Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 30, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/95/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416206479
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1416206479.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: Dopravný podnik Bratislava,
a.s., Bratislava, Olejkárska č. 1, IČO: 00 492 736, zastúpený JUDr. Vladimírom Kánom, advokátom,
Bratislava, Námestie Martina Benku č. 9-C1, proti žalovanej: I. Q. , narodená dňa XX.X.XXXX, trvale
bytom H. - S. T. D., o zaplatenie XX,XX € s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku

Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 22. februára 2017, č.k. 22 Csp 20/2016-67, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 22. februára 2017, č.k. 22
Csp 20/2016-67, p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 22.2.2017, č.k. 22 Csp 20/2016-67 vyhovel žalobe žalobcu a
žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 70,70 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku a

žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie odôvodnil po právnej
stránke ustanoveniami § 52 ods. 1, ods. 3 a ods. 4, § 760 Občianskeho zákonníka, § 14 ods. 1, ods. 2, §
16 ods. 1, ods. 4, ods. 5, § 17 ods. 2 zákona č. 56/2012 o cestnej doprave, čl. A.1.7, čl. A.3.1, č. A.3.4,
čl. A.5.4 písm. c/, čl. A.12.4, čl. A.12.5 Prepravného poriadku integrovaného dopravného systému
v Bratislavskom kraji, čl. 11 ods. 1 Tarify mestskej hromadnej dopravy v Bratislave. Po vecnej stránke
rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobca je právnickou osobou, obchodnou spoločnosťou.

K predmetu jeho podnikania uvedeného v obchodnom registri patrí pravidelná verejná cestná hromadná
mestská doprava osôb. Pri uzatváraní a plnení zmluvy o preprave osôb koná v rámci svojho
predmetu podnikania. Z uvedeného vyplýva, že žalobca má postavenie dodávateľa. Žalovaná je fyzická
osobanepodnikateľ,tedaideospotrebiteľa.Keďžespotrebiteľskouzmluvoujekaždázmluvabezohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, v danom prípade zmluva o preprave
osôb uzavretá medzi žalobcom - dodávateľom a žalovanou - spotrebiteľom je zmluvou spotrebiteľskou.
Prepravný poriadok MHD v Bratislave, Tarifa MHD, a cestovné poriadky umiestnené na zastávkach sú

pre cestujúcich návrhom žalobcu na uzavretie zmluvy o preprave osôb. Podľa Prepravného poriadku
mestskej pravidelnej električkovej, trolejbusovej a autobusovej dopravy v Bratislave, vydaným
Dopravným podnikom Bratislava a. s., cestujúci, ktorý sa na vyzvanie revízora nemôže preukázať
platným cestovným lístkom, je povinný zaplatiť dopravcovi cestovné a úhradu vo výške stonásobku
základného cestovného bez príplatkov a zliav. Podľa tarifných podmienok pre mestskú hromadnú
dopravu v Bratislave, platných v čase vykonania kontroly, bola výška cestovného za jednotlivú jazdu

0,70 €. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že nástupom žalovanej do
vozidla mestskej hromadnej dopravy dňa 28.8.2016 žalovaná konkludentne uzatvorila so žalobcom
zmluvu o preprave osôb, teda bola okamihom nástupu do prepravného prostriedku žalobcu povinnádodržiavať prepravné a tarifné podmienky žalobcu a v zmysle čl. 2 ods. 9 tarify MHD v Bratislave bola
povinná nastúpiť do dopravného prostriedku žalobcu len s platným cestovným lístkom. Z listinných
dôkazov vyplýva, že kontrola platnosti cestovných lístkov bola v dopravnom prostriedku žalobcu- linke

MHD č. 23 dňa 28.8.2015 vykonaná o 13:39 hod. Žalovaná svojím konaním nedodržala čl. 2 ods. 9
Tarify mestskej hromadnej dopravy v Bratislave, keď do dopravného prostriedku nenastúpila s platným
cestovným lístkom t.j. žalovaná porušila prepravné a tarifné podmienky žalobcu, v dôsledku čoho jej
bola uložená povinnosť zaplatiť cestovné a úhradu v zmysle príslušných ustanovení prepravných a
tarifných podmienok žalobcu. Pokiaľ žalovaná namietala, že jej nástup do dopravného prostriedku ešte

neznamenal konkludentný prejav, ktorým by prijala návrh zmluvy žalobcu, vrátane prepravných a
tarifných podmienok, súd prvej inštancie konštatoval, že pred nastúpením do dopravného prostriedku
má cestujúci povinnosť oboznámiť sa s podmienkami cestovania a na základe toho sa môže rozhodnúť
či služby žalobcu využije alebo zvolí iný spôsob prepravy. Žalovaná nástupom do vozidla mestskej
hromadnej dopravy konkludentne so žalobcom uzatvorila zmluvu o preprave osôb a okamihom nástupu
do dopravného prostriedku žalobcu tak bola povinná dodržiavať prepravné a tarifné podmienky žalobcu.

Pokiaľžalovanávkonanípoukazovalanaustanoveniaprepravnéhoporiadkuintegrovanéhodopravného
systému v Bratislavskom kraji, ktorý umožňuje uhradiť cestovné aj priamo vo vozidle (čl.
12.4 a 5.4 PP IDS BK), súd prvej inštancie uviedol, že žalobca tento spôsob platby cestovného lístka
priamo vo vozidle síce umožňuje, ale predmetné vozidlo (autobus, električka či trolejbus) na to musí
byť prispôsobené. Uvedená možnosť platby priamo vo vozidle sa týka predovšetkým medzimestskej

hromadnej dopravy, kde je možné zakúpiť cestovný lístok priamo u vodiča dopravného prostriedku.
Žalovaná vzhľadom k tomu, že v danom úseku medzi spoločnosťami I. a D. cestovala pravidelne,
musela mať vedomosť o tom, že dopravné prostriedky vykonávajúce prepravu v tomto úseku nie
sú prispôsobené na možnosť úhrady cestovného lístka priamo vo vozidle. Skutočnosť, že v danom
prípade sa na zástavke D. potok nenachádza automat, a teda žalovaná podľa svojho tvrdenia nemala

objektívnu možnosť zakúpiť si cestovný lístok, nemôže byť pripísaná na vrub žalobcu. Vzhľadom k
tomu, že žalovaná v danom úseku cestovala pravidelne, bola si vedomá toho, že sa tam automat
na predaj cestovných lístkov nenachádza, a preto pokiaľ chcela využívať služby dopravcu, mala si
vopred zakúpiť cestovné lístky na predajnom mieste dopravcu. Žalovaná si bola vedomá toho, že
nastúpením do dopravného prostriedku bez platného cestovného lístka jej hrozí sankcia, napriek tomu

sa rozhodla do autobusu nastúpiť. Súd prvej inštancie zároveň konštatoval, že PP IDS BK, na ktorý
žalovaná odkazovala, vstúpil do platnosti až od 1.11.2015, teda viac ako dva mesiace po tom, čo
žalovaná cestovala u dopravcu bez platného cestovného lístka. V súvislosti s tvrdením
žalovanej, že zmluva o preprave osôb, uzavretá medzi žalobcom a žalovanou, obsahuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku, súd prvej inštancie konštatoval, že keďže v tomto prípade ide o spotrebiteľský

právny vzťah, vzťahuje sa na konanie osobitná ochrana spotrebiteľa podľa § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka. V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, má vnútroštátny súd posudzovať
ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi
spotrebiteľomapredajcomalebododávateľom.Akideoneprimeranúdoložku,másúdprávomocvyvodiť
všetky dôsledky, ktoré vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude

uvedenou doložkou viazaný. Ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy obsahuje len demonštratívny, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet neprijateľných podmienok teda možno rozšíriť výkladom,
keď z obsahu záväzku vyplynie značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Súd prvej inštancie však po vykonanom dokazovaní nezistil, že by zmluva

medzi žalobcom a žalovanou obsahovala neprijateľnú zmluvnú podmienku. Pokiaľ žalobca
pri porušení prepravného poriadku a tarifných podmienok žiada uhradiť sankciu vo výške stonásobku
cestovného, táto možnosť mu vyplýva priamo zo zákona č. 56/2012 Z. z. o cestnej doprave a je len na
jeho rozhodnutí, či sankciu bude požadovať v maximálnom rozsahu povolenom zákonom alebo menej.
Sankčná úhrada vo výške stonásobku cestovného je preto v súlade s právnym poriadkom Slovenskej

republiky. Pokiaľ žalovaná namietala, že v prípade meškania mestskej hromadnej dopravy má cestujúci
nároklennanáhraduškodydovýškycenyzaplatenejdopravcovizaprepravnývýkon,súdprvejinštancie
konštatoval, že uvedená skutočnosť nesúvisí s predmetom konania a preto sa ňou bližšie nezaoberal.
Keďže na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že bolo povinnosťou
žalovanej za prepravu zaplatiť určené cestovné a žalovaná si svoju povinnosť nesplnila, zaviazal

žalovanúnazaplateniecestovnéhovovýške0,70€apostihu,ktorýpodľacitovanýchustanovenízákona,
prepravného poriadku a tarify predstavuje stonásobok základného cestovného. Základné cestovné bolo
v čase prepravy 0,70 €, žalobcom uplatnená sankcia (môže dosahovať maximálne 100 násobok) v
danom prípade predstavuje sumu 70,- €. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle§ 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný,
priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, keď nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa
podľa § 257 C.s.p. na nepriznanie tejto náhrady.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podala v zákonnej lehote odvolanie
žalovaná. Dôvodila tým, že konanie žalobcu považuje za rozporné s dobrými mravmi, ktoré by nemalo
požívať právnu ochranu. Poukázala na to, že už vo vyjadrení k žalobnému návrhu uviedla, že lístok na
dopravu si nemala kde zakúpiť, nemala inú možnosť ako do autobusu nastúpiť, po nástupe bola vyzvaná

na preukázanie sa cestovným lístkom, bola ochotná zaplatiť výšku cestovného, zástupca žalobcu trval
na úhrade cestovného len s pokutou. Vytýkala súdu prvej inštancie, že neskúmal právnu rovinu dobrých
mravov, ktoré predstavujú, popri kogentných zákonných ustanoveniach, jeden z limitov autonómie
právnych subjektov v súkromnom práve. Rozpornosť s dobrými mravmi má za následok tak závažnú
ujmu, akou je absolútna neplatnosť právneho úkonu. Skúmanie a ujasnenie problematiky dobrých
mravov má potom rovnaký význam ako skúmanie pozitívneho práva. Odvolateľka ďalej poukázala na to,

že prepravný poriadok žalobcu je koncipovaný jednoznačne v prospech dodávateľa, ktorú skutočnosť
žiadala preskúmať v konaní pred súdom prvej inštancie. Uviedla, že spotrebiteľ je zo zmluvy uzavretej
s dodávateľom viazaný množstvom povinností a len s minimálnym množstvom práv. Poukázala na
to, že v konaní predložila dôkazy, preukazujúce škodu spôsobenú žalovanej žalobcom, súdom prvej
inštancie však tieto neboli akceptované a žalovaná bola odkázaná na iné konanie, kde si môže uplatniť

svoje nároky. Odvolateľka namietala aj neprimeranú výšku trov konania, uplatnených žalobcom, žiadala
nárok žalobcu na trovy konania zamietnuť, keď žalobca sám disponuje zamestnancami s právnickým
vzdelaním. Poukázala na neprimeranosť výšky trov konania vzhľadom k výške uplatnenej pohľadávky
(drobný spor) a jednoduchosti sporu. V tomto smere poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v
Prešove sp.zn. 7 Co 347/2015. Odvolaciemu súdu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Poukázal na to, že žalovaná sa na výzvu revízora
nepreukázala, pri cestovaní dopravným prostriedkom žalobcu, platným cestovným lístkom, preto jej
bola uložená povinnosť zaplatiť cestovné a úhradu vo výške stonásobku základného cestovného.

Uvedené žalovaná neuhradila ani na výzvu pred podaním žaloby, v ktorej bola na súdne vymáhanie
pohľadávky upozornená. Žalovaná pohľadávku neuhradila, žalobca preto považuje žalobu za dôvodnú.
Podľa žalobcu nástupom do vozidla mestskej hromadnej dopravy žalovaná konkludentne uzatvorila
so žalobcom zmluvu o preprave osôb a bola, okamihom nástupu do dopravného prostriedku žalobcu,
povinná dodržiavať prepravné a tarifné podmienky žalobcu. Bola povinná nastúpiť do dopravného

prostriedku len s označeným cestovným lístkom alebo s prijatým platným SMS cestovným lístkom
na mobilnom komunikačnom zariadení. Keďže túto povinnosť si žalovaná nesplnila, bola jej uložená,
v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, povinnosť zaplatiť cestovné a úhradu v zmysle
príslušných ustanovení prepravných a tarifných podmienok žalobcu, ktorá povinnosť jej bola uložená
oprávnene. Žalobca zároveň poukázal na to, že žalovanej bol odovzdaný aj tzv. informačný leták, v

ktorom bola upozornená, že ak dlžnú sumu nezaplatí do 30 dní odo dňa cestovania bez platného
cestovného dokladu, pristúpi žalobca k vymáhaniu dlžnej pohľadávky prostredníctvom advokátskej
kancelárie, čo bude znamenať navýšenie pohľadávky o trovy advokáta. Navrhol odvolaciemu súdu
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a žalobcovi priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

4. Žalovaná sa už k vyjadreniu žalobcu nevyjadrila.

5. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379, § 380
ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto

prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie
(nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385
ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne
vyhlásil dňa 30. januára 2019; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu
upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok

súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje
s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na
zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť
ešte nasledovné.5.1. Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že žalobca sa predmetným žalobným návrhom voči
žalovanej domáha zaplatenia sumy 70,70 € titulom úhrady cestovného vo výške 0,70 € a sankčnej

úhrady vo výške stonásobku základného cestovného bez príplatkov 70,- €, keďže žalovaná dňa
28.8.2015 cestovala v hromadnom dopravnom prostriedku žalobcu a nepreukázala sa platným
cestovným lístkom ani predplatným časovým kupónom.
5.2. V danom spore vykonal súd prvej inštancie všetko navrhované dokazovanie, ktoré bolo potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, zhodnotením

výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na
ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, keď zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovanou
posúdil ako vzťah spotrebiteľský podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zároveň ako zmluvný
vzťah podľa § 760 Občianskeho zákonníka a podľa zákona č. 56/2012 Z.z. o cestnej doprave. K rovnako
správnemu záveru dospel súd prvej inštancie, keď konštatoval, že nástupom do dopravného prostriedku
mestskej hromadnej dopravy došlo medzi žalobcom a žalovanou ku konkludentnému uzatvoreniu

zmluvy o preprave osôb s následnou povinnosťou žalovanej dodržať prepravné a tarifné podmienky
žalobcu. Svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe vyhovel, súd prvej inštancie aj riadne odôvodnil,
pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, podstatnými pre právne posúdenie
veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania.
5.3. Podľa názoru odvolacieho súdu, nebolo možné sa stotožniť s námietkou odvolateľky v podanom

odvolaní, že konanie žalobcu je rozporné s dobrými mravmi a nemalo by požívať právnu ochranu.
„Dobrými mravmi sa rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v
historickom vývoji preukazujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú akceptované
rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem správania. Rozpor s dobrými
mravmi spočíva v tom, že výkon práva sa prieči spoločensky uznávaným názorom, ktoré vo vzájomných

vzťahoch určujú, aký má byť obsah ich konania, aby bol súladný so všeobecnými zásadami spoločnosti.
Vo všeobecnosti ide o prípad konania v rozpore s dobrými mravmi vtedy, keď konajúci síce formálne
postupuje v medziach svojho práva, ale realizáciou tohto práva sleduje poškodenie druhého účastníka
právneho vzťahu. V takom prípade síce ide o výkon práva, avšak výkon práva v rozpore s dobrými
mravmi, pre ktorý je typické, že konajúcemu v skutočnosti nejde o dosiahnutie cieľov, ktoré právo

s takým konaním spája, ale mu ide o to, aby vedľajšie účinky jeho konania viedli k stavu jemu
vyhovujúcemu, avšak poškodzujúcemu druhú stranu. Taký výkon práva, i keď je so zákonom formálne
v súlade, je v skutočnosti výkonom práva iba zdanlivým, lebo jeho účelom nie je vykonať (svoje) právo,
ale poškodiť právo (niekoho iného)“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo
137/2017). Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca pri uplatnení žalovanej pohľadávky postupoval

v súlade s Občianskym zákonníkom (§ 760), so zákonom č. 56/2012 Z.z. o cestnej doprave (§ 14
ods. 1, ods. 2, § 16 ods. 5, § 17) a Prepravným poriadkom mestskej hromadnej dopravy v Bratislave
(čl. 6) ako aj tarifným poriadkom (čl. 5). V zmysle uvedených predpisov bola žalovaná povinná, po
nastúpenídodopravnéhoprostriedkužalobcu,preukázaťsaplatnýmcestovnýmlístkom,ktorúpovinnosť
nedodržala. Správne konštatoval súd I. inštancie, že pred nástupom do dopravného prostriedku bola

žalovaná povinná oboznámiť sa s podmienkami cestovania a na základe toho sa rozhodnúť či služby
žalobcu využije alebo zvolí iný spôsob prepravy. Vychádzajúc z obsahu odvolania žalovanej je zrejmé,
že pravidelne využíva služby žalobcu a preto si musela byť vedomá toho, že nástupom do dopravného
prostriedku žalobcu bez platného cestovného lístka, sa vystavila riziku sankcie. Ak žalovaná v súvislosti
s výkonom svojej práce pravidelne cestuje na autobusovej linke č. 23, má vedomosť aj o tom, že linka,

ktorú použila, nie je linkou, kde si môže zakúpiť lístok v autobuse. Žalovaná sa však spoliehala na
to, že si zakúpi cestovný lístok od iného cestujúceho, bola si vedomá následkov pre prípad, že bude
vyzvaná na predloženie platného cestovného lístka. Vzhľadom na tieto skutočnosti potom nemožno
konanie žalobcu, ktorý postupoval v súlade so zákonmi a prepravným poriadkom považovať za konanie,
ktoré je rozporné s dobrými mravmi. Žalobca postupoval v súlade so zákonom a prepravným poriadkom,

žalovaná bola tou osobou, ktorá porušila povinnosti vyplývajúce zo zákona a prepravného poriadku.
5.4. K odvolacej námietke žalovanej, podľa ktorej je prepravný poriadok žalobcu koncipovaný
jednoznačne v prospech dodávateľa, ktorú skutočnosť žiadala preskúmať v konaní pred súdom prvej
inštancie, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa s uvedenou námietkou žalovanej vysporiadal.
Postupujúc podľa § 52 Občianskeho zákonníka, posúdil vzťah medzi žalobcom a žalovanou ako vzťah

spotrebiteľský, pričom konštatoval, že po vykonanom dokazovaní nezistil, že by zmluva o preprave osôb
obsahovala neprijateľnú zmluvnú podmienku. Odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním súdu prvej
inštancie, že pokiaľ žalobca pri porušení prepravného poriadku a tarifných podmienok žiada uhradiť
sankciu vo výške stonásobku cestovného, táto možnosť mu vyplýva priamo zo zákona č. 56/2012Z.z. o cestnej doprave a je len na jeho rozhodnutí, či sankciu bude požadovať v maximálnom rozsahu
povolenom zákonom alebo menej, sankčná úhrada vo výške stonásobku cestovného je preto v súlade s
právnym poriadkom Slovenskej republiky. Sankčnú úhradu takto upravenú v Tarife mestskej hromadnej

dopravy v Bratislave preto nemožno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
5.5. K odvolacej námietke žalovanej, podľa ktorej v konaní predložila dôkazy, preukazujúce škodu
spôsobenú jej žalobcom, pričom súd prvej inštancie tieto neakceptoval a žalovanú odkázal na iné
konanie, v ktorom si môže uplatniť svoje nároky, odvolací súd uvádza, že náhrada škody za porušenie
povinností zo strany žalobcu nebola predmetom tohto konania, čo správne konštatoval aj súd prvej

inštancie.

5.6. K odvolacej námietke žalovanej, týkajúcej sa zastúpenia žalobcu advokátom a náhrady trov konania
odvolací súd uvádza, že podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na právnu
pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom. Podľa čl. 13 ods. 1 C.s.p. strany sporu konajú v styku so

súdom osobne, ak zákon neustanovuje inak. Strany sporu môžu konať aj prostredníctvom zástupcu;
napriek zastúpeniu môže súd stranu sporu vyslúchnuť, ak je to potrebné a možné. Podľa § 89 ods. 1
C.s.p.stranasamôžedaťvkonanízastupovaťzástupcom,ktoréhosizvolí.Zvolenýzástupcasanemôže
dať zastúpiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Právo na právnu pomoc a právo dať sa zastúpiť v
konaní advokátom patrí, podľa uvedeného článku ústavy a citovaných ustanovení C.s.p. aj žalobcovi a

to napriek tomu, že disponuje zamestnancami s právnickým vzdelaním.
5.7.1. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovanej, týkajúcu sa neprimeranosti trov konania vzhľadom k
výške uplatnenej pohľadávky (drobný spor) a náročnosti sporu odvolací súd uvádza nasledovné. Súd
prvejinštancierozhodolonárokunanáhradutrovkonaniapodľa§262ods.1C.s.p.vspojenís§255ods.
1C.s.p.tak,žeúspešnémužalobcovipriznalnároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%,keďnezistil

dôvodyhodnéosobitnéhozreteľapodľa§257C.s.p.nanepriznanietejtonáhrady.Podľanovejprocesnej
úpravy rozhodovanie o trovách konania má dve fázy. V prvej je povinnosťou súdu rozhodnúť o nároku
na náhradu trov konania a až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, v druhej fáze
rozhodnúť o výške trov konania, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. V prvej fáze, pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd skúma, či boli splnené v prejednávanej veci dôvody

hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd úspešnej strane sporu nepriznal nárok na náhradu trov
konania (§ 257 C.s.p.). Uvedené zákonné ustanovenie prebralo doterajšiu právnu úpravu v ustanovení
§ 150 ods. 1 O.s.p., účinného do 30.6.2016 a jeho účelom je umožniť súdu zmierniť dôsledky
právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva, pričom Civilný
sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade

išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa, keďže vyjadruje výnimku zo zásady
zodpovednosti za výsledok, avšak musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorého výnimočnosť môže
spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pri posudzovaní
okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, sociálne, zárobkové a iné
pomery všetkých strán sporu a na okolnosti, ktoré ich viedli k uplatneniu práva na súde a ich postoj

v konaní. V prípade tohto zákonného ustanovenia ide predovšetkým o to, aby sa rozhodnutie o náhrade
trov nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane a neodporovalo dobrým mravom. V tomto ustanovení
je teda fixované moderačné absolučné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich
platenie a náhradu trov konania. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody
hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na

súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť
podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní neboli zistené dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré by súd prvej inštancie nemal priznať úspešnému žalobcovi nárok na
náhradu trov konania.

5.7.2. Pokiaľ sa námietky odvolateľky týkali výšky trov konania, odvolací súd poukazuje na to, že o výške
trov konania bude súd prvej inštancie rozhodovať až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (262
ods. 2 C.s.p.), pri ktorom rozhodovaní bude posudzovať účelnosť vynaložených nákladov konania.

6. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.).

7. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva náhradutrov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

8. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie

prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).