Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, June 27, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/6/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116217693
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6116217693.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu JUDr. F. N., nar. XX. XX.
XXXX, bytom M. hrdinov XXXX/X, XXX XX U., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Hrežďovič
a Mulder, so sídlom Rudlovská 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 37 893 858, proti žalovanej Slovenskej
republike, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812
85 Bratislava, v konaní o náhradu škody, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica č. k. 10C/173/2016-69 zo dňa 26. 09. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná j e p o v i n n á nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.260,43
EUR s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej orgánom verejnej moci aplikujúc ustanovenia
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej v texte „zákon č. 514/2003 Z. z.“).

2. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že nebolo sporné, že uznesením

ČVS: PPZ-103/BPK-S-2010 vzniesol dňa 15. 03. 2011 vyšetrovateľ voči žalobcovi obvinenie z prečinu
podplácania podľa § 20 k § 331 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Následne prokurátor zamietol
uznesením zo dňa 29. 03. 2011 sťažnosť žalobcu proti vyššie uvedenému uzneseniu a dňa 26. 03. 2014
podal Úrad špeciálnej prokuratúry na Špecializovaný trestný súd obžalobu. Následne Špecializovaný
trestný súd rozsudkom sp. zn. BB-4T/11/2014 zo dňa 30. júla 2014 žalobcu spod obžaloby oslobodil
a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 To 11/2014 zo dňa 27. 10. 2015 odvolanie
prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku zamietol. Zároveň súd považoval za nesporné aj celkové

náklady obhajoby žalobcu v trestnom konaní, ktoré skončilo jeho oslobodením spod obžaloby spolu vo
výške 3.260,43 EUR.

3. Sporným podľa okresného súdu bola otázka, či má žalobca nárok na náhradu škody, keď
bol spod obžaloby oslobodený, či má právo na náhradu škody vo forme trov obhajoby a či
je uplatnená výška náhrady trov obhajoby vyčíslená správne. Pri rozhodovaní o základe nároku
žalobcu okresný súd vychádzal zo stanoviska, že primárnou podmienkou zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, je samotná existencia rozhodnutia zasahujúceho
do práv žalobcu, sekundárnou jeho nezákonnosť. Zdôraznil, že je nesporné, že právoplatnosťou
oslobodzujúceho rozsudku sa trestné konanie žalobcu skončilo a žiadny právny predpis nevytvára
priestor pre samotné formálne rušenie rozhodnutí vydaných počas trestného stíhania, nezákonnosťktorých je daná faktom, že po právoplatnom oslobodení spod obžaloby sa na žalobcu hľadí ako na
nevinného. Uviedol, že ústavnoprávny základ nároku osoby na náhradu škody v prípade trestného
stíhania skončeného oslobodzujúcim rozsudkom je daný nielen článkom 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej

republiky, ale všeobecne článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak má byť totiž štát skutočne
považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov,
ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nie je dôležité, ako orgány činné v trestnom
konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie ale to, či sa ich podozrenie napokon potvrdilo. Súdna judikatúra
dospela k záveru, že ak bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne

okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že čin nespáchal a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť ani
začaté. V takom prípade sa, podľa okresného súdu, nárok na náhradu škody spôsobenej trestným
stíhaním posudzuje ako na nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a preto súd
uznesenie vyšetrovateľa policajného zboru zo dňa 15. 03. 2011, uznesenie prokurátora zo dňa 29. 03.
2011považovalzanezákonnérozhodnutia,ktorýmibolažalobcovispoluspodanímobžalobyspôsobená
škoda, čím je daný základ nároku žalobcu.

4. Následne okresný súd konštatoval, že žalobca si dôvodne uplatnil skutočnú škodu ako trovy obhajoby
v trestnom konaní (odmenu za úkony, hotové výdavky advokáta a náhradu straty času advokáta) i
náhradu vlastných hotových výdavkov (cestovného). Zdôraznil, že zvoliť si obhajcu v trestnom konaní
bolo nesporným právom žalobcu bez ohľadu na to, že sám disponuje právnickým vzdelaním a že v

danom prípade nebola obhajoba povinná. Účelnosť obhajoby podčiarkuje oslobodenie žalobcu spod
obžaloby. Úhradu trov obhajoby a i vyčíslenie žalovaná v zásade v konaní nespochybňovala okrem
úkonov „nazretie do vyšetrovacieho spisu“ v dňoch 14. 05. 2012 a 19. 06. 2012, úkonu „porada s
klientom“dňa19.06.2012avyčísleniecestovnéhoadvokáta.Uvedenénámietkyžalovanejvšakokresný
súd neakceptoval. Odmenu za úkony „nazretie do vyšetrovacieho spisu“ v dňoch 14. mája 2012 a 19.

06. 2012 vyčíslil advokát vo výške 1-ice hlavného úkonu, čo zodpovedá zneniu § 14 ods. 8 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (ďalej v texte „vyhláška“), podľa ktorého za úkony právnej služby, ktoré nie sú uvedené
v ods. 1 až 5, patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie. Súd mal za to,
žeúkon„nazretiedovyšetrovaciehospisu“másvojoupovahounajbližšiekúkonovuvedenýmv§18ods.

3 vyhlášky. Význam týchto úkonov zo dňa 14. mája 2012 a 19. júna 2012 pre ďalšiu obhajobu dokazuje,
že na základe ich analýzy sa ukázalo, že odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky bolo nezákonné,
preto odmena zodpovedá odmene za „návrh na zabezpečenie dôkazov“ v zmysle § 14 ods. 3 písm. a)
vyhlášky. Súd neakceptoval ani námietku žalovanej, že za úkon „porada s klientom“ dňa 19. 06. 2012
nepatrí odmena, lebo od ostatnej porady s klientom dňa 3. mája 2012 nedošlo k inému úkonu právnej

služby. Podľa okresného súdu je nesporné, že práve táto porada advokáta so žalobcom sa uskutočnila
po nazretí do vyšetrovacieho spisu v dňoch 14. mája a 19. júna 2012, ktoré bolo z hľadiska ďalšej
obhajoby významné a vzhľadom na závažnosť dôvodov, ktoré boli dostupné pri nazretí do spisu, bolo
treba okamžite reagovať a tieto dôkazy analyzovať za účelom ďalšieho postupu obhajoby. V prípade
rozporu vo výške priemernej spotreby nafty a z nej vyplývajúce vyčíslenie náhrady hotových výdavkov

- cestovného súd uznal, že priemerná spotreba nafty pri cestách skutočne predstavovala 6,7 l/100 km v
rozpore s údajom uvedeným v technickom preukaze, lebo je všeobecne známe, že údaje o spotrebe v
technických preukazoch sú nižšie ako skutočná priemerná spotreba. Z uvedených dôvodov súd žalobe
žalobcu v plnom rozsahu vyhovel, a pretože sa žalovaná dostala v dňoch 8. augusta 2016 (nasledujúci
deň po dni, v ktorom bolo žalobcovi doručené odmietavé stanovisko žalovanej) do omeškania, priznal

súd žalobcovi v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
i príslušný úrok z omeškania. Zároveň súd určil v súlade so žiadosťou žalovanej (druhá veta § 232 ods.
3 CSP) lehotu na plnenie 30 dní z administratívnych dôvodov na jej strane.

5. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 CSP.

6. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá namietala, že nemožno mať
za to, že automaticky každé vznesenie obvinenia, ktoré vyústilo v právoplatný oslobodzujúci rozsudok,
je nezákonným rozhodnutím. Či v okamihu vznesenia obvinenia boli splnené podmienky na vznesenie
obvinenia nie je možné posudzovať len s ohľadom na výsledok konania. Poukázal na to, že napriek

záverom súdov oboch stupňov o oslobodení obžalovaných spod obžaloby (vrátane žalobcu) podľa §
285 písm. a) Trestného zákona súdy pripustili, že sa skutok mohol stať, chýbala im však ucelená reťaz
nepriamych dôkazov, vzhľadom na absenciu dôkazov priamych. Nad rámec vyššie uvedeného poukázal
odvolateľ aj na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13. 11. 2013, v zmyslektorého je nesporné, že uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania
splnené všetky zákonné predpoklady a z toho dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti
tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba

z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou
osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila.

7. Následne žalovaná namietala, že skutočnosť, že v súčasnosti platná a účinná legislatívna úprava
vylučuje možnosť náhrady trov obhajoby osobe, ktorá bola oslobodená spod obžaloby, nemôže byť

obchádzaná uplatňovaním nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Konštatovala,
že uznesenie o vznesení obvinenia v tomto prípade nezakladalo inštitút povinnej obhajoby, žalobca
sa sám rozhodol využiť svoje právo zvoliť si obhajcu a súčasne nebolo preukázané, že tieto úkony
boli vykonané účelne a smerovali k účinnej obhajobe práv žalobcu. Nestotožnila sa ani so záverom
okresného súdu ohľadom výšky trov obhajoby, ktoré možno priznať len podľa vyhlášky, pričom sudca
sa touto vyhláškou neriadil a priznal náhradu škody aj za úkony, ktoré vyhláška nepozná a tiež vo

vyššej sume, ako uvedená vyhláška umožňuje. Aj náhrada hotových výdavkov bola uplatnená v rozpore
s predloženým technickým preukazom. Úkony zo dňa 15. mája 2012 a 19. júna 2016 ( zrejme mala
žalovaná na mysli 14.05.2012 a 19.06.2012 - pozn. odvolacieho súdu) nie sú úkonmi v zmysle vyhlášky
a žiadna odmena za ich vykonanie v zmysle uvedenej vyhlášky obhajcovi neprináleží. Poukázal na
§ 14 ods. 6 uvedenej vyhlášky, v zmysle ktorej tak odmena za ďalšiu poradu alebo rokovanie taktiež

advokátovi nepatrí, a to pokiaľ ide o poradu s klientom vykonanú dňa 19. 06. 2012. Navrhol, aby odvolací
súd sám rozhodol a žalobu zamietol.

8. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že navrhuje rozsudok okresného súdu potvrdiť,
nakoľko ho považuje za zákonný a správny. S argumentáciu žalovanej v súvislosti s tým, že v tomto

prejednávanom prípade nedošlo k splneniu zákonného predpokladu pre vznik jej zodpovednosti v
dôsledku neexistencie nezákonného rozhodnutia, sa nestotožňuje a uvedenú argumentáciu považuje
za neadekvátnu. Pozornosti žalovanej podľa neho uniká odôvodnenie rozhodnutí súdov vydaných v
trestnom konaní, z ktorých je možno jednoznačne konštatovať, že už samotné obvinenie žalobcu
zo spáchania trestnej činnosti bolo nezákonné. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa

(Špecializovaný trestný súd) možno konštatovať tak, ako to uvádza súd na strane 10 tohto rozsudku, že
za danej dôkaznej situácie bol senát toho názoru, že vykonané dokazovanie nepreukazuje objasnenie
skutkového stavu veci tak, ako je uvedené v skutkovej vete obžaloby prokurátora, nemožno dospieť
k bezpečnému a rozumne zdôvodniteľnému záveru, že skutok tak, ako bol uvedený v petite žaloby
prokurátora, sa stal a že páchateľmi korupčného deliktu boli obžalovaní. Ani po vyčerpaní všetkých

relevantných dôkazov zabezpečených a vykonaných v súčinnosti strán na hlavnom pojednávaní
nemohol súd spoľahlivo bez rozumných a dôvodných pochybností uzavrieť, že sa stal skutok, ktorý bol
uvedený v obžalobe prokurátora. Po zhodnotení všetkých dostupných dôkazov zostali naďalej dôvodné
pochybnosti o tom, či sa skutok stal a vzhľadom na uvedené bol žalobca spod obžaloby oslobodený,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý boli obžalovaní stíhaní. Celé obvinenie bolo

podľa neho založené na nezákonnom použití a nasadení informačno - technických prostriedkov a
vyhotovovaní obrazovo - zvukových záznamov policajnými orgánmi, keď nezákonnosť tohto postupu
podrobne analyzoval súd prvého stupňa v trestnom konaní, ale aj Najvyšší súd Slovenskej republiky,
ktorý porovnal aj vzťah medzi zákonom č. 166/2003 Z. z. o ochrane pred odpočúvaním v znení
neskorších predpisov a Trestným poriadkom resp. jeho ustanoveniami upravujúcimi použitie informačno

- technických prostriedkov uvedených v§ 115 a § 116. V kontexte celého trestného konania, od jeho
začiatku až do právoplatného skončenia je možné konštatovať, že v prípravnom konaní hlavne vo
vznesení obvinenia voči žalobcovi a ďalším osobám sa orgány činné v prípravnom konaní dopustili
hrubých nezákonnosti, v dôsledku čoho bolo i samotné obvinenie žalobcu nezákonné. Naviac bol
žalobcaniekoľkorokovvystavenýkonzekvenciámbaažperzekúciizostranyorgánovčinnýchvtrestnom

konaní, trestné konanie mu zásadne ovplyvnili rodinný ako aj pracovný život, hoci vyšetrovateľovi a
dozorujúcemu prokurátorovi už pri vznášaní obvinenia muselo byť zrejmé, že obvinenie je založené na
nezákonnom nasadení a použití informačno - technických prostriedkov. Má za to, že boli splnené všetky
tri zákonné podmienky pre objektívnu zodpovednosť žalovanej, teda štátu, za vznik škody v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. a všetky náklady a výdavky spojené s jeho obhajobou v trestnom konaní boli

starostlivo v konaní vyhodnotené ako dôvodné a účelné, vynaložené v prospech ochrany jeho záujmov
v postavení obvineného a neskôr obžalovaného.9. Žalovaná v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedla, že sa plnej miere pridržiava svojich
doterajších vyjadrení a opakovane zdôraznila, že žiada, aby odvolací súd vo veci sám rozhodol a žalobu
zamietol podľa § 390 CSP.

10. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v
texte aj „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety odseku 2 §-u 470 CSP
však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto

zákona, zostávajú zachované.

11. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle § 379 CSP a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1
CSP (a contrario) rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil v celom rozsahu ako vecne
správny.

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

13. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

14. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v

plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne
správne, dostatočné, preto odvolací súd na dôvody v ňom uvedené odkazuje v zmysle § 387 ods. 2
CSP a na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia vzhľadom na odvolacie námietky žalovanej uvádza

nasledovné:

15. Odvolací súd sa nestotožňuje s právnou argumentáciou žalovanej o tom, že neexistuje nezákonné
rozhodnutie, na základe ktorého by žalovaná zodpovedala za škodu vzniknutú žalobcovi resp. že
neexistuje právny titul, právny základ pre žalobcom uplatňovaný nárok. Žalovaná totiž mylne poukazuje

na tú skutočnosť, že zákon č. 514/2003 Z. z. neupravuje zodpovednosť štátu za výsledok trestného
konania, ktorý nárok však vyplýva z dlhoročnej konštantnej judikatúry súdov Slovenskej republiky.
Opätovne je preto nevyhnuté poukázať na to, že zodpovednosť štátu za škodu je koncipovaná ako
objektívna, teda bez ohľadu na akékoľvek zavinenie. V tejto súvislosti preto platí, že ústavnoprávny
základnárokujednotlivcananáhraduškodyvprípadetrestnéhostíhania,ktoréjeskončenéoslobodením

spod obžaloby, treba hľadať nielen v ustanovení § 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ale aj vo
všeobecnej rovine, v princípoch materiálneho právneho štátu. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti
štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom
štátu proti občanovi bola odčinená. Súdna prax dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, ako je tomu aj v prejednávanom prípade, treba s

prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné
stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania
sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti zákonnosti začatia vedenia trestného stíhania je preto neskorší výsledok
trestného konania (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 183/2009, sp. zn. 4MCdo 15/2009),

preto akékoľvek polemizovanie zo strany žalovaného je účelové. K náprave počas trestného stíhania zo
strany okresnej prokuratúry nedošlo, naopak voči žalobcovi bola podaná obžaloba, ktorým postupom
bolo naďalej trestné stíhanie voči žalobcovi vedené. Zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu
zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže štát zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť či nesprávnosť
rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil či neporušil právnu povinnosť a či

škodu zavinil alebo nie, rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je
výsledok tohto konania (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 194/2010). Napriek tomu, že
žalovaná tvrdí, že prípravné konanie prebiehalo zákonne, uvedená skutočnosť sama o sebe nevylučuje
objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody vzniknutej žalobcovi, ak z vykonaného dokazovaniabezpochyby vyplynulo, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený právoplatným rozhodnutím súdu.
Z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu má ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, právo na
náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia, takéto právo by nemal iba vtedy, ak by

vznesenie obvinenia zavinil sám, bol oslobodený spod obžaloby len preto, že nie je za trestný čin
trestne zodpovedný resp. že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 64/2008). V prejednávanom prípade je teda zrejmé, že k oslobodeniu
spod obžaloby nedošlo z vyššie uvedených dôvodov, keď nebolo vykonaným dokazovaním preukázané,
že by si žalobca zavinil vznesenie obvinenia sám, prípadne že by bol spod obžaloby oslobodený len

preto,žezatrestnýčinniejetrestnezodpovedný,prípadnežebymubolaudelenámilosť,čibyboltrestný
čin amnestovaný. Ak napriek vyššie uvedenej konštantnej judikatúre žalovaná namietala a poukazovala
na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 163/2013, je nutné prisvedčiť tvrdeniam
žalobcu, že predmetný nález v žiadnom prípade vyššie uvedené právne závery okresného a odvolacieho
súdu nespochybňuje. Samotné uznesenie o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné v
čase, kedy došlo k jeho vydaniu, avšak rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti zákonnosti začatia

vedenia trestného stíhania je nielen to, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní
určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila, ale rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti zákonnosti začatia vedenia trestného stíhania je neskorší postup orgánov
činných v trestnom konaní, ak došlo k podaniu obžaloby a výsledkom tohto trestného stíhania bolo
oslobodenie žalobcu ako obžalovaného spod obžaloby.

16. Treba dodať, že aj podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nepatrí do obsahu
základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces
podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo strany - žalovanej
dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ale ani toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá strana
sporu - žalovaná (sp. zn. II ÚS 3/97, II ÚS 251/03).

17. K námietke žalovanej, že uznesenie o vznesení obvinenia nezakladalo inštitút povinnej obhajoby, a
preto žalobcovi na ne nevznikol nárok, odvolací súd uvádza nasledovné:

18. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj skutočná škoda aj ušlý zisk je majetkovou
ujmou, ktorá postihla poškodeného v dôsledku vzniku zodpovednosti za škodu, ktorú niekto iný
spôsobil poškodenému. Skutočnou škodou treba rozumieť ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku
poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po

spôsobení škody na majetku. Tento rozdiel v hodnote majetku treba nahradiť peňažným plnením vo
forme náhrady škody. Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti
za škodu znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčinny a
následku. S ohľadom na skutočnosť, že vznik škody nemá spravidla iba jednu príčinu, treba rozlišovať
medzi príčinami hlavnými a príčinami vedľajšími, treba mať preto na zreteli, že ak majú byť splnené

podmienky zodpovednosti, protiprávny úkon musí byť následkom aspoň jednej z hlavných príčin. Vzťah
medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný, a nie sprostredkovaný. Okresný
súd správne s poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že nezákonne vedené trestné stíhanie
bolo jednou z hlavných bezprostredných príčin vzniku majetkovej škody tak, ako si ju uplatňoval žalobca.
Možno preto dospieť k záveru, že ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré

nie je v súlade so zákonom fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby smerujúce k odstráneniu
nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného (žalobcu), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu bez
ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený, alebo či si ho zvolil
sám. Je v danom prípade rozhodným, že nezákonným môže byť i trestné stíhanie, trestné konanie, u
ktorého nie je daný dôvod povinnej obhajoby a zvolený obhajca nepochybne môže prispieť k výsledku

konania. Je preto zrejmé, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli
v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, v konaní, v ktorom bol rozhodnutie zrušené,
alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Právoplatné
oslobodenie žalobcu spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia
pre nezákonnosť, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre vznik nároku na náhradu trov obhajoby,

preto žalobu v časti náhrady trov právneho zastúpenia považoval okresný súd správne za opodstatnenú.

19. Odvolací súd uznáva, že obsah základného práva obvineného na právnu pomoc pri obhajobe
v trestnom konaní spočívajúci v možnosti zvoliť si obhajcu, nemôže byť z hľadiska rozsahu nárokuna náhradu škody proti štátu neobmedzený. Bolo by popretím základných predpokladov pre náhradu
škody, aby štát hradil aj náklady spojené so zastúpením, ktoré boli poškodeným vynaložené bezúčelne.
Obmedzenie však je preto nutné uplatniť len v tom zmysle, že pre účely náhrady škody sa musí

jednať o náklady na obhajobu vynaložené účelne. Prijatý záver teda žiadnym spôsobom neobmedzuje
právo obvineného zvoliť si pre svoju obhajobu v trestnom konaní obhajcu, ale sa iba limituje právo
poškodeného na náhradu účelne vynaložených nákladov v konaní. Túto požiadavku treba považovať
za legitímnu, lebo niet dôvodu pre to, aby ktokoľvek nahradil náklady na odstránenie vadného stavu (v
tomto prípade zrušenie nezákonného rozhodnutia), ktoré neboli vynaložené dôvodne (viď aj rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 402/2015 zo dňa 28. apríla 2016). Súčasné znenie zákona č.
514/2003 Z. z. jednoznačne upravuje, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov
konania vzniknutých poškodenému v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a že účelne
vynaložené hotové výdavky a odmena za zastupovanie sa určia ako tarifná odmena advokáta. V
tejto súvislosti preto odvolacia námietka žalovanej, že trovy obhajoby v trestnom konaní nie je možné
automaticky považovať za účelne vynaložené trovy konania pri rozhodovaní o náhrade škody resp. či za

ne možno považovať obhajcom účtovanú DPH, neobstojí, ak výška tejto škody je stanovená vyhláškou.

20. Odvolací súd uvádza, že neobstojí ani ďalšia odvolacia námietka žalovanej ohľadom výšky
uplatnenej škody žalobcom, ktorú výšku ustálil okresný súd v celom rozsahu vecne správne. S každou
jednotlivou námietkou žalovanej sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal, preto odvolací

súd na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu v tomto rozsahu odkazuje, a to najmä v bodoch 12
až 14 s tým, že uvedená výška trov obhajoby bola určená v súlade s vyhláškou a okresný súd sa
vyčerpávajúcim spôsobom s námietkami žalovanej vysporiadal.

21. Len pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ žalovaná žiadala, aby odvolací súd rozhodol

vovecipodľa§390CSPsámažalobuzamietol,uvedenýpostupjevprejednávanejvecivylúčený,dosiaľ
nebolo rozhodnutie okresného súdu vo veci samej zrušené. Podľa § 390 CSP totiž môže odvolací súd
sám rozhodnúť vo veci, len ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené,
vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd by konal a rozhodoval o odvolaní
proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Odvolaciemu súdu preto nie je zrejmé, na základe čoho

žalovaná uvedeným ustanovením argumentovala v prejednávanej veci.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody preto odvolací súd konštatuje, že odvolanie žalovanej nie je
dôvodné a odvolací súd napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil. Okresný
súd rozhodol vecne správne i o náhrade trov konania, ak postupoval v zmysle § 255 ods. 1 CSP, teda

priznal náhradu trov konania úspešnej strane sporu - žalobcovi, a to v celom rozsahu.

23. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Žalovaná nebola v odvolacom konaní úspešná, preto jej nevznikol nárok na ich náhradu. Úspešným

bol v odvolacom konaní v celom rozsahu žalobca, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania voči
žalovanej v celom rozsahu s tým, že o výške týchto trov rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej
inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

24. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).