Rozsudok Judgement was issued on Thursday, February 11, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/126/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108207413
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Dubcová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5108207413.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a

členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobcu: SLOVENSKÁ
MEDIÁLNA AGENTÚRA, s.r.o., so sídlom Sládkovičova 7, 811 04 Bratislava, IČO: 35 718 854,
zastúpeného zástupcom Advokátska kancelária Roštár - Slovák, s.r.o., so sídlom Révová 7, 811 02
Bratislava, IČO: 36 858 731, proti žalovanému: PRESSE & MARKETING SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom
Závodská cesta 60/621, 010 01 Žilina, IČO: 36 404 225, v konaní o zaplatenie 71.456,88 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb/279/2009-481
zo dňa 10.02.2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb/279/2009-481 zo dňa 10.02.2012 p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania, a to trovy právneho zastúpenia v sume
688,32 Eur v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet zástupcu žalobcu Advokátska
kancelária Roštár - Slovák, s.r.o., so sídlom Révová 7, 811 02 Bratislava, IČO: 36 858 731.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu
71.456,88 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25% ročne z tejto sumy od 30.01.2008 do
zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách súdneho konania okresný súd rozhodol

tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške
4.287 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 7.937,71 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Okresný súd v odôvodnení, po vykonanom dokazovaní a aplikácii ust. § 269 ods. 2, § 272 ods. 2, § 323
ods. 1, § 577 Obchodného zákonníka, v spojení s ust. § 488, § 516 ods. 1, § 575 ods. 1, § 582 ods.
1 Občianskeho zákonníka uviedol, že predmetom podanej žaloby bolo zaplatenie sumy za rok 2007
podľa zmluvy, ktorá bola uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným za poskytovanie reklamných služieb
v mediálnom priestore Železníc Slovenskej republiky. V súvislosti s uplatneným žalobným nárokom

bolo poukázané na faktúru žalobcu č. VF 27041. Žalovaný sa v konaní pred okresným súdom bránil
námietkou, že za rok 2007 nebolo preukázané, že by žalobca bol subjektom, ktorý by bol oprávnený s
týmto mediálnym priestorom disponovať, a teda, že by žalobca bol subjektom, ktorý je oprávnený na
zaplatenie tejto sumy.

Z vykonaných dôkazov okresný súd zistil, že základnom právneho vzťahu účastníkov je zmluva, ktorá
bola pôvodne uzatvorená medzi E. E. ako fyzickou osobou a žalobcom. Priamo v tejto pôvodnej zmluve

zo dňa 21.01.2000 účastníci počítali s tým, že dôjde k zmene poskytovateľa služieb z fyzickej osoby
- E. na právnickú osobu - PRESSE & MARKETING SLOVAKIA, s.r.o. po tom, ako táto spoločnosť
bola zapísaná do obchodného registra. V súlade s týmto ustanovením tak podľa uzatvoreného dodatku
došlo k zmene osoby poskytovateľa, čím vznikol právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Zmluvauzatvorená medzi žalobcom a žalovaným je označená ako zmluva o poskytovaní reklamných služieb.
Predmetom zmluvy bola realizácia kompletných reklamných služieb, pričom účastníci v tejto zmluve
jednoznačným spôsobom určili svoje práva a povinnosti. Obdobný zmluvný typ v Obchodnom zákonníku

nie je výslovne upravený, a preto okresný súd túto zmluvu posúdil ako zmluvu nepomenovanú v zmysle
citovaného ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Zo zmluvy vyplynulo, že žalovaný sa zaviazal
uskutočňovať dojednanú reklamnú činnosť v mediálnom priestore Železníc Slovenskej republiky a
z dosiahnutého obratu sa zaviazal platiť žalobcovi dojednané platby vyjadrené percentom z celého
realizovaného obratu. Zároveň bolo dohodnuté, že od 01.01.2004 do 31.12.2009 bude povinný platiť

minimálne 2.700.000,- Sk za každý kalendárny rok. Práve suma tohto minimálneho odvodu bola
predmetom pôvodne podanej žaloby žalobcu. Následne žalobca zobral žalobu čiastočne späť po
uskutočnenom započítaní, pričom o tomto späťvzatí okresný súd rozhodol vydaním platobného rozkazu.

Z ďalších vykonaných dôkazov vyplynulo, že subjektom, ktorý bol oprávnený disponovať mediálnym
priestorom Železníc Slovenskej republiky, bola na základe zmluvy uzatvorenej so Železnicami

spoločnosť UNIMEDIA, s.r.o.. V tomto prípade sa rovnako jedná o zmluvu nepomenovanú podľa § 269
ods. 2 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorej sa spoločnosť UNIMEDIA zaviazala zabezpečiť pre
Železnice reklamu tretích osôb. Na základe tejto zmluvy teda spoločnosť UNIMEDIA bola oprávnená
disponovať reklamným priestorom Železníc Slovenskej republiky. Ďalšou uzatvorenou zmluvou je
komisionárska zmluva, na základe ktorej sa žalobca ako komisionár zaviazal pre spoločnosť UNIMEDIA

uskutočňovať dohodnutú činnosť v zmysle zmluvy uzatvorenej medzi UNIMEDIOU a Železnicami
Slovenskejrepubliky,tedačinnosťsmerujúcukspolupráciprivyužitínehnuteľnéhomajetkunakomerčné
reklamné účely.

Na základe uvedeného okresný súd skonštatoval, že Železnice Slovenskej republiky v uzatvorenej

zmluve umožnili spoločnosti UNIMEDIA disponovať mediálnym priestorom, ktorý patril Železniciam
Slovenskej republiky. Spoločnosť UNIMEDIA uzatvorila komisionársku zmluvu so žalobcom, na základe
ktorej žalobca tieto činnosti pre UNIMEDIU vykonával ako komisionár. Žalobca ďalej uzatvoril zmluvu
so žalovaným, na základe ktorej túto činnosť v konečnom dôsledku v mediálnom priestore Železníc
Slovenskej republiky realizoval žalovaný.

Okresný súd sa zaoberal Rámcovou zmluvou z roku 2000, uzavretou medzi žalobcom a žalovaným,
ktorá v ustanoveniach čl. III. bod 7 písm. a) a b) hovorí o vypovedaní zmluvy záujemcom alebo o
vypovedanízmluvypodľačl.VII.bod2.Zmluvabolauzatvorenánadobuurčitúdo31.12.2009.Vzhľadom
na charakter zmluvy išlo o zmluvu, ktorej predmetom je určitá opakovaná činnosť, pričom zároveň

sa jednalo o zmluvu uzavretú na dobu určitú. Podľa ust. § 582 Občianskeho zákonníka však možno
vypovedať len zmluvu, ktorá bola dojednaná na dobu neurčitú a ktorej predmetom je záväzok na
nepretržitú alebo opakovanú činnosť. Žalobca a žalovaný v Rámcovej zmluve z roku 2000 žiadnu
možnosť výpovede bližším spôsobom neupravili. Okresný súd preto výpoveď danú žalobcom posúdil
podľa ust. § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka a skonštatoval, že táto výpoveď bola v rozpore s

týmto ustanovením, keďže zmluva medzi účastníkmi bola uzatvorená na dobu určitú, nebolo možné
túto zmluvu ukončiť výpoveďou. Výpoveď daná žalobcom bola v rozpore s uvedeným zákonným
ustanovením a pre tento rozpor so zákonom išlo o absolútne neplatný právny úkon podľa ust. § 39
Občianskeho zákonníka. Z rámcovej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným vyplynulo, že
táto zmluva mohla byť ukončená len dvomi spôsobmi, a to uplynutím dojednanej doby („do 31.12.2009“)

alebo vzájomnou dohodou zmluvných strán.

Okresný súd ďalej zistil, že spoločnosť UNIMEDIA dňa 22.11.2006 opätovne udelila žalobcovi poverenie
navýkonreklamnejčinnostipodľazmluvnýchvzťahovúčastníkov.Tútoskutočnosťžalobcalistomzodňa
30.11.2006 žalovanému oznámil, čo preukázal aj predložením podacieho lístka. Z dôvodu, že žalobcovi

boloopätovneudelenépoverenie,žalobcamoholsvojepovinnostizrámcovejzmluvysožalovanýmďalej
plniť a k zániku zmluvy ku dňu 01.01.2007 nedošlo. Pokiaľ žalovaný v priebehu konania pred okresným
súdom tvrdil, že toto poverenie považuje za antedatované a za podvodnú listinu, tak na preukázanie
týchto svojich tvrdení dôkazy nepredložil a ani vykonanie žiadnych dôkazov nenavrhol. Okresný súd
preto dospel k názoru, že aj počnúc dňom 01.01.2007 bol žalobca naďalej oprávnený poskytovať na

základe rámcovej zmluvy žalovanému mediálny priestor za účelom jeho využitia na reklamnú činnosť.

Okresný súd nevyhodnotil ako relevantnú ani obranu žalovaného, že práva a povinnosti z tejto zmluvy
na základe jednostranného právneho úkonu, a to oznámenia, prevzala spoločnosť RAIL MEDIA.Jednostranným právnym úkonom nie je možné zmeniť obsah zmluvných záväzkov vyplývajúcich zo
zmluvy medzi žalobcom a žalovaným. Zmluva uzatvorená ako rámcová zmluva v roku 2000 na svoje
zmeny vyžadovala písomnú formu. Na to, aby mohlo dôjsť k zmene účastníkov tejto zmluvy, bolo

nevyhnutné, aby k zmene došlo písomnou formou a aby so zmenou účastníka súhlasili všetky zmluvné
strany. K takejto zmene účastníka zmluvných vzťahov došlo v súlade so zmluvou písomnou formou
v podobe dodatku, keď pôvodný poskytovateľ služieb, fyzická osoba - E. E. bol dodatkom nahradený
právnickou osobou - žalovaným. Okresný súd poukázal na to, že aby spoločnosť RAIL MEDIA mohla
vstúpiť do práv a povinností žalobcu z tejto zmluvy, by rovnako bol nevyhnutný dodatok urobený

písomnou formou za účasti všetkých zmluvných strán, t.j. tak žalobcu, ako aj žalovaného ako pôvodných
účastníkov zmluvy, a tiež za účasti spoločnosti RAIL MEDIA ako nového účastníka zmluvy v postavení
záujemcu. K podpisu takéhoto dodatku však nedošlo. Jednostranný právny úkon spoločnosti RAIL
MEDIA, ktorým oznámila žalovanému, že vstupuje do práv a povinností, bol tak pre právne vzťahy
žalobcu a žalovaného právne bezvýznamným a nemohol znamenať zmenu účastníka rámcovej zmluvy
v postavení záujemcu.

Okresný súd skonštatoval, že nebolo zistené, že by v priebehu roku 2007 došlo k zmene účastníka
rámcovej zmluvy v postavení záujemcu tak, že by žalobca bol v tomto zmluvnom postavení nahradený
spoločnosťou RAIL MEDIA, s.r.o.. Na tejto skutočnosti nezmenil nič ani fakt, že zo strany spoločnosti
UNIMEDIE bolo aj pre RAIL MEDIU vystavené poverenie na výkon činnosti. Obdobné poverenie zo

strany UNIMEDIE na rok 2007 bolo vystavené aj pre spoločnosť žalobcu, a to jednak v novembri 2006
a jednak v marci 2007.

Pri zisťovaní dôkazného stavu okresný súd vyjadrenia Ing. J. a Železničnej spoločnosti Slovensko,
a.s., vyhodnotil tak, že tieto nezodpovedajú zistenému skutkovému stavu. Okresný súd poukázal na

to, že jediné zmluvné ustanovenie, v ktorom sa spomína možnosť spoločnosti UNIMEDIA poveriť
výkonom činnosti tretí subjekt, bol čl. I. bod 5 zmluvy uzatvorenej medzi UNIMEDIOU a Železničnou
spoločnosťou. Podľa tohto článku mohla UNIMEDIA ako poskytovateľ poveriť inú osobu vykonávaním
činnosti podľa zmluvy s tým, že zodpovedá tak, ako by túto činnosť vykonával sám. Toto bolo jediné
zmluvné ustanovenie, ktoré rieši otázku prípadného poverenia výkonom činnosti UNIMEDIE pre tretí

subjekt. V žiadnom ďalšom ustanovení nebol tretí subjekt, ktorý by mal túto činnosť prípadne vykonávať,
spomenutý. Zo žiadneho zmluvného ustanovenia nevyplynulo ani to, že by UNIMEDIA mala povinnosť
Železničnej spoločnosti tento tretí poverený subjekt oznámiť. Táto povinnosť nevyplynula ani z čl.
IV. bod 7, 8, 9, na ktoré sa odvolával právny zástupca žalovaného. Z týchto ustanovení vyplýva len
povinnosť oznamovať Železničnej spoločnosti celkovú výšku nájomného, ktoré zaplatili tretie osoby, a

tomu zodpovedajúcu výšku nájomného, na ktorú vznikol nárok záujemcovi - Železničnej spoločnosti a
v tejto súvislosti bola upravená tiež povinnosť poskytovateľa viesť účtovníctvo takým spôsobom, aby
tieto skutočnosti z neho boli zistiteľné. Povinnosť UNIMEDIE oznámiť poverený subjekt Železničnej
spoločnosti už vôbec nevyplynula z čl. VII. bod 6, na ktorý sa Železničná spoločnosť vo svojom
vyjadrení odvoláva. Zo zmluvy uzavretej medzi Železničnou spoločnosťou a UNIMEDIOU nevyplynula

ani povinnosť UNIMEDIE doručiť poverenie pre tretí subjekt Železničnej spoločnosti.

Okresný súd mal za to, že pre právny vzťah účastníkov bolo nepodstatné, koho za poverený subjekt
považovali Železnice Slovenskej republiky. Podstatné bolo, kto bol poverený podľa predložených
dokladov a predovšetkým podľa vyjadrenia spoločnosti UNIMEDIA, ktorá jediná bola oprávnená

týmto mediálnym priestorom disponovať a poveriť tretí subjekt výkonom činnosti podľa zmluvy, ktorú
mala uzatvorenú so Železničnou spoločnosťou. Zo zmluvy UNIMEDIE so Železničnou spoločnosťou
nevyplynulo, že by Železničná spoločnosť mala akékoľvek právo zasahovať do výberu tretieho subjektu
povereného výkonom tejto činnosti.

UNIMEDIA nebola povinná poverenie Železničnej spoločnosti doručiť, a preto bolo právne irelevantné
tvrdenie v tom, kedy sa Železničná spoločnosť dozvedela o poverení vystavenom pre žalobcu zo dňa
05.03.2007. Tvrdenia Železničnej spoločnosti o tom, že v roku 2007 bola výhradne touto činnosťou
poverená spoločnosť RAIL MEDIA, s.r.o., bolo výrazne spochybnené listom J.. H. O. zo dňa 25. januára
2007. V zmysle uzavretého dodatku k zmluve medzi Železničnou spoločnosťou a UNIMEDIOU, bol J.. O.

jedinou osobou oprávnenou konať za železnice v týchto vzťahoch voči spoločnosti UNIMEDIA. V januári
2007 teda osoba výlučne oprávnená konať za Železnice, považovala za zmluvného partnera Železníc
spoločnosť Slovenská mediálna agentúra, teda žalobcu. Ak by týmto partnerom v danom období roku2007 mala byť spoločnosť RAIL MEDIA, tak by nepochybne PhDr. O. tento list zasielal spoločnosti RAIL
MEDIA, a nie žalobcovi.

Z predloženej faktúry a príkazu na fakturáciu vyplynulo, že príkaz na fakturáciu podpísal PhDr. O., ktorý
bol osobou výlučne oprávnenou konať ohľadom využitia mediálneho priestoru Železníc podľa zmluvy
uzatvorenej s UNIMEDIOU. PhDr. O. týmto pokynom uložil vystaviť faktúru na žalobcu za podiel Železníc
na mediálnom priestore za rok 2007. Týmto podľa názoru okresného súdu PhDr. O. opätovne potvrdil,
že za rok 2007 bol subjektom, ktorý bol oprávnený s týmto priestorom disponovať, žalobca. Ak by

neexistoval žiaden právny vzťah medzi žalobcom a Železnicami Slovenskej republiky, tak by Železnice
Slovenskej republiky nepochybne len na základe písomnej žiadosti tretieho subjektu, s ktorým nemajú
žiaden vzťah, takúto faktúru nevystavili.

Okresný súd zistil, že zo strany Železničnej spoločnosti existovalo viacero právnych vzťahov s rozličnými
subjektmi, ktoré vykonávali reklamnú činnosť v priestoroch Železničnej spoločnosti. V priebehu roku

2007 ohľadom činnosti spoločnosti žalovaného na Železniciach existoval platný zmluvný vzťah, ktorý
bol uzatvorený medzi žalovaným a žalobcom na základe Rámcovej zmluvy z roku 2000. List spoločnosti
RAIL MEDIA zo dňa 26.02.2007 podľa jeho obsahu nebolo možné posudzovať ako návrh na uzavretie
zmluvy. Obsahom tohto listu bolo len oznámenie, že spoločnosť UNIMEDIA poverila spoločnosť RAIL
MEDIA výkonom činnosti v súvislosti s využívaním majetku Železničnej spoločnosti na reklamné účely

s tým, že spoločnosť RAIL MEDIA od 01.02.2007 preberá práva a povinnosti vyplývajúce z rámcovej
zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným. Podľa obsahu tento list spoločnosti RAIL MEDIA
nebolo možné vyhodnotiť ako návrh na uzavretie zmluvy, a preto na základe tohto listu ani nemohol
vzniknúť platný zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Okresný súd zdôraznil, že bez súhlasu
žalobcu nebolo možné účastníkov pôvodnej rámcovej zmluvy zmeniť. Takéto tvrdenie žalovaného nemá

oporu vo vykonaných dôkazoch. Prvostupňový súd mal za to, že pokiaľ poverenie pre spoločnosť
žalobcu bolo dňa 22.11.2006 obnovené, nedošlo k zániku tejto zmluvy ani v dôsledku nemožnosti
plnenia.

Pokiaľ žalovaný v konaní žiadal vykonať dôkazy vypočutím svedka Ing. J., bývalého generálneho

riaditeľa Železníc Ing. M. a pána D., tieto dôkazy podľa názoru okresného súdu boli v konaní
právne irelevantné. Spoločnosť UNIMEDIA nebola povinná oznamovať Železničnej spoločnosti subjekt
poverený výkonom činností. Okrem toho zo zmluvy uzatvorenej medzi UNIMEDIOU a Železničnou
spoločnosťou vyplynulo, že osobou, ktorá bola výlučne oprávnená jednať v týchto zmluvných vzťahoch,
bol PhDr. H. O. a takouto osobou nebola žiadna z osôb, ktorú žalovaný žiadal v konaní vypočuť. Okrem

toho na posúdenie právnych vzťahov účastníkov a názoru Železničnej spoločnosti bolo postačujúce
písomné vyjadrenie Železníc a nebolo potrebné vypočúvať jednotlivých pracovníkov Železničnej
spoločnosti. Preto boli tieto dôkazné návrhy žalovaného ako nedôvodné a nepodstatné zamietnuté.

Okresný súd v zhrňujúcom závere skonštatoval, že v priebehu roku 2007, ako aj v predchádzajúcom

období, existoval medzi žalobcom a žalovaným vzťah z Rámcovej zmluvy uzatvorenej v roku 2000, na
základe ktorej bol žalovaný povinný platiť žalobcovi minimálny odvod vo výške 2.700.000,- Sk bez DPH.
V konaní nebolo zistené, že by tento vzťah bol pre rok 2007 akýmkoľvek spôsobom ukončený a rovnako
nebolo zistené, že by medzi žalovaným a spoločnosťou RAIL MEDIA vznikol vzťah, na základe ktorého
by žalovaný bol povinný tento odvod platiť spoločnosti RAIL MEDIA. Žalovaný výslovne uviedol, že za

rok 2007 nezaplatil ani žalobcovi a ani spoločnosti RAIL MEDIA.

Okresný súd ďalej uviedol, že pre posúdenie dôvodnosti návrhu žalobcu bolo podstatné, že žalovaný
svoj záväzok podľa predmetnej faktúry voči žalobcovi písomne uznal pri osobnom rokovaní účastníkov
dňa 12.02.2008. V tomto doklade žalovaný prehlásil, že vyfakturovanú sumu za rok 2007 je schopný a

ochotný zaplatiť najneskôr do konca júla 2008. V tomto zápise síce záväzok nebol bližšie špecifikovaný
uvedením čísla faktúry, alebo uvedením výšky tohto záväzku, v priebehu konania však nebolo zistené,
že by za rok 2007 mal žalovaný voči žalobcovi akýkoľvek iný záväzok, ktorý by mohol byť predmetom
tohto uznania. Jedinou neuhradenou pohľadávkou bola pohľadávka z faktúry, ktorej zaplatenie bolo
predmetom súdneho konania. Okresný súd ustálil, že tento zápis zo stretnutia možno považovať za

písomné uznanie záväzku žalovaným voči žalobcovi na úhradu faktúry č. 27041 za rok 2007. O tom, že
žalovaný svoj záväzok voči žalobcovi uznal, svedčí aj ďalšia predložená korešpondencia žalovaného,
v zmysle ktorej ohľadom faktúry za rok 2007 v liste zo dňa 18.02.2008 žalovaný hovorí o vypracovaní
návrhu splátkového kalendára. Žalovaný opätovne v lehote, ktorá medzi účastníkmi bola dohodnutá vzápise z rokovania, prejavil ochotu svoj dlh za rok 2007 uhradiť. Z titulu uznania záväzku žalovaným
tak dôkazné bremeno preukázania skutočnosti, že v čase uznania tento záväzok neexistoval, resp. že
neskôr zanikol, prešlo na žalovaného. Žalovaný toto dôkazné bremeno neuniesol, a preto platí právna

domnienka, že v čase uznania tento záväzok žalovaného voči žalobcovi trval.

Neskôr v priebehu súdneho konania došlo na základe zápočtu k zníženiu tohto záväzku a k čiastočnému
späťvzatiu žaloby žalobcom. Okresný súd preto návrh žalobcu v zostávajúcej časti po čiastočnom
späťvzatí vyhodnotil ako dôvodný. Žalovaný bol povinný za rok 2007 zaplatiť pôvodne vyfakturovanú

sumu 3.213.000,- Sk vrátane DPH žalobcovi. Táto suma bola znížená zápočtom žalobcu na sumu
2.152.710,- Sk, čiže po prepočte konverzným kurzom na sumu vo výške 71.456,88 Eur. Okresný súd
preto v tejto časti istiny žalobe vyhovel.

Okresný súd okrem istiny priznal aj úrok z omeškania. Faktúra vystavená žalobcom bola splatná dňa
22.01.2008. Žalovaný sa dostal do omeškania dňom 23.01.2008, a keďže žalobca požadoval úrok z

omeškania za kratšie obdobie až od 30.01.2008, tak aj v tejto časti nárok žalobcu bol dôvodný. V rovine
výšky úrokov z omeškania okresný súd poukázal na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, účinného
ku dňu vzniku omeškania žalovaného. Žalobcovi ako veriteľovi patril úrok z omeškania o 10 % vyšší ako
základná úroková sadzba NBS, čo v prvom kalendárnom polroku roku 2008 zodpovedalo úrokovej miere
14,25 % ročne. Okresný súd preto vyhovel žalobcovmu nároku aj v časti úroku z omeškania a priznal

mu právo na zaplatenie vo výške 14,25% ročne zo sumy 71.456,88 Eur od 30.01.2008 do zaplatenia. O
trovách súdneho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 146 ods. 2
druhá veta O.s.p.. Nárok žalobcu v čase podania bol v celom rozsahu dôvodný, a preto žalobcovi bola
priznaná náhrada trov vo výške 7.937,71 Eur.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný. Poukázal na ust. § 205 ods. 2
písm. c), d), f) h) O.s.p. a mal za to, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe doteraz vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam,rozhodnutiesúduprvéhostupňapodľanázoružalovanéhovychádzaznesprávnehoprávneho
posúdenia veci, ako aj, že okresný súd nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu. Žalovaný

nesúhlasil s posúdením úkonu výpovede zo dňa 31.8.2006 rámcovej zmluvy, ako úkonu absolútne
neplatného pre rozpor s ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Takýto výklad prijatý okresným súdom
žalovaný považoval za príliš formalistický, pretože právne úkony treba vykladať nielen podľa názvu, ale
predovšetkým podľa obsahu, t.j. vôle strany, ako aj ostatných okolností prípadu, vrátane následného
správania sa strán, ako aj podľa významu, ktorý by právnemu úkonu spravidla prikladala osoba v

postavení osoby, ktorej je právny úkon určený (§ 266 Obchodného zákonníka, § 35 ods. 2 a 3
Občianskeho zákonníka). Ak nebola splnená formálna požiadavka písomnej formy dohody, bez ďalšieho
to neznamená, že nedošlo k faktickému ukončeniu spolupráce medzi žalobcom a žalovaným. Okresný
súd mal skúmať a zaoberať sa aj následným správaním strán, vrátane prepojenia spoločnosti žalobcu
a spoločnosti Rail media, s.r.o., ktoré žalovaný namietal. Pokiaľ okresný súd túto platnú výpoveď

neposúdil ako relevantný právny úkon, tak bol povinný skúmať, či tento právny úkon nespĺňa obsahové
náležitosti iného právneho úkonu smerujúceho k zániku zmluvného vzťahu, a to odstúpenia žalobcu
od zmluvy z dôvodu zmarenia účelu zmluvy podľa § 356 a nasl. ustanovenia Obchodného zákonníka.
Okresný súd sa však touto námietkou žalovaného nezaoberal a v tomto smere aj nedostatočne vykonal
skutkové dokazovanie a nesprávne vec právne posúdil. Okresný súd dospel rovnako k nesprávnemu

skutkovému zisteniu, keď mal za preukázanú skutočnosť, že poverenie, ktoré oprávňovalo žalobcu
na využívanie majetku v správe ŽSSK, a.s. na komerčné reklamné účely, bolo žalobcovi zo strany
UNIMEDIA, s.r.o., opätovne platne udelené dňa 22.11.2006. Okresný súd sa nezaoberal námietkou
neplatnosti poverenia, vznesenou žalovaným v konaní, keď poverenie je neplatné z dôvodu, že je v ňom
obsiahnuté splnomocnenie žalobcu na využívanie nehnuteľného a hnuteľného majetku, ktoré majú v

správe Železnice Slovenskej republiky, t.j. subjekt odlišný od spoločnosti ŽSSK, a.s., ktorá v tej dobe
bola jediným správcom daného majetku, čo vyplynulo zo Zmluvy medzi spoločnosťou UNIMEDIA, s.r.o.
a ŽSSK, a.s. zo dňa 15.5.2002 v znení jej dodatkov, ako aj podporne z tvrdenia konateľa žalobcu.
Nesprávne zistenie skutkového stavu v tomto smere malo zároveň za následok nesprávne právne
posúdenie otázky zániku rámcovej zmluvy z dôvodu odvolania (zániku) poverenia UNIMEDIA, s.r.o. pre

žalobcu s účinnosťou odo dňa 1.1.2007, t.j. z dôvodu nemožnosti plnenia zo strany žalobcu. Žalovaný
namietal, že opätovné poverenie žalobcu zo strany UNIMEDIA, s.r.o. zo dňa 22.11.2006 je antidatované,
čo vyplývalo nielen z následného správania sa strán a skutočností, ktoré boli v konaní preukázané, ale
najmä z toho, že žalobca žalovanému toto opätovné poverenie, ani odvolanie svojej výpovede v danomobdobí neoznámil. Dôkazné bremeno ohľadom tvrdenej skutočnosti, že žalovanému bolo oznámenie o
opätovnom poverení doručené, bolo na strane žalobcu. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Pokiaľ
okresný súd považoval za preukázanú skutočnosť, že opätovné poverenie bolo žalovanému listom

zo dňa 30.11.2006 oznámené, dospel na základe vykonania dôkazu podacím lístkom k nesprávnemu
skutkovému zisteniu. Len podací lístok nie je bez ďalšieho dostatočným dôkazom preukazujúcim
doručenie listu, aspoň do dispozičnej sféry žalovaného. Okresný súd sa nezaoberal ďalšími dôkazmi,
ktoré boli v konaní žalovaným predložené, nebol vypočutý JUDr. J. H. ako autor písomného vyjadrenia
ŽSSK, a.s.. Záver okresného súdu bol nesprávny, pokiaľ skonštatoval, že bolo neopodstatnené, koho

ŽSSK, a.s. považovali za poverený subjekt. S takýmto záverom žalovaný nesúhlasil, pretože ŽSSK, a.s.
boli oprávnené vedieť, kto bol subjektom povereným od spoločnosti UNIMEDIA a vyplynulo to, okrem
skutočností, ktoré žalovaný v priebehu súdneho konania uvádzal, aj z dôkazu predloženého žalobcom,
e-mailom Mgr. J. zo dňa 20.03.2007 (č.l. 284 spisu), ktorým dôkazom sa okresný súd vôbec nezaoberal,
ako aj z tvrdenia konateľa žalobcu (na str. 4 zápisnice zo dňa 3.6.2011). Okresný súd nevykonal ani
ďalšie navrhnuté dôkazy výsluchom Mgr. J., ako aj Ing. J. D., Ing. M., ktorí boli štatutárnymi zástupcami

ŽSSK, a.s. v danom období a ako jediní mohli hodnoverne uviesť a preukázať rozhodujúce skutočnosti
ohľadom zmluvných vzťahov zúčastnených strán. Okresný súd rovnako nesprávne posúdil zápisnicu
z rokovania žalobcu a žalovaného zo dňa 12.2.2008 ako uznanie záväzku, napriek tomu, že záväzok
nebol v zápisnici, ani v inom listinnom dôkaze dostatočne určite špecifikovaný (ust. § 323 Obchodného
zákonníka). Okresný súd nevzal do úvahy ani to, že konanie žalobcu bolo v rozpore so zásadami

poctivého obchodného styku a akékoľvek nárokovanie odplaty za rok 2007 nepožíva právnu ochranu.
Okresný súd sa ďalej nezaoberal námietkou žalovaného ohľadom prepojenia spoločnosti žalobcu a
spoločnosti Rail media, s.r.o., štatutárneho orgánu žalobcu a spoločnosti UNIMEDIA, s.r.o.. Navrhol
rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že žaloba bude v plnom rozsahu zamietnutá.

K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca v podaní zo dňa 12.04.2012 (č.l. 519 - 521 spisu).
Považoval odvolanie žalovaného za účelové a poukázal na to, že okresný súd sa dostatočne vysporiadal
so všetkými námietkami žalovaného, ktoré duplicitne uvádza v odvolaní proti rozsudku okresného súdu.
Dôkazy, ktoré bolo potrebné vykonať, okresný súd vykonal. Žalobca poukázal na ust. § 120 ods. 1 druhá
veta O.s.p., podľa ktorého súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Žalobca sa stotožnil so

záverom okresného súdu, ktorý výpoveď rámcovej zmluvy, danú žalobcom dňa 31.08.2006 s účinnosťou
od 01.01.2007, považoval za absolútne neplatný právny úkon, a to najmä pre rozpor so zákonom v
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Z vyjadrenia obchodnej spoločnosti UNIMEDIA, s.r.o., ako aj
opätovného udelenia poverenia na výkon reklamnej činnosti obchodnou spoločnosťou UNIMEDIA, s.r.o.
pre žalobcu dňa 22.11.2006 bolo nepochybné, že žalobca bol spoločnosťou UNIMEDIA, s.r.o. v plnom

rozsahu, nepretržite od roku 1999, poverený vo vlastnom mene a na vlastný účet vykonávať činnosti
týkajúce sa využívania hnuteľného a nehnuteľného majetku, ktorý majú Železničná spoločnosť, a.s.,
resp. jej nástupnícke spoločnosti vo vlastníctve a v správe, na komerčné reklamné účely, a to až do roku
2008. Rámcová zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania bola na dobu určitú, a preto nebolo možné
túto zmluvu ukončiť výpoveďou. Z rámcovej zmluvy vyplýva, že táto mohla byť ukončená len uplynutím

doby, alebo vzájomnou dohodou zmluvných strán. Rámcová zmluva možnosť výpovede nepoznala a
vypovedaná žalobcom bola v rozpore so zákonom, a preto je absolútne neplatná. Aj po doručení tejto
výpovede účastníci konania naďalej konali a postupovali v zmysle platnej rámcovej zmluvy. Žalobca
listom zo dňa 30.11.2006 oznámil žalovanému, že spoločnosť UNIMEDIA, s.r.o. poverila a splnomocnila
žalobcu, aby vo vlastnom mene a na vlastný účet uskutočnil všetku dohodnutú činnosť. Zároveň žalobca

týmto listom odvolal výpoveď rámcovej zmluvy. Napriek rokovaniam účastníkov tohto konania nedošlo k
ukončeniu platnosti rámcovej zmluvy, a preto táto zostala počas celého roka 2007 v platnosti. Žalovaným
namietané personálne prepojenie medzi žalobcom a spoločnosťou Rail media, s.r.o., nebolo potrebné
skúmať, pretože bolo toto irelevantné vo vzťahu k predmetu sporu. Žalobca a žalovaný sa správali a
konali plne v súlade s uzavretou rámcovou zmluvou. Nebolo potrebné, aby okresný súd sa zaoberal, či

výpoveď daná žalobcom má náležitosti iného právneho úkonu, pretože žalovaný po doručení výpovede
rámcovej zmluvy žalobcom dňa 31.08.2006 ako neplatného právneho úkonu, túto neakceptoval a trval
na pokračovaní platného zmluvného vzťahu. Pokiaľ aj žalovaný v konaní namietal, že poverenie zo
strany UNIMEDIA, s.r.o. zo dňa 22.11.2006 je antedatované, na preukázanie tohto svojho tvrdenia
nepredložiť žiaden dôkaz a ani vykonanie žiadnych dôkazov nenavrhol. Žalobca predložením podacieho

lístka okresnému súdu preukázal, že oznámenie o opätovnom poverení zo strany UNIMEDIA, s.r.o. bolo
odoslané žalovanému. Okresný súd správne vyhodnotil písomné vyjadrenie ŽSSK za nedôveryhodné.
Navrhnutý dôkaz, a to výsluch JUDr. J. H. nebol pre výsledok tohto súdneho sporu relevantný. Rovnako
správne preto okresný súd nevykonal ani žalovaným navrhnuté dokazovanie výsluchom Mgr. J., Ing. J.D., Ing. M., ktorí mali byť štatutárnymi zástupcami ŽSSK v danom období, pretože tieto dôkazy boli v
súdnomkonaníprávneirelevantné.Tentozávervyplývaajztoho,žespoločnosťUNIMEDIA,s.r.o.nebola
povinná oznamovať ŽSSK subjekt poverený výkonom činností. Z uvedeného preto žalobca doručil

udelené poverenie až vtedy, keď ŽSSK toto poverenie žiadala za účelom vystavenia faktúry za rok 2007.
Pre dané konanie nebolo podstatné, koho za poverený subjekt považovali ŽSSK, ale podstatné bolo
to, kto bol poverený obchodnou spoločnosťou UNIMEDIA, s.r.o. na vykonávanie dohodnutých činností
v zmysle Zmluvy o reklame na hnuteľnom a nehnuteľnom majetku spoločnosti uzavretej dňa 15.5.2002
medzi UNIMEDIA, s.r.o. ako poskytovateľom a Železničnou spoločnosťou, a.s., ako záujemcom, keďže

jedine obchodná spoločnosť UNIMEDIA, s.r.o. bola oprávnená týmto mediálnym priestorom disponovať
a poveriť tretí subjekt výkonom činností podľa tejto zmluvy. Žalobca zdôraznil, že podľa zápisnice z
rokovania, ktoré sa uskutočnilo dňa 12.2.2008, v spojitosti s listom žalovaného zo dňa 18.2.2008,
bolo zrejmé, že žalovaný uznal svoj záväzok, ktorý tvoril predmet sporu a žalovaný mal záujem ho
uhradiť v splátkach, avšak už finálna verzia dohody o splátkovom kalendári nebola podpísaná, a preto
žalobca bol nútený dlžnú sumu vymáhať prostredníctvom súdu. Okresný súd správne skonštatoval

podľa vykonaných dôkazov, že konanie žalobcu nie je možné považovať za konanie v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku, resp. v rozpore s dobrými mravmi a túto námietku vyhodnotil ako
nedôvodnú a nepreukázanú. V konečnom dôsledku žalovaný túto námietku ani bližšie nešpecifikoval.
Žalobca mal za to, že okresný súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na správne skutkové
zistenie, dospel k správnemu právnemu posúdeniu, preto žalobca žiadal rozsudok bez nariadenia

pojednávania potvrdiť ako vecne správny s priznaním trov odvolacieho konania, a to trov právneho
zastúpenia vo výške 688,32 Eur.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods. 1
O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a za rešpektovania ust. § 156 ods. 1, 3

O.s.p. verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vo
výroku vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p.. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním
v pomere hlasov 3:0.

K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho

pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k.
13Cob/126/2012-919 zo dňa 03.02.2015 s tým, že podľa ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p. bolo miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5
dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 03.02.2015, na základe
čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline v spojení s

ust. § 211 ods. 2 O.s.p..

Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Krajský súd primárne uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia vyššie citovaného zákonného
ustanovenia, pretože sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnym posúdením,
ktoré vykonal okresný súd. V podrobnostiach sa na tieto závery a zdôvodnenia, obsiahnuté v

napadnutom prvostupňovom rozsudku odkazuje.

K zvýrazneniu vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu vo väzbe na odvolacie dôvody žalovaného
sa uvádza, že v dostatočnom rozsahu bolo vykonané dokazovanie pre zistenie skutkového stavu,
z ktorého následne potom vyvodil okresný súd správne skutkové závery. K úplnosti skutkových

zistení sa nevyžadovalo vykonanie ďalších dôkazov, ktoré označil žalovaný. Okresný súd jasným a
zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy označené žalovaným. K správnosti
postupu okresného súdu a k úplnosti zisteného skutkového stavu krajský súd poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„ dôkazy hodnotí
súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom

starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci (§ 132
O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov zásadne nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť.Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy
nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť
samaosebenezakladáprípustnosťdovolaniavzmysle§237O.s.p..Doobsahuzákladnéhoprávapodľa

čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.
ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť
dovolania podľa § 237 O.s.p. (R 42/93)“.

To,žezáverokresnéhosúduanásledneztituluvyvolanéhoodvolaciehokonaniaajzáverkrajskéhosúdu
v rovine úplnosti skutkových zistení a dostatočného rozsahu vykonaného dokazovania pred okresným
súdom je záverom správnym, potvrdzuje aj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, ktoré
rozhodnutie sa týka práva na spravodlivý proces a vzťahuje sa k dokazovaniu, ako aj k neakceptovaniu
dôkazného návrhu predloženého účastníkom súdneho konania. V zmysle tohto Nálezu Ústavného

súdu SR ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia
dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je
právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených
(navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu
korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh

konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch
predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je
relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhnutý dôkaz, je jeho zákonnou
povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2).
Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptoval návrhy na vykonanie dokazovania

predložené sťažovateľom, nemôže sama o sebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do
základného práva na súdnu ochranu, či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa
Ústavného súdu SR bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní
účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna
úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci“.

Na základe logických argumentov a úvah okresný súd zdôvodnil nevykonanie označených dôkazov
žalovaným. V danom prípade preto k nevykonaniu navrhnutých dôkazov žalovaným takisto
predchádzala racionálna úvaha prvostupňového súdu, ktorá vychádzala z priebehu celého súdneho
konania a stavu dokazovania.

Krajský súd ďalej poukazuje na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 75/96, podľa ktorého ...
„nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom. Z obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
nevyplýva pre všeobecné súdy ústavná povinnosť vykonať všetky dôkazy, ktoré označil účastník

konania“. Súčasne krajský súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. marca 1992
sp. zn. 4Cdo 6/1992, podľa ktorého ...„nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom,
ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom“.

Na základe vyššie uvedeného preto nebol relevantný odvolací dôvod žalovaného v námietke

nedostatočne zisteného skutkového stavu, pokiaľ okresný súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy.

Krajský súd za konštatovania úplnosti zisteného skutkového stavu pri posudzovaní napadnutého
rozsudku okresného súdu v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v písomne
podanom odvolaní zo dňa 20.3.2012 a za aplikácie ust. § 212 ods. 1 O.s.p. vychádzal zo skutkového

stavu zisteného okresným súdom, ktorým bol viazaný podľa ust. § 213 ods. 1 O.s.p., keďže nebola
preukázaná žiadna z výnimiek uvedených v odsekoch 2 až 7 ust. § 213 O.s.p. a súčasne nebol
preukázaný ani jeden z taxatívnych dôvodov vyplývajúcich z ust. § 205a ods. 1 O.s.p..

Krajský súd v stručnosti, v súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného poukazuje na žalobcom

vymedzený nárok, ktorý uvádzal, že podľa zmluvy medzi ním a žalovaným mal žalovaný vykonávať
reklamnú činnosť v mediálnom priestore Železničnej spoločnosti Slovensko a.s. a z dosiahnutého obratu
sa zaviazal platiť žalobcovi dojednané platby, vyjadrené percentami z celého realizovaného obratu. Z
výsledkov dokazovania bolo zistené, že subjektom oprávneným disponovať s mediálnym priestoromželezníc bola spoločnosť UNIMEDIA, s.r.o., a to podľa Zmluvy uzavretej medzi touto spoločnosťou a
pôvodne Železničnou spoločnosťou, a.s., ako aj so Železnicami Slovenskej republiky. Ďalšou zmluvou
bola zmluva medzi žalobcom a UNIMEDIA, s.r.o., podľa ktorej sa žalobca zaviazal vykonávať dohodnutú

činnosť podľa uzavretej zmluvy medzi UNIMEDIA, s.r.o. a pôvodne Železničnou spoločnosťou, a.s.,
ŽeleznicamiSlovenskejrepubliky,avšakžalobcauzavretímzmluvysožalovanýmzaložilstav,nazáklade
ktorého tieto činnosti v konečnom dôsledku v mediálnom priestore železníc realizoval žalovaný (čl. I
bod 1.2. zmluvy o zabezpečení reklamných činností zo dňa 19.12.2005 uzavretej medzi UNIMEDIA,
s.r.o. a žalobcom). Žalobcom uplatnený nárok na základe zisteného skutkového stavu z titulu uzavretých

zmluvných vzťahov nebol žalovaným vyvrátený žiadnym relevantným spôsobom.

Krajský súd sa z titulu odvolacích dôvodov žalovaného opätovne oboznámil s rámcovou zmluvou z
kalendárneho roku 2000 v znení dodatkov, uzavretou medzi žalobcom a žalovaným, ako aj s výpoveďou
žalobcu zo dňa 31.08.2006 (č.l. 133 - 134 spisu) a konštatuje, že sa stotožňuje so závermi, ktoré
prijal okresný súd k spôsobu (ne)skončenia rámcovej zmluvy, ako aj k vyhodnoteniu úkonu výpovede

zo zmluvy zo dňa 31.08.2006. Krajský súd naviac dodáva, že v rámcovej zmluve uzavretej medzi
žalobcom a žalovaným, sa v čl. III. bod 7. písm. b) používa pojem vypovedanie zmluvy, ale ďalej v
zmluve nie je vyjadrený spôsob a podmienky výpovede niektorej zo zmluvných strán, preto pokiaľ
bola rámcová zmluva uzavretá na dobu určitú, mohla zaniknúť len uplynutím doby, resp. písomnou
dohodou zmluvných strán o jej ukončení. Výpoveď žalobcu zo dňa 31.08.2006 tak nevytvára žiadne

právne dôsledky. Krajský súd zdôrazňuje, že hoci čl. III. bodu 7. písm. b) používa pojem vypovedanie
zmluvy, súčasne tento bod odkazuje na čl. VII. bod 2. rámcovej zmluvy, ktorý rieši zánik zmluvy, okrem
uplynutia času, vzájomnou dohodou zmluvných strán, pričom dohoda, na základe ktorej strany ukončia
zmluvu, bude obsahovať aj presne špecifikované obojstranné podmienky, za ktorých dôjde k ukončeniu
zmluvy.Nepochybnevovzájomnomkontextetýchtočlánkovaichobsahovýchnáležitostízmluvnéstrany

vyjadrili vôľu ukončiť zmluvu len uplynutím doby, na ktorú bola uzavretá, alebo uzavretím písomnej
dohody. Výpoveď daná žalobcom listom zo dňa 31.08.2006 tak nemohla vyvolať žiadne relevantné
právne dôsledky, naviac, keď obsahovo ide aj o jednostranné oznámenie o odvolaní plnomocenstiev.
Ani z tohto nazerania a záverov potom nemohol byť relevantný odvolací dôvod žalovaného, že tento
úkon mal okresný súd posúdiť ako odstúpenie. Okresný súd správne skonštatoval, že výpoveď daná

žalobcom je absolútne neplatným právnym úkonom podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, keďže je v
rozpore s ust. § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré je subsidiárne aplikovateľné cez ust. § 1 ods.
2 Obchodného zákonníka, pretože výpoveďou je možné len ukončenie zmluvného vzťahu dohodnutého
na dobu neurčitú s prihliadnutím na to, keď zmluvné strany, a to žalobca a žalovaný vyjadrili zánik zmluvy
uplynutím doby alebo uzavretím dohody (čl. III. bod 7. písm. b), VII. rámcovej zmluvy).

Krajský súd sa ďalej oboznámil s odvolaním plnomocenstiev zo dňa 01.08.2006, ktoré odvolanie
vystavila spoločnosť UNIMEDIA, s.r.o. žalobcovi a poverením na vykonávanie činnosti zo dňa
22.11.2006, vystaveným žalobcovi spoločnosťou UNIMEDIA, s.r.o., v spojení s oznámením žalovanému
zo strany žalobcu zo dňa 30.11.2006 o udelení poverenia na vykonávanie reklamných činností a

odvolanie výpovede rámcovej zmluvy. Krajský súd vzhľadom k zistenému skutkovému stavu uvádza,
že pokiaľ medzi žalobcom a žalovaným v zmysle uzavretej rámcovej zmluvy právne relevantným
spôsobom nedošlo k ukončeniu tejto zmluvy, a to uplynutím doby, a ani uzavretím (písomnej) dohody
medzi žalobcom a žalovaným s dojednaním obojstranných podmienok jej ukončenia, tak rámcová
zmluva medzi žalobcom a žalovaným nebola ukončená a bolo nevyhnutné prihliadnuť na opätovné

poverenie, ktoré získal žalobca od spoločnosti UNIMEDIA, s.r.o. a oznámenie žalobcu voči žalovanému
zo dňa 30.11.2006. Krajský súd nevyhodnotil ako relevantný ani odvolací dôvod žalovaného, že
opätovné poverenie bolo antedatované, keďže toto tvrdenie žalovaný nepreukázal a v podrobnostiach
sa poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu.

Krajský súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že do zmluvného vzťahu, ktorý tu bol medzi
žalobcom a žalovaným, mohol vstúpiť tretí subjekt, a to spoločnosť Rail media, s.r.o. len za súhlasu
zmeny rámcovej zmluvy, ktorá by bola prijatá za účasti doterajších zmluvných strán, a to žalobcu,
žalovaného, ako aj spoločnosti Rail media, s.r.o.. Takáto zmena rámcovej zmluvy alebo dodatok k nej
nebol urobený tak, ako k tomu došlo pri vstupe žalovaného do zmluvného vzťahu so žalobcom v zmysle

dodatku, ktorý bol uzavretý.Odvolací súd súhlasí so záverom okresného súdu, že určujúce v danej sporovej právnej veci bolo, kto
bol poverený obchodnou spoločnosťou UNIMEDIA, s.r.o. na výkon činnosti a nie, koho za poverený
subjekt považovali Železnice Slovenskej republiky.

Krajský súd uvádza, že nárok žalobcu podľa zisteného skutkového stavu a právneho posúdenia požíva
právnu ochranu. Bola irelevantná námietka žalovaného ohľadne personálneho prepojenia žalobcu, Rail
media, s.r.o. a UNIMEDIA, s.r.o., pretože určujúce pre nárok žalobcu bolo vyhodnotenie, či bol založený
zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, a to bolo preukázané, ako aj, že podľa uzavretej rámcovej

zmluvy vznikol žalovanému záväzok.

Krajský súd poukazuje aj na samotný Zápis zo stretnutia zo dňa 12.02.2008 (č.l. 20 spisu). Tento dôkaz
nepochybne je potvrdením nespornosti nároku žalobcu voči žalovanému, pričom pohľadávka žalobcu
bola vyjadrená jasne, nezameniteľne, vyplývajúca z rámcovej zmluvy, uzavretej medzi žalobcom a
žalovaným, na ktorú sa v zápise zo stretnutia odkazuje a je určená aj faktúrou za rok 2007. Identifikácia

pohľadávky žalobcu bola tak nepochybná, vyplývajúca z viacerých údajov, obsiahnutých v Zápise zo
stretnutia zo dňa 12.02.2008, ktoré robili túto pohľadávku žalobcu vyjadriteľnú určitým spôsobom.
V neposlednom rade potvrdením nespornosti nároku žalobcu je aj vyjadrenie žalovaného zo dňa
18.02.2008 (č.l. 21 spisu).

K odvolaciemu dôvodu žalovaného, že žalobca nebol oprávnený na činnosti, lebo poverenie je neplatné
z dôvodu, že je v ňom obsiahnuté splnomocnenie žalobcu na využívanie nehnuteľného a hnuteľného
majetku, ktoré majú v správe Železnice Slovenskej republiky, t.j. subjekt odlišný od spoločnosti
Železničná spoločnosť Slovensko, a.s., ktorá v tej dobe bola jediným správcom daného majetku, čo malo
podľa názoru žalovaného vyplývať zo Zmluvy medzi spoločnosťou UNIMEDIA, s.r.o. a spoločnosťou

Železničná spoločnosť Slovensko, a.s. zo dňa 15.5.2002 v znení jej dodatkov, krajský súd uvádza, že
relevantnosť tejto odvolacej námietky žalovaného nebola preukázaná. Námietka nebola zadefinovaná
predprvostupňovýmsúdomvspojenísosplnenímdôkaznejpovinnosti.Vkonečnomdôsledkupoverenie
aajopakovanépovereniezodňa22.11.2006,jepotrebnéposudzovaťkomplexneanievyňaťlenniektorú
jeho časť obsahu. Bolo podstatné, že sa v ňom poukazuje na zmluvu uzavretú medzi UNIMEDIA, s.r.o.

a pôvodne so Železničnou spoločnosťou a.s., od ktorej sa odvodzovalo oprávnenie na vykonávanie
činnosti.

Z titulu aplikácie zákonného ust. § 219 ods. 2 O.s.p., keďže sa krajský súd stotožňuje s odôvodnením
rozsudku okresného súdu, v podrobnostiach na jeho závery poukazuje. Na základe vyššie uvedených

zhodnotení bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie.

Krajský súd považuje za nevyhnuté v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať aj na priebeh postupu
konania odvolacieho súdu v súvislosti s podávaním procesných návrhov zo strany žalovaného a
uvedenie spôsobu, akým sa s týmito podaniami žalovaného ako účastníka súdneho konania vysporiadal

krajský súd. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací mal vec pripravenú na rozhodnutie na termín dňa
03.10.2012 v zmysle uznesenia č.k. 13Cob/126/2012-526 zo dňa 07.09.2012. K uvedenému termínu
uskutočnil žalovaný návrh na prerušenie odvolacieho konania podaním zo dňa 25. septembra 2012,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 13Cob/126/2012-536 zo dňa 27. septembra
2012, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 02.10.2012 tak, že návrh

žalovaného zo dňa 25. septembra 2012 na prerušenie odvolacieho konania zamietol. Ďalej bol
stanovený termín prejednania odvolania žalovaného pred krajským súdom dňa 17.10.2012 v zmysle
uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/126/2012-541 zo dňa 05.10.2012. Opätovne k tomuto
termínu žalovaný podal návrh na prerušenie odvolacieho konania podaním zo dňa 12. októbra 2012 (č.l.
546 - 547 spisu), o ktorom návrhu žalovaného bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Žiline č.k.

13Cob/126/2012-589 zo dňa 21.11.2012 tak, že návrh žalovaného zo dňa 12. októbra 2012 v spojení s
podaním zo dňa 31. októbra 2012 na prerušenie odvolacieho konania bol zamietnutý. Žalovaný v ďalšom
uskutočnil odvolanie zo dňa 12. októbra 2012 (č.l. 548 - 549 spisu), a to proti uzneseniu Krajského
súdu v Žiline č.k. 13Cob/126/2012-536 zo dňa 27. septembra 2012 a odvolanie zo dňa 21. decembra
2012 (č.l. 592 - 593 spisu), a to proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/126/2012-589

zo dňa 21.11.2012. O uvedených odvolaniach žalovaného rozhodol Najvyšší súd SR uznesením sp.
zn. 3Obo 1/2013 zo dňa 31. januára 2013, sp. zn. 3Obo 2/2013 zo dňa 31. januára 2013 tak, že
odvolanie žalovaného odmietol. Predmetné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nadobudli právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 14.03.2013. Po týchto rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR nasledovalo dovolanie,ktoré podal žalovaný proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo 1/2013 zo dňa 31. januára
2013, sp. zn. 3Obo 2/2013 zo dňa 31. januára 2013 a opätovne nasledoval ďalší návrh na prerušenie
odvolacieho konania podaním žalovaného zo dňa 18. marca 2013 (č.l. 618 - 619 spisu), o ktorom

rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 13Cob/126/2012-747 zo dňa 13.05.2013 tak, že návrh
žalovanéhozodňa18.marca2013azodňa24.apríla2013naprerušenieodvolaciehokonaniazamietol.
Uvedené rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 22.05.2013.

Ďalej v úkonoch žalovaného nasledovalo podanie žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov,

a to v podaní zo dňa 03.04.2013, ktoré bolo doručené Krajskému súdu v Žiline dňa 04.04.2013 (č.l. 651
spisu), keď žalovaný mal za to, že sú uňho predpoklady, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov. V
súvislosti s podanou žiadosťou žalovaného o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, rozhodol Krajský
súd v Žiline uznesením č.k. 13Cob/126/2012-673 zo dňa 18.04.2013 tak, že žalovanému oslobodenie
od súdnych poplatkov nepriznal, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa
06.05.2013.Protitomutorozhodnutiukrajskéhosúdupodalžalovanýodvolanievpodanízodňa31.mája

2013 (č.l. 753 - 754 spisu), ako aj odvolanie zo dňa 31. mája 2013 (č.l. 755 - 756 spisu), proti uzneseniu
Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/126/2012-747 zo dňa 13.05.2013, ktorým bol návrh žalovaného
zo dňa 18. marca 2013 a zo dňa 24. apríla 2013 na prerušenie odvolacieho konania zamietnutý. Vec
opätovne bola predložená krajským súdom Najvyššiemu súdu SR podaním zo dňa 30.05.2013 z titulu
podaných dovolaní žalovaným proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo 1/2013, sp. zn. 3Obo

2/2013.SúčasneNajvyššiemusúduSRbolpredloženýspisovýmateriálajzdôvodupodanéhoodvolania
žalovaným proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/126/2012-673 zo dňa 18.04.2013, ktorým
žalovanému oslobodenie od súdnych poplatkov nebolo priznané, ako aj odvolanie proti uzneseniu
Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/126/2012-747 zo dňa 13.05.2013, ktorým bol návrh žalovaného zo
dňa18.marca2013azodňa24.apríla2013naprerušenieodvolaciehokonaniazamietnutý.Opodaných

dovolaniach a odvolaniach žalovaného rozhodol Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 2Obo/16/2014,
sp. zn. 2Obo/17/2014 zo dňa 28. mája 2014 tak, že zastavil odvolacie konanie o odvolaní žalovaného
proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa 18.04.2013, č.k. 13Cob/126/2012-673 a proti uzneseniu
Krajského súdu v Žiline zo dňa 13.05.2013, č.k. 13Cob/126/2012-747. O podaných dovolaniach
žalovaného Najvyšší súd SR rozhodol uznesením sp. zn. 2ObdoV/12/2013, 2ObdoV/13/2013 zo dňa

29. mája 2014 tak, že konanie o dovolaní žalovaného, podané proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3Obo 1/2013 a sp. zn. 3Obo 2/2013 zo dňa 31. januára 2013 zastavil.

Opätovne v ďalšom postupe žalovaný zopakoval úkony, keď podal návrh na prerušenie odvolacieho
konania podaním zo dňa 05. augusta 2014 (č.l. 822 - 823 spisu) a súčasne uskutočnil dovolanie proti

uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/16/2014, sp. zn. 2Obo/17/2014 zo dňa 28. mája 2014. V
súvislostisuvedenýmopakujúcimsakonanímžalovaného,ktorévzhľadomkvyššieuvedenémupostupu
viedlo k neúmernému predlžovaniu odvolacieho konania, krajský súd výzvou zo dňa 06.08.2014 (č.l.
831 spisu), adresovanou zástupcovi žalobcu žiadal o zaslanie stanoviska z jeho strany. Na uvedenú
výzvu reagoval zástupca žalobcu v podaní zo dňa 20.08.2014 (č.l. 832 - 833 spisu) tak, že podľa

názoru žalobcu žiadna zákonná prekážka nebráni Krajskému súdu v Žiline vo veci meritórne rozhodnúť,
keďže sa vyžaduje, aby ochrana práv účastníka bola rýchla a účinná. Žalobca poukázal na to, že v
poradí ide už o siedmy návrh na prerušenie odvolacieho konania, ako aj, že odvolanie žalovaného
proti uzneseniu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov žalovanému nie je prípustné a nie je
prípustné ani dovolanie žalovaného proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/16/2014, sp.

zn. 2Obo/17/2014, z ktorého dôvodu žalobca žiadal, aby vo veci bolo rozhodnuté a až následne po
vyhlásení meritórneho rozhodnutia, aby odvolací súd predložil spisový materiál dovolaciemu súdu na
zastavenie konania o dovolaní žalovaného.

Krajský súd o návrhu žalovaného na prerušenie odvolacieho konania, ktorý návrh bol datovaný dňa 05.

augusta 2014 (č.l. 822 - 823 spisu), rozhodol uznesením č.k. 13Cob/126/2012-841 zo dňa 03. septembra
2014 tak, že návrh žalovaného zo dňa 05. augusta 2014 na prerušenie odvolacieho konania zamietol
a súčasne vec bola pripravená na rozhodnutie na termín 17.09.2014 podľa uznesenia Krajského súdu
v Žiline č.k. 13Cob/126/2012-845 zo dňa 03.09.2014. Žalovaný v podaní zo dňa 12. septembra 2014
sa opätovne odvolal voči uzneseniu Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/126/2012-841 zo dňa 03.

septembra 2014, súčasťou ktorého odvolania bola vznesená námietka zaujatosti voči predsedníčke
senátu odvolacieho súdu, ako aj celému odvolaciemu súdu s poukazom aj na to, že sudca, ktorý
rozhodoval v tejto veci na Okresnom súde Žilina, je zaujatý. Z titulu takto vznesenej námietky zaujatosti
žalovaným bol spisový materiál predložený Najvyššiemu súdu SR krajským súdom v podaní zo dňa06.10.2014. Najvyšší súd SR v podaní zo dňa 14.10.2014 (č.l. 874 spisu) uviedol, že spis vracia z
titulu námietky zaujatosti vznesenej proti sudcovi súdu prvého stupňa a odvolaciemu súdu z dôvodu,
že vec nemala byť predložená Najvyššiemu súdu SR, pretože žalovaný v podanom odvolaní, v ktorom

namieta zaujatosť sudcu súdu prvého stupňa, ako aj celého odvolacieho súdu, bez bližšej špecifikácie
sa nevyjadril, v čom takúto zaujatosť vidí, ani to, kedy takúto zaujatosť zistil, pričom z celej námietky
zaujatosti možno vyvodiť len to, že nie je spokojný s procesnými krokmi konajúceho súdu. Najvyšší súd
SR vo vrátení veci uviedol, že ide len o ďalšiu z námietok účastníka voči postupu odvolacieho súdu
v konaní, pričom vo veci už niekoľkokrát rozhodoval odvolací súd bez toho, aby jeho zaujatosť bola

napadnutá, z ktorého dôvodu Najvyšší súd SR mal za to, že nemožno hovoriť ani o včasnosti podanej
neodôvodnenej námietky. Najvyšší súd SR uviedol, že vzhľadom k uvedenému nie je mu dané ako
nariadenému súdu vo veci rozhodovať.

Opätovne po vrátení veci Najvyšším súdom SR žalovaný podal ďalší návrh na prerušenie odvolacieho
konania v podaní zo dňa 23. októbra 2014, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením

č.k. 13Cob/126/2012-879 zo dňa 28. októbra 2014 tak, že návrh žalovaného zo dňa 23. októbra
2014 na prerušenie odvolacieho konania zamietol. Opätovne bola vec pripravená na rozhodnutie dňa
12.11.2014. Nasledovalo zo strany žalovaného odvolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č.k.
13Cob/126/2012-879 zo dňa 28. októbra 2014 a návrh žalovaného na ustanovenie advokáta v konaní
vedenom pred Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 13Cob/126/2012. Ďalej žalovaný podal námietku

zaujatosti v podaní zo dňa 07. novembra 2014, o ktorej bolo rozhodnuté uznesením Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Ndob/20/2014 zo dňa 01. decembra 2014 (uznesenie Najvyššieho súdu SR nadobudlo
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 30.01.2015) tak, že sudcovia Krajského súdu v Žiline JUDr. Mária
Dubcová, predsedníčka senátu, členky senátu Mgr. Zuzana Štolcová a JUDr. Jana Martinčeková nie
sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn.

13Cob/126/2012. Proti tomuto uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Ndob/20/2014 podal dovolanie
žalovaný.

Vzhľadom k vyššie uvedenému postupu žalovaného a v konečnom dôsledku úkonov Krajského súdu
v Žiline ako súdu odvolacieho bol tento súd názoru, že mal splnené podmienky k tomu, aby prejednal

odvolanie žalovaného. Pokiaľ aj žalovaný v podanom odvolaní zo dňa 12. septembra 2014 (č.l. 849
- 851 spisu) poukázal na to, že sudca okresného súdu mal byť vo veci zaujatý, keďže odmietol
vypočuť navrhnutého svedka žalovaným a nezobral do úvahy argumentáciu žalovaného o antedatovaní
listinného dôkazu, tak vzhľadom k týmto tvrdeniam žalovaného nešlo o kvalifikovanú námietku zaujatosti
vznesenú proti sudcovi Okresného súdu Žilina, o ktorej by bolo potrebné rozhodnúť Krajským súdom

v Žiline ako súdom nariadeným, pretože podľa ust. § 15a ods. 5 O.s.p., ak sa námietka zaujatosti týka
len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade
sa vec nadriadenému súdu nepredkladá, za stavu, ak dôvodom na vylúčenie sudcu sú len okolnosti,
ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci. To, že sudca okresného súdu podľa
tvrdenia žalovaného mal odmietnuť výsluch svedka označeného žalovaným a že sudca okresného

súdu neprihliadol na argumentáciu žalovaného o antedatovaní listinného dôkazu, sa jedná nesporne
o okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu okresného súdu v konaní o prejednávanej veci, t.j. sú
dôvodmi v zmysle ust. § 14 ods. 3 O.s.p., pre ktoré sa na takúto námietku zaujatosti neprihliada,
táto sa nadriadenému súdu nepredkladá. Z uvedeného sa nevyžadovalo ani samostatné rozhodovanie
Krajského súdu v Žiline ako súdu nadriadeného okresnému súdu o obsahu takejto námietky zaujatosti

vznesenej žalovaným rozhodovať. Uvedenému zákonnému postupu svedčí aj stanovisko Najvyššieho
súdu SR v podaní zo dňa 14.10.2014 (č.l. 874 spisu), ktorým bola vrátená vec predložená Krajským
súdom v Žiline v súvislosti s námietkou zaujatosti vznesenou žalovaným tak proti sudcovi okresného
súdu, ako aj proti sudcom Krajského súdu v Žiline, ktorá bola obsiahnutá v odvolaní žalovaného zo
dňa 12. septembra 2014 (č.l. 849 - 851 spisu), keď Najvyšší súd SR skonštatoval, že vec nemala

byť predkladaná vzhľadom na skutočnosť, že z námietky žalovaného je možné vyvodiť len to, že je
nespokojný s procesnými krokmi konajúceho súdu s odkazom k ust. § 14 ods. 3 O.s.p..

V ďalšom, pri konštatovaní splnených podmienok pre konanie krajským súdom sa poukazuje na
ust. § 30 O.s.p., podľa ktorého účastníka, ktorý požiada o ustanovenie advokáta a u ktorého sú

predpoklady, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov, súd odkáže na Centrum právnej pomoci. O
tejto možnosti súd účastníka poučí. V súvislosti s návrhom žalovaného zo dňa 04. novembra 2014
(č.l. 887 spisu), ktorým žalovaný požiadal o ustanovenie advokáta, krajský súd žalovaného neodkázal
na Centrum právnej pomoci, pretože žalovaný nepreukázal v zmysle ust. § 30 O.s.p., že sú uňhosplnené predpoklady k tomu, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov. Návrhu žalovaného zo dňa
04. novembra 2014 na ustanovenie advokáta v odvolacom konaní, by bolo možné vyhovieť len jeho
odkázaním na Centrum právnej pomoci, ak by sa preukázalo splnenie zákonnej podmienky, ktorou je,

že u žalovaného boli predpoklady na to, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov. U žalovaného však
neboli splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, a preto ani nebol odkázaný zo strany
krajského súdu na Centrum právnej pomoci, keďže žalovaný žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov
advokátov už pred odvolacím súdom podal žiadosťou zo dňa 03.04.2014 (č.l. 651 spisu), v súvislosti
s ktorou bolo právoplatným rozhodnutím krajského súdu, a to uznesením č.k. 13Cob/126/2012-673

zo dňa 18.04.2013 rozhodnuté tak, že žalovanému sa oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznáva.
Od tohto právoplatného rozhodnutia krajského súdu do dátumu opakovanej žiadosti žalovaným o
ustanovenie advokáta v podaní zo dňa 04. novembra 2014 (č.l. 887 spisu), žalovaný nepreukázal,
že by došlo k zmene pomerov oproti uvedenému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu o
nepriznaní oslobodenia žalovanému od súdnych poplatkov, preto krajský súd vychádzal aj v súvislosti
s opakovaným návrhom žalovaného zo dňa 04. novembra 2014 z právoplatného uznesenia Krajského

súdu v Žiline o nepriznaní oslobodenia žalovanému od súdnych poplatkov. Za tohto stavu žalovaný
nespĺňal zákonné predpoklady pre postup v zmysle ust. § 30 O.s.p. a nebol odkázaný na
Centrum právnej pomoci.

Aj v ďalšom postupe krajský súd mal za to, že boli splnené podmienky k prejednaniu odvolania

žalovaného a meritórneho rozhodnutia v tejto sporovej právnej veci, ak neboli predložené dovolania a
odvolania žalovaného, keďže proti rozhodnutiam Krajského súdu v Žiline ako súdu odvolacieho nie je
prípustné odvolanie vzhľadom k tomu, že Krajský súd v Žiline koná ako súd odvolací, čo už potvrdil
vyššie uvedenými rozhodnutiami Najvyšší súd SR, ktorý uzneseniami sp. zn. 3Obo 1/2013, sp. zn. 3Obo
2/2013 zo dňa 31. januára 2013 odmietol odvolania žalovaného podané proti uzneseniam Krajského

súdu v Žiline, pretože odvolanie smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nebolo prípustné.
Prekážkou konania krajského súdu preto nebolo to, ak vec opakovane pred rozhodnutím krajským
súdom nebola predložená Najvyššiemu súdu SR na odvolanie žalovaného zo dňa 12. septembra
2014 a zo dňa 03. novembra 2014, ktoré smerovali proti uzneseniam Krajského súdu v Žiline zo
dňa 03. septembra 2014 a zo dňa 28. októbra 2014, ktorými rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline

č.k. 13Cob/126/2012-841, č.k. 13Cob/126/2012-879 boli zamietnuté opakované návrhy žalovaného
na prerušenie odvolacieho konania. Ak už z predchádzajúcich podaných odvolaní žalovaným proti
rozhodnutiam krajského súdu, ktorým boli predchádzajúce návrhy na prerušenie odvolacieho konania
zamietnuté, bolo krajskému súdu zrejmé, že Najvyšší súd SR takéto odvolania žalovaného odmieta
ako neprípustné, tak uvedený stav nepredloženia veci nebránil krajskému súdu meritórne rozhodnúť o

odvolaní žalovaného proti rozsudku okresného súdu.

Krajský súd pred rozhodnutím nepredkladal Najvyššiemu súdu SR ani dovolanie žalovaného zo dňa 04.
augusta 2014, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/16/2014, sp. zn.
2Obo/17/2014 zo dňa 28. mája 2014, keďže v opätovne vyvolanom dovolacom konaní žalovaným už

predtým postupoval Najvyšší súd SR uzneseniami sp. zn. 2ObdoV/12/2013, sp. zn. 2ObdoV/13/2013 zo
dňa 29. mája 2014 tak, že tieto podané dovolania riešil zastavením konania. Žalovaný uplatnil dovolanie
aj proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Ndob/20/2014 zo dňa 01. decembra 2014, ktoré podľa
názoru Krajského súdu v Žiline proti takémuto uzneseniu Najvyššieho súdu, ktorým sa rozhodne o
nevylúčení sudcov z prejednávania a rozhodovania veci, nie je prípustné.

Krajský súd považoval za nevyhnuté poukázať na postup, úkony žalovaného a na zaujatie prístupu
krajským súdom, keďže je nepochybné, že žalovaný podávaním opakovaných návrhov na prerušenie
konania, podávaním odvolaní, dovolaní, účelovo predlžoval meritórne rozhodnutie vo veci s cieľom
oddialiť konečné rozhodnutie, a tak spôsobiť dlhodobejšie pretrvávanie právnej neistoty v predmetnej

sporovej právnej veci. Úkony žalovaného podľa názoru krajského súdu boli v rozpore s právami
a záujmami žalobcu a odporovali aj princípu právnej istoty ako základného znaku právneho štátu,
ktorým je aj Slovenská republika, ak cieľom žalovaného bolo predlžovať súdne konanie. Výkon práv
žalovaného v súvislosti s opakovane podávanými odvolaniami, dovolaniami, procesnými návrhmi tak
vytvárali prekážku na rýchlu a účinnú ochranu práv v občianskom súdnom konaní, preto podľa názoru

krajského súdu výkon týchto práv žalovaného nemohol byť na ujmu práv žalobcu ako druhého účastníka
a súčasne výkon práv žalovaného bránil prejednať vec bez zbytočných prieťahov. Je nepochybné, že
výkon práv žalovaného, ktorý bol zameraný na oddialenie rozhodnutia krajského súdu, sa nemohol stať
prostriedkom zámernej procesnej obštrukcie, a preto takémuto výkonu práv nemohla byť poskytnutásúdna ochrana v tom zmysle, že pri opakujúcich sa odvolaniach, dovolaniach podávaných žalovaným,
tieto neboli pred rozhodnutím krajským súdom predložené Najvyššiemu súdu SR. Iným postupom by
spisovýmateriálvsúvislostisvýkonomprávžalovaného,ktorébolinaujmuprávžalobcu,priopakujúcich

sa podaniach, odvolaniach, dovolaniach žalovaným smeroval z krajského súdu na Najvyšší súdu SR,
čo by sa opakovalo do neurčita. Uvedenému stavu bolo možné predísť krajským súdom len tak, že
vec bolo potrebné meritórne rozhodnúť a po jej rozhodnutí predložiť spisový materiál Najvyššiemu
súdu SR na zostávajúce podané odvolania a dovolania žalovaným. V záujme hospodárnosti, účelnosti,
rýchlosti konania bolo nevyhnutné, aby krajský súd urobil tento úkon a vo veci meritórne rozhodol,

keďže opačným postupom bol by zasahoval do práv a oprávnených záujmov žalobcu. Aj podľa ustálenej
judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere
a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či
dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Tak by to bolo v danej veci, pokiaľ by krajský súd vec
meritórne nerozhodol, keď je nepochybné, že od predloženia veci Krajskému súdu v Žiline ako súdu
odvolaciemuokresnýmsúdomdňa27.04.2012aždodátumu11.02.2015,nebolorozhodnutévýlučnelen

z opakujúcich sa podaní, procesných návrhov a úkonov žalovaného, ktoré zasiahli do práva vykonania
spravodlivosti v primeranej lehote.

Vzhľadom k vyššie uvedeným zhodnoteniam tak podľa názoru krajského súdu boli splnené aj procesné
podmienky k tomu, aby vo veci dňa 11.02.2015 bol vyhlásený rozsudok.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142
ods. 1, § 151 ods. 1, 8 O.s.p.. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému bola priznaná náhrada
uplatnených trov odvolacieho konania v rovine trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
za 1 úkon právnej služby - písomné vyjadrenie k odvolaniu 1 x 565,97 Eur, + 1 x 7,63 Eur režijný paušál

+ 20% DPH = 114,72 Eur, súčtom dôvodné trovy odvolacieho konania predstavovali 688,32 Eur, ktoré
je žalovaný povinný nahradiť v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, na účet zástupcu
žalobcu za aplikácie ust. § 149 ods. 1 O.s.p.. V rovine trov právneho zastúpenia ďalšie trovy neboli
uplatnené, preto krajský súd rozhodol len o tých, čo boli vyčíslené.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.