Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, January 16, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/150/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8817209293
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8817209293.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov

senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: Intrum Slovakia, s. r. o., so
sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154, zast. JUDr. Ján Šoltés, advokát, AK Bratislava,
Mýtna 48, 811 07 Bratislava, P.O.BOX 205, proti žalovanej: F. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX, o
zaplatenie 1548,89 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou
č. k. 7Csp/290/2017 - 47 zo dňa 10.05.2018, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.

II. Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len súd prvej inštancie) uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 540 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne od 21.11.2017 do zaplatenia a to v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, zastavil konanie
o zaplatenie sumy 248,08 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 21.11.2017 do
zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a nepriznal žalovanej nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ustanovení § 144,§ 145 a § 146 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.

Civilný sporový poriadok, § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 10, § 11 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len
ZoSÚ), § 52 ods. 1, § 53 ods. 1,2,3 a 5, § 54 ods. 1 a 2 a § 517 Občianskeho zákonníka.

3. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca a žalovaná uzavreli dňa 07.05.2014 zmluvu o vydaní a
používaníkreditnejplatobnejkarty,predmetomktorejboloposkytnutiefinančnýchprostriedkovžalobcom
žalovanej v rámci úverového rámca, pričom v predmetnej zmluve bol dojednaný schválený úverový

rámec a povinná mesačná splátka. Uzatvorenú úverovú zmluvu posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu
podľa § 52 Občianskeho zákonníka a zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa ZoSÚ. Konštatoval, že
pristupujúc ku skúmaniu jednotlivých obsahových náležitostí zmluvy, zistil, že zmluva neobsahuje v
rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška splátky 20 eur bez bližšej špecifikácie, t. j. nie je splnená
požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
Zmluva takisto neobsahuje povinnú náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ a to dobu trvania

zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Údaj o termíne
konečnej splatnosti úveru má byť uvedený presne, a to uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku,
kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť. Podľa názoru súdu prvej inštancie predmetná
úverová zmluva neobsahuje ani ďalší povinný údaj a to ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovúčiastku,ktorúmusíspotrebiteľzaplatiť,vypočítanénazákladeúdajovplatnýchvčaseuzatvoreniazmluvy
o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej
miery nákladov, v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ. Je zrejme, že údaj o RPMN sa dá určiť na začiatku

revolvingového vzťahu, pretože v tomto období výška úveru, úroky, poplatky a obdobie úverového
vzťahu vychádza z počtu splátok, ktoré sú vlastne v tomto čase zistiteľné. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné podľa
§ 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ považovať za bezúročný a bez poplatkov. Z výpisu debetných a kreditných
transakcií mal súd prvej inštancie za zrejmé, že žalovaná vyčerpala celkovo sumu 600 eur a uhradila

sumu 60 eur. Keďže predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, žalobcovi
vzniklo iba právo na zaplatenie nevrátených finančných prostriedkov vo výške 540 eur a v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 CSP ods. 2 a 262 CSP. Žalobca mal v
konaní úspech v časti, v ktorej súd žalobe vyhovel a teda v časti o zaplatenie 540 eur, čo predstavuje

úspech 35 % a neúspech 65 %, čo predstavuje úspech žalovanej a to v časti, v ktorej súd žalobu zamietol
a v ktorej žalobca zobral žalobu späť a z procesného hľadiska nesie zodpovednosť za trovy konania.
Žalovanej tak po odpočítaní úspechu žalobcu vznikol nárok na náhradu trov konania v pomere 30 %.
Súd prvej inštancie vychádzal z tej skutočnosti, že žalovaná si náhradu trov neuplatnila a zo spisu jej
žiadne trovy nevyplynuli, preto súd rozhodol už v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí tak, že žalovanej

nárok na náhradu trov konania nepriznal.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnemu právnemu záveru o bezúročnosti úveru.
Súd prvej inštancie založil bezúročnosť úveru na neuvedení doby trvania zmluvy termínu konečnej

splatnosti úveru. Tento právny záver nie je správny, nakoľko žalovanému bol poskytnutý osobitný typ
spotrebiteľského úveru a to revolvingový úver, ktorý je typický tým, že ho veriteľ dopĺňa a tak môže
fungovať neurčitú dobu. Z objektívnych dôvodov tak nie je možné určiť termín konečnej splatnosti
úveru, ktorý je typický pre splátkové úvery uzavreté na dobu určitú. Ďalej nepovažoval za právny názor
súdu prvej inštancie, že úver je nutné považovať za bezúročný a bezodplatkový z dôvodu nerozloženia

úverových splátok na jej jednotlivé zložky a v rozpore s čl. 10 Smernice ES 2008/48/ES ako právne
záväzným aktom ES, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR. Zároveň je v rozpore s právnym
názorom vyjadreným v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home
Credit Slovakia, a. s. c/a D. I., ktorým sú slovenské súdy viazané. Podľa názoru odvolateľa sa má
článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48/ES vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na

dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúci splátkami nemusí vo forme amortizačnej
tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Zdôraznil, že iba
porušenie povinnosti veriteľa podstatným spôsobom môže byť sankcionované zánikom nároku veriteľa
na úroky a poplatky. Právny predchodca žalobcu neporušil žiadne povinnosti, preto mu vznikol nárok aj
na zaplatenie zmluvne dojednaných úrokov ako odplaty poskytnutého úveru. Na základe uvedeného

navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a vyhovel žalobe.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie
preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad

vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že
miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu v Prešove a na jeho
webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodne.

7. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku aleboargument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

9. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že sporové strany uzavreli Zmluvu o aktivácii
Pôžičkovej karty Quatro pod č. XXXXXXXX z 07.05.2014 (ďalej len „Zmluva“). Žalovanej bol poskytnutý
úver s predschváleným úverovým rámcom vo výške 600 eur, výškou mesačnej splátky 20 eur a
štandardnou úrokovou sadzbou 1,9 % p. m./22,80 p. m. V časti V. „Vyhlásenie klienta“ Zmluvy je uvedený
vzorec indikatívneho výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) pri predpoklade vyčerpania

úveru kartou u obchodníka vo výške schváleného rámca dňa 01.05.2014, výšky spotrebiteľského úveru
600 eur, počte splátok 12, výšky prvej a predposlednej splátky 50 eur, výšky poslednej splátky 137,48
eura, RPMN 25,89 %, celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom 87,48
eura, celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ uhradiť 687,48 eura, mesačnej periodicite splácania ku 15.
dňu a výšky priemernej RPMN 25,37 %.

10. Ku dňu 06.01.2015 právny predchodca žalobcu vyhlásil okamžitú splatnosť úveru (č. l. 42). Z výpisov
z pôžičkovej karty Quatro žalovanej (č. l. 12-16) vyplýva, že žalovaná uskutočnila debetné transakcie v
celkovej výške 1.608,89 eura a kreditné operácie v celkovej výške 60 eur do podania žaloby. Po podaní
žaloby zobral žalobca žalobu späť v časti poplatkov a sankčného úroku vo výške 248,08. Po čiastočnom
späťvzatí žaloby predstavoval nárok žalobcu voči žalovanej sumu 1.300,81 eura s príslušenstvom.

11. Na základe rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 30.06.2017, došlo k postúpeniu
pohľadávky zo zmluvy, uzavretej medzi Všeobecnou úverovou bankou, a. s. a žalobcom na spoločnosť
Intrum Justitia Slovakia, s. r. o. (po zmene obchodného mena Intrum Slovakia, s. r. o. - poznámka
odvolacieho súdu).

12. Je nepochybné, že Zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou je štandardnou formulárovou
spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní
spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti
a žalovaná je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci

predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na
predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.
Predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle ZoSÚ.

13. Podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (07.05.2014), zmluva o

spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
tieto náležitosti:
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky

predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu

podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny

štvrťrok.

14. Podľa § 11 ods.1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (07.05.2014), spotrebiteľský úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,

b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

15. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných
(§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať.16. Podľa článku 4 ods. 2 smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov,
iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru

Písomná zmluva zahŕňa: a) vyjadrenie ročnej percentuálnej miery poplatkov [nákladov - neoficiálny
preklad]; b) vyjadrenie podmienok, za ktorých môže byť ročná percentuálna miera poplatkov [nákladov
- neoficiálny preklad] pozmenená.

17. Požiadavka transparentnosti zmluvných podmienok, uvedená aj v článku 5 smernice 93/13, by

nemala byť obmedzená len na ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska, ale naopak,
vzhľadom na to, že systém ochrany zavedený touto smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s podnikateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, najmä pokiaľ ide o úroveň
informovanosti, táto požiadavka jasného a zrozumiteľného vypracovania zmluvných podmienok, a teda
transparentnosti, stanovená rovnakou smernicou, sa musí chápať široko (rozsudok z 20. septembra
2017, Andriciuc a i., C-186/16, EU:C:2017:703, bod 44, ako aj citovaná judikatúra).

18. Z toho vyplýva, že na to, aby sa určilo, či podmienka zmluvy o úvere týkajúca sa nákladov na
tento úver, ktorá sa v tejto súvislosti týka hlavného predmetu tejto zmluvy, je vypracovaná jasne a
zrozumiteľne, je potrebné zohľadniť všetky ustanovenia práva Únie stanovujúce povinnosti v oblasti
informovania spotrebiteľov, ktoré sa môžu uplatňovať na dotknutú zmluvu.

19. Súdny dvor už pritom v súvislosti so smernicou 87/102 rozhodol, že vzhľadom na cieľ ochrany
spotrebiteľa, sledovaný touto smernicou, pred nespravodlivými úverovými podmienkami a na to, aby sa
mu umožnilo poznať všetky podmienky budúceho plnenia uzavretej zmluvy, článok 4 uvedenej smernice
vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho

záväzku (rozsudok z 9. júla 2015, Bucura, C-348/14, neuverejnený, EU:C:2015:447, bod 57 a citovaná
judikatúra).

20. V súlade s článkom 4 ods. 1 a 2 smernice 87/102 musí byť zmluva o úvere uzavretá písomne, pričom
písomné vyhotovenie musí obsahovať uvedenie RPMN, ako aj uvedenie podmienok, za ktorých môže

byť táto miera zmenená. Článok 1a tejto smernice stanovuje metódu výpočtu RPMN a vo svojom odseku
4 písm. a) spresňuje, že sa musí vypočítať „v dobe uzatvárania zmluvy“. Táto informácia pre spotrebiteľa
o celkových nákladoch úveru vo forme miery vypočítanej podľa jednotného matematického vzorca má
preto podstatný význam (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 16. novembra 2010, Pohotovosť, C-76/10,
EU:C:2010:685, body 69 a 70).

21. Článok 4 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak zmluva o
spotrebiteľskom úvere jednak neuvádza RPMN a obsahuje iba matematický vzorec výpočtu tejto RPMN,
ktorý nie je doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu, a jednak neuvádza úrokovú
sadzbu, takáto okolnosť je rozhodujúcim prvkom v rámci analýzy dotknutého vnútroštátneho súdu v

súvislosti s otázkou, či je podmienka uvedenej zmluvy týkajúca sa nákladov úveru vypracovaná jasne a
zrozumiteľne v zmysle uvedeného ustanovenia (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-448/17 z
20.09.2018, EOS KSI Slovensko proti O. B., A. B. za účasti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa,
body 59 až 68).

22. Jednou z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je podľa § 9 ods. 2 písm. j)
ZoSÚ, aj uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov, celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť s
uvedením všetkých predpokladov použitých na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Súdy
užopakovanekonštatovali,žejeprekonanýnázordodávateľovonemožnostivypočítaťRPMNvzhľadom
na revolvingovú povahu úverov (pozri rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10.10.2012,

sp. zn. 17Co/215/2012, Krajského súdu v Prešove zo dňa 12.3.2014, sp. zn. 2Co/135/2013 a Krajského
súdu v Žiline zo dňa 30.10.2013, sp. zn. 6Co/138/2013, Krajského súdu v Košiciach zo dňa 04.12.2018,
sp. zn. 6Co/201/2018). Pokiaľ zákon o spotrebiteľských úveroch určil ako zákonnú náležitosť stanovenie
RPMN (bez rozlíšenia, či ide o revolving, resp. iný druh úveru), akcentujúc jej dôležitosť zákonným
znením, že ak nie je RPMN uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov,

preto žalobca ako dodávateľ finančnej služby na profesionálnom finančnom trhu nemôže túto skutočnosť
zanedbávať.23. Z vyššie uvedeného ust. § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ je zrejmé, že v čase uzatvorenia zmluvy je
možné vypočítať RPMN z hodnoty úverového rámca, ktorý sa poskytuje spotrebiteľovi, a ktorá hodnota
v čase uzatvorenia zmluvy je nemenná. Výšku RPMN je tak možné stanoviť pre určitú východiskovú

situáciu, pričom výpočet musí vychádzať z nastavených parametrov úverovej zmluvy v čase jej podpisu,
t. j. z výšky úverového rámca ako výšky poskytnutého úveru (v danom prípade 2100 eur), výšky
splátok (v zmluve bola stanovená štandardná mesačná splátka - pevná - 20 eur), výšky dohodnutého
úroku (v danom prípade 22,80 % ročne), príp. výšky dohodnutých poplatkov, výšky celkových nákladov
spotrebiteľa a celkovej čiastky, ktorú spotrebiteľ musí zaplatiť. Tomuto má podľa žalobcu korešpondovať

indikatívny výpočet RPMN uvedený v bode V. Zmluvy, na ktorý poukazuje žalobca v odvolaní. Z obsahu
bodu V. Zmluvy však vyplýva, že indikatívny výpočet RPMN síce vychádza z úverového rámca 2.100
eur, avšak z výšky prvej až predposlednej splátky 50 eur a výšky poslednej splátky 137,48 eura,
čiže rozdielnej od výšky splátky (20 eur), aká bola dohodnutá v podmienkach úveru. Navyše tento
indikatívny výpočet nezohľadňuje všetky relevantné zložky ovplyvňujúce výšku RPMN, nakoľko v ňom
nie je zahrnutý poplatok tykajúci sa správy kartového účtu, ktorý bol následne žalovanej účtovaný tak,

ako to vyplýva z výpisov z pôžičkovej karty, ktoré predložil žalobca.

24. Čo sa týka výšky, počtu a termínu splátok úrokov, tento údaj v úverovej zmluve absentuje. V Zmluve
zo dňa 07.05.2014 je uvedená len výška mesačnej anuitnej splátky 20 eur. Účelom právnej úpravy (§ 9
odsek 2 ZoSÚ) je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Ten má totiž právo

byť informovaný o výške (sume) úrokov z úveru a poplatkoch. Právny predchodca žalobcu ako veriteľ
mal preto zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov a poplatkov,
a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené (§ 11 odsek 1
ZoSÚ). Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný význam z dôvodu, že prispieva k
transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaná ako spotrebiteľ

však túto možnosť nemal, keďže výška úroku a poplatkov nie je uvedená v zmluve o spotrebiteľskom
úvere. (Porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010).

25. Vo vzťahu k záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 odvolací súd poukazuje na príspevok doc.
O.. O., Z..: „Otázne však je, ako by na tento záver mal zareagovať sudca rozhodujúci konkrétny spor. Ak

totiž zistí, že neuvedenie konkrétnej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere by malo byť v zmysle
§ 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sankcionované zánikom nároku veriteľa na úrok a poplatky, ale súčasne
dospeje k záveru, že ide o náležitosť, ktorej neuvedenie v zmluve o spotrebiteľskom úvere nemá vplyv na
možnosť spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku, tak vlastne narazil na rozpor medzi vnútroštátnou
právnou úpravou a právom Únie. Keďže však norma práva Únie má v tomto prípade podobu smernice,

vzhľadom na horizontálny právny vzťah medzi veriteľom a spotrebiteľom nemôže mať smernica priamy
účinok. Zistený rozpor je teda možné vyriešiť len prostredníctvom nepriameho účinku smernice, čo
znamená pokúsiť sa o taký výklad zákona č. 129/2010, ktorým sa rozpor odstráni. Domnievam sa
však, že v tomto prípade by sudca narazil na jednu z hraníc povinnosti eurokonformného výkladu
vnútroštátneho práva, ktorou je zákaz výkladu contra legem. Neviem si totiž predstaviť, akou výkladovou

metódou by bolo možné obísť príkaz považovať zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez
poplatkov obsiahnutý v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010. Nešlo by už podľa môjho názoru o výklad práva,
ale o sudcovskú tvorbu práva.“

26. Odvolací súd rovnako odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Sžo/61/2015:

„Zmluva o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t.j. konkrétne termíny jednotlivých splátok,
výšku istiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých splátok, počet splátok a termín
konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom kalendári, ktorý bol spotrebiteľovi
preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, je takáto obchodná praktika neprípustná a
odporujúcačestnejobchodnejpraxi.Nesúhlasilstvrdenímžalobcu,žeuvedenéinformácieboliobsahom

samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj splátkového kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť
zmluvy. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9
ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp. pod sankciou straty práv veriteľa na úroky
a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise zmluvy doručované poštou
a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol k tomu potrebný písomný

súhlas druhej zmluvnej strany. Mal za to, že takýto postup je v rozpore aj s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Krajský súd považoval tiež za neprípustné, aby spotrebiteľ vzal výšku úveru
len na vedomie a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a jednoznačný súhlas s výškou
úveru. Odvolací súd v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods.1 O.s.p. po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo
vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby
sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu

so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výrokunapadnutéhorozsudku.Senátodvolaciehosúdupovažujeprávneposúdeniepreskúmavanejveci
krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov
známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa

uvádza.“

27. Odvolací súd odkazuje aj na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v
Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,sporné
pravidlo“) obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok

úrokov a poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá
taký výklad sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“
a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v
konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS
SR z 28.06.2016 sp. zn. 7Sžo61/2015, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa

zákona č.258/2001 Z. z. rozsudok NS SR vo veci 7Cdo/128/2016).
2. Uvedené zákonné pravidlo sa deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z.
z. vykonanou zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony.

3. Do nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2). nie je v súlade s princípmi
súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten
by:
1. odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem,
2. odporoval by princípu právnej istoty,

3. nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ
za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné
pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru
než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice

Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o
splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť
v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica
taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10
ods.1 písm. j/, príloha II., 2.).

28.VkontexteuvedenéhoakoajsozreteľomnaUznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.2Cdo155/2011
zo dňa 21.12.2011, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že: „Požiadavky na reflektovanie kasačného
rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je
tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti

rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval
právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom
zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového
stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní
nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho

súdu správny, fundovaný či úplný.“ odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci
sp. zn. 3 Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá
priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť
contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať
aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.

29. Z tohto dôvodu je podľa odvolacieho súdu plne legitímny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru poskytnutého žalovanému, a to v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, v zmysle ktorého
poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskomúvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r),y) a § 10 ods. 1. Odvolací súd podotýka,
že pre záver o bezúročnosti úveru, postačuje aj absencia čo i len jednej z obligatórnych náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

30. Vzhľadom na skutočnosť, že uzavretá úverová zmluva je síce platná, ale úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov, pričom žalovaná vyčerpala tento v rozsahu 600 eur a na jeho úhradu
doposiaľ zaplatila 60 eur, je povinná zaplatiť žalobcovi rozdiel vo výške 540 eur a v prevyšujúcej časti
žalobca nemá nárok na plnenie.

31. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny súvisiaci výrok o trovách konania.

32. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd aj s osvojením si dôvodov napadnutého rozhodnutia
rozsudokvnapadnutýchvýrokochozamietnutížalobyvprevyšujúcejčasti avovýrokuotrováchkonania
postupom vyplývajúcim z ust. § 379 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

33. V odvolacom konaní nebol úspešný žalobca, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. Naopak fakticky plne úspešná bola žalovaná, ktorej vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu
vyplýva, že žalovaná si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu

spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných
princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP
v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom
prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní
nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho

konania.

34. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).