Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, January 29, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/34/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117217739
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117217739.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Mareka Košča v spore žalobcu R Collectors s.r.o., IČO: 50 094 297,
so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, právne zastúpeného: Advokátska kancelária RELEVANS
s.r.o., IČO: 47 232 471, so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, proti žalovanému: L. O., S..
XX.X.XXXX, bývajúceho v súčasnosti na adrese W. Š. XXX, o zaplatenie 1.938,04 eur s prísl., o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 15Csp/164/2017-61 zo dňa 17.4.2018, zhodou
hlasov členov senátu, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bola žaloba v

prevyšujúcej časti zamietnutá a vo výroku o náhrade trov konania.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, že:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 923,60 Eur s 5,25 %-ným ročným úrokom z omeškania zo
sumy 923,60 Eur od 8.6.2017 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Náhradu trov konania stranám nepriznáva.“

2. V dôvodoch rozhodnutia prvoinštančný súd uviedol, že žalobou doručenou súdu 7.7.2017 sa žalobca
domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 1.938,04 eur, dlžných úrokov z istiny
vo výške 1.368,78 eur, zmluvného úroku vo výške 24,50 % ročne zo sumy 1.938,04 eur od 8.6.2017 do

zaplatenia, zákonného úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.938,04 eur od 8.6.2017
do zaplatenia a tiež priznania nároku na náhradu trov konania. Svoj žalobný návrh odôvodňoval tým,
že jeho právny predchodca Q. uzavrela so žalovaným zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, na základe
ktorej poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 2.000,- eur. Žalovaný sa zaviazal vrátiť túto
požičanú istinu aj s úrokmi i ďalšie peňažné plnenia. Pre nerešpektovanie povinností žalovaným sa úver
stal predčasne splatným 31.7.2014. Žalovaný však svoju povinnosť na vrátenie úveru a ďalších nárokov
s tým spojených nesplnil.

3. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že Q. M., L..V.. uzavrela so žalovaným zmluvu
o úvere - dostupná pôžička, podľa ktorej poskytla žalovanému úver vo výške 2.000,- eur s výškou
mesačnej splátky 54,- eur s dátumom prvej splátky 15.3.2013, s počtom mesačných splátok 72, scelkovou výškou nákladov 1.764,69 eur, s dátumom konečnej splatnosti 15.2.2019, s priemernou RPMN
18,86 %, RPMN banky 27,45 %, s úrokovou sadzbou 24,50 % a s dátumom každej ďalšej splátky k 15.
dňu v mesiaci, bez poistenia. Listom zo 14.7.2014 vyzvala banka žalovaného ako dlžníka na úhradu

dlžnej sumy vo výške 248,42 eur s poukázaním na to, že žalovaný neuhradil záväzky voči veriteľovi.
Žalovaný doručovanú zásielku v úložnej lehote neprevzal. Nereagoval ani na ďalšiu výzvu veriteľa úveru
zo dňa 31.7.2014. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 13.6.2017 banka postúpila pohľadávku na
žalobcu.

4. Po citácii ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), § 9 ods. 1, 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
§ 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, § 52, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54, § 517 ods. 1, 2 Obč.
zák. a § 3 nar. vl. SR č. 87/1995 Z.z. súd prvej inštancie uzavrel, že uzavretá zmluva o úvere dôsledne
nerešpektuje obligatórne náležitosti vyžadované zákonom. V zmluve totižto absentuje v zmysle ust. §
9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch uvedenie predpokladov použitých na výpočet RPMN, čo
je v rozpore s ust. § 9 ods. 2 písm. j) citovaného zákona. Ďalej súd prvej inštancie zdôraznil, že pokiaľ

žalobca uvádza výšku úveru 2.000,- eur a výšku nákladov 1.764,69 eur, súčet nákladov na úver tak
predstavuje sumu 3.764,69 eur, čo však nekorešponduje s násobkom výšky splátky vo výške 54,- eur a
s počtom splátok 72,- eur, pretože súčin týchto súm je celkom 3.888,- eur. Nie je preto zrejmé, prečo je
celková výška nákladov uvedená nesprávne. Úver je platený bez poistenia a celková výška úveru podľa
§ 9 ods. 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch nie je uvedená správne. Pri porušení zákonných

náležitostí daných aplikáciou § 9 ods. 2 písm. g) a j) Zákona o spotrebiteľských úveroch je v spojení s
ustanovením § 11 ods. 1 písm. b) poskytnutý úver bezúročný a bezpoplatkový. Za takéhoto stavu má
žalobcanároklennaúhradunezaplatenejistinyposkytnutéhoúveru.Žalovanémubolposkytnutýúvervo
výške 2.000,- eur. Podľa vyjadrenia žalobcu žalovaný uhradil sumu 1.076,40 eur, preto rozdiel je 923,60
eur, a tento rozdiel bol žalobcovi aj priznaný. Žalobcovi bol prisúdený aj zákonný úrok vo výške 5,25

% od 8.6.2017 do zaplatenia, pretože žalovaný je preukázateľne v omeškaní so zaplatením peňažného
dlhu, a preto mu patrí aj tento úrok z omeškania. Nad túto priznanú sumu súd žalobný návrh zamietol.

5. Napokon súd prvej inštancie výrok o náhrade trov konania odôvodnil aplikáciou ust. § 251, § 255
ods. 1, 2 CSP.

6. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, a to proti výroku,
ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a proti výroku o trovách konania. Namietal, že súd
prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že vec
nesprávne právne posúdil a že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Dôvody podaného odvolania ďalej konkretizoval nasledovne:

6.1. Podľa jeho názoru úverová zmluva pre vyjadrenie celkovej čiastky používa len všeobecný vzorec
súčtu výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským

úverom. Ďalší spôsob výpočtu zákon neukladá. Žalobca podľa jeho názoru presne vyčíslil celkovú sumu
úveru, ktorú má žalovaný zaplatiť v bode 2.1 zmluvy, kde je jasne a správne vyčíslená celková čiastka
úveru. Zmluvu o úvere nemožno preto sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou z dôvodu
absencie niektorej z náležitosti zmluvy, pretože to odporuje ustanoveniu § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o
spotrebiteľských úveroch. Zmluva o úvere obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti a celková

výška sumy úveru je uvedená v správnej výške. Poukazuje aj na to, že interný výpočtový systém banky
umožňovalvčaseuzatvoreniazmluvyoúverevýpočetjednotlivýchsplátokanuitylenvcelýchhodnotách
bez desatinného čísla. Preto sa mohlo aj stať, že výška poslednej splátky bola v nulovej výške, resp. v
nižšej, než výška ostatných splátok. Preplatok takto vzniknutý sa spotrebiteľovi vráti na základe bodu 5.4
Všeobecných obchodných podmienok. Do pozornosti dáva kvalifikáciu tzv. priemerného spotrebiteľa,

ktorá podlieha časovým zmenám tak, ako sa úroveň informovanosti spotrebiteľa logicky postupne
zvyšuje.OdkazujeajnazáveryrozsudkuEurópskehoSúdnehodvorazodňa12.1.2006sp.zn.C-361/04.
Zmluva o úvere aj v zmysle týchto záverov má obsahovať údaje v súlade so zákonom tým spôsobom,
aby boli pre spotrebiteľa čitateľné a bez pochybností

6.2. Nesúhlasí s nesprávnym uvedením predpokladov na RPMN banky. Zdôrazňuje, že zmluva o úvere
bola uzatvorená na základe právnej úpravy odlišnej od súčasnej právnej úpravy, nakoľko s účinnosťou
od 1.1.2016 došlo k zmenám v celkovej sume nákladov. Toto súd prvej inštancie vo svojom rozhodovaní
nezohľadnil. Žalobca od žalovaného nežiadal viac, ako prináleží na sumy uvedené v zmluve o úvere.6.3. Odvolateľ namieta aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie pretože súd
nekonkretizoval o aké predpoklady RPMN by malo ísť. Poukazuje na názory, ktoré vyplynuli z

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 3.12.2015 uverejneného v Zbierke Stanovísk NS a súdov SR
1/2016, potom na názor Najvyššieho súdu SR R 111/1998, názor Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí
sp.zn. 6Sžh/1/2009, či názor Krajského súdu v Prešove v uznesení 9Co/83/2017 zo dňa 7.9.2017.

6.4. Odvolateľ navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a

vrátil mu vec na ďalšie konanie, alternatívne rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil
a žalobe v celom rozsahu vyhovel a zároveň zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

7. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

8. Odvolací súd aj v tomto rozhodnutí poukazuje na to, že súd prvej inštancie upravil najskôr odstránenie
prekážokpostupuvodvolacomkonaníuznesenímč.k.14Co/23/2018-83z25.9.2018.Potomtouznesení
odvolacieho súdu doručil rozsudok súdu prvej inštancie, odvolanie i výzvu na vyjadrenie k odvolaniu
žalovanému na jeho aktuálnu adresu, na ktorej sa zdržuje, a to do W. Š. XXX. Doručenka pripojená k
č.l. 85 spisu svedčí o tom, že tieto písomnosti žalovaný prevzal 28.10.2018. Nevyužil však možnosť na

to, aby napadol rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním, ani priestor na to, aby sa vyjadril k odvolaniu
podanému žalobcom.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok, účinný
od 1.7.2016 - ďalej len „CSP“) prejednal podané odvolanie v zmysle zásad daných aplikáciou ust. § 378

a nasl. CSP. Odvolací súd pritom prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania. Vychádzal pritom z
aplikácie ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, pričom mal za to, že nariadenie pojednávania v predmetnej veci
si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania a ani dôležitý verejný záujem. Právnym
dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom
prvej inštancie (§ 385 ods. 1, § 383 CSP). Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

na úradnej tabuli súdu i na webovej stránke súdu zodpovedajúco ust. § 219 ods. 3 a § 378 ods. 1
CSP. Žiada sa osobitne zdôrazniť, že odvolací súd pri prieskume napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie bol v zmysle ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 CSP viazaný rozsahom odvolania i uplatnenými
odvolacími dôvodmi (s výnimkou v § 380 ods. 2 CSP) tak, ako boli uplatnené v zákonnej odvolacej
lehote. Na základe takéhoto prieskumu uvedeného rozhodnutia súdu prvej inštancie, i konania, ktoré

mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu v časti týkajúcej sa zamietnutia
žalobyvprevyšujúcejčasti,aleajvsúvisiacomvýrokuonáhradetrovkonanianiejedôvodnéauplatnené
odvolacie dôvody neumožňujú zrušenie, či zmenu napadnutej časti rozsudku súdu prvej inštancie.
Rozsudok vo vyhovujúcej časti vo veci samej nebol napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť
(§ 226, § 228 ods. 1 CSP), a preto nebolo oprávnením ani povinnosť odvolacieho súdu túto časť

prvoinštančného rozhodnutia preskúmavať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či
súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či

riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí
byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument o opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď napr. aj závery Ústavného súdu SR sp.zn.
II.ÚS 78/05).

11. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore aj v zmysle vyvinutej
procesnej iniciatívy, predovšetkým žalobcu, správne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaného dokazovania dospel aj k správnym skutkovým
zisteniam. V prejednávanom spore potom aj správne vyvodil záver o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej
časti. Z dôvodov napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniam a úvahami súdu pri

hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej.

12. Z obsahu zmluvy zo dňa 18.2.2013, uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu - Poštová
banka,a.s.ažalovaným(č.l.3anasl.spisu)malodvolacísúdtiežzapreukázané,ževýškaposkytnutéhoúveru bola 2.000,- eur, výška mesačnej splátky 54,- eur, počet splátok 72, úroková sadzba 24,50 %,
dátum prvej splátky 15.3.2013, dátum konečnej splatnosti 15.2.2019, RPMN banky 27,45 %, priemerná
RPMN na trhu 18,86 %, celková výška nákladov 1.764,69 eur.

13. V texte zmluvy pod bodom 2 je aj drobným písmom uvedený text: „Celkovú čiastku úveru predstavuje
súčet úveru a celkových nákladov spojených s úverom“. Vychádzajúc z tohto textu zmluvy je aj odvolací
súd toho názoru, že súd prvej inštancie správne skutkovo uzavrel, že ak spotrebiteľ zaplatí veriteľovi
požadovaných 72 splátok po 54,- eur, zaplatí mu celkovo sumu 3.888,- eur, a teda celková výška

nákladov nie je 1.764,69 eur, ale 1.888,- eur tak, ako to konštatoval v skutkových záveroch súd prvej
inštancie.

14. Uvedené konanie nemožno posúdiť inak ako nekalé zo strany veriteľa, pretože žalobca ako veriteľ
poskytol spotrebiteľovi nesprávne informácie o tom, aká bude hodnota jeho úveru.

15. V zmysle ust. §9 ods. 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z.z. sa rozumie pod celkovými nákladmi
spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľskými úverom všetky náklady, vrátane úrokov, provízií, daní a
poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady
na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ

musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí tejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo
aby ho získal za ponúkaných podmienok.

16. Podľa ustálenej judikatúry systém ochrany spotrebiteľa zavedený Smernicou Rady č. 93/13/EHS
vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádzal v

znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti a táto situácia
ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich
obsah (rozsudky z 27.6.2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98 Zb. s.
I-4941, bod 25, ako aj z 26.10.2006 Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25).

17. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany spotrebiteľa, ktorú chce uvedená smernica dosiahnuť, Súdny
dvor EÚ viackrát zdôraznil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže
byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy.

18. Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ,

ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania
nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie alebo preto, že je odradený
od ich uplatňovania z dôvodu nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (viď napr. rozsudok
ESD z 21.11.2002 Cofidis C-473/00, či iné).

19. Ak odvolateľ poukazuje na kvalifikáciu priemerného spotrebiteľa, odvolací súd poukazuje na to, že
z dôvodu existujúceho nebezpečenstva, že priemerný obozretný spotrebiteľ to nedokáže, je práve zo
strany Súdneho dvora judikovaná nevyhnutnosť ex offo súdnej kontroly. Je síce pravdou, že ESD zvýšil
nároky na spotrebiteľov a ich aktivitu (napríklad Kušionová C-34/13), ale vo vzťahu k tomu, aby sa snažili
a urobili viac preto, aby sa vec dostala pred súd. Pokiaľ však už vec je na súde a súd preskúmava

vec, tak podľa názoru odvolacieho súdu je povinný súd ex offo reagovať na nečestné konanie veriteľa
a nečestné zmluvné podmienky, a tak naplniť čl. 6 smernice.

20. Aj odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie v tom, že v predmetnej veci existujú dôvodné
pochybnosti o správnosti údajov uvedených v zmluve, najmä o výške úrokovej sadzby a výške RPMN,

nakoľko je tu nezanedbateľné riziko, že žalobca pri určovaní úrokovej sadzby a výšky RPMN vychádzal
z celkovej sumy nákladov dlžníka, ktoré uviedol vo výške 1.764,69 eur a nie zo sumy, ktorú žalovaný za
poskytnutý úver aj skutočne zaplatí, t.j. zo sumy 1.888,- eur. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstávajú
pochybnosti o správnosti výšky RPMN a výšky úrokovej sadzby uvedenej v zmluve.

21. Podľa § 54 ods. 2 Obč. zák. platí, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv, platí výklad,
ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.22.Ztýchtodôvodovjeajpodľaodvolaciehosúduplnelegitímnyzáverobezúročnostiabezpoplatkovosti
úveru poskytnutého žalovanému, a to s poukazom na ust. § 9 ods. 2 písm. g), j) v spojení s ust. § 11
ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľoch, v zmysle ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje

za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti aj podľa § 9
ods. 2 písm. g), j). Závery súdu prvej inštancie sú preto vecne správne.

23. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe čiastočne nevyhovel, z akých dôvodov vo
zvyšku žalobu zamietol a jeho odôvodnenie prijatého rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia,

ako sú upravené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné teda konštatovať, že by rozhodovacím
procesom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny
proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý proces nie je možné
považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

24. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti o zamietnutí žaloby vo

zvyšku, ako aj vo výroku o náhrade trov konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
Opakovane treba poukázať aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR sp.zn. II.ÚS 78/05).

25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný
bol úspešný, no v priebehu odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli. Žalobcovi ako
procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol.

26. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.
v znení neskorších predpisov a § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).