Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, October 25, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/120/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111223012
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5111223012.2

Uznesenie

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej
a členov senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a JUDr. Romana Tichého v právnom spore žalobcu: BNP
PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so sídlom boulevard Haussmann 1, 750 09 Paríž, Francúzska
republika, zapísaná v Registri obchodu a spoločností pod č. 542 097 902 R.C.S. Paris, podnikajúca na
území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE

SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Bratislava, ul. Karadžičova č. 2, IČO: 47 258 713 (právny
nástupca pôvodného žalobcu CETELEM SLOVENSKO, a.s., so sídlom Bratislava, ul. Panenská č. 7,
IČO: 35 787 783), zastúpený splnomocneným zástupcom JUDr. Marekom Czompolym, advokátom
so sídlom O., ul. B. č. XX, proti žalovanému: V. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. č. XX, o zaplatenie
sumy 579,99 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
8C/270/2011-70 zo dňa 25. apríla 2012 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č. k.

8C/270/2011-100 zo dňa 25. januára 2018, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výrokoch II. a III. z r u š u j e a
vec v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vo výroku I. zostáva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 8C/270/2011-70 zo dňa 25.04.2012 konanie v časti o zaplatenie
80 eur s úrokom vo výške 26,28 % ročne zo sumy 80 eur od 21.03.2012 do zaplatenia, s úrokom z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 40 eur od 21.02.2012 do 21.03.2012 a zo sumy 80 eur od
22.03.2012 zo zaplatenia zastavil (v poradí prvý výrok). Súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol (v poradí
druhý výrok). Žalovanému náhradu trov konania nepriznal (v poradí tretí výrok).
Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu dňa 11.07.2011 sa žalobca domáhal voči

žalovanému zaplatenia sumy 579,99 eur s úrokom 26,28 % ročne zo sumy 536,32 eur od 18.01.2011
do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 579,99 eur od 01.03.2011 do
zaplatenia ako aj náhrady trov konania. Podaním zo dňa 16.04.2012 žalobca vzal žalobu v časti späť,
a to vzhľadom na to, že po podaní žaloby žalovaný uhradil dňa 21.02.2012 - 40 eur a dňa 21.03.2012
- 40 eur, napokon tak, že k ďalšiemu pokračovaniu konania sa domáha zaplatenia 499 eur s úrokom z
omeškania vo výške 26,28 % ročne zo sumy 536,22 eur od 18.01.2011 do 21.03.2012 a zo sumy 499,99

eur od 22.03.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 579,99 eur od
01.03.2011 do 21.02.2012, zo sumy 539,99 eur od 22.02.2012 do 21.03.2012; a zo sumy 499,99 eur
od 22.03.2012 do zaplatenia a naďalej aj náhrady trov konania. Vzhľadom na dispozitívny úkon žalobcu
súd pri aplikácii § 96 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“ rozhodol o zastavení konania v
požadovanej časti tak ako uviedol v prvom odseku výrokovej časti rozsudku. Išlo o čiastočné späťvzatie
pred prvým pojednávaním, preto skúmanie prípadného nesúhlasu žalovaného s čiastočným späťvzatím

by bolo nadbytočné.Pri rozhodnutí súd vychádzal z ust. § 2 písm. a/, b/ zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zák. č. 258/2001 Z. z.“) účinného do 10.06.2010, § 4 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001

Z. z. v znení účinnom do 30.06.2006, § 497, § 499 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom do 30.06.2016 (tiež ku dňu uzatvorenia zmluvy z 27.10.2007), § 53 ods. 1,
2, 4 v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy 26.05.2007, § 879j, § 52, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, 9, § 544
ods. 1, § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v
znení účinnom od 01.01.2009, § 3 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka.

Súd zamietol žalobu, lebo pre problematické právne východisko zmluvy „o revolvingovom“ úvere“, v
spojení s ďalším obsahom predmetnej zmluvy, keď veľké množstvo ekonomicky významných zmluvných
ustanovení bolo uvedených s odkazom na všeobecné zmluvné podmienky napísané drobným písmom
na opačnej strane zmluvy, než ktorá bola podpisovaná, a s ďalším odvodeným odkazom na Sadzobník
poplatkov, ktorý priamo vôbec nebol súčasťou zmluvy, napokon s prihliadnutím na to, že žalobca,
ktorý nie je banka, teda nepodlieha osobitnému dohľadu inému než všeobecne Slovenskou obchodnou

inšpekciou, si účtoval pomerne vysoké poplatky, najmä za vedenie revolvingového účtu a za výber z
bankomatu, napokon považoval predmetnú zmluvu o revolvingovom úvere za neplatnú. Následne súd
zistil, že žalovaný doteraz na zaplatenie predmetného úveru zaplatil viac, než v akej výške ho čerpal,
preto žalobcovi za daného skutkového stavu nie je možné priznať plnenie ani z iného právneho dôvodu,
konkrétne prípadne z bezdôvodného obohatenia. Listinné dôkazy predložené žalobcom boli všetky pre

súd skutkovo hodnoverné, vec bola pre súd otázka z hľadiska právneho posúdenia.
Pokiaľ žalovanému bol poskytnutý spotrebiteľský úver osobitne podľa zák. č. 258/2001 Z. z. účinného
do 10.6.2010, jeho ustanovenia podliehali zmenám v čase. Osobitne voči cit. ust. § 4 v čase
uzatvorenia predmetnej zmluvy, teda v znení účinnom do 30.06.2006, možno konštatovať porušenie
týchto ustanovení, ak predmetná zmluva odkazuje iba odvodený odkaz na sadzobník poplatkov, pričom

neupozorňuje na to, že aj pravidelné poplatky, tu účtované prednostne za vedenie účtu, majú tiež vplyv
na ročnú percentuálnu mieru nákladov, a že do tohto od začiatku nemôžu byť započítané rôzne sankčné
plnenia a poplatky. Je príznačné, že keď sa jedná o úver tohto typu, tak nie je možné pri uzatváraní
zmluvy uviesť ročnú percentuálnu mieru nákladov (ďalej „RPMN“), s tým zák. č. 258/2001 Z. z. nepočítal.
Predovšetkým poplatky by mali rôzny percentuálny dopad voči tomu, akú výšku čerpania si dlžník zvolí a

v akej výške bude mať priebežne zostatok úveru a podobne. Pritom RPMN by s pribúdajúcou finančnou
gramotnosťou dlžníkov v spojení s uvedením nákladov, ktoré do jej výpočtu nie sú zahrnuté, by mala
byť významným ukazovateľom výhodnosti úveru, obdobne ako jednotková cena za 100 gramov alebo
100 mililitrov u fyzického tovaru. Paradoxne časovo nasledujúci zák. č. 129/2010 Z. z. zakotvil možnosť
uvádzať príklad výšky RPMN, čím akoby zhojil možnosť poskytovania úverov práve toho typu, aký bol

predložený v tomto prípade. Práve možnosť uvádzať náklady úveru odkazom na interné dokumenty
veriteľa a možnosť tieto meniť jednostranne v čase je citlivá, keď toto inak sa vyskytuje aj u bánk,
ale vzhľadom na celkovú výšku navýšenia tohto úveru súd ustálil, že táto okolnosť nezhojí postavenie
žalobcu, ako súd ďalej odôvodní.
Za pravdivé súd považoval, že zákon nezakazuje „bežným" podnikateľom, ktorí nie sú bankou,

poskytovať úvery, ktoré sa od pôžičiek podľa Občianskeho zákonníka odlišujú konsenzuálnosťou, teda
povinnosťou veriteľa na požiadanie dlžníka na základe uzatvorenej zmluvy poskytnúť úver a tým, že úrok
ako odplata za poskytnutie úveru je považovaný za základnú náležitosť tohto typu zmluvy. Lenže účelom
zmluvy u úvere podľa cit. ust. § 497 Obchodného zákonníka, ako aj osobitne zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa cit. ust. § 2 písm. a/, b/ zák. č. 258/2001 Z. z. je dočasné preklenutie potreby použitím

cudzích peňazí. Predmetnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere predloženú v tomto konaní súd považoval
za uzatvorenú v rozpore s účelom týchto ustanovení, lebo ako vyplynulo, v rámci úverového rámca
10.000,-Skbolinapokonpostupnevčasečerpanépeňažnéprostriedkypodľatvrdeniavžalobevovýške
vyše 31.003,87 Sk, resp. podľa dodatočného listinného potvrdenia 827,08 eur (x 30,126 = 24.916,61 Sk),
všetko za východiskovo dojednaného úroku 2,19 % mesačne (x 12 = 26,28 % ročne). Je tiež pravdou,

že rôzne typy úverov spojené s opakovaným poskytnutím peňažných prostriedkov, napríklad formou
prečerpania účtu, poskytujú banky, pričom ako súd už povedal, zákon nezakazuje poskytovanie úverov
aj iným subjektom. Lenže banky vo vzťahu k fyzickým osobám - nepodnikateľom zriaďujú účty v prvom
rade za účelom spravovania peňazí klienta a ak prečerpanie účtu klientom nepresiahne určitú mieru, nie
je tým narušená zásada, že potreby sa uspokojujú predovšetkým z vlastných peňazí a primerane určitej

mimoriadnej potrebe je možné uzatvoriť osobitnú zmluvu o úvere. Samotný pojem „revolvingový úver"
použitý v predmetnej zmluve je čisto ekonomickým pojmom, nie právnym, znamená úver použitý na
splatenie predchádzajúceho úveru a je typický pre poskytovanie úverov podnikateľom, ktorí vzhľadom
na mieru dohľadu veriteľa môžu dostať nový úver za nových podmienok a za týchto podmienok môžudlhodobohospodáriťajskauzálnecudzímipeniazmi.Narozdielodtohovtomtoprípadesúdzaznamenal
zmluvu o „revolvingovom úvere" zameranú na dlhodobé finančné zaviazanie dlžníka - nepodnikateľa
veriteľovi, ktoré spočíva v tom, že dlžník dostane platobnú kartu, tá sa pritom ako moderný bezpečný

spôsob platenia spravidla používa na čerpanie vlastných peňazí na bližšie neurčený okruh potrieb
počnúc bežnými výdavkami, pričom v tomto prípade akoby malo byť životným štýlom dlžníka, že bude
bežné výdavky hradiť z cudzích peňazí, teda z pôvodne dojednaného starého úveru, ktorý sa neustále
obnovuje v jeho výške a ktorý by mal pravidelne splácať.
Podľa súdu je tiež pravdou, že úrok vo výške 2,19 % mesačne (x 12 % 26,28 % ročne) ako základná

náležitosť zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka bol výslovne dojednaný v hlavnom texte
zmluvy, ktorú účastníci podpísali a výška samotného úroku nebola neprijateľná. Lenže nič to nemení na
dojednaní úveru proti účelu zákona, ako súd odôvodnil vyššie. Navyše ako súdu vyplynulo, na základe
odvodenýchodkazovpostupnenavšeobecnépodmienkyasadzobníkpoplatkovbolidlžníkomzaplatené
mnohéďalšie plnenia.Konkrétneakpodľalistinnéhopotvrdenia(niepodľapôvodnéhotvrdeniavžalobe)
dlžník už doteraz čerpal predmetný úver spolu vo výške 827,08 eur (x 30,126 = 24.916,61 Sk), a zaplatil

na predmetný úver spolu 1.317,34 eur (39.686,18 Sk), spolu splnením uplatneným v tomto konaní
(pôvodne cca 800 eur = 24.100,- Sk) by na tento úver zaplatil spolu 2.517,34 eur (75.838,37 Sk). Toto
nemôže zodpovedať samotnému jasne dojednanému úroku. Hypoteticky iba keby celý úver cca 800
eur bol čerpaný pri uzatvorení zmluvy v r. 2004, teda pri úroku viac ako 26,28 % ročne (vo vzťahu k
istine viac ako „štvrtinovom“) za osem rokov by úrok predstavoval navýšenie o ďalších vyše 1.600 eur.

Lenže toto vylučujú zmluvné ustanovenia o úverovom limite 10.000,- Sk (331,94 eur), resp. zohľadnenie
postupnosti čerpania úveru, čiže prakticky základom pre výpočet úroku v čase bola vždy omnoho nižšia
suma. Čiže pokiaľ plnenie je v tomto konaní odôvodnené sumou dlžných splátok a nesplatenej istiny,
znamená to, že plnenia žalovaného žalobca započítal v podstatnej miere práve na ďalšie poplatky a
sankčné plnenia, ktoré neboli dojednané jasne, počnúc príliš malým textom obchodných podmienok na

opačnej strane zmluvy. Súd síce bol ochotný zaoberať sa týmito obchodnými podmienkami, ktoré pre
neho boli čitateľné, ale tie sú ďalej charakterizované nejasnosťou definovania pojmu „náklady" úveru vo
vzťahu k jednotlivým položkám, ktoré na základe ďalšieho odkazu upravuje sadzobník poplatkov. Nie
je v možnostiach súdu v odôvodnení rozsudku toto uviesť konkrétne, ale z toho je jasné, že ak žalobca
ako veriteľ stále eviduje nesplatenú istinu, doterajšie plnenia žalovaného vo vysokej miere započítaval

na pochybné časti jeho pohľadávky.
V ďalších okolnostiach pokiaľ žalobca argumentoval vylúčením ustanovení o zmluvách spotrebiteľského
charakteru podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, súd uznal, že
úver nie je typom zmluvy podľa Občianskeho zákonníka. Lenže aj ďalšie zmluvy včítane tunajšej zmluvy
uzatvorenejpodľaObchodnéhozákonníka,resp.podľaosobitnéhozákonaospotrebiteľskýchzmluvách,

možno považovať zároveň za spotrebiteľské podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení
účinnom od 01.01.2008, napokon v znení účinnom v súčasnosti. V tomto nie je relevantné namietané
prechodné ustanovenie § 879f Občianskeho zákonníka k ustanoveniam účinným od 01.01.2004, ale
citované prechodné ustanovenie § 879j Občianskeho zákonníka. Toto síce súdnej praxi príliš nepomáha
(podľa zásady zachovania nadobudnutých práv akoby takto upravené práva bolo povinnosťou uznať

s vyčíslením k 31.12.2007 a potom už nie), spotrebiteľský charakter zmluvy však zároveň môže
byť hľadiskom dodatočného posúdenia súdom, v krajnom prípade až z hľadiska súladu s dobrými
mravmi. Procesne paradoxne keby súd posúdil vec ťažiskovo na základe ustanovení o spotrebiteľských
zmluvách,malobytodopadibananeplatnosťneprijateľnýchzmluvnýchpodmienok,spravidlavedľajších
ustanovení zmluvy, ktorá by inak musela byť platná. K týmto ďalším ustanoveniam súd osobitne

uznal, že ak po tvrdenej predčasnej splatnosti úveru žalobca sa zásadne domáha zaplatenia splátok
splatných iba za trvania zmluvy, zatiaľ čo z predčasne splatných splátok sa domáha iba nesplatenej
časti istiny, ide o spravodlivý postup, ktorým sa veriteľ zrieka „ceny" úveru za obdobie, v ktorom bol
úver predčasne splatný. Podľa názoru súdu však za obdobie po predčasnej splatnosti úveru by už
osobitne nebolo spravodlivé domáhať sa úroku ako základného zmluvného dojednania, teda z osobitne

ani z aritmeticky vymedzenej istiny, iba úroku z omeškania. Pre taký prípad súd uznal aj spravodlivú
možnosť dojednania zmluvnej pokuty v spotrebiteľskej zmluve, ak je jednorazová a v prijateľnej výške,
inak by ani zmluvná pokuta nemala byť pre dlžníka ani príliš ťaživá, ani závislá od správania veriteľa,
napríklad v prípade opakovaného zasielania upomienok a podobne. Tiež vzhľadom na účel zmluvy
o spotrebiteľskom úvere nebolo prijateľnou podmienkou dojednať vyšší úrok z omeškania než podľa

občiansko-právnych predpisov, čo postupom času aj výslovne upravil zákon. Toto všetko vo vzťahu k
vedľajším ustanoveniam, aj keď sa tým súd takto zaoberal, však už v tomto prípade nebolo podstatné,
lebo súd rozhodol podľa všeobecných ustanovení o neplatnosti pre obchádzanie zákona.O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s.
p.“, podľa ktorého v konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, ale tomuto trovy konania nevznikli,
resp. si ani žiadne neuplatnil, preto mu ich náhradu nepriznal.

2. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca majúc za to, že prvostupňový súd v zmysle
§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p. dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a vec nesprávne právne posúdil pokiaľ dospel k záveru, že zmluva o revolvingovom úvere
je neplatná podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že zákon obchádza a prieči sa dobrým

mravom, že veľké množstvo ekonomicky významných zmluvných ustanovení bolo uvedených odkazom
na všeobecné zmluvné podmienky napísané drobným písmom a odkazom na sadzobník poplatkov,
ktorý priamo nebol súčasťou zmluvy, že on si ako nebankový subjekt účtoval vysoké poplatky najmä
za vedenie revolvingového úveru a za výber hotovosti z bankomatu, že žalovaný čerpal 827,08 eur a
zaplatil 1.317,34 eur, t.j. uhradil viac ako čerpal a preto súd nepriznal ani bezdôvodné obohatenie.
Žalobca v prvom rade poukázal na skutočnosť, že pri uzatváraní úverovej zmluvy žalovaný prehlásil,

že sa oboznámil so Všeobecnými úverovými podmienkami pre poskytnutie revolvingového úveru a
vydanie úverovej karty, bez výhrad s nimi súhlasil, čo potvrdil svojim podpisom na zmluve. Ďalej uviedol,
že podľa bodu IV. 9. Všeobecných úverových podmienok sú všeobecné podmienky revolvingového
úveru a sadzobník poplatkov platný v deň čerpania úveru neoddeliteľnou súčasťou všetkých úverových
zmlúv uzavretých medzi klientom a Cetelemom. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný mal vedomosť

o sadzobníku poplatkov a mohol sa s ním aj oboznámiť, keďže obdržal jeho vyhotovenie, sadzobník
poplatkov tvoril neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy, úverová zmluva ako aj všeobecné úverové
podmienky na sadzobník poplatkov na mnohých miestach odkazujú, a mnohé poplatky sú uvedené aj
priamo na úverovej zmluve. Vzhľadom k týmto skutočnostiam žalobca nesúhlasí so záverom súdu, že
sadzobník poplatkov nebol súčasťou zmluvy. Tiež so subjektívnym záverom súdu, že úverová zmluva

ako aj priložené všeobecné úverové podmienky sú nejasné, neurčité a nezrozumiteľné. Predmetná
úverová zmluva ako aj všeobecné úverové podmienky, ktoré sú uvedené na jej zadnej strane a tvoria
jej neoddeliteľnú súčasť, spĺňajú všetky zákonom požadované náležitosti v zmysle ustanovení zák. č.
258/2001 Z. z. Podľa žalobcu úverová zmluva ako aj všeobecné úverové podmienky sú dostatočne
jasné a zrozumiteľné, že veľkosť písma je dostatočne čitateľná a rozsah úverovej zmluvy ako aj

všeobecných úverových podmienok je primeraná zložitosti uzatváraného právneho vzťahu a je len
zlomkom rozsahu a zložitosti, s ktorým sa bežný človek (neprávnik) obvykle stretáva napr. pri uzatváraní
zmluvy o hypotekárnom úvere s bankou alebo zmluvy o pripojení s telefónnym operátorom, pričom
tieto zmluvy napriek tomu nie sú považované za neplatné. Ako príklad nezrozumiteľnosti uvádza súd
nejasné definovanie pojmu náklady vo vzťahu k jednotlivým položkám, ktoré na základe ďalšieho odkazu

upravuje sadzobník poplatkov. Príslušný bod III.-3.-1. VÚP je pritom jasný a zrozumiteľný. Podľa neho je
klient povinný riadne a včas splácať poskytnutý úver a to formou dohodnutých pravidelných mesačných
splátok, ak nie je dohodnuté inak. Cetelem splátku použije na úhradu dohodnutých nákladov, a to úrokov,
poplatkov podľa zmluvy o úvere, pripadne podľa sadzobníka platného v deň čerpania úveru, vrátane
čiastky určenej na úhradu poistného, pokiaľ je klient poistený, a splátku príslušnej časti úverovej istiny.

Klient je povinný splácať poskytnutý úver vrátane nákladov na účet Cetelemu, ktorého číslo oznámi
Cetelem klientovi. Zo znenia bodu III.-3.-1. VÚP je teda zrejmé, že dohodnutými nákladmi sú práve
úroky, poplatky podľa zmluvy o úvere, prípadne sadzobníka platného v deň čerpania úveru, vrátane
čiastky určenej na úhradu poistného pokiaľ je klient poistený, a splátku príslušnej časti úverovej istiny, a
že práve tieto náklady majú byť hradené na účet Cetelemu. Žalobca poukázal na skutočnosť, že termín

náklady v súvislosti s úvermi používa okrem iného sám zákonodarca, keď podľa § 2 zák. č. 258/2001
Z. z. zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom, pričom celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so
spotrebiteľským úverom sú všetky náklady vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím

spotrebiteľského úveru. Žalobca tiež nesúhlasil so záverom súdu, že doterajšie plnenia žalovaného
žalobca vo vysokej miere započítal na pochybné časti jeho pohľadávky. Uviedol pritom, že podľa už
spomínaného bodu III.-3.-1. VÚP je klient povinný riadne a včas splácať poskytnutý úver, a to formou
dohodnutých pravidelných mesačných splátok. Cetelem splátku použije na úhradu dohodnutých úrokov,
poplatkov podľa zmluvy o úvere, prípadne podľa sadzobníka poplatkov platného v deň čerpania úveru,

vrátane čiastky určenej na úhradu poistného, pokiaľ je klient poistený, a splátku príslušnej časti úverovej
istiny. Vzhľadom k vyššie uvedenému ustanoveniu úverovej zmluvy bol žalobca oprávnený účtovať
čiastkovéúhradyžalovanejnajprvnaúhradusplatnýchúrokov,poplatkovpodľazmluvyoúvere,pripadne
podľa sadzobníka poplatkov platného v deň čerpania úveru, vrátane čiastky určenej na úhradu poistnéhoa až prípadný zvyšok splátky použiť na úhradu istiny. Celkový dlh žalovanej preto napriek jej celkovým
úhradám vo výške 1.367,37 eur, po úhrade časti poplatkov a zmluvných pokút predstavoval ku dňu
podania žalobného návrhu sumu 579,99 eur (536,32 eur z titulu zvyšku dlžnej úverovej istiny; 43,67 eur

z titulu dlžných úrokov z úveru;). Vzhľadom k vyššie uvedenému žalobca nesúhlasil so záverom súdu, že
onúhradyžalovanéhozapočítavalnapochybnéčastipohľadávky.Ďalejajsozáveromsúdu,žesiúčtoval
pomerne vysoké poplatky, najmä za vedenie revolvingového úveru a za čerpanie hotovosti z bankomatu.
Uviedol,ževprípadevšetkýchpoplatkovuvedenýchvsadzobníkupoplatkov,žalovanýmalmožnosťsas
nimi oboznámiť priamo na úverovej zmluve vo Všeobecných úverových podmienkach resp. sadzobníku

poplatkov, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy. Žalobca mal za to, že ich výška nebola
neprimeraná, predstavujú reálne administratívne náklady a v prípade uvedených poplatkov sa jedná o
obvyklé spoplatnenie služby súvisiacej s vedením účtu klienta, prípadne s výberom hotovosti, tak ako v
prípade iných aj bankových inštitúcií, ktoré sú regulované či už Národnou bankou Slovenska alebo inými
orgánmi,ktorévykonávajúdohľadnafinančnomtrhu.Preúplnosťdodal,žesúdnesprávneuviedolvýšku
vyčerpaných peňažných prostriedkov zo strany žalovaného. On v návrhu uvádza, že žalovaný vyčerpal

sumu vo výške 31.003,87 Sk /1.029,14 eur/. V potvrdení o odfinancovaní peňažných prostriedkov je
pritom uvedená suma 827,08 eur ako suma financovaná na klienta a 102,54 eur ako suma financovaná
predajcovi (827,08 eur + 102,54 eur = 929,62 eur). Rozdiel medzi sumou uvedenou v potvrdení a sumou
uvedenou v žalobnom návrhu vo výške 99,52 eur predstavujú poplatky za výbery peňažnej hotovosti
z bankomatov a tieto žalobca účtoval žalovanému ako súčasť úverovej istiny. Žalovanému účtoval 3x

poplatok za čerpanie hotovosti vo výške 3,32 eur, 14x poplatok za čerpanie hotovosti vo výške 2,29
eur, 1x ročný poplatok za vedenie karty vo výške 8,30 eur, 2x ročný poplatok za vedenie karty vo výške
9,96 eur, 10x poplatok za spracovanie platby poštovou poukážkou vo výške 0,50 eur a 9x poplatok za
správu revolvingového účtu vo výške 2,70 eur (3x poplatok za čerpanie hotovosti vo výške 3,32 eur + 14x
poplatok za čerpanie hotovosti vo výške 2,29 eur + 1x ročný poplatok za vedenie karty vo výške 8,30 eur

+ 2x ročný poplatok za vedenie karty vo výške 9,96 eur + 10x poplatok za spracovanie platby poštovou
poukážkou vo výške 0,50 eur + 9x poplatok za správu revolvingového účtu vo výške 2,70 eur = 99,52
eur). Uvedené skutočnosti sú zrejmé z predloženého výpisu z úverového účtu žalovaného, z ktorého
je zrejmý dátum a výška jednotlivých čerpaní ako aj dátum a výška účtovaných poplatkov. Z výpisu je
tiež zrejmá výška dlžnej úverovej istiny ku koncu každého kalendárneho mesiaca. Žalobca bol preto

názoru, že zmluva o poskytnutí revolvingového úveru obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti
a súdom vytýkané nedostatky odôvodňujúce obchádzanie zákona sú len subjektívnym hodnotením a
nie sú takej intenzity ani rozsahu, aby odôvodňovali posúdenie neplatnosti úverovej zmluvy a VÚP podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že v konaní pred súdom prvého stupňa, dostatočne preukázal
oprávnenosť žalovaného nároku a v priebehu konania riadne označil a založil do súdneho spisu všetky

relevantnédôkazynapreukázaniesvojichtvrdení,čímsplnilnielensvojudôkaznúpovinnosťvyplývajúcu
z ustanovenia § 79 ods. 1 O. s. p. a ust. § 120 ods. 1 O. s. p., ale aj povinnosť tvrdenia vyplývajúcu z
ust. § 79 ods. 1 O. s. p. Podľa žalobcu zmluva o poskytnutí revolvingového úveru, všeobecné úverové
podmienky, odstúpenie od úverovej zmluvy s dokladom o doručení, potvrdenia o čerpaní peňažných
prostriedkov a prijatých úhradách, z ktorých je zrejmý dátum a výška jednotlivých čerpaní ako aj splátok

uskutočnených žalovaným, výpis z úverového účtu, z ktorého je zrejmá história úverového prípadu
a všetky pohyby na úverovom účte, ktoré založil do súdneho spisu počas konania na súde prvého
stupňa sú plnohodnotnými dôkazmi, ktoré podporujú jeho tvrdenia uvedené v návrhu na začatie konania.
Vzhľadom k týmto skutočnostiam sa nestotožňoval s rozhodnutím súdu, ktorým žalobu zamietol v celom
rozsahu a bol názoru, že súd mal správne mu priznať uplatnený nárok v celom rozsahu. Navrhol preto

rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Vzhľadom na to, že krajský súd vo veci rozhodoval za účinnosti nového procesného kódexu, zákona

č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len “C. s. p.” účinného od 01.07.2016, bol povinný pri
svojom postupe aplikovať novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 C. s. p.) s tým, že účinky procesných úkonov
uskutočnených do 30.06.2016 ostali zachované (§ 470 ods. 2 C. s. p.). Zároveň súd v odôvodnení
prispôsobil terminológiu novej právnej úprave.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní(§ 380, § 379 C. s. p.) a rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením v napadnutej
časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 389 ods. 1 písm. b/ C. s. p., § 391 ods. 1 C. s. p.) z
nasledovných dôvodov:

6. V preskúmavanej veci sa žalobca po čiastočnom späťvzatí žaloby pred začatím konania domáhal
na žalovanom zaplatenia sumy 499,99 eur s úrokom vo výške 26,28 % ročne zo sumy 536,32 eur od
18.01.2011 do 21.03.2012, zo sumy 499,99 eur od 22.03.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 579,99 eur od 01.03.2011 do 21.02.2012, zo sumy 539,99 eur od 22.02.2012

do 21.03.2012, zo sumy 499,99 eur od 22.03.2012 do zaplatenia.

7.Zobsahuspisuokresnéhosúdumalodvolacísúdzistené,napojednávanídňa25.04.2012súdvyhlásil
rozsudok, ktorým súd konanie v časti o zaplatenie 80 eur s úrokom vo výške 26,28 % ročne zo sumy
80 eur od 21.03.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne: zo sumy 40 eur
od 21.02.2012 do 21.03.2012; a zo sumy 80 eur od 22.03.2012 do zaplatenia, zastavil. Žalovaného

zaviazal zaplatil žalobcovi 499,99 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 579,99
eur od 01.03.2011 do 21.02.2012; zo sumy 539,99 eur od 22.02.2012 do 21.03.2012; a zo sumy
499,99 eur od 22.03.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd
žalobu v časti o zaplatenie: úroku 26,28 % ročne zo sumy 536,32 eur od 18.01.2011 do 21.03.2012;
a zo sumy 499,99 eur od 22.03.2012 do zaplatenia, zamietol. Zároveň žalovaného zaviazal zaplatiť

žalobcovi k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Mareka Czompolyho náhradu rov konania vo výške
podľa písomného vyhotovenia rozsudku do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Z písomného
vyhotovenia rozsudku 8C/270/2011-70 zo dňa 25.04.2012 vyplýva, že súd rozhodol nasledovne: Súd
konanie v časti o zaplatenie 80 eur s úrokom vo výške 26,28 % ročne zo sumy 80 eur od 21.03.2012 do
zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne: zo sumy 40 eur od 21.02.2012 do 21.03.2012; a

zo sumy 80 eur od 22.03.2012 do zaplatenia, zastavil. Súd žalobu zamietol. Žalovanému náhradu trov
konania nepriznal.
Krajský súd v Žiline prípisom č. k. 8Co/333/2012-90 zo dňa 28.09.2012, ktorým vrátil vec okresnému
súdu bez meritórneho rozhodnutia uviedol, že z vyhláseného rozsudku na pojednávaní a z písomne
vypracovaného rozhodnutia vyplýva, že v poradí druhý, tretí a štvrtý výrok vyhláseného rozsudku

nezodpovedá v poradí s druhým a tretím výrokom písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku, čo
je v rozpore z ust. § 156 ods. 4 O. s. p. V prípade, že v predmetnej veci išlo o zrejmú nesprávnosť pri
vyhotovení zápisnice o pojednávaní zo dňa 25.04.2012, resp. pri písomnom vyhotovení napadnutého
rozsudku, alebo iné (odvolaciemu súdu tohto času neznáme) náhle zlyhanie výpočtovej techniky alebo
konajúcej osoby, postupom podľa § 164 O. s. p. odstráňte nesúlad medzi vyhláseným rozsudkom a

jeho písomným vyhotovením. V prípade, že nešlo o situáciu predpokladanú v ust. § 164 O. s. p.,
uložil okresnému súdu opätovne predložiť spisový materiál na rozhodnutie o odvolaní žalobcu proti
napadnutému rozsudku.
Okresnýsúdvydalopravnéuznesenieč.k.8C/270/2011-100zodňa25.01.2018,ktorýmopravilpísomné
vyhotovenie rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 8C/270/2011-70 zo dňa 25.04.2012, v časti výroku

II. vyhláseného rozsudku tak, že výrok II. vyhláseného rozsudku má správne znieť: II. Súd žalobu
vo zvyšnej časti zamieta (výrok I.). Súd opravil aj zápisnicu o pojednávaní zo dňa 25.04.2012 pred
Okresným súdom Žilina vo veci sp. zn. 8C/270/2011, v časti vyhláseného rozsudku tak, že vyhlásený
rozsudok má správne znieť: I. Konanie v časti o zaplatenie 80 eur s úrokom vo výške 26,28 % ročne zo
sumy 80 eur od 21.03.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 40 eur od

21.02.2012 do 21.03.20121 a zo sumy 80 eur od 22.03.2012 do zaplatenia zastavuje. II. Súd žalobu vo
zvyšnej časti zamieta. III. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva. Z odôvodnenia opravného
uznesenia vyplýva, že preštudovaním písomného vyhotovenia vyhláseného rozsudku mal súd zistené,
že v tomto urobil zrejmú nesprávnosť, resp. chybu v písaní, keď zrejme v dôsledku náhleho zlyhania
výpočtovej techniky alebo konajúcej osoby vo výroku II. písomného vyhotovenia rozsudku nesprávne

uviedol,žežalobuzamieta,pričomsprávnemalvovýrokuII.písomnéhovyhotoveniarozsudkuuviesť,že
žalobu vo zvyšnej časti zamieta. Súd ďalej preštudovaním zápisnice o pojednávaní zo dňa 25.04.2012
zistil, že v tejto urobil zrejmú nesprávnosť, resp. chybu v písaní, keď zrejme v dôsledku náhleho
zlyhania výpočtovej techniky alebo konajúcej osoby pri prepise mechanického záznamu v predmetnej
zápisnici uviedol nesprávne znenie vyhláseného rozsudku. Na základe vyššie uvedených skutočnosti a

pri aplikácii ust. 224 C. s. p. rozhodol tak, ako uviedol vo výroku opravného uznesenia, pričom z dôvodu
absencie výslovnej zákonnej úpravy týkajúcej sa opravy zápisnice, súd aplikujúc čl. 4 C. s. p. použil na
opravu zápisnice primerane ustanovenia § 224 C. s. p. oprave rozsudku.8. Podľa § 219 C. s. p. rozsudok súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom
uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti exekúcie (ods. 1).
Len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný (ods. 4).

V odseku 4 § 219 C. s. p. je zakotvený princíp viazanosti súdu vyhláseným rozsudkom. Uvedené
znamená, že pokiaľ súd verejne vyhlásil rozsudok, tento jeho výrok ho už zaväzuje. Zjednodušene
povedané, ak by súd po vyhlásení rozsudku zistil, že rozhodol nesprávne, nemá možnosť rozhodnúť
inak. Znenie výroku rozsudku uvedené v zápisnici z pojednávania, na ktorom sa vyhlasuje rozsudok (§
99 C. s. p.), ako aj zaznamenané vo zvukovom zázname (§ 98 C. s. p.), musí byť v zásade totožné so

znením výroku v písomnom vyhotovení rozsudku.
Podľa § 224 C. s. p. súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj
iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania.
Nemožno vylúčiť, že sa v rozsudku vyskytnú chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti.
Spravidla ide o tzv. pisárske chyby, preklepy, ku ktorým môže dôjsť v dôsledku mechanickej činnosti
osoby a neskontrolovania vyhotovenia rozsudku a pod. Súd sa o nich môže dozvedieť z návrhu alebo

ich môže zistiť aj sám.

9. Odvolací súd porovnajúc obsah výroku rozsudku vyhláseného okresným súdom na pojednávaní dňa
25.04.2012 (č.l. 67-68 spisu) a písomne vyhotoveného rozhodnutia (č.l. 70 spisu) mal zistené, že výroky
v poradí druhý, tretí a štvrtý nie sú zhodné. Po poukázaní odvolacím súdom na nezrovnalosť, ktorej

dôvod z obsahu spisu nebol zrejmý, bolo povinnosťou okresného súdu ju odstrániť a to ak ide o situáciu
zrejmej nesprávnosti alebo inú (náhle zlyhanie výpočtovej techniky alebo konajúcej osoby) vydaním
opravného uznesenia v zmysle ust. § 164 O. s. p. účinného do 30.06.2016 alebo ak nejde o takúto
situáciu predložením veci odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní žalobcu proti napadnutému
rozsudku. Okresný súd následne vydal opravné uznesenie, ktorým opravil zápisnicu o pojednávaní

zo dňa 25.04.2012 a podľa nej aj písomné vyhotovenie rozsudku. Podľa odôvodnenia opravného
uznesenia súd „preštudovaním zápisnice o pojednávaní zistil, že v tejto urobil zrejmú nesprávnosť,
resp. chybu v písaní, keď zrejme v dôsledku náhleho zlyhania výpočtovej techniky alebo konajúcej
osobypriprepisemechanickéhozáznamuvpredmetnejzápisniciuviedolnesprávneznenievyhláseného
rozsudku“. Odvolací súd tieto dôvody považoval za všeobecné nakoľko z obsahu spisu nevyplývali

konkrétne zistenia podporené listinne, z ktorých by bola uvedené skutočnosti nepochybne zrejmé.
Okrem toho poukazuje na to, že zápisnica o pojednávaní bola po jej prepísaní z diktafónového záznamu
podpísaná vlastnoručným podpisom zákonného sudcu (č.l. 68 spisu). Za tohto stavu bol okresný súd
vyhláseným výrokom viazaný. Opraviť zápisnicu o pojednávaní mohol preto len pre chyby v písaní alebo
iné zrejmé nesprávnosti. Pokiaľ preto opravným uznesením opravil zápisnicu o pojednávaní ohľadom

vyhláseného výroku rozhodnutia týkajúceho sa rozhodnutia vo veci samej a trov konania, ktorým bola
žalovanémuuloženápovinnosťzaplatiťčasťpriznanejsumyakoitrovykonanianaznenie,žesúdžalobu
vo zvyšnej časti zamieta a žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva a následne podľa toho
opravil aj písomné vyhotovenie rozhodnutia, urobil tak bezdôvodne. Na uvedené pochybenie v postupe
okresného súdu musel odvolací súd, aj bez odvolacej námietky strán sporu neúčastných pri vyhlasovaní

rozhodnutia, prihliadnuť.

10. Procesný postup súdu znamenajúci porušenie práva na spravodlivý proces je jedným zo zákonných
dôvodov pre zrušenie rozhodnutia. obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký a medzi jeho
zložky patrí (okrem iných) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami sporu zo

strany súdu a právo na spravodlivé prejednanie veci, ktorého súčasťou je i právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia.

11. Podľa odvolacieho súdu Ústava SR v čl. 46 ods. 1, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd garantujú každému právo na spravodlivý súdny proces, ktorý nachádza svoje vyjadrenie aj

v procesných kódexoch upravujúcich civilné konanie pred súdom. V súčasnosti je týmto procesným
kodéxom, ktorý sa na súdenú vec vzťahuje, Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016, pričom
v zmysle ust. § 470 ods. 1 uvedeného procesného predpisu platí aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 C. s. p.). Obsah práva na spravodlivý súdny

proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri
jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je aj relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky.Obsahomzákladnéhoprávanaspravodlivýprocesjeajprávonariadneodôvodneniesúdneho
rozhodnutia. Toto základné právo nemožno interpretovať ako právo na to, aby bol účastník konania predvšeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami. Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia musí však spĺňať kvalitatívne kritériá, ktoré sú definované v ust. § 220 C. s. p. V
zmysle ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Z odôvodnenia súdneho

rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
najednejstraneaprávnymizáverminastranedruhej.Všeobecnýsúdvosvojejargumentáciiobsiahnutej
v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho závery boli
zrozumiteľné,spravodlivéapresvedčivé.Zaarbitrárny,resp.nedostatočnezdôvodnenýtrebapovažovať
rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci
prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28.02.2006).

12. Odvolací súd naviac po preskúmaní veci dospel aj k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia lebo obsahuje
obsiahle úvahy, prirovnania, hypotézy avšak nie vecné skutkové zistenia, hodnotenia a jasné,
zrozumiteľné a presvedčivé právne závery, ktoré ho mali viesť podľa písomne vyhotoveného rozhodnutia

k zamietnutiu žaloby vo zvyšnej časti. Súd tak nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, pričom uvedený nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

13. Odvolací súd preto rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výroku II. a

súvisiacom výroku III. zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Vo výroku I. zostal rozsudok
okresného súdu nedotknutý lebo nebol napadnutý odvolaním.

14. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vec opätovne prejedná a rozhodne. Pri písomnom vyhotovení
súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie postupovať v súlade s ust. § 220 C. s. p. a

preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil
a rozhodol. Bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností,
ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a s akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil.
Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie, je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé

odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán. Svoj
právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy a
stranám konania, musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho
právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06,
III. ÚS 198/07). V novom rozhodnutí opätovne rozhodne aj o trovách konania, vrátane trov odvolacieho

konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

15. Toto rozhodnutie prijal senátu odvolacieho súdu pomerov hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C. s. p.).