Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, December 6, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/96/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5808899563
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:5808899563.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo
Tvrdošín, so sídlom v Tvrdošíne, Trojičné námestie 185, 2/ V.. V. D., bývajúceho v U., R. XXX, obaja
zastúpení JUDr. Veronikou Leppovou, advokátkou v Tvrdošíne, Medvedzie 45/19, proti žalovaným 1/ I..
D. F., bývajúcemu v W., D. XXX, 2/ PROFISTAV-MM, s. r. o., so sídlom v Trstenej, Osadská 679/15, IČO:
36 399 752, zastúpenej JUDr. Petrom Vevurkom, advokátom so sídlom v Námestove, Ul. Mieru 312/13,

o vypratanie pozemku, vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 5 C 37/2008, o dovolaní
žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 27. októbra 2015 sp. zn. 5 Co 189/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaní majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom z 12. januára 2015 č. k. 5 C 37/2008-626 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby bola žalovanému 1/ uložená povinnosť vypratať pozemky, a to
časť PKN parc. č. XXXX/a, zapísanej v PKN vložke č. XXX katastrálne územie B., ktorá je identická s
CKN parcelou č. XXXXX/XX ostatné plochy o výmere 1515 m2, C KN parcelou č. XXXXX/XX - ostatné
plochy o výmere 486 m2, C KN parcelou č. XXXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 27 m2,
C KN parcelou č. XXXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 15 m2, C KN parcelou č. XXXXX/

XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 82 m2, C KN parcelou č. XXXXX/XX - zastavané plochy a
nádvoriaovýmere43m2aCKNparcelouč.XXXXX/XX-zastavanéplochyanádvoriaovýmere308m2,
ktorébolizameranégeometrickýmplánomV..N.W.č.33/2005,azároveňrozhodol,žeotrováchkonania
rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vec právne posúdil podľa
§ 123, § 126 ods. 1 a § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako i ustanovenia § 9 zákona č. 2/1958
Sb.n. SNR o úprave pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov,

komposesorátov a podobných útvarov (ďalej len „zákon č. 2/1958 Sb.n. SNR"). Súd prvej inštancie v
odôvodnení okrem iného uviedol, že žalobca 2/ nepredložil do vyhlásenia rozsudku žiadnu darovaciu
ani inú zmluvu, ktorá by preukazovala jeho vlastníctvo k pozemku. Vo vzťahu k žalobcovi 1/ konštatoval,
že tento sa nedomáhal vypratania pozemku vzhľadom na svoje postavenie pozemkového spoločenstva,
v rámci ktorého je jeho úlohou hospodáriť so spoločnou nehnuteľnosťou a spravovať ju, ale na základe
tvrdenia, že je vlastníkom, čo však v konaní nepreukázal. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal

na § 9 zákona č. 2/1958 Sb.n. SNR, v zmysle ktorého sa vlastníkom predmetného lesného pozemku stali
jednotliví členovia zrušeného útvaru - pozemkového spoločenstva Bývalí urbárski vlastníci spoločného
majetku Tvrdošín (ďalej len „Útvar"). Žalobca 1/ ako právnická osoba potom nemôže byť právnym
nástupcom vlastníka, zapísaného v pozemkovej knihe, pretože zákonom č. 2/1958 Sb.n. SNR sa jeho
vlastníctvo pretransformovalo na vlastníctvo jednotlivých členov urbáru. Súd prvej inštancie dodal, že
žalobca 1/ nijakým spôsobom nepreukázal (napr. zoznamom svojich členov, resp. členov zrušeného

Útvaru), že jeho jednotliví členovia sú totožní s členmi pôvodného spoločenstva, resp. sú ich právnyminástupcami. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O.s.p.").

2. Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Žiline rozsudkom z 27. októbra 2015 sp. zn. 5 Co 189/2015
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj s odôvodnením prvoinštančného rozsudku a preto sa
v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. obmedzil len na konštatovanie správnosti odôvodnenia
prvoinštančného rozsudku. Skonštatoval, že súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne odôvodnil, v

čom videl nedostatok aktívnej vecnej legitimácie oboch žalobcov, pre ktorú skutočnosť žalobný návrh
zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 4 v spojení s § 151 ods. 3 O.s.p.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie, ktorého prípustnosť odvodzovali
z ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ a § 238 ods. 2 O.s.p. Dovolanie odôvodnili tým, že konanie súdu
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/

O.s.p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Uviedli, že odvolací súd svoje odôvodnenie doslova skopíroval z odôvodnenia prvoinštančného súdu
a vôbec sa nezaoberal a neakceptoval ich odvolanie a navrhnuté dôkazy, čo bolo v príkrom rozpore
so závermi uvedenými v rozsudku najvyššieho súdu vydaného v rámci tohto konania. Súdy nižších
inštancií nekonali v intenciách zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu. Vo vzťahu k aktívnej legitimácii

žalobcu 2/ dovolatelia uviedli, že ako vyplýva zo zákona č. 97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách,
V.. V. D. ako predseda urbáru Tvrdošín musel byť vlastníkom podielu na spoločnom nedeliteľnom
majetku, pretože predsedom urbáru môže byť iba spoluvlastník spoločného urbárskeho majetku. Jeho
aktívna legitimácia v danom spore bola preto preukázaná. Dovolatelia konštatovali, že súdy nižších
inštancií dospeli na základe vykonaného dokazovania k odlišnému právnemu záveru ako najvyšší

súd, pričom nesprávnosť právneho posúdenia sa týkala otázky vlastníctva urbárskych pozemkov a
právneho nástupníctva žalobcu 1/ po Útvare. Taktiež súdy nesprávne právne posúdili postavenie jeho
členov ako podielnikov spoločného urbárskeho majetku a postavenie súčasných členov žalobcu 1/.
Dovolatelia tiež poukázali na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") sp.
zn. III. ÚS 194/2012 (ďalej len „Nález"), ktorým bolo v obdobnej vlastníckej právnej veci konštatované

porušenie práva žalobcu 2/ na ochranu vlastníctva a ďalších práv. Ústavný súd v uvedenom Náleze
okrem iného konštatoval, že vlastníkom nehnuteľností zapísaných v PKN vložke č. XXX katastrálne
územie B. bol Útvar ako právnická osoba, pričom jeho členom - jednotlivým fyzickým osobám - patrili
len príslušné podiely na spoločnom majetku. Taktiež dovolatelia poukázali na záver ústavného súdu,
podľa ktorého je žalobca 1/ právnym nástupcom Útvaru a v ktorého prípade nejde o novovytvorený

subjekt v zmysle § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 181/1995 Zb. o pozemkových spoločenstvách (ďalej
len „zákon č. 181/1995 Zb."). Dovolatelia konštatovali, že v prípade rozhodnutia odvolacieho súdu ide
o tzv. prekvapivé rozhodnutie, čím došlo k porušeniu zásady právnej istoty účastníkov konania, ktorej
súčasťou je i predvídateľnosť súdnych rozhodnutí. Poukázali na nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, čoho následkom je jeho nepreskúmateľnosť. V ďalšej

rozsiahlej časti dovolania dovolatelia rovnako ako vo svojom odvolaní popísali historické súvislosti
urbárskeho majetku v Tvrdošíne, z čoho sami vyvodzovali, že Útvar mal právnu subjektivitu a urbárske
nehnuteľnosti boli jednoznačne v jeho vlastníctve a nie v podielovom spoluvlastníctve jeho členov a
zároveň, že žalobca 1/ je právnym nástupcom Útvaru, pretože jeho činnosť bola obnovená už v roku
1991, najmä s ohľadom na § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 181/1995 Zb. Dovolatelia navrhli rozhodnutia

súdov nižších inštancií zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalovaná 2/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že dovolanie žalobcov je v celom rozsahu
nedôvodné. Všetky argumenty žalobcov už boli opakovane preskúmané súdmi, pričom odvolací súd sa
dôsledne vysporiadal s danou problematikou, a teda nie je daný dovolací dôvod podľa § 237 ods. 1 písm.

f/ O.s.p. Uviedla, že toto ustanovenie možno dávať do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou
súdu, a nie s jeho právnym posúdením veci. Keďže konanie súdov oboch inštancií nie je postihnuté ani
jednou z procesných vád podľa § 237 ods. 1 O.s.p., dovolanie žalobcov nie je dôvodné. Navrhla preto,
aby najvyšší súd dovolanie žalobcov zamietol a zaviazal ich k náhrade trov dovolacieho konania.

5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej len
„C.s.p."). Najvyšší súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
úpravy z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p. (podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona.Keďže však dovolanie v prejednávanej veci bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho
prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania dovolania, teda podľa
príslušných ustanovení O.s.p. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných

princípov C.s.p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby
bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov dovolacieho
konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1, 2
C.s.p.), ako aj o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva
(Čl. 3 ods. 1 C.s.p.).

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu,
v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 427 ods. 1 C.s.p.), zastúpená advokátom (§ 429
ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C.s.p.) skúmal, či sú dané procesné
predpoklady pre to, aby uskutočnil meritórny dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia a konania,
ktoré mu predchádzalo.

7. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie.
Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno - v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom
výslovne stanovených - napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť.
Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že

dovolanie nie je „ďalším odvolaním" a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné
preskúmať akékoľvek rozhodnutie (por. napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012,
2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu

spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho
stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,
za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky
štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

9. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§
236 ods. 1 O.s.p.).

10. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak

smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods.
1 O.s.p.), alebo proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho
súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo proti rozsudku, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

11. Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom dovolania i uplatnenými
dovolacími dôvodmi. Obligatórne, bez ohľadu na dovolacie námietky (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá

procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež inými vadami len vtedy, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

12. Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo

uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci
súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak
sanepodalnávrhnazačatiekonania,hocipodľazákonabolpotrebný,prípadodňatiamožnostiúčastníka
konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

13. Dovolatelia vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietali a tieto vady nevyšli najavo
ani v dovolacom konaní.14. Vzhľadom na námietky dovolateľov a tiež s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá
O.s.p., dovolací súd kládol dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu dovolatelia v dovolaní namietali
(§ 237 písm. f/ O.s.p.), a to , že im bola odňatá možnosť konať pred súdom, lebo opätovne nedošlo zo

strany súdov nižších inštancií k riadnemu a vyčerpávajúcemu odôvodneniu ich rozhodnutí, ako aj, že ich
rozhodnutia boli prekvapivé, pretože rozhodli odlišne od právnych záverov Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyslovených v jeho uznesení sp. zn. III. ÚS 194/2012, na ktorý poukazovali a ktorým sa súdy
nižších inštancií nezaoberali.

15. Judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) už dávnejšie považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia
za „inú vadu konania", ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko,
právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,

ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku". Toto
stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. V
preskúmavanejveciobsahspisuvničomneodôvodňujeuplatneniedruhejvetypredmetnéhostanoviska,
ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len takých ojedinelých prípadov,

ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry ESĽP. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď
rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej
dôležitosti pre súdny systém" (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo
k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl" (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

16. V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, že všeobecný súd (súd prvej inštancie a odvolací súd)
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).

17. Dovolatelia nedôvodne argumentujú, že rozhodnutia súdov nižších inštancií sú nepreskúmateľné;
pričom za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to,
že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcov; ale len to, že ho neodôvodnil
objektívne uspokojivým spôsobom (o taký prípad tu ale nešlo). Z hľadiska náležitostí vyžadovaných
ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., na riadne odôvodnenie rozsudku je postačujúce, ak súd v odôvodnení

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia. V danom prípade treba mať na pamäti,
že konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudkuodvolaciehosúduspotvrdzovanýmrozsudkomvytváraichorganickú(kompletizujúcu)jednotu.
Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v
odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie

veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie.

18. K námietke dovolateľov, že odvolací súd sa nevyjadril k dôvodom obsiahnutým v ich odvolaní, je
potrebné uviesť, že obsahovou zložkou každého odvolania sú odvolacie námietky, podstatu ktorých

logicky a nevyhnutne tvorí vždy argumentácia odvolateľa, že postup súdu alebo jeho rozhodnutie sú
z toho - ktorého dôvodu nesprávne. Pokiaľ by za správny mal byť považovaný názor, že odvolací
súd musí vždy reagovať úplne na všetky dôvody odvolania, bolo by ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p.
nepoužiteľné. Odvolací súd môže podľa tohto ustanovenia postupovať, ak sú splnené dve podmienky:
a/ výrok odvolaním napadnutého rozhodnutia je vecne správny, b/ odvolací súd sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, že tieto
podmienky sú splnené, má aplikácia § 219 ods. 2 O.s.p. oporu v zákone a nemôže byť spojená s
procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Treba dodať, že aplikáciou § 219 ods. 2
O.s.p. odvolací súd vyjadruje nielen svoj záver, že napadnuté rozhodnutie a jeho odôvodnenie považuje
za vecne správne, ale zároveň (i keď bez výslovného vyjadrenia) aj záver, že námietky vznesené v

odvolaní nie sú dôvodné, právne významné alebo spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených
v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie.19. V danom prípade zo spisu vyplýva, že odvolací súd dospel k záveru, že obe vyššie uvedené
podmienky aplikácie § 219 ods. 2 O.s.p. sú splnené. Postup pri aplikácii ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p.,
ktorý zvolil odvolací súd, nevykazuje znaky procesnej vady v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p..

20. Po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie uvádza
podrobne skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská oboch procesných
strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z
ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Celkom jednoznačne z neho vyplýva,

ako odvolací súd rozhodol, na ktoré skutkové okolnosti vzal zreteľ a ako ich právne posúdil. Z jeho
odôvodnenia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia relevantných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

21. Podľa dovolateľov došlo v konaní k odňatiu ich možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm.
f/ O.s.p. prekvapivým odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie i odvolacieho súdu, pretože

nerešpektovali závery Nálezu, ktorým bolo v obdobnej vlastníckej právnej veci konštatované porušenie
práva žalobcu 2/ na ochranu vlastníctva a ďalších práv.

22. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím" rozumie rozhodnutie,
ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvej inštancie) za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú

nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvej inštancie.
Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane" založené na iných právnych záveroch než
rozhodnutie súdu prvej inštancie, resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie
„nečakane" založené nepredvídateľne na iných („nových") dôvodoch, než na ktorých založil svoje
rozhodnutiesúdprvejinštancie,pričomstranasporuvdanejprocesnejsituáciinemalamožnosťnamietať

správnosť „nového" právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (viď uznesenie najvyššieho
súdu zo 14. júla 2011 sp. zn. 5 Cdo 46/2011). V danom prípade ale rozhodnutie odvolacieho súdu vo
vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie nevyznieva ani prekvapujúco, ani nečakane - súdy oboch
stupňov založili svoje rozhodnutia na rovnakých skutkových a právnych záveroch. So zreteľom na
vyššie uvedené nebolo rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie ani

prekvapujúce, ani nečakané. Postupom súdov preto nedošlo k namietanej vade podľa § 237 písm. f/
O.s.p.

23. Vzhľadom na obsah dovolania zostávalo posúdiť, či dovolanie nie je prípustné podľa § 238 ods.
2 O.s.p. Prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 O.s.p. zakladá, ak právny názor dovolacieho súdu

(súdu rozhodujúceho o mimoriadnom dovolaní), ktorý bol vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí, nebol
v ďalšom konaní odvolacím súdom rešpektovaný. Toto ustanovenie sa vzťahuje na názor dovolacieho
súdu, ku ktorému dospel pri skúmaní otázok tak hmotnoprávnej, ako aj procesnoprávnej povahy.
Aj podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky zodpovedá ustanoveniu § 238 ods. 2 O.s.p.
taký výklad, ktorý umožní meritórne posúdenie veci z hľadiska stretu odlišných právnych názorov na

výklad právneho (hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho) predpisu (porovnaj II. ÚS 18/05, I. ÚS
186/2008). Ustanovenie § 243d ods. 1 O.s.p. (rovnako § 243d ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2
O.s.p.), ktoré zakotvuje záväznosť právneho názoru zaujatého v rozhodnutí dovolacieho súdu, vedie súd
nižšiehostupňaktomu,abyneopakovalpredchádzajúcenedostatkyprocesnéhoalebohmotnoprávneho
charakteru.

24. V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 28. novembra 2001 sp. zn.
4 Cdo 47/2001 zrušil v poradí prvý rozsudok odvolacieho súdu z 10. decembra 1998 sp. zn. 5 Co
1615/1998 a zároveň aj rozsudok okresného súdu z 9. júna 1998, č.k. 6 C 45/1995-157 a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania bola založená výrokom odvolacieho súdu, najvyšší súd

v dovolacom konaní vzhľadom na obsah dovolacej otázky hodnotil správnosť právneho posúdenia
prechodu vlastníctva k pasienkom a lesom z bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných
právnych útvarov súdmi nižších stupňov. Poukázal na zákon č. 81/1949 Zb.n. SNR, ktorý upravoval
právne pomery pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych
útvarov.Konštatoval,žepodľa§1citovanéhozákonadošloexlegekprechoduvlastníctvanehnuteľného

majetku na jednotné roľnícke družstvá. Tento zákon však neupravoval lesný nehnuteľný majetok.
Lesná pôda bola predmetom následnej právnej úpravy, a to zákona č. 2/1958 Zb.n. SNR o úprave
pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov, komposesorátov a
podobných útvarov. Podľa § 2 ods. 1 tohto zákona lesy uvedených spoločenstiev sa odovzdávajúdo obhospodarovania krajskej správe lesov. Vlastnícke vzťahy k lesnej pôde však ostali zachované.
Ak boli súčasťou lesa aj pasienky, tieto mal výkonný orgán okresného národného výboru odovzdať
do obhospodarovania jednotnému roľníckemu družstvu a ak nebolo založené, mali byť odovzdané

užívateľom spoločných pasienkov. Avšak aj v tomto prípade zostali pôvodné vlastnícke vzťahy
zachované. V odôvodnení ďalej uviedol, že na základe doposiaľ zisteného skutkového stavu nie je
možné k otázke vlastníctva žalobcu 1/ k sporným nehnuteľnostiam zaujať konečné stanovisko. Upozornil
tiež na to, že označenie nehnuteľností v žalobnom petite žalobcom 1/ je na účely súdneho konania
nevyhovujúce a je v rozpore s aktuálnym stavom ako aj dôkaznými prostriedkami nachádzajúcimi sa

v spise. Dovolací súd preto zaviazal súdy nižších inštancií k identifikácii bývalej parcely č. XXXXa
zapísanejvpozemno-knižnomprotokoleč.XXXazisteniu,oakúparcelu,akéhočísla,rozlohyadruhusa
v súčasnosti jedná, a aké boli vlastnícke a užívateľské vzťahy k nej. Taktiež uviedol, že v ďalšom konaní
bude potrebné vyhodnotiť aj okolnosť vzniku Jednotného roľníckeho družstva v Tvrdošíne pretvorením
Spolku bývalých urbarialistov v Tvrdošíne v zmysle zákona č. 69/1949 Sb., ako aj zápis v pozemno-
knižnomprotokoleč.XXXkatastrálneúzemieD.podB/4zodňa17.januára1961týkajúcisarozhodnutia

bývalého ONV, kde na základe tohto rozhodnutia bolo poznamenané obhospodarovanie aj na parcelu
č. XXXX/a.

25. Po preskúmaní veci, dovolací súd zistil, že súdy nižších inštancií uvedené závery predchádzajúceho
rozsudku dovolacieho súdu rešpektovali. Po vrátení veci, súd prvej inštancie začal vykonávať procesné

úkony, aby odstránil nedostatok riadneho označenia nehnuteľností, ktorých vypratanie bolo predmetom
konania. Následne sa zaoberal právnym posúdením vecí v intenciách vyššie uvedených záverov
zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu, pričom otázku vlastníckych vzťahov posudzoval s prihliadnutím
k upresnenej špecifikácii vypratávaných nehnuteľností. Dôsledne sa zaoberal posúdením, o aký druh
nehnuteľností ide, či pasienky, alebo lesné pozemky a vyhodnocoval vznik, trvanie, ako aj zánik

vlastníckych vzťahov k týmto nehnuteľnostiam. Keďže najvyšší súd vo svojom predchádzajúcom
rozsudku nemohol vzhľadom na neurčitosť označených nehnuteľností zaujať konečný záver ohľadne
vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam, upriamil pozornosť súdov nižších inštancií na právnu úpravu, ktorú
treba aplikovať v prípade, že sa jedná o nehnuteľnosti bývalých urbarialistov v závislosti od toho, o aký
druh nehnuteľností pôjde. Súdy nižších inštancií potom správne z hľadiska týchto právnych predpisov

posudzovali dôvodnosť uplatneného nároku. Dospeli k záveru, že sporné nehnuteľnosti mali charakter
lesných pozemkov a na základe toho, potom vlastnícke vzťahy k ním hodnotili v zmysle zákona č. 2/
1958Sb.n.SNRaposudzovaližalobcamitvrdenéprávnenástupníctvopo pôvodnýchpozemnoknižných
vlastníkov. Na základe zisteného skutkového stavu, vo svetle právnych predpisov, na ktoré ich odkázal
najvyšší súd konštatovali nedôvodnosť uplatneného nároku. Vychádzajúc z týchto skutočností najvyšší

súd dospel k záveru, že odvolací súd sa vo svojom potvrdzujúcom rozsudku neodchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci v jeho skoršom rozhodnutí.

26. Okrem toho, vo vzťahu k žalobcovi 2/ dovolací súd považuje za potrebné poukázať na časové
súvislosti medzi zrušujúcim rozsudkom najvyššieho súdu, od právnych záverov ktorého sa mali súdy

nižších inštancií podľa dovolateľov odkloniť a vstupom žalobcu 2/ do konania. Súd prvej inštancie na
pojednávaní 28. marca 2006 rozhodol o pristúpení V.. V. D. do konania, teda už po vydaní uvedeného
rozsudku najvyššieho súdu. Žalobca 2/ sa síce domáhal rovnakého nároku ako žalobca 1/, ku ktorému
sa viazal zrušujúci rozsudok najvyššieho súdu, avšak jeho dôvodnosť uplatňoval na základe tvrdenia,
že je právnym nástupcom svojej matky, ktorá mu darovala spoluvlastnícky podiel v nehnuteľnosti,

ktorá bola predmetom konania. Ďalej svoje vlastníctvo odvodzoval od skutočnosti, že je členom a
štatutárnym orgánom žalobcu 1/, ktorými môže byť iba v prípade, že je spoluvlastníkom týchto
nehnuteľností. Najvyšší súd sa v čase svojho predchádzajúceho rozhodovania nemal dôvod zaoberať
právnym posúdením dôvodnosti nároku žalobcu 2/, nakoľko tento nebol, a ani nemohol byť predmetom
jeho dovolacieho prieskumu, a odvolací súd sa tak nemohol odchýliť od právneho názoru dovolacieho

súdu vysloveného v tejto veci, preto u žalobcu 2/ tak neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolania
podľa § 238 ods. 2 O.s.p.

27. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť
z ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti

podľa § 238 ods. 2 O.s.p. Preto najvyšší súd dovolanie žalobcov ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol (§ 447 písm. c/ C.s.p.).28. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá C.s.p.).

29. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.