Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, January 23, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/150/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6717204408
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6717204408.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity

NagypálovejasudcovMgr.DušanaĎurianaaJUDr.ĽubomíraŠablu,akočlenovsenátu,vsporežalobcu
W. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. O. XXXX/X, XXX XX G., zastúpený Združením na ochranu práv
občana - AVES, so sídlom Jána Poničana 9, 841 07 Bratislava, IČO: 50 252 151, proti žalovanému
Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická č. 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176,
zastúpený Advokátskou kanceláriou GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., so sídlom 1. mája 173/11, 911
01 Trenčín, v konaní o určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy, neplatnosti rozhodcovskej
doložky, neplatnosti úverovej zmluvy a o vydanie bezdôvodného obohatenia o odvolaní žalovaného proti

rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 12Csp/57/2017-75 zo dňa 20.02.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku, ktorým určil, že úverová zmluva č. 40060736205000
zo dňa 23.06.2010 uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným je neplatná m e n í tak, že žalobu o
určenie neplatnosti úverovej zmluvy č. 4006073620 zo dňa 23.06.2010 uzatvorenej medzi žalobcom a
žalovaným z a m i e t a.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v štvrtom výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi sumu 2 275,25 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2 275,27
Eur od 31. 10. 2016 do zaplatenia p o t v r d z u j e.

III. Rozsudok súdu prvej inštancie v piatom výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi finančné zadosťučinenie vo výške 300,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia p o t v
r d z u j e.

IV. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu

60 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že úverová zmluva č. 40060736205000 uzatvorená
medzi žalobcom a žalovaným dňa 23.06.2010 je neplatná (prvý výrok), dohoda o zrážkach zo mzdy zo
dňa23.06.2010jeneplatná(druhývýrok),zmluvnápodmienkarozhodcovskádoložkazodňa23.06.2010
je neplatná (tretí výrok), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 275,25 Eur spolu s 5,05
% úrokom z omeškania ročne zo sumy 2 275,27 Eur od 31.10.2016 do troch dní od právoplatnosti
rozsudku (štvrtý výrok), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi finančné zadosťučinenie vo

výške 300,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (piaty výrok) a žalobcovi priznal právo na
náhradu trov konania v rozsahu 100% (šiesty výrok).
1.1 Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca a žalovaný uzavreli
dňa 23.06.2010 úverovú zmluvu č. 40060736205000 (podľa žalovaného má úverová zmluva číslo4006073620), na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcovi úver vo výške 3000,- Eur. Žalobca sa
zaviazal splatiť úver v 84 splátkach po 69,27 Eur mesačne. Celkové náklady spotrebiteľa boli určené
sumou 2 596,08 Eur. Záväzok žalobcu vrátiť dohodnutú sumu bol zabezpečený dohodou o zrážkach zo

mzdy a žalobca za účelom splatenia úveru zaplatil žalovanému celkovo sumu 5 275,27 Eur. V úverovej
zmluve bola uvedená ročná percentuálna miera nákladov (ďalej aj „RPMN“) v rozmedzí od 21,6 % do
22,3 % a priemerná hodnota RPMN 18,59 %. Za obdobie od marca 2011 do októbra 2016 boli žalobcovi
zamestnávateľom vykonané zrážky zo mzdy vo výške 4 720,15 Eur v prospech žalovaného. Podľa
právneho posúdenia súdu prvej inštancie úverová zmluva č. 40060736205000 je neplatná. Tento svoj

záver súd prvej inštancie nijako nezdôvodnil. Uviedol iba to, že žaloba o určenie neplatnosti úverovej
zmluvy alebo určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov je prípustná podľa § 137 písm. d) zákona č.
160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C. s. p.“), podľa § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 129/2010 Z. z.“) v znení účinnom ku dňu rozhodnutia, ale z
ktorého zákonného ustanovenia neplatnosť úverovej zmluvy vyvodil z rozsudku zistiteľné nie je. Dohodu

o zrážkach zo mzdy považoval za neplatnú z dôvodu, že bola súčasťou úverovej zmluvy, včlenená
do zmluvnej podmienky a uzavretá v ten istý deň ako úverová zmluva. V čase podpisu zmluvy dlh
ešte nevznikol a nebolo zrejmé či dlh vznikne, aby bolo možné použiť dohodu o zrážkach zo mzdy.
Rozhodcovská doložka je neplatná, pretože „je zákonne neprijateľná podľa § 53 ods. 2 písm. r), o),
z) Občianskeho zákonníka, účinná od 01.01.2008“. Súčasne dospel k záveru, že poskytnutý úver je

potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodov, že v zmluve nie je uvedená konečná
splatnosť úveru, ale len počet splátok, ktoré presne nešpecifikujú od kedy do kedy malo nastať splácanie
úveru; uvedená RPMN je neurčitá; úverová zmluva neobsahuje špecifikáciu splátok istiny, úrokov a
poplatkov podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 30.04.2018. Nakoľko
úver, ktorý sa považuje za bezúročný a bezpoplatkový bol žalobcovi poskytnutý vo výške 3 000,- Eur

a žalobca zaplatil dokopy 5 275,27 Eur, došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu vo
výške 2 275,27 Eur, ktoré je povinný žalobcovi vydať. Úrok z omeškania si v súlade s § 517 ods. 2
zákona č. 40/1964 - Občiansky zákonník (ďalej aj „O. z.“) a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej aj „nariadenie č. 87/1995 Z.
z.“) žalobca uplatnil od 31.10.2016, pretože v tom čase prestal výkon zrážok zo mzdy zamestnávateľom.

Súd prvej inštancie žalobcovi priznal podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a
o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „zákon č. 250/2007 Z. z.) finančné zadosťučinenie vo výške 300,- Eur vzhľadom na špecifické
problémy so zrážkami zo mzdy, za ktoré pokladal to, že žalovaný žalobcovi v priebehu trištvrte roka
raz alebo dvakrát za deň telefonoval, vyhrážal sa mu exekúciou napriek tomu, že mu zrážali zrážky zo

mzdy; žalobca takéto rozhovory nezvládal a hovory blokoval a požiadal o pomoc Združenie na ochranu
práv občana - AVES.
1.2 Právo na náhradu trov konania priznal súd prvej inštancie žalobcovi voči žalovanému v rozsahu
100 %.

2. Proti I., IV., V. a VI. výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku, t.j., že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z obsahu odvolania vyplýva, že rozsudok
súdu prvej inštancie napáda žalovaný aj z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) C. s. p., t.j., že konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
2.1 Rozsudok súdu prvej inštancie považuje žalovaný za predčasný, nedostatočne a neúplne
odôvodnený a nespĺňajúci kritériá podľa § 220 ods. 2 C. s. p. Poukazuje na nevykonateľnosť súdneho
rozhodnutia v dôsledku toho, že zmluva uvedená pod číslom 40060736205000 neexistuje.
2.2 Nesúhlasí s právnym názorom prvostupňového súdu, že úverová zmluva neobsahuje náležitosti

vyžadovanézákonomč.129/2010Z.z.PoukazujenarozsudokSúdnehodvoraEÚzodňa09.11.2016vo
veci C-42/15, v ktorom je uvedené, že nie je nevyhnutné, aby úverová zmluva uvádzala splatnosť splátok
spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi
bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Uvádza, že v prípadoch, kedy Súdny dvor
EÚ podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, či už v jednotlivých rozhodnutiach alebo na

žiadosť súdov členských štátov či iných orgánov a inštitúcií EÚ, má judikatúra európskeho súdneho
dvora všeobecnú záväznosť a osobitnú pre vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku predostrel na
posúdenie. Zastáva názor, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. je nutné
vykladať z pohľadu „princípu právnej istoty“ a z pohľadu „princípu eurokonformného výkladu právnejnormy“. Do pozornosti dáva viacero súdnych rozhodnutí vrátane uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018, v ktorom súd vyslovil, že: „Nie je potrebné, aby zmluva o
spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej

anuitnej splátky. V zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno od dodávateľov
žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach
(samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.
129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“,
je za použitia eurokonformného výkladu možné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo

splátka úveru zahrňuje.“ Výšku RPMN žalovaný považuje za vypočítanú správne a v zmysle ustanovení
zákona č. 129/2010 Z. z. Dojednané poistenie bolo uzatvorené dobrovoľne ako doplnková služba
a z toho dôvodu nevznikla žalovanému povinnosť podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. v
znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy započítať poistné do celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom. K
úrokovejsadzbeuvádza,ženepovažujezakorektné,abysúdprvejinštancieporovnávalúrokovésadzby
bánk s úrokovou sadzbou nebankovej spoločnosti, ktorou je žalovaný, nakoľko nebankové subjekty

poskytujú úvery s vyšším rizikom, čo sa prejavuje aj vo výške odplaty za poskytnutý úver.
2.3 Základným predpokladom na úspešné uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je
okrem preukázania ujmy aj preukázanie, že žalovaný svojím konaním porušil súčasne - kumulatívne
ustanovenia zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej
rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 250/2007 Z. z.“)

a osobitného právneho predpisu. Žalobca v podanej žalobe nepreukázal, ktoré konkrétne ustanovenie
zákona č. 250/2007 Z. z. a osobitného právneho predpisu žalovaný svojim konaním porušil. Ide o
zadosťučinenie, ktorého účelom je reparovať ujmu, ktorá bola neoprávneným zásahom do práva na
ochranu spotrebiteľa spôsobená. Predpokladom uplatnenia tohto inštitútu je to, aby ujma vznikla, inak
nie je čo reparovať. Ďalší atribút, ktorý musí súd zohľadniť pri priznaní finančného zadosťučinenia je,

že takéto zadosťučinenie môže priznať iba v prípadoch úspešného uplatnenia porušenia práv alebo
povinnosti ustanovených zákonom č. 250/2007 Z. z. a osobitnými zákonmi. Z hľadiska § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z. z., preto musí byť preukázané, že došlo k úspešnému uplatneniu práva na strane
spotrebiteľa. S poukazom na vyššie uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo aby rozhodnutie zmenil a zároveň žiadal priznať

náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 27.04.2018 navrhol, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne. Poukazuje na to, že v úverovej zmluve je
uvedené:úverovázmluvač.40060736205000,vpredtlačizmluvyjeuvedenéskrátenéčíslo4006073620

označené ako číslo zmluvy (variabilný symbol). Podľa žalobcu uvedenie čísla úverovej zmluvy, tak ako
je uvedené v hlavičke úverovej zmluvy nemôže mať vplyv na vykonateľnosť resp. nevykonateľnosť
rozhodnutia. Žalobca argumentuje rovnako ako v prvoinštančnom konaní tým, že na predmetné konanie
nemôžedopadaťrozsudokSúdnehodvoraEÚC-42/15zodňa09.11.2016aanirozhodnutieNajvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018. Ďalej poukazuje na to, že v predmetnej zmluve

uviedol žalovaný sumu 5 596,08 Eur ako celkovú čiastku splatnú spotrebiteľom, ktorá je nižšia ako suma,
akú mal žalobca reálne zaplatiť t.j. 5 818,68 Eur (84 x 69,27 Eur). Za nekalú praktiku žalobca považuje
to, že žalovaný zahrnul do mesačnej splátky aj poplatok 0,30 Eur za možnosť zmeny výšky a počtu
splátok napriek tomu, že si to strany nedohodli a teda žalobca túto možnosť výslovne odmietol. V bode
59. úverovej zmluvy je miniatúrnym písmom predformulovaná podmienka o poistení výdavkov, z ktorej

vyplýva, že celkové náklady spojené s úverom boli navýšené o sumu 222,60 Eur za poistenie PLUS
(84x2,65 Eur). Žalovaný teda zaviazal žalobcu na celkovú splatnú čiastku 6 041,28 Eur, čo je o 445,20
Eur viac ako je uvedené v zmluve. Údaj o RPMN v rozsahu dvoch číselných údajov od 21,60 % do
22,30 % nespĺňa požiadavku § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z. z., na základe ktorého má byť údaj
o RPMN jednoznačný. Celkové náklady sú uvedené nesprávne, pretože celková suma nákladov je 3

041,28 Eur a nie 2 596,08 Eur ako uvádza žalovaný. Nakoľko v úverovej zmluve bolo uvedené poistenie
v dvoch variantách a nebola uvedená možnosť odmietnutia poistného, dlžník to môže považovať za
veriteľom požadované poistenie. Spôsob určenia splátok je neurčitý a neumožňuje spotrebiteľovi bez
ťažkostí identifikovať deň, ktorým je splatná každá splátka ako aj deň, kedy nastáva konečná splatnosť
úveru a z tohto dôvodu je možné zmluvu hodnotiť ako neurčitú. K finančnému zadosťučineniu uvádza,

že ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. viaže vznik práva na finančné zadosťučinenie k
úspešnému uplatneniu porušenia práva spotrebiteľa, ktorým môže byť aj uplatnenie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neprijateľnej podmienky, určenie neplatnosti dohodyo zrážkach zo mzdy, ale aj určenie, že zmluva je neplatná. Priznanie finančného zadosťučinenia je
dôvodné a výška je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu, zodpovedá účelu zákona.

4. Krajský súd, ako funkčne príslušný na prejednanie odvolania v zmysle § 34 C. s. p. preskúmal vec
v rozsahu odvolania podľa § 379 C. s. p., z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C. s.
p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p. z dôvodu, že pre rozhodnutie
odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej
inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžadoval dôležitý verejný záujem a rozsudok

súdu prvej inštancie, v prvom výroku podľa § 388 C. s. p. zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol, v
štvrtom a piatom výroku podľa § 387 ods.1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil, o šiestom výroku rozhodol
podľa § 396 ods. 1 a 2 C. s. p.

5. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaný napáda rozhodnutie súdu prvej inštancie aj z odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) C. s. p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci), ktorý konkretizuje tak, že súd prvej inštancie nedostatočne a neúplne
odôvodnil svoje rozhodnutie, rozsudok je predčasný, nespĺňa kritériá podľa § 220 ods. 2 C. s. p a
súd prvej inštancie vôbec sa v ňom nezaoberal argumentáciou žalovaného. Pod inou vadou, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je potrebné rozumieť akékoľvek pochybenie
v procesnom postupe súdu, ktoré nespadá pod ostatné odvolacie dôvody, ak je súčasne splnená

podmienka, že dôsledkom takéhoto pochybenia súdu je nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces neuplatňuje. Proti procesnému postupu súdu prvej inštancie nenamieta. Z ďalšieho
textuodôvodneniaodvolaniažalovaného,vktorompoukazujenarozhodnutieKrajskéhosúduvPrešove,

sp. zn. 3Co/53/2016: „Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 220 ods. 2 C. s. p. Ich
správnosť a úplnosť je predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie
preskúmateľné alebo nie sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia
sa účastníkovi odníma možnosť v odvolacom konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy,
nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému

rozhodnutiu,“ je možné dospieť k názoru, že za inú vadu konania považuje žalovaný nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolacia námietka žalovaného o nepreskúmateľnosti
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nie je dôvodná. Civilný sporový poriadok účinný od
01.07.2016 neprevzal vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom. Za účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 dospela súdna prax k záveru, že

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“ (pozri stanovisko občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijaté na jeho rokovaní dňa 03.12.2015 publikované v

Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2016 pod publikačným
č. 2/2016); z uvedeného stanoviska pre účely odvolacieho konania vyplýva záver, že k odňatiu
možnosti účastníka konať pred súdom v dôsledku nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
s dôsledkom vzniku povinnosti odvolacieho súdu zrušiť takéto rozhodnutie podľa § 221 ods. 1 písm.
f) Občianskeho súdneho poriadku mohlo dôjsť len výnimočne v prípadoch, keď písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahovalo zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, t.j. v
prípadoch, keď z rozhodnutia súdu prvej inštancie nebolo možné vôbec zistiť dôvody, na základe ktorých
súd v konkrétnej veci rozhodol. Preskúmaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a odvolania
žalovaného dospel odvolací súd k názoru, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore nezaťažil
svoje konanie vytýkanou vadou. Odvolací súd nepopiera, že miestami sa javí odôvodnenie chaotické,

ťažkopádne a úsečné z dôvodu nesprávne formulovaných a nedokončených viet (myšlienok), napriek
tomu sa dajú z rozsudku vyabstrahovať skutkové závery súdu prvej inštancie a právne zdôvodnenie
(okremčastitýkajúcejsaprvéhovýrokuoneplatnostiúverovejzmluvy),pretoniesúnaplnenépodmienky
druhej vety stanoviska NS SR č. 2/2016, že písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu a odvolací súd konštatuje, že k porušeniu práva

žalovaného na spravodlivý proces nedošlo a odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) C. s. p. nebol
uplatnený dôvodne.6. Z obsahu spisu je zrejmé, že dňa 23.06.2010 uzavrel žalobca so žalovaným úverovú zmluvu č.
4006073620, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver 3000,- Eur a žalobca sa zaviazal
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady úveru 2596,08 Eur, t.j. žalobca sa

zaviazal zaplatiť celkovú čiastku 5 596,08 Eur v 84 splátkach, pričom doba trvania zmluvy nebola
uvedená a termín konečnej splatnosti bol uvedený ako 84 mesiacov po poskytnutí úveru a to do 15. dňa
v poslednom mesiaci. RPMN bola uvedená v rozmedzí 21,6 % - 22,3 %. Priemerná hodnota RPMN sa
podľa zmluvy rovná 18,59 %. Poplatok za možnosť zmeny výšky a počtu splátok bol zahrnutý v splátkach
vo výške 30 centov napriek tomu, že dohoda o možnosti zmeny výšky a počtu splátok uzavretá nebola.

Mesačné splátky sa navýšili o poistné 2,65 Eur mesačne.
6.1 Podľa § 2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení ku dňu uzavretia zmluvy sa celkovou
čiastkou,ktorúmusíspotrebiteľzaplatiťrozumiesúčetcelkovejvýškyspotrebiteľskéhoúveruacelkových
nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.
z. v znení ku dňu uzavretia zmluvy sa celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským
úverom rozumejú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré

musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe,
okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace
so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o
poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných
podmienok. Podľa § 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení ku dňu uzavretia zmluvy sa celkovou

výškou spotrebiteľského úveru rozumie maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov
poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
6.2 Súčet súm, ktoré mal žalobca podľa zmluvy zaplatiť žalovanému bol 5 818,68 Eur, avšak táto suma
sa nerovná celkovej čiastke 5 596,08 Eur (uvedenej v zmluve), ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť veriteľovi
z dôvodu, že dohodnuté poistné bolo dobrovoľné a podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. v

znení účinnom do 31.12.2010 sa do celkových nákladov zahrnúť nemuselo (poistenie žalobca uzavrieť
nemusel). Výpočet žalobcu týkajúci sa celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom vo výške 6 041,28 Eur
nie je správny, nakoľko žalobca zarátal do celkovej sumy dvakrát čiastku 222,60 Eur - poistenie PLUS
(84 x 2,65 Eur = 222,60 Eur); v mesačných splátkach uvedených v úverovej zmluve vo výške 69,27
Eur je už zarátané aj mesačné poistné 2,65 Eur, ktoré je následne odrátané od celkovej čiastky splatnej

spotrebiteľom 5 818,68 Eur (84 x 69,27 Eur = 5 818,68 Eur), na základe čoho je v zmluve uvedená suma
5 596,08 Eur bez poistného (5 818,68 Eur - 222,60 Eur = 5 596,08 Eur)]. Z prepočtu prostredníctvom
internetovej kalkulačky „Výpočet ročného úroku a RPMN“ vyplýva, že RPMN pri splácaní úveru 84
splátkami (celková čiastka splatná spotrebiteľom -5 596,08 Eur) je vo výške 21,95 %; túto hodnotu mal
žalovaný uviesť do úverovej zmluvy namiesto rozmedzia dvoch hodnôt od 21,6 % do 22,3 %. Ak by

žalovaný bol určil správne výšky splátok bez poplatku 0,30 Eur za službu, ktorá nebola dohodnutá,
celkové náklady spotrebiteľa s úverom by dosiahli iba sumu 5 570,88 Eur (69,27 - 2,65 - 0,30 = 66,32 x
84 = 5570,88) a RPMN pri splácaní úveru 84 mesiacov splátkami 66,32 Eur je 21,74 %. RPMN v zmluve
rozhodne nebola uvedená správne, pretože celkové náklady spotrebiteľa podľa § 2 písm. h) zákona č.
129/2010 Z. z. mali byť vyčíslené iba sumou 5570,80 Eur.

6.3 Žalobca žalovanému uhradil dokopy čiastku 5 275,27 Eur z toho v období od 03/2011 do 10/2016
boli vykonané zrážky zo mzdy žalobcu celkovo v sume 4 720,75 Eur.

7. Súd prvej inštancie správne právne posúdil, že uvedená zmluva sa pokladá za bezúročnú a
bezpoplatkovú, pretože neobsahuje náležitosti uvedené v zákone č. 129/2010 Z. z. Zo spornej úverovej

zmluvy zo dňa 23.06.2010 vyplýva, že údaj podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z.
(v znení účinnom ku dňu zavretia zmluvy, t.j. od 11.06.2010 do 31.12.2010) o ročnej percentuálnej
miere nákladov uviedol žalovaný v podobe „RPMN od 21,6 % do 22,3 %“ (bod 47 zmluvy), čo vo
vysvetlivkách odôvodňoval tým, že „presná hodnota RPMN závisí na dni poskytnutia úveru a klient
súhlasí s tým, že mu presnú výšku RPMN oznámi po poskytnutí úveru“. Odvolací súd v zhode so súdom

prvej inštancie nepovažuje tento spôsob uvedenia ročnej percentuálnej miery nákladov za súladný so
zákonomč.129/2010Z.z.,pretožetentonepredpokladávtomtosmereuvedenieakéhosirozpätiaročnej
percentuálnej miery nákladov, ale vyžaduje uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov v konkrétnom
a jednoznačnom vyjadrení v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (neschopnosť žalovaného
uviesť tento údaj v presnom vyjadrení v tomto čase nemôže ísť na ťarchu žalobcu ako spotrebiteľa najmä

s prihliadnutím na skutočnosť, že úverovú zmluvu ako typ právneho úkonu so všetkými dôsledkami
vyplývajúcimi z konsenzuálneho charakteru tohto právneho úkonu, zvolil práve žalovaný predložením
formulára úverovej zmluvy žalobcovi). Údaj o RPMN v čase uzavretia zmluvy je dôležitý z toho hľadiska,že na jeho základe sa spotrebiteľ pri porovnávaní RPMN uvádzaných pri spotrebiteľských úveroch
poskytovaných konkurenciou môže rozhodnúť, či danú zmluvu uzavrie alebo nie.
7.1 Podporne odvolací súd dodáva, že zo spornej úverovej zmluvy zo dňa 23.06.2010 ďalej vyplýva,

že údaj podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu zavretia zmluvy
(t.j. od 11.06.2010 do 31.12.2010) o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalovaný v zmluve
vôbec neuviedol a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru uviedol v podobe „lehota splatnosti
84 mesiacov po poskytnutí úveru a to do 15. dňa v poslednom mesiaci“ (bod 54 zmluvy). Odvolací
súd v zhode so súdom prvej inštancie nepovažuje takéto vymedzenie termínu konečnej splatnosti za

súladné so zákonom č. 129/2010 Z. z., pretože uvedenie splatnosti „84 mesiacov po poskytnutí úveru“
ani samotné uvedenie počtu splátok a splatnosti prvej splátky nemôže nahradiť údaj o termíne konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru a to z hľadiska v zákone z oblasti verejného práva použitého pojmu
„termín“ ako presného časového vymedzenia.
7.2 Vzhľadom na absenciu vyššie uvedených náležitostí, resp. ich nesprávne uvedenie sa úverová
zmluva považuje za bezúročnú a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 129/2010

Z. z v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (t. j. od 11.06.2010 do 31.12.2010). Plnením nad rámec
poskytnutých istín úveru teda došlo k bezdôvodnému obohateniu plnením bez právneho dôvodu, ktoré
musí žalovaný vydať žalobcovi podľa § 451 ods. 1 O. z.

8. Námietka žalovaného týkajúca sa eurokonformného výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona

č. 129/2010 Z. z. je správna. Odvolací súd sa stotožňuje s eurokonformnou interpretáciou daného
ustanovenia s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-42/2015, na ktorý nadväzuje aj neskoršia
rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, keď v uznesení sp. zn. 3Cdo/146/2017
z 22. februára 2018 uviedol, že smernica ako špecifický prameň práva (norma práva) Európskej únie
vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení

vo svojom právnom poriadku. Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne
zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané
tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť,
nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne
súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať

eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona
nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič
nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho
práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú
účinnosť. Rozsudok C-42/2015 konštatoval, že smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES

z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS bráni
členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o
úvere iné náležitosti než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice. Úmyslom zákonodarcu podľa
rozhodnutia najvyššieho súdu bolo transponovať smernicu v celom rozsahu do zákona č. 129/2010 Z. z.
a jeho zámerom nebolo, aby novoprijímané ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. bolo

v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES. To je skutočnosť, na ktorú musí podľa najvyššieho
súdu vziať zreteľ vnútroštátny súd pri aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.,
ktorý ustanovoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý je v danom
prípade nielen možný, ale podľa názoru dovolacieho súdu aj potrebný je potrebné dospieť k záveru,
že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v
nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne
vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.

uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“, či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia
eurokonformného výkladu treba dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru
zahrňuje. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrený v
dôvodovej správe, teda ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. neupravuje požiadavku
odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h) smernice. Splácanie úveru anuitným

spôsobom znamená, že úver je splácaný v pravidelných mesačných splátkach. Anuitnou splátkou sa
rozumie splátka, ktorá má rovnakú (nemennú) výšku počas celej doby platnosti úveru; v závislosti
od splácania (priebehu amortizácie) úveru sa však mení vnútorná skladba anuitnej splátky (klesá v
nej podiel úrokov a zvyšuje sa podiel istiny). Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. nevyžadovalo (pri eurokonformnom výklade), aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie
vnútornejskladbyjednotlivýchsplátok,toznamenáurčenie,akáčasťkaždejjednotlivejsplátkysapoužije
na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Najvyšší súd vychádzajúc z účelu

smernice, právnych záverov vyjadrených v rozsudku C-42/2015, účelu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.
129/2010Z.z.avlastnýchčiastkovýchprávnychzáverovvyjadrenýchvcitovanomrozhodnutíuzavrel,že
predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky.
Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ (v znení účinnom do 31. 03. 2015 - poznámka odvolacieho súdu)

hovorí o výške, počte, termínoch splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov je potrebné ho eurokonformne
vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej
položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrnne ku splátke, ktorá
zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
aj v uznesení sp. zn. 5Cdo/132/2017 z 29. októbra 2018, v ktorom poukázal aj na iné rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/56/2018, sp. zn. 4Cdo/211/2017 s tým, že túto

rozhodovaciu prax najvyššieho súdu je potrebné v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo/29/2017 z 24. januára 2018, ktoré bolo na zasadnutí občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu SR dňa 9. októbra 2018 prijaté na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a súdov SR považovať za ustálenú v zmysle článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
8.1 Rovnako možno súhlasiť aj s názorom žalovaného, že výšku úrokovej sadzby u nebankových

subjektov nemožno odvodzovať od výšky úrokových sadzieb požadovaného bankami. Toto však nič
nemení na právnom závere odvolacieho súdu, že v dôsledku absencie náležitostí v podľa § 9 ods. 2
písm. j) a f) zákona č. 129/2010 Z. z. sa úverová zmluva považuje za bezúročnú a bezpoplatkovú v
zmysle § 11 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2010.
8.2 K námietke žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nevykonateľné pretože zmluva

uvedená pod č. 40060736205000 neexistuje, odvolací súd uvádza, že táto nie je dôvodná, pretože
hoci žalobca a následne súd prvej inštancie predmetnú úverovú zmluvu označili číslom uvedeným pod
čiarovým kódom - 40060736205000 a nie číslom zmluvy (variabilným symbolom) - 4006073620 stále
ide o jednu a tú istú zmluvu.

9. Dôsledky porušenia povinností uvedených v zákone č. 129/2010 Z. z. upravuje § 11 tohto zákona.
Nakoľko nedostatok náležitostí spotrebiteľskej zmluvy a nesprávne uvedenie RPMN v zmysle § 11 ods. 1
písm. a) a b) zák. č. 129/2010 Z. z. spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy a nie jej neplatnosť
a neplatnosť zmluvy nebolo možné subsumovať ani pod žiadne iné ustanovenie tohto prípadne iného
zákona, odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku a žalobu v časti o určenie

neplatnosti úverovej zmluvy ako nedôvodnú zamietol.

10. Inštitút finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. je prostriedkom
slúžiacim k reparácii ujmy spotrebiteľa vzniknutej porušením povinností dodávateľa. Jeho výška
zákonom určená nie je. Z pojmu primerané zadosťučinenie je možné vyvodiť, že jeho výška bude závislá

od konkrétnych okolností každého prípadu. Súd by mal pri určení výšky primeraného zadosťučinenia
prihliadaťnazávažnosťaintenzituprotiprávnehokonaniadodávateľa,rozsahjehonásledkovamožností
ich odstránenia. Nárok na primerané zadosťučinenie je samostatným nárokom nezávislým na iných
finančných nárokoch (napríklad náhrada škody, vydanie bezdôvodného obohatenia) a jej výška má byť
úmerná len rozsahu a významu porušenia povinnosti dodávateľa. Nárok vzniká proti porušiteľovi práva

spotrebiteľa. Základným predpokladom vzniku tohto nároku je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi.

11. Žalovaný porušil povinnosti uložené mu zákonom č. 129/2010 Z. z. vyhotoviť perfektnú a
spotrebiteľovi zrozumiteľnú zmluvu o úvere so všetkými zákonom vyžadovanými náležitosťami,

zabezpečenie úveru dohodou o zrážkach zo mzdy vyhodnotil súd prvej inštancie (právoplatne) ako
neplatné, rovnako porušil žalovaný zákon (§ 53 ods. 4 písm. r/ OZ v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy), keď v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky vyžadoval od spotrebiteľa, aby spor viedol
výlučne v rozhodcovskom konaní (výrok o neplatnosti rozhodcovskej doložky je právoplatný).

12. Žalovaný na základe neplatnej dohody o zrážkach zo mzdy vymohol od žalobcu celkom 4 720,75
Eur v období od 3/2011 do 10/2016, teda o 1 720,75 € viac, než na čo mu vznikol nárok. Napriek
tomu, že zrážky zo mzdy v prospech žalovaného vykonávané boli, žalovaný telefonicky viackrát za
deň obťažoval žalobcu telefonátmi vyžadujúci úhradu dlhu. Žalobca musel pre nápravu protiprávnehostavu spôsobeného žalovaným podať žalobu na súd, kde úspešne uplatnil porušenie svojho práva proti
žalovanému. Za porušenie povinnosti dodávateľa dodať finančnú službu riadne v bežnej kvalite (§ 3 ods.
1 zákona č. 250/2007 Z. z.) a s tým spojené útrapy žalobcu, ktorý nemohol užívať svoju mzdu v celom

rozsahu pre uplatnenie práva žalovaným z neplatnej dohody o zrážkach zo mzdy, proti ktorej sa musel
žalobca brániť v súdnom konaní je priznané finančné zadosťučinenie v sume 300,- € primerané, plní
satisfakčnú funkciu vo vzťahu k žalobcovi a sankčnú vo vzťahu k žalovanému.

13. Odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 a 2 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. a § 255

ods. 1 a 2 C. s. p. o nároku na náhradu trov konania prvoinštančného i odvolacieho, pretože zmenil
prvostupňové rozhodnutie (§ 396 ods. 2 C. s. p.). Podľa § 255 ods. 1 a 2 súd prizná strane náhradu trov
konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo
veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje

so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Ak strana nemá plný úspech
vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t.j. každá strana (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešná a
sčasti neúspešná. Nakoľko odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že v prvom výroku
žalobu zamietol, ďalšie dva výroky potvrdil a proti dvom výrokom sa žalovaný neodvolal, žalobcov petit
sa zhodoval s výrokom súdu štyri krát a jedenkrát nie (súd priznal žalobcovi štyri nároky z piatich).

Žalobca si uplatňoval rôzne nároky (peňažné a nepeňažné) a preto nebolo možné posúdiť úspešnosť
v spore inak než priradením pomernej časti úspechu jednotlivým nárokom, na základe čoho pridelil
odvolací súd každému nároku relevanciu v rozsahu 20 %. Žalobca bol teda úspešný v rozsahu 80 % a
žalovaný v rozsahu 20 %. Žalobcovi prináleží po pomernom rozdelení náhrada trov konania vo výške 60
% uplatnených trov (80 % - 20 %). O výške a prijímateľovi náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262

ods. 2 C. s. p súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z tohto dôvodu určil odvolací súd začiatok lehoty na plnenie podľa
§ 232 ods. 2 C. s. p. od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).