Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, September 20, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/41/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117224643
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8117224643.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľakovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobcu: Poštová banka, a.s., IČO: 31 340
890, so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, právne zastúpeného: Advokátska kancelária
JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 50 361
368, proti žalovanému: Q. G., F..: XX.XX.XXXX, T. M. XX, XXX XX M., o zaplatenie 776,09 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. XCsp/XXX/XXXX-XX
zo dňa 30. marca 2018, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku a III. výroku.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že v I.
výroku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 115,71 Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5,25 % ročne z tejto sumy od 01.11.2017 až do zaplatenia a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku, v II. výroku žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a v III. výroku vyslovil, že žalobca nemá
nárok na náhradu trov konania a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 7 ods. 1, 2, § 9 ods. 2 písm. j), § 11 ods. 1, 2 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a zmenne
a doplnení niektorých zákonov; § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len
„OZ“); § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka.

3. Na základe vykonaného dokazovania vychádzal súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu,

že žalobca Poštová banka ako veriteľ uzavrela dňa 21.01.2013 so žalovaným ako dlžníkom Zmluvu o
spotrebiteľskom úvere - dostupná pôžička za nasledujúcich podmienok: výška úveru 800,- Eur, splatnosť
1. splátky dňa 10.02.2013, lehota splatnosti do 10.01.2018, mesačná anuitná splátka 28,62 Eur, počet
splátok 60, výška úrokovej sadzby 29,50% p.a., RPMN 33,84 % p.a., priemerná RPMN 46,35 Eur,
poistenie - základný súbor poistenia, celková výška nákladov 681,92 Eur. Súd mal za preukázané, že
žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch. Žalovaný si povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere neplnil riadne a včas, preto žalobca

z dôvodu omeškania žalovaného s platením splátok pristúpil k tzv. predčasnému zosplatneniu úveru.
Listom zo dňa 10.01.2018 vyzval súd prvej inštancie žalobcu, aby súdu zaslal všetky doklady a výstupy
z registrov, ktorými overoval bonitu žalovaného. Na výzvu súdu zo dňa 10.01.2018 reagoval žalobca
podaním doručeným dňa 16.04.2018. Žalobca v tomto vyjadrení uviedol, že žalovaný zaplatil sumu702,62Eur,ktorábolazapočítanánapoplatkyvovýške70,85Eur,nazmluvnéúrokyaúrokyzomeškania
vo výške 607,87 Eur a na istinu vo výške 23,91 Eur. Žalobca súčasne uviedol, že bonitu žalovaného
skúmal cez žiadosť o úver a credit report SRBI. K skúmaniu bonity žalovaného a znej vyplývajúcej

bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru uviedol, že cieľom § 7 ako aj § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z. je, že veriteľ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu
situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií
dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať (napr. predpokladaný
príjem z prejednávaného dedičského konania, predaja nehnuteľnosti, poistného plnenia a pod.). Dôraz

pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa
a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka,
aká bude potrebná pre splácanie úveru. Z textu zákona o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie
pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v
spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej
schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme

ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa
takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je
nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z
ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný
poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje

veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne
si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané
informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako
situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom
rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať

splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/
domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu
žiadateľovi o úver (tj. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na
bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama
o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na

rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. XXCo/XX/XXXX a rozhodnutie NS ČR sp. zn. X I. XX/XXXX.
Súd prvej inštancie uviedol, že zo žalobcom predloženej žiadosti o úver vyplýva, že žalovaný by mal
byť zamestnaný s čistým mesačným príjmom 600,- Eur (bez preukázania). Má byť ženatý, s počtom
vyživovaných detí 1 a bývať u rodičov. Z predloženého Credit reportu vo vzťahu k bonite žalovaného
neplynie žiadna relevantná informácia. Naopak nedôveryhodne pôsobí údaj, že žalovaný ako osoba so

základným vzdelaním pôsobí v strednom a vrcholovom manažmente. Súd prvej inštancie mal za to,
že žalobca nepostupoval spôsobom vyššie uvedeným, čoho výsledkom je, že predčasné zosplatnenie
úveru neprichádza do úvahy a žalovaný je povinný z prejednávaného úverového vzťahu vrátiť iba istinu a
nie aj úroky a poplatky. Okrem toho súd prvej inštancie uviedol, že úver je bezúročný a bez poplatkov aj z
iného dôvodu a to s poukazom na § 9 ods.2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch

a rozsudok KS v PO sp. zn. XCo/XXX/XXXX a keďže skúmaná zmluva o úvere neobsahovala uvedenie
predpokladov na výpočet RPMN je úver bez úrokov a bez poplatkov. Súd prvej inštancie s ohľadom na
uvedené závery o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru ako aj o neplatnosti predčasného zosplatnenia
konštatoval záver, že žalobca má právo na zaplatenie istiny dlžnej ku dňu rozhodovania súdu. Ku dňu
rozhodovania súdu už boli splatné všetky splátky úveru. Mal za to, že žalobcovi bol poskytnutý úver vo

výške 800,- Eur. Žalovaný zaplatil sumu 702,62 Eur, ktorá žalobcom bola započítaná na poplatky vo
výške 70,85 Eur, na zmluvné úroky a úroky z omeškania vo výške 607,87 Eur, na istinu vo výške 23,91
Eur. Z listiny s názvom „Aktuálny stav úveru ku dňu 31.10.2017“ vyplýva, že v rámci sumy poplatkov -
70,85 Eur, suma vo výške 18,34 Eur pripadá na poistné a suma vo výške 52,51 Eur na iné poplatky.
Vzhľadom na bezpoplatkovosť úveru súd prvej inštancie sumu 52,51 Eur započítal na istinu. Pokiaľ

išlo o úroky z omeškania tieto žalobca počítal z celej omeškanej splátky, nie iba z dlžnej omeškanej
istiny (zákaz anatocizmu), preto súd na tento výpočet neprihliada a sumu 607,87 Eur započítal z dôvodu
bezúročnosti úveru na istinu. Súd prvej inštancie uviedol, že zaplatená istina zo strany žalovaného tak
predstavuje výšku 684,29 Eur. Dlžná istina tak má výšku 115,71 Eur. Vzhľadom na to, že žalobca okrem
kapitalizovaných úrokov z omeškania požadoval úrok z omeškania odo dňa 01.11.2017 a k tomuto dňu

mala byť podľa prehľadu splátok predloženého žalobcom na istine zaplatená suma 800,- Eur a bola
zaplatená suma 684,29 Eur, súd prvej inštancie priznal úroky z omeškania od požadovaného dátumu
zo sumy 115,71 Eur. Uviedol, že žalobca by mal nárok na úroky z omeškania vo výške 8,00% ročne ale
keďže požadoval iba 5,25% ročne, priznal mu súd požadovanú sadzbu.4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 251 C.s.p., § 255 ods. 1 C.s.p.
a § 262 ods. 1 C.s.p., keď konštatoval, že v konaní prevažne neúspešný žalobca nárok na náhradu

trov konania nemá a keďže úspešný žalovaný vznik trov konania netvrdil, súd mu nárok na ich náhradu
nepriznal.

5. Proti tomuto rozsudku v rozsahu II. a III. výroku, v ktorom súd žalobu vo zvyšku zamietol a žalobcovi
nepriznal nárok na náhradu trov konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.

Odvolanie právne odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) C.s.p.. Namietal, že
žalobca nemal možnosť sa procesne v konaní brániť, keď súd svojím postupom znemožnil účasť
žalobcu na konaní a bez toho, aby žalobcu oboznámil o výsledku posúdenia prejudiciálnej otázky o
možnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, žalobu žalobcu o zaplatenie peňažnej sumy
zamietol. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nevyzval žalobcu na vyjadrenie sa k otázke určenia
bezúročnosti a bezpoplatkovosti a nepostupoval podľa § 129 C.s.p., nevyzval žalobcu ani podľa §

157 C.s.p., nevytýčil termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 C.s.p.. Podľa žalobcu takýto
postup nie je v súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti konania a nastáva situácia, kedy jedinou
možnosťou procesnej obrany žalobcu je právo podať odvolanie, čim sa de facto prenáša úloha súdu
prvej inštancie na súd druhej inštancie, čo nie je žiaduce. Poukázal na to, že k posudzovaniu bonity
žalovaného, v čase poskytnutia úveru, výdavky žalovaného boli overované vo všetkých registroch,

pričom finančná analýza žalovaného bola vyhovujúca pre poskytnutie úveru v danej dobe. Podľa reportu
nemal žalovaný žiadne existujúce úvery, banka akceptovala žalovaným deklarovaný príjem vo výške
420,- Eur, žalovaný uviedol svoj rodinný stav a príjem domácnosti vo výške 600,- Eur, finančná analýza
platná v rozhodnom období bola vyhovujúca pre poskytnutie nového úveru. Nie je pravdivou tvrdená
skutočnosť súdu prvej inštancie, že žalobca nepostupoval s odbornou starostlivosťou pri skúmaní

schopnosti žalovaného splácať spotrebiteľský úver. Uviedol tiež, že všetky údaje, ktoré boli potrebné pre
výpočet RPMN podľa platnej legislatívy, boli v zmluve o úvere obsiahnuté. V tomto sa javí odôvodnenie
súdu za nepreskúmateľné, nakoľko súd len stroho uvádza, že údaje v zmluve o úvere chýbajú, avšak
bez bližšej špecifikácie. Ďalej namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia a mal za to, že nedostatočným
odôvodnením súdneho rozhodnutia porušil súd práva žalobcu vychádzajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky. Vo vzťahu k uvedeným námietkam poukázal aj na značné množstvo rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Uviedol, že súdy sú
povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v
žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti a že
žalobca uzavrel zmluvu dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
alternatívne, aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu trov
konania vrátane trov právneho zastúpenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

6. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalovaný k žalobcom podanému odvolaniu

nevyjadril.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl.

C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku
bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok
preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli
byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch
uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací

súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu
a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume
napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací
súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu je vecne správne.

8. V odvolacom konaní posúdil odvolací súd relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetkos prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky O..Ú. XX/XX).

9. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

10. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

11. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver, svoje rozhodnutie

odôvodnil riadne a v rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými argumentmi. Keďže ani v priebehu
odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil
náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu
odkazuje, a len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

12. Ako je zrejmé z vykonaného dokazovania vo vzťahu medzi stranami sporu bola dňa 21.01.2013
uzatvorená úverová zmluva, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 800,- Eur s
úrokovou sadzbou 29,50 % ročne. Žalovaný sa zaviazal úver splácať v mesačných splátkach v počte
60 vo výške 28,62 Eur. Výška RPMN je v zmluve určená rozsahom 33,84 % a celková výška nákladov
je stanovená sumou 681,92 Eur.

13. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

14. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy,
veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej
v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský
úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

15. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa §
7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorázové splatenie spotrebiteľského úveru. V
prípade hrubého porušenia povinností podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať

úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o
sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať
úver, ako tomu v skutočnosti je.

16. Podľa čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o

spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ
pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií
získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej
databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.

17. V zmysle čl. 26 preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné
opatrenia na podporu zodpovedajúcich postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do
úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie

informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných
ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi
je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia
úverovej bonity, a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takému správaniu aaby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli
dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/
ES zo 14.6.2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií, veritelia by mali byť zodpovední za

individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,
ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého
obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a
usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

18. Cieľom citovaného ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 bolo práve posilniť zodpovednosť
veriteľa a zabrániť poskytovaniu spotrebiteľského úveru nebonitným klientom. Povinnosťou veriteľa bolo
zohľadniť nielen existujúcu situáciu klienta, jeho príjmy a výdavky, ale aj skutočnosti, ktoré možno na
základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať.
Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa
a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka,

aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver
sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Cieľom zákonodarcu
bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať.
Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na
frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom /domácom rozpočte dostatok finančných

prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej
výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to stranu
príjmov a výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (viď rozsudok Okresného
súdu Prešov sp. zn. XC XXX/XXXX zo dňa 18.07.2016).

19. Súd prvej inštancie uviedol pri svojom závere o tom, že žalobca porušil svoju povinnosť, že z
dokladov absentuje akýkoľvek doklad, ktorým by preukázaný príjem žalovaného. Ďalej ma odvolací
súd za to, že z predložených dokladov nevyplýva skúmanie výdavkov zo strany rozpočtu žalovaného.
Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ dodávateľ skúma len otázku príjmov spotrebiteľa
a nezaoberá sa aj otázkou výdavkov, hrubo porušuje § 7 ods. 1 zákona 129/2010 Z.z., čo má za

následok jednak to, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a jednak aj to, že dodávateľ
nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (§ 11 ods.
2 zákona 129/2010 Z.z.). V danom prípade záver o porušení povinnosti vyplýva nielen z toho, že sa
dodávateľ nezaoberal dokladovaním príjmu žalovaného, resp. manžela žalovaného, ale že sa vôbec
nezaoberal otázkou výdavkov žalovaného, pričom podľa § 11 ods. 2 zákona 129/2010 sa za hrubé

porušenie povinnosti okrem iného považuje aj posudzovanie schopností splácať úver veriteľom bez
akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa. V danom prípade dodávateľ
posudzoval schopnosť žalovaného splácať úver bez akýchkoľvek údajov o jeho výdavkoch. Uvedené
má za následok jednak to, že úver je bezúročný a bez poplatkov ako správne uviedol súd prvej inštancie,
ako aj to, že žalobca nemohol požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Skutočnosť, že

dodávateľ nezisťoval bonitu spotrebiteľa sa prejavuje aj v tejto oblasti práve z toho dôvodu, že takýmto
konaním dodávateľ sám zavinil, že spotrebiteľ uzavrel zmluvu napriek tomu, že nie je schopný splácať
dohodnuté splátky.

20. Konanie veriteľa nemožno preto vyhodnotiť inak ako hrubé porušenie povinnosti veriteľa posúdiť

s odbornou starostlivosťou schopnosť klienta pôžičku splácať. Na strane veriteľa ide o nezodpovedný
prístup bez odbornej starostlivosti, ktorý nemôže zostať bez povšimnutia a takémuto konaniu nemožno
priznať súdnu ochranu.

21. Ako už bolo vyššie spomínané, zo strany žalovaného v súvislosti s poskytnutím úveru žalobcovi

postačilo zisťovanie príjmov žalobcu a jeho výdavky, resp. záväzku neboli skúmané v dostatočnom
rozsahu s odbornou starostlivosťou. Je teda zrejmé, že žalovaný pred vstupom do zmluvného vzťahu
so žalobcom jeho bonitu náležite neskúmal.

22. Pre naplnenie podmienok uvedených v ust. § 7 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z.z. nepostačuje len

formálne zistenie základných informácií o výške príjmov a výdavkov spotrebiteľa, ale aj ich preukázanie
a odborné posúdenie. Ak by pre splnenie zákonnej podmienky „s odbornou starostlivosťou posúdiť
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ postačovalo len uvedenie výšky príjmov a výdavkovspotrebiteľa, bez ich náležitého preukázania a vyhodnotenia, nedošlo by k naplneniu účelu tohto
ustanovenia, ktorým je predchádzanie vzniku spotrebiteľskej insolventnosti.

23. Už samotná terminológia zákona naznačuje, že veriteľ je povinný posúdiť platobnú schopnosť
spotrebiteľa, teda nie len mechanicky zistiť informácie o sociálnych a majetkových pomeroch, ale zistené
a overené informácie následne aj vyhodnotiť.

24. Žalobca nijako nepreukázal, že by ho zaujímala bonita a stav núdze žalovaného a či

žalovaný dokáže plniť záväzky z úverového vzťahu. Žalovanému príjmy nestačili a potvrdzuje to
aj ďalší úver, ktorý si zobral od ďalšej nebankovky Provident financial. Pokiaľ ide o určitú mieru
ľahkomyseľnostižalovaného,odvolacísúdpovažujeajľahkomyseľnosťdlžníkazakvalifikačnékritérium,
ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu veriteľa nad dlžníkom. Pokiaľ žalobca ako veriteľ využil takúto
ľahkomyseľnosť, musí niesť dôsledky, a to aj pri nedbanlivosti pri overovaní si bonity žalovaného,
životnýchnákladovacelkovejschopnostisplácaťúver.Žalobcapriposkytovaníúveruzanedbalmožnosti

a schopnosti žalovaného spotrebiteľa splácať úver a prvostupňový súd veľmi správne odmietol priznať
aj akékoľvek trovy, ktoré sa môžu na prvý pohľad zdať primerané, ale pre človeka v núdzi potenciálne
spôsobilé prispieť k nezvládnuteľnému zadlženiu. Je dôležité, aby žalovaný ako spotrebiteľ finančnej
služby žalobcu nezanevrel na služby a aby mohol s prehľadom zvládnuť úverový vzťah bez jeho
extrémneho navýšenia (čl. 38 Charty základných práv EÚ) (rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k.

XCo/XXX/XXXX z dňa 25.09.2013).

25. Dôsledkom podcenenia bonity nie je neplatnosť zmluvy ale neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý
s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. V
tomto smere § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať aj

ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení
povinnosti veriteľa na finančnom trhu.

26. K námietke žalobcu, že nemal možnosť v konaní sa procesne brániť odvolací súd uvádza, že
nariadeného pojednávania konaného dňa 30.04.2018 sa nezúčastnila žiadna zo strán konania.

27. Odvolacia námietka žalobcu spočívajúca v namietanom nesprávnom postupe súdu prvej inštancie
týkajúceho sa možného postupu podľa § 129 ods. 1 C.s.p. nie je dôvodná. V danom prípade podanie
žalobcu spĺňalo zákonom stanovené náležitosti, teda obsahovalo údaje, ktoré vyžaduje zákon, ktoré
sú nevyhnutné pre identifikáciu podania, ale aj pre identifikáciu postupu súdu. Žaloba spĺňala všetky

náležitosti vyžadované Civilným sporovým poriadkom, pričom nešlo o podanie vadné či už po stránke
jeho neúplnosti alebo nezrozumiteľnosti. Súd môže pristúpiť k poučovacej povinnosti a výzve, len pokiaľ
je podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, pričom tieto náležitosti sa môžu týkať len procesného práva,
nie otázok práva hmotného. Skutočnosť, že žalobca pri podaní žaloby neuniesol dôkazné bremeno
vzťahujúce sa na odôvodnenie svojej žaloby v zmysle hmotného práva nepredstavuje dôvod pre postup

súdu v konaní v zmysle ustanovenia § 129 ods. 1 C.s.p..

28. Pokiaľ ide o inštitút predbežného prejednania sporu v zmysle § 168 C.s.p., tento predstavuje
fakultatívny inštitút, a teda súd nie je povinný nariaďovať predbežné prejednanie sporu.

29. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú
spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

30. Správnemu rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedajú aj súvisiaci výroky o trovách
konania, ktorý odvolací súd považuje za vecne správny a zákonný.

31. So zreteľom na všetky tieto okolnosti odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods.
1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

32.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľaustanovenia§396ods.1

C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 odsek 2 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola
skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania a úspešný žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a vychádzajúc z obsahuspisu mu ani v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto odvolací súd
rozhodol tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania sporovým stranám nepriznal.

33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p. v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).