Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 14, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/90/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116218943
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2116218943.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň:

JUDr.MagdalénaKrajčovičováaJUDr.AndreaDudášová,vprávnejvecižalobkyne:Všeobecnáúverová
banka, a.s., IČO 31 320 155, so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava, zastúpená splnomocnencom:
Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., IČO 47 255 706, so sídlom Michalská 14, Bratislava,
proti žalovanému: E. K., narodený X.X.XXXX, bytom Z. XXXX/X, I., o zaplatenie 4.533,85 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti výroku III., IV. rozsudku Okresného súdu Trnava č. k.
32Csp/65/2016-61 zo dňa 21.11.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku III. a vo výroku IV. o nároku

na náhradu trov konania p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný m á n á r o k voči žalobkyni na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie úroku z
omeškania vo výške 16,9 % ročne zo sumy 4.468,31 eur od 21.10.2014 do zaplatenia zastavil, výrokom
II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi (správne žalobkyni) sumu 4.185,17 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne počítaným zo sumy 4.185,17 eur od 21.10.2014 do zaplatenia
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom III. žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom IV. rozhodol, že

žalobca (správne žalobkyňa) má právo na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 27,86%.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 488, § 489, § 52 ods. 1, 2, § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. i), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. a), b) zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 251, § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného

sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobkyňa ako veriteľ a žalovaný ako dlžník
uzavreli dňa 6.5.2014 Zmluvu o úvere č. 004589311060514, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal
poskytnúť žalovanému pôžičku v sume 4.500 eur, ktorú sa žalovaný zaviazal splácať v 119-tich
mesačných splátkach s poistením vo výške 78,69 eur. Ročná úroková sadzba bola uvedená vo výške
16,9 % a RPMN boli dojednané vo výške 18,48%, priemerná hodnota RPMN bola uvedená vo výške

18,87%. Termín konečnej splatnosti je uvedený spôsobom 20.4.2024. Celkové náklady dlžníka sú
uvedené v sume 4.864,31 eur, celková čiastka je 9.364,31 eur.4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že právny vzťah založený zmluvou o úvere je právnym
vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho podľa príslušných
ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 52 a nasl.) a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy

spotrebiteľského charakteru (zákona č. 129/2010 Z. z. a zákona č. 250/2007 Z. z.). Žalobkyňa a žalovaný
uzavreli zmluvu o pôžičke, ktorá má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia
§ 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorá zmluva musí obsahovať náležitosti ustanovené
zákonompretakétozmluvypodľa§9ods.2zákonaospotrebiteľskýchúveroch.Pristupujúckuskúmaniu
jednotlivých obsahových náležitostí zmluvy súd prvej inštancie zistil, že zmluva neobsahuje v rozpore s

ustanovením § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, a to výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška mesačnej splátky s poistením 78,69 eur
bezbližšejšpecifikácie,t.j.niejesplnenápožiadavka,abyzmluvaobsahovalavýškusplátkyistiny,výšku
splátky úrokov a výšku splátky iných poplatkov. V súvislosti s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej
únie zo dňa 9.11.2016 pod zn. C-42/15 súd prvej inštancie mal za to, že článok 23 smernice 2008/48
sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave

stanovil, že v prípade, ak zmluva neobsahuje všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 tejto smernice,
táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej
neuvedeniemôžespochybniťmožnosťspotrebiteľaposúdiťrozsahsvojhozáväzku.Vzhľadomnavyššie
uvedené sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca tak nemá
nárok na zaplatenie úroku z pôžičky, poplatkov za poistenie, ani žiadnych poplatkov, ale len na vrátenie

poskytnutej sumy pôžičky po odrátaní plnenia zo strany žalovaného vo výške 314,83 eur. Nebolo sporné,
že žalovanému bola vyplatená suma 4.500 eur z titulu úveru, že žalovaný zaplatil len splátky vo výške
314,83 eur, preto súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 4.185,17 eur a zároveň
úrok z omeškania vo výške vo výške 5% ročne zo sumy 4.185,17 eur od 21.10.2014 do zaplatenia a
vo zvyšku žalobu zamietol.

5. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 27,86 % ako strane
úspešnejšej v konaní, pričom úspech vypočítal nasledovne: hrubý úspech žalobkyne bol 63,93 % ako
4.831,86 eur (istina 4.185,17 eur + úroky z omeškania vyčíslené ku dňu vyhlásenia rozhodnutia 646,89
eur) delené 7.557,99 eur (suma 4.533,85 eur + úroky z omeškania vo výške 690,44 eur a úroky z úveru

vo výške 2.333,70 eur - obe vyčíslené ku dňu vyhlásenia rozhodnutia) x 100 = 63,93%, teda úspech
žalovaného bol 36,67 %, ktorý úspech žalovaného odpočítal od úspechu žalobkyne, čo predstavuje
čistý úspech žalobkyne 27,86 %. V časti požadovaných úrokov z úveru súd prvej inštancie neúspech
pripočítal na stranu žalobkyne, nakoľko nemal v konaní preukázané, že žalobkyňa vzala z časti žalobu
späť z dôvodu úhrady žalovaného.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku III. a vo výroku IV. o nároku na náhradu
trov konania podala odvolanie žalobkyňa z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu
prvej inštancie je nepreskúmateľné, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo vzťahu k odôvodneniu
rozsudku súdom prvej inštancie označujúc existenciu "právneho predchodcu žalobcu" má za to, že
závery súdu prvej inštancie v uvedenom smere je potrebné dôrazne odmietnuť, keďže žalobkyňa nikdy

s pohľadávkou žalovaného nedisponovala, t. j. pohľadávku žalovaného od žiadneho iného subjektu
nenadobudla, ani na žiadny iný subjekt nepostúpila. V súvislosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie
ohľadom bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru z dôvodu nerozloženia úverových splátok
na jednotlivé zložky namieta, že takáto požiadavka odhliadnuc od jej rozporu s článkom 10 smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48ES, ako aj rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15

Home Credit Slovakia, a.s. cla Klára Bírová, je v rozpore aj s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti,
určitosti a zrozumiteľnosti základných náležitostí úverovej zmluvy ako právneho úkonu. Poukazuje,
že Súdny dvor Európskej únie v konaní C-42/20 rozsudkom zo dňa 9.11.2016 rozhodol aj o práve
členského štátu vnútroštátnou úpravou rozširovať obligatórne náležitosti úverovej zmluvy nad rámec
Smernice 2008/48/ES, resp. sankcionovať absenciu niektorej z náležitosti úverovej zmluvy záverom

o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, pričom vyslovil, že článok 10 ods. 2 písm. h), i) Smernice
2008/48/ES stanovuje, že zmluva musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a iba
na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať
mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Vo vzťahu k štvrtému výroku rozsudku, ktorým súd prvejinštancie priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 27,86 % uviedla, že žalobkyňa
dňa 21.11.2017 ešte pred otvorením pojednávania zobrala žalobu čiastočne späť, a to v rozsahu úroku
z omeškania vo výške 16,90 % ročne zo sumy 4 468,31 eur od 21.10.2014 do zaplatenia a osobitne

poukazuje na to, že podľa § 217 odsek l Civilného sporového poriadku je pre rozsudok je rozhodujúci
stav v čase jeho vyhlásenia. Upriamila pozornosť na Mimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora
Slovenskej republiky, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 28. mája 2013 sp. zn. 4
MCdo 3/2012 rozhodol tak, že mu v plnej miere vyhovel. Má za to, že pokiaľ zobrala žalobu čiastočne
späťeštepredotvorenímpojednávania,jepotompotrebnépristanovenímieryúspešnosti/neúspešnosti

prihliadnuť na stav v čase vyhlásenia rozsudku. Namietala, že odôvodnenie napadnutého rozsudku
je všeobecné, nereaguje na konkrétne a vecné vyjadrenia žalobkyne. V ďalšom žalobkyňa citovala
z množstva rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva.
Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie, alternatívne ho
zrušil v treťom a štvrtom výroku a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

7. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobkyne sa nevyjadril.

8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené

inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie

prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a), b), d), f), h) Civilného sporového poriadku),
preskúmal rozhodnutie v napadnutých výrokoch v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného
sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom

viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť
dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§385ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuacontrario),keďmiestoačasverejnéhovyhláseniarozsudku
bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§
219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech,

keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch III., IV. vecne správny, v dôsledku čoho
boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v napadnutom zamietajúcom výroku III. a v napadnutom
výroku IV. o nároku na náhradu trov konania (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

10. Súd prvej inštancie výrokom I. preskúmavaného rozsudku konanie v časti o zaplatenie úroku

z omeškania vo výške 16,9 % ročne zo sumy 4.468,31 eur od 21.10.2014 do zaplatenia zastavil,
výrokom II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi (správne žalobkyni) sumu 4.185,17 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne počítaným zo sumy 4.185,17 eur od 21.10.2014
do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom III. žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom
IV. rozhodol, že žalobca (správne žalobkyňa) má právo na náhradu trov konania voči žalovanému v

rozsahu 27,86%. Vzhľadom na to, že žalovaný proti preskúmavanému rozsudku odvolanie nepodal, vo
výroku I., II. rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 2 Civilného sporového
poriadku). Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostal napadnutý zamietajúci výrok III. a napadnutý
výrok IV. o nároku na náhradu trov konania. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobkyne
je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či boli splnené procesné podmienky, či postupom súdu

došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, či konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k správnym skutkovým zisteniam a či správne právne posúdil uplatnený nárok.

11. Podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 4.533,85 eur, úroku vo 16,90 % ročne

zo sumy 4.468,31 eur od 21.10.2014 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
4.468,31 eur od 21.10.2014 do zaplatenia. Súd prvej inštancie zamietol v časti žalobu dôvodiac, že
zmluva o úvere neobsahuje výšku splátok istiny, úrokov a iných poplatkov podľa ustanovenia § 9 ods.
2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách prespotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej
aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“), pričom v takomto prípade sa spotrebiteľský úver považuje za
bezúročnýabezpoplatkovvzmysleustanovenia§11ods.1písm.b)zákonaospotrebiteľskýchúveroch.

Žalobkyňa nesúhlasila s rozsudkom súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku, tvrdila, že argumenty
súdu prvej inštancie o absencii údaju o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov
nemôžu obstáť, a to i s poukazom na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/EX z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS a rozsudok Súdneho
dvora EÚ číslo C - 42/15 zo dňa 9.11.2016 a ďalej mala za to, že rozsudok súdu prvej inštancie je

nepreskúmateľný a vykazuje znaky arbitrárnosti.

12. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k

správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver, keď vec i správne
právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť,
a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa

potom žiada dodať už len nasledovné:

13. Súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobkyne podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere upravujúceho zmluvu o

spotrebiteľskom úvere (§ 1 ods. 2), keďže v prejednávanom prípade právny vzťah medzi žalobkyňou
a žalovaným je od svojho vzniku vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je potrebné aplikovať
ustanoveniaObčianskehozákonníka,ktoréupravujúspotrebiteľskézmluvy(§52anasl.).Žalobkyňaako
právnická osoba poskytla v rámci svojho podnikania úver žalovanému, ktorý nekonal v rámci predmetu
svojho povolania alebo podnikania. Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie spotrebiteľského

úveru za podmienok dojednaných v zmluve o úvere. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné.
Okrem toho v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy o úvere ňou

založený je nevyhnutné posudzovať podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, a to bez ohľadu na to, že
zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom
na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna
právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovenia § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, je

nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka
a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.

14. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv.
slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv.

silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ
nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z
toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník -
"profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.

15. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku správne vyslovil bezúročnosť a
bezpoplatkovosť predmetného spotrebiteľského úveru s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b)
zákona o spotrebiteľských úveroch, keď mal preukázané zo zmluvy o úvere, ktorú podrobil kontrole, že
v zmluve o úvere nie je uvedená výška splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami

spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia v zmysle zákonnej požiadavky na obsah zmluvy o
spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch.
Odvolací súd považuje závery súdu prvej inštancie uvedené v odôvodnení rozhodnutia za náležité.16. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť

právnych služieb dodávateľa a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou
formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza
spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii
je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy
spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia

autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho
štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany
tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný
skutkový stav. Práve s ohľadom na uvedenú koncepciu spotrebiteľského práva bol prijatý aj zákon č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak,

aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom
informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej
zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré
ustanovené náležitosti, a to práve tie uvedené v ustanovení § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch,
zákonodarcavprospechochranyspotrebiteľapreferovalaždotakejmiery,žeichneuvedenievpísomnej

forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý
nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.

17. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere

neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Pre spotrebiteľský úver na rozdiel od
úveru bežného zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 ods. 1, 2 predpisuje ďalšie formálne
a obsahové náležitosti. Z hľadiska formálnych náležitostí ide o písomnú formu, ktorá sa pri bežnom
úvere nevyžaduje. Obsahové náležitosti sú vymedzené v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona.
Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje

za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 citovaného zákona musí
byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých
obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou,
robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým

náležitostiam zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcimi jednak z ustanovenia § 497 Obchodného
zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v ustanovení § 9 ods. 2
citovaného zákona a zároveň aj v ustanovení § 11 ods. 1 citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá
medzi účastníkmi niektorú z náležitostí vymenovaných v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b) zákona o
spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná

forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

18. Účelom náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. k) zákona o
spotrebiteľských úveroch je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá
na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by

nebolo dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil (ako bude s jeho platbou naložené) a akú časť úveru
platí na úroky a ďalšie poplatky, teda i na odplatu žalobcu. To nemožno nahradiť uvedením len výšky
mesačnej splátky. Zmyslu zákonnej úpravy zodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone
slovami„suma,početatermínysplátok“viažekukaždejztamuvedenýchzložiekspotrebiteľskéhoúveru,
majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným

poplatkom (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 128/2016, sp. zn. 7Sžo 61/2015). Stanovenie rozsahu
splácania istiny, úrokov a iných poplatkov (tzv. rozčlenenie splátky), bolo možné napr. vymedzením
percentuálnej časti označenej splátky, ktorá pripadá na jednotlivé jej súčasti (istinu, úrok a iné poplatky),
prípadne spôsobu (pravidiel) jej zmeny.

19. Je preto potrebné stotožniť sa so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere neobsahuje
výšku splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivýmnesplatenýmzostatkomsrôznymiúrokovýmisadzbamispotrebiteľskéhoúverunaúčelyjeho
splatenia. Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že výška mesačnej splátky je uvedená údajom 78,69 eur acelkový počet splátok je 119. Vychádzajúc z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských
úveroch odvolací súd dopĺňa, že zákon ukladá uviesť výšku mesačnej splátky priamo v zmluve o
spotrebiteľskom úvere a rozdeliť splátku úveru na tri samostatné časti - splátku istiny, splátku úrokov a

splátku iných poplatkov, a to za účelom zabezpečenia dostatku čo najširších informácií pre spotrebiteľa.
Zákonodarca s poukazom i na gramatické znenie citovaného ustanovenia výslovne vyžaduje, aby
zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala presné číselné vymedzenie výšky, počtu a termínov splátok
osobitne istiny, tak úrokov, tak aj iných poplatkov, pričom absencia už len jednej z týchto náležitostí
spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Účel zákonodarcu

bolo dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi
potrebnými pre zváženie úveru. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere
dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia
sa mu pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach
a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Rozhodne
nepostačuje a nie je v súlade s citovaným znením zákona, ak hoci jednoduchou logickou úvahou,

či jednoduchým aritmetickým výpočtom, je možné zistiť, že v zmluve stanovená mesačná splátka
zahŕňa okrem istiny úverovej splátky, aj splátku úrokov a poplatkov (v neznámej výške). Účel sledovaný
zákonodarcom by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy by nebol naplnený. Zákonom
požadované uvedenie výšky mesačnej splátky a uvedenie jednotlivých čiastok splátky úveru nie je
svojvoľné, ale prestavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v

ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá
právo. Obsah ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch je teda nepochybný a
je nesporné, že jeho účelom zabezpečiť pre spotrebiteľa možnosť vykonať si kontrolu splácania úveru z
jeho strany v rámci plnenia svojich zmluvných povinností tak, aby takáto možnosť bola zabezpečená vo
vzťahu k jednotlivým splátkam tak, aby spotrebiteľ mal možnosť kontrolovať stav svojho nesplateného

úveru podľa týchto položiek. Uvedenie konkrétnej výšky mesačnej splátky so súčasným rozlíšením
jednotlivých častí splátky na istinu, úrok a iné poplatky nesporne poskytuje celkový sumár povinností
spotrebiteľa z konkrétneho spotrebiteľského úveru.

20. Zmluva o úvere je konsenzuálnym kontraktom a už pri uzavretí zmluvy v deň jej uzavretia bez ohľadu

na deň poskytnutia spotrebiteľského úveru musia byť dohodnuté jej podstatné obsahové náležitosti.
Bolo preto povinnosťou žalobkyne v uzatvorenej zmluve o úvere jednoznačne a zrozumiteľne uviesť
výšku splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia. Tento údaj sa však v predmetnej zmluve o úvere nenachádza.

21. Naviac odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva o
úverejeuzavretámedzipodnikateľomaspotrebiteľomažemápodobuštandardnejformulárovejzmluvy,
ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení
vzhľadom na formulárovú pretlač. Teda spotrebiteľ buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ

sám v predstihu, teda zjavne „v kľude a bez časového stresu“ podľa svojej predstavy naformuloval alebo
zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska
informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu. Obsahové náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere sú explicitne uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona, sú
údajom obligatórne vyžadovaným platnou právnou normou a z tohto pohľadu je postup/snaha žalobcu

obchádzať spotrebiteľskými predpismi explicitne vyžadované údaje neakceptovateľná.

22. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou argumentáciou žalobkyne, ktorá žalobkyňa nesúhlasila
s právnym záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere neobsahuje povinnú náležitosť podľa
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na rozsudok Súdneho

dvora Európskej únie zo dňa 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára
Bíróova (ďalej aj „rozsudok vo veci C-42/15“), na článok 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES z 23. apríla 2008 v zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/
EHS (ďalej aj „smernica“).

23. Žalobkyňa zdôrazňovala, že požiadavka rozloženia úverových splátok na jednotlivé zložky je v
rozpore s článkom 10 smernice a rozsudkom vo veci C-42/15. Podľa článku 10 ods. 1 písm. h) označenej
smernice má zmluva o úvere obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovýmisadzbami úveru na účely splatenia. Zákon o spotrebiteľských úveroch však ide jednoznačne svojou
úpravou nad rámec smernice a vyjadruje požiadavku rozčlenenia splátky.

24. Odvolací súd uvádza, že rozsudok vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne
článku 10 ods. 1, 2, článku 22 ods. 1 a článku 23. Najpodstatnejšie je, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a
výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho.
Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice a v žiadnom prípade sa
nemohol a ani nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných

úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

25. Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že smernica sa má vykladať tak,
že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujúodustanovenítejtosmernice.Danýzáverjevšakvzhľadomnanapadnutéustanoveniezákona
o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne

právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným
náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti
a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je od
požiadavky smernice iná, keďže slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec smernice a
celkom jednoznačne stanovuje prísnejšie požiadavky na obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom

úvere. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje, že k výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch existuje rozsiahla prax odvolacích súdov vo vzťahu k posudzovaniu úveru za
bezúročný a bez poplatkov v prípade nerozčlenenia splátky úveru na istinu, úroky a poplatky. Podľa
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa úver považuje za bezúročný a
bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až

k), r) a y). Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo smernica, je zrejmé, že by použil takú
istú terminológiu, ako používa smernica.

26. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To
však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom smernica.

V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok, resp.
nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že
žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa
nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

27. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch, resp. smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby
vnútroštátne súdy poskytli smernici priamy účinok.

28. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc
spočívajúci v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom Európskej únie,
jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom
na právnu povahu smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona.

Vnútroštátnesúdytakmusiaskúmať,čimôžunormuprávaEÚtransponovanúurčitýmzákonomvykladať
eurokonformne, avšak tento tzv. nepriamy účinok smernice nie je absolútny, keďže eurokonformný
výklad zákona nemôže nahradiť výslovne znenie zákona (v opačnom prípade by išlo o výklad contra
legem). V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa
smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku,

nesmiesajednaťovýkladcontralegemanesmúbyťporušenévšeobecnéprávnezásady,najmäzásada
právnej istoty. Pojem právnej istoty je Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako
„stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v
ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra

slovenských súdov podala a podáva stabilný výklad ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch
ohľadom podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a jej prelomenie spôsobom, ktorý
uvádzal žalobca nie je prípustný. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v
časti požiadavky na obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nemožno priznať smernici aninepriamy účinok. Takýto výklad vnútroštátneho zákona by bol výkladom práva contra legem a v podstate
by viedol k nahradeniu vnútroštátneho práva predmetnou smernicou. V konečnom dôsledku by sa tak
jednalo o výklad porušujúci všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.

29. Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom už v úvodnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov) síce bolo transponovať smernicu v celom rozsahu, avšak nepochybne
nebolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice. Podľa

dôvodovej správy k návrhu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov zákonodarca mal pri návrhu
úpravy ustanovenia § 9 na zreteli nutnosť nastolenia právnej istoty v zmluvných vzťahoch a bol si
vedomý, aký zásadný význam v ochrane spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch má dostatočné množstvo
informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Z tohto dôvodu medzi
podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere navrhol aj „výšku, počet a termíny splátok istiny,

úrokov a iných poplatkov vyplývajúce mu zo zmluvy o úvere“. Do „konfliktu“ sa uvedený zákon so
smernicou dostal v dôsledku priznania vyššej ochrany spotrebiteľa, stanovením požiadavky rozčlenenia
splátky na istinu, úroky a iné poplatky, aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v
akej časti splátky ju veriteľ započíta na zaplatenie istiny) a v akej výške na úroky a ostatné poplatky.

30. Až na základe rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 sa tento konflikt smernice a zákonnej
úpravy stal zákonodarcovi známy konštatovaním, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie,
ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice.

31. Zámer zákonodarcu transponovať smernicu v celom rozsahu bol naplnený, ale keďže zákonodarca
postupoval tak, že sa dostal nad prípustný rozsah smernice a následne (po označenom rozsudku vo
veci C-42/15) zosúladil smernicu a vnútroštátnu úpravu zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a
dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017

Z. z., ktorým došlo i k zásadnej zmene legislatívneho textu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) (pôvodne
písm. k)) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 1. mája 2018. Termín „splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov“ bol nahradený slovami „frekvenciou splátok“. Podľa dôvodovej správy k
tomuto novelizovanému zneniu zákona vypustenie uvedenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere

bolo nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku vo veci C-42/15, inak by Slovenská republika šla nad rámec
podmienok stanovených smernicou.

32. Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy (historický výklad) tejto náležitosti zmluvy
zákonomč.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúverochaozmeneadoplnenízákonaSlovenskejnárodnej

rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (§ 4 ods. 2 písm.
i)) s jej právnou úpravou podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov do 30. apríla 2018 (§ 9 ods. 2
písm. k)), vyplýva jej totožná formulácia (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov),
ktorou zákonodarca podľa dôvodovej správy k zákonu č. 568/2007 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa

zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.
323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, Notársky poriadok, v znení neskorších predpisov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým sa zaviedlo rozčlenenie splátky (v ustanovení § 4 ods. 2
písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení

účinnom od 1.1.2008), vyjadril po prvý krát zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Konkrétne takým spôsobom, že spotrebiteľ musí byť informovaný, v
akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu,
úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto nemožno preklenúť
eurokonformným výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch

len spresňuje, čo splátka zahrňuje. Zámer zákonodarcu vyplývajúci z dôvodovej správy k zákonu o
spotrebiteľských úveroch je potom už nezmenený a podľa dôvodovej správy k zákonu č. 279/2017
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámeniao oprave chyby č. 299/2017 Z. z. (ktorým sa od 1. mája 2018 novelizuje aj sporné ustanovenie zákona o
spotrebiteľských úveroch) zosúladenie je odôvodnené potrebou legislatívnej zmeny z dôvodu, že zákon
o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec smernice.

33. Dve rôzne zákonné formulácie predmetnej obsahovej náležitosti zmluvy zákonom o spotrebiteľských
úveroch (do 30.4.2018 a od 1.5.2018) nemôžu smerovať k jednému výkladu (porov. podnet Krajského
súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR).

34. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalobkyne na smernicu a rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to uvádza ustanovenie § 9
ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval súd prvej inštancie, je úver potrebné považovať
za bezúročný a bez poplatkov. Prejudiciálne rozsudky Súdneho dvora EÚ sú spolu s výkladom práva EÚ,
ktorý sa v ňom nachádza, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku podal, resp. aj pre

súdy, ktoré budú v tej istej veci rozhodovať o opravných prostriedkoch. Pokiaľ teda súd prvej inštancie
pri svojom rozhodovaní postupoval v súlade s explicitným znením zákona o spotrebiteľských úveroch,
ktorým je (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR) pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný, ide o postup náležitý.

35. Ak teda súd prvej inštancie považoval úver poskytnutý žalobkyňou žalovanému v zmysle zmluvy o

spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch za
bezúročný a bez poplatkov, dospel k správnemu právnemu záveru.

36. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať
odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na

dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými
námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené

vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre
dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil,
zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.

Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen
formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých
alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,
účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne

musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť
preskúmateľné.

37. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce
sa žalobkyňou v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne

zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté
právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalobkyňa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej
inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie
totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe v časti vyhovel a pre ktoré žalobu vo
zvyšku zamietol.

38. Žalobkyňa ďalej v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie zmätočne odôvodnil svoj rozsudok,
keďže označuje existenciu „právneho predchodcu žalobcu“, pričom žalobkyňa nikdy s pohľadávkou
žalovanéhonedisponovala.Vadyzakladajúcezmätočnosťsúdnehorozhodnutia,ktorésúdzavinilsvojímprocesným postupom, spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú
nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku, ktorá môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej
nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu

nepreskúmateľné, jedná sa o zmätočné rozhodnutie. O takýto prípad však v prejednávanej veci nešlo,
keďžezcelkovéhokontextuodôvodnenianapadnutéhorozsudkujezrejmé,žechyby,naktorépoukazuje
žalobkyňa, sú len chyby v písaní spočívajúce v nesprávnom označení osoby poskytnuvšej úver (právny
predchodca žalobcu), i keď žalobkyňa je pôvodným veriteľom uplatnenej pohľadávky. Toto pochybenie
však nemalo žiaden vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Navyše aj z obsahu odvolania

žalobkyne je zrejmé, že žalobkyňa sama pochopila, z akých dôvodov súd prvej inštancie žalobe v časti
vyhovel a žalobu z časti zamietol. Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom
akejkoľvek diskusie fakt, že práve opísanou vadou nebol postihnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti, ktorý obsahuje vzájomne koherentne skutkové zistenia súdu, jeho odôvodnenie
je konzistentné a pochopiteľné, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové
otázky a samotné rozhodnutie je logickým a právnym vyústením priebehu konania a pri jeho vydaní

boli zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a
určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

39. Žalobkyňa podala odvolanie i proti výroku o nároku na náhradu trov konania a namietala, že pri
stanovení úspešnosti pri priznaní nároku na náhradu trov konania nemožno zohľadniť úrok z omeškania

vo výške 16,90 % ročne zo sumy 4.468,31 eur od 21.10.2014 do zaplatenia, keďže žalobu v tejto
časti zobrala späť ešte pred otvorením pojednávania. Súd prvej inštancie v napadnutom výroku IV.
rozhodol, že žalobkyňa má právo na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 27,86 %, keď
konštatoval, že v časti zastaveného konania o zaplatenie úroku pripočítal neúspech žalobkyni, nakoľko
nemal preukázané, že žalobkyňa vzala žalobu v uvedenej časti späť z dôvodu úhrady žalovaným.

40. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (zásada úspechu
za výsledok sporu) charakteristická pre sporové konanie, ktorá je premietnutá v ustanovení § 255
Civilného sporového poriadku ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania, pričom úspech
vo veci súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada

úspechu vo veci je doplnená zásadou zodpovednosti za zavinenie, ktorá je vyjadrená ustanovením
§ 256 Civilného sporového poriadku. Rozhodnutie o náhrade trov konania skončeného zastavením
(pri procesnom zavinení) upravuje ustanovenie § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Zásada
procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu
bolo zastavené, je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto

zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania.

41. Citované ustanovenia § 256 ods. 1 o náhrade trov konania Civilného sporového poriadku platí
pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené, ak už vznikol procesnoprávny
vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi stranami sporu navzájom. Zásada procesnej

zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v tomto ustanovení znamená, že trovy je povinná nahradiť
tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Pojem procesné zavinenie sa posudzuje výlučne z procesného
hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi
skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. K zastaveniu
konania môže dôjsť napr. z dôvodu späťvzatia žaloby, z dôvodu neodstrániteľného nedostatku

podmienky konania, z dôvodu odstrániteľného nedostatku podmienky konania, ktorý sa nepodarilo
odstrániť. Zavinenie môže existovať na strane žalobcu, aj na strane žalovaného.

42. Správne súd prvej inštancie v preskúmavanom prípade skúmal, či niektorá zo strán zavinila, že
sa konanie muselo zastaviť v časti o zaplatenie úroku vo výške 16,90 % ročne zo sumy 4.468,31

eur od 21.10.2014 do zaplatenia. O dôvodnosti podania žaloby je treba uvažovať z hľadiska vzťahu
výsledku správania žalovaného k požiadavkám žalobcu, čo znamená, že žaloba bola podaná dôvodne
najmä v prípade, kedy žalovaný po začatí konania žalobcu uspokojil, a to aj vtedy, ak by uspokojil
žalobcu, hoci k tomu nemal právnu povinnosť. Správne tiež súd prvej inštancie konštatoval, že nebolo
preukázané zavinenie žalovaného vo vzťahu k čiastočnému zastaveniu konania, toto zavinenie napokon

netvrdila ani žalobkyňa, keďže žalobu v uvedenej časti vzala späť bez uvedenia dôvodu. Nejednalo sa
o procesnú situáciu, kedy by sa žalovaný zachoval v intenciách žalobného návrhu (petitu). Vychádzajúc
z procesného hľadiska čiastočné zastavenie konania zavinila žalobkyňa, preto súd prvej inštancie
postupoval náležitým spôsobom, keď neúspech v časti zastaveného konania (výrok I. preskúmavanéhorozsudku) prirátal k neúspechu žalobkyne pri stanovení pomeru úspechu strán vo veci. Na tomto
postupe súdu nemohlo nič zmeniť ani tvrdenie žalobkyne, že k čiastočnému späťvzatiu žaloby došlo
pred otvorením pojednávania, keď súd prvej inštancie správne aplikoval pri rozhodovaní o nároku na

náhradu trov konania nielen zásadu zásada úspechu za výsledok sporu ale aj zásadou zodpovednosti
za zavinenie. Nepochybne súdne konanie, v danej veci sporové konanie, sa viedlo až do vydania
rozhodnutia vo veci samej nielen o istine, ale aj o uplatnenom príslušenstve vrátane úroku. Takto
žalobkyňa vymedzila svoju pohľadávku, ktorú súdnou cestou uplatnila proti žalovanému. Odvolací súd
má za to, že neúspech žalobkyne ohľadne príslušenstva žalovanej sumy nemôže byť bez ďalšieho

prehliadaný. Odvolací súd nemal dôvod odkloniť sa od právneho názoru, podľa ktorého niet žiadny
dôvod nezohľadniť na účely pomeru úspechu a neúspechu aj uplatnený nárok na zaplatenie úroku,
preto považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré zohľadňovalo výšku príslušenstva pohľadávky
pri rozhodovaní o trovách konaniach za vecne správne.

43. Pokiaľ žalobkyňa argumentuje poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 1M Cdo 1/2004, je jej odvolacia argumentácia nenáležitá, nakoľko sa jednalo o inú procesnú situáciu,
kde sa nerozhodovalo o čiastočnom späťvzatí žaloby, neuplatňovala sa pri rozhodovaní o náhrade trov
konania zásada zodpovednosti za zavinenie a rozhodnutie súdu o výške plnenia záviselo od úvahy súdu
(nárok na mimoriadne zvýšenie za sťaženie spoločenského uplatnenia).

44. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné.
I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú

jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť
posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

45. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že odvolacie dôvody podľa ustanovenia §
365 ods. 1 písm. b), h) Civilného sporového poriadku nie sú dané.

46. Žalobkyňa použila aj odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a), d), f) Civilného

sporového poriadku. Žalobkyňa však bližšie nezdôvodnila tieto použité odvolacie dôvody a odvolací súd
nevzhliadol v konaní vady, ktoré má na mysli toto ustanovenie.

47. S poukazom na vyššie uvádzané odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
výrokoch III. IV. s použitím ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu ich vecnej

správnosti potvrdil.

48. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 262 ods.
1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnému
žalovanému priznal v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu

trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobkyni. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

49. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).