Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, December 18, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/165/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115228168
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8115228168.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr.
Michala Boroňa a JUDr. Viery Kandrikovej, v spore žalobcu: Z. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X. Z.
XX, XXX XX S., právne zastúpený JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom Sov. hrdinov 163/66,
089 01 Svidník, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s. so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90
Bratislava, IČO: 31 320 155, právne zastúpený ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o. so sídlom Kýčerského

7, 811 05 Bratislava, IČO: 35 857 513, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.094,42 Eur,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 14C/456/2015-126 zo dňa 27.09.2017
takto

r o z h o d o l :

Zrušuje sa rozsudok a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol.

Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.

3. V odôvodnení okrem iného uviedol, že keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného
nároku, prioritne sa zaoberal posúdením tejto námietky. Vedomosťou podľa § 07 ods. 1 OZ sa nemyslí

znalosť právnej kvalifikácie, ale skutkových okolností, z ktorých možno vyvodiť zodpovednosť za
bezdôvodné obohatenie. Nie je teda významné, či oprávnený má také vedomosti, aby bol subjektívne
schopný posúdiť uvedené skutkové okolnosti. V danom prípade sa žalobca o skutkových okolnostiach
dozvedel najneskôr úhradou poslednej platby, t.j. 19.4.2012 a nie je možné akceptovať údaj uvedený
v žalobe, z ktorého vyplýva, že sa o skutočnosti, že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil
dozvedelažvmesiaciseptemberroku2015odZdruženiaHOOS,nakoľko,pokiaľbysamalasubjektívna

vedomosť posúdiť takýmto spôsobom, tak oprávnený subjekt by si mohol v podstate svojvoľne
prispôsobiť počiatok plynutia subjektívnej lehoty tak, aby jeho nárok nebol premlčaný, a teda je potrebné,
aby počiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty bol v podstate „objektivizovateľný“. Súd poukazuje
na to, že aj počiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty je potrebné taktiež odvíjať od zaplatenia
poslednej splátky, teda od 19.4.2012 a keďže v danom prípade nebol nárok uplatnený do 19.4.2015,
ale až 20.11.2015, je tento nárok premlčaný aj z dôvodu uplynutia trojročnej objektívnej lehoty. Žalobca

v rámci odôvodnenia žaloby poukázal na to, že úver sa má považovať za bezúročný a bez poplatkov
z dôvodu absencie uvedenia RPMN a úroku. Ohľadom uvedenia RPMN v revolvingových zmluvách sa
aj prax súdov skutočne vyvíjala tak, že prvotné rozhodnutia boli také, že RPMN nie je možné určiť, tak
ako to aj cituje žalovaný. Čo sa týka úroku, tento bol uvedený v sadzobníku, ktorý je súčasťou zmluvy.
Z neuvedenia týchto náležitostí do zmluvy, podľa názoru súdu, nemožno vyvodiť záver o tom, že by
žalovaný konal úmyselne a v podstate takýmto spôsobom išiel sám proti sebe v tom zmysle, že pokiaľ

neuvedie určité náležitosti, hrozí mu to riziko, že úver môže byť vyhlásený za bezúročný a bez poplatkov
a v takomto prípade žalovaný z poskytnutého úveru nebude žiadnym spôsobom profitovať. Ako už alebolo konštatované, dôkazné bremeno ohľadom preukázania úmyslu žalovaného je na žalobcovi, ktorý
v tomto ohľade, podľa názoru súdu neuniesol dôkazné bremeno (neprodukoval žiadne dôkazy), preto
súd nevychádzal z 10-ročnej premlčacej lehoty.

4. O trovách konania rozhodol podľa § 255, § 262 Civilného sporového poriadku.

5. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal nesprávne skutkové
zistenia a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Pri bezdôvodnom obohatení, ktoré

získava dodávateľ na úkor spotrebiteľa nikdy nenastáva začatie plynutia objektívnej premlčacej doby
súčasne so subjektívnou, iba ak by sme vychádzali z predpokladu, že státisíce úverových dlžníkov
splácajú dodávateľom splátky nad rámec skutočného dlhu dobrovoľne, teda vediac, že vedome a
dobrovoľne platia dodávateľovi platby, na ktoré dodávateľ nemá nárok a chcú sa nechávať okrádať.
Začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby je viazané na preukázateľnú vedomosť poškodeného.
Pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 OZ je potrebné

vychádzať z preukázanej, skutočnej, nie teda len predpokladanej vedomosti oprávneného o tom, že
na jeho úkor došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Až od združenia na ochranu
spotrebiteľov sa žalobca dozvedel, že žalovaný od neho prijal platby v rozpore so zákonom a že mu
predložil na podpis formulárovú spotrebiteľskú zmluvu, ktorá v rozpore so zákonom vytvárala dojem, že
na platby, na ktoré podľa zákona právo nemal, právo má. Až získaním vedomosti o týchto skutočnostiach

prichádzalo do úvahy podanie žaloby a až od tohto momentu mohla začať plynúť subjektívna premlčacia
doba. Konanie subjektu, ktorý dlhodobo a opakovane poskytuje spotrebiteľské úvery sa nedá hodnotiť
inak, ako úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohacovaniu sa tým, že nedáva svoje zmluvy
do súladu so spotrebiteľským právom. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie. Žalobca
v konaní neprodukoval dôkazy vo vzťahu k preukázaniu existencie úmyslu žalovaného bezdôvodne sa
obohatiť. Prípadné právne znalosti či posúdenie veci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty
nie sú vôbec relevantné. Domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov

je nevyvrátiteľná. Navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

7. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP,

bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že a dospel k záveru, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces.
8. Žalobca v žalobe poukazoval na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, ktorý mu bol poskytnutý na
základe zmluvy o aktiváciu karty T-Z. zo dňa XX.XX.XXXX, a to z dôvodu absencie údaja o úrokoch
a údaja o RPMN v zmluve. Pokiaľ ide o údaj o úrokoch, úrokovej sadzbe, tento je (ako to napokon v

priebehu konania tvrdil aj žalovaný) uvedený v Obchodných podmienkach pre vydanie a používanie
platobných kariet. Naviac výška úrokovej sadzby je uvedená v týchto Obchodných podmienkach len
ako predpokladaná. Údaj o úrokovej sadzbe je teda uvedený len v obchodných podmienkach, ktoré sú
písané drobným až nečitateľným písmom. Zákon výslovne stanovuje, že tento údaj má byť súčasťou
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nakoľko je v záujme ochrany spotrebiteľa, aby takýto kľúčový údaj,

ktorý v podstate určuje cenu úveru, mu bol zjavný a súhlasil s ním, a to už v čase vstupu do zmluvného
vzťahu s dodávateľom (teda v čase, kedy spotrebiteľ pripája svoj podpis k zmluve) a nie skrytý v
doplnkových dokumentoch, akými sú obchodné podmienky, ktoré majú upravovať menej podstatné a
skôr technické náležitostizmluvy. V predmetnom prípade údaj o úroku bol výslovne skrytý v nečitateľnom
texte obchodných podmienok.

9. Pokiaľ ide o uvedenie údaja o RPMN, tento je iba ako indikatívna veličina uvedený rovnako ako
úroková sadzba iba v Obchodných podmienkach. Súdy už opakovane konštatovali, že je prekonaný
názor dodávateľov o nemožnosti vypočítať RPMN vzhľadom na revolvingovú povahu úverov (pozri
rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10.10.2012, sp. zn. 17Co/215/2012, Krajského

súdu v Prešove zo dňa 12.3.2014, sp. zn. 2Co/135/2013 a Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.10.2013,
sp. zn. 6Co/138/2013). Pokiaľ zákon o spotrebiteľských úveroch určil ako zákonnú náležitosť stanovenie
RPMN (bez rozlíšenia, či ide o revolving, resp. iný druh úveru), akcentujúc jej dôležitosť zákonným
znením, že ak nie je RPMN uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov(§ 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch), preto žalobca ako dodávateľ
finančnej služby na profesionálnom finančnom trhu nemôže túto skutočnosť zanedbávať. V čase
uzatvorenia zmluvy je možné vypočítať RPMN z hodnoty úverového rámca, ktorý sa poskytuje

spotrebiteľovi, a ktorá hodnota v čase uzatvorenia zmluvy je nemenná. Výšku RPMN je tak možné
stanoviť pre určitú východiskovú situáciu, pričom výpočet musí vychádzať z nastavených parametrov
úverovejzmluvyvčasejejpodpisu,t.j.zvýškyúverovéhorámcaakovýškyposkytnutéhoúveru(vdanom
prípade 18 000 Sk), výšky splátok (v zmluve bola stanovená štandardná mesačná splátka - pevná - 600
Sk), výšky úroku, príp. výšky dohodnutých poplatkov, výšky celkových nákladov spotrebiteľa a celkovej

čiastky, ktorú spotrebiteľ musí zaplatiť. Z Obchodných podmienok však vyplýva, že indikatívny výpočet
RPMN vychádza z úveru vo výške 50 000 Sk, z výšky prvej splátky 15 000 Sk, druhej vo výške 18 000
Sk a tretej vo výške 15 824 Sk, čiže z rozdielnych údajov, aké boli dohodnuté v podmienkach úveru.

10. Za tohto stavu sa javí, že argumenty žalobcu poukazujúce na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru
pre absenciu obligatórnych náležitostí zmluvy v zmysle § 4 ods. 5, § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001

Z.z. sú dôvodné.

11. Zdá sa, že súd prvej inštancie priznal na účely začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby
relevanciu pravidlu, že každý má poznať právo a že aj žalobca už v čase, keď plnil, mal poznať, že
plniť nemá.

12. Súd prvej inštancie považoval právo za premlčané aj vzhľadom na uplynutie objektívnej premlčacej
doby.

13. Ak sa súd v spore so slabšou zmluvnou stranou nevyrovná s inými právoplatnými súdnymi

rozhodnutiami v obdobných spoločenských vzťahoch ako je prejednávaná vec a konanie vedie v
zásadnom odklone od správneho právneho posúdenia veci, súd tým znemožní stranám sporu procesné
prostriedky útoku či obrany.
14. Súd prvej inštancie vychádzal zo správneho ustanovenia § 107 OZ, na ktoré odvolací súd odkazuje a
pri objektívnej dobe aj správne stanovil jej začiatok od momentu, kedy došlo k plneniu zo strany žalobcu.

15.Pokiaľvšakideootázkuúmyslužalovanéhoobohatiťsa,odôvodnenieaplikácietrojročnejobjektívnej
premlčacej doby zo strany súdu prvej inštancie je na úkor preskúmateľnosti. Rozsudok by mal
dať presvedčivú odpoveď na otázku, ako je možné ,,len z nedbanlivosti“ napriek jednoznačnej
požiadavke zákona o spotrebiteľských úveroch uvádzať údaj o úroku v zmluve, tento netransparentne

zakomponovať do Obchodných podmienok, naviac len ako „predpokladanú výšku“, a rovnako tiež
údaj o RPMN uviesť iba v Obchodných podmienkach a pri jeho výpočte vychádzať z údajov
nekorešpondujúcich výške úverového rámca a splátok uvedených v zmluve. Rozsudok nesmie
postrádať zdravý logicky úsudok a v tomto smere sa súd musí vyrovnať s požiadavkou podnikania
s odbornou starostlivosťou vo finančných službách.

16. Kým pre objektívnu dobu by mal byť okamih jej začiatku nepochybný a otázna je už len dĺžka
objektívnej premlčacej doby, tak pri subjektívnej premlčacej dobe bude dôležité zistenie, kedy sa
žalobca dozvie o tom, že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil a v akej výške.

17. Doposiaľ nebola prekonaná judikatúra súdneho dvora Európskej únie o existencii nezanedbateľného
nebezpečenstva, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na neprijateľnosť zmluvnej podmienky v čase jej
uzatvárania (porov. spojené prípady C-240 až 244/98). Tým sa ale zákonite natíska otázka, že ak takéto
obavy existujú v čase vzniku zmluvy, o čo menšie obavy existujú v čase, keď spotrebiteľ vykonáva
reálne plnenie z takejto zmluvnej podmienky, resp. plní veriteľovi aj to, na čo nárok veriteľ v zmysle

zmluvy nemá. Zdá sa, že je tu rovnaké nebezpečenstvo a reálny život to potvrdzuje, že spotrebitelia
platia z nevedomosti správne aplikovať právo.

18. Je úplne logické sa domnievať, že spotrebitelia by asi sotva platili, ak by mali vedomosť, že platiť
nemajú. Nie sú však chránení neobmedzenú dobu, ale len kým im neuplynie objektívna premlčacia

doba, ktorá začína plynúť bez ohľadu na to, či sa dozvedeli o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto sa
na ich úkor obohatil.19. Odvolací súd preto zásadne nemôže súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že už v čase,
kedy došlo k plneniu nad rámec poskytnutej čiastky, žalobcovi začala plynúť premlčacia doba (arg.
slovo ,,došlo“ ako relevantné no pri objektívnej premlčacej dobe ;§ 107 ods.2 OZ).

20. Zdá sa, že viaceré súdy posudzujú začiatok subjektívnej premlčacej doby už od času, kedy
spotrebiteľ plní s odôvodnením, že má poznať právo, a preto už v tom čase sa spotrebiteľ dozvedá
o bezdôvodnom obohatení. Odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Každý je povinný poznať
právo, no nikomu nemožno nanútiť povinnosť, aby to právo vedel aj správne aplikovať.

21. Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba
dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla
s poukazom na to, že mala poznať právo. Právny poriadok slova ,,vedieť mal a mohol" pritom obsahuje
v iných prípadoch, no na účely začiatku premlčacej doby ich nestanovil.

22. Existuje preto obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu ,, dozvie" sa, potiera rozdiel
medzi objektívnou a subjektívnou dobou. Najzávažnejšie negatívne následky by nastali v prípade
rozumovo menej vyspelých osôb, ktorým by sa nanútila povinnosť poznať aplikáciu práva bez ohľadu
na úroveň ich mysle (OGH 3Ob592/77 ,,Na slabomyslenosť podľa § 879 Abs 2 Z 4 ABGB je potrebný
menší stupeň slabosti mysle ako taký, ktorý má za následok nesvojprávnosť“).

23. Inými slovami povedané, nemožno prikázať všetkým bez rozdielu úrovne mysle byť ,,advokátom“,
aj keď ani u advokátov nemožno vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až s odstupom času
po vykonaní plnenia.
24. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie že plnila. Z nateraz
zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca s odstupom času po tom, ako zaplatil spornú odplatu sa

obrátil na Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. V spise sa nachádza aj listina s hlavičkou
združenia obsahujúca všeobecné upozornenie na rôzne vady zmluvy. O tejto listine sa dá usudzovať,
že združenie ju používa vo viacerých prípadoch aj u iných spotrebiteľov.
25. Ako vyplýva z početných rozhodnutí súdov, pre začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce
poznanie skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia ), no okolností nie zo zmluvy, ale

okolností z porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že došlo k
porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma
okolnosťami). Zdá sa teda, že nepostačujú pochybnosti, ale ,,dozvedenie" sa o skutkových okolnostiach
bezdôvodného obohatenia. V tomto smere odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu ČR sp. zn.
II.ÚS 2460/17 zo dňa 19.3.2018, v ktorom ÚS ČR uviedol: „Judikatura Nejvyššího soudu, na níž ostatně

stěžovatel poukazuje i ve své ústavní stížnosti, je totiž v otázce běhu subjektivní promlčecí lhůty podle
ustanovení § 107 odst. 1 občanského zákoníku z roku 1964 ustálena v tom smyslu, že "pro počátek
subjektivní promlčecí doby k uplatnění práva na vydání plnění z bezdůvodného obohacení je rozhodující
subjektivní moment, kdy se oprávněný dozví všechny takové okolnosti, které jsou relevantní pro
uplatnění jeho práva u soudu, a není přitom rozhodné, že měl již dříve možnost dozvědět se skutečnosti,

na jejichž základě si mohl učinit úsudek o vzniku bezdůvodného obohacení a jeho výši" (srov. např.
rozsudky sp. zn. 30 Cdo 4499/2010 či sp. zn. 28 Cdo 3166/2009, srov. též Švestka, J. Spáčil, J.,
Škárová, M., Hulmák, M. a kol., Občanský zákoník I., Praha: C. H. Beck, 2. vyd., 2009, s. 609n).
Současně z judikatury Nejvyššího soudu vyplývá, že "vědomost oprávněného o tom, že se na jeho
úkor někdo obohatil a o tom, v čí prospěch k tomuto obohacení došlo, musí být skutečná, prokázaná,

nikoliv jen předpokládaná" (srov. např. rozsudky sp. zn. 33 Odo 877/2001 či sp. zn. 33 Odo 766/2002).
Takovou vědomostí přitom ustanovení § 107 odst. 1 občanského zákoníku z roku 1964 "nemíní znalost
právní kvalifikace, nýbrž vědomost o všech skutkových okolnostech, z nichž lze dovodit odpovědnost za
bezdůvodné obohacení.“ (srov. usnesení Nejvyššího soudu sp. zn. 33 Odo 528/2006).“
26. Ak z dokazovania nevyplynú nové skutočnosti, zdá sa, že žalobca sa dozvedel o tom, že plniť nemal

až s odstupom času a do úvahy prichádza združenie.
27. V doterajšom konaní sa súd nevyrovnal s inými právoplatnými súdnymi rozhodnutiami v obdobných
spoločenských vzťahoch ako je prejednávaná vec a konanie viedol v zásadnom odklone od správneho
právneho posúdenia veci s dopadom na procesné strany a ich právo na spravodlivý proces. To bol
aj dôvod pre zrušenie rozsudku v napadnutom rozsahu a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie (§ 389 ods.1 písm. b) CSP).
28. Úlohou súdu prvej inštancie bude:
• priznať princípu ochrany slabšej zmluvnej strany právnu silu ústavného princípu (Ústavní
soud připomíná, že v jeho judikatuře již byla ochrana slabší smluvní strany shledána principemústavněprávního významu, jímž se orgány veřejné moci mají v aplikační praxi povinnost řídit.
Tento princip je obzvláště akcentován v oblasti právních vztahů specifického charakteru, jako jsou
spotřebitelské smlouvy, vztahy vyplývající z pracovního, směnečného či nájemního práva, apod. [srov.

např. nález sp. zn. II. ÚS 2164/10 ze dne 1. 11. 2011 (N 187/63 SbNU 171), usnesení sp. zn. III. ÚS
3436/12 ze dne 19. 3. 2013, dále např. nálezy sp. zn. I. ÚS 3512/11 ze dne 11. 11. 2013, sp. zn. III. ÚS
562/12 ze dne 24. 10. 2013 a sp. zn. II. ÚS 1774/14 ze dne 9. 12. 2014 (N 221/75 SbNU 485)]. Cílem je
nahradit formální rovnost smluvních stran rovností materiální. Od vstupu České republiky do Evropské
unie se zásada účinné ochrany spotřebitele promítá do českého právního řádu také prostřednictvím

evropského práva, v němž jsou jejím právním základem ustanovení Smlouvy o fungování Evropské unie
a článek 38 Listiny základních práv Evropské unie, prováděné celou řadou směrnic.
• zaoberať sa nepriamym úmyslom žalovaného nadobudnúť od žalobcu bezdôvodné obohatenie, a teda
vytvoriť najmä pre žalovaného priestor na procesnú obranu,
• umožniť stranám procesné práva v súvislosti s novým názorom na začiatok premlčacej doby,
nanovo posúdiť subjektívnu premlčaciu dobu od momentu, kedy sa žalobca dozvedel o relevantných

skutkových okolnostiach pre podanie žaloby, a teda o skutku nie zo zmluvy, ale o skutku z
porušenia práva, teda o všetkých skutkových zložkách bezdôvodného obohatenia (o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru, výšku do úvahy prichádzajúceho bezdôvodného obohatenia a príčinnú
súvislosť) tak, aby mohol podať žalobu (napr. rozsudok NS SSR sp. zn. Cpj 37/98 - R 1/1979, NS ČR sp.
zn. 33Odo306/2005, NS ČR sp. zn. 25Cdo 3306/2007, mutatis mutandis NS ČR sp. zn. 33Cdo 83/2004).

Teda o skutočnej, nie predpokladanej vedomosti o skutku z porušenia práva. Bude dôležitý výsluch
žalobcu na tvrdenie o čase, kedy sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia dozvedel.
V rámci aplikačnej praxe súdov sa vyskytli prípady, že sa upozornenie združenia antidatovalo, pričom
relevanciu má čas skutočného času, kedy sa žalobca dozvedel o bezdôvodnom obohatení. Bude preto
dôležité vytvoriť procesný priestor aj pre procesnú obranu žalovaného k tvrdeniu žalobcu a predloženým

dôkazom.
• súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 CSP).
29. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (391ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).