Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 20, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/313/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6418201359
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6418201359.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu I. J., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Z. XXX/XX, XXX XX G. nad Z., právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár,
s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice - Staré Mesto, IČO: 47 234 466, proti žalovanému
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 807 598,
v konaní o zaplatenie 1.348,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu v Žiari nad Hronom č. k. 7Csp/17/2018-59 zo dňa 08.06.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých
rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomokresnýsúduložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovisumu1.348,-Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.348,- Eur od 24.02.2018 až do zaplatenia
titulom vydania bezdôvodného obohatenia.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd uviedol, že medzi stranami nebolo sporné,

že uzavreli dňa 18.05.2015 zmluvu o spotrebiteľskom úvere ( ďalej v texte „Zmluva o úvere“). Na
základe tejto zmluvy žalovaný poskytol žalobcovi úver v celkovej výške 1.400,- Eur a žalobca sa zaviazal
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť odplatu celkovo vo výške 2.748,- Eur. Uvedená sumy
2.748,- Eur bola žalobcom v prospech žalovaného uhradená, ktorú skutočnosť mal súd preukázanú z
výpisu z klientskej zóny zmluvy o úvere.

3. Okresný súd prioritne posúdil vyššie uvedenú zmluvu o úvere za zmluvu spotrebiteľskú podliehajúcu

právnej úprave zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov v znení rozhodnom pre posúdenie veci (ďalej v texte „zák. č. 129/2010 Z. z.“) a súčasne
konštatoval, že odplata dojednaná v zmluve o úvere je čiastočne neplatná, čo do výšky dojednanej
odplaty, ktorá bola dojednaná v rozpore s dobrými mravmi. Zdôraznil, že pri dojednávaní výšky odplaty
za poskytnutie peňazí pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý
požaduje primeranú odplatu bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke. V súlade s dobrými
mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí bez ohľadu na to, v akej

situácii sa nachádza dlžník s primeranou výškou odplaty za užívanie požičanej istiny, a ktorý svoje voľné
peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom“. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým
mravom je taká výška odplaty, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú
určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaním bankami pri poskytnutíspotrebiteľských úveroch v obdobných prípadoch. Okresný súd po vykonanom dokazovaní konštatoval,
že odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej
ročnej percentnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v účinnom znení

priobdobnomúvereakopôžičkaročne.Najvyššiaprípustnávýškaodplatysaposudzujekudňuuzavretia
spotrebiteľskej zmluvy, ktorej predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. Zo
súhrnnýchinformáciíoúdajochonovýchposkytovanýchspotrebiteľskýchúverochbankamiapobočkami
zahraničných bánk súd zistil, že za prvý štvrťrok roku 2015 bola ročná priemerná miera nákladov
vo výške 16,91 %, dvojnásobok potom predstavoval 33,82 %, pričom podľa zmluvného dojednania v

prejednávanej veci ako vyplynulo pre súdom z vykonaného dokazovania, odplata za poskytnutý finančný
obnos vo výške 1.400,- Eur predstavovala 96,29 % vo finančnom ekvivalente 1.348,- Eur. Súd preto
dospel k záveru, že dohoda o výške odplaty za poskytnutý spotrebiteľský úver je v rozpore s dobrými
mravmi v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka a zároveň konštatoval, že nie je v súlade s
Nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z., nakoľko niekoľkonásobne prevyšuje strop ročnej percentuálnej
miery nákladov v zmysle § 1 ods. 4 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinného od 01.06.2014.

4. Vzhľadom na okolnosť, že súd ustálil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je čiastočne neplatná, čo
do výšky dojednanej odplaty, žalobcovi tak vznikla povinnosť vrátiť len poskytnutú istinu. Okresný súd
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.348,- Eur spolu s úrokom z omeškania aplikujúc
ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. (§ 3)

titulom vydania bezdôvodného obohatenia aplikujúc ustanovenie § 451 a § 456 Občianskeho zákonníka.

5. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p..

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Mal za to, že v predmetnom

sporovom konaní došlo k vade v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f), h) C.s.p., nakoľko zmluva
o úvere (uzavretá dňa 18.05.2015) nemôže byť posúdená ako bezúročná a bez poplatkov, vzhľadom
k tomu, že spĺňa všetky zákonom stanovené obligatórne náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z..
RPMN v zmluve neabsentuje, a teda bol by to jediný dôvod, prečo by bolo možné vyhlásiť zmluvu o
spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z. definuje

odplatu ako úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo náklady, ktoré sú dohodnuté pri
podpise zmluvy o úvere, a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované
pri poskytovaní peňažných prostriedkov. Úrok nie je odplatou pri poskytovaní peňažných prostriedkov,
ale je odplatou, ktorá sa platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov.
Úrok nie je ani vyžadovaný pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale až po poskytnutí peňažných

prostriedkov. V zmluve o úvere vzal žalobca na vedomie, že výška RPMN sa vypočítava v zmysle
zákona o spotrebiteľských úveroch a bol dohodnutý vo výške 25,88 %. Z toho vyplýva, že výška
odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov je v súlade s nariadením a neprevýšila dvojnásobok
priemerných hodnôt RPMN ako aj uvedenie priemernej ročnej RPMN. K čiastočnej neplatnosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere žalovaný tvrdil, že v prípade osoby žalobcu má za to, že sa jedná o osobu, ktorá

má rozumové schopnosti na úrovni primerane spôsobilej osoby schopnej vnímať a posúdiť zmysel a účel
konania ako i jazykové vyjadrenia právnych úkonov obsiahnutých v listinách, ktoré podpísala. Žalobca
naviac nebol k podpisu v zmluve žiadnym spôsobom donútený. Nedostatok opatrnosti spotrebiteľa
taktiež nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Nakoľko dohoda o úrokovej sadzbe spĺňa
všetky náležitosti ustanovené zákonom, nemožno ju považovať za právny úkon absolútne neplatný v

zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že tvrdenie žalovaného obsiahnuté v odvolaní
považuje za nesprávne, nakoľko aj nesprávne uvedenie výšky RPMN spôsobuje, že takáto zmluva

je automaticky posudzovaná ako bezúročná a bezpoplatková. Aj keď v predmetnej zmluve o
spotrebiteľskom úvere nechýba údaj o RPMN, tento je nesprávny a spolu s výškou „úroku“ predstavuje
odplatu pre žalovaného až do výšky 96,27 % ročne. K výške odplaty poskytnutého úveru uviedol, že
v prejednávanom prípade nie je dôležité to, z čoho sa predmetná odplata skladá, ale to, že jej výška
dosahuje mieru 96,27 %, čo je v absolútnom rozpore s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka

ako aj v rozpore s dobrými mravmi, a to tým, že podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na
finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. V tejto súvislosti poukázal na viaceré
rozhodnutia všeobecných súdov SR. Žalovaný nielenže konal v rozpore s dobrými mravmi, ale jeho
konanie hraničí priam s civilnoprávnou úžerou. Na záver poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SRsp. zn. 6NCdo/9/2012 zo dňa 16.01.2013, v zmysle ktorého princíp „neznalosť zákona neospravedlňuje“,
musí ustúpiť dôležitejšiemu princípu - princípu ochrany spotrebiteľa. Z uvedeného rozhodnutia totiž
vyplýva, že kým rešpektovanie princípu neznalosť zákona neospravedlňuje, v spotrebiteľských právnych

vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech
spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti
prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane
spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy
spotrebiteľských právnych vzťahov v realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje

požiadavka na podrobnej znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť
spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu konštatoval, že zotrváva v celom rozsahu
na skutočnostiach, ktoré okresnému ako i odvolaciemu súdu predložil prostredníctvom doterajších

písomných podaní. Zopakoval, že dohoda o úrokovej sadzbe spĺňa všetky náležitosti ustanovené
zákonom, preto ju nemožno považovať za právny úkon absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka.

9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej v texte

„C.s.p.“) prejednal odvolanie žalovaného viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 379 C.s.p. a
§ 380 C.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) C.s.p. rozsudok okresného
súdu podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil ako v celom rozsahu vecne správny.

10. Okresný súd založil rozhodnutie na tom skutkovom a právnom základe, že dojednanie o odplate

obsiahnuté v zmluve o úvere je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatné pre rozpor s dobrými
mravmi. Zdôraznil, že za poskytnutý úver vo výške 1.400,- Eur bola medzi účastníkmi spotrebiteľskej
zmluvy dohodnutá odplata vo výške 1.348,- Eur, ktorá suma predstavuje 96,29 % (súhrn ročnej
priemernej miery nákladov + ročný úrok). Uvedená výška odplaty aj bez ďalšieho podrobnejšieho
zisťovania úrokových sadzieb na trhu spotrebiteľských úverov je odplatou, ktorá odporuje dobrým

mravom, ako aj zásadám poctivého obchodného styku, teda základným, morálnym a etickým zásadám,
naktorýchsanievždyúspešnesnaží stáťtátospoločnosť. Odvolacísúdsastotožnilsprávnymzáverom
okresného súdu, podľa ktorého ide o dojednanie odplaty v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka, a preto ide o dojednanie neplatné.

11. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom
styku (poctivosť, nezneužívame výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti
účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 137/2003 (Zo súdnej praxe
č. 62/2004) Najvyšší súd SR uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska

v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Ústavný
súd SR už v náleze z 28. februára 1995 sp. zn. PL. ÚS 10/95 (Zbierka zákonov SR, čiastka 20, číslo
51/1995), ktorým rozhodol o nesúlade ustanovenia § 13 vyhlášky ministerstva spravodlivosti č. 45/1964
Zb. s ustanovením § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka okrem iného uviedol, že aj keď sú úroky z
pôžičky (§ 658 ods. 1 OZ) predmetom zmluvnej voľnosti medzi účastníkmi neznamená to, že možno

dohodnúť úroky v akejkoľvek výške. Dohoda o úrokoch musí byť v súlade s ustanovením § 39 OZ,
teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Závisí preto od rozhodnutia súdu, aby v konkrétnom prípade
ustálil, či výška dohodnutých úrokov je alebo nie je v súlade s dobrými mravmi. Uvedený nález je pritom
plne aplikovateľný aj v prípade, ak je predmetom posudzovania výška zmluvne dohodnutej odplaty za
poskytnutie úveru.

12. Ústavným súdom SR vyslovený názor korešponduje s tézou (používanou predovšetkým právnou
vedou a teóriou), že zásada zmluvnej voľnosti v súkromnom práve nie je absolútna a nachádza svoje
obmedzenie (z hľadiska obsahovej náplne právnych úkonov) napr. pri aplikácii korektívov rozporu s
dobrými mravmi. Usmerňovanie zásady zmluvnej voľnosti prostredníctvom uvedených korektívov (ako

aj pri zákonnom zákaze) nepochybne prispieva k spoločenskej a právnej akceptácii zásady zmluvnej
spravodlivosti v súkromnom práve.13. Pokiaľ ide o primeranosť výšky zmluvných úrokov, odplaty za poskytnutie úveru - problematika
dobrých mravov (na historickom národnom, ale aj európskom pozadí) úzko súvisí s doktrínou o
neprípustnom, resp. neprimeranom znevýhodnení založenom právnym úkonom, tak typickou práve v

prípade tradičnej „úžery“. Táto doktrína nadobudla v modernom práve váhu a význam a slúži určitým
obmedzujúcim spôsobom k naplneniu zásady zmluvnej spravodlivosti.

14. Je nevyhnutné poukázať na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase
uzavretiazmluvyvspojenís§1ods.1a§1aods.1NariadeniavládySRč.87/1995Z.z.vzneníúčinnom

od 01.06.2014, v zmysle ktorých, ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných
prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa
pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériá
jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty stanovuje vykonávací predpis, ktorým je práve
Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z., podľa ktorého odplatu pri poskytovaní peňažných prostriedkov
spotrebiteľovitvoriaúrok,poplatky,akékoľvekinéodplatnéplneniealeboinénáklady,ktorésúdohodnuté

pri podpise spotrebiteľskej zmluvy, a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov. Pri
výpočte odplaty sa vychádza z predpokladu, že spotrebiteľská zmluva zostane platná dohodnutý čas
a že dodávateľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok v lehotách dohodnutých
v spotrebiteľskej zmluve. V zmysle § 1a ods. 1 tohto nariadenia odplata pri poskytnutí peňažných
prostriedkovspotrebiteľovinesmieprevýšiťdvojnásobokpriemernejročnejpercentuálnejmierynákladov

podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne.

15. Okresný súd zo súhrnných informácií o údajoch o nových poskytovaných spotrebiteľských úveroch
bankami a pobočkami zahraničných bánk zároveň zistil, že za prvý štvrťrok roku 2015 bola ročná
priemerná miera nákladov vo výške 16,91 %, dvojnásobok predstavoval 33,82 %. Uvedené závery

v odvolaní žalovaný nenamietal a tieto závery ním neboli žiadnym spôsobom spochybnené. Ak teda
dvojnásobok ročnej priemernej miery nákladov predstavoval 33,82 % a súčasne z ustanovenia §
1 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinnom od 01.06.2014 v spojení s § 1a ods. 1
tohto nariadenia vyplýva, že odplata nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej
miery nákladov, potom je zrejmé, že ak medzi účastníkmi zmluvy došlo k dojednaniu o odplate,

ktorá predstavuje 96,29 % (súhrn ročnej priemernej miery nákladov + ročný úrok), ide o sumu, ktorá
nespĺňa podmienky ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, teda nejde o odplatu, ktorú
možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Len na zdôraznenie správnosti
napadnutých záverov okresného súdu odvolací súd zdôrazňuje, že aj v zmysle súhrnných informácií
o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za prvý štvrťrok roku 2015 (typ

spotrebiteľského úveru - ostatné spotrebiteľské úvery vo výške do 1.500,-- Eur vrátane), bola RPMN
vo výške 25,88 %, keď v takom prípade by dvojnásobok predstavoval 50,76 %. Ak by súd vychádzal
aj z údajov, ktoré nie sú poskytované len bankami a pobočkami zahraničných bánk, je zrejmé, že
dojednanie vo výške 96,29 % niekoľkonásobne prevyšuje strop ročnej percentuálnej miery nákladov v
zmysle Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinným od 01.06.2014.

16. Ak aj odvolateľ poukazoval na to, že v zmluve bola dohodnutá výška RPMN 28 %, uvedená RPMN
sa vzťahovala len ako odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 392,- Eur a zároveň výška
priemernej hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý úver ku dňu podpísania zmluvy vo výške 25,88 %.

17. Výška RPMN vyjadruje ročnú percentuálnu mieru nákladov na poskytnutie úveru, čo je vlastne
úroková miera porovnateľná s úrokovými sadzbami, ktoré ponúkajú banky. Porovnaním RPMN pri
rôznych spotrebných úveroch je možné ľahko určiť, ktorý úver je pre spotrebiteľa výhodnejší (www.mfsr
). Podľa zákona č. 129/2010 Z. z. sa do výpočtu RPMN zaraďujú všetky poplatky
spojené s úverom okrem sankcií v prípade nesplácania, t. j. úroky z omeškania, poplatkov za navýšenie

úveru, expresné spracovanie úveru, či prevod finančných prostriedkov pri splácaní a poplatkov za
nepovinné poistenia. Je teda zrejmé, že do výpočtu RPMN je nevyhnutné zaradiť všetky poplatky,
úroky súvisiace s úverom, preto v dôsledku uvedeného je výpočet RPMN uvedený v zmluve o úvere
nesprávny. V bode 2. predmetnej zmluvy totiž dodávateľ uviedol, že odplata pri poskytnutí peňažných
prostriedkovjevovýške392,-Eur,ktoráskutočnosťniejepravdivá,akodplata vprejednávanomprípade

predstavuje celkovú sumu 1.348,- Eur, ak sa bode 1. predmetnej zmluvy žalobca zaviazal poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť odplatu ako aj úrok spojený so spotrebiteľským úverom, ktorý však
je obsiahnutý v samotnom pojme odplata, spolu vo výške 1.348,- Eur. Dodávateľ tak uvádza výškuodplaty v predmetnej zmluve rôznou výškou, v dôsledku čoho je zrejmé, že je nesprávne vypočítaná
i hodnota RPMN.

18. Tvrdenie žalovaného v odvolaní, že „úrok nie je odplatou pri poskytovaní peňažných prostriedkov,
ale je odplatou, ktorá sa platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov“, nemá
žiadny význam a ani priamy vzťah k právnemu záveru okresného súdu, podľa ktorého nesmie byť táto
odplata v rozpore s dobrými mravmi.

19. Aj keď v prípade tzv. nebankových subjektov možno pripustiť isté navýšenie úrokovej miery úveru
oproti bankám a to najmä z dôvodu, že úvery poskytnutú aj menej bonitným klientom a musia počítať s
vyššou mierou nesplácaných úverov, tak potom odplata vo výške 96,29 % je absolútne mimo akejkoľvek
rozumnej miery a súd takémuto dojednaniu nemôže poskytnúť ochranu. Dojednanú odplatu medzi
účastníkmi zmluvy v prejednávanej veci vo výške 96,29 % ročne nie je možné charakterizovať inak ako
úrok dojednaný v rozpore s dobrými mravmi, v dôsledku čoho okresný súd správne považoval zmluvu

v časti odplaty za neplatnú v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.

20. Rozporuplným je odvolanie žalovaného v tom smere, že je nesprávne tvrdenie súdu o nesprávne
určenej výške RPMN, pričom však rozhodnutie okresného súdu na uvedenom skutkovom a právnom
závere nebolo založené, okresný súd nekonštatoval, že by zmluva o úvere bola bezúročná a bez

poplatkov, zaoberal sa výslovne primeranosťou, prijateľnosťou, resp. súladnosťou dojednanej odplaty
za poskytnutý úver s dobrými mravmi, preto odvolanie v tomto rozsahu nie je dôvodné.

21. Skutočnosť, že žalobca s výškou odplaty súhlasil, nezbavuje uvedenú dohodu jej rozporu s dobrými
mravmi ako aj rozporu s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak aj dovtedajšia súdna prax konštatovala,

že nie každá dohoda o úrokoch pri úvere je akceptovateľná (porovnaj uznesenie NS SR sp. zn.
1MCdo/1/2009). Najvyšší súd SR dospel k záveru o rozpore neprimeranej ceny úveru bez ohľadu na
to, či dlžník peniaze prevzal alebo rozhodoval sa dobrovoľne. Odvolací súd nemá dôvod na odklon
od uvedenej judikatúry Najvyššieho súdu SR. Tak neprimeraná odplata za úver ohrozuje najmä
sociálne slabšie obyvateľstvo a úverový právny úkon za takéto úžerné protiplnenie je ťažko možné

podrobiť moderácii. Z celospoločenského hľadiska sú takéto úverové praktiky nebezpečné v súvislosti
s neprimeraným úverovým zaťažovaním obyvateľstva.

22. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a
to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených

záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne (napr.
vzťahu podnikateľa so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté
rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť prostriedkov pri
vzniku vzťahu spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je potom možné
vidieť v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov súkromnoprávneho vzťahu

tým, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej
strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o
dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné
a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, inak povedané, aby bolo možné rovnosť dosiahnuť, je
nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností. Okrem uvedenej

úpravy práv a povinností možno navyše od dodávateľa vyžadovať, aby sa vo vzťahu k spotrebiteľovi
choval vo všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje, spreneverí sa dôvere
druhéhoúčastníkazmluvnéhovzťahuvpoctivosťjednaniadodávateľaatakémutonepoctivémujednaniu
nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 Obchodného zákonníka, § 3 Občianskeho
zákonníka alebo § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa).

23. Odvolacie dôvody zo strany žalobcu neboli dôvodné. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové
skutočnosti, ktoré by mali vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a ani ju svojimi tvrdeniami
nespochybnil. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok potvrdil ako v celom rozsahu vecne správny a
to vrátane výroku o náhrade trov konania, keď okresný súd priznal náhradu trov konania strane sporu,

ktorá bola v konaní plne úspešná. Uvedené odvolací súd uvádza napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi
rozhodnutie o náhrade trov konania nebolo odvolaním napadnuté, ide však o závislý výrok v zmysle §
367 ods. 2 C. s. p..24. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným

súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I ÚS
50/04). Naviac do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo strany vyjadrovať
s k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá strana (II ÚS 3/97, II ÚS 251/03).

25. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov
konania. Žalobca bol v odvolacom konaní vo veci samej úspešný v celom rozsahu, preto odvolací súd
priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne

samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie, ktoré uznesenie vydá
súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).