Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, December 28, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/100/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110208018
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6110208018.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a

sudcov Mgr. Janky Benkovičovej a JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD., v spore žalobcu TRENDEX s. r.
o., so sídlom Zvolenská cesta č. 14, 974 03 Banská Bystrica, IČO: 31 592 465, právne zastúpeného
Lion Law Partners, s. r. o., so sídlom Komenského 14A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 862 461,
proti žalovanému Mesto Banská Bystrica, so sídlom Československej armády č. 26, 975 79 Banská
Bystrica, IČO: 00 313 271, za účasti intervenienta na strane žalovaného KOMUNÁLNA poisťovňa, a. s.
Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova 17, 811 05 Bratislava, právne zastúpeného Advokátska
kancelária Miroslav Maďar, s. r. o., so sídlom Robotnícka 6, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 868 299,

o zaplatenie 9 % ročného úroku z omeškania zo sumy 2.168,82 Eur od 07. 04. 2010 do 29. 06. 2015 a
sumy 121. 867,349 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 13C/64/2010-626 z 18. októbra 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol (druhý
výrok), p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica v závislom výroku o trovách konania (tretí výrok) z r u

š u j e a vec mu v tomto rozsahu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica, ako súd prvej inštancie (ďalej aj „okresný súd“, resp. „súd prvej
inštancie“, eventuálne „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 2.168,82 Eur od 07. 04. 2010 do 29.
06. 2015 v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok). Ďalej okresný súd žalobu vo zvyšnej
časti zamietol (druhý výrok). O náhrade trov konania okresný súd rozhodol tak, že žalovaný má právo
na náhradu trov konania v plnom rozsahu (tretí výrok).

2. V úvode rozhodnutia prvoinštančný súd uviedol, že žalobca sa žalobou voči žalovanému domáhal
zaplatenia sumy 124.036,31 Eur s príslušenstvom, z titulu vzniknutej škody v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z., pozostávajúcej zo skutočnej škody a ušlého zisku z titulu nesprávneho úradného postupu
žalovaného. Žalobca si žalobou uplatnil náhradu škody spočívajúcej v ušlom zisku, ktorý preukazoval
znaleckým posudkom č. 20/2009 vypracovaným znaleckou organizáciou TACOMA Consulting s. r. o.
zo dňa 17. 08. 2009, ktorý vyčíslil ušlý zisk v sume 114.727,49 Eur a suma 7.140,- Eur predstavovala
poplatok za spracovanie znaleckého posudku.

3. Po uvedení zákonných ustanovení § 489, § 517 ods. 2, § 563 Občianskeho zákonníka (ďalej aj
„OZ“), § 10, § 14 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej aj „Zák. č. 514/2003 Z. z.“, resp. „Zákon o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci“)
okresný súd uviedol, že: „Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca podal návrh
na predbežné prerokovanie uplatneného nároku na náhradu škody u žalovaného dňa 06. 10. 2009.

Z uvedeného vyplýva potom, že dňa 06. 04. 2010 uplynula zákonná 6-mesačná lehota určená na
predbežné prerokovanie nároku a jeho prípadné uspokojenie. Z uvedené je potom zrejmé, že dňom 07.
04. 2010 sa stal splatným celý uplatnený nárok vrátane príslušenstva. Súd v danej súvislosti poukazuje
na to, že žalovaný bol povinný nahradiť škodu najneskôr do 6 mesiacov odo dňa, kedy si žalobca uplatnil
svoj nárok postupom v zmysle ustanovenia § 15 a § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. Márnym uplynutím

tejto lehoty sa žalovaný ako dlžník zo zodpovednostného právneho vzťahu dostáva do omeškania a
tak najneskôr odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty ho postihuje povinnosť zaplatiť
poškodenému žalovanému taktiež úroky z omeškania (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn.
2Cdo/48/2010 zo dňa 21. 12. 2010). Z uvedeného potom súd priznal žalobcovi právo na príslušenstvo
a to 9 % ročný úrok z omeškania, ktorý vyplýva z ustanovenia § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.
z. tak, že tento priznal od 07. 04. 2010, teda odo dňa nasledujúceho potom čo uplynula 6-mesačná

lehota až do 29. 06. 2015, kedy došlo k úhrade priznanej náhrady škody zo strany žalovaného tak,
ako to žalobca preukazoval oznámením G. H. B.. Túto skutočnosť žalovaný ani v konaní nerozporoval.
Vydanie stanoviska žalovaným nezasiahlo do priebehu deja vedúceho k určitej škode, ktorú si žalovaný
uplatňuje z titulu ušlého zisku a teda v danom prípade neexistuje príčinná súvislosť medzi prípadným
nesprávnymúradnýmpostupomžalovanéhoavznikomškody.Súdnazákladevykonanéhodokazovania

a vyššie citovaných právnych predpisov mal za preukázané, že v rámci podnikateľského zámeru žalobcu
a to vybudovanie hromadných garáží, ktoré sa mali nachádzať v Banskej Bystrici, v časti Sásová, na
Kráľovohoľskej ulici, žiadal tento orgány Mesta Banská Bystrica o vyjadrenie k zámeru takejto stavby,
pričom orgány Mesta Banská Bystrica opakovane vo svojich odpovediach uviedli, že takýto stavebný
zámer žalobcu je v súlade s územnoplánovacou dokumentáciou, z čoho žalobca nepochybne správne

vyvodil, že môže v rámci realizácie svojho podnikateľského zámeru pokračovať v krokoch smerujúcich k
naplneniu takéhoto zámeru. Ďalším predpokladom pre realizáciu takéhoto podnikateľského plánu bolo
vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby. Súd mal v konaní za preukázané, že v rámci takéhoto konania
bolo rozhodnutie o umiestnení stavby aj vydané, avšak návrhu žalobcu nebolo vyhovené a takýto
návrh bol zamietnutý z dôvodov, že umiestnenie takejto stavby nie je v súlade s územnoplánovacou

dokumentáciou mesta. Súd mal ďalej v konaní za preukázané, že v danom prípade je pasívne
legitimovaným subjektom na strane žalovaného Mesto Banská Bystrica ako orgán územnej samosprávy
v zmysle ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. Zodpovednosť za škodu a nároky na náhradu škody v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. sú svojou povahou nepochybne nárokmi občianskoprávnej povahy. Je
nepochybné,žezanesprávnyúradnýpostupjepotrebnépovažovaťjednakčinnosťpríslušnýchorgánov,

ktoré sú v rozpore so zákonom a teda s jeho konkrétnymi činnosťami týchto orgánov, ktorá je v rozpore
so zákonom, teda konkrétnym ustanovením, kedy príslušný orgán pri svojom postupe porušuje svoje
povinnosti stanovené týmto právnym predpisom, ale taktiež aj taký postup správneho orgánu, ktorý síce
koná v súlade so zákonom, ale v rámci možností dané mu v rámci správneho uváženia, postupuje v
rozpore s účelom zákona. Tento rozpor môže teda vyplynúť aj z rozporu s úmyslom zákonodarcu. Súd

teda uzatvára, že v danom prípade, kedy žalovaný vydáva v čase pred začatím stavebného konania
vyjadrenia alebo stanoviská, ktoré sú podľa jeho názoru aktmi nulitnými, dopúšťa sa takýmto konaním
nesprávneho úradného postupu, teda postupu bez splnenia zákonných podmienok pre tento postup a
takýmto svojím postupom dochádza k porušeniam tej právnej povinnosti, ktorá je vyjadrená v ustanovení
§ 415 Občianskeho zákonníka ako všeobecnej prevenčnej povinnosti vo vzťahu k predchádzaniu ku

škodám. Takýto stav postupov je bežný nielen u žalovaného, ale aj v rámci iných obcí či miest v rámci
Slovenskej republiky tak, ako to preukazoval v danom prípade žalobca pripojenými formulármi tak,
ako ich na svojich webových sídlach poskytujú jednotlivé mestá či obce. V danom prípade teda nie je
možné akceptovať taký stav, kedy tieto orgány samospráv vydávajú na žiadosti fyzických či právnických
osôb stanoviská alebo vyjadrenia, pričom tieto v danej veci nie sú právne záväzné a na základe nich

sú dávané odporúčania, či návody žiadateľom na postup pred takýmito orgánmi. V danom prípade je
nepochybné, že v rámci podnikateľského zámeru žalobcu tento na svoju žiadosť dostal od žalovaného
resp. jeho referátov niekoľkokrát uistenie o tom, že jeho podnikateľský zámer spočívajúci v stavbe
hromadných garáží na území Mesta Banská Bystrica je v súlade s územnoplánovacou dokumentáciou,
pričom táto skutočnosť sa neskôr ukázala ako nepravdivá, čo neskôr viedlo aj k zamietnutiu jeho

návrhu na umiestnenie stavby. Takýto postup žalovaného súd považuje za postup v rozpore s účelom
zákona, úmyslom zákonodarcu a tak isto v rozpore s formálno právnou logikou. Na základe vyššie
uvedenéhopotomsúdkonštatuje,ževdanomprípadedošloknesprávnemuúradnémupostupuorgánov
žalovaného a teda k porušeniu jeho právnej povinnosti. Na základe takto preukázaných skutkovýcha právnych záverov potom súd pristúpil ku skúmaniu otázky, či v danom prípade zo strany žalobcu
došlo k preukázaniu ušlého zisku ako jednej z foriem náhrady škody. Súd vychádza z toho, že ušlým
ziskom teda nie je automaticky strata predpokladaného zárobku, avšak činnosťou pre jeho dosiahnutie

sa bez súvislosti so škodnou udalosťou nezačala ani naplňovať, pretože poškodený predpokladanú
činnosť nezačal v dobe tak, ako ju zamýšľal naplňovať a ani v dobe pred škodnou udalosťou ju
nevykonal. Pokiaľ sa teda ušlý zisk neprejavuje zmenšením majetku poškodeného teda úbytkom aktív,
ale stratou očakávaného prínosu, nepostačuje pritom iba pravdepodobnosť zvýšenia majetkového stavu
v budúcnosti, pretože táto musí byť naisto postavená, že pri pravidelnom behu vecí nebyť protiprávneho

konania škodcu, mohol poškodený dôvodne očakávať rozmnoženie svojho majetku, ku ktorému nedošlo
práve v dôsledku konania škodcu. Súd však uvádza, že pri výške ušlého zisku je rozhodujúci akého
prospechu, ku ktorému mohlo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu, teda aký konkrétne reálne
dosiahnuteľný, nie však hypotetický prospech u poškodeného ušiel. V tejto súvislosti súd teda uzatvára,
že ušlý zisk nemôže predstavovať len zmarenie zamýšľaného zárobkového zámeru, alebo prísľub
takéhoto zárobku, takéhoto zisku, ak nie je takýto majetkový prínos podložený už existujúcim či reálne

dosiahnuteľnými okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že nebyť škodnej udalosti, k zamýšľanému
zisku by skutočne došlo. Ušlým ziskom je totiž majetková ujma spôsobená tým, že škodná udalosť
zasiahla do priebehu deja, vedúceho k určitému zisku. V danom prípade je nepochybne dôležitým
takzvaný „pravidelný beh vecí“, teda taká skladba okolností, ktorá svedčí o tom, že zámer poškodeného
sa začal alebo sa mal nepochybne začať naplňovať a výsledok by sa bol dostavil. Súd teda konštatuje,

že v situácii, kedy pred škodnou udalosťou s činnosťou podnikateľského zámeru žalobcu sa síce začalo,
avšak len vo fáze zhromažďovania potrebných listín na získanie príslušných stavebných povolení, čo
v danom prípade predstavovala skutočnú škodu, ktorú si žalobca v konaní uplatnil a táto mu bola aj
priznaná, súd konštatuje, že ušlý zisk tak ako ho žalobca preukazoval znaleckým posudkom v celkovom
rozsahu 114.727,49 Eur, je nedostatočný, pretože práve vychádza z len hypotetického predpokladu

žalobcu, aký zisk by snáď dosiahol v prípade realizovania jeho podnikateľského zámeru. Žalobca v tejto
súvislosti teda nepreukázal pravidelný beh vecí, ktorý by smeroval k dosiahnutiu jeho zisku, pretože v
konaní predložil napr. len predbežné súhlasy vlastníkov nehnuteľností, ktorí potvrdili svoj úmysel predať
mu v budúcnosti pozemky, na ktorých sa mal takýto stavebný zámer realizovať. Hypotetickosť ušlého
zisku súd vyvodzuje aj z toho, že znalecký posudok, ktorým žalobca preukazoval výšku ušlého zisku

vychádzal len z hypotézy, že stavebný zámer, ktorý vychádzal z podnikateľského zámeru žalobcu bude
uskutočnený v určitom čase, dôjde k stavbe, ktorú mal záujem žalobca neskôr odpredať a z uvedeného
byzískalzisk.Súdtakétookolnostinepovažovalzadostatočnepreukazujúceokolnosti,ženebyťškodnej
udalosti, k zamýšľanému zisku by skutočne aj došlo. Za tejto skutkovej a právnej situácie potom mal
súd za to, že k preukázaniu výšky škody v danom prípade zo strany žalobcu nedošlo. Napriek tomu, že

súd v konaní nemal zo strany žalobcu preukázanú škodu, ktorá mala spočívať v ušlom zisku, súd ďalej
dodáva,žeposlednoupodmienkoupreprípadnéúspešnépriznaniaprávananáhraduškodyazákladnou
podmienkou vzniku zodpovednostného vzťahu je príčinná súvislosť medzi konaním, resp. opomenutím
škodcu a vzniknutou škodou poškodeného, ktorá musí byť predvídateľná. Teda poslednou z podmienok,
ktorú súd skúmal napriek nepreukázaniu výšky škody zo strany žalobcu, je príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom a prípadnou vzniknutou škodou. Predpokladom pre úspešné uplatnenie
nároku na náhradu škody teda nestačí preukázanie porušenia právnej povinnosti a vzniku škody, ale tak
isto je potrebné preukázať príčinnú súvislosť medzi konaním alebo opomenutím a následkom. Vzniknutá
škoda či už v podobe skutočnej škody alebo ušlého zisku musí byť spôsobená bez pochybnosti práve
porušením právnej povinnosti. Škoda ani porušenie právnej povinnosti ešte nezakladajú zodpovednosť

za škodu a tomu korelujúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá),
ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia teda dôkazného tvrdenia, na ktoré
nadväzuje dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno čo sa týka príčinnej súvislosti v rámci civilného
procesu, zaťažuje v zásade tú stranu sporu, ktorej tvrdenie má byť preukázané, teda poškodeného.
Vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť pri tom bezpečne preukázaný a bezprostredný, pričom

absencia bezprostrednosti môže viesť k hypotetickosti a z pohľadu uplatneného nároku nespôsobilého
privodiť priaznivý výsledok pre poškodeného. Súd teda uzatvára, že v danom súdenom spore takýto
priamy vzťah príčiny a následku pri škode, ktorá mala spočívať v ušlom zisku, neexistuje. To znamená,
že v danom prípade nedošlo k preukázaniu a teda neexistuje bezprostrednosť a priamosť následku pri
vzniku škody pri porušení právnej povinnosti teda nesprávneho úradného postupu. Vyčíslená škoda zo

strany žalobcu je len hypotetická a predpokladá takmer absolútny úspech pri realizácii zamýšľaného
stavebného zámeru. Vo fáze, kedy stavebné konanie ešte ani nezačalo, resp. rozhodnutie o umiestnenie
stavby bolo zamietnuté, bol zamietnutý návrh žalobcu, voči ktorému on opravný prostriedok nepodal
a toto sa stalo právoplatným, nie je možné uvažovať o priamom a bezprostrednom vzťahu príčinya následku medzi nesprávnym úradným postupom zo strany žalovaného a zamýšľaným stavebným
zámerom žalobcu, ku ktorého realizácii pri tzv. pravidelnom behu vecí bolo potrebných vykonať niekoľko
ďalších právnych a skutkových krokov, v rámci ktorého mohlo dôjsť kedykoľvek k zmareniu zamýšľaného

stavebného zámeru. V danom prípade teda absentuje práve prvok bezprostrednosti a priamosti medzi
nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou. K nesprávnemu úradnému postupu žalovaného
teda došlo v čase pred začatím stavebného konania, ktoré nie je v priamom a bezprostrednom
vzťahu príčiny a následku vo vzťahu k úplnej realizácii zamýšľaného podnikateľského zámeru žalobcu.
Práve nepreukázanie tzv. pravidelného behu vecí teda existencií skutkových okolností, ktoré by mohli

navodzovať priamosť a bezprostrednosť jednotlivých úkonov ako napr. existencia nájomných či kúpnych
zmlúv od vlastníkov nehnuteľností, existencia kladného právoplatného rozhodnutia o umiestnení stavby,
resp. stavebného povolenia, resp. ďalších skutkových okolností, z ktorých by bolo možné dovodiť tento
pravidelný beh vecí vedúci bezprostredne a priamo k vzniku škody. Vzhľadom k tomu, že žalobca tieto
okolnosti v konaní nepreukázal, súd jeho návrhu vyhovieť nemohol z dôvodu absencie základných
atribútov pre priznanie náhrady škody“.

4. O nároku na náhradu trov konania prvoinštančný súd rozhodol podľa zásady úspechu a neúspechu v
konaní podľa ust. § 255 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a plne úspešnému žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

5. Proti rozsudku prvoinštančného súdu, konkrétne do výroku, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol
(druhý výrok) a proti závislému výroku o trovách konania (tretí výrok) odvolanie, podal žalovaný včas
odvolanie a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. V odôvodnení odvolania uviedol, že predloženými listinami a to územno-plánovacími informáciami z
rôznych stavebných úradov na území SR, vrátane stavebného úradu žalovaného preukázal štandardnú
obvyklosť zvoleného procesného postupu a deklaroval význam opakovane kladenej územno-plánovacej
informácie pre predvídateľné a legitímne jeho očakávania z uvedenej informácie v otázke právnej a
technickej realizácie zamýšľaného investičného zámeru. Rozhodnutie prvoinštančného súdu považoval

za prekvapivé a nepreskúmateľné, pretože závery okresného súdu nevyplynuli zo zisteného skutkového
stavu. Argumentáciu súdu prvej inštancie o nepreukázaní ušlého zisku považoval za všeobecnú,
až hypotetickú, bez zrejmého obsahového súvisu s podstatnými skutkovými tvrdeniami. Postrádal
v podstatnej časti hodnotenia dôkazov esenciálny prvok preskúmateľnosti v tom smere, ktorým
argumentom a dôkazom produkovaným stranami sporu okresný súd popísal dôkaznú hodnotu. Žalobca

poukázal na preukázanie právneho základu výšku ušlého zisku súkromným znaleckým posudkom,
pričom súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia odmietol verifikáciu záverov uvedených v
znaleckom posudku. Konštatoval, že otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ale skutkovou,
ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu
izolovať od všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala, pričom nie je rozhodujúce

časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku. Namietal, že prvoinštančný súd sa neriadil
ustálenou výkladovou praxou NS SR, jeho rozhodnutie je neúplné a čiastočne nepreskúmateľné, bez
potreby hlbšieho a podrobnejšieho vysvetlenia v kontexte celej dôkaznej situácie. Žalovaný pri vydávaní
záväzných stanovísk k investičnej činnosti podľa Zákona o obecnom zriadení, opakovane uviedol
nepravdivé informácie, v dôsledku ktorých došlo k zmareniu jeho investičného zámeru. Nesúhlasil so

záverom prvoinštančného súdu, že išlo o ničotné právne úkony, pretože územnoplánovacie informácie
boli vydané žalovaným v pozícii kompetentného orgánu, avšak do obsahu boli vadné, pretože
nezodpovedali územnoplánovacej dokumentácii, čo treba kvalifikovať ako nesprávny úradný postup. O
ničotné právne úkony by išlo vtedy, keby uvedené informácie boli vydané nekompetentným orgánom.
Poukázal na znalecký posudok, z ktorého vyplýva, že pri hodnotení úspešnosti podnikateľského záveru

z hľadiska jeho finančnej efektivity, nebolo uvažované so 100 % úspešnosťou, ale pri výpočte ušlého
zisku boli zohľadnené všetky rizikové faktory ovplyvňujúce jeho investičný záver. Je neudržateľná
argumentácia okresného súdu o neexistencii bezprostrednosti a priamosti následku pri vzniku škody
a pri porušení právnej povinnosti. Úsudok okresného súdu nie je podložený konkrétnymi skutkovými
informáciami a je v rozpore so znaleckým posudkom, ktorý ponúkol základné vstupné informácie,

z ktorých žalobca odvodzoval nielen základ nároku v časti ušlého zisku, ale aj konkrétnu finančnú
špecifikáciu.Prvoinštančnýsúduvedenýmodbornýminformáciámnevenovalžiadnupozornosťaprávne
hodnotil bez toho, aby o časti uplatneného nároku vykonal akékoľvek dokazovanie, či už o základe
alebo výške uplatneného nároku. Okresný súd nevenoval dostatočnú pozornosť skúmaniu prostredia,v ktorom sa mal stavebný zámer žalobcu realizovať, keď na území mesta Banská Bystrica a zvlášť
na sídlisku Rudlová - Sásová, sú kritické podmienky parkovania motorových vozidiel obyvateľov,
pretrváva dlhodobý záujem o vyriešenie parkovacích kapacít, preto podnikateľský zámer mal reálnu

šancu byť úspešným a zmysluplným projektom. Pri príprave stavebného zámeru a vo fáze stavebného
konania mal reálnu predstavu o postupnosti jednotlivých krokov vyplývajúcich mu zo znenia stavebného
zákona, preto v dostatočnom časovom predstihu riešil otázku vlastníctva k pozemkom so zamýšľanou
stavbou a dňa 22. 03. 2007 podal u žalovaného žiadosť o odkúpenie časti pozemkov pod zamýšľanou
stavbou, s tým že žalovaný na uvedenú žiadosť v Stanovisku zo dňa 10. 04. 2007 zaujal súhlasný

postoj k pozemkom vlastnícky mu patriacim pod zamýšľanou stavbou hromadných garáží a aj od
ostatných spoluvlastníkov mal zabezpečené predbežné súhlasy. Ak by nemal vážny a skutočný záujem
na bezproblémovom priebehu stavebného konania, nezabezpečoval by existujúce štúdie, vyjadrenia
dotknutých orgánov a dokumentáciu, preto existuje neoddeliteľná súvislosť medzi skutočnou škodou a
ušlým ziskom, preto oba čiastočné nároky je potrebné posudzovať z filozofického hľadiska v obsahovej
jednote. Skutkovej okolnosti okresný súd nepripísal ohľadne ušlého zisku žiaden obsahový význam.

Považoval za nespravodlivé, aby v čase konania o vydanie územného rozhodnutia mal 100 % vyriešené
a zodpovedané všetky otázky z ďalších - časovo a vecne nadväzujúcich štádií stavebného konania. V
danom štádiu stavebného konania splnil všetky zákonom požadované podmienky na vydanie územného
rozhodnutia a jedinou okolnosťou, ktorá zámer zmarila, bol nesprávny úradný postup žalovaného,
ktorého zamietajúce rozhodnutia zo dňa 24. 08. 2007 a 24. 11. 2008, vrátane rozhodnutia Krajského

stavebného úradu Banská Bystrica zo dňa 25. 01. 2008, majúce charakter rozhodnutí, ktorými sa
konvalidoval predchádzajúci nesprávny úradný postup žalovaného ako stavebného úradu. Konštatoval
neprimerane extenzívny výklad v otázke preukázania príčinnej súvislosti, ktorý by v konečnom dôsledku
viedol k zamedzeniu prístupu k súdnej ochrane. Je potrebné pripustiť úvahu, že pri akceptovaní
hodnotiaceho prístupu okresného súdu k otázke príčinnej súvislosti, by sa všetci potenciálni škodcovia

neopodstatnene a v rozpore so zmyslom, ako aj účelom zákona, vyhli náhrade škody na úkor
poškodeného subjektu len z dôvodu, že k úspešnému naplneniu zámeru pri obvyklom chode veci
je potrebné vykonať ešte ďalšie zákonom požadované úkony a procesné postupy. Poukázal na čl.
46 ods. 3 Ústavy SR v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy SR, o práve na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávny

úradný postup, ktoré právo vyplýva aj z Listiny základných práv a slobôd. Uvedené články garantujú
každému prístup k spravodlivej súdnej ochrane. Ak všeobecný súd mal za preukázané, že rozhodnutie
orgánov verejnej moci bolo nezákonné, je povinný zohľadniť zmysel a účel náhrady škody, príčinnú
súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody tak, aby nedochádzalo k porušeniu základných
práv sťažovateľa (III. ÚS/101/2008). S prihliadnutím na ústavný princíp proporcionality nie je možné na

jeho ťarchu hodnotiť, že k nesprávnemu úradnému postupu došlo v počiatočnom štádiu stavebného
konania a argumentovať tým, že v danej fáze stavebného konania nebolo možné predpokladať priamy a
bezprostredný vzťah príčiny a následku, keď bolo nutné vykonať ďalšie právne a skutkové kroky, v rámci
ktorých mohlo dôjsť kedykoľvek k zmareniu zamýšľaného stavebného zámeru. Okresný súd nevenoval
otázke dokazovania ohľadne ušlého zisku žiadnu pozornosť, postupoval ústavne nekonformným

procesným spôsobom, čím mu zamedzil možnosť domáhať sa účinnej a efektívnej súdnej ochrany, ako
aj spravodlivého súdneho rozhodnutia. Poukázal na rozhodovaciu prax NS SR ako aj iné rozhodnutia
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 8C/103/2005, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
16Co/266/2008,resp.sp.zn.16Co/97/2010aNSSRsp.zn.5Cdo/2003/2009,resp.sp.zn.5Cdo/2/2011,
v ktorých bola akceptovaná otázka príčinnej súvislosti porovnateľnej skutkovej situácii, keď v dôsledku

zrušenia územného rozhodnutia Ústavným súdom SR v konaní sp. zn. II. ÚS/22/2002 bola priznaná
náhrada škody z titulu nezákonného rozhodnutia štátu.

7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Konštatoval, že záver prvoinštančného súdu k skutkovému tvrdeniu žalobcu k vzniku ušlého

zisku zodpovedá výsledku vykonaného dokazovania. Namietal tvrdenie žalobcu, že argumentácia
prvoinštančného súdu je bez zrejmého obsahového súvisu s podstatnými skutkovými tvrdeniami,
pretože žalobca v odvolaní neuvádza, o ktoré skutkové tvrdenia malo ísť. Predloženie znaleckého
posudku žalobcom s vyčíslením finančným vyjadrením ušlého zisku nepreukazuje vznik ušlého zisku.
Výpočet ušlého zisku je odbornou otázkou, ale uvedené nemožno stotožňovať s preukázaním vzniku

ušlého zisku ako právnou otázkou, jedným z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, vzhľadom
na skutkový stav. Záver súdu prvej inštancie nie je na úrovni akademických úvah, ale zodpovedá
judikatúre v právnej teórii. Ušlý zisk nemôže predstavovať len zmarenie zamýšľaného zárobkového
zámeru,čiprísľubu,akniejetakýmajetkovýprínospodloženýužexistujúcimi,čireálne dosiahnuteľnýmiokolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že nebyť škodovej udalosti, k zamýšľanému zisku by skutočne
došlo (rozsudok NS ČR sp. zn. 25 Cdo 3586/2006 zo dňa 28. 01. 2009). Poukázal na obsah znaleckého
posudku, z ktorého v bode 2.4.2 „Predpoklady“ vyplýva, že žalobca pri výpočte predpokladaného zisku

počíta so 100 % úspešnosťou pri predaji bytov, ako aj garáží, preto je argumentácia žalobcu v odvolaní
nepravdivá. Škoda a ušlý zisk sú samostatné, nepodmienené a odlišné kategórie, ako aj nároky, pretože
ušlý zisk predstavuje zmarenú zárobkovú príležitosť, ktorá by nastala pri pravidelnom chode udalostí.
Žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup nebol súčasťou územného konania a teda nie je časová
ani vecná súvislosť. Územné rozhodnutie vydáva výlučne stavený úrad, ako prenesený výkon štátnej

správy, nie obec v rámci výkonu samosprávy ako vyplýva zo stavebného zákona. Príčinou vzniku
žalobcom tvrdenej škody nemohli byť stanoviská žalovaného, na základe ktorých žalobca očakával
majetkový prínos a to z dôvodu, že účastníkovi konania v správnom (teda aj územnom) konaní nemôžu
byť iným orgánom dané záruky, či ubezpečenia, ako bude rozhodnuté v správnom konaní, v danom
prípade v územnom konaní. Žalobca v konaní nenapáda nepriaznivý následok územného konania, t. j.
zamietavé rozhodnutie o umiestnení stavby, ale stanoviská, ktoré neboli vydané stavebným úradom v

konaní o umiestenie stavby. K nesprávnemu úradnému postupu žalovaného došlo v čase pred začatím
stavebného konania, ktoré nie je v priamom a bezprostrednom vzťahu príčiny a následku vo vzťahu k
úplnej realizácii zamýšľaného podnikateľského zámeru žalobcu, ktorý záver zodpovedá aj zákonnému
postupu stavebného úradu, účastníkov územného konania podľa stavebného zákona a procesu konania
o povolení stavby (územného konania) a stavebného konania. Očakávania žalobcu spojené s vydanými

stanoviskami obce nemožno zamieňať s právoplatným (kladným) územným rozhodnutím, vydaným
stavebným úradom a nemožno ho zamieňať ani s právnou vetou vyslovenou NS SR v súvislosti s ušlým
ziskom, že došlo k strate „očakávaného zisku“. Konštatoval, že stanoviská nijako nesúvisia s konaním
na stavebnom úrade a nedošlo k nim vo fáze stavebného konania, preto argumentácia žalobcu o
príčinnejsúvislostistanovísksovznikomušléhozisku,sazakladánaničímnepodloženýchargumentoch,

zákonoch a právnom zdôvodnení žalobcu. V príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním škodcu musí
byť majetková ujma spôsobená tým, že škodová udalosť zasiahla do priebehu deja vedúceho k určitému
zisku a nielen tvrdené zmarenie zamýšľaného podnikateľského zámeru poškodeného (uznesenie NS
ČR zo dňa 25. 01. 2006, sp. zn. 25 Cdo 818/2005). Žalobca nesprávne odvodzuje ušlý zisk od jeho
konania mimo pôsobnosti stavebného úradu, ktorý rozhodoval o umiestnení stavby. Príčinou toho,

že došlo k vydaniu zamietavého rozhodnutia stavebného úradu, neboli jeho stanoviská, ale rozpor
návrhu na vydanie územného rozhodnutia s územným plánom mesta. Namietal tvrdenia žalobcu o
porušení princípu proporcionality, že súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov predložených stranami
neodôvodnene preferoval jeho skutkové tvrdenia a dôkazy.

8. Intervenient na strane žalovaného (ďalej aj ,,intervenient“) vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. V odvolaní
žalobca opakovane uvádzal skutočnosti, ktoré prezentoval v priebehu konania pred súdom prvej
inštancie a tendenčné vyjadrovanie žalobcu k odôvodneniu napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie
jasne a výstižne v odôvodnení uviedol všetky podstatné tvrdenia a právne argumenty strán, ako aj

skutočnosti, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a z ktorých vychádzal,
tiež ich správne vyhodnotil.

9. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného a intervenienta na strane žalovaného uviedol,
že pripomienky žalovaného k jeho odvolacím námietkam nie sú substancované v takom rozsahu a

intenzite, aby mohli spochybniť význam ním uvádzaných výhrad voči právnemu posúdeniu záverov
súdu prvej inštancie. K skutkovým okolnostiam a konštrukcii žalobného návrhu nezodpovedá, že
ušlý zisk odôvodňoval výlučne od predloženého znaleckého posudku, pričom ušlý zisk považuje
výsostne za otázku právnu. V celom konaní uviedol základné skutkové informácie (mimo rámec
znaleckého posudku), ktoré aj preukázal a pretože ich súd prvej inštancie v rovine právneho

posúdenia neakceptoval, v odvolaní poukázal na neudržateľnosť a nesprávnosť právneho posúdenia.
Otázku uplatneného nároku v časti ušlého zisku pokladal za meritórnu hmotno-právnu otázku, ktorú
sekundárne čo do odborného posúdenia v otázke základu, ako aj čo do odborného vyčíslenia
potvrdili aj závery znaleckého posudku č. 20/2009. Pretože súd prvej inštancie nepripustil navrhované
znalecké dokazovanie, neprislúcha žalovanému polemizovať so závermi znaleckého posudku.

Žalovaný nedisponuje odbornými znalosťami na posúdenie zodpovedaných otázok. Popieral tvrdenia
žalovaného vo vzťahu k významu znaleckého posudku a pre právne posúdenie, či ušlý zisk
vznikol, alebo nie. V konkrétnych skutkových okolnostiach zotrvával na odvolacích námietkach v
otázke nesprávneho právneho posúdenia vzniku ušlého zisku. Nesúhlasil s názorom žalovanéhoo nepravdivosti hodnotiaceho úsudku ohľadne obsahovej spojitosti v otázke odlišného nazerania
prvoinštančného súdu pri právnom hodnotení skutočnej škody a ušlého zisku. Nejedná sa o
skutkové tvrdenia, ktoré by bolo možné z hľadiska ich pravdivosti postupom podľa § 151 ods. 2

CSP poprieť, ale ide o myšlienkový postup v rámci právneho posúdenia skutkového stavu. Pretože
prvoinštančný súd odmietol jeho argumentáciu o vzniku škody v položke ušlého zisku, sú bez zásadného
významu úvahy žalovaného smerujúce k spochybneniu výpočtu ušlého zisku. Úspešnosť predaja je
v znaleckom posudku uvažovaná v časti 2.4.1 postupne - v priebehu 18 - 21 mesiacov s tým, že
realizácia projektu bola situovaná do obdobia prosperujúcej ekonomiky spoločnosti, preto znalecká

organizácia uvažovala s postupným predajom všetkých bytov a garáží. Výhrada žalovaného o (ne)
pravdivosti tvrdenia môže mať vplyv výlučne na vyčíslenie výšky ušlého zisku a nie na posúdenie
vzniku nároku čo do právneho základu. Ide o odbornú otázku, ktorú žalovaný nemôže napadnúť bez
rovnocenného posúdenia znalcom, ale protidôkaz žalovaný nepredložil. Argumentáciu žalovaného
považoval za špekulatívnu v zmysle, že nenapádal nepriaznivý následok územného konania, ale
predchádzajúce stanoviská, keďže zamietavé rozhodnutie o umiestnení stavby bolo jedine a výlučne

dôsledkom neprávneho obsahu územnoplánovacích informácii, ktoré mal k dispozícii a potvrdzovali
súlad územného plánu so zamýšľaným stavebným zámerom, čo sa neskôr ukázalo ako jediný vážny
dôvod na vydanie zamietavého územného rozhodnutia. Zamietajúce rozhodnutie žalovaného č. UR
8059/2007-MA zo dňa 24. 11. 2008 nepoukazuje na nesplnenie § 35 ods. 1 Stavebného zákona a
§ 3 ods. 4 písm. a) vyhlášky č. 453/2000 Z. z.. Účelové spochybňovanie ním uvádzaných tvrdení v

odvolaní je evidentné práve pri posúdení významu územno-plánovacích informácii, pri plnení ďalších
nadväzujúcich právnych a technických úkonov potrebných pre realizáciu zamýšľaného stavebného
zámeru. Žalovaný, ako aj ostatné stavebné úrady na území SR na internetovej stránke ponúkajú
predtlač územno-plánovacej informácie, ktorej význam sa pre stavebné konanie snaží žalovaný účelovo
marginalizovať. Žalovaný nevysvetlil význam a účel územno-plánovacej informácie, ktorú inzeruje a

ponúka občanom mesta. Taktiež zmätočne a neudržateľne argumentuje, keď neadekvátne spochybňuje
obsahový súvis stanovísk predchádzajúcich nadväzujúcemu rozhodnutiu o umiestnení stavby. K
otázke príčinnej súvislosti poukázal na zovšeobecňujúce stanoviská (R 21/1992, R 7/1979, R 28/2008),
pod režim ktorých je možné podradiť právne posúdenie príčinnej súvislosti a vzniku ušlého zisku v
posudzovanom prípade. Konštatoval žalovaným predkladané rozhodnutia NS ČR a NS SR nemajúce

charakter zovšeobecňujúcich stanovísk a právne vety z nich vytrhnuté, nepotvrdzujú žalovaným
prezentované právne posúdenie, ktoré vychádza z odlišných skutkových okolností. Z citovaných
rozhodnutí vyplýva zistenie, že poškodený by mal preukázať zabezpečenie predpokladov pre tzv.
„pravidelný chod vecí“, ktorý predstavuje skladbu okolnosti svedčiacich o tom, že v danom prípade sa
už začalo naplňovať konanie smerujúce k zamýšľanému stavebnému zámeru a výsledok by sa dostavil.

Poukázal na reálne napĺňanie úkonov - riešenie vlastníctva k pozemkom pod zamýšľanou stavbou, ktoré
predstavovalo vážnu vôľu uskutočniť stavebný a investičný zámer. Prejavom „pravidelného chodu veci“
bolovyhotovenie projektovejdokumentácievrátanevšetkýchformálno-procesnýchúkonovvyúsťujúcich
do podania návrhu na vydanie územného rozhodnutia. Nie je spravodlivé namietať priamosť a
bezprostrednosť vzájomného pôsobenia príčiny a následku len s poukazom na počiatočné štádium

stavebného konania, pretože bežný chod veci bol zmarený nesprávnym úradným postupom žalovaného
v tomto štádiu a výlučne k tomuto obdobiu je nutné posudzovať zákonné atribúty vzniku škody v príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom žalovaného. Vyjadrenie intervenienta na strane žalovaného
vzhľadom na jeho stručný obsah považoval za nepreskúmateľné, a preto nepovažoval za potrebné
polemizovať s postojom intervenienta obsiahnutým v jeho vyjadrení.

10. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379,
§ 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219
ods. 3 CSP a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým okresný súd žalobu vo zvyšnej
časti zamietol (druhý výrok) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil a v závislom výroku

o trovách konania (tretí výrok) podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

12. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovaniesprávnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozsudkom prvoinštančného súdu
odvolací súd konštatuje, že rozsudok v odvolaním napadnutom výroku (druhý výrok) je vecne správny
a z uvedených dôvodov ho podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

14. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa stotožňuje i s

odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, je zrozumiteľné, presvedčivé a logickým
spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektami, a
teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie
neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna
relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil
súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

15. Pretože odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá
kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 2 CSP
konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

16. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom odvolacieho konania zostal nárok žalobcu na ušlý
zisku, ktorého výšku žalobca preukazoval znaleckým posudkom č. 20/2009 vypracovaným znaleckou
organizáciou TACOMA Consulting s. r. o. zo dňa 17. 08. 2009. Súd prvej inštancie tento nárok žalobcu
zamietol so záverom, že vyjadrenia alebo stanoviská, ktoré žalovaný vydával sú nulitnými aktmi,
boli vydané v čase pred začatím stavebného konania a nie je možné akceptovať stav, kedy orgány

samospráv vydávajú na žiadosti fyzických, či právnických osôb stanoviská alebo vyjadrenia, ktoré nie
sú právne záväzné a na základe nich sú dávané odporúčania, či návody žiadateľov na postup pred
takýmito orgánmi. Žalobca v rámci podnikateľského zámeru dostal od žalovaného na svoju žiadosť
niekoľko krát uistene o tom, že jeho podnikateľský zámer spočívajúci v stavbe hromadných garáží na
územíMestaBanskáBystricajevsúladesúzemno-plánovacoudokumentáciou,ktorásaneskôrukázala

ako nepravdivá a následne došlo k zamietnutiu návrhu žalobcu na umiestnenie stavby. Okresný súd
konštatoval, že v situácii, kedy pred škodovou udalosťou s činnosťou podnikateľského zámeru žalobcu
sa síce začalo, avšak len vo fáze zhromažďovania potrebných listín na získanie stavebných povolení,
čo predstavovalo skutočnú škodu, ktorá bola žalobcovi aj priznaná, avšak ušlý zisk uplatnený žalobcom,
ktorého výšku preukazoval žalobca znaleckým posudkom hodnotil za nedostatočný, pretože vychádzal

iba z hypotetického predpokladu žalobcu, ktorý nepreukázal pravidelný beh vecí smerujúci k dosiahnutiu
zisku. Žalobcom predložené predbežné súhlasy vlastníkov o úmysle predať mu v budúcnosti pozemky,
na ktorých mal realizovať stavebný zámer a znalecký posudok vychádzali len z hypotézy, že stavebný
zámer bude uskutočnený v určitom čase, dôjde k stavbe, ktorú mal žalobca následne záujem odpredať
a tým dosiahnuť zisk. Prvoinštančný súd nepovažoval uvedené okolnosti za dostatočne preukazujúce,

teda že k zamýšľanému zisku by skutočne aj došlo. V danom prípade prvoinštančný súd konštatoval
neexistenciu priameho vzťahu príčiny a následku pri škode, ktorá mala spočívať v ušlom zisku, nedošlo
k preukázaniu bezprostrednosti a priamosti následku pri vzniku škody, pri porušení právnej povinnosti
z nesprávneho úradného postupu. Žalobcom vyčíslená škoda bola len hypotetická a predpokladala
absolútny úspech pri realizácii zamýšľaného stavebného zámeru, pričom vo fáze, kedy sa stavebné

konanie ani nezačalo, v rozhodovaní o umiestnení stavby bol návrh žalobcu zamietnutý a predmetné
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, preto nemožno uvažovať o priamom a bezprostrednom vzťahu
príčiny a následku medzi nesprávnym úradným postupom žalovaného a zamýšľaným stavebným
zámerom žalobcu. V danom prípade absentoval prvok bezprostrednosti a priamosti medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou s tým, že k nesprávnemu úradnému postupu žalovaného došlo v čase pred

začatím stavebného konania, ktoré je v priamom vzťahu príčiny a následku vo vzťahu k úplnej realizácie
zamýšľaného podnikateľského zámeru žalobcu.

17.Ušlýziskjestratoukonkrétnej,reálnejapreukázateľnejpríležitostizhodnoteniamajetku,avšaklenza
predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti

toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa istote (rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 29. 03. 2017, sp. zn. 5 Cdo/195/2015). V súlade s konštantnou judikatúrou súdov sa ušlý
zisk definuje ako ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodovej udalosti k
rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisksa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je tomu u skutočnej škody), ale
stratou očakávaného prínosu. Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť
na isto postavené, že pri pravidelnom behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej

udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku. Iba všeobecné tvrdenie o
strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského zámeru bez ďalšieho, nikdy nemôže
byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom
protiprávnej udalosti. Existencia ušlého zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná. V prípade ušlého
zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované také konkrétne

skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk
by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti t. j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého
zisku poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné urobiť
záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj reálnym. Nepreukázanie existencie
takýchto skutkových okolností, potom vedie k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní domáhal,
je skutočne iba „fikciou“. Aj v prípade ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie o ujmu,

ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti (uznesenie NS SR sp. zn. 4 MCdo 23/2008. Za
ušlý zisk nemožno považovať hypoteticky ušlý zisk, ktorý nemá žiadny konkrétny preukázateľný základ.
Ušlý zisk je stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len
za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existenciu
okolností toho, ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa istote (uznesenie

NS SR sp. zn. 4 Cdo 319/2008, 1 Cdo 76/2008). Pokiaľ sa žalobca odvoláva na znalecký posudok,
je potrebné poznamenať, že tento slúži ako dôkazný prostriedok v prípadoch, kedy sa na posúdenie
určitých čiastkových otázok vyžadujú špecifické odborné znalosti, právne posúdenie veci, t. j. či boli
alebo nie naplnené podmienky vzniku zodpovednosti za škodu a či je nárok žalobcu opodstatnený, je
však výlučne vecou súdu, a nie znalca. Nárok poškodeného a ušlý zisk, preto nemôže založiť znalecký

posudok, ale len preukázanie predpokladov vzniku nároku na náhradu škody. Znalec sa nevyjadroval k
otázkam fázy realizácie podnikateľského zámeru u žalobcu, vychádzal výhradne z údajov poskytnutých
žalobcom, z predpokladu voľných peňažných prostriedkov bez ďalšieho overenia správnosti údajov,
teda z ideálneho stavu, t. j. bez zdržania, omeškania, problémami s odkúpením pozemkov, dodávkami.
Taktiež predpokladal predaj všetkých bytových jednotiek, ako aj garáží, bez reálneho podloženia týchto

predpokladov. Znalec neuskutočnil žiadne šetrenie smerujúce k overeniu pravosti, správnosti a úplnosti
podkladov poskytnutých žalobcom, pri výpočte stavebných nákladov vychádzal zo zdrojov: interné,
vlastné databázy.

18. Podmienkami náhrady hypotetického ušlého zisku sú, že musí ísť o zisk dosahovaný spravidla

štatisticky dokázaný, zisk dosahovaný v určitom okruhu, oblasti podnikania, v ktorom je poškodený
aktívny, alebo v ktorom chcel začať aktivitu, od zisku by sa mala odpočítať časť zisku na korekcii
konkurenčných vplyvov a tiež musí byť splnený predpoklad a to existencia podmienok obdobných.

19. Odvolací súd dodáva, že tieto predpoklady, čo do základu nároku ušlého zisku, žalobca nepreukázal,

a preto sa plne stotožňuje so záverom prvoinštančného súdu o nedôvodnosti uplatneného nároku.
Žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k existencii ušlého zisku, pretože nepreukázal, že
by pri predpokladom chode vecí dosiahol tvrdený zisk, ktorý je aj podľa názoru odvolacieho súdu
hypotetický a nereálny. Podnikateľský zámer žalobcu nebol ,,dotiahnutý“ do takého štádia, kedy by bolo
možné považovať dosiahnutie prospechu z podnikania za vysoko pravdepodobné. Žalobca neuviedol

také skutkové okolnosti, ktoré by okrem znaleckého posudku preukazovali opodstatnenosť ušlého
zisku. Z uvedených dôvodov bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí nároku žalobcu v
časti ušlého zisku správne. Odvolací súd sa stotožňuje aj s konštatovaním prvoinštančného súdu o
absencii príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a prípadnou vzniknutou škodou vo
forme ušlého zisku. K nesprávnemu úradnému postupu žalovaného teda došlo v čase pred začatím

stavebného konania, ktoré nie je v priamom a bezprostrednom vzťahu príčiny a následku vo vzťahu
k úplnej realizácii zamýšľaného podnikateľského zámeru žalobcu. Stanoviská žalovaného boli vydané
pred začatím stavebného konania a boli vydané žalovaným ako orgánom samosprávy. Nejde o záväzné
rozhodnutia a tieto neboli vydané v procese konania o umiestnení stavby (územného konania). Z
uvedeného dôvodu žalobca nemohol pri pravidelnom behu vecí dôvodne očakávať úspešnosť realizácie

zamýšľaného stavebného zámeru a tým dosiahnutie zisku. Ďalej odvolací súd dodáva, že žalobcom
uvedené rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/2/2011 vychádzalo z odlišných skutkových okolností a
právnych záverov.20. Vo svetle uvedeného je potom argumentácia žalovaného v odvolaní neakceptovateľná a právne
neprijateľná.

21. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku, ktorým žalobu vo
zvyšnej časti zamietol (druhý výrok) ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

22. Súd prvej inštancie o náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovaný má právo na náhradu trov
konania v plnom rozsahu (tretí výrok). Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že

súd prvej inštancie o náhrade trov konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 CSP. Podľa názoru
prvoinštančného súdu žalovaný bol vo veci úspešný v plnom rozsahu, preto mu súd prvej inštancie
priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

23. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že prvoinštančný súd rozsudkom č. k. 13 C/64/2010 - 396 zo dňa
07. 06. 2012 (v poradí 1. rozsudkom), uložil žalovanému (pôvodne žalovanému 1/ - pozn. odvolacieho

súdu), povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.168,82 Eur v lehote 15 - tich dní od právoplatnosti rozsudku
(prvý výrok) a žalobu voči žalovanému 1/ vo zvyšku zamietol (druhý výrok). Ďalej okresný súd žalobu
voči žalovanému 2/ (Slovenskej republike - Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja
Slovenskej republiky, so sídlom Nám. Slobody 6, Bratislava, IČO: 30416094) zamietol (tretí výrok).
Prvoinštančný súd zároveň rozhodol, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením

(štvrtý výrok). Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 17Co/246/2012 - 495 zo dňa 28. 05.
2015 výrok rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým súd žalobu voči žalovanému 1/ vo zvyšku zamietol
(druhý výrok) zrušil a vec vrátil okresnému súdu v tomto rozsahu na ďalšie konanie. Výrok rozsudku
prvoinštančného súdu o povinnosti žalovaného 1/ zaplatiť žalobcovi sumu 2.168,82 Eur v lehote 15-tich
dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok) a výrok rozsudku, ktorým súd žalobu voči žalovanému

2/ zamietol (tretí výrok), potvrdil.
Následne okresný súd odvolaním napadnutým rozsudkom (v poradí 2. rozsudkom) žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 2.168,82 Eur od 07. 04. 2010 do 29.
06. 2015 v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok) a žalobu vo zvyšnej časti zamietol
(druhý výrok).

Z uvedeného vyplýva, že žalovaný (pôvodne žalovaný 1/) nemal vo veci plný úspech, ktorý sa v spore
sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej.
Podľa názoru odvolacieho súdu prvoinštančný súd nesprávne pri rozhodovaní o nároku žalovaného
na náhradu trov konania aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z
ustanovenia § 255 ods. 1 CSP s tým, že súd prvej inštancie ani nekonkretizoval, podľa ktorého odseku

ustanovenia § 255 CSP rozhodol.

24. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že súd prvej inštancie doposiaľ nerozhodol o nároku na
náhradu trov konania pôvodne žalovaného 2/ (Slovenskej republiky - Ministerstvo dopravy, výstavby
a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, so sídlom Nám. Slobody 6, Bratislava, IČO: 30416094)

a intervenienta na strane žalovaného (pôvodne žalovaného 1/), pričom súd prvej inštancie sa
nevysporiadal ani s náhradou trov (pôvodného) odvolacieho konania vedeného na Krajskom súde v
Banskej Bystrici pod sp. zn. 17Co/246/2012.

25. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania (tretí

výrok) podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec v tomto rozsahu vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

26. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní postupovať vo vyššie naznačenom smere, t.j. opätovne
rozhodne o náhrade trov konania (vrátane náhrady trov pôvodného odvolacieho konania).

27. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (391 ods. 2 CSP).

28. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu (prvý výrok) zostal nedotknutý (§

367 ods. 2 CSP).

29. V novom rozhodnutí rozhodne prvoinštančný súd i o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 CSP).30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).