Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, January 26, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoE/107/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2204898891
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2204898891.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25,
zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti povinnej: V. O.,
nar. X. T. XXXX, bytom K. XXX, G. K., za účasti súdneho exekútora: JUDr. Vladimír Sucháček, Kutlíkova
17, Bratislava, o vymoženie 232,36 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu
Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 26. januára 2012 č. k. 11Er/1160/2004-21, EX 304/2004 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie z a m i e t a .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a oprávnenej

uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov exekučného konania vo výške 101,23 eur k rukám súdneho
exekútora JUDr. Vladimíra Sucháčeka. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovení § 103
ods. 1 O. s. p. (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení - Občianskeho súdneho
poriadku), § 41 ods. 2 písm. c/, 44 ods. 6, § 57 ods. 1 písm. g/, ods. 2, § 58 ods. 1, §196, § 200 ods. 2,
§ 203 ods. 1, § 240 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení platnom a účinnom do 30. 11. 2006,
resp. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže Exekučného poriadku), § 22 ods. 2, § 23, § 31 ods. 1,

§ 37 ods. 1, § 39 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení),
§ 1, § 2 ods. 1, § 3, § 14, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1, § 23, § 25, § 27a ET (vyhl. č. 288/1995 Z. z. o
odmenách a náhradách súdnych exekútor v znení účinnom do 30. 4. 2008, keď mal vecne za to, že
notárska zápisnica, ktorá tu mala byť exekučným titulom, nezodpovedá požiadavkám, ktoré na ňu ako na
spôsobilý exekučný titul kladie E. p. Je v rozpore so zákonom, nemá vlastnosť materiálnej vykonateľnosti
a na jej základe nie sú splnené zákonné podmienky na vedenie exekúcie. Jej skutkovým a právnym

základomjezmluvaoúverespísanámedzioprávnenouapovinnou,pričomobsahujesplnomocneniepre
splnomocnenca. Súd prvého stupňa sa zaoberal rozporom záujmov povinnej a splnomocnenca, ktorý je
ako vyplýva zo zmluvy o úvere zmluvných partnerom oprávnenej. Splnomocnenie pre splnomocneného
advokáta už bolo súčasťou predtlačenej zmluvy o úvere a už v tomto splnomocnení bolo priamo
meno splnomocnenca povinnej zakompované. Pri uzatváraní zmluvy o úvere nemala povinná možnosť
výberu svojho zástupcu, čím bola podstatným spôsobom obmedzená jej zmluvná voľnosť. Takýto výber

splnomocnenca nenasvedčuje tomu, že tento bude hájiť záujmy povinnej osoby, ale naopak nasvedčuje
tomu, že bude hájiť predovšetkým záujmy oprávnenej. Zástupca mal hájiť záujmy splnomocniteľa, v
tomto prípade v súvislosti s návratnosťou úveru a nie iniciovať spísanie zápisnice ako exekučného titulu
v prospech oprávnenej. Súd prvého stupňa poukázal tiež (súd prvého stupňa) na rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3 Cdo/164/1996, v zmysle ktorého súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe
titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcie podľa titulu, ktorý

tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i
bez návrhu zastavená. Preto, keďže v prejednávanej veci existujú podmienky na zastavenie exekúcie,súd prvého stupňa o zmene exekútora nerozhodol a nerozhodol ani o návrhu súdneho exekútora na
zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného. Pri priznaní odmeny súdneho exekútora sčítal dĺžku
trvania výkonu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti vyjadrených v minútach, čo predstavuje 4 začaté

hodiny, a preto mu priznal odmenu za 4 začaté a nie 5 začatých hodín, ako si to súdny exekútor uplatnil
a vyčíslil, keď v zmysle ustálenej judikatúry pri výpočte odmeny je určujúci čas potrebný na vykonanie
exekúcie bez zreteľa a na počet úkonov, ktoré si exekúcia vyžaduje.

Proti tomuto uzneseniu podala len oprávnená včas odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia a

vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom by sa v exekúcii malo pokračovať. Súdu
prvého stupňa vytkla predovšetkým rozhodovanie nad rámec zverenej právomoci, odňatie možnosti
účastníka konať pred súdom, nedostatočné zistenie skutkového stavu bez vykonania náležitého
dokazovania a založenie jeho rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci, keď uviedla, že
exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo

pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Poukázala na
skutočnosť, že bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad
úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Ak
potom notár neodmietne vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade
úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Exekučný súd mal preto s exekučným titulom - notárskou

zápisnicou nakladať ako s rozsudkom všeobecného súdu. Tiež tvrdila, že plnomocenstvo nie je možné
považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň
aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok podľa O. z.

Súčasne s odvolaním potom oprávnená (alternatívne) navrhla s poukazom na ustanovenie § 109 ods.

1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné
konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie -
pozn. odvolacieho súdu) konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SD“)
prejudiciálne (predbežné) otázky v nasledujúcom znení :

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinná ani súdny exekútor odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú
vec (zastavenia exekúcie) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom

predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel
k záveru, že obom návrhom oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok SD,
resp. ÚS SR nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba považovať za
správne. Súd prvého stupňa si totiž otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii
zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i objektívne presvedčivo zdôvodnil a

žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať
návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky na SD (za

pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., resp. i písm. b/).

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Vyššie citované ustanovenie potom prerušenie konania podmieňuje záverom exekučného súdu o
existencii rozporu všeobecne záväzného právneho predpisu týkajúceho sa prejednávanej veci s
ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, pričom
rozhodnutie vo veci exekučný súd podmieni zaujatím stanoviska ÚS SR k ním formulovanému záveru.

Inak povedané, postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. predpokladá vznik dôvodných
pochybností o súlade určitého ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu s uvedenými
právnymi aktmi, pričom k takýmto pochybnostiam má dospieť samotný súd bez ohľadu na názor
účastníka konania, keď zákon v danom prípade hovorí dokonca o povinnosti súdu tak učiniť (prerušiť
konanie a predložiť vec ÚS SR). V tomto konaní sa však nebolo možné stotožniť s názorom odvolateľky
snažiacej sa presvedčiť súd o potrebe posúdenia súladnosti § 44 ods. 2 E. p. z pohľadu možného

opakovaného uskutočňovania revízneho postupu bez akejkoľvek časovej limitácie, nakoľko aj v zmysle
skoršej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu na takýto postup nevznikol dôvod, keďže tu otázka
aplikácie dotknutého ustanovenia sporná nie je a ani nikdy nebola (z pohľadu odvolacieho súdu a
nie účastníčky tvrdiacej opak). K tomuto totiž odvolací súd uvádza už pre odvolateľku (vzhľadom na
značný počet konaní kde táto vystupuje na strane oprávnenej osoby) notoricky známu skutočnosť, že

v praxi súdov musí platiť, že odobrenie exekúcie je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí
rozpor so zákonom u žiadnej z troch listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie,
a to 1) žiadosť o udelenie poverenia, 2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom
naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (napr. zamietnutie žiadosti o poverenie, či v tomto prípade
aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie príslušného nesúladu čo už i len u jednej z nich, kde

je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh
alebo titul. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade
titulu ktorý odporuje zákonu. Takto je to i v prípade nevyužitia hneď niekoľkých inštitútov, ktorými
mohol účastník rozhodcovského konania dosiahnuť nápravu rozhodnutia, poprípade alternatívu konania
(medzi ktoré patrí napr. vyvolanie konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku či podanie námietky

predpojatosti rozhodcu a pod.), kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania
sa s plnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do
pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže
rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd
môže zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže však za určitých okolností

tomuto titulu odoprieť vykonateľnosť.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12
v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento

súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj

opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku
3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskémuštátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred
tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a domáhať sa tiež predloženia predbežnej otázky
SD,čorovnakoplatíomožnostivnútroštátnehosúdukonanieprerušiťanaSDsaobrátiť,akvnútroštátny
súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak tento
je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť,

resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej
otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ, a to podmienky
sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o
predbežnejotázkejeprerozhodnutievnútroštátnehosúdunevyhnutné(čižežebeztakéhotorozhodnutia
hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v
rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy

členských štátov Európskej únie jednotný).

O taký prípad ale v prejednávanej veci, pri dôslednom riadení sa vyššie citovanými ustanoveniami
vnútroštátneho práva Slovenskej republiky (citovanými aj súdom prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom prvého

stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež porovnaj najmä obsah odôvodnenia
napadnutého uznesenia), nešlo a ani ísť nemohlo.

Bol to vnútroštátny súd, ktorý bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení
Smernice, resp. Charty základných práv Európskej únie (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné

rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia
vyplýval práve taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné
otázky majúce sa podľa oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd (ako súd nachádzajúci sa v
pozícii súdu oprávneného prijať konečné rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného
prostriedku proti nemu aj mienil prijať (a to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým súdom prvého

stupňa a opierajúcim sa výlučne o komunitárne právo). Ani jeden z takýchto predpokladov však v
prejednávanej veci naplnený nebol.

Bolo tomu tak predovšetkým preto, že predbežnými otázkami sformulovanými oprávnenou sa podsúval
výklad, ktorý súd prvého stupňa a ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal. Nastolením požiadavky

na výklad predbežných otázok sa pritom evidentne zastieral fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k
oprávnenouneprijímanémupostupupriamymuplatnenímSmernice,aleuplatnenímnoriemslovenského
spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie si prakticky
vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súvislosti porovnaj najmä zákon č.
150/2004 Z. z. novelizujúci O. z. s účinnosťou odo dňa 1. apríla 2004 a prinavracajúci do základného

predpisu občianskeho práva ustanovenia §§ 52 - 60 - inak číselným označením paragrafov časť zo
zákona ešte ku dňu 1. januáru 1992 vyradených ustanovení, v tomto prípade však samozrejme s celkom
iným než pôvodným obsahom) a ani odvolací súd nemal prečo uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy
neakceptovať.

Krajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa
problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ)
na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany
spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej
úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa. Výkladom príslušného článku ZFEÚ a contrario

(opakom)pretotrebadospieťkzáveru,ževyššíštandardochranyspotrebiteľa(normaminavnútroštátnej
úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých Slovenskou republikou
napadnuteľný) nie je. Odhliadnuc i od aspektu správnosti resp. nesprávnosti prekladu Smernice do
slovenského jazyka súčasťou slovenského právneho poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy
oprávnenej a povinného bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej

podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek
4 rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné
(a preto i podľa ďalšieho odseku 5 za neplatné), ktorému je vlastné, že je len demonštratívny (čižepríkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu porovnaj aj použitie výrazu „najmä“
v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej podobe preto predstavovala taký
základ pre riešenie otázok, ktoré majú byť predostreté SD, ktorý bol jednak na úprave v Smernici

relatívne autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo nič vytknúť.

Návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SD (a ÚS SR) tak
neboli opodstatnenými a odvolací súd preto takéto návrhy zamietol.

Zpohľadudôvodnostirozhodnutiaspôsobomvyplývajúcimznapadnutéhouzneseniapotompodstatným
bolo, že súd prvého stupňa sa na dostatočnej argumentačnej úrovni vyporiadal s otázkou
akceptovateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu, resp. najmä splnomocnenia, ktoré
obsahuje zmluva o úvere. Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie
v prejednávanej veci ťažiskovou a platilo tu pomerne jednoduché pravidlo, že relevantný exekučný titul
vychádza z prijateľných zmluvných podmienok a naopak z neprijateľných podmienok len titul existujúci

tu iba formálne, ktorý je z právneho hľadiska nulitný.

V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, podľa ktorého zmluvné dojednanie (zmluvy
o úvere č. 1510014 z 26. februára 2004), podľa ktorého povinná osoba splnomocnila advokáta Mgr.
Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice, t. j. najmä na uznanie jeho záväzku z úveru tak,

aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo
pre exekúciu na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou. Nakoľko povinná nesplnila záväzok zo zmluvy, bola spísaná notárska zápisnica,
v ktorej Mgr. Tomáš Kušnír (samozrejme) celý dlh uznal, čo do základu aj do výšky a zároveň vyhlásil,
že dlh, ktorý je opísaný v notárskej zápisnici splatí v lehote do 16. augusta 2004 (bez akéhokoľvek

vyjadrenia povinnej, či je pre ňu takýto termín splniteľný čo i len čiastočne), v opačnom prípade vyjadril
súhlas s použitím notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Predovšetkým totiž treba naďalej trvať na tom, že už v čase uzavretia Zmluvy oprávnenej a povinnej
muselo byť jasne vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak ako na zmluvu spotrebiteľskú,

keď odvolací súd sa musel zároveň stotožniť so závermi súdu prvého stupňa opretými o ustanovenie
§ 53 ods. 1 O. z., ktoré obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a rovnako i ods. 4 a 5 vyššie citovaného zákonného
ustanovenia, čo vyvodilo stav, podľa ktorého je bez nádeje na úspech obhajoba exekučného titulu

(notárskej zápisnice) obsahujúcej splnomocnenie pre Mgr. Tomáša Kušníra, daného povinnou na
uznanie jej dlhu voči oprávnenej.

I podľa názoru odvolacieho súdu totiž za korektnú a tiež zodpovedajúcu zmyslu právnej úpravy nemožno
považovať interpretáciu príslušného ustanovenia VOP predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo

presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy
a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné
vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešnej povinnej)
treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych
štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto

nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Zhrnúc uvedené je namieste vysloviť záver, že zmluvná podmienka, ktorá tvorí problematiku sporu, je v
hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, robí z povinnej slabšiu zmluvnú stranu v právnom vzťahu
vyplývajúcom zo spotrebiteľskej zmluvy a súčasne sa takáto zmluvná podmienka prieči dobrým mravom.

Na základe uvedených právnych úvah, a tiež skutočnosti, že zmluvné dojednanie je neprijateľné,
spôsobujúce hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v
neprospech spotrebiteľa, keďže vykazuje rysy neprijateľnosti, pretože prakticky neodvolateľne ju núti
poveriť Mgr. Tomáša Kušníra rozhodovaním o výkone celej exekúcie, odvolací súd nemohol dospieť k
inému záveru než k tomu, ku ktorému dospel už pred ním súd prvého stupňa, čiže konečnému záveru

o potrebe vyhodnotenia takéhoto dojednania za neprijateľnú (a preto neplatnú) zmluvnú podmienku.Odvolací súd na podklade uvedeného v zmysle § 251 ods. 4, § 219 ods. 1, 2 O. s. p. napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil vo veci samej (vyhlásenia exekúcie za
neprípustnú a jej následné zastavenie).

O trovách odvolacieho konania potom odvolací súd nerozhodoval, keď mu rozhodnúť neumožnila
absencia takéhoto rozhodnutia v rozhodnutí súdu prvého stupňa, preto bude povinnosťou súdu prvého
stupňa rozhodnúť i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 4 O. s. p.).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2001 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.