Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, February 15, 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/265/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114227934
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8114227934.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: P. Y., O..

XX.XX.XXXX, V. P., P. O. XX, právne zastúpený: Advokátska kancelária Vaľo & Partners, s.r.o., so
sídlom v Prešove, Konštantínova 3, IČO: 36 868 434, proti žalovanej: M. Y., O.. XX.XX.XXXX, V. P.,
P. O. XX, právne zastúpená: JUDr. Daniel Boľanovský, advokát so sídlom v Prešove, Slovenské 69, o
kompenzáciu za užívanie bytu, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 5850 € spolu s úrokom z omeškania vo výške
- 5,05% ročne zo sumy 2 550 € od 07.05.2015 až do zaplatenia,
- 5,00% ročne zo sumy 3 000 € od 24.12.2017 až do zaplatenia,

- 5,00% ročne zo sumy 300 € od 27.01.2018 až do zaplatenia
a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti príslušenstva žalobu zamieta.

III. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorej bude
rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.Návrhomdošlýmsúdudňa20.10.2014vzmyslejehopočetnýchzmiensažalobcakonečnýmnávrhom

domáhal na žalovanej zaplatenia sumy 5 850 € spolu s príslušenstvom spočívajúcom v úrokoch
z omeškania na tom skutkovom základe, že je spoluvlastníkom bytu, ktorého druhou rovnodielnou
spoluvlastníčkou je žalovaná, pričom od novembra 2013 tento byt užíva výlučne žalovaná. Spoločné
užívanie bytu nie je možné, nakoľko medzi stranami sporu dochádza k nezhodám. Po rozvode
manželstva sa žalobca pokúsil so žalovanou o spoločné bývanie, ale citové odsúdenie a nezhody ho
prinútili, aby sa z predmetného bytu odsťahoval. Následne žalovaná vymenila zámok na vchodových
dverách, čím žalobcovi zamedzila prístup do predmetného bytu. Nemohol si vziať ani svoje osobné veci,

a preto žiada kompenzáciu za užívanie jeho polovice bytu žalovanou. Žalobca súdu predložil odhad
trhovej ceny prenájmu nehnuteľnosti od spoločnosti Jurecký s.r.o., Konštantínova 6, podľa ktorého
v prípade prenájmu predmetného bytu by odporúčaná cena nájmu vzhľadom na trhové podmienky
predstavovala výšku 290 - 320 €.

2. Žalovaná sa k predmetu konania vyjadrila prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním
doručeným súdu dňa 20.08.2015, v ktorom uviedla, že so žalobou nesúhlasí. Podľa žalovanej suma

obvyklého mesačného nájomného sa skladá zo zložky inkasa, ako nákladov spojených s užívaním bytu
a zložky odplaty za užívanie cudzej veci. Suma nákladov spojených s užívaním bytu pre sporný byt
predstavuje mesačne 153,55 €. Pri zohľadnení výšky inkasa by suma odplaty za užívanie tohto bytu ako
celku predstavovala sumu 146,45 €. Pri podielovom spoluvlastníkovi s veľkosťou jeho spoluvlastníckehopodielu 1 k celku, ktorý by užíval nehnuteľnosť sám, je možné od spoluvlastníka požadovať sumu
nanajvýš 50 % zo sumy obvyklej odplaty za užívanie cudzej nehnuteľnosti bez zložky inkasa. Žalovaná
užíva byt na P. O. XX spolu so spoločným maloletým synom Y. Y.. Pri užívaní bytu dvoma osobami

predstavuje tak miera užívania bytu žalovanou v zlomku iba 1. Žalovaná ako podielová spoluvlastníčka
teda neužíva svoj byt v rozsahu vyššom ako jej spoluvlastnícky podiel 1. Na ilustráciu žalovaná ešte
uvádza, že odkedy sa žalobca odsťahoval zo spoločného bytu, nepodieľa sa na splácaní záväzku z
úveru na kúpu nehnuteľnosti voči záložnému veriteľovi VÚB, a.s. Žalovaná tak žiada, aby žaloba bola
zamietnutá.

3. Súd vo veci rozhodoval na pojednávaní konanom dňa 25.01.2018, na ktorom vykonal dokazovanie
obsahomspisu.Stranysporuzotrvalinasvojichvyjadreniachstým,žežalovanáznovaprezentovalasvoj
názorotom,ženájomnéjezloženéjednakzčistéhonájomnéhoajednakzozložkyinkasa,ktorámusíbyť
od nájomného odpočítaná. Súd zároveň vykonal dokazovanie aj žalobcom predloženým potvrdením o
výškenájomnéhoodrealitnejkancelárieArcheus,podľaktoréhoobvyklávýškanájomnéhodvojizbového

bytu v Prešove na P. O. Č.. XX v období od novembra 2013 do januára 2018 by predstavovala sumu
350 - 380 € mesačne.

Na základe vykonaného dokazovanie súd dospel k nasledujúcim právnym úvahám:

4. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že prejednávaná vec nemôže byť právne posudzovaná podľa
ustanovení o bezdôvodnom obohatení ale podľa ustanovenia § 137 ods.1 Občianskeho zákonníka,
poukazuje súd na vývoj názorov o tejto otázke (a to najmä na rozhodovaciu prax v ČR, kde bola táto
otázka riešená podrobne a vzhľadom na totožnosť právnej úpravy je konečné riešenie akceptovateľné
aj pomeroch SR).

4.1. Z monografie Mgr. Michala Králika, PhD. (sudcu NS ČR) s názvom Podielové spoluvlastníctvo
v občianskom zákonníku vyplýva nasledujúce - Významnou otázkou, ktorá je predmetom aktuálneho
judikatórneho a literárneho vývoja, je otázka podielového spoluvlastníctva a bezdôvodného obohatenia.
Jej základ je vyjadrený vzťahom, kedy podielový spoluvlastník užíva spoločnú vec nad rámec jeho
spoluvlastníckeho podielu, a právnou kvalifikáciou takéhoto vzťahu, t.j. posúdením, či v takomto prípade

možno uvažovať o aplikácii inštitútu bezdôvodného obohatenia alebo nie.
K všeobecnej prípustnosti bezdôvodného obohatenia v spoluvlastníckom vzťahu sa vyslovilo
rozhodnutie publikované pod R 37/1982, v ktorom bol zaujatý právny záver, že aj vo vzťahu medzi
podielovými spoluvlastníkmi môže dôjsť k právnemu vzťahu, ktorý možno posúdiť ako právo na vydanie
neoprávneného majetkového prospechu (teraz bezdôvodného obohatenia). Toto rozhodnutie však

problém užívania spoločnej veci spoluvlastníkom nad rámec jeho podielu nerieši, pretože sa týka
prípadov investícií.
Vo vzťahu k užívaniu veci spoluvlastníkom nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu sa vyslovila
judikatúra už v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 27. 9. 1979 sp. zn. 2 Cz 54/79, podľa ktorého, ak
jeden zo spoluvlastníkov v rozpore s dohodou a proti vôli ostatných spoluvlastníkov, sám užíva predmet

spoluvlastníctva, musí ostatným spoluvlastníkom poskytnúť náhradu. Právnu kvalifikáciu tejto náhrady
však rozhodnutie nevymedzuje.
V rozsudku NS ČR sp. zn. 2 Cdon 1313/97 bol vyslovený názor, podľa ktorého právo spoluvlastníka na
náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu je
dané zákonom a vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zák., t. j. z práva spoluvlastníka podieľať sa na

užívaní spoločnej veci v miere zodpovedajúcej jeho podielu. Toto rozhodnutie bolo publikované v českej
zbierke pod Rc - 19/2001. Bol ním „posvätený“ základný princíp, podľa ktorého právo spoluvlastníka na
náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, je
dané zákonom a vyplýva z § 137 ods. 1 Obč. zák.
Ďalší judikatórny vývoj v ČR sa však priklonil k aplikácii inštitútu bezdôvodného obohatenia. V rozsudku

NS ČR sp. zn. 28 Cdo 1213/99 bol vyslovený názor, že neposkytnutie náhrady (vo forme peňažného
vyrovnania) spoluvlastníkovi, ktorému nie je zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho
podielu, môže byť bezdôvodným obohatením v zmysle § 451 Obč. zák. Tento záver je však ťažko
aplikovateľný už z dôvodu, že ak užíva vec spoluvlastník nad rámec svojho podielu, jedná sa o užívanie z
tituluspoluvlastníctvaanieoužívanievecibezprávnehodôvodu.Pretožeajďalšíspoluvlastníkmáprávo

na užívanie, musí mu byť umožnená jeho realizácia a ak tomu nedôjde, vzniká povinnosť na poskytnutie
náhrady. Záver o neudržateľnosti princípu bezdôvodného obohatenia bez ďalšieho vyplýva už z toho, že
úprava užívania veci (napr. spôsobom vylučujúcim druhého spoluvlastníka z užívania celkom) môže byťvykonaná v súlade s § 139 ods. 2 Obč. zák. rozhodnutím majoritného spoluvlastníka a v takom prípade
je daný „právny dôvod“ užívania práve rozhodnutím väčšinového spoluvlastníka.
K použiteľnosti inštitútu bezdôvodného obohatenia sa ale priklonilo i rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22

Cdo 1499/2006 a 25 Cdo 2616/99, v ktorom sa uvádza, že podielovému spoluvlastníkovi, ktorý užíva
spoločnú vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, vzniká bezdôvodné obohatenie.
Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. II. ÚS 471/2005 k právnej kvalifikácii problému zaujal jednoznačné
stanovisko. Kategoricky sa postavil proti názoru o existencii bezdôvodného obohatenia založeného
plnením bez právneho dôvodu medzi podielovými spoluvlastníkmi, ak jeden z nich užíva vec

„viac“, než mu podľa veľkosti jeho podielu náleží, lebo už samotné oprávnenie vec užívať vyplýva
zo spoluvlastníckeho práva k veci a také užívanie musia všetky subjekty stojace mimo okruh
spoluvlastníkov rešpektovať. Uzavrel, že vzťahy medzi spoluvlastníkmi sú upravené, pokiaľ nedôjde
medzi nimi k dohode, ustanoveniami zákona, ktoré zakladajú vznik nárokov medzi nimi a v
posudzovanom prípade vec nemožno posúdiť podľa žiadnej skutkovej podstaty bezdôvodného
obohatenia, ale sa jedná o nárok, ktorý sa opiera o § 137 ods. 1 Obč. zák.

V odbornej literatúre sa k argumentácii založenej na § 137 ods. 1 Obč. zák. s odkazom na § 123 Obč.
zák. prihlásil J. Spáčil, ktorý poukázal na skutočnosť, že pre daný prípad nemožno aplikovať žiadnu zo
skutkových podstát bezdôvodného obohatenia.
V inom náleze I. ÚS 383/2005 sa však Ústavný súd ČR prihlásil k inštitútu bezdôvodného obohatenia
s poukazom na ustálenú judikatúru.

4.2. NS SR, sp. zn. 3Cdo/252/2007 - Bezdôvodné obohatenie je v Občianskom zákonníku konštruované
ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo k
bezdôvodnému obohateniu. V konaní na súdoch nižších stupňov bolo preukázané, že nehnuteľnosti
v podielovom spoluvlastníctve žalobcov 1/ a 2/ (v podieloch po 1/4) a žalovanej (v podiele 1/2) užíva
od smrti právnej predchodkyne žalobcov 1/ a 2/ (pôvodnej spoluvlastníčky nehnuteľností v podiele

1/2) bezodplatne len žalovaná. Jej bezodplatné užívanie spoločnej veci (nad rámec, ktorý zodpovedá
jej patriacemu spoluvlastníckemu podielu) vykazuje znaky bezdôvodného obohacovania sa. I keď
sa jej uvedeným užívaním nezvýšili aktíva, nemožno prehliadnuť, že prijímaním plnenia (užívaním
spoluvlastníckych podielov žalobcov 1/ a 2/ bez právneho dôvodu - dohody s nimi) sa ani nezvýšili
jej pasíva. Pokiaľ by uvedené plnenie prijímala na základe právneho dôvodu (dohody so žalobcami

1/ a 2/), jej majetkový stav by sa zmenšil, lebo za prijímané plnenie by im poskytovala náhradu. Mýli
sa odvolací súd, že dokazovanie smerujúce k zisteniu výšky bezdôvodného obohatenia žalovanej
bolo v danom prípade neúčelné a zbytočné. Vo všeobecnosti je totiž (aj) pri takomto bezdôvodnom
obohateníúčelomodčerpaťprostriedkybezdôvodnesaobohacujúceho;ichvýšku(výškubezdôvodného
obohatenia) vyjadruje peňažná čiastka, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a

čase za porovnateľné užívanie veci (v danom prípade spoluvlastníckeho podielu na nej). Odvolací súd v
odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v zmysle ktorého
podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich
zo spoluvlastníctva k spoločnej veci) a na § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého o
hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov;

pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek
spoluvlastníka súd). Pri majoritnom princípe, ktorý sa pri rozhodovaní spoluvlastníkov o hospodárení so
spoločnou vecou uplatňuje od 1. januára 1992, je z hľadiska prijímania rozhodnutia o hospodárení so
spoločnou vecou určujúci nie počet spoluvlastníkov hlasujúcich za určité rozhodnutie o hospodárení so
spoločnou vecou (alebo proti nemu), ale veľkosť spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkov daná súčtom

podielovspoluvlastníkovhlasujúcichzato-ktorérozhodnutie.Pokiaľprirozhodovanívzmysle§139ods.
2 Občianskeho zákonníka bola dosiahnutá väčšina, musia sa síce prehlasovaní spoluvlastníci podriadiť
rozhodnutiu väčšiny (viď tiež R 54/1997), avšak ani v takom prípade - po prijatí väčšinového rozhodnutia
neprestávajú byť nositeľmi zo zákona vyplývajúcich práv a povinností podielových spoluvlastníkov.
Mieru, akou sa všetci (teda aj prehlasovaní) spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach

vyplývajúcichzospoluvlastníctvakspoločnejveci,vyjadrujeajpoprijatírozhodnutiaväčšinypodieltoho-
ktorého spoluvlastníka. Pokiaľ v danom prípade žalovaná ako podielová spoluvlastníčka 1/2 spoločných
nehnuteľností na základe svojho rozhodnutia užíva celú spoločnú nehnuteľnosť bez právneho dôvodu
(bez dohody so žalobcami 1/ a 2/, ktorým spolu patrí tiež spoluvlastnícky podiel 1/2) tak, že za užívanie
nad rámec zodpovedajúci jej spoluvlastníckemu podielu neposkytuje žalobcom 1/ a 2/ žiadnu náhradu,

získava na ich úkor bezdôvodné obohatenie (viď aj vyššie).
NS SR sp. zn. 4Cdo/277/2009 - Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že obsahom
vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva, je okrem iného, aj oprávnenie vlastníka vec v medziach zákona
užívať. Vec môže byť v spoluvlastníctve aj viacerých osôb, pričom spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieruúčasti spoluvlastníka na vzťahu k spoločnej veci. To znamená, že vyjadruje aj mieru účasti, pokiaľ ide o
užívanie spoločnej veci. Každý zo spoluvlastníkov je v zmysle § 137 ods. 1 OZ oprávnený spoločnú vec
užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V prípade, že spoluvlastníkovi nie je zabezpečené

užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu
zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia. Tomuto právu potom korešponduje povinnosť
spoluvlastníka, ktorý vec užíva, takéto plnenie spoluvlastníkovi vylúčenému z užívania spoločnej veci
poskytnúť. Treba zdôrazniť, že aj keď medzi podielovými spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o užívaní
spoločnej veci a jeden alebo viacerí z nich ju užívajú, nie je možné dospieť k záveru, že vec je užívaná

bez právneho dôvodu (o to viac, takýto záver neprichádza do úvahy, ak sa spoluvlastníci na spôsobe
užívania dohodli). Právnym dôvodom na užívanie veci je aj v takomto prípade ich spoluvlastnícke
právo. Spoluvlastnícky podiel vyjadrujúci mieru účasti spoluvlastníka na právach a povinnostiach k
spoločnej veci nie je totiž podiel na veci reálne vymedzený tak, ako to správne uviedol aj odvolací súd,
ale je len podielom ideálnym. V rámci neho nie je možné preto oddeliť, čo je výlučne podiel jedného
spoluvlastníka a čo je výlučne podiel druhého spoluvlastníka, resp. podiely ostatných spoluvlastníkov.

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť, že ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady vo forme
peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho
spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne v Občianskom
zákonníku upravený. V prípade, že sa spoluvlastníci o spôsobe užívania spoločnej veci, prípadne o jej
náhrade nedohodnú, ide o nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 OZ v spojení s § 123 OZ. Toto

právo je nepochybne majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe
podľa § 101 OZ. Uvedený nárok nemožno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia.
NS SR sp. zn. 6Cdo/184/2010 - Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v
rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zákonníka. Jeho
nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi)

nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho
podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho
spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah
spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než
zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov

(okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z
rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná
vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi
nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v
rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému

spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu a to
užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva,
nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou.
Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR dňa 6. 12. 2010 prejednávalo návrh stanoviska
k uvedenému problému s návrhom právnej vety, podľa ktorej nárok spoluvlastníka na náhradu za

neužívanie svojho podielu voči spoluvlastníkovi užívajúcemu spoločnú vec nad rozsah jeho podielu je
nárokom z bezdôvodného obohatenia. Stanovisko nebolo prijaté, resp. bolo odložené.
Pokiaľ ide i právnu prax na území SR možno teda konštatovať, že k jej ustáleniu a komplexným
odpovediam na jednotlivé problematické otázky dosiaľ nedošlo.
4.3. Pokiaľ ide o ČR, tam bola súdna prax usmernená rozsudkom veľkého senátu NS ČR, sp. zn. 31

Cdo 503/2011, publikovanom pod číslo 17/2013, s ktorého závermi sa procesný súd plne stotožňuje:
„V rozsudku ze dne 12. srpna 2009, sp. zn. 28 Cdo 75/2009, Nejvyšší soud upozornil na nález Ústavního
soudu sp. zn. II. ÚS 471/2005, podle něhož „domáhá-li se podílový spoluvlastník peněžitého plnění
vůči druhému spoluvlastníku, který bez dohody spoluvlastníků užívá společnou věc nad rámec svého
spoluvlastnického podílu, nejedná se o nárok opírající se o bezdůvodné obohacení spoluvlastníka, ale

o nárok mající základ v § 137 odst. 1 obč. zák.“
Nejvyšší soud však vzápětí konstatoval, že v pozdějším nálezu ze dne 10. října 2007, sp. zn. I. ÚS
385/05 (správně jde o nález sp. zn. I. ÚS 383/2005, uveřejněný pod číslem 156/2007 Sbírky nálezů
a usnesení Ústavního soudu) „Ústavní soud zcela potvrdil správnost právního posouzení obdobných
nároků tak, jak je dosahováno na půdě Nejvyššího soudu, když uvedl, že z hlediska ústavně právního

aprobuje judikaturu obecných soudů, z níž plyne, že v případě, že spoluvlastník neužívá (nemůže
užívat) společnou věc v rozsahu odpovídajícím jeho spoluvlastnickému podílu, aniž by mezi ním a
druhým spoluvlastníkem (ostatními spoluvlastníky) byla uzavřena nájemní či jiná smlouva, spočívá
(bezdůvodné) obohacení druhého spoluvlastníka (ostatních spoluvlastníků) v užívání většího rozsahupředmětu spoluvlastnictví (než který odpovídá jeho spoluvlastnickému podílu) bez placení úhrady za
užívání tohoto podílu. Nejvyšší soud proto ani v souzeném případě neshledává důvod pro odchýlení
se od stávající judikatury“. V citovaném rozhodnutí Nejvyššího soudu je obsažen i souhlasný odkaz na

rozsudek Nejvyššího soudu sp. zn. 22 Cdo 2624/2003 a na jeho shora citovanou právní větu.
Na rozsudek Nejvyššího soudu sp. zn. 28 Cdo 75/2009 navazuje usnesení Nejvyššího soudu ze dne
16. června 2010, sp. zn. 28 Cdo 2021/2010, ve kterém Nejvyšší soud uvedl, že se „odvolací soud
přidržel ustálené judikatury, jež stojí na názoru, že podílovému spoluvlastníku, který užívá společnou
věc nad rozsah svého spoluvlastnického podílu, vzniká bezdůvodné obohacení (§ 451 obč. zák.), za

které musí ostatním spoluvlastníkům poskytnout peněžitou náhradu jako ekonomickou protihodnotu
toho, co nemůže být vráceno (…). Právo spoluvlastníka na náhradu za to, že neužívá společnou věc v
rozsahu odpovídajícím jeho spoluvlastnickému podílu, je dáno zákonem a vyplývá z ustanovení § 137
odst. 1 obč. zák., tj. z práva spoluvlastníka podílet se na užívání společné věci v míře odpovídající jeho
podílu. Vzhledem k tomu, že spoluvlastník, který věc užívá nad rozsah svého podílu, není schopen takto
spotřebované plnění v podobě výkonu práva vrátit, musí za ně z užívání vyloučeným spoluvlastníkům

poskytnout peněžitou náhradu (§ 458 odst. 1 obč. zák.).
Citovaný, Nejvyšším soudem konstantně zastávaný právní názor, je aprobován i judikaturou Ústavního
soudu (srov. nález ze dne 10. října 2007, sp. zn. I. ÚS 385/05 /správně je opět sp. zn. I. ÚS 383/05/).“
Uvedenou problematikou se poté opět zabýval Ústavní soud, který v nálezu ze dne 10. března 2011,
sp. zn. II. ÚS 2919/10 (uveřejněném pod číslem 40/2011 Sbírky nálezů a usnesení Ústavního soudu),

především uvedl: „Vzhledem k tomu, že v právní praxi se v souvislosti s nálezem sp. zn. I. ÚS 383/05
objevily různé interpretace závěrů vyplývajících z nálezu sp. zn. II. ÚS 471/05 (…) cítí Ústavní soud
potřebu vyjádřit se závěrem i k tomuto nálezu. V citovaném nálezu sp. zn. I. ÚS 383/05 bylo v rámci
obiter dicta vysloveno, že spoluvlastník, který užívá věc nad rozsah svého spoluvlastnického podílu,
musí poskytnout druhému spoluvlastníkovi peněžitou náhradu jako ekonomickou protihodnotu toho,

co nemůže být vydáno, a to podle ustanovení o bezdůvodném obohacení. Tento názor vyplýval z
odlišné situace v dané věci (neplatnost nájemní smlouvy uzavřené mezi nájemcem a menšinovým
spoluvlastníkem a její důsledky pro účastníky smlouvy z hlediska věcné legitimace). Podle citovaného
nálezu je ve vztahu mezi účastníky neplatné smlouvy, kdy jedním z účastníků smlouvy je menšinový
spoluvlastník,kterýjiuzavřelbezsouhlasuvětšinovéhospoluvlastníka,třebauvažovatovyrovnánípodle

pravidel o bezdůvodném obohacení. To ovšem nic nemění na tom, že ve vztahu mezi spoluvlastníky
navzájem se i nadále uplatní principy vzájemného vypořádání podle § 137 obč. zák.“ Dále Ústavní soud
nastínil v souladu s judikaturou podmínky, za kterých se obecný soud může odchýlit od právního názoru
Ústavního soudu a vytkl obecnému soudu, že se z těchto hledisek nálezem sp. zn. II. ÚS 471/05 a jeho
právními závěry nezabýval.

Z uvedeného je zřejmé, že v judikatuře není jednotný názor na to, zda a v jakých případech se právo
spoluvlastníka, jehož právo užívat společnou věc v rozsahu jeho podílu bylo omezeno, na poskytnutí
náhrady opírá o ustanovení o bezdůvodném obohacení (§ 451 a násl. obč. zák.), a kdy je lze dovodit
z § 137 odst. 1 obč. zák.
Velký senát se při rozhodování o této otázce hodlá částečně odchýlit od právního názoru, podle kterého

bezdůvodné obohacení podílového spoluvlastníka, který užívá věc nad rozsah svého spoluvlastnického
podílu, vzniká bez ohledu na to, zda o takovém užívání rozhodla většina spoluvlastníků počítaná podle
velikosti jejich spoluvlastnických podílů nebo bylo upraveno dohodou spoluvlastníků nebo o užívání
rozhodl soud, pokud ovšem z dohody spoluvlastníků nevyplývá něco jiného (např. že si za užívání nad
rámec odpovídající spoluvlastnickému podílu nebudou nic hradit). Jde o názor vyslovený ve zmíněném

rozsudku Nejvyššího soudu sp. zn. 22 Cdo 2624/2003 a převzatý dalšími rozhodnutími tříčlenných
senátů Nejvyššího soudu č. 22, 28, 30 a 33. Přitom vzal velký senát v úvahu právní názor Ústavního
soudu vyslovený v (zmiňovaném) nálezu sp. zn. II. ÚS 471/2005 (podle něhož „domáhá-li se podílový
spoluvlastník peněžitého plnění vůči druhému spoluvlastníku, který bez dohody spoluvlastníků užívá
společnou věc nad rámec svého spoluvlastnického podílu, nejedná se o nárok opírající se o bezdůvodné

obohacení spoluvlastníka, ale nárok mající základ v § 137 odst. 1 obč. zák.“).
Podíl vyjadřuje míru, jakou se spoluvlastníci podílejí na právech a povinnostech vyplývajících ze
spoluvlastnictví ke společné věci (§ 137 odst. 1 obč. zák.).
Kdo se na úkor jiného bezdůvodně obohatí, musí obohacení vydat (§ 451 odst. 1 obč. zák.). Pro vznik
bezdůvodného obohacení podle § 451 odst. 1 obč. zákoníku je rozhodující to, že došlo k obohacení

určité osoby na úkor jiného a pro toto obohacení nebyl právem uznaný důvod.
Na základě těchto ustanovení dospívá Nejvyšší soud k tomuto závěru:
Spoluvlastnictví věci vyvolává dvě skupiny právních vztahů, jednak mezi spoluvlastníky a osobami
třetími, jednak mezi spoluvlastníky samotnými. Z právních úkonů vůči třetím osobám týkajících sespolečné věci jsou oprávněni a povinni všichni spoluvlastníci společně a nerozdílně (§ 139 odst. 1 obč.
zák.). Při výkonu spoluvlastnického práva však vznikají i právní vztahy mezi samotnými spoluvlastníky;
v rámci těchto vztahů lze vymezit a omezit užívání věci jednotlivými spoluvlastníky.

Podle dikce ustanovení § 137 odst. 1 obč. zák. spoluvlastnický podíl vyjadřuje míru, jakou se
spoluvlastníci podílejí na právech a povinnostech vyplývajících ze spoluvlastnictví ke společné věci.
Není sporu o tom, že podíl „nevymezuje určitou část věci, k níž by byl spoluvlastník oprávněn vykonávat
své vlastnické právo, ale vyjadřuje právní postavení spoluvlastníka k ostatním spoluvlastníkům, určuje,
jak se spoluvlastníci podílejí na užitcích věci a jaké nesou náklady apod.“ (Fiala, J., Hurdík, J., Korecká,

V. a kol.: Občanský zákoník. Komentář. Informační systém ASPI, ID: LIT16336CZ).
Problémem je vymezení možnosti užívání věci spoluvlastníky. Ti mohou věc užívat současně, užívání
může být vymezeno časově (každý z nich může po určitou dobu výlučně užívat věc) a také se mohou
dohodnout, kterou část věci bude každý z nich výlučně užívat. Podstatné je, že každý spoluvlastník je
„v zásadě“ oprávněn (má nárok) užívat věc v rozsahu svého podílu. Posouzení, zda v konkrétní věci
spoluvlastník užívá věc v rámci podílu, je posouzením právním, vycházejícím ze skutkových zjištění.

Soud musí brát v úvahu všechny okolnosti věci; nestačí např. zjištění, že spoluvlastník užívá část věci
o větší výměře, než by mu podle poměru výše podílu náležela, musí se zabývat i kvalitou užívané části
(např. společný pozemek tvoří z větší části neúrodná a k jinému účelu nevyužitelná půda, jeho menší
část je však vysoce úrodná). Na základě tohoto posouzení je možno učinit závěr, zda spoluvlastník užívá
věc v rámci svého podílu nebo nad tento rámec.

Právo každého ze spoluvlastníků věc užívat je omezeno stejným právem ostatních užívat věc
podle velikosti podílu. Podle konstantní judikatury mohou spoluvlastníci (dohodou nebo většinovým
rozhodnutím) nebo soud o hospodaření se společnou věcí rozhodnout podle § 139 odst. 2 obč. zák. tak,
že některého ze spoluvlastníků z fyzického užívání věci zcela nebo zčásti vyloučí (srov. např. rozsudek
Nejvyššího soudu ze dne 17. listopadu 1999, sp. zn. 3 Cdon 1313/97, uveřejněný pod číslem 19/2001

Sbírkysoudníchrozhodnutíastanovisek-dálejen„R19/2001“);vtakovémpřípadělogickyužíváněkterý
ze spoluvlastníků věc nad rámec jeho podílu (neužívá věc v souladu s kritériem vytýčeným v § 137 odst.
1 obč. zák.). Jde však o omezení práva dovolené zákonem (§ 139 odst. 2 obč. zák.), za které z užívání
zcela či z části vyloučenému spoluvlastníkovi náleží (nedohodl-li se s ostatními spoluvlastníky jinak)
náhrada ve výši odpovídající rozsahu jeho újmy. Spoluvlastník užívající věc nad rámec svého podílu v

tomto případě neužívá věc bez právního důvodu, a proto jejím užíváním nemůže získat bezdůvodné
obohacení; žádná skutková podstata uvedená v § 451 obč. zák. na tento případ nedopadá.
Právo spoluvlastníka na náhradu za to, že neužívá společnou věc v rozsahu odpovídajícím
jeho spoluvlastnickému podílu, je dáno zákonem a vyplývá z práva spoluvlastníka podílet se na
užívání společné věci v míře odpovídající jeho podílu. Rozsah tohoto užívacího práva ke společné

věci (stejně jako výše spoluvlastnického podílu) nemůže být proti vůli spoluvlastníka rozhodnutím
spoluvlastníků modifikován. Neumožňují-li existující poměry nebo rozhodnutí, popřípadě dohoda
spoluvlastníků některému spoluvlastníku plnou realizaci tohoto práva, náleží mu za to (jestliže se
ovšem strany nedohodly jinak) odpovídající náhrada (srov. opět R 19/2001). Jde o náhradu za omezení
spoluvlastnického práva. Potud lze odkázat na konstantní judikaturu, podle které i v případě, že zákon

výslovně nezakládá právo na náhradu za omezení vlastnického práva, vyplývá toto právo přímo z článku
11 odst. 4 Listiny základních práv a svobod (srov. např. nález pléna Ústavního soudu ze dne 11. března
1998, sp. zn. Pl. ÚS 41/97, uveřejněný pod číslem 27/1998 Sbírky nálezů a usnesení Ústavního soudu
a pod č. 88/1998 Sb.); v daném případě je lze též výkladem dovodit z § 137 odst. 1 obč. zák.
Pro posouzení výše náhrady pro vyloučeného spoluvlastníka pak není - podobně jako v jiných případech

stanovení náhrady za omezení práva - rozhodující to, co spoluvlastník užívající věc nad rámec podílu
získává (oč se obohatí); podstatná je újma vznikající vyloučenému spoluvlastníku. Tu musí soud stanovit
na základě úvahy vycházející ze skutkových zjištění ohledně toho, co by spoluvlastník při obvyklém
užívání věci v rámci svého podílu získal.
Jiná situace nastane, užívá-li spoluvlastník věc nad rámec svého podílu bez právního důvodu (bez

rozhodnutí většiny spoluvlastníků nebo bez dohody spoluvlastníků anebo bez rozhodnutí soudu).
Nejvyšší soud se ztotožňuje s právním názorem Ústavního soudu, vysloveným v nálezu sp. zn. II.
ÚS 471/2005, potud, že „pouze spoluvlastníci vůči sobě navzájem mohou z takto nastoleného vztahu
vyvozovat nároky a případně se domáhat jiné úpravy užívání věci“. Samotné spoluvlastnické právo však
není právním důvodem užívání věci v jakémkoliv rozsahu; je jen důvodem k užívání věci v rozsahu

spoluvlastnického podílu. Z „vlastnictví“ podílu sice nevyplývá právo užívat pouze konkrétní část věci,
nicméně spoluvlastník je oprávněn užívat věc jen v rámci svého podílu (není-li tu právní důvod pro
užívání v jiném rozsahu).Jinak řečeno, to, že spoluvlastník je (v rámci svého podílu) oprávněn užívat celou věc, ještě neznamená,
že ji může „bez dalšího“ užívat nad rámec podílu na úkor ostatních spoluvlastníků. Majetkový prospěch
dosažený tímto užíváním považuje judikatura tradičně za obohacení získané bez právního důvodu;

dovolací soud neshledává podmínky a nezná přesvědčivé důvody pro odklon od tohoto judikatorně
ustáleného závěru.
Lze tedy uzavřít, že užívá-li spoluvlastník bez právního důvodu (zejména bez rozhodnutí většiny
spoluvlastníků nebo bez dohody spoluvlastníků anebo bez rozhodnutí soudu) společnou věc nad
rámec svého spoluvlastnického podílu, je povinen vydat to, oč se takovým užíváním obohatil, ostatním

spoluvlastníkům podle pravidel o vydání bezdůvodného obohacení (§ 451 a násl. obč. zák.).“

5. Keďže v prejednávanej veci bol žalobca z užívania bytu, ktorého je spoluvlastníkom vylúčený
jednostranným rozhodnutím žalovaného ako druhého rovnodielneho spoluvlastníka, posudzuje súd
vzniknutú situáciu podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení.
5.1. Vzhľadom na to, že žalobca žiadnym spôsobom byt neužíva a z jeho užívania je vylúčený výmenou

zámkov zo strany žalovaného, má žalovaný k dispozícii na užívanie celý byt a užíva ho teda nad rámec
svojho spoluvlastníckeho podielu, čím mu vzniká na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie. Uvedené
by platilo, aj vtedy, ak by žalobca byt v rámci svojho podielu neužíval dobrovoľne (podľa rozhodnutia
NS ČR sp. zn. 28Cdo/821/2009 - Při posuzování nároků žalobce pak soudy postupovaly v souladu s
judikaturoudovolacíhosoudu,kterápočításpovinnostíspoluvlastníka,jemužzespolečněvlastněnévěci

plynou užitky nad rámec stanovený výší jeho spoluvlastnického podílu, vydat to, čím se takto obohatil,
ostatním spoluvlastníkům. Skutečnost, že druhý spoluvlastník neužíval nemovitost dobrovolně, je pak
irelevantní.).
5.2. Aj na ďalšie námietky žalovaného týkajúce sa výšky bezdôvodného obohatenia a povinnosti úhrad
žalobcu (ktoré však zo strany žalovaného predmetom konania urobené neboli) dáva odpoveď v ďalšom

citovaná judikatúra, pričom súd uvádza, že výšku bezdôvodného obohatenia zisťoval z tzv. čistého
nájomného, do ktorého nepatria náklady súvisiace s užívaním bytu, ktoré Občiansky zákonník od
nájomného výslovne rozlišuje (§ 686 ods.1 OZ - Nájomná zmluva musí obsahovať označenie predmetu
a rozsahu užívania, výšku nájomného a výšku úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu alebo spôsob
ich výpočtu; § 696 ods.1 OZ - Spôsob výpočtu nájomného, úhrady za plnenia poskytované s užívaním

bytu; § 697 OZ - Ak nájomca nezaplatí nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu).
Podľa NS ČR sp. zn. 28Cdo/3545/2009 - Tím, kdo je v rámci odpovědnosti za bezdůvodné obohacení
pasivně legitimován, je ve smyslu ust. § 451 odst. 1 obč. zák. ten, jehož majetek se na úkor druhého
neoprávněně zvětšil nebo u něhož nedošlo ke zmenšení majetku, ač k tomu mělo v souladu s právem
dojít. Předpokladem odpovědnosti za získané bezdůvodné obohacení, které se musí vydat, není tedy

protiprávní úkon obohaceného ani jeho zavinění, nýbrž objektivně vzniklý stav obohacení, tj. přesun
majetkových hodnot, který nastal způsobem, jež právní řád neuznává.
Podľa NS ČR, sp. zn. 28Cdo/2021/2010 - I. Podílovému spoluvlastníku, který užívá společnou věc
nad rozsah svého spoluvlastnického podílu, vzniká bezdůvodné obohacení (§ 451 obč. zák.), za které
musí ostatním spoluvlastníkům poskytnout peněžitou náhradu jako ekonomickou protihodnotu toho, co

nemůže být vráceno. II. Pro určení rozsahu obohacení, jež má být vydáno, je pak rozhodující stav v
okamžiku, kdy bylo nabyto nebo kdy se přijaté plnění stalo bezdůvodným obohacením. Výše náhrady
se odvozuje od prospěchu, jejž získal plněním bez právního důvodu účastník, mající za povinnost
majetkový prospěch vydat. V případě užívání nemovitosti bez právního důvodu se výše prospěchu
zpravidla poměřuje s obvyklou hladinou nájemného v daném místě a čase.

Podľa NS ČR, sp. zn. 28Cdo/338/2009 - Spoluvlastníku nemovitosti v případě, kdy užívá nemovitost nad
rámec svého spoluvlastnického podílu, vzniká bezdůvodné obohacení na úkor dalšího spoluvlastníka.
Právo spoluvlastníka na náhradu za to, že neužívá společnou věc v rozsahu odpovídajícím jeho
spoluvlastnickému podílu, vyplývá z § 137 odst. 1 obč. zák., tj. z práva spoluvlastníka podílet se na
užívání společné věci v míře odpovídající jeho spoluvlastnickému podílu. Je povinností spoluvlastníka,

jemužzespolečněvlastněnévěciplynouužitkynadrámecstanovenývýšíjehospoluvlastnickéhopodílu,
vydat to, čím se takto obohatil, ostatním spoluvlastníkům. Skutečnost, že druhý spoluvlastník neužíval
nemovitost (společnou věc) dobrovolně, je přitom irelevantní. Pokud jde o námitku nezapočtení úhrad
za služby v předmětném období, pak se dovolací soud plně ztotožňuje s odůvodněním soudu prvního i
druhého stupně, dle nichž žalovaná byt sama užívala, tudíž také služby sama spotřebovala, a náklady

na služby nemají vliv na tzv. čisté nájemné.

6. Na základe vykonaného dokazovania má súd teda za to, že zo strany žalovanej ako rovnodielneho
podielového spoluvlastníka sporného bytu dochádza k nadužívaniu tohto bytu nad rozsah jejspoluvlastníckehopodielu.Jetedazrejmé,žebezohľadunato,čibyboluplatňovanýnárokposudzovaný
podľa predpisov o bezdôvodnom obohatení, alebo podľa § 137 OZ, je žalovaná povinná za nadužívanie
svojho podielu zaplatiť sumu, ktorú tým získava, žalobcovi. Bezdôvodným obohatením je nielen získanie

nejakejsumy,týmktosabezdôvodneobohacuje,alebezdôvodnýmobohatenímjeajušetrenienákladov,
ktoré by obohatený musel pri normálnom chode veci vydať.
6.1. V prejednávanej veci má súd za preukázané, že tzv. čisté nájomné, teda bez zložky platieb za
energie spojené s užívaním bytu, by predstavovalo sumu najmenej 300 €. Vzhľadom na rovnaký podiel
strán sporu na vlastníctve tohto bytu, predstavuje suma, ktorú je potrebné zaplatiť žalobcovi za to,

že žalovaná užíva celý byt sama vo výške 150 € mesačne. V tomto prípade nemožno sa stotožniť s
názorom žalovanej o tom, že súčasťou nájomného je aj inkaso, nakoľko z OZ a noriem vyššie citovaných
je zrejmé, že nájomné je striktne odlíšené od náhrady služieb spojených s užívaním bytu, pričom v
prejednávanej veci vykonané dôkazy hovoria o výške nájomného. Je zrejmé, že v týchto oznámeniach
realitných kancelárií nemôže byť zahrnutá zložka inkasa, pretože tieto nemôžu mať vedomosť o tom, v
akom rozsahu sa užívajú služby spojené s užívaním bytu. Rovnako na nadužívanie spoluvlastníckeho

podielu žalovanou nemá vplyv to, že byt umožňuje užívať aj spoločnému dieťaťu strán sporu.

7. Na základe vykonaného dokazovania má teda súd za to, že pokiaľ ide základ nároku, tento je zo
strany žalobcu nepochybne daný a súhlasí aj s jeho výškou. Nárok súd priznal za 11,12/2013 - 300 €,
2014 - 1800 €, 2015 - 1800 €, 2016 - 1800 €, 01/2017 - 150 €.

8. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, splatnosť bezdôvodného obohatenia nie je zákonom stanovená, preto
pri priznávaní úrokov z omeškania súd postupoval podľa § 563 OZ - Ak čas splnenia nie je dohodnutý,
ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po
tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

8.1. Súd priznal úroky z omeškania nasledujúco:
Ozosumy2550€od07.05.2015,pretoženatútosumubolažalobadoručenážalovanejdňa05.05.2015,
dňa 06.05.2015 mala plniť, a pokiaľ tak nespravila, dostala sa do omeškania,
O zo sumy ďalších 3 000 €. Rozšírenie žaloby bolo doručené žalovanej dňa 22.12.2017. Plniť mala
nasledujúci deň 23.12.2017 a pokiaľ tak neurobila, dostala sa do omeškania dňom 24.12.2017,

O o počtárskej chybe žalobcu sa žalovaná preukázateľne dozvedela až na pojednávaní konanom dňa
25.01.2018. Táto počtárska chyba sa týkala sumy 300 €, preto na zaplatenie tejto sumy bola vyzvaná až
na pojednávaní, plniť mala 26.01.2018 a pokiaľ tak neurobila, dňa 27.01.2018 sa dostala do omeškania.
V prevyšujúcej časti súd úrokov z omeškania súd žalobu zamietol.
8.2. Podľa § 517 ods.1 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len

Občiansky zákonník) dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v
dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o
deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
Podľa § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.
Podľa § 3 NV č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka -
Výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

K dňom omeškania bola základná sadzba ECB 0,05% ročne a 0,00% ročne (od 16.03.2016) a preto
výška úrokov z omeškania je 5,05% a 5,00% ročne.

9. Podľa § 251 C.s.p. - Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
9.1. Žalobca bol úspešný v celom rozsahu istiny, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%, pričom žalovaná žiadne dôvody pre výnimočnú neaplikáciu zásady úspech súdu

neuviedla.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)
vyhotoveniach.
Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto

vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.