Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 16, 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoE/61/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711212742
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6711212742.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advocate s. r. o., so sídlom 811 09 Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 36 865 141, za ktorú vykonáva advokáciu advokát a konateľ JUDr. Martin Máčaj
a Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, za ktorú vykonáva
advokáciu advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému C. T. nar. XX. XX.

XXXX, trvale bytom X., E. M. E. XXXX/XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým,
Exekútorský úrad so sídlom Bratislava, Záhradnícka č. 60, pod spisovou značkou EX 12307/11,
o vymoženie pohľadávky v sume 728,19 EUR s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 21Er/774/2011-59 zo dňa 13. 8. 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod spisovou značkou Ex 12307/11. Súd
rozhodol podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok), v nadväznosti na ustanovenia § 52 ods. 1, § 53
ods. 1 a 54 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (v texte aj ako „OZ“), § 1, § 9
ods. 2 písm. j/, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a

pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010
Z. z.“) a § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii (ďalej
v texte aj „zákon č. 258/2001 Z. z.“), s použitím európskej právnej úpravy dotýkajúcej
sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa (najmä Smernica Rady 93/13/
EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Súd zmluvný vzťah

medzi oprávneným a povinným zo zmluvy o úvere zo dňa 18. 6. 2010 (ďalej aj „Zmluva o úvere“)
posúdil ako spotrebiteľský vzťah. Konštatoval, že povaha rozhodcovskej zmluvy, od ktorej legitimitu na
vydanieexekučnéhotituluodvodzovalrozhodcovskýsúd,vylučuje,abybolasospotrebiteľomdohodnutá
individuálne, a to s poukazom na jej formulárový charakter a tiež s poukazom na skutočnosť, že vopred
formulované ustanovenia Všeobecných podmienok poskytovania úveru priamo predpokladajú, že sa
rozhodcovské konanie, v prípade porušenia zmluvných povinností, uskutoční. Uvedená rozhodcovská

zmluva bola previazaná so Zmluvou o úvere a mala spolu s ňou adhézny charakter, t. j. spotrebiteľ
mohol buď Zmluvu o úvere spolu s rozhodcovskou zmluvou uzatvoriť, alebo ich uzavretie odmietnuť.
Dôsledkom rozhodcovského konania na základe uvedenej rozhodcovskej zmluvy bolo, že konajúci
rozhodcovskýsúdpriznaloprávnenémuplneniavzjavnomrozporesprávnymipredpismiaspotrebiteľovi
bola odopretá ochrana ktorú mu poskytujú príslušné ust. Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „Smernica“), občianskeho zákonníka a

zákonov č. 129/2010 Z. z., č. 258/2001 Z. z.. Ďalej uviedol, že Zmluva o úvere, napriek skutočnosti, že
na ňu dopadá úprava zákona č. 129/2010 Z. z. neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladova o celkových nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom (náležitosť podľa § 9 ods.
2 písm. j/ tohto zákona), preto je s poukazom na ods. 1 písm. a/ § 11 tohto zákona úver bezúročný
a bez poplatkov. Rozhodcovským rozsudkom bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému ako istinu

sumu 728,19 EUR, čo je viac, ako mu oprávnený poskytol na základe Zmluvy o úvere. Navyše spolu
s uvedenou istinou bol zaviazaný zaplatiť oprávnenému zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne,
ktorého výška je zjavne v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovským
rozsudkom bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému právom nedovolené plnenie. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti, nakoľko rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany

zmluvných strán a navyše exekučný titul zaväzuje povinného na právom nedovolené plnenie, exekučný
súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za
neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie a tým aj vydaniu poverenia pre
súdneho exekútora.

Proti predmetnému uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Uviedol, že právne

posúdenie veci súdom je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav
nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval. Mal za to, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec
preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok a v jeho nadväznosti zák. č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní (ďalej v texte aj „ZRK“). Domnieva sa, že súd na správne zistený skutkový

stavvecinesprávneaplikovalprávnypredpis.Formálnepreskúmavanieexekučnéhotitulusaobmedzuje
na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu tak ako ich vyžaduje ust. § 34 ZRK.
Preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady
exekučného titulu. Je toho názoru, že v rámci preskúmavania exekučného titulu po materiálnej stránke,
nemôže exekučný súd skúmať samotné rozhodcovské konanie. Splnenie podmienok zastavenia

exekúcie, t.j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému alebo k niečomu,
čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu. Má
za to, že požiadavka materiálnej stránky exekučného titulu znamená, že v rámci exekučného konania
súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu a musí sa
obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov, teda

nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci. Postupom súdu v danej veci a jeho výkladom
ustanovenia § 45 ZRK dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských
rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom Zákona o rozhodcovskom konaní.
Zároveň uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia musí byť tak dostatočné a zrozumiteľné, aby u účastníkov
konania vzbudzovalo dôveru v jeho zákonnosť a správnosť. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia

absentuje postup konajúceho súdu, na základe ktorého dospel k záveru o aplikácii
zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd sa v konaní vôbec nezaoberal so splnením podmienok pre vznik
spotrebiteľského vzťahu t. j. existencia spotrebiteľa a dodávateľa. Súd nezohľadňoval a v tomto zmysle
ani nevykonával dokazovanie o skutočnostiach svedčiacich o závere, k akému dospel. Rozhodnutie
súdu je založené na konštatovaní, ktoré nie je podľa návrhu odvolateľa možné preskúmať pre

nedostatok dôvodov v odvolacom konaní. Je toho názoru, že keď exekučný súd posudzoval exekučný
titul aj z jeho vecnej a právnej stránky - teda vykonával dokazovanie ohľadne nesúladu exekučného titulu
zo zákonom. Z uvedeného vyplýva, že súd mohol a mal posudzovať aj to, do akej časti je exekučný titul
podľa jeho názoru súladný so zákonom a v tomto zmysle aj vykonávať dokazovanie. Zároveň uviedol,
že súd pri svojej rozhodovacej činnosti má postupovať prioritne tak, aby dodržiaval zásadu pacta sunt

sevanda a z toho vyplýva zásada vykladať dôvody neplatnosti právneho úkonu skôr reštriktívne. Na
základe uvedeného navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal v medziach daných
ustanovením § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte aj „O. s.
p.“) bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O. s. p. a uznesenie
okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Podľa § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie,
predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstráneniavád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 52 ods. 1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti (§ 52 ods. 3, 4 OZ).

Podľa § 53 ods. 1 prvá veta OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 OZ).

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu

podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť.

Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), po preskúmaní
uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah,

na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva :

Oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného
titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, Spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s.,
Karloveské rameno 8, Bratislava spisovej značky : SR 03316/11 vydaný dňa 13. 05. 2011, ktorý

nadobudol právoplatnosť dňa 30. 05. 2011 a vykonateľnosť dňa 02. 06. 2011. Základný
právny rámec nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého
úveru na základe Zmluvy o úvere zo dňa 18. 06. 2010 uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Súd
prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej Zmluvy
o úvere, ako aj Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, a Rozhodcovskej zmluvy - vec správne

právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah
medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj
vychádzajúczpríslušnýchustanoveníObčianskehozákonníka,Smerniceazákonov č.129/2010
Z. z. a č. 258/2001 Z. z. svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené
stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98

až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa
problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.
PokiaľodvolateľpolemizujeosprávnostiprávnehoposúdeniaZmluvyoúvereakospotrebiteľskejzmluvy
z dôvodu, že okresný súd nemal preukázanú existenciu spotrebiteľa a dodávateľa, keď nevykonal
vo veci dostatočné dokazovanie, odvolací súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že v štádiu

exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods.
2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu
osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených
listín. Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i
povinného) v tejto časti exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril
účel exekúcie, o ktorej sa má povinný prvýkrát dozvedieť (ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona)až doučením upovedomenia o začatí exekúcie. Pokiaľ mal teda exekučný súd pri posudzovaní žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie k dispozícii kompletné znenie Zmluvy o
úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru a rozhodcovskej zmluvy (č. l. 5, 5a a 54 spisu),

na základe ktorých právnych úkonov vznikol záväzkový vzťah medzi oprávneným a povinným okresným
súdom posúdený ako spotrebiteľský, možno konštatovať, že obsah spisu okresného súdu obsahoval
dostatok relevantných skutočností na to, aby okresný súd uvedené posúdenie záväzkovoprávneho
vzťahu mohol vykonať.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že charakter uvedeného vzťahu ako spotrebiteľského

okresný súd ustálil po preskúmaní obsahu Zmluvy o úvere s prílohami, pričom dospel k záveru, že sa
jedná o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa
zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským
úverom. Ďalej uviedol, že Zmluva o úvere má charakter formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci
svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého
počtu, a tiež, že uvedená zmluva je adhézna, t. j. spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp.

ju odmietnuť. Odvolací súd, ako už bolo uvedené vyššie, sa s uvedeným názorom okresného súdu
stotožnil, keď poukazuje na znenie ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného v čase uzatvorenia
Zmluvy o úvere (spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom) ako aj na legálnu definíciu dodávateľa (§ 52 ods. 3 OZ
platného v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere) a spotrebiteľa (§ 52 ods. 4 OZ platného v čase uzatvorenia

Zmluvy o úvere). Už z preskúmania obsahu samotnej Zmluvy o úvere je totiž
zrejmé, že oprávnený, v predmetnej zmluve v postavení veriteľa, sám seba označil identifikačnými
údajmi charakterizujúcimi podnikateľa (IČO, údaj o zápise v Obchodnom registri a právna forma veriteľa
- spoločnosť s ručením obmedzením), ktoré postavenie navyše vyplýva aj z výpisu z
Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, Oddiel: Sro, vložka č. 23636/B (č. l. 8 spisu), kde ako

jeden z predmetov činnosti oprávneného je uvedené poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Povinný,
ktorý je podľa obsahu Zmluvy o úvere fyzickou osobou, je v predmetnej zmluve charakterizovaný
identifikačnými znakmi, ktoré nie sú typické pre podnikateľa, t. j. menom a priezviskom,
miestom trvalého pobytu a rodným číslom. Z listinných dôkazov obsiahnutých v spise exekučného súdu
a ani z tvrdení oprávneného nevyplýva, že by vykonával obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť.

Vzhľadom na uvedené je potom oprávnený dodávateľom v zmysle § 52 ods. 3
OZ a povinný spotrebiteľom (§ 52 ods. 4 OZ). Rovnako je zrejmý aj formulárový a adhézny charakter
Zmluvy o úvere, keď táto je tvorená vopred predtlačenými údajmi veriteľa, kolónkami pre vpísanie
identifikačných údajov dlžníka, výšky poskytnutého úveru, odplaty a spôsobu splácania. Všetky ostatné
zmluvné dojednania sú súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Obdobným spôsobom

je formulovaná aj rozhodcovská zmluva. Pokiaľ okresný uvedené posúdenie uskutočnil preskúmaním
relevantných listín tvoriacich súdny spis s tým, že v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že
daná zmluva je spotrebiteľskou (resp. zmluvou o spotrebiteľskou úvere) podľa svojho obsahu, keď ide o
zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom,

ide o zmluvu formulárovú a adhéznu, čo vedie spotrebiteľa k pristúpeniu na podmienky
vopred pripravené dodávateľom a oprávnený ju v rámci podnikateľskej činnosti používa pri uzatváraní
zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, možno mať za to, že odôvodnenie napadnutého uznesenia
obsahovo napĺňa požiadavky, ktoré sú kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.. Preto odvolací súd námietku oprávneného, ktorou

poukázal na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, nepovažoval za dôvodnú.
Námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci,
keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, neobstojí.
Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení, a to tak Exekučného poriadku, ako aj zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní je zrejmé, že súd je v každom štádiu vedenia exekúcie povinný dôsledne

skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Predovšetkým, či
podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je
spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku a či subjekty, voči
ktorému a v prospech ktorého sa má exekúcia vykonať, sú zhodné so subjektmi
označenými v exekučnom titule; prípadne skúmať, či došlo k prechodu práva alebo povinnosti na inak

označený subjekt v zmysle ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Súd v prípade zistenia, že nie
sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu (obzvlášť v štádiu
pred vydaním poverenia pre súdneho exekútora) musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj
adekvátne procesne zareagovať. Keďže exekučným titulom je rozhodcovské rozhodnutie, pokiaľ ide onámietkuprípustnostiskúmaniaobsahovýchnáležitostírozhodcovskéhorozsudku,jenevyhnutnéokrem
už uvedených ustanovení Exekučného poriadku vychádzať aj z ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní. Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte

Súdnehodvora(ES) voveciPohotovosťC-76/10zodňa16.11.2010. Súdnydvorvsúvislosti so
skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze
výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve
o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu
určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice Rady

93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný
touto podmienkou.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v
súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Zákona
o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto

ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty
než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus
iura scripta sunt" („práva patria bdelým" alebo „nech si každý stráži svoje práva" alebo „zákony sú
písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a

tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali
svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura
sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa

ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa.

Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať
a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu
je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od
existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či
rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú
vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon

nebol nikdy uzavretý.

Rozhodcovskú zmluvu koncipovanú v takom znení, ako bola založená do súdneho spisu, správne
okresný súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenia § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu

medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou skutočnosťou
z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy je skutočnosť, že so spotrebiteľom
nebola individuálne dojednaná. Skutočnosť, že dohoda zmluvných strán o právomoci rozhodcovského
súdu netvorila súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ale bola uzavretá vo forme
samostatnej rozhodcovskej zmluvy v ten istý deň ako zmluva o úvere ešte neodôvodňuje záver, že

táto dohoda bola individuálne dohodnutá a svedčí o vôli povinného pristúpiť na túto osobitnú zmluvnú
podmienku. Povahu formulárovej zmluvy totiž majú nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj
predformulované znenia rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení. Tomuto typu zmluvy
nasvedčuje aj vyhotovenie rozhodcovskej zmluvy v danej veci, ktoré má povahu formulára obdobného
tomu, ktorého prostredníctvom zmluvné strany uzavreli samotnú Zmluvu o úvere. Dojednanie zmluvných

strán o právomoci rozhodcovského súdu by malo charakter individuálnej zmluvnej podmienky vtedy,
ak by oprávnený predložil povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takej podobe, aby
z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinný mal možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie
sporov v rozhodcovskom konaní a že povinnému boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie, čoznamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so
spotrebiteľom, ak má byť akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej
vôle oboch zmluvných strán. V danom prípade z návrhu rozhodcovskej zmluvy nevyplýva, že spotrebiteľ

mal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo
zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka navyše nebola, napriek jej formulácii, skutočne
alternatívnou. Veriteľ podaním návrhu na začatie konania na rozhodcovský súd uskutočnil výber
predpokladaný v čl. II rozhodcovskej zmluvy. Po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť
podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom, musel sa podrobiť rozhodcovskému konaniu,

čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred
nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide
o rozhodcovskú zmluvu, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlačenej časti rozhodcovskej
zmluvy je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom
konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej zmluvy
bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho

práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu
konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby
spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo exekučných vecí
s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú
dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskými spoločnosťami a jednou zo zmluvných

strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe
k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.

Pokiaľ, teda, právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a

nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému
voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Uvedený
nedostatok je už sám o sebe dôvodom neumožňujúcim poveriť súdneho exekútora vykonaním exekúcie.
Preto odvolací súd uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne
správne potvrdil, pričom sa už nemusel zaoberať ďalšími dôvodmi, pre ktoré okresný súd návrh súdneho

exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom
hlasov 3: 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.