Slovenskej republiky a taktiež z odbornej literatúry
súd konštatuje, že už 10 mg účinnej látky metamfetamín je spôsobilých vyvolať nepriaznivý vplyv
predpokladaný v § 130 odsek 5 Trestného zákona. Od tohto množstva účinnej látky sa (v zmysle záverov
vyššie uvedeného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) budú odvíjať násobky obvykle
jednorazovej dávky drogy uvedené v ustanovení § 135 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona. V danej veci

teda ide o dve obvykle jednorazové dávky drogy tak, ako to konštatoval aj KEÚ PZ vo svojom znaleckom
posudku.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností mal teda súd naplnenie formálnych znakov
súdeného prečinu za preukázané, pričom pokiaľ ide o subjektívnu stránku súd dodáva, že u

obžalovaného bolo preukázané zavinenie vo forme priameho úmyslu v zmysle § 15 písmeno a/
Trestného zákona.

Súdsatakistozaoberalotázkouexistenciemateriálnejstránkydanéhoprečinu,atozhľadiskaposúdenia
všetkých skutočností spadajúcich pod kritéria upravené v § 10 odsek 2 Trestného zákona.

Preto s prihliadnutím na požiadavku, že skutočnosti predpokladané v § 10 odsek 2 Trestného zákona je
potrebné hodnotiť vo svojom súhrne bez toho, aby sa niektorej pripisoval väčší či menší význam (jednej
na úkor druhej), súd dospel k záveru, že konkrétna závažnosť stíhaného prečinu dosahuje Trestnýmzákonom vyžadovaný stupeň pre vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti, t. j. stupeň vyšší než
nepatrný.

Podľa názoru súdu vyššia než nepatrná závažnosť činu je v prejednávanej veci okrem zavinenia (priamy
úmysel) daná, resp. určovaná spôsobom vykonania činu a okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný,
kedy obžalovaný mal uvedenú látku v držbe na mieste verejnosti prístupnom v prítomnosti ďalšej osoby
(ženského pohlavia). Pritom pohnútkou obžalovaného nebolo uvedenú látku napríklad len vyskúšať,
nakoľko podľa vyjadrenia samotného obžalovaného tento v tom čase bol užívateľom drog. Tvrdenie

obžalovaného, že túto látku, ktorá mala predstavovať zvyšok zakúpenej drogy, chcel vrátiť osobe, od
ktorej ju kúpil, možno považovať za logicky neudržateľné, nakoľko by nemal dôvod uvedenú látku držať v
ruke a ak by skutočne na neho nemala žiaden účinok, istotne by sa jej „zbavil“ iným spôsobom. Nepatrný
stupeň závažnosti by teda mohol byť odôvodnený vtedy, ak by pohnútkou páchateľa bola napríklad
zvedavosť a išlo by o ojedinelý prípad, pričom by sa tak stalo nie v prítomnosti ďalšej osoby a na inom
mieste, kde sa ani nepredpokladá možná prítomnosť iných osôb, teda na mieste nie verejnosti bežne

prístupnom.

Pokiaľ ide o určenie druhu a výmery trestu, súd vychádzal z účelu trestu vyjadreného v § 34 odsek
1 Trestného zákona, ako aj zo všetkých relevantných zásad pre ukladanie trestu upravených v § 34
odsek 4 Trestného zákona. Súd u obžalovaného zistil jednu poľahčujúcu okolnosť upravenú v § 36

písmeno l/ Trestného zákona spočívajúcej v priznaní a oľutovaní trestného činu a súčasne nezistil žiadnu
priťažujúcu okolnosť obsiahnutú v § 37 Trestného zákona.

V súvislosti s priznaním a oľutovaním trestného činu súd podotýka, že túto poľahčujúcu okolnosť
súd obžalovanému priznal aj napriek tomu, že na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie podľa 257

odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona, že je nevinný zo skutku uvedeného v obžalobe. Obžalovaný
totiž na hlavnom pojednávaní skutok ako taký nepopieral, namietal však právne posúdenie skutku so
zreteľom na podľa neho nesprávne závery znaleckého posudku. Tu súd dodáva, že k zmene postoja
a obhajoby obžalovaného došlo až potom, čo si zvolil obhajcu. Dovtedy obžalovaný priznával vinu za
skutok, resp. trestný čin kladený mu za vinu a svoje konanie aj ľutoval, čo súd zohľadnil už v trestnom

rozkaze vydanom v danej trestnej veci. Podľa názoru súdu by v konkrétnom prípade nebolo správne a
spravodlivé,abyobžalovanémunebolapriznanáuvedenápoľahčujúcaokolnosť,nakoľkosprihliadnutím
na spôsob obhajoby obžalovaného na hlavnom pojednávaní je zrejmé, že táto sa evidentne odvíjala
od služieb zo strany zvoleného obhajcu. Do momentu zvolenia obhajcu obžalovaný nenamietal účinok
metamfetamínu na jeho osobu (na inom mieste odôvodnenia tohto rozsudku boli uvedené dôvody, pre

ktoré takúto obhajobu nemožno v nijakom smere považovať za odôvodnenú), pričom vzhľadom na to, že
nejde osobu s právnickým vzdelaním, by takúto obhajobu obžalovaný s najväčšou pravdepodobnosťou
sám nezvolil. To platí aj ohľadne vyjadrenia obžalovaného až na hlavnom pojednávaní, že uvedené
plastové vrecúško nedržal v ruke (po tom, čo mu obhajca predložil písomné poznámky). Možno teda
odôvodnene usudzovať, že obžalovaný svoje obhajobné tvrdenia zmenil výlučne až v dôsledku služieb

poskytnutých mu zo strany obhajcu, čo podľa názoru súdu samo osebe neznamená skutočnú zmenu
postoja obžalovaného k spáchanému trestnému činu. Bolo by teda čisto formalistickým postupom, ak
by súd v tomto konkrétom prípade obžalovanému zmienenú poľahčujúcu okolnosť nepriznal.

Priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písmeno m/ Trestného zákona súd obžalovanému nepriznal napriek

tomu, že už bol v minulosti právoplatne odsúdený za trestný čin. Obžalovaný totiž stíhaný trestný čin
spáchal počas plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia, v dôsledku čoho súd toto odsúdenie
zohľadnil pri ukladaní nepodmienečného trestu odňatia slobody za použitia ustanovenia § 49 odsek 2
Trestného zákona.

S poukazom na takto ustálený pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností bolo potrebné
obžalovanému ukladať trest v rámci trestnej sadzby upravenej v § 171 odsek 1 Trestného zákona, ktorej
horná hranica bola znížená o jednu tretinu. Pri aplikácii § 38 odsek 3 Trestného zákona a podľa spôsobu
výpočtu upraveného v § 38 odsek 8 Trestného zákona sa v prípade obžalovaného O. znižuje horná
hranica trestnej sadzby upravenej v § 171 odsek 1 Trestného zákona (0 až 3 roky) o jeden rok a teda

upravená trestná sadzba predstavuje rozpätie 0 až 2 roky.

Z hľadiska ustálenej trestnej sadzby považoval súd za adekvátne uložiť obžalovanému trest odňatia
slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov nepodmienečné, a to s prihliadnutím na tú skutočnosť, žeobžalovaný trestný čin spáchal počas plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia, v dôsledku
čoho, s poukazom na § 49 odsek 2 Trestného zákona, nie je možné podmienečne odložiť výkon trestu
odňatia slobody.

Súd nepovažoval za dôvodné a účelu trestu zodpovedajúce uloženie alternatívneho druhu trestu
nespojeného s trestom odňatím slobody, hoci Trestný zákon takúto možnosť pri spáchaní trestného
činu počas plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia nevylučuje. Takýto alternatívny druh
trestu by však v konkrétnom prípade musel byť odôvodnený nielen so zreteľom na povahu stíhaného

trestného činu, ale nepochybne aj so zreteľom na osobu páchateľa, prihliadajúc pritom aj na povahu
predchádzajúcehoodsúdenia(ktorémáokreminéhovýznampráveajnaposudzovanieosobypáchateľa
a možnosť jeho nápravy).

Ako totiž vyplýva z odpisu registra trestov, obžalovaný O. bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava II
zo dňa 18.06.2015, sp. zn. 3T/175/2014, právoplatným dňa 23.06.2015, uznaný za vinného z trestného

činu - zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona s trestnou sadzbou
5 (päť) až 12 (dvanásť) rokov, pričom mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky s
podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 5 (päť) rokov, s uložením probačného dohľadu
spoločne s uložením obmedzenia spočívajúceho v zákaze stretávania sa s osobami, ktoré majú na
neho negatívny vplyv a povinnosti spočívajúcej v príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe v spolupráci s

probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému
výchovnému programu.

Obžalovaný bol teda odsúdený za značne závažný trestný čin, pričom evidentne mu súd ukladal trest
za použitia zmierňujúceho ustanovenia, v dôsledku čoho mu bolo možné uložiť trest odňatia slobody s

podmienečným odkladom jeho výkonu na maximálnu možnú skúšobnú dobu s probačným dohľadom.

Napriek podmienečnému odsúdeniu za takto závažný trestný čin sa obžalovaný dopustil nielen
ďalšieho úmyselného trestného činu počas plynutia skúšobnej doby, ale nerešpektoval ani obmedzenie
spočívajúce v zákaze stretávania sa s osobami, ktoré majú na obžalovaného negatívny vplyv, čo by už

samo osebe mohlo byť dôvodom pre záver, že podmienečné odsúdenie sa u neho minulo účinkom. Ako
totiž v rámci svojej výpovede uviedol sám obžalovaný, od uvedeného odsúdenia obžalovaný 7 až 10 krát
mesačne vyhľadal dealera drog, u ktorého si tieto zabezpečoval za účelom ich konzumácie. Ide teda o
niekoľkonásobne porušenie uvedeného obmedzenia napriek tomu, že obžalovaný si musel byť vedomý,
že porušuje podmienky podmienečného odsúdenia. V tomto smere obžalovaného v nijakom smere

neospravedlňuje jeho tvrdenie, že drogy užíval z dôvodu osobných problémov s priateľkou. Obžalovaný
takéto problémy mohol a mal riešiť úplne iným spôsobom (napríklad vyhľadaním odbornej pomoci),
obzvlášť za situácie, že si musel byť vedomý plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia s
probačným dohľadom.

Z uvedeného nepochybne vyplýva, že predchádzajúce výchovné pôsobenie trestu sa minulo účinkom,
neviedlo u obžalovaného k náležitej sebareflexii v smere vedenia riadneho života a vyvarovania sa
akéhokoľvek protiprávneho konania. Pritom nešlo iba o ojedinelé vybočenie a zlyhanie v rámci určenej
skúšobnej doby, ale o opakované porušovanie uloženého obmedzenia, ktoré vyústilo do spáchania
ďalšieho úmyselného trestného činu. K tomu je potrebné poukázať aj na skutočnosti vyplývajúce z

registra priestupkov obžalovaného, z ktorého je zrejmé, že obžalovaný sa dňa 28.01.2016, teda opäť
počasplynutiaskúšobnejdoby,dopustilpriestupkuprotiverejnémuporiadkupodľa§47odsek1písmeno
d/zákonač.372/1990Zb.opriestupkochvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„zákonopriestupkoch“)
spočívajúcom v znečisťovaní verejného priestranstva na Jantárovej ulici. č. 30, za čo mu bola uložená
bloková pokuta nezaplatená na mieste v sume 33,-Eur.

O osobe obžalovaného svedčia aj ďalšie jeho záznamy v priestupkovom registri. Z neho totiž vyplýva,
že obžalovaný sa dňa 29.03.2015 a 19.03.2015 dopustil priestupkov proti verejnému poriadku podľa
§ 48 zákona o priestupkoch (v prvom prípade porušenie VZN SM č. 6/2013 o dodržiavaní čistoty a
poriadku na území MČ BA Staré Mesto a v druhom prípade porušenie VZN SM č. 12/2013 o zákaze

požívania, predaja a podávania alkoholických nápojov) a dňa 18.06.2014 priestupku proti majetku podľa
§50odsek1zákonopriestupkoch(skutokspočívajúcivpopísaní-spolusďalšímiosobamianeznámym
predmetom - interiéru vozidla, a to umakartu, podlahy, sedadla, ľavého predposledného okna, čím
spôsobili Dopravnému podniku Bratislava, a. s. škodu vo výške 92,02 Eur).Sumarizujúc všetky doterajšie protiprávne konania obžalovaného, ktoré umožňujú utvoriť si plastický
obraz o doterajšom spôsobe života obžalovaného, akcentujúc skutočnosť, že na obžalovaného

nemal žiaden výchovný vplyv ani podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody s probačným
dohľadom (ako ani uložené obmedzenie) za závažný trestný čin, možno konštatovať, že akýkoľvek
druh alternatívneho trestu u obžalovaného neprichádza do úvahy. Niet žiadneho rozumného dôvodu sa
domnievať, že práve teraz by uloženie výchovného trestu bolo čo i len spôsobilé dosiahnuť účel trestu
tak, ako to má na zreteli § 34 odsek 1 Trestného zákona. Z tohto hľadiska súd nepovažoval za relevantné

ani uzatvorenie dohody o pracovnej činnosti, nakoľko táto skutočnosť sama osebe nemôže odôvodňovať
záver o náprave obžalovaného a o tom, že uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody nie je
nevyhnutné,aužvôbecnemôženahrádzaťalebonegovaťvšetkyostatnéokolnostiakritériavýznamnéz
hľadiskaukladaniatrestu.Pritomneuniklopozornostisúdu,žeobžalovanýpredmetnúdohoduuzavrelaž
po tom, čo bol upovedomený o podaní obžaloby pre stíhaný trestný čin, pričom z obsahu spisu vyplýva,
že obžalovaný mal vykonávať pracovnú činnosť aj v čase spáchania skutku (bez ohľadu na to, či mal

alebo nemal uzatvorenú dohodu o pracovnej činnosti, pracovnú zmluvu alebo pod).

Naopak, podľa názoru súdu je potrebné na obžalovaného pôsobiť už aj represívne a tým dôsledne
dopĺňať všetky funkcie trestu, teda popri výchovnej a represívnej aj ochrannú (ochranu spoločnosti) a
preventívnu funkciu (z hľadiska generálnej ale aj individuálnej prevencie).

S poukazom na uvedené má teda súd za to, že za účelom nápravy páchateľa a ochrany spoločnosti
je nevyhnutné na obžalovaného pôsobiť nepodmienečným trestom odňatia slobody, pričom vo vzťahu
k povahe skutku a všetkým kritériám obsiahnutým v § 34 odsek 4 Trestného zákona, prihliadajúc aj na
povahu predchádzajúceho odsúdenia, za zodpovedajúci a adekvátny trest odňatia slobody považuje

súd výmeru 6 (šesť) mesiacov, ktorá v potrebnej miere reflektuje požiadavku na dosiahnutie účelu
trestu. Hoci na základe dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní bolo možné ustáliť oveľa
závažnejšie nerešpektovanie predchádzajúceho podmienečného odsúdenia, než tomu bolo pri vydaní
trestného rozkazu, súd nepovažoval za potrebné ukladať obžalovanému trest prísnejší, než mu uložil
uvedeným trestným rozkazom, t. j. trest vo vyššej výmere než 6 mesiacov. Súd má za to, že aj napriek

všetkým zisteným skutočnostiam, je možné takýto trest považovať za dostatočný, v rámci ktorého súd
zohľadňoval aj vek osoby obžalovaného. Uloženie trestu odňatia slobody vo vyššej výmere by sa už
javilo ako neprimerane prísne.

Vzhľadom na to, že obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch vo výkone trestu odňatia slobody

pre úmyselný trestný čin, súd obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia v súlade s § 48 odsek 2 písmeno a/ Trestného zákona.

S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti a úvahy súdu, bolo rozhodnuté tak, ako je to uvedené
v enunciáte tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku môže obžalovaný a prokurátor podať odvolanie do 15 dní od jeho oznámenia.
V rovnakej lehote s obžalovaným môžu podať odvo-lanie v jeho prospech aj príbuzní obžalovaného v
priamom rade, jeho súro-denci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh.
Odvolanie má odkladný účinok okrem prípadu, že rozsudok nadobudol právoplatnosť spôsobom

predpokladaným v § 183 odsek 1 Trestného poriadku.