Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, February 7, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/138/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116203490
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8116203490.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore žalobkyne: T. H., A.. XX. XX. XXX, W.
A. H. XXX/X, F. A. Q., Š. E. X., v konaní zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom
vo Svidníku, ul. Sov. hrdinov 163/66, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., Mlynské nivy
1, Bratislava 829 90, IČO: 31320155, v konaní zastúpená advokátskou kanceláriou, ČERNEJOVÁ &
HRBEK, s.r.o., so sídlom Kýčerského 7, 811 05 Bratislava, IČO: 36857513, o vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške 3.641,09 Eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa
29.05.2018, č. k. 10C/57/2016-194, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Mení rozsudok tak, že žalovaný je povinný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 3 641,09
Eur s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 3 641,09 Eur od 22. 03. 2016 do zaplatenia v
lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej zamietavej časti rozsudok potvrdzuje.

II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov ( ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:

„I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaný m á vo vzťahu k žalobkyni n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100
%, o ktorých výške súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku“.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že žalobkyňa svojou žalobou podanou na súde dňa 22. 02.

2016 žiadala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 3 641,09 Eur titulom bezdôvodného
obohatenia spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 3 641,09 Eur odo dňa
nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému do zaplatenia a nahradiť trovy konania. Žalobkyňa súdu
predložila listinné dôkazy, a to zmluvu o poskytnutí účelovej pôžičky zo dňa 19. 05. 2005, výpoveď
zmluvy zo dňa 28. 11. 2012, výpis z pôžičkovej karty Quatro z 24. 11. 2015 a prehlásenie Združenia
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo dňa 04. 01. 2016. Žalobu odôvodnila tým, že žiadosťou
zo dňa 19. 05. 2005 požiadala žalovaného o vydanie kreditnej platobnej karty Quatro s úverovým

rámcom 30 000 Sk a pevnou mesačnou splátkou 1 000 Sk. Žalovaný jej žiadosť dňa 01. 07. 2005
potvrdil a schválil jej úverový rámec vo výške 18 000 Sk so štandardnou mesačnou splátkou vo
výške 600 Sk pod číslom zmluvy XXXXXXX. Listom zo dňa 28. 11. 2012 žalovaný vypovedal zmluvu
o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty Quatro. Žalobkyňa uviedla, že predmetná zmluva jezmluvou spotrebiteľskou, ktorá mala obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch, platného a účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Konkrétne
podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitosti

mala obsahovať: sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. a)
citovaného zákona), ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. g) citovaného zákona). Keďže spotrebiteľská
zmluva vyššie uvedené náležitosti neobsahuje, žalobkyňa označila úverovú zmluvu ako bezúročnú
a bez poplatkov. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného

nároku, súd predtým ako sa začal zaoberať samotným nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia
skúmal, či nárok žalobkyne nie je premlčaný. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že sa o bezdôvodnom obohatení
dozvedela od združenia, tomuto tvrdeniu s prihliadnutím na ust. § 2 zákona č. 1/1993 Z. z., resp., §
15 zákona č. 400/2015 Z. z. nemožno priznať právnu relevanciu. O prípadných dôvodoch, prečo je
zmluva bezúročná a bez poplatkov vzhľadom na nevyvrátiteľnú právnu domnienku znalosti právnych
predpisov, mala žalobkyňa podľa ust. § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. vedomosť už pri podpise zmluvy

o úvere (ak by tomu venovala náležitú pozornosť, hoci neskôr aj o niekoľko rokov, najneskôr však tri
roky pred podaním žaloby). Rovnako mala vedomosť už pri podpise úverovej zmluvy o tom, kto je
veriteľom zo zmluvy a o tom komu a kedy jednotlivé splátky úveru spláca. Žalobkyňa od združenia
získala iba informácie o zákonných ustanoveniach a o rozhodnutiach súdov (uvedené v prehlásení),
čo však nemožno stotožniť s dozvedením sa rozhodujúcich skutkových okolností pre účely zistenia

vzniku bezdôvodného obohatenia, ktoré nosiče skutkových okolností sama mala k dispozícií v podobe
zmluvy a potom každou zaplatenou splátkou. V tejto súvislosti súd poukázal aj na samotné prehlásenie
združenia, v ktorom sa uvádza, že žalobkyňa vyhľadala združenie v máji 2015, tzn., že mala vedomosť
o skutkových okolnostiach (zrejme aj predtým) a samotné oboznámenie s právnym posúdením nemalo
vplyv na subjektívnu lehotu. Na základe týchto skutočností súd skonštatoval, že subjektívna lehota

na vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia začala plynúť zaplatením príslušnej splátky úveru
nad rámec zákonom ustanovenej povinnosti a pretože žalobkyňa poslednú splátku úveru zaplatila dňa
22. 11. 2012, subjektívna dvojročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula
najneskôr dňa 23. 11. 2014. Keďže žaloba bola podaná na súde 22. 02. 2016, stalo sa tak po márnom
uplynutí premlčacej doby. Súd vyhodnotil ako dôvodnú námietku premlčania pre uplynutie subjektívnej

premlčacej doby, a preto posudzovanie dĺžky objektívnej premlčacej doby a ani samotného nároku
už nebolo právne relevantné napriek vyjadrenému právnemu názoru súdu druhej inštancie, ktoré sa
týkalo len 10-ročnej objektívnej premlčacej doby pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení. Zároveň
zosumarizoval rôzne rozhodnutia súdov týkajúcich sa plynutia subjektívnej premlčacej doby. Na záver
uviedol, že z dôvodu premlčania uplatneného nároku súd žalobu zamietol. Výrok o trovách konania

odôvodnil ust. § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 CSP s tým, že úspešnému žalovanému vznikol nárok na
náhradu trov konania voči neúspešnej žalobkyni, o výške ktorých bude rozhodovať súd samostatným
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

3. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a

nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Uviedla, že súd prvej inštancie vedomý
si právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým bolo skoršie rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušené,
v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetľuje, že sa ním neriadil s poukazom na uznesenie NS SR
sp. zn. 3Cdo/169/2017 z 10. 01. 2018. Oboznámením sa s rozsudkom NS SR sp. zn. 1Cdo/67/2011,
na ktorý sa uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/169/2017 odvoláva, ale nie je jasné, ako to najvyšší súd

so začiatkom plynutia premlčacích lehôt v uznesení 3Cdo/169/2017, myslí. Z rozsudku NS SR sp.
zn. 1Cdo/67/2011 vyplýva, že pri skutkových zisteniach, ktoré urobil prvostupňový aj odvolací súd,
s ktorými sa stotožnil aj najvyšší súd, vyplynulo, že subjektívna premlčacia lehota začala plynúť
súčasne ako objektívna, lebo v konkrétnej súdenej veci žalobca nijako nepreukázal žiaden právny
dôvod platby. Žalobca poskytol peniaze žalovanej, s ktorou žil v spoločnej domácnosti a po ich

rozchode si rozmyslel, že ich chce naspäť, pričom vedel už pri platbách o tom, že platí bez právneho
dôvodu, čo nie je situácia totožná so situáciou žalobkyne, ktorá platila žalovanému v presvedčení,
že na platby má žalovaný nárok podľa úverovej zmluvy a žalovaný si platby ponechával, aj keď
ako profesionál znalý zákona vedel, že sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohacuje. Pokiaľ sa súd
prvej inštancie v odôvodnení (bod 45) rozsudku odvoláva na českú judikatúru, tak NS ČR (sp. zn.

33Odo/528/2006) sa stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že žalobkyňa sa až po oboznámení sa s
geometrickým plánom dozvedela o začatí plynutia subjektívnej premlčacej lehoty a nie z objektívne
existujúceho stavu na stavbe, ako o rozhodných skutkových okolnostiach. Vo veci NS ČR sp. zn.
28Cdo/685/2011 ide o špecifický prípad vyplývajúcich z posudzovania koordinácie činností jednotlivýchorgánovštátu.VoveciNSČRsp.zn.26Cdo/785/2011zaseideoposudzovaniešpecifickýchkonkrétnych
podmienok medzi obchodnými spoločnosťami navzájom. Jednoznačným popretím názoru konajúceho
súdu o objektivizácií subjektívnej premlčacej doby, je rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/258/1/98 z 21.

08. 2000. V citovanom rozsudku je bez akýchkoľvek pochybností jasne vyjadrené, že subjektívna
premlčacia doba nezačala plynúť vtedy, keď bezdôvodné obohatenie vzniklo, ale až od momentu,
keď sa oprávnený o bezdôvodnom obohatení dozvedel s vysvetlením, čo to znamená, dozvedieť
sa o bezdôvodnom obohatení. Ide o prípad, keď Česká republika poukázala občanovi duplicitné
odškodnenie. V tejto súvislosti odvolateľka poukázala na súdnu prax, na rozsudok NS ČR sp. zn.

25Cdo/3306/2007 z 30. 09. 2009, rozsudok NS ČR sp. zn.33Odo/766/2002 z 27. 03. 2003 a na
rozsudok NS ČR sp. zn. 33Cdo/3003/99 z 25. 04. 2001. Je evidentné, že súd prvej inštancie stotožňuje
vedomosť žalobkyne o výške súm, ktoré zaplatila žalovanému s vedomosťou o tom, že súčasne
vedela, že platí viac ako platiť mala a takýmto pre žalobkyňu nepochopiteľným postupom stotožňuje
začiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty so začiatkom plynutia subjektívnej premlčacej lehoty.
Zákonodarca uzákonil subjektívnu premlčaciu lehotu a objektívnu premlčaciu lehotu nie preto, aby

znamenali to isté, alebo aby boli používané tak, že bude účelovo subjektívna premlčacia lehota
nahradená objektívnou. Premlčanie nároku pri bezdôvodnom obohatení podľa Občianskeho zákonníka
nastáva uplynutím subjektívnej premlčacej lehoty v rámci plynutia objektívnej premlčacej lehoty. Zákon
striktne rozlišuje inštitút subjektívnej premlčacej lehoty a objektívnej premlčacej lehoty. Zákonodarca
rozlišuje, kedy sa mohlo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vykonať po prvýkrát, z hľadiska

začatia plynutia objektívnej premlčacej lehoty a kedy z hľadiska začatia plynutia subjektívnej premlčacej
lehoty. Rozdiel medzi subjektívnou a objektívnou premlčacou lehotou je vyjadrený už ich pomenovaním
a zákon ich rozlišuje len pri premlčaní práva pri náhrade škody a pri premlčaní práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Začatie plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je viazané na preukázateľnú
vedomosť oprávneného o dvoch skutočnostiach. Prvou je vedomosť o bezdôvodnom obohatení a

oprávnený tak musí nadobudnúť subjektívnu vedomosť o tom, že ide o konkrétnu majetkovú ujmu
určitého druhu a rozsahu. Druhou je subjektívna vedomosť o osobe, ktorá sa na úkor oprávneného
obohatila. Objektívna premlčacia lehota plynie pri bezdôvodnom obohatení od naplnenia skutkovej
podstaty bezdôvodného obohatenia, subjektívna premlčacia lehota plynutie kedy ten, na úkor koho
bolo bezdôvodné obohatenie získané, skutočne zistí, že môže podať žalobu o vydanie bezdôvodného

obohatenia, a to bez ohľadu na to, že sa o tom mohol dozvedieť skôr. Za rozhodujúci okamih pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej lehoty pre uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, treba považovať deň, kedy sa oprávnený
o konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a
kto ho získal; nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti

už skôr (rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/145/2004). Inak povedané pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná
(preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného. V tejto súvislosti žalobkyňa uviedla, že
nevedela, že platby, ktoré od nej žalovaný prijímal nad výšku istiny, prijímal protizákonne. Žila v omyle,
že žalovaný tieto platby prijíma v súlade so zákonom a tento omyl spôsobil žalovaný porušením

spotrebiteľského práva, pričom žalobkyňa mu verila, že pri poskytovaní úveru žalovaný postupuje
s náležitou starostlivosťou. Časový okamih vzniku premlčacej lehoty je preto zhodný s okamihom
vzniku tzv. žalobného práva; ide o deň, kedy oprávnený mohol po prvýkrát úspešne uplatniť žalobu
na ochranu svojho subjektívneho práva na súde. Samozrejme nejde o bezhraničnú lehotu, ale o
dobu limitovanú objektívnou premlčacou lehotou. Pre vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej

lehoty je charakteristické, že ich plynutie je komplementárne. To znamená, že okamih, v ktorom
mohol oprávnený subjekt uplatniť svoje právo po prvýkrát sa zásadne definuje momentom subjektívnej
vedomosti oprávnenej osoby. Od tohto okamihu začína plynúť 2-ročná premlčacia lehota na uplatnenie
práva na súde, ktorá plynie v rámci lehoty objektívnej a tá začína plynúť bez ohľadu na vedomosť
oprávneného, od momentu udalosti, ktorá spôsobuje bezdôvodné obohatenie. Súd prvej inštancie pri

svojich úvahách úplne vynechal obsah pojmu subjektívny, prehliadal, že spotrebiteľ je človek, ktorý
je nositeľom subjektívnych práv a povinností a každý človek je z hľadiska svojej subjektívnej stránky
iný. Subjektívny v pojme subjektívna premlčacia lehota znamená subjektívna vedomosť, nie objektívna
vedomosť. Na záver žalobkyňa poukázala na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, ktorými
boli zrušené alebo zmenené rozsudky Okresného súdu Prešov pre nesprávne posúdenie začiatku

plynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej doby (sp. zn. 2Co/120/2017, 3Co/105/2017, 5Co/82/2017,
6Co/243/2016,7Co/84/2017,8Co/44/2017,17Co/6/2018,18Co/60/2017,20Co/2/2017,20Co/104/2017,
24Co/22/2017 a 25Co/75/2017). Navrhla napadnutý rozsudok zmeniť, žalobe v celom rozsahu vyhovieť
a priznať jej plnú náhradu trov konania.4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

5. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd podľa ust. § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok(ďalejlen„odvolacísúd“a„CSP“)prejednalrozhodnutie,akoajkonanie,ktorémupredchádzalo
v zmysle zásad uvedených v ust. § 378 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP (a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

6. Súd prvej inštancie na základe zistených skutočností dospel k nesprávnym právnym záverom a vec
nesprávne právne posúdil.

7. Podľa ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí obohatenie vydať.

8. Podľa ust. § 451 ods. 2 OZ, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením
bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

9. Podľa ust. § 456 OZ, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.

Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

10. Podľa ust. § 107 ods. 1 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za
dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodného obohateniu a kto sa na jeho
úkor obohatil.

11. Podľa ust. § 107 ods. 2 OZ, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
premlčí za tri roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu
došlo.

12. Podľa ust. §§ 517 ods. 1 OZ, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní
ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak
ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.

13. Podľa ust. § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo

požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť
poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

14. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobkyňa žiadosťou zo dňa 19. 05. 2005 požiadala

žalovaného o vydanie kreditnej platobnej karty Quatro s úverovým rámcom 30 000 Sk (995,82 Eur)
s mesačnou splátkou 1 000 Sk (33,19 Eur). Žalovaný dňa 01. 07. 2005 potvrdil a schválil žalobkyni
úverový rámec 18 000 Sk (597,49 Eur), schválil mesačnú splátku 600 Sk (19,92 Eur) pod číslom zmluvy
XXXXXXX (č. l. 35 - 36 spisu). Listom zo dňa 28. 11. 2012 žalovaný vypovedal žalobkyni zmluvu o vydaní
a používaní kreditnej platobnej karty Quatro č. XXXXXXX (č. l. 5 spisu). Podľa výpisu zo splátkovej karty

Quatro za obdobie od 20. 07. 2005 do 26. 11. 2012 žalobkyňa čerpala finančné prostriedky vo výške 6
155,10 Eur a žalovanému zaplatila 9 796,19 Eur (č. l. 6 - 21 spisu).

15. Z prehlásenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej len „združenie“) vyplynulo, že
sa žalobkyňa na združenie obrátila v máji 2015 so žiadosťou, že potrebuje poradiť s úvermi, ktoré získala

na základe úverových zmlúv, pričom po zabezpečení podkladov týkajúcich sa poskytnutých úverov,
posledné stretnutie žalobkyne so združením sa uskutočnilo v decembri 2015, kedy žalobkyňa združeniu
doložila doklady týkajúce sa žalovaného (č. l. 23 spisu).

16. V danom prípade ide o zmluvu formulárovú, individuálne nedojednanú a keďže zmluva bola uzavretá

medzi žalobkyňou ako spotrebiteľom a žalovaným ako dodávateľom, ide o spotrebiteľský úver v zmysle
ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“).17. V danej právnej veci žalobkyňa odvodzuje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia s poukazom
na skutočnosť, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti podľa ust. § 4 ods. 2
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzatvorenia úverovej

zmluvy. Konkrétne podľa ust. § 4 ods. 2 ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí musí obsahovať: sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 4 ods. 2
písm. a) ZoSÚ), ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. g) ZoSÚ).

18. Podľa ust. § 4 ods. 5 ZoSÚ, od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré
nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

19. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobkyne, že zmluva o vydaní kreditnej platobnej karty
Quatro neobsahuje viaceré podstatné náležitosti: konkrétne konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru,
ročnú úrokovú sadzbu, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov, iných poplatkov, RPMN, celkové

náklady spotrebiteľa, priemernú hodnotu RPMN. Všetky zistené skutočnosti svedčia o tom, že v zmluve
o spotrebiteľskom úvere nie sú uvedené obligatórne náležitosti zmluvy v zmysle zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch (§ 4 ods. 2), a preto je potrebné vyhodnotiť úver poskytnutý na jej
základe ako bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyni tak vzniká povinnosť vrátiť žalovanému len sumu
zodpovedajúcu poskytnutým peňažným prostriedkom. Iné nároky zo zmluvy žalovaný voči žalobkyni

nemá, preto prípadné plnenie žalobkyne nad rámec sumy zodpovedajúcej výške úveru predstavuje
plnenie bez právneho dôvodu a má za následok vznik bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451
Občianskeho zákonníka na strane žalovaného, ktorý takéto plnenie prijal.

20. Keďže žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku premlčania, správne postupoval súd prvej

inštancie, ak sa prednostne zaoberal vznesenou námietkou premlčania. Súd prvej inštancie vychádzal
zosprávnehoustanovenia§107OZ,naktoréodvolacísúdodkazuje,alenesprávneposudzovalzačiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby.

21. Treba oceniť snahu súdu prvej inštancie o zosumarizovanie viacerých rozhodnutí. Takmer polovica

odôvodnenia predstavujú citácie rôznych rozhodnutí súdov, ktoré nie v jednom prípade sa týkajú
právnických korporácií, a to aj na presadenie úvah o plynutí subjektívnej doby žalobkyne ako fyzickej
osoby. Ani jedno rozhodnutie však súd neuviedol na ochranu morálky či dobrých mravov, naviac súdu
sú bez akýchkoľvek pochybností známe viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Prešove týkajúce sa
začiatkuplynutiasubjektívnejaobjektívnejpremlčacejdobyvobdobnýchprípadochakojeprejednávaná

vec. Pritom sú známe aj súdne rozhodnutia o rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi. Právo sa
premlčaním len oslabuje a presúva sa do režimu naturálnej obligácie.

22. Súd prvej inštancie posudzoval začiatok subjektívnej premlčacej doby už od času, kedy spotrebiteľ
plní s odôvodnením, že má poznať právo, a preto už v tom čase sa spotrebiteľ dozvedá o bezdôvodnom

obohatení. Odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Každý je povinný poznať právo, no nikomu
nemožno nanútiť povinnosť, aby to právo vedel aj správne aplikovať.

23. Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba
dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla,

s poukazom na to, že mala poznať právo. Právny poriadok slová „vedieť mal a mohol“ pritom obsahuje
v iných prípadoch, no na účely začiatku premlčania doby, ich nestanovil.

24. Existuje preto obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu „dozvie“ sa, potiera rozdiel
medzi objektívnou a subjektívnou dobou. Najzávažnejšie negatívne následky by nastali v prípade

rozumovo menej vyspelých osôb, ktorým by sa nanútila povinnosť poznať aplikáciu práva bez ohľadu
na úroveň ich mysle (OGH 3 Ob 592/77 „Na slabomyseľnosť podľa § 879 Abs 2 Z 4 ABGB je potrebný
menší stupeň slabosti mysle ako taký, ktorý má za následok nesvojprávnosť“.).

25. Inými slovami povedané, nemožno prikázať všetkým bez rozdielu úrovne mysle byť „advokátom“, aj

keď ani u advokátov nemožno vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až s odstupom času
po vykonaní plnenia. Relevanciu má teda to, odkedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie,
že plnila.26. Ako vyplýva z početných rozhodnutí Krajského súdu v Prešove, pre začiatok plynutia subjektívnej
dobyjerozhodujúcepoznanieskutkovýchokolností,nookolnostiniezozmluvy,aleokolnostizporušenia
práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že došlo k porušeniu zákona, o výške

bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma okolnosťami). Zdá sa teda, že
nepostačujú pochybnosti, ale dozvedenie sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia.

27. Podľa názoru odvolacieho súdu subjektívna premlčacia doba žalobkyni začala plynúť až od
skutočnej, nie predpokladanej vedomosti žalobkyne o tom, že sa žalovaný na jej úkor obohatil a táto v

danom prípade mohla začať plynúť až odkedy spotrebiteľské združenie žalobkyni oznámilo, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu na jej úkor. V súvislosti s posudzovaním behu dvojročnej subjektívnej
premlčacej doby je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa vstupovala do zmluvného vzťahu so žalovaným
ako so subjektom podnikajúcim v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov v dobrej viere, že ním
predložená a vopred pripravená zmluva bude obsahovať všetky obligatórne náležitosti vyžadované v
tom čase účinným zákonom o spotrebiteľských úveroch. V čase úhrady poslednej splátky žalobkyňa ako

priemerná spotrebiteľka bez právnického alebo ekonomického vzdelania nemohla ani len predpokladať,
že žalovanému uhrádzala aj peňažné plnenia, na ktoré mu zákonný nárok nevznikol. Pre začiatok
plynutia 2ročnej subjektívnej premlčacej doby je preto rozhodujúci deň, keď sa žalobkyňa skutočne
dozvedela (bez ohľadu na to, že pri vynaložení všetkého úsilia sa mohla dozvedieť skôr), že na jej
úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto bezdôvodné obohatenie získal. Vyžaduje sa skutočná

(preukázaná) a nielen predpokladaná vedomosť oprávneného subjektu (do pozornosti tiež Nález ÚS
ČR II. 2460/17).

28. Vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe odvolací súd poznamenáva, že žalovaný ako osoba
podnikajúca na finančnom trhu má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje svoje služby.

V predmete činnosti má okrem iného i poskytovanie úverov a pôžičiek nebankovým spôsobom, teda jeho
povinnosťou bolo poznať a dodržať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Odvolací
súd v tejto súvislosti poukazuje na formu zavinenia vzniku bezdôvodného obohatenia, ktorá priamo
súvisí s otázkou premlčania. Konanie žalovaného nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané
na získanie bezdôvodného obohatenia, bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom

získať majetkový prospech. Zákonodarca pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení počíta s 10-ročnou
objektívnou premlčacou dobou, ktorá sa počíta od momentu, kedy došlo k plneniu zo strany žalobkyne.

29. Bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného vzniklo zaplatením príslušnej splátky úveru nad
rámec zákonom ustanovenej povinnosti. Žalovaný vypovedal žalobkyni zmluvu listom zo dňa 28. 11.

2012, pričom poslednú splátku žalobkyňa zaplatila 21. 11. 2012 (č. l. 21 spisu). Žalobkyňa sa o
vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaného na jej úkor dozvedela od Združenia na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS v priebehu roka 2015. Uvedenú skutočnosť potvrdilo aj samotné združenie v
prehlásení zo dňa 04. 01. 2016 (č. l. 22 spisu). Žalobkyňa tak preukázala, že o vzniku bezdôvodného
obohatenia sa dozvedela v rámci doby dvoch rokov pred podaním žaloby. V kontexte uvedeného

odvolací súd uzatvára, že žaloba bola podaná na súde súčasne v rámci objektívnej, ako aj subjektívnej
premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa čerpala finančné prostriedky od
žalovaného vo výške 6 155,10 Eur a žalovanému zaplatila 9 796,19 Eur. Skutočnosť, že žalobkyňa
žalovanému zaplatila celkom 9 796,19 Eur nepochybne vyplýva z dôkazov predložených žalobkyňou na
č. l. 6 - 21 spisu, pričom žalovaný uvedené ani nerozporoval. Keďže poskytnutý úver je bezúročný a bez

poplatkov, žalovaný sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil o sumu 3 641,09 Eur, ktorú musí vydať.

30. Čo sa týka úrokov z omeškania, ktoré žalobkyňa žiadala priznať, žalovaný prevzal žalobu dňa 21. 03.
2016, deň po tomto dni teda od 22. 03. 2016 si žalobkyňa uplatnila z priznanej istiny úrok z omeškania
vo výške 8,05 % ročne. Keďže žalobkyňa má nárok na úroky z omeškania vo výške 8 % ročne (nakoľko

právny vzťah medzi stranami sporu vznikol do 31. 01. 2013) v zmysle ust. § 3 Nariadenia vlády SR
č. 87/1995 Z. z.., aj v zmysle ust. 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, súd priznal žalobkyni úrok z
omeškania 8 % ročne zo sumy 3 641,09 Eur od 22. 03. 20116 do zaplatenia a v prevyšujúcej zamietavej
časti týkajúcej sa žiadaného úroku nad 8 % ročne rozsudok potvrdil.

31. Podľa ust. § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.32. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v otázke premlčania, a preto bolo namieste zmeniť rozsudok
súdu prvej inštancie tak, že žalovaný je povinný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 3

641,09 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 3 641,09 Eur od 22. 03. 2016 do
zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

33. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods.
1 CSP. Keďže odvolací súd zmenil rozhodnutie, rozhodol aj o nároku na náhradu trov na súde prvej

inštancie i na odvolacom súde. Úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania na súde prvej
inštancie i odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške nároku
rozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnostirozhodnutiasamostatnýmuznesením(§262ods.2CSP).

34. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).