Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 21, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/39/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116202127
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2116202127.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a

sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková v spore strán: žalobcu: Prima banka
Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, so sídlom Hodžova 11, Žilina, proti žalovanému: Y. N., nar.
XX.XX.XXXX, v súčasnosti bytom W., o zaplatenie sumy 2.168,13 € s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 8C/30/2016-65 zo dňa 17.10.2017 v jeho výroku
III., takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol nasledovne :
I. Platobný rozkaz Okresného súdu Trnava č.k. 8C/30/2016-29 zo dňa 15.06.2016 v celom rozsahu z
r u š u j e.
II. Konanie z a s t a v u j e v časti o zaplatenie sumy 1.553,01 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8 % ročne počítaným zo sumy 12,90 eur od 19.04.2016 do zaplatenia, zo sumy 1.540,11 eur
od 29.04.2016 do zaplatenia, a s úrokom vo výške 17,9 % ročne počítaným zo sumy 12,90 eur od
19.04.2016 do zaplatenia, zo sumy 1.540,11 eur od 29.04.2016 do zaplatenia.

I. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.
II. Žalobca má právo na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 11,26%.

2. Rozhodnutie odôvodnil s použitím ust. § 144, § 145, § 146 ods. 1 CSP, § 488, § 489, § 502 ods.1,
§ 503 ods.1 až 3, § 506, § 369 ods.1 Obchodného zákonníka, § 52 ods.1, ods.2, § 53 ods. 1, ods. 2,
ods. 3, ods. 5, § 39 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1 a 2, § 9 ods. 2, § 11 ods.1 písm. a) a b) Zákona
o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. a vecne tým, že žalobca sa

žalobou doručenou súdu dňa 01.02.2016 domáhal zaplatenia sumy 2.168,13 € s príslušenstvom, úroku
vo výške 136,91 eur, úrokov z omeškania 1,92 €, zmluvného úroku 17,9 % ročne zo sumy 2.168,13 eur
od 20.11.2015 do zaplatenia a úroku z omeškania 8 % ročne počítaným zo sumy 2.168,13 eur 136,91
eur od 20.11.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania. Podaním doručeným súdu dňa 06.06.2016
vzal žalobca žalobu čiastočne späť v rozsahu sumy 1.553,01 eur, ktorú podľa tvrdenia žalobcu žalovaný
uhradil v dvoch platbách 12,90 eur dňa 18.04.2016 a 1.540,11 eur dňa 28.04.2016. V žalobe žalobca
uviedol, že dňa 18.09.2012 uzavrel žalovaný so žalobcom úverovú zmluvu a poskytol 2.500,-- eur úver.

Žalovaný riadne a včas nesplácal dohodnuté splátky, preto ho žalobca vyzval listom zo dňa 19.11.2015
na predčasné splatenie celého úveru do 29.11.2015.
Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie ustálil, že žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere,
ktorá má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 2 písm. d) ZoSÚ, nazáklade uzatvorenej zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému spotrebiteľský úver vo
výške 2500,- eur a žalovaný sa zaviazal vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť celkové náklady
spojené so spotrebiteľským úverom. Zo skutkových tvrdení žalobcu (č.l.30), ktoré neboli rozporované

žalovaným (ako aj prehľadu splátok č.l.24) súd zistil, že žalovaný zaplatil splátky (platby) v celkovej
výške 1.538,16 eur, do dňa 15.07.2015, následne dňa 18.04.2016 uhradil sumu 12,90 eur a dňa
28.04.2016 sumu 1.540,11 eur.
Žalobca vzal žalobu podaním doručeným súdu dňa 06.06.2016 vzal žalobca žalobu čiastočne späť v
rozsahu sumy 1.553,01 eur, ktorú podľa tvrdenia žalobcu žalovaný uhradil v dvoch platbách 12,90 eur

dňa 18.04.2016 a 1.540,11 eur dňa 28.04.2016.

3. Nakoľko zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania má charakter zmluvy ospotrebiteľskom úvere v
zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 a § 2 písm. d) ZoSÚ, musí obsahovať náležitosti ustanovené zákonom
pre takéto zmluvy podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ. Pristupujúc ku skúmaniu jednotlivých obsahových náležitostí
zmluvy, súd zistil, že zmluva neobsahuje v rozpore § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, a síce výška, počet a

termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška mesačnej splátky s
poistením 45,24 eura bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala
výšku splátky istiny, výšku splátky úrokov a výšku splátky iných poplatkov. Zákonom stanovené členenie
a uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby
sa dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval

aj nároky, na ktoré nemá právo. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Trnava
sp.zn. 25Co/197/2016 zo dňa 30.11.2016 v zmysle ktorého „výška mesačnej splátky je uvedená
sumou 264,42 Eur, čiže nie je presne špecifikovaná spôsobom, ktorý vyplýva z § 9 ods. 2 písm.
k/ zákona o spotrebiteľských úveroch, čo namietal odvolateľ, ktorý vo svojom odvolaní uviedol, že
splátka je všeobecne uvedená na strane 2 bod II (Dohodnuté podmienky úveru). Vychádzajúc z vyššie

uvedeného zákonného ustanovenia odvolací súd dopĺňa, že zákon ukladá povinnosť v zmluve rozdeliť
splátku úveru na tri samostatné časti a to splátku istiny, splátku úrokov a splátku iných poplatkov, za
účelom zabezpečenia dostatku čo najširších informácií pre spotrebiteľa. Zákonodarca s poukazom i
na gramatické znenie citovaného ustanovenia výslovne vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovala presné číselné vymedzenie výšky, počte a termínov splátok osobitne istiny, tak úrokov, tak

aj iných poplatkov, pričom absencia už len jednej z týchto náležitostí spôsobuje, že predmetný úver je
potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Účel zákonodarcu bolo dosiahnuť, aby dodávateľ
bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru.
Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ
mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť

primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré
spotrebiteľ môže zvážiť. Rozhodne nepostačuje a nie je v súlade s citovaným znením zákona, ak hoci
jednoduchou logickou úvahou, či jednoduchým aritmetickým výpočtom, je možné zistiť, že v zmluve
stanovená mesačná splátka zahŕňa okrem istiny úverovej splátky aj splátku úrokov a poplatkov (v
neznámej výške). Účel sledovaný zákonodarcom by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej

normy by nebol naplnený. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru, nie je
svojvoľné, ale prestavujú prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v
ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá
právo“.
Nakoľko v zmluve neboli splnené základné náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) je potrebné považovať

úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z.z.. Vzhľadom na
uvedené, žalovaný bol povinný vrátiť len požičanú sumu a prípadné úroky z omeškania po splatnosti
jednotlivých splátok, resp. po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Z obsahu podanej žaloby je
zrejmé, že žalovaný zaplatil žalobcovi celkovo sumu 3.091,17 eur, t.j. zaplatil celý poskytnutý úver, ako aj
prípadné úroky z omeškania, ktoré bol žalobca oprávnený požadovať odo dňa vyhlásenia mimoriadnej

splatnosti, resp. po splatnosti jednotlivých splátok, a preto súd rozhodol tak, že žalobu vo zvyšku
zamietol, nakoľko podľa vyššie uvedených záverov žalovaný splatil celý dlh vrátane úrokov z omeškania.
Súd konštatuje, že úroky z omeškania vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru ako aj
vykonané splátky vo výške 1538,16 eur do dňa vyhlásenia mimoriadnej splatnosti (celkovo dlžník teda
splatil 34 splátok), a bol v omeškaní až so splátkou za august, resp. september, október 2015, by

predstavovali sumu 2,28 eur za jeden mesiac (vypočítané ako 45,24 eur x 5,05% ročne/12 mesiacov),
čiže celkom suma 13,68 eur a suma 21,42 eur predstavujúca úroky z omeškania po splatnosti (z istiny
vypočítanej ako 2500 eur - 1538,16 eur = 961,84 eur x 5,05 % ročne za obdobie od 20.11.2015 dosplateniadlhudňa28.04.2016),celkomúrokyzomeškania35,10eur.Súdmázato,žetedaboluhradený
celý dlh žalovaného, a preto žalobu vo zvyšku zamietol.
Odhliadnuc od skutočnosti, že úver bol bezúročný a bez poplatkov, súd konštatuje, že žalobca sa

domáhal zaplatenia úrokov z úveru po splatnosti úverovej pohľadávky. Súd uvádza, že zmluvné úroky
predstavujúdohodnutúodplatuzaužívaniepožičanejistinyasúsplatnéspolusozáväzkomvrátiťpoužité
peňažné prostriedky, t. j. spolu s istinou. Doba splatnosti úrokov sa tak zhoduje s dobou splatnosti
úveru. Obchodný zákonník rozlišuje splatnosť úrokov v závislosti od splatnosti istiny úveru, od spôsobu
splatenia istiny úveru, t. j. jednorázovo alebo v splátkach. Celková suma úrokov musí byť zaplatená

najneskôr so zaplatením poslednej splátky úveru. Úroky do doby vrátenia peňažných prostriedkov je
dlžník povinný zaplatiť len v prípade, ak dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky
pred dobou určenou v zmluve (§ 503 ods. 3 Obchodného zákonníka). Podľa ustanovenia § 503 ods.
1 až 3 Obchodného zákonníka sú úroky splatné najneskôr do doby splatnosti úveru, avšak už nie po
splatnosti úveru. Podľa zákonom stanovenej úpravy splatnosti úrokov podľa obchodného práva, ako aj
občianskeho práva (§ 658 ods.1 Občianskeho zákonníka), úroky sú splatné najneskôr spolu s istinou.

Veriteľ nie je oprávnený žiadať od žalovaného ako dlžníka zmluvné úroky aj po splatnosti úverovej
istiny. Z uvedenej zákonnej úpravy nevyplýva, že po vyhlásení celého úveru za splatný sa ďalej úročí
istina úveru do zaplatenia (do vrátenia peňažných prostriedkov prislúchajú úroky len v prípade vrátenia
peňažných prostriedkov pred dobou splatnosti podľa § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka). Uvedený
záver vyplýva z podstaty zmluvného úroku, ktorý je odplatou za užívanie peňažných prostriedkov, ktoré

sa poskytujú veriteľovi do doby splatnosti (veriteľ neposkytuje peňažné prostriedky po lehote splatnosti).
Na základe uvedeného, ak by súd nezamietal nárok žalobcu z dôvodov uvedených v ods. 35 až 38,
zamietol by nárok na úroky z úveru po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru z dôvodov uvedených
v tomto odseku.
K úrokom z omeškania uviedol, že pri určovaní výšky úrokov z omeškania tieto posudzoval vo výške

5,05% ročne od splatnosti úveru (lebo až od vtedy bol žalobca v omeškaní s celou istinou, ako aj
splatnosti splátok za august až október 2015) v súlade s právnymi predpismi platnými v čase vzniku
omeškania, t.j. vzniku omeškania. Percentuálna výška úrokov bola určená v súlade s platnými predpismi
v čase vzniku omeškania, t.j. vo výške 5,05 %, pričom súd má za to, že je potrebné použiť právne
predpisyplatnévčasevznikuomeškaniaaniepredpisyplatnévčasevznikupôvodnejzmluvy.Súdvtejto

súvislosti poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.zn. 9Co 135/2016 zo dňa 12.04.2017,
kde Krajský súd vyslovil nasledovný právny názor: „v prejednávanej veci je pre určenie výšky úroku z
omeškania rozhodujúcou skutočnosťou deň vzniku záväzkového vzťahu účastníkov konania, keď je
toho názoru, že ust. § 10c cit. nar. predstavuje prechodné ustanovenie k úprave účinnej od 1. februára
2013 s tým, že ak účastníci uzatvorili záväzkový vzťah pred 1. februárom 2013 a k vzniku omeškaniu

došlo pred 1. februárom 2013, tak sa výška úrokov z omeškania riadi podľa predpisov účinných k 31.
januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013, čiže nedochádza k zmene výšky úrokov z
omeškania pred a po 1. februári 2013. V prejednávanej veci však začiatok omeškania vznikol po 1.
februári2013apretosavýškaúrokuzomeškaniariadizákonnouúpravouvzmysleust.§3cit.nariadenia
a nie je tak potrebné aplikovať ust. § 10c cit. nariadenia.“

Žalobca pri výpočtoch úrokov z úveru do týchto započítaval aj úroky z omeškania vo výške 8% ročne
počítané z každej splátky, čo plynie z vyjadrenia č.l. 25 súdneho spisu. Tým pádom však žalobcom
uvedené prepočty úrokov z úveru a zápočty na ne, nie sú správne, nakoľko úroky z úveru nemohli byť
v žalobcom uvedenej výške, ale museli byť vo výške nižšej. Uvedené možno príkladmo vypočítať, napr.
na splátkach zaplatených v máji 2015, kde žalobca vypočítal po splátke dlhu dňa 13.05.2015 vo výške

44,59 eur, ktorú započítal na istinu v sume 12,06 eur a úroky vo výške 32,53 eur, so zostatkom istiny
2.204,39 eur. Ďalšia splátka bola vykonaná dňa 22.05.2015, pričom zo zostatku možno určiť úroky z
úveru za obdobie od 13.05.2015 do 22.05.2015 na sumu 9,73 eur (vypočítané ako 17,9% ročne zo sumy
2.204,39 eur /365 dní v roku x 9 dní), pričom žalobca opätovne určil sumu úrokov z úveru na sumu 33,05
eur. Súd má za to, že takto určený výpočet úrokov z úveru a tým, aj úrokov z omeškania ako aj istiny je

nepreskúmateľný, pre účely jeho priznania, v prípade ak by nebol súd posúdil úver ako bezúročný a bez
poplatkov, nakoľko zo skutkových tvrdení žalobcu nie je možné určiť spôsob ani sumy výpočtu úrokov z
úveru, omeškania a istiny, čo je nevyhnutné pre prípadné posúdenie dôvodnosti žaloby v prípade, ak by
úverová zmluva nebola posúdená ako bezúročná a bez poplatkov a žaloba nebola zamietaná z iných
dôvodov. Súd taktiež uvádza, že nemožno priznať úroky z omeškania z úrokov z úveru, nakoľko úroky sú

príslušenstvom pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, a súčasne ním je aj úrok z
omeškania. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka nemožno požadovať úroky z omeškania z príslušenstva
pohľadávky pre rozpor so zákonom, nakoľko právna úprava takýto nárok nepozná. Súd konštatuje, že
ak aj takáto dohoda medzi účastníkmi v zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach bolapísomne uzatvorená, súd na ňu nahliadal ako neplatnú z dôvodu znevýhodnenia spotrebiteľa, ktorého
značne znevýhodňujú ako spotrebiteľa, a takéto podmienky sú neplatné v súlade s ustanovením § 53
ods. 5 OZ. Možno dodať, že rovnako aj úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky, a preto ani

za omeškanie so zaplatením úrokov z omeškania nevzniká žalobcovi právo na ďalšie úroky z ani za
omeškanie so zaplatením úrokov z omeškania nevzniká žalobcovi právo na ďalšie úroky z omeškania
z týchto úrokov. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa vyššie uvedených citovaných zákonných
ustanovení tak, že nárok na ich náhradu má žalobca ako účastník úspešnejší v konaní. Žalobca sa
domáhal celkovo zaplatenia sumy 2.788,72 eur vyčíslenej ku dňu vyhlásenia rozhodnutia a tvorenej

sumou istiny 2.168,13 eur, +1,92 eur úroky z omeškania + 455,91 eur vyčíslené úrok z úveru + vyčíslené
úroky z omeškania vo výške 162,75 eur (ku dňu vyhlásenia rozhodnutia), pričom bol úspešný v sume
1.553,01 eur (čo do sumy zaplatenej žalovaným po podaní žaloby), t.j. jeho úspech predstavuje 55,63
% predmetu konania, vo zvyšku je úspešná žalovaný 44,37 %, čistý úspech žalobcu teda predstavuje
55,63% - 44,37% =11,26 %). Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, že žalobca má nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 11,26 %.

4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca v časti, ktorou súd žalobu zamietol a k tvrdeniu súdu
prvej inštancie, že zmluva neobsahuje základné náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k), je potrebné
považovať úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z.z., uviedol,
že ide o nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Poukázal na to, že

neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú aj všeobecné obchodné podmienky banky (VOP) a teda
niektoré záležitosti majú v zmysle právnych predpisov - zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať,
sú v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie náležitosti sú vo VOP. Splácanie anuitným spôsobom
znamená, že úver je splácaný v pravidelných mesačných splátkach. Výška každej splátky úveru je
rovnaká s výnimkou poslednej splátky a skladá sa z časti splátky istiny úveru (amortizáciu úveru)

a časti pripadajúcej na platbu riadnych úrokov z úveru. Pomer výšky istiny a riadnych úrokov sa v
priebehu splácania úveru mení. Poslednou splátkou úveru sa splatí zostatok úveru aj so zvyšným
príslušenstvom. Ak by splatnosť ktorejkoľvek splátky pripadla na iný deň, ktorý nie je pracovným dňom,
posúva sa splatnosť tejto splátky na najbližší nasledujúci pracovný deň. Z uvedeného teda vyplýva, že
počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky.

Uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Banka bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania
zmluvyospotrebiteľskomúvereposkytnespotrebiteľovivýpiszúčtuvoformeamortizačnejtabuľky,ktorá
uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, lehoty a podmienky ich úhrady, vrátane rozpisu každej splátky
s uvedením amortizácie istiny a úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského
úveru. Upriamil pozornosť na rozsudok Európskeho súdneho dvora z 9.11.2016 vo veci C-42/15 Home

Credit Slovensko, a.s., proti Kláre Bíroóovej, v zmysle ktorého čl. 10 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 a zmluva o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice
Rady č. 87/102/EHS v spojení s čl. 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva
o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v
čl. 10 ods. 2 Smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. Čl. 10 ods. 2

písm. h) Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere má na dobu určitú stanovujúca
amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať
aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s čl. 22 ods.
1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave. Čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice 2008/48 sa má vykladať tak, že nie je nevyhnutné, aby zmluva

o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum pokiaľ podmienky tejto
zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Poukázal
na aktuálnu judikatúru, konkrétne uznesenie Krajského súdu v Prešove č.k. 12Co/149/2016-60 zo
dňa 15.2.2017, uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 6Co/68/2017-46 zo dňa 28.2.2017 ako
aj uznesenie toho istého súdu č.k. 6Co/210/2017-109 zo dňa 14.8.2017, uznesenie Krajského súdu

v Prešove 9Co/68/2017-76 zo dňa 24.10.2017, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.
16Co/430/2016-122 z 20.9.2017. Tiež poukázal na schválený vládny návrh zákona z 12.10.2017, ktorým
sa mení a dopĺňa zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Vypustenie náležitostí zmluvy o
spotrebiteľskom úvere boli nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z

9.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s., c/a Klára Bíróová. V zmysle uvedeného rozsudku
zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti výslovne uvedené v čl. 10 ods. 2 Smernice
a to vzhľadom k tomu, že touto smernicou sa zabezpečuje úplná harmonizácia v oblasti spotrebiteľských
úverov a členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenie, ktorésa odchyľuje od stanovenia tejto smernice. Navrhol potom, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a zaviazal
žalovaného uhradiť dlžnú sumu do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal

náhradu trov konania, aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

5. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

6. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci
samej, keď vec aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387
ods. 2 OSP, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia

preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti vo veci samej. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý
by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

7. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť
nasledovné:

8. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle §
52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi žalobcom
ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou o
spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia

zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Súd prvej inštancie správne pristúpil k prieskumu, či zmluva
o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia
ust. § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona.
Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy,
postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy.

Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým
náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu
k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň aj
v § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi stranami niektorú z náležitostí
vymenovaných v ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo

vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základnú
obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, preto v zmysle § 11
ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
9. Dňa 18.09.2012 uzatvorili účastníci Úverovú zmluvu č. 00000000005571, na základe ktorej poskytol

žalobca žalovanému úver 2.500,- eur, ktorý sa zaviazal splatiť v 120. splátkach po 45,24 eur mesačne
vždy 15. dňa v mesiaci. Prvá splátka bola splatná 15.10.2012 a posledná 16.09.2022 Úroková sadzba
bola dohodnutá 17,9 % ročne, RPMN bola 21,21%, priemerná RPMN bola 19,59%, poplatok za
poskytnutie úveru 0,- eur, poplatok za správu úverového účtu. Celková čiastka, ktorú musel žalovaný
zaplatiť je 5.667,60 eur, t.j. 120x 45,24 eur + 120 x1,99 eur.

10. Dňa 19.11.2015 zaslal žalobca žalovanému výzvu na predčasné splatenie úveru vo výške 2.366,96
eur do 29.11.2015 z dôvodu nedodržania zmluvných povinností.

11. Po čiastočnom právoplatnom zastavení konania, keď mal súd zistené, že žalovaný istinu zaplatil,

správne žalobu vo zvyšnej časti ako nedôvodnú zamietol.Odvolací súd sa argumentáciou žalobcu,
ktorý sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahuje povinnú náležitosť
podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová) zo dňa 9.11.2016, na čl. 10 ods. 1 a 2 smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o

zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) nestotožnil.

12. Odvolací súd sa pridržiava svojho názoru, ktorý v tejto súvislosti vyslovil v iných obdobných
predchádzajúcich konaniach.13. Vychádzajúc z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch odvolací súd
dopĺňa, že zákon ukladá povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere rozdeliť splátku úveru na tri

samostatné časti - splátku istiny, splátku úrokov a splátku iných poplatkov, a to za účelom zabezpečenia
dostatku čo najširších informácií pre spotrebiteľa. Zákonodarca s poukazom i na gramatické znenie
citovaného ustanovenia výslovne vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala presné
číselné vymedzenie výšky, počtu a termínov splátok osobitne istiny, tak úrokov, tak aj iných poplatkov,
pričom absencia už len jednej z týchto náležitostí spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať

za bezúročný a bez poplatkov. Účel zákonodarcu bolo dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný oboznámiť
spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru. Spotrebiteľ musí byť pred
uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol
rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere
poskytnúťprimeranéinformácieopodmienkachanákladochspojenýchsúveromaojehopovinnostiach,
ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Rozhodne nepostačuje a nie je v súlade s citovaným znením zákona,

ak hoci jednoduchou logickou úvahou, či jednoduchým aritmetickým výpočtom, je možné zistiť, že v
zmluve stanovená mesačná splátka zahŕňa okrem istiny úverovej splátky, aj splátku úrokov a poplatkov
(v neznámej výške). Účel sledovaný zákonodarcom by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej
normy by nebol naplnený. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je
svojvoľné, ale prestavujú prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v

ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá
právo. Odvolací súd má za to, že citované ustanovenie nemožno naplniť tým, že veriteľ mimo obsahu
samotnej zmluvy o úvere, ktorá má obsahovať náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch (vrátanie písm. k) vyhotoví na požiadanie dlžníka amortizačnú tabuľku,
na ktorú samotná úverová zmluva vôbec neodkazuje, obsahujúci prehľad splátok s uvedením istiny,

úroku, či iných nákladov na každú splátku zvlášť počas celej doby splácania. Obsah ustanovenia
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch je teda nepochybný a je nesporné, že jeho
účelom zabezpečiť pre spotrebiteľa možnosť vykonať si kontrolu splácania úveru z jeho strany v
rámci plnenia svojich zmluvných povinností tak, aby takáto možnosť bola zabezpečená vo vzťahu k
jednotlivým splátkam tak, aby spotrebiteľ mal možnosť kontrolovať stav svojho nesplateného úveru

podľatýchtopoložiek.Konkretizáciacelkovéhopočtusplátoksosúčasnýmrozlíšenímtýchtojednotlivých
častí splátok nesporne poskytuje celkový sumár povinností spotrebiteľa z konkrétneho spotrebiteľského
úveru.
Rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10 ods. 1 a
2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom

úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má
vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale
všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo
na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka
dobrej viery v záväzkovoprávnom vzťahu.

14. Žalobca tvrdí, že niektoré náležitosti, ktorá má obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere sú
v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie sú vo OP a VOP a to odkazom na anuitné splácanie
bod 2.5.3 OP, ktoré podľa čl. 1.1 úverovej zmluvy sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. V tomto
smere odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11

cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od
obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat
ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často
nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro
spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například

rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v
právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“ Nepochybil preto súd prvej
inštancie, ak uviedol, že v zmluve absentuje obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o
spotrebiteľských úveroch (členenie splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov).

15. Odvolací súd uvádza, že rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová)
zo dňa 9.11.2016, poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. h), článku 10
ods. 2 písm. h) a i), článku 23, keď výklad vnútroštátneho práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy.16. Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí citovanom v odseku 18 vyslovil, že Smernica sa má vykladať,
že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujúodustanovenítejtoSmernice,danýzáverjevšakvzhľadomnanapadnutéustanoveniezákona

o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne
právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným
náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

17. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza,
že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský
zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie
ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona
o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami
Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov

SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie
splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za
bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a
frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch
v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak, že úver sa považuje za bezúročný a

bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale
neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Tento výklad bol
následne prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012 Z. z. účinnou od 1.1.2013,
čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj pred 1.1.2013.

18. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To
však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica.
V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp.
nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc
v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom,

že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také
sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. V prípadoch, kedy
súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti
a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi
jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok.

19. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc
vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť
eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať
pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere

v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa
vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené
všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne
zásady, najmä zásadu právnej istoty.

20. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky
istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa
o výklad vnútroštátneho zákona contra legem.

21. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalovaného na Smernicu a rozsudok Súdneho

dvora Európskej únie vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti
spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to ustanovuje § 9 ods. 2 zákon
o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez
poplatkov. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej zamietajúcej
časti žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd, po vysporiadaní sa s podstatnými

tvrdeniamiodvolateľa,spoužitím§387ods.1a2CSProzsudokvnapadnutejzamietajúcejčastipotvrdil.22. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

23.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

24. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogialegisalebojuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal
pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu

rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na
náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď
oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so
zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

25. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).