Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 10, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/394/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4314208263
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4314208263.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej

a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobcu:
C.. C. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. Y., G., zast. JUDr. Rudolfom Fajbíkom, advokátom, so sídlom
Dobšinského 14, Banská Štiavnica proti žalovanému: Obec Pukanec, Námestie mieru 11, Pukanec,
IČO: 00 307 416 zast. JUDr. Laurou Hörömpöliovou, advokátkou, so sídlom Sv. Michala 4, Levice, o
zaplatenie 2.965,04 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice
zo dňa 11. mája 2017 č. k. 11C/289/2014-139 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu
trov konania v celom rozsahu. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 2 ods. 2,
§ 137 ods. 1, 2, § 103 ods. 2 Zákonníka práce, § 13b ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 25 ods. 8 zákona č.
369/1990 Zb., § 2 ods. 1, 2, 3, 4 o právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí a primátorov
miest. Uviedol, že žalobca v podanej žalobe žiadal, aby súd stanovil žalovanému povinnosť zaplatiť
mu 2.965,04 eura spolu úrokom z omeškania 5,75% ročne od 01. 05. 2013 do zaplatenia. Nárok si

uplatnil z titulu náhrady za nevyčerpanú dovolenku. Uviedol, že vykonával funkciu zástupcu starostu
obce Pukanec v období od 01. 01. 2011 do 28. 03. 2013 s tým, že po zániku mandátu
starostu obce vykonával funkciu v plnom rozsahu kompetencií starostu v čase od 26. 09. 2012 do
28. 03. 2013. Nakoľko zostal jediným štatutárnym zástupcom obce, nemohol vyčerpať dovolenku na
zotavenie za rok 2011, 2012 v celom rozsahu a pomernú časť dovolenky za rok 2013. Požiadal preto
o zaplatenie náhrady za nevyčerpanú dovolenku. Žalovaný však napriek opakovaným žiadostiam a
predžalobnej výzve, na ktorú vôbec nereagoval, predmetnú náhradu nezaplatil. Pri výpočte výšky nároku

žalobca vychádzal z podkladov samotného žalovaného, ktorý evidoval ku koncu roka 2012 37 dní
nevyčerpanej dovolenky (z toho 7 dní bolo ešte za rok 2011, z ktorého zostalo 25 dní a čerpaných
bolo v roku 2012 len 18 dní) a priemerný zárobok pre pracovnoprávne účely vo výške 9,7758 eura
na hodinu (k 01. 01. 2012 len 7,5979 eura za hodinu). Za kalendárny rok patrilo žalobcovi 30 dní
dovolenky. Za rok 2013 preto patrí žalobcovi pomerná časť v rozsahu 2/12, čomu zodpovedá 5 dní.
Celkom teda ide o náhradu za 42 dní nevyčerpanej dovolenky, kde na jeden deň pripadá 7,5 hod. Tomu
zodpovedá za 7 dní roka 2011 suma 398,89 eura (7dní x 7,5 hod. x 7,5979 eura), za 30 dní roka 2012

a 5 dní roka 2013 suma 2.566,15 eura (35 dní x 7,5 hod x 9,7758 eura) a spolu je to suma 2.965,04
eura brutto. Nakoľko ide o peňažné plnenie, uplatňuje žalobca aj nárok na úroky z omeškania a to s
účinnosťou od 01. 05. 2013, nakoľko najneskôr do 30. 04. 2013 mala byť náhrada zaplatená podľa
pracovnoprávnych predpisov. Žalobca poukázal na to, že žalovaný mu poskytoval dovolenku s náhradoumzdy. Túto dovolenku evidoval aj na výplatných páskach. Aj keď nie je osobitná zmienka v žiadnom
právnom predpise o tom, že by mal zástupca starostu mať nárok na dovolenku, je potrebné vychádzať
z predpisov medzinárodného práva, Smernice Európskeho parlamentu a rady a prihliadať na to, že ide

o základné sociálne právo, ktorého obsahom je jednak právo zástupcu starostu na dovolenku, a jednak
aj právo na preplatenie nevyčerpanej dovolenky. Je pravdou to, že osobitný zákon, ktorý by upravoval
právo zástupcu starostu na dovolenku chýba. Pomocou analógie však je možné na daný prípad použiť
ustanovenia iných zákonov, ustanovenia zákona o obecnom zriadení, o platových pomeroch starostov,
prípadne aj Zákonník práce. Poukázal aj na opakovane vyslovený názor Ústavného súdu, ktorý je už

dostatočnevodbornýchkruhochznámy,žeprávnepredpisynemôžubyťvykonanélenpodľadoslovného
znenia, ale podľa svojho účelu, podľa cieľa, ktorému majú slúžiť, na naplnenie ktorého majú slúžiť,
a pokiaľ sa dostane v niektorých situáciách doslovné znenie do rozporu s účelom právnej normy a s
cieľom, ktorý mal byť naplnený, tak má byť pri výklade, pri interpretácii aplikácie práva daná prednosť
účelu pred doslovným znením. Tak isto je všeobecne známy názor odborných justičných autorít, že tam,
kde právo mlčí, kde zákonný predpis alebo právna norma ako taká chýba, súd musí hľadať v právnom

poriadku ako celku riešenie a nesmie odmietnuť spravodlivosť. Toto je sčasti aj tento prípad, nakoľko
právne postavenie ani starostu a ešte výraznejšie zástupcu starostu nie je upravené komplexne vo
všetkých súvislostiach. Pokiaľ sa tieto súvislosti zohľadnia, ako právny celok sa zohľadní, tak možno
výkladom práva dospieť k názoru, že nárok žalobcu je dôvodný. Žalobca uviedol, že nesúhlasí s tým, že
právny poriadok nepriznáva zástupcovi starostu nárok na dovolenku na zotavenie. V prípade absencie

výslovnej právnej úpravy je možné a potrebné v zmysle čl.46 ods.1 Ústavy SR a právnych princípov
použiť analógiu, ktorá je pre oblasť pracovného práva prípustná, pričom poukázal na rozsudok NS SR
2Cdo/154/2005. Preto prichádza do úvahy aplikácia ustanovení zákonov č.369/1990 Zb. a 253/1994 Z.
z. týkajúca sa postavenia starostu. Pokiaľ to nepostačuje, nemožno súdnu ochranu odmietnuť, ale je
nutné vychádzať zo všeobecných princípov, ktoré platia pre celý systém platného práva, prihliadnuť na

zmysel a ducha zákona. Súčasťou nášho právneho poriadku sú aj normy vyplývajúce z medzinárodných
zmlúv a v tomto prípade je to Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach,
ako aj Európska charta miestnej samosprávy. Neposkytnutie dovolenky a v prípade nemožnosti jej
vyčerpania nepreplatenie finančnej náhrady by bolo diskrimináciou. Pokiaľ ide o podmienku rozhodnutia
obecného zastupiteľstva o náhrade za nevyčerpanú dovolenku, poukázal na eurokonformný výklad

právnej normy, podľa ktorého je tento nárok daný aj bez rozhodnutia zastupiteľstva. Žalovaný žalobcovi
v predmetnom období za činnosť zástupcu starostu poskytol plat aj dovolenku, a to v rozsahu 30
dní za kalendárny rok.. Žalobca nemohol vyčerpať celú dovolenku s ohľadom na tieto skutočnosti:
nemohol vedieť, že zostane jediným štatutárnym zástupcom, nemohol predpokladať zánik mandátu
starostu a vyčerpať väčší rozsah pred 26. 09. 2012, nemohol potom nasledujúcich 183 dní trvania

jeho funkcie čerpať 46 dní dovolenky (vyčerpal 4 dni a nevyčerpal 42 dní), lebo je to 1 z celkového
počtu kalendárnych dní a dokonca 1/3 z celkového počtu pracovných dní, ktorých bolo 126, počas celej
doby výkonu funkcie bol pracovne vyťažený, čo vyplývalo z pomerne širokého rozsahu poverenia a
reálnych potrieb obce. Zákon č. 253/1994 Zb. o právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí
a primátorov miest, v znení platnom a účinnom od 01. 01. 2011 do 31. 12. 2015 výslovne ustanovuje, v

§ 2 ods.2, že starostovi počas výkonu funkcie patrí dovolenka na zotavenie; na jej účely sa primerane
použije osobitný predpis. Náhradu platu za nevyčerpanú dovolenku možno starostovi poskytnúť, len ak
nemohol vyčerpať dovolenku ani do konca budúceho kalendárneho roku a ak o tom rozhodlo obecné
zastupiteľstvo. Na účely dovolenky na zotavenie primerane sa použije v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia Zákonník práce. V období od 01. 01. 2011 do 31. 12. 2015, pokiaľ ide o rozsah dovolenky

sa nároky starostov spravovali dovtedy platnou právnou úpravou § 2 ods. 2 zák. č. 253/1994 Zb., t.
j. aplikoval sa Zákonník práce podľa § 103 ods.1, 2 pokiaľ ide o základnú výmeru dovolenky. Až s
účinnosťou od 01. 01. 2016 sa na starostov obcí vzťahuje právna úprava, v zmysle ktorej starostovi
počas výkonu funkcie patrí dovolenka v rozsahu podľa osobitného predpisu alebo v rozsahu podľa
kolektívnej zmluvy, ktorá je záväzná pre obec ako zamestnávateľa; na jej účely sa primerane použije

osobitný predpis. Pokiaľ ide o náhradu platu za nevyčerpanú dovolenku, podmienky priznania tejto
náhrady u starostu obce upravoval § 2 ods. 2 zák. č. 253/1994 Zb. v znení platnom a účinnom od 01.
01. 2011 do 31. 12. 2015, tak, že náhradu platu za nevyčerpanú dovolenku možno starostovi poskytnúť,
len ak nemohol vyčerpať dovolenku ani do konca budúceho kalendárneho roku a ak o tom rozhodlo
obecné zastupiteľstvo. Ustanovenia § 116 ods. 2, 3 Zákonníka práce o náhrade mzdy za nevyčerpanú

dovolenku alebo jej časť nemožno pri uplatnenej náhrade platu za nevyčerpanú dovolenku starostu
aplikovať, vzhľadom na špeciálnu úpravu náhrady platu za nevyčerpanú dovolenku v § 2 ods. 2 zák.
č. 253/1994 Zb., ktorá má prednosť pred úpravou obsiahnutou v Zákonníku práce. V tomto citovanom
zákonnom ustanovení vyžaduje sa pre vznik nároku na preplatenie nevyčerpanej dovolenky starostovisúčasnésplnenienasledovnýchpodmienok:vzniknárokunadovolenku,nemožnosťvyčerpaťdovolenku
ani do konca budúceho kalendárneho roka a ak o náhrade za nevyčerpanú dovolenku rozhodlo obecné
zastupiteľstvo. Pre nesplnenie čo i len jednej z týchto kumulatívne stanovených podmienok nárok na

preplatenie nevyčerpanej dovolenky nevznikne. Pokiaľ sa jedná o podmienky nároku na dovolenku,
podmienky náhrady na preplatenie nevyčerpanej dovolenky zástupcu starostu obce, nie sú v Zákone
o obecnom zriadení č. 369/1990 Zb., ani v inom osobitnom predpise upravené. Zástupca starostu
obce aj po jeho poverení do tejto funkcie zostáva naďalej poslancom obecného zastupiteľstva. Na
vzťahy vyplývajúce z verejnej funkcie sa Zákonník práce aplikuje, len ak to Zákonník práce výslovne

ustanovuje, alebo ak to ustanovuje osobitný predpis. Výkon funkcie zástupcu starostu obce je výkonom
verejnej funkcie a nevykonáva sa v pracovnom pomere. S poukazom na uvedené nejestvuje právna
norma, ktorú by bolo možno priamo aplikovať na uplatnený nárok žalobcu o zaplatenie náhrady za
nevyčerpanú dovolenku. Nakoľko nie je možno vec prejednať na základe právnej normy, ktorú by bolo
možno priamo aplikovať na uplatnený nárok, ktorý je predmetom žaloby, súd uplatnený nárok posúdil
na základe analógie zákona podľa § 2 ods. 2 zák. č. 253/1994 Zb., v znení platnom a účinnom od

01. 01. 2011 do 31. 12. 2015, keď uvedené zákonné ustanovenie predstavuje právnu normu obdobnú,
ktorá upravuje právnu vec, čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci (čl. 4 CSP).
Uvedené zákonné ustanovenie upravuje podmienky nároku na dovolenku a nároku na preplatenie
nevyčerpanej dovolenky starostovi, ktorý podobne ako zástupca starostu vykonáva verejnú funkciu,
pričom podobne ako zástupca starostu dlhodobo uvoľnený zo zamestnania, výkon funkcie nevykonáva v

pracovnompomere.Súdpovažovaltiežzaspravodlivé,akpodmienkyprepriznaniedovolenkyanáhrady
za nevyčerpanú dovolenku sa budú posudzovať podľa rovnakých zákonných podmienok, vzhľadom na
vzájomné zastupovanie starostu a zástupcu starostu. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca
bol poverený zastupovaním starostu v značnom rozsahu, čo vyplýva z písomného rozsahu poverenia
z 13. 01. 2011, pričom od 26. 09. 2012 do 28. 03. 2013 z dôvodu zániku mandátu starostu vykonával

funkciu v plnom rozsahu kompetencií starostu. Z výpovede svedka Mgr. Jána Kováčika, svedka Viliama
Macka a Veroniky Struhárovej vyplýva, aké činnosti sa zabezpečovali počas výkonu funkcie zástupcu
starostu. Podrobne žalobca poukázal na rozsiahle a časovo náročné, lehotované činnosti, ktoré bolo
treba zabezpečovať, čím zdôvodnil, prečo si nevyčerpal celú dovolenku. Od 01. 01. 2011 do konca roku
2012 si vyčerpal celkove 23 dní dovolenky. Ďalšiu dovolenku si už do 28. 03. 2013 nevyčerpal, keď

mu výkon funkcie zástupcu starostu skončil. Po skončení výkonu funkcie zástupcu starostu požiadal
žalobca žalovaného o preplatenie nevyčerpanej dovolenky. Obecné zastupiteľstvo uznesením číslo
19/2013 na 19. Zasadnutí Obecného zastupiteľstva v Pukanci, konaného dňa 21. 06. 2013 neschválilo
žiadosť žalobcu o preplatenie dovolenky za obdobie rokov 2012 a 2013. Uznesením číslo 20/2013 na
20. Zasadnutí Obecného zastupiteľstva v Pukanci, konaného dňa 06. 09. 2013 žiadosť o preplatenie

nevyčerpanej dovolenky žalobcovi tiež nebola schválená. Podľa § 2 ods. 2 zák. č. 253/1994 Zb. v
znení platnom a účinnom od 01. 01. 2011 do 01. 12. 2015 pre vznik nároku na náhradu platu za
nevyčerpanú dovolenku sa vyžadovalo súčasné splnenie nasledovných podmienok: vznik nároku na
dovolenku, nemožnosť vyčerpať dovolenku ani do konca budúceho kalendárneho roka a ak o náhrade
za nevyčerpanú dovolenku rozhodlo obecné zastupiteľstvo. Nakoľko Obecné zastupiteľstvo neschválilo

žiadosť žalobcu o náhradu platu za nevyčerpanú dovolenku, neboli splnené všetky tri podmienky
súčasne,žalobcovipretonároknanáhraduplatuzanevyčerpanúdovolenkunevznikol.Súdzuvedených
dôvodov žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, keď
žalovaný mal v konaní úplný procesný úspech, preto súd rozhodol, že žalovaný má právo na náhradu
trov konania v celom rozsahu.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnom stanovenej lehote odvolaním žalobca,
domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, resp. jeho
zmeny tak, že súd žalobe v celom rozsahu vyhovie a súčasne prizná žalobcovi právo na náhradu trov
konania. Vytkol súdu prvej inštancie, že jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci a súd sa nevysporiadal s jeho podstatnými argumentmi, čím porušil právo na spravodlivé súdne
konanie. Odôvodnenie rozsudku je neúplné a v podstatných otázkach je rozsudok nepreskúmateľný.
Súd postupoval príliš reštriktívne a upriamil sa len na ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 253/1994 Z. z.,
aplikoval ho izolovane, bez súvislosti s právnym poriadkom ako celkom, teda aj vrátane medzinárodných
noriem záväzných na území SR. Súd nijak bližšie nehodnotí, prečo obecné zastupiteľstvo neschválilo

zaplatenie náhrady. Je presvedčený, že treba zohľadniť aj dokázanú skutočnosť, že poslanci obecného
zastupiteľstvabolipredhlasovanímnesprávneinformovanínovýmstarostom,žežalobcanemánárokani
na dovolenku, nie to ešte na náhradu, čo podporil starosta názorom advokátskej kancelárie. Táto zjavne
nesprávna informácia zneistila poslancov. Podstatné je, či skutočne schvaľujúce rozhodnutie obecnéhozastupiteľstva je alebo nie je kumulatívnou podmienkou vzniku nároku, ako sa to na prvý pohľad z
výslovného znenia jedinej právnej normy javí. V tejto súvislosti poukázal na znenie Medzinárodného
paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach ako aj smernicu Európskeho parlamentu a

Rady 2003/88/ES( vrátane rozhodnutí Súdneho dvora Európskych spoločenstiev sp. zn. C-350/06 a
C-118/13) a to aj v súvislosti s povinnosťou súdu používať eurokonformný výklad práva. Podľa jeho
názoru, aj bez rozhodnutia obecného zastupiteľstva môže žalovaný nárok vzniknúť, ak sú splnené
ostatné podmienky. Teda nejde o kumulatívnu podmienku. Súd prvej inštancie podľa jeho názoru
nesprávne interpretoval a aplikoval právne normy, a to jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach. Vôbec

žiadne stanovisko súd nezaujal k otázke vzniku nároku žalobcu na dovolenku, rozsahu tohto nároku,
ani možnosti vyčerpať dovolenku, ktorá skutočnosť tiež bola sporná.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu uviedol, že so skutočnosťami
udávanými žalobcom v podanom odvolaní nesúhlasí. Uviedol, že účastník konania by nemal len označiť

alebo citovať ustanovenie právneho predpisu a uviesť, že z toho dôvodu by mal súd rozhodnúť v jeho
prospech, ale musí uviesť, ako možno ustanovenie aplikovať na konkrétny prípad, a čo z neho možno v
okolnostiachkonkrétnehoprípaduvyvodiť.Toistéplatíajvprípade,aksaúčastníkdovolávaprecedensu.
Argumenty žalobcu prednesené na súde prvej inštancie tieto kritéria a podmienky nespĺňajú, neboli
formulované, nemožno ich preto považovať za podstatné a nebolo preto povinnosťou súdu sa s nimi

zaoberať, resp. vyrovnať a právo žalobcu na spravodlivý súdny proces postupom súdu porušené
nebolo. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia správne právne vec posúdil, keď vzhľadom
na neexistenciu právnej normy, ktorú by bolo možné priamo aplikovať na uplatnený nárok, posúdil
uplatnený nárok s použitím analógie zákona podľa § 2 ods. 2 zákona č. 253/1994 Zb. Uvedené zákonné
ustanovenie upravuje podmienky nároku na dovolenku a nároku na preplatenie nevyčerpanej dovolenky

starostovi, ktorý podobne ako zástupca starostu vykonáva verejnú funkciu a výkon funkcie nevykonáva
v pracovnom pomere. Ak je časť právnej normy, tvoriaca hypotézu formulovaná tak, že na to, aby nastal
konzekvent, musia byť kumulatívne splnené všetky uvádzané podmienky súčasne, považuje za právne
irelevantné „špekulovať“ nad tým, či je potrebné, aby boli splnené všetky podmienky v hypotéze právnej
normy uvedené. Na tejto skutočnosti nemení nič ani znenie Medzinárodného paktu o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach. Jednoducho, ak absentuje splnenie čo len jednej podmienky uvedenej
v časti právnej normy nazvanej ako antecedent, konzekvent nenastane. Súd prvej inštancie vec správne
právne vyhodnotil, a keďže v danom prípade neboli splnené všetky zákonom požadované podmienky
pre vznik nároku žalobcu na preplatenie nevyčerpanej dovolenky, uplatnený nárok žalobcu zamietol.
Vo svetle uvedeného už vôbec nepovažuje za relevantné to tvrdenie žalobcu, podľa ktorého by mal

súd pri posudzovaní jeho nároku preskúmať a posudzovať okolnosti, za ktorých obecné zastupiteľstvo
rozhodnutie prijalo. Navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť a
priznať mu právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k podanému odvolaniu uviedol, že jeho

argumenty prednesené v spore boli dostatočne jasné a zrozumiteľné, ako i relevantné a súd sa nimi
zaoberať mal. Žalovaný v priebehu konania popieral použitie analógie a teraz sa dovoláva veľmi úzkej
analógie legis. On v priebehu konania poukazoval aj na analogiu iuris, teda zohľadnenie právneho
poriadku ako celku. Bez toho sa vec nedá správne posúdiť. Podľa jeho názoru v tomto prípade ide
skôr o správnu interpretáciu a aplikáciu práva. Je nutné vyvarovať sa prílišnej reštrikcii alebo extenzii,

arbitrárnosti alebo formalizmu. Zodpovednosť súdu je nájsť primeranú rovnováhu, ktorú vo výsledku
možno nazvať spravodlivosťou.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel

k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec
aj správne právne posúdil a svoje rozhodnutie riadne a preskúmateľne odôvodnil.

6. V prejednávanej veci sa žalobca žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 14. 04. 2014 domáhal,

aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2.965,04 eura spolu s 5,75% úrokom z omeškania
od 01. 05. 2013 (v spojení s jeho opravou) do zaplatenia a nahradil mu trovy konania. Z odôvodnenia
podanej žaloby vyplýva, že žalobca vykonával funkciu zástupcu starostu obce Pukanec v období od 01.
01. 2011 do 28. 03. 2013 s tým, že po zániku mandátu starostu obce vykonával funkciu v plnom rozsahukompetencií starostu v čase od 26. 09. 2012 do 28. 03. 2013. Nakoľko zostal jediným štatutárnym
zástupcom obce, nemohol vyčerpať dovolenku na zotavenie za rok 2011, 2012 v celom rozsahu a
pomernú časť dovolenky za rok 2013. Požiadal preto o zaplatenie náhrady za nevyčerpanú dovolenku.

Žalovaný však napriek opakovaným žiadostiam a predžalobnej výzve, na ktorú vôbec nereagoval,
predmetnú náhradu nezaplatil.

7. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

9. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, došlo
v súlade s ustanovením § 473 CSP k zrušeniu Občianskeho súdneho poriadku. Nová právna úprava

Civilného sporového poriadku dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych
noriem,ktorýznamená,ženováprocesnáúpravasapoužijenavšetkykonania,atoajnakonaniazačaté
pred dňom účinnosti CSP. Zároveň však uvedený právny predpis v ustanovení § 470 ods. 2 stanovuje
výnimky z tohto základného pravidla. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

11. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak

a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý
b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov
c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

12. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

13. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania ( okrem prípadov

uvedenýchvustanovení§379CSP),takajdôvodmipodanéhoodvolania.Odvolateľvpodanomodvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.

14. Po prejednaní podaného odvolania žalobcu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie

správne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho aj správny právny záver o nedôvodnosti podanej
žaloby, z ktorého dôvodu rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
Vzhľadom na to, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi podaného odvolania viazaný, pri prejednaní
danej veci sa zaoberal len dôvodmi odvolania uvedenými žalobcom v podanom odvolaní.
15. Pokiaľ žalobca namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné pre nedostatok

jeho dôvodov, s touto námietkou žalobcu sa odvolací súd nestotožňuje.

16. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami, a predstavami
strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia. Citované
zákonné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP sa totiž chápe aj z hľadiska práv strany sporu na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie
spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára
1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí
uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa

môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra
ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.17. Prihliadajúc na uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie spĺňa kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, a preto ho možno
považovať za preskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie predovšetkým zodpovedá

základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (čoho sa žalobca domáha a z akých dôvodov, aké je
stanovisko žalovaného k žalobe, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z
nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom zistený, aké právne normy na vec aplikoval, ako tieto
normy vyložil, ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, aké právne
závery vyplývajú vo vzťahu k podanej žalobe, súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia, ale aj ich

obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritéria určitosti, zrozumiteľnosti a presvedčivosti
rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie tak nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje
základné právo strán sporu na spravodlivý súdny proces.

18. Na zástupcu starostu je potrebné nahliadať tak, že nejde o samostatnú funkciu v štruktúre
obecných orgánov, ale o poslanca s osobitným právnym statusom, ktorý okrem výkonu poslaneckého

mandátu má aj ďalšie oprávnenia a povinnosti v obecnej samospráve. Ide o takého poslanca obecného
zastupiteľstva, ktorý na základe starostom prejavenej vôle (poverenia) získava širší okruh oprávnení
a povinností v porovnaní s ostatnými poslancami obecného zastupiteľstva. V prípade zániku mandátu
starostu z dôvodov predpokladaných v ustanovení § 13a ods. 1 písm. c/ až i/ zákona o obecnom zriadení
sa stáva až do momentu zloženia sľubu nového starostu „plnohodnotným zastupujúcim starostom“

obce, v identickom rozsahu ako riadne zvolený starosta. Toto rozdielne právne postavenie zástupcu
starostu obce je zohľadnené aj pri jeho odmeňovaní. Kým v prvej situácii (zástupca starostu obce) je
odmeňovaný ako poslanec obecného zastupiteľstva, v druhej právnej situácii mu prináleží aj rovnaký
plat ako starostovi obce v zmysle zákona č. 253/1994 Z. z. o právnom postavení a platových pomeroch
starostov obcí a primátorov miest

19. Pokiaľ súd prvej inštancie z hľadiska uplatneného nároku žalobcu na preplatenie nevyčerpanej
dovolenky použil analógiu zákona č. 253/1994 Zb. (v zásade v období od 01. 01. 2011 do 26. 09.
2012), takýto postup súdu prvej inštancie bol správny, keď súčasne je potrebné uviesť, že v období,
keď žalobca vykonával v plnom rozsahu kompetencie starostu obce, tak na jeho právne postavenie sa

priamo vzťahoval zákon č. 253/1994 Zb.

20. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 253/1994 Zb. o právnom postavení a platových pomeroch starostov
obcí a primátorov miest starostovi počas výkonu funkcie patrí dovolenka na zotavenie, na jej účely
sa primerane použije osobitný predpis. Náhradu platu za nevyčerpanú dovolenku možno starostovi

poskytnúť, len ak nemohol vyčerpať dovolenku ani do konca budúceho kalendárneho roka a ak o tom
rozhodlo obecné zastupiteľstvo.

21. Zákon č. 253/1994 Zb. má charakter lex specialis voči všeobecnej pracovnoprávnej úprave
Zákonníka práce, pokiaľ ide o náhradu platu starostu za nevyčerpanú dovolenku. Na vzťahy vyplývajúce

z verejnej funkcie sa Zákonník práce vzťahuje len ak tak výslovne ustanovuje alebo pokiaľ to ustanovuje
zákon č. 253/1994 Zb.

22. Vyššie citované ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 253/1994 Zb. umožňuje starostovi preplatiť
nevyčerpanú dovolenku, avšak túto možnosť obmedzuje kumulatívnym splnením týchto podmienok:

1/ vznik nároku na dovolenku
2/starostva nemohol vyčerpať dovolenku ani do konca budúceho kalendárneho roka
3/o náhrade platu za nevyčerpanú dovolenku rozhodlo obecné zastupiteľstvo.
Zákon pritom vyžaduje splnenie všetkých uvedených podmienok, absencia jednej z nich by mala za
následok nemožnosť preplatenia dovolenky. Objektívne právo teda uznáva právo starostu obce na

náhradu platu za nevyčerpanú dovolenku, jeho nárokovateľnosť a uplatniteľnosť však podmieňuje
rozhodnutím obecného zastupiteľstva. Do podoby súdne vymáhateľného nároku sa tak právo na
náhradu platu starostu obce dostáva až po zodpovedajúcom rozhodnutí obecného zastupiteľstva. Ak
uznesenie podľa ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 253/1994 Zb. obecné zastupiteľstvo neschváli, nie
je právo na náhradu platu dotknutým subjektom súdne uplatniteľné. Akceptácia formulovaného záveru

vyplýva zo špecifického postavenia starostu obce, ktorý síce nie je zamestnancom obce, no dovolenka
mu patrí v rozsahu stanovenom pracovno-právnymi predpismi. Súčasne je starosta obce štatutárnym
orgánom obce, a preto dôvodová správa k § 2 ods. 2 zákona o platových pomeroch starostov výstižne
objasňuje, že vzhľadom na to, že funkcia starostu sa nevykonávala v pracovnom pomere a starostoviv zmysle Zákonníka práce nemá kto určiť dobu čerpania dovolenky, ustanovuje sa, že o preplatení
nevyčerpanej dovolenky rozhodne zastupiteľstvo obce. Preto, ak starosta obce nevyčerpá dovolenku
ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka, vystavuje sa riziku, že mu za nevyčerpanú dovolenku

nebude poskytnutá náhrada platu. Popísané riziko sa v právnej rovine prejavuje práve absenciou
nárokovateľnosti práva regulovaného v § 2 ods. 2 zákona č. 253/1994 Zb., ktorá je spätá so širokou
diskréciou obecného zastupiteľstva pri posudzovaní žiadosti o poskytnutie náhrady platu. Zákonom o
platových pomeroch starostov objektívne regulované právo na náhradu platu za nevyčerpanú dovolenku
nemá bez rozhodnutia obecného zastupiteľstva podobu právneho nároku konkrétneho dotknutého

subjektu( rozhodnutie ÚS SR III ÚS 587/2017).

23. S ohľadom na vyššie uvedené je potom potrebné zhodne so súdom prvej inštancie konštatovať, že
rozhodnutie o poskytnutí alebo neposkytnutí náhrady platu za nevyčerpanú dovolenku bolo plne v moci
obecného zastupiteľstva, ktoré o tomto rozhodlo na svojom zasadnutí negatívne. Zákon č. 253/1994
Zb. vo svojom ustanovení § 2 ods. 2 jednoznačne stanovuje potrebu naplnenia tejto podmienky pre

náhradu platu za nevyčerpanú dovolenku, teda argumentácia žalobcu, že sa nejedná o kumulatívnu
podmienku nie je správna. Bez rozhodnutia obecného zastupiteľstva, tak ako odvolací súd už uviedol
vyššie, nie je naplnený predpoklad na poskytnutie náhrady platu za nevyčerpanú dovolenku, a to bez
toho, že by bolo namieste skúmať, čo viedlo obecné zastupiteľstvo k prijatiu negatívneho stanoviska.
Keďže táto základná podmienka v prejednávanej veci zjavne splnená nebola, potom ani argumentácia

žalobcu, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s otázkou vzniku nároku na dovolenku, jej rozsahu, ani
možnostijejčerpania,niejenamieste,keďzhľadiskaposúdeniadôvodnostiuplatnenejžalobyzdôvodov
uvedených vyššie, by na správny záver súdu prvej inštancie akékoľvek ďalšie právne zdôvodnenie
žalobcom namietaných právnych otázok nemalo žiaden vplyv. Rovnako, na správny záver súdu prvej
inštancie o nenaplnení zákonnej podmienky v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 253/1994

Zb. nemá vplyv ani použitie eurokonformného výkladu tzv. „dovolenkového práva“ v zmysle smernice
č. 2003/88/ES, zohľadňujúc i judikatúru SD EÚ oblasti dovolenkového práva, tak ako na uvedené
poukazoval žalobca. Je potrebné uviesť, že i keď judikatúra Súdneho dvora EÚ v oblasti dovolenkového
práva sa v ostatných rokoch rozvíjala najdynamickejšie, táto má v zásade dopad na súčasnú právnu
úpravu predpokladov vzniku nároku na dovolenku v zmysle Zákonníka práce. Taktiež z hľadiska osobnej

pôsobnosti smernice 2003/88/ES určujúcej okruh oprávnených osôb, je potrebné poukázať na to, že
táto síce vychádza z veľmi extenzívneho ponímania pojmu pracovník, obdobne ako rámcová Smernica
89/391/EHS o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, ktorý však v samotnej smernici nie je presne
definovaný, avšak podľa judikatúry SD EÚ sa obsahová šírka tohto pojmu prekrýva s pojmom pracovník
tak, ako ho zakotvuje čl. 45 Zmluvy o fungovaní EÚ pre účely voľného pohybu pracovníkov, keď

charakteristickou črtou pracovného vzťahu pracovníka je okolnosť, že fyzická osoba vykonáva pracovné
úlohy počas určitého času v prospech inej osoby a pod jej vedením, za čo dostáva odmenu. Z veľmi
širokého osobného rozsahu vyplýva, že európsky zákonodarca mal v jasnom úmysle včleniť pod osobnú
pôsobnosť smernice nielen štandardné pracovnoprávne vzťahy, akým je pracovný pomer na ustanovený
pracovnýtýždennýčas,takajpracovnévzťahynačiastočnýúväzokčipríležitostnúalebosezónnuprácu.

Takejto definícii nezodpovedá postavenie tak zástupcu starostu obce, ako ani postavenie starostu obce,
na ktoré subjekty, tak ako už uviedol odvolací súd z hľadiska ich platových pomerov, vrátane nároku na
náhradu platu za nevyčerpanú dovolenku sa nevzťahuje všeobecná právna úprava pracovnoprávnych
vzťahov v zmysle Zákonníka práce, ale špeciálna úprava zákona č. 253/1994 Zb. Na doplnenie odvolací
súd ešte udáva, že preplatenie nevyčerpanej dovolenky za kalendárny rok v jej minimálnej výmere, tak

ako ho zaručuje Smernica 2003/88/ES je možné len v prípade skončenia pracovného pomeru, keď v
trvajúcom pracovnoprávnom vzťahu je preplatenie minimálnej dovolenky za kalendárny rok neprípustné,
a i v ohľade tejto európskej právnej úpravy je opätovne potrebné zdôrazniť to, že výkon funkcie zástupcu
starostu obce, ako aj výkon funkcie starostu obce je výkonom verejnej funkcie, ktorá nie je vykonávaná
v pracovnom pomere. Vychádzajúc z uvedeného, potom ani námietku žalobu z hľadiska neuplatnenia

eurokonformného výkladu práva nie je možné považovať za dôvodnú.

24. S ohľadom na všetky vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, odôvodnené tak, ako to predpokladá ustanovenie §
220 CSP, preto ho v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

25. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods.
1, 2 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolaciehokonania v plnom rozsahu (§ 262 ods. 1 CSP), pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).