Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 8, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/52/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214207537
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2214207537.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr.

Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so
sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1/ E. J., nar. XX.XX.XXXX a 2/ B. J.,
nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom E. K. č. XXX, obaja zastúpení JUDr. Patrikom Podhorským, advokátom,
so sídlom Zámocká 36, Bratislava, o zaplatenie 3.887,40 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 6.novembra 2017, č.k. 10C/511/2014-205, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v závislom výroku o

trovách konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie konanie v časti zaplatenia istiny vo výške
562,65 eur a v časti vyčísleného úroku z omeškania vo výške 115,73 eur zastavil a vo zvyšku žalobu
zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaným priznal náhradu trov konania
v celom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 3 ods. 1, § 51, § 52 ods. 3 a 4, § 53 ods. 1, 2 a
4, § 488, § 517 ods. 1 a 2, § 524 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), § 2 a § 4 zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, keď dospel k
záveru, že v danom prípade sa Slovenská sporiteľňa, a. s. ako banka a pôvodný veriteľ pri postúpení
pohľadávky žalovaných na inú osobu musí riadiť okrem všeobecných ustanovení OZ aj s ustanovením §
92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktorý umožňuje banke postúpiť pohľadávku aj inej osobe

ako banke, avšak po splnení určitých podmienok. Je potrebné uviesť, že pri tzv. bankových úveroch, kde
postupcomjebanka,jezároveňpreplatnépostúpeniepohľadávkynutnédodržaťpodmienkyustanovené
v § 92 ods. 8 cit. zákona. Keďže zákon pre platné postúpenie pohľadávky banky vyžaduje súčasné
splnenie oboch podmienok v zmysle § 92 ods. 8 cit. zákona tieto skutočnosti žalobca nepreukázal. Preto
podľa úvahy súdu postúpenie pohľadávky poukazujúc na § 39 OZ je neplatná. Je potrebné poukázať
na to, že banka má právo postúpiť pohľadávku z celého úverového vzťahu. Pre takýto postup banky
je však nevyhnuté pristúpiť v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej

mimoriadnej splatnosti celého úveru. Vyhlásiť predčasnú splatnosť bankového úveru je však výlučným
oprávnením banky, pričom toto oprávnenie môže banka realizovať ešte pred postúpením pohľadávky.
Toto oprávnenie žalobca nemá, keďže nemá bankovú licenciu. Preto aj nárok uplatnený žalobcom, ktorý
opiera o vyhlásenie mimoriadnej splatnosti je podľa úvahy súdu nárokom, ktorý nemá oporu v zákone, apreto súd nemôže takémuto právu poskytnúť ochranu. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti súd
dospel k záveru, že v danom prípade je namieste žalobu žalobcu zamietnuť. Rozhodnutie o trovách
konania sa opiera o § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa

pomeru jej úspechu vo veci, ako aj o § 262 ods. 2 CSP, podľa ktorého o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku a v závislom výroku o

trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zmeniť
a jeho žalobe vyhovieť v celom rozsahu, resp. rozsudok v napadnutých častiach zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V súvislosti s nedostatkom aktívnej legitimácie
poukázal na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení
pohľadávky spolu s podacími hárkami preukazujúcimi odoslanie týchto písomností žalovaným, ktoré bez
ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd

má povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu
a platnosť zmluvy o postúpení. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
11.06.2003, sp. zn. 4 Obo 210/2001, ako aj ďalšie rozhodnutia krajských súdov. Odvolateľ v súvislosti s
platným postúpením pohľadávky taktiež poukázal na bod 19.16. Všeobecných obchodných podmienok
(VOP), podľa ktorého klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť

akékoľvek svoje pohľadávky. Poukázal na ust. § 89 ods. 1 zákona o bankách, ktoré pripúšťa úpravu
vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92
ods. 8 zákona o bankách nevylučuje odchylnú úpravu vzájomných vzťahov a zmluvné strany si dohodli
otázkupostúpeniaodchylneodpredmetnéhozákona,atovbode19.16.VOP.Napodporusvojichtvrdení
poukázal aj na početné rozhodnutia krajských súdov. Mal za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne

právne posúdil, ak posúdil, že pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku (resp. ako je uvedené
v Dôvodovej správe k ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému
dlhu) predstavuje len splatné splátky úveru a len tieto tvoria pohľadávku zodpovedajúcu nesplácanému
dlhu žalovaného zo zmluvy o úvere. Považoval za nesporné, že dlh žalovaných vznikol už splnením
záväzkupostupcu,t.j.dlhžalovanýchvznikolužposkytnutímdohodnutejsumypeňažnýchprostriedkovv

prospech žalovaných. Dohoda zmluvných strán o vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov s úrokmi
v pravidelných mesačných splátkach nemá žiadny vplyv na výšku alebo existenciu dlhu dlžníka, týka
sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa. Pohľadávka zodpovedajúca
nesplácanému dlhu zo zmluvy o úvere podľa názoru odvolateľa predstavuje zostatok dlhu žalovaných,
ktorý vznikol poskytnutím peňažných prostriedkov v prospech žalovaných, t.j. takúto pohľadávku tvoria

nielen nezaplatené a splatné splátky úveru, ale aj nezaplatené a doposiaľ nesplatné splátky úveru. V
nadväznosti na uvedené bol toho názoru, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je
podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Uviedol, že ani zo samotného znenia ust. § 92 ods. 8
zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá
je už splatná. Ak by zákonodarca v predmetnom ustanovení mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na

inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný, potom by druhá veta ustanovenia § 92 ods. 8 zákona
o bankách bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko v prípade, ak by dlžník pred postúpením
pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane príslušenstva, tak by
už banka nemala čo postupovať a teda banka by ani nemala aké právo uplatňovať. Ďalej uviedol, že
postupcasvojeoprávneniepristúpiťkvyhláseniumimoriadnejsplatnostinevyužilamimoriadnusplatnosť

úveruvyhlásilažžalobca,atopodanímzodňa06.02.2013,označenýmakovýzvakúhradeaoznámenie
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Považoval za nesporné, že spolu s postúpenou pohľadávkou
na neho prešli všetky práva s touto pohľadávkou spojené, teda aj právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
úveru. uviedol, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s jeho aktívnou legitimáciou ako
postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že jeho účelom je

úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok,
ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Ak by
zákonodarca mienil v citovanom ustanovení upraviť podmienky, ktorých splnenie je potrebné na platné
postúpenie pohľadávky veriteľa, tak by to zároveň premietol do poznámky pod čiarou k ustanoveniu §
4 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch, a to jednoznačným odkazom na ustanovenie § 92 ods. 8

zákona o bankách. Zákonodarca však pri postupovaní pohľadávok neodkazuje na ustanovenie § 92 ods.
8 zákona o bankách, ale na ustanovenie § 524 OZ. Norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 zákona o bankách
nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovaným, ale
administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 zákona obankách. Z vyššie uvedeného podľa jeho názoru vyplýva, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi
v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 10C/511/2014 bolo zaplatenie
3.887,40 eur s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie konanie v časti
zaplatenia istiny vo výške 562,65 eur a v časti vyčísleného úroku z omeškania vo výške 115,73 eur
zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaným

priznal náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

6. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie

v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania.

7. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým

záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre

ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
Na zdôraznenie správnosti záverov súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

8. V zmysle Dôvodovej správy k zákonu o bankách mal zákonodarca úpravou § 92 ods. 8 zákona o
bankách na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú

dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie malo banku motivovať k tomu,
aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru
dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky,
poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie
banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane

spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek,
počas trvania záväzkového vzťahu, postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá
napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Takéto konanie banky by sa priečilo
účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne
právnym predpisom upravenou činnosťou.

9. V predmetnej veci je právnym problémom otázka platnosti či neplatnosti právneho úkonu postúpenia
pohľadávky podľa § 39 OZ, teda či podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu
žalovaného na tretiu osobu, ktorá nie je bankou (žalobca) podľa § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách
musia byť splnené, aby došlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému (žalovaným)

na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok, alebo v prípade ich nedodržania prichádza sankcia v
podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonu postúpenia.

10. Súd prvej inštancie sa veľmi podrobne vyporiadal so všetkými relevantnými dôvodmi týkajúcimi sa
neplatnosti právneho úkonu o postúpení pohľadávky a odvolací súd s uvedenými argumentmi v celom

rozsahu súhlasí.

11. Odvolací súd konštatuje, že v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 veta prvá
zákona o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenievrozporesozákonom(vtomtoprípadesozákonomobankách),kedyjepostúpeniepohľadávkyvzmysle
§ 525 ods. 2 OZ vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ.

12. Pokiaľ odvolateľ poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 210/2001, tak
odvolací súd poukazuje na to, že sa jedná o judikát v obchodno-právnom spore staršieho dáta,
ktorého závery v súčasnosti nie je možné aplikovať v oblasti spotrebiteľského práva, ktoré spočíva na
diametrálne odlišných (až protichodných) princípoch ako právo obchodné. Uvedený judikát nevylučuje
(a ani nemôže) možnosť súdneho prieskumu platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky najmä v

prípade, keď samotná právna úprava postúpenia pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka obsahuje
ustanovenia o zákaze postúpenia (§ 525 OZ). Je preto logické, že ak bola postúpená pohľadávka v
rozpore so zákonom, nemožno uvedené konvalidovať ani včasným a riadnym oznámením o postúpení
pohľadávky dlžníkovi. Je potrebné si uvedomiť, že oznámením postúpenia pohľadávky, ktoré je
adresované dlžníkovi, dochádza v prvom rade k tomu, že postupca vyvolá zmenu osoby oprávnenej
prijať plnenie a zároveň berie na seba riziko vyplývajúce z toho, že i v prípade neplatnosti zmluvy o

postúpení pohľadávky splní dlžník dlh tretej osobe (postupníkovi). Samotným postúpením pohľadávky
však nedochádza k inej zmene záväzku než v osobe veriteľa a v prípade, že zmluva bola neplatná,
dochádza k tomu, že k veriteľovi pristupuje ďalšia osoba oprávnená prijať plnenie s účinkami i pre
pôvodného veriteľa.

13. K odvolateľovej argumentácii ohľadne jeho námietky, že § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje
výnimky z bankového tajomstva a nie podmienky pre platné postúpenie pohľadávky, odvolací súd udáva,
že aj keď je uvedené ustanovenie § 92 systematicky zaradené do štrnástej časti právneho predpisu
s názvom „Bankové tajomstvo“, nemožno len na základe tohto zaradenia bez ďalšieho usudzovať, že
zákonodarca pri úprave postúpenia pohľadávky bankou na nebankový subjekt mal riešiť výlučne len

otázku ne/porušenia bankového tajomstva. Pokiaľ by bolo uvedené cieľom, nič by nebránilo tomu, aby to
v znení zákona výslovne uviedol (napr. porovnaj novelu zákona o bankách účinnú od 01.01.2017 zákon
č. 299/2016 Z.z. - sprísnenie pravidiel pre postúpenie pohľadávok bánk zo spotrebiteľských úverov a
úverov na bývanie podľa osobitného predpisu). Ako už bolo uvedené, podmienky platného postúpenia
pohľadávky banky a podmienky možnosti prelomenia bankového tajomstva sa vzájomne nevylučujú,

práve naopak, sa prekrývajú.

14. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu, a to najmä
na závery obsiahnuté v rozhodnutiach sp. zn. 8 Cdo 32/2017 zo dňa 28.03.2018, sp. zn. 7 Cdo 26/2017
zo dňa 28.03.2018 a sp. zn. 1 Cdo 147/2017 zo dňa 24.04.2018.

15. Z dôvodu, že odvolacie dôvody žalobcu boli neopodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky
v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380
ods. 2 CSP), preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, ako aj v závislom
výroku o trovách konania, keď súd správne o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255

ods. 1 CSP a vo veci úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania, z dôvodu vecnej
správnosti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, nakoľko v odvolacom konaní boli v celom rozsahu

úspešní žalovaní, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).

17. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).