Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, November 30, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/57/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5310204505
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5310204505.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a členiek senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnom spore žalobcov: 1/ G. N.,
nar. XX.XX.XXXX, 2/ J. N., nar. XX.XX.XXXX, 3/ W. N., nar. XX.XX.XXXX, 4/ G. N., nar. XX.XX.XXXX,
5/ F. N., nar. XX.XX.XXXX, všetci bytom B. č. XXX, všetci zastúpení splnomocneným zástupcom Mgr.
Jánom Mravcom, bytom J., ul. K. č. XXXX/X, J., proti žalovaným: 1/ S. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
T. Y. č. XXXX, T. Y., zastúpená splnomocneným zástupcom JUDr. Milanom Vysockým, advokátom so
sídlom K. č. XXX, J., 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Bratislava,
ul. Štefanovičova č. 4, IČO: 00 585 441, zastúpený splnomocneným zástupcom JUDr. Baltazárom

Mucskom, advokátom so sídlom Z., ul. O. č. XX, adresa na doručovanie Z., K. H. č. X, o náhradu škody,
priznanie pozostalostnej úrazovej renty a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaných 1/ a 2/ proti
rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 10C/98/2010-450 zo dňa 22. augusta 2017, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu vo výrokoch II. a IV. potvrdzuje.

Vo výrokoch I. a III. zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.
Žalobcovia 1/ - 5/ majú voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Čadca rozsudkom č. k. 10C/98/2010-450 zo dňa 22.08.2017 konanie o žalobe žalobcov
v rade 1/ a 2/ na priznanie pozostalostnej úrazovej renty voči žalovaným v rade 1/ a 2/ zastavil (výrok
I.). Žalovaných v 1/ a v 2/ rade zaviazal zaplatiť lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku žalobkyni
v 1/ rade sumu 10.000 eur, žalobcovi v 2/ rade v sumu 10.000 eur, žalobcovi v 3/ rade sumu 3.000 eur,
žalobcovi v 4/ rade sumu 3.000 eur a žalobcovi v 5/ rade sumu 3.000 eur s tým, že v rozsahu plnenia
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného (výrok II.). Vo
zvyšnej časti žalobu žalobcov v rade 1/ až 5/ zamietol (výrok III.). Zároveň rozhodol, že žiadna zo strán

nemá na náhradu trov konania nárok (výrok IV.).
Rozhodnutie odôvodnil tým, že v žalobe doručenej súdu dňa 16.06.2010 sa žalobkyňa 1/ voči žalovanej
1/ domáhala zaplatenia sumy 22.830,51 eur z titulu náhrady škody v súvislosti s úmrtím dcéry G. N.. V
podaní doručenom súdu dňa 13.06.2011 žalobkyňa 1/ uviedla, že škoda okrem nej bola spôsobená aj jej
manželovi a súrodencom nebohej. Z toho dôvodu navrhla, aby títo vstúpili do konania ako ďalší účastníci
na strane žalobcu (ako žalobcovia 2/ - 5/) a na strane žalovaného (ako žalovaného 2/ s poukazom na ust.
zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov /ďalej len „zákona č. 381/2001 Z. z.“/)
so špecifikovaným nárokom. Okresný súd uznesením č. k. 10C/98/2010-96 zo dňa 14.07.2011 návrhy
žalobkyne pripustil ako i zmenu rozsudočného návrhu v znení návrhu doručenom súdu dňa 13.06.2011.Žalobca(správnežalobcovia1/a2/-poznámkaodvolaciehosúdu)písomnýmpodanímdoručenýmsúdu
na pojednávaní dňa 25.07.2017 zobral žalobu v časti nároku žalobcov 1/ a 2/ na náhradu pozostalostnej
úrazovej renty späť, pričom žalovaní proti tomuto úkonu nenamietali, vyslovili s ním súhlas. Rešpektujúc

preto ich dispozičné oprávnenie vo vzťahu k tejto časti nároku súd konanie v tejto časti postupom § 145
ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“ zastavil.
Predmetom sporu v danej veci zostal nárok žalobcov 1/ až 5/ na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú
si uplatnila žalobkyňa 1/ žalobou doručenou súdu dňa 16.06.2010 voči žalovanej 1/ a žalovaní 2/ -
5/ prostredníctvom žalobkyne vo forme rozšírenia žaloby dňa 13.06.2011 voči žalovaným 1/ a 2/. Pri

rozhodnutí súd vychádzal z čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR, čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv slobôd, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 853 ods. 1, § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. 3 ods. 1
Smernice Rady (72/166/EH) z 24.04.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti
poistenia tejto zodpovednosti, čl. 22, čl. 36 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES z
16.09.2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole

plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, § 4 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 2 zák. č. 381/2001 Z. z.
Zvykonanéhodokazovaniamalpreukázané,ževdôsledkutrestnéhočinužalovanej1/došlokusmrteniu
G. N. - dcéry žalobcov 1/, 2/ a sestry žalobcov 3/ - 5/. Táto skutočnosť nebola sporná, nakoľko
bola preukázaná jednoznačne v trestnom konaní, v ktorom rozsudkom Okresného súdu Čadca č. k.
1T/36/2010-430 zo dňa 21.04.2010 bola žalovaná 1/ právoplatne uznaná za vinnú z prečinu usmrtenia

podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona a prečinu neposkytnutia prvej pomoci podľa § 178
Trestného zákona. V dôsledku protiprávneho konania žalovanej 1/ G. N. zomrela dňa XX.XX.XXXX.
Predmetný zásah bol neoprávnený, protiprávny, nakoľko žalovaná 1/ pri nehode nerešpektovala
ustanovenia zákona o cestnej premávke. Tým bola preukázaná jej zodpovednosť za neoprávnený zásah
do osobnostného práva rodičov ako i súrodencov, ktorí vystupujú na strane žalobcov, a to do ich práva

na súkromie a rodinný život s dcérou a sestrou. Táto zodpovednosť žalovanej 1/ je zodpovednosťou
objektívnou, t.j. zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie, a preto na posúdenie veci nemalo vplyv to, že
žalovaná 1/ nehodu zavinila z nedbanlivosti. V zmysle ustálenej judikatúry šlo o neoprávnený zásah do
osobnostných práv žalobkýň, ktoré sú chránené ust. § 11 nasl. Občianskeho zákonníka, a to konkrétne
do práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj rodinný život, ktorý zahŕňa najmú právo fyzickej osoby

vytvárať, udržovať a rozvíjať vzájomné vzťahy a v ich rámci uplatňovať vlastnú osobnosť. Predpoklady
pre priznanie náhrady nemateriálnej ujmy v peniazoch súd odvodil od ust. § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, keďže takýto zásah je svojou povahou „trvalý a neodstrániteľný“.
Súd mal v danom prípade za to, že žalobcovia 1/ - 5/ sú aktívne legitimovaní na podanie žaloby. Pokiaľ
žalovaná 1/ poukazovala na ich nedostatok s poukazom na ust. § 15 Občianskeho zákonníka súd bol

názoru, že v tomto prípade je aplikácia uvedeného ustanovenia bezpredmetná, nakoľko žalobcovia
sa nedomáhajú ochrany osobnosti zomrelej podľa § 15 Občianskeho zákonníka ale podľa ust. § 11
Občianskeho zákonníka v spojení s § 13 Občianskeho zákonníka. Ust. § 15 Občianskeho zákonníka
je právo na ochranu osobnosti iného (ide o tzv. postmortálnu ochranu), teda inej osoby ako žalobcov v
tomto spore. Žalovaný 2/ v konaní tvrdil, že vo veci nie je pasívne legitimovaný, pretože nemajetková

ujma nie je krytá z povinného zmluvného poistenia zodpovedností za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla. Vo vzťahu k pasívnej legitimácii žalovaného 2/ súd uviedol, že v čase dopravnej
nehody bolo motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda poistené u žalovaného 2/
a teda jeho prevádzkovateľ mal so žalovaným 2/ uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Podľa neho pasívna legitimácia

žalovaného 2/ je daná tým, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch mu vyplýva
z ust. § 15 v spojení s ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z. a to s prihliadnutím na účel
tohto zákona a zmysel uvedeného typu poistenia. Pojem škoda v zákone č. 381/2001 Z. z. je potrebné
vykladať v širšom kontexte tak, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do
osobnostných práv pozostalých, a síce do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením

blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Pokiaľ usmrtenie osoby pri dopravnej nehode
vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za
neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia.
Riziko vzniku škôd pri prevádzke motorového vozidla je zrejme pomerne vysoké a podľa názoru súdu
je v rozpore s účelom poistenia prenášať ho na osoby povinne zmluvne poistené, ktoré v zásade takéto

poistné plnenie ani nedokážu ekonomicky zvládnuť a zároveň tak spôsobovať neistotou pozostalých, či
bude prisúdená náhrada pri insolventnosti zodpovedného subjektu vôbec vymožiteľná. Výklad právnych
predpisov by sa pritom nemal obmedzovať iba na gramatický výklad, ale jej potrebné dbať aj na účel
a zmysel právnych predpisov, a preto súd nezväzuje doslovná citácia zákonného ustanovenia ale je tumožnosť v záujme spravodlivosti sa od neho aj odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona. K poukazovaniu
žalovaného 2/ na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20.04.2011 v tomto smere zastával
názor, že súd sa má vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, teda výklad, ktorý

je v súlade s komunitárnym právom, za účelom zabezpečenia reálneho účinku smernice bez ohľadu
na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Súd pritom poukázal na
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-22/12 zo dňa 24.10.2013. Nakoľko vnútroštátne
právo SR (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej
nehody, v tomto prípade žalobcom, požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, súd mal za to, že

náhradatejtoujmymusíbyťkrytápovinnýmpoistenímmotorovéhovozidla.Spoužitímeurokonformného
výkladu pojmov „náhrada škody, škoda na zdraví“ v ust. § 4 ods. 1, 2, 4 a § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001
Z. z. a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia, z hľadiska zodpovednosti
za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel - sa
v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej
nehoda (ako poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie) peňažnou formou podľa

§ 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka - ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na
zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z. Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo
poškodeného na výplatu plnenia. Vo svetle uplatneného nároku súd poukázal i na rozhodovaciu činnosť
iných súdov SR. Taktiež aj na uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 646/2015-30 zo dňa 16.12.2015, v
ktorom skonštatoval, že „hoci Súdny dvor v rozsudku vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013 viackrát

zdôraznil,ženiejeoprávnenývykladaťustanoveniavnútroštátnehopráva,jezjavné,žeakovnútroštátne
právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych
stanoveníObčianskehozákonníkakaždémuztýchtoštátovumožňujeblízkymosobámobetíusmrtených
pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla“.

Námietku premlčania oboch žalovaných považoval súd za nedôvodnú. Konštatoval, že náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka žalobkyňa 1/
uplatnila už v rámci trestného konania, kedy do skončenia vyšetrovania pri realizácii procesného úkonu -
preštudovaní vyšetrovacieho spisu uviedla, že si uplatňuje a pripája sa k trestnému konaniu s nárokom
na náhradu škody celkovo vo výške 23.030,51 eur, v ktorej sume je tiež zahrnutá morálna ujma za

stratu dcéry. V tomto smere sa preto vo vzťahu k žalobkyni 1/ premlčacia doba počas konania sp.
zn. 1T/36/2010 zastavila (spočívala) v zmysle ust. § 112 Občianskeho zákonníka. Ďalej podľa súdu
žalobkyňa 1/ ako aj žalobcovia 2/ - 5/ mohli uplatniť svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči
žalovaným nasledujúcim dňom po tom, čo zomrela G. N. (po konštatovaní lekárom podľa obžaloby v
trestnom spise zomrela dňa XX.XX.XXXX) a teda dňa XX.XX.XXXX. Pri aplikácii ust. § 101 Občianskeho

zákonníka a pri všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, posledným dňom, ktorým by im toto právo
patrilo tak je dňa 12.06.2013, ktorý deň pripadol na nedeľu (všeobecná trojročná premlčacia doba §
101 v spojení s § 122 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka), teda koniec lehoty sa posúva na najbližší
pracovný deň a tým je pondelok dňa 13.06.2011. Pokiaľ zo strany žalobcov 2/ - 5/ bol nárok uplatnený v
rozširujúcom žalobnom návrhu a podaním doručeným súdu dňa 13.06.2011, ktorým si uplatnili nárok aj

vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/ tento nárok s prihliadnutím na vznesenú námietku premlčania považoval
za nárok uplatnený v lehote, nakoľko k podaniu rozšírujúcej žaloby došlo v zákonnej lehote 3 rokov.
K námietke žalovanej 1/ ohľadom nesprávnej techniky jazdy zomrelej G. N. a naznačujúc možné
spoluzavinenie súd uviedol, že v konaní nebolo sporné a vyplýva to aj zo znaleckého posudku
vypracovaného v trestnom konaní, že jedinou príčinou dopravnej nehody bol nesprávny spôsob jazdy

žalovanej 1/ a to oneskorená alebo žiadna reakcia na bicykel, ktorý sa pohyboval pred vozidlom,
bicyklista nemal žiadnu možnosť nehode zabrániť.
Za preukázaného skutkového a právneho stavu súd v súhrne dospel k záveru, že konaním žalovanej 1/
došlo k zásahu do práv žalobcov ako blízkych osôb zomrelej G. N. a právny nárok uplatnený v tomto
konaní je daný. Nárok voči žalovanému 2/ súd považoval za daný z dôvodu, že tento nárok je krytý v

rozsahu povinného zmluvného poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa
zák. č. 381/2001 Z. z.
Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy konštatoval, že táto závisí od voľnej úvahy súdu a s prihliadnutím
na preukázaný skutkový stav, rozsah dokazovania a preukázania skutočností uvádzaných žalobcami
súd vo veci v prípade uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu túto rozlíšil s prihliadnutím k ich

vzťahu s G., kedy matke a otcovi priznal sumu 10.000 eur každému a súrodencom (bratom G.) v
sume po 3.000 eur každému, ktorá suma zodpovedá ujme utrpenej zo strany blízkeho človeka ako i
intenzite a zásahu do práv na súkromie a rodinný život. Faktom je, že určenie výšky takéhoto nároku je
značne obtiažne a že výška takejto náhrady podľa úvahy podlieha aj určitému hodnoteniu, ktoré môžebyť rôznymi pohľadmi hodnotené rozdielne, ale základom úvahy je zistenie takých skutočností, ktoré
súdu umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného
nároku. Teda v danej veci súd prihliadal na to, že išlo o jedinú dcéru (najstaršie spomedzi štyroch

detí) žalobcov 1/ a 2/ a teda, že táto strata bolo o to citeľnejšia. Najväčšiu ujmu utrpeli rodičia,
nakoľko úmrtím ich jedinej dcéry došlo k narušeniu celistvosti rodiny a závažným spôsobom bolo
zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života. Následky tohto zásahu sú trvalé, neodstraniteľné
a nenapraviteľné. Z objektívneho pohľadu je strata jedného z členov rodiny úplne neodčiniteľnou
ujmou, ktorá postihuje všetkých členov rodiny. Taktiež ujmu utrpeli aj žalobcovia 3/ - 5/, ktorí prišli o

sestru, možnosť rozvíjania vzťahu, upevnenenie vzájomných citových väzieb. Náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka preto súd hodnotil ako primeraný
prostriedok ochrany proti neoprávnenému zásahu spôsobenej žalovanou 1/. Charakter spôsobenej ujmy
odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom adekvátnu peňažnú náhradu,
ktorá zodpovedá negatívnym dôsledkom spôsobeným smrťou blízkej osoby zákon neurčuje. Súd
nepriznalžalobcomvyššiusumupoukazujúcnaskutočnosť,že včasenehodymalanebohávybudovanú

už samostatnú domácnosť, žila mimo rodičovského domu. Súd prihliadol aj k satisfakčnému významu
u žalovanej 1/, ktorá bola odsúdená aj v rámci trestného konania ako i k tomu, že majetkové pomery
žalobcov nie sú pre stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy rozhodujúcim hľadiskom, tak ako ani
majetkové pomery žalovanej 1/. Aj keď žalobkyňa 1/ ako matka nebohej žiadala priznať vyššiu sumu
ako otec (žalobca 2/) súd v konečnom dôsledku priznal obom rodičom zhodne po 10.000 eur majúc

za to, že obaja stratou dcéry utrpeli rovnako, len na každom z rodičov sa tieto dôsledku prejavili iným
spôsobom. V rámci priznania konkrétnej sumy tomu ktorému žalobcovi súd poukázal na to, že pri určení
primeranosti prihliadal i na iné rozhodnutia v obdobných veciach.
Keďže ide o nárok žalobcov na plnenie proti dvom subjektom (u každého z iného právneho dôvodu),
vzájomný vzťah žalovaných 1/ a 2/ je taký, že v tom rozsahu, v akom splnila žalobcom ako veriteľom

jedna z nich, zaniká dlh, a tým aj povinnosť druhej žalovanej. S poukazom na to zaviazal žalovaných
tým spôsobom, že v rozsahu plnenia jednej z nich zaniká povinnosť plniť druhým.
Pokiaľ súd nároku žalobcov v uplatnenom rozsahu nemajetkovej ujmy nevyhovel, túto skutočnosť
vyslovil v samostatnom výroku, ktorým nárok žalobcov 1/ - 5/ vo zvyšnej časti zamietol.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol postupom podľa § 255 ods. 2 C. s. p. nakoľko

preukázateľne tak žalobcovia 1/ - 5/ a taktiež ani žalovaní 1/ a 2/ mali úspech v spore čiastočný.
Považovala za potrebné uviesť, že žalobcovia zavinili zastavenie konania vo vzťahu k nároku na
zaplatenie škody, ktorú im preukázateľne poisťovňa po jej riadnom uplatnení zaplatila v priebehu
súdneho sporu a taktiež žalobcovia 1/ a 2/ zavinili zastavenie konania vo vzťahu k pozostalostnej
úrazovej rente, kde je na mieste aplikácia vo vzťahu k priznaniu náhrady trov konania s poukazom

na ust. § 256 C. s. p. V tejto časti úspešnými žalobcovia neboli a preto by žalovaným 1/ a 2/ patrila
náhrada trov z titulu procesného zavinenia na zastavení konania. V komplexnom hľadisku však ani
žalobcovia a ani žalovaní plne úspešnými neboli. C. s. p. nepozná aktuálne ustanovenie, ktoré platilo
podľa O. s. p. konkrétne ust. § 142 ods. 3 vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania (priznanie trov ak
výsledok závisel od úvahy súdu). Súd preto prihliadol v danej veci i k charakteru uplatneného nároku ako

i okolnostiam, ktoré viedli podľa žalobcov k podaniu žaloby a dospel k záveru, že princípu spravodlivého
usporiadania v tejto veci zodpovedá to, aby žiadna zo strán nemala nárok na náhradu trov konania,
ktorú skutočnosť súd vo výroku rozsudku i vyslovil.

2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obaja žalovaní 1/ a 2/ .

3/ Žalovaná 1/ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu odvolaním napadla výrok II.
Považovala sumy, ktoré boli priznané žalobcom za neprimerane vysoké, ktoré nie je schopná, vzhľadom
na svoje majetkové pomery zaplatiť. Poukázala na to, že okolnosti, ktoré je potrebné skúmať na
strane poškodeného, môžu byť podľa rozvíjajúcej sa doktríny najmä: a/ intenzita vzťahu žalobcu so

zomrelým, b/ vek zomrelého a pozostalých, c/ otázka hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej
osobe,d/prípadneposkytnutieinejsatisfakcie.Prevýškunáhradyjekvalitavzájomnéhovzťahukľúčová.
Okolnosti na stane zodpovednej (pôvodca zásahu), sú: a/ postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody,
ospravedlnenie a iné), b/ dopad udalosti do duševnej sféry pôvodu - fyzickej osoby, c/ jeho majetkové
pomery, d/ miera zavinenia, eventuálne miera spoluzavinenia usmrtenej osoby. Je celkom zreteľné,

že postoj tejto osoby môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy pozostalými; ústretové
chovanie, ospravedlnenie či prejavená ľútosť škodcu môže zmierniť dopady nemajetkovej ujmy. Je
potrebné prihliadať tiež k jeho majetkovým pomerom tak, aby bola daná možnosť reálneho uspokojenia
priznaných nárokov. Ďalej žalovaná 1/ vytýkala súdu, že sa pri rozhodovaní nedostatočne nezaoberaltým, že technika jazdy bicyklistu nebola správna (viezol na nosiči osobu, pričom išlo o jednomiestny
bicykel) a ani túto nezohľadnil pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy. Tiež poukázala na to, že
v konaní pred súdom neboli dostatočne preukázané faktické rodinné vzťahy medzi žalobcami 1/ - 5/ a

zomrelou dcérou a sestrou žalobcov, citové väzby medzi nimi, kto, komu a v akom rozsahu zaisťoval
životné potreby. Podľa žalovanej 1/ súd neprihliadol na jej majetkové pomery, ktoré v konaní preukázala
a ktoré jej neumožňujú reálne uspokojiť priznané nároky žalobcov 1/ - 5/ z titulu nemajetkovej ujmy.
Tiež poukázala na to, že súd riadne nezisťoval majetkové pomery žalobcov 1/ - 5/ aj s prihliadnutím k
času, ktorý uplynul od podania žaloby a výsluchov žalobcov na pojednávaní dňa 18.09.2012. Súd tiež

dostatočne nezohľadnil jej postoj k celej veci, jej opakovanú ľútosť prejavenú či už v trestnom ako aj v
prebiehajúcom civilnom konaní a tiež, že čiastočne nahradila ešte v priebehu trestného konania škodu,
ktorú svojím konaním spôsobila. V návrhu na dokazovanie žiadala, aby žalobcovia 1/ - 5/ predložili
súdu listinné dôkazy preukazujúce ich majetkové pomery pred dňom 07.06.2009 a po tomto dni do
súčasnosti vrátane ich zárobkov, ktoré v uvedenom období dosiahli, aby mohol súd objektívne posúdiť, či
sú ich nároky dôvodné a v akej výške. Súd tento navrhovaný dôkaz nevykonal a rozhodol v podstate na

základe dôkaznej situácie, ktorá bola v čase vydania pôvodného rozsudku z 06.02.2014. V odôvodnení
rozsudku súd len všeobecne uviedol, že majetkové pomery žalobcov nie sú pre stanovenie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy rozhodujúcim hľadiskom tak, ako ani jej majetkové pomery. Žalovaná 1/
poukázala na ust. § 391 ods. 2 C. s. p. týkajúcom sa viazanosti súdu právnym názorom odvolacieho
súdu. Ďalej podľa žalovanej 1/ odôvodnenie rozsudku súd nevyznieva ohľadom priznanej majetkovej

ujmy žalobcov 1/ - 5/ presvedčivo.
Navrhla preto rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na
ďalšie konanie, prípadne zmeniť vo výroku II. ohľadom výšky nemajetkovej ujmy na zaplatenie ktorej
bola zaviazaná spolu so žalovaným 2/, tak, že prizná žalobcom 1/ - 5/ nemajetkovú ujmu, v nižšej sume,
ktorá bude zodpovedať zásadám platným pre rozhodovanie o nemajetkovej ujmy, na ktoré poukázala

v odvolaní.

4/ Žalovaný 2/ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu odvolaním napadol výrok II., ktorý
navrhol zmeniť tak, že súd žalobu voči nemu zamietne a prizná mu náhradu trov konania.
V časti označenej „Pasívna vecná legitimácia žalovaného 2/“ mal za to, že súd nesprávne právne

vec posúdil a nad rámec legislatívy Slovenskej republiky aplikoval eurokonformný výklad slovenských
zákonov. Súd neprihliadal na jeho opakované námietky a to, že pre spor a rozhodnutie vo veci C-22/12
bolo rozhodné právo Českej republiky, ktoré nemajetkovú ujmu považuje za škodu na účely povinného
zmluvného poistenia motorových vozidiel. V podmienkach SR takáto právna úprava nie je. Rovnako ani
ÚSSRvosvojichuzneseniachprimárneneriešilotázkyvýkladuzákonaamalzato,žejehovyjadreniesa

k tejto otázke nie je právne záväzné, čoho dôkazom sú odlišné stanoviská, ako aj tvoriaca sa konštatná
judikatúra NS SR (sp. zn. 4Cdo 168/2009, sp. zn. 3Cdo 301/2012). Rozhodovacia prax NS SR sa
nezmenila ani po vydaní rozsudku ESD zo dňa 24.10.2013 vo veci C-22/12 a ani po uzneseniach ÚS
SR. NS SR jednoznačne vo svojej rozhodovacej praxi dochádza k záverom, že nemajetková ujma nie je
škodou na účely plnenia v rámci povinného zmluvného poistenia motorových vozidiel. Považoval preto

postup súdu za právne nesprávny a neudržateľný, a to najmä, keď svoj úsudok oprel o rozhodnutia
súdov nižších stupňov, ktoré nie je možné považovať za záväznú judikatúru. Žalovaný 1/ mal za to, že
slovenská právna úprava nezahŕňa právo a ochranu osobnosti a z nej vyplývajúci nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy pri porušení tohto práva pod náhradu škody, ktorú je možné uplatniť z povinného
zmluvného poistenia. Preto je jeho právny záver o existencii jeho pasívnej legitimácie nesprávny. Súd

vec nesprávne právne posúdil a jeho rozhodnutie je v rozpore s platnou a účinnou legislatívou SR. Ďalej
žalovaný 2/ vytýkal súdu, že sa podľa neho nedostatočne vysporiadal s námietkou premlčania, ktorú
vzniesol pre prípad, ak súd uzná jeho pasívnu vecnú legitimáciu. Záver súdu považoval za nesprávny
a v rozpore s ustanoveniami zákona. Súd na jednej strane konštatoval, že nemajetková ujma je škodou
na účely zákona o povinnom zmluvnom poistení, ale na strane druhej vytvoril vlastný inštitút premlčania,

ktorý aplikoval na škodu. Podľa žalovaného 2/ v právnom štátne je takéto konanie neudržateľné; nie je
možné aplikovanie zák. č. 381/2001 Z. z. a zároveň ustanovenia tohto zákona vo vzťahu k premlčaniu
ignorovať. Zák. č. 381/2001 Z. z. síce v ust. § 15 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z. z. ustanovuje, že na
premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku
proti osobe, ktorá škodu spôsobila, toto ustanovenie, ale súd podľa jeho názoru nesprávne vyložil a

aplikoval. Primárne ustanovenie hovorí o škode a nie o náhrade nemajetkovej ujmy, a preto nemožno
aplikovať inštitút premlčania nemajetkovej ujmy na premlčanie nemajetkovej ujmy, ktorá je pri takomto
posúdení vyhodnotená ako škoda na účely zák. č. 381/2001 Z. z. Zák. č. 381/2001 Z. z. nepozná
náhradu nemajetkovej ujmy, ale len inštitút náhrady škody a presne ustanovuje v § 4 čo sa nahrádzaprostredníctvom jeho ustanovení. Ak mal súd za to, že nemajetkovú ujmu, resp. jej náhradu je možné
subsumovať pod túto škodu, tak je jediný možný a logický záver, že premlčanie bude v intenciách
ostatných škôd nahrádzaných z povinného zmluvného poistenia motorového vozidla a to ako dvojročná

doba subjektívna, tak aj trojročná doba objektívna. Vo vzťahu k ust. § 106 Občianskeho zákonníka, ktorý
mal súd aplikovať, je uplatňovaný nárok žalobcu voči nemu premlčaný. Ku škodovej udalosti/dopravnej
nehode došlo dňa 07.06.2009, kedy poškodená na následky nehody zomrela dňa 11.06.2009. Zo strany
žalobcov bola žaloba rozšírená o neho ako žalovaného dňa 13.06.2011 - teda až po uplynutí dvojročnej
subjektívnej premlčacej doby, ktorú je potrebné datovať odo dňa nehody, keďže žalovaná 1/ viedla

motorové vozidlo a bolo zrejmé a nespochybniteľné, že už v tomto momente sa žalobcovia dozvedeli
aká škoda im vznikla a kto za ňu zodpovedá. Žaloba bola tak rozšírená o neho ako žalovaného 2/ po
uplynutí premlčacej doby. Vzhľadom na uvedené mal za to, že nárok žalobcov voči nemu je premlčaný
a prvostupňový súd sa nedostatočne vyporiadal s jeho námietkou premlčania. Na záver žalovaný 2/
uviedol, že on nijako nezasiahol do práv žalobcov na rozdiel od žalovanej 1/ a jeho zodpovednosť bola
súdom priznaná cez ustanovenia zák. č. 138/2001 Z. z., je preto nespochybniteľné, že i uplatňovaný

inštitút premlčania musí byť v súlade s týmto záverom. Súd podľa jeho názoru aplikoval nesprávny
právny inštitút na predmetnú vec a jeho rozhodnutie je v rozpore s platným a účinným zákonom. Ďalej
žalovaný 2/ mal za to, že priznaná výška nemajetkovej ujmy vzhľadom na okolnosti predmetnej veci
je neprimerane vysoká a súd sa nedostatočne vyporiadal so spoluzavinením poškodeného. Priznanie
nemajetkovej ujmy je na posúdení súdu a musí zohľadňovať každý konkrétny prípad. Postup súdu kedy

v odôvodnení poukazuje na iné prípady priznania nemajetkovej ujmy považoval za nedostatočné, keďže
každý jeden prípad je potrebné posudzovať jednotlivo. V ďalej časti odvolania mal žalovaný 2/ za to,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a to odňatie
súdu prvej inštancie konať pred súdom a nedostatočné a chybné odôvodnenie rozhodnutia. Súd sa v
odôvodnení nevyporiadal s jeho argumentáciou o absencii pasívnej vecnej legitimácie, kedy odkázal len

na eurokonformný výklad ustanovení zák. č. 138/2001 Z. z. a nevyporiadal sa dostatočne s námietkou
premlčania uplatňovaného nároku voči nemu. V odôvodnení súdu sú chyby v písaní, ktoré spôsobujú
to, že odôvodnenie neposkytuje zásadnú odpoveď na otázku čím sa súd pri svojich úvahách riadil a
prečo rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti. Za podstatné pochybenie považoval nesprávne
uvedenie dátumu smrti poškodenej. Mal za to, že súd mal v odôvodnení jednoznačne vyjadriť, prečo jeho

tvrdenia nepovažoval za relevantné pre konanie, čo neurobil a tak odôvodnenie rozsudku trpí zásadnými
vadami a považoval ho za arbitrárne.

5. Žalobcovia 1/ až 5/ sa k podaným odvolaniam žalovaných 1/ a 2/ písomne nevyjadrili.

6. Žalovaná 1/ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu sa vo vyjadrení k odvolaniu
žalovaného 2/ nestotožnila s jeho názorom, že sú dané dôvody na zamietnutie žaloby voči nemu.
Nesúhlasila s tým, že by žalovaný 2/ nebol v konaní pasívne vecne legitimovaný. Súd to v odôvodnení
rozsudku jasne a zrozumiteľne uviedol, vysporiadal aj so vznesenou námietkou premlčania žalovaným
2/. Pokiaľ ide o súdom nesprávne uvedený dátum smrti poškodenej, z odôvodnenia rozsudku je zrejmé,

že ide len o pisársku chybu. Naopak žalovaná 1/ sa stotožnila s jeho tvrdením, že pokiaľ ide o sumy,
ktoré boli priznané žalobcom z titulu nemajetkovej ujmy, sú neprimerane vysoké, na čo poukazuje aj v
podanom odvolaní proti napadnutému rozsudku a že ich výška nebola riadne zistená a odôvodnená.

7. Žalovaný 2/ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu v reakcii na vyjadrenie žalovanej 1/

trval na absencii pasívnej vecnej legitimácii žalobcu (správne žalovaného 2/ - poznámka odvolacieho
súdu) a mal za to, že nie je možné aplikovať v uvedenom prípade extenzívny eurokonformný výklad.
V prípade prijatia záveru o existencii jeho pasívnej vecnej legitimácii je podľa neho uplatňovaný nárok
premlčaný.Uviedol,žeakbysúdprijalzáver,žedošlokzačiatkuplynutiapremlčacejlehotyododňasmrti
poškodenej,ato11.06.2009,kjejuplynutiubydošlodňa11.06.2013.Deň11.06.2013bolposlednýdňom

kedy mohlo dôjsť k uplatneniu nároku, a to napriek tomu, že tento deň pripadol na sobotu. Následne
citoval ust. § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené mal za to, že k uplynutiu
premlčacej lehoty došlo dňa 07.06.2013, resp. 11.06.2013 bez ohľadu na to, či táto pripadla na sobotu
alebo nie a po tomto dni nie je možná nárok priznať z dôvodu vznesenia námietky premlčania. Vzhľadom
na uvedené mal žalovaný 2/ za to, že nárok žalobcov voči nemu je premlčaný a prvostupňový súd sa

nedostatočne vyporiadal s jeho námietkou premlčania. Navrhol rozsudok okresného súdu v napadnutej
časti zmeniť tak, že žalobu voči nemu zamietne a prizná mu náhradu trov konania alebo alternatívne
rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.8. Žalovaná 1/ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu v reakcii na vyjadrenie žalovaného 2/
uviedla, že tento uvádza v podstate tie isté skutočnosti, ktoré uviedol v priebehu konania a v odvolaní,
ku ktorému sa vyjadrila. Naďalej zotrvávala na stanovisku, že žalovaný 2/ je pasívne vecne legitimovaný

v konaní a nie sú dané dôvody na zamietnutie žaloby voči nemu.

9. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenými
stranami konania (§ 362, § 359 ods. 1 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno podať týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario

C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 389 C. s. p.) a rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa
ust. § 387 ods. 1 C. s. p.

10. V preskúmavanej veci po predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu (dôvodom
bolo nedostatočné odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia a jeho rozpor s ust. § 157 ods. 2

Občianskeho súdneho poriadku a to vo vzťahu ku všetkým jeho výrokovým častiam, nevykonateľnosť a
rozpor s ust. § 448 Občianskeho zákonníka platného v čase vydania napadnutého rozsudku vo vzťahu
k výrokom o priznaní nákladov na výživu žalobcov 1/ a 2/ a predčasnosť z dôvodov nedostatočne
zisteného skutkového stavu) okresný súd rozsudkom v 2. poradí rozhodol o zastavení konania o žalobe
žalobcov 1/ a 2/ na priznanie pozostalostnej úrazovej renty voči žalovaným 1/ a 2/ pre späťvzatie žaloby,

žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku náhradu
nemajetkovej ujmy a to žalobkyni 1/ sumu 10.000 eur, žalobcovi 2/ v sumu 10.000 eur, žalobcovi 3/
sumu 3.000 eur, žalobcovi 4/ sumu 3.000 eur a žalobcovi 5/ sumu 3.000 eur s tým, že v rozsahu plnenia
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť
druhého žalovaného a vo zvyšnej časti žalobu žalobcov 1/ až 5/ zamietol.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na základe vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie je napriek nesprávnemu právnemu
posúdeniu premlčania vecne správne. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku zodpovedá

kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 C. s. p.

12. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len námietkami žalovaných 1/ a 2/ uvedenými v odvolaniach a procesným postupom
súdu prvej inštancie predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia z hľadiska či došlo k vadám, ktoré sa týkajú

procesných podmienok (§ 161 C. s. p.).

13. Žalovaný 2/ v odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom jeho pasívnej vecnej
legitimácie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.). Okresný
súd ustálil ako charakter nároku tvoriaceho predmet sporu, že nemajetková ujma je krytá poistením

podľa § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z. z., teda nemajetkovú ujmu tvoriacu predmet tohto sporu je potrebné
považovať za škodu a preto je vecná pasívna legitimácia žalovaného 2/ daná.

14. Odvolací súd sa stotožnil s vyššie uvedeným právnym záverom a na zdôraznenie správnosti
rozhodnutia okresného súdu uvádza, že zák. č. 381/2001 Z. z. v ust. § 15 od 01.01.2002 zaviedol

všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby. Vo
vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného na výplatu plnenia za poisteného, a to vo
výške (v tom rozsahu), v akom za škodu zodpovedá poistený, pričom predpokladom vzniku povinnosti
poisťovateľa je preukázanie zodpovednosti poisteného za škodu, ktorá poškodenému vznikla.
Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a

za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania zodpovednosti, aby poisťovateľ za neho poskytol
poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z. z., t. j. uplatnené a
preukázané nároky na náhradu škody, okrem iného škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (§ 4 ods.
2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z.).
Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy, ale

aj nemajetkovej ujmy na základe výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia (§ 444 Občianskeho zákonníka), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna
teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré
môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného,t. j. ujmám i materiálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada
(odškodnenie). Podľa právnej úpravy poistenia občiansko-právnej zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel v smerniciach (Smernica Rady č. 72/166/EHS, Smernica č. 90/232/

EHS, Smernica č. 2000/26/EHS) sú členské štáty Európskej únie povinné prijať všetky primerané
opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
obvykle sa nachádzajúcich na jeho území bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán
a potencionálnych obetí nehôd a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poisteného krytia
cestujúcich motorových vozidiel nezostali neuhradené. V súlade s týmto cieľom sa úpravou povinného

poisteniaobčiansko-právnejzodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovýchvozidielokrem
iného vyžaduje, aby poistenie zodpovednosti za ujmu na zdraví pokrývalo zodpovednosť za ujmu na
zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča vyplývajúcu z prevádzky vozidla (čl. 3 ods. 1
Smernice č. 72/166/EHS, čl. 1 Smernice č. 90/232/EHS) a aby bolo zaručené poškodeným osobám,
ktoré utrpia ujmu alebo škodu následkom havárie motorového vozidla poskytnutie poistného plnenia
a priame právo na podanie žaloby proti poisťovateľovi zodpovednej osoby, pričom podľa citovaných

smerníc za poškodeného sa považuje akákoľvek osoba, ktorá utrpela ujmu alebo škodu následkom
dopravných nehôd, oprávnená na náhradu odškodného, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu alebo ujmu
spôsobenú motorovými vozidlami (čl. 1 ods. 2 Smernice č. 72/166/EHS a Smernice č. 90/232/EHS).
S použitím eurokomformného výkladu pojmov „náhrada škody, škoda na zdraví“ v ustanoveniach zák.
č. 381/2001 Z. z. (§ 4 ods. 1, 2, 4, § 15 ods. 1) a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného

zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, z hľadiska
zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových
vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma, spôsobená pozostalým po obeti
dopravnej nehody (ako poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie) peňažnej formy
podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka - ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na

zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z.
Aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. III. ÚS 666/2016-36 z 11.10.2016 vydanom v inej obdobnej veci
akceptoval rozšírenie pojmu „škoda na zdraví“ prostredníctvom eurokomformného výkladu použitého
všeobecnými súdmi aj na náhradu nemajetkovej ujmy. Nezistil tak žiaden dôvod na konštatovanie
ústavnej arbitrárnosti, nemôže byť taký výklad rozporný so zákazom výkladu contra legem.

K odvolávaniu sa žalovaného 2/ na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 301/2012 odvolací súd uvádza,
že v uznesení sp. zn. III. ÚS 666/2016 (ktorým bola sťažnosť spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa,
a.s. odmietnutá ako neopodstatnená) sa uvádza, že Ústavný súd „nemá dôvod odchýliť sa od svojho
meritórnehopostojavyjadrenéhovypredchádzajúcichuzneseniachodmietajúcichsťažnostisťažovateľa
ako zjavne neopodstatnené ani na podklade rozsudku NS SR z 31.03.2016 vo veci sp. zn. 3Cdo

301/2012“.
Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka tak aj podľa
názoru odvolacieho súdu spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti žalovaného
2/ za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa uvedeného zák. č. 381/2001 Z. z.
Vzhľadom na uvedené je poistiteľ zodpovednosti za škodu pasívne vecne legitimovaným subjektom,

ktorému na základe § 15 ods. 1 veta prvá zák. č. 381/2001 Z. z. vznikla povinnosť uhradiť škodu
žalobcom. Odvolanie žalovaného 2/ v tejto časti nepovažoval preto za dôvodné.

15. Ďalej žalovaný 2/ namietal v odvolaní nedostatočné vysporiadanie okresného súdu s námietkou
premlčania, ktorú vzniesol pre prípad, ak súd uzná jeho pasívnu vecnú legitimáciu.

16. Premlčanie je kvalifikované plynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť
námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká,
iba sa závažne oslabuje. Neuplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v
dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže prevziať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť

na subjekty občiansko-právnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a
zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo v neprimeranej dobe nútené plniť si
svoje povinnosti. Ak uplynula zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným
spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť
námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať u

súdu svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za
následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho
zákonníka). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu aby prednostne
posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania, vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýtopostup vedie k zrýchlenému vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších
dôkazov.
V zmysle § 15 zák. č. 381/2001 Z. z. náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému, poškodený je

oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody proti poisťovateľovi, a je povinný tento nárok preukázať.
Na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie
nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila.
Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až 110). Podľa § 106 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za

dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom kto za ňu zodpovedá (ods. 1). Najneskoršie
sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov
odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
Odvolací súd v súvislosti s posudzovaním premlčania sa nestotožnil s okresným súdom v aplikovaní
všeobecnej trojročnej premlčacej lehote v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Nakoľko nárok
je škodou malo by sa aplikovať ust. § 106 Občianskeho zákonníka. Naviac odvolací súd uvádza, že

nevidel právny dôvod posudzovať námietku premlčania a teda aj premlčacie doby vo vzťahu k žalovanej
1/ a žalovanému 2/ rozdielne keď ide o nárok považovaný za náhradu škody. Stotožnil sa s odvolaním
žalovaného 2/ v tom, že nie je možné na jednej strane konštatovať, že nemajetková ujma je škodou na
účely zák. č. 381/2001 Z. z. ale na druhej strane aplikovať premlčanie vo vzťahu k náhrade nemajetkovej
ujmy.

Podľa odvolacieho súdu v danej veci si žalobcovia 2/ - 5/ (u žalobkyne súd správne konštatoval
uplatnenienáhradynemajetkovejujmyvtrestnomkonaníajejspočívaniepočastejtodoby)mohliuplatniť
svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovaným nasledujúcim dňom po tom, čo zomrela G.
N.. Nepovažoval za správne že by týmto dňom mal byť deň škodovej udalosti/dopravnej nehody t.j.
07.06.2009. Úmrtie konštatoval podľa obžaloby v trestnom spise lekár dňa XX.XX.XXXX. Pokiaľ súd

prvej inštancie uviedol dátum 11.06.2010 aj podľa odvolacieho súdu to bolo omylom. Teda XX.XX.XXXX
bol prvý deň, kedy mohli nárok vo forme žaloby žalobcovia 2/ - 5/ uplatniť na súde. Pri aplikácii ust. §
106 Občianskeho zákonníka a dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, posledným dňom, ktorým by im
toto právo patrilo je tak deň 12.06.2011, ktorý deň pripadol na nedeľu a s poukazom na ust. § 122 ods.
3 Občianskeho zákonníka sa teda koniec lehoty posúva na najbližší pracovný deň a tým je pondelok

13.06.2011. Podaním došlým súdu dňa 13.06.2011 žalobkyňa 1/ navrhla vstup ďalších účastníkov na jej
strane a to žalobcov 2/ - 5/, ktorí vzhľadom na pripojené prehlásenia (č.l. 82, 84, 86, 88 spisu) uvedeného
dňa prejavili aj súhlas so vstupom do konania na strane žalobkyne a tým aj jej návrhmi. Z toho dôvodu
bolapodľaodvolaciehosúdužalobaajpritakomtoprávnomposúdenípodanávčasatedapreduplynutím
premlčacej doby.

17. Obaja žalovaní v odvolaní zhodne namietali výšku náhrady nemajetkovej ujmy.

18. Ohľadom namietanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením napadnutého rozsudku a preto podľa § 378 ods. 2 C. s. p. konštatuje správnosť

dôvodov v ňom uvedených, na ktoré v podstatných bodoch odkazuje. Podľa odvolacieho súdu z
obsahu odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že sa dostatočne zaoberal a vysporiadal
s výškou priznaných súm nemajetkovej ujmy jednotlivým žalobcom (rodičom a súrodencom nebohej).
Adekvátne prihliadol na príbuzenské vzťahy, intenzitu a rozsah zásahu do práva na súkromie a rodinný
život. V rámci úvah o výške náhrady zohľadnil súkromné a rodinné väzby, do ktorých bolo závažným

spôsobom zasiahnuté, pričom následky sú trvalého charakteru, neodstrániteľné a nenapraviteľné. V
rámci priznania konkrétnej sumy tomu, ktorému žalobcovi okresný súd prihliadol i na iné rozhodnutia v
obdobných veciach, ktoré konkretizoval v odôvodnení svojho rozhodnutia. Odvolací súd tiež poukazuje
nakonanievedenénaOkresnomsúdeLiptovskýMikulášpodsp.zn.4C/130/2009vspojenísrozsudkom
Krajského súdu v Žiline č. k. 8Co/119/2011-192 zo dňa 30.06.2011, kde nahradenie nemajetkovej ujmy

predstavovalo 10.000 eur (v dôsledku úmrtia syna). Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš
č. k. 7C/162/2011-165 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur každému z
rodičov za úmrtie syna. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 31.05.2012 sp. zn. 10Co/236/2011
bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000 eur každému z rodičov za
stratu dieťaťa (súrodencovi až 10.000 eur). S poukazom na uvedené súd prvej inštancie správne

prihliadol na individuálne okolnosti prípadu a zvážil kolíziu práv sporových strán, ktoré sú vždy rozdielne
v každom jednotlivom prípade. Prihliadol na princíp proporcionality, na základe ktorého korigoval
uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy žalobcov 1/ až 5/ keď vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Priznanú
náhradu nemajetkovej ujmy je tiež potrebné vnímať v kontexte ekvivalencie finančného plnenia vovzťahu k cenovým reláciám v súčasnej dobe v porovnaní s následkami spôsobenými nenahraditeľnou
stratou príbuzného žalobcov 1/ až 5/. Odvolací súd preto priznané sumy nepovažoval za premrštené.
Poukazuje aj na to, že aj keď rozhodnutie súdu nemôže byť formou absolútnej satisfakcie malo byť

gestomspravodlivosti,úctoukľudskémuživotnémuačiastočnémuzmierneniunezhojiteľnýchnásledkov
žalobcov v emocionálnej oblasti.
Aj podľa odvolacieho súdu majetkové pomery strán sporu a teda ani žalobcov ani žalovanej 1/ nie
sú pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy rozhodujúcim hľadiskom v zmysle platnej právnej
úpravy. Preto je neopodstatnené namietanie nevykonania navrhovaného dôkazu ohľadom predloženia

listinných dôkazov preukazujúcich majetkové pomerov žalobcov pred 07.06.2009 a po tomto dni do
súčasnosti. Na poukazovanie žalovanej 1/ v odvolaní na viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu
v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolací súd neprihliadol nakoľko ním nebol vyslovený v
zmysle ust. § 226 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016 ako vyplýva z dôvodov
zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu uvedených v bode 10. Námietku žalovanej 1/ predstavujúcu
nepresvedčivosť rozhodnutia ohľadom priznanej majetkovej ujmy považoval za nedôvodnú.

19. Pokiaľ žalovaní 1/ a 2/ v odvolaní poukazovali aj na spoluzavinenie nebohej tak na toto odvolací
súd neprihliadol a zhodne s okresným súdom vychádzal zo znaleckého posudku vypracovaného v
trestnom konaní preukazujúcom jedinú príčinu dopravnej nehody ( nesprávny spôsob jazdy žalovanej
1/ a to oneskorená alebo žiadna reakcia na bicykel, ktorý sa pohyboval pred vozidlom). Nevidel

preto dôvod k zohľadňovaniu spoluzavinenie pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide o
žalovaného 2/ tento v odvolaní bližšie nezdôvodnil výtku týkajúcu sa nedostatočného vysporiadania sa
so spoluzavinením poškodeného.

20. Vzhľadom na uvedené podľa odvolacieho súdu námietky, ktoré žalovaní 1/ a 2/ uviedli v odvolaní

v rámci uplatnených odvolacích dôvodov nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku a neumožňujú ani záver o vadách konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie o
podanej žalobe. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výrokoch II. a IV. ako vecne
správny potvrdil a to vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním.

21. Vo výrokoch I. a III. zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý lebo nebol napadnutý odvolaním.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania boli žalobcovia 1/ až 5/ a to v celom
rozsahu a preto im súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške

náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

23. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).