Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, September 27, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/156/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111236372
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8111236372.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Petra Straku a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu H. D., A.. XX.X.XXXX, W. P. A.F.
XX, XXX XX F., štátneho občana Slovenskej republiky, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Halajom,
so sídlom Námestie slobody 2, 050 01 Revúca, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o zaplatenie náhrady škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 16C
289/2011 - 356 zo dňa 25.6.2013 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e sa rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 12.667,03 Eur s 9,5 % úrokom z omeškania ročne
zo sumy 12.667,03 Eur od 20.9.2011 do zaplatenia a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12.000 Eur,
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol
tak, že o nich bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že žalobným návrhom uplatnil žalobca dva nároky,
a to nárok na náhradu škody a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch tvrdiac, že je to
žalovaný, ktorý mu má nahradiť škodu vzniknutú z nezákonného rozhodnutia štátneho orgánu a zaplatiť

aj nemajetkovú ujmu v rozsahu, v akom tieto nároky kvantifikoval, a to preto, že bolo voči nemu
začaté trestné stíhanie, bol vzatý do väzby, čím došlo k obmedzeniu jeho osobnej slobody, utrpela jeho
povesť, znemožnilo sa jeho podnikanie, príjem, nebol pri tehotnej manželke. Napokon bol spod obžaloby
oslobodený.
Súd tvrdenú nezákonnosť posudzoval podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (v ďalšom aj len
„zákon č. 58/1969 Zb.“).

Žalovaný vzniesol námietku premlčania. Pre včasnosť nároku žalobcu postačovala všeobecná trojročná
lehota podľa ustanovenia § 22 zákona č. 58/1969 Zb. Rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves
sp. zn. 5T 33/2006 z 13.5.2009, ktorým bol žalobca spod obžaloby oslobodený, bol žalobcovi doručený
9.12.2009. Žalobu podal na súde 21.12.2011, t. j. včas.
Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že predpoklady zodpovednosti žalovaného danými
boli.
Čo sa týka materiálnej ujmy, žalobca po späťvzatí žalobného návrhu v časti žiadal, aby súd uložil

žalovanému zaplatiť mu sumu 17 184,57 eura s 9,5 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od
20.9.2011 ako náhradu trov obhajoby. Základ tejto časti nároku mal súd za dokázaný. Úkony obhajcov
žalobcu realizované v priebehu trestného konania boli realizované v záujme jeho ochrany, to znamená,
že boli v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami, pretože boli nimi vyvolané, za škodutakto žalobcovi vzniknutú zodpovedá štát podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Právom žalobcu
bolo požiadať o pomoc aj viacerých, nie len jedného obhajcu, žiadať ich o vykonanie aj iných ako
nevyhnutných úkonov, čo však súčasne neznamená, že by dôsledky tohto jeho oprávnenia znamenali

rovnakú povinnosť k ich náhrade. Súd sa preto zaoberal účelnosťou jednotlivých trov obhajoby, aj v
záujme diferencovania toho, ako jednotlivé rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní podmienili
úkony obhajoby a ich rozsah, a dospel k záveru, že spolu bola žalobcom dôvodne žiadaná náhrada
škody titulom zaplatených trov obhajoby vo výške 12.667,03 eura, nie v sume vyššej, čo je dôvodom
zamietnutia návrhu v prevyšujúcej časti tohto nároku.

Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanému zaplatiť mu ju vo
výške 200 000 Eur.
Žalobca bol trestne stíhaný, 132 dní bol vo väzbe, je nepochybné, že trauma z obvinenia a vzatia do
väzby, obmedzenie osobnej slobody predstavovala významný zásah do jeho práv, ktorý vnímal ako
ujmu, ktorá by mu mala byť nahradená. Každé trestné stíhanie je spôsobilé negatívne ovplyvniť osobný
život trestne stíhanej osoby, zasiahnuť do jej života.

Vychádzajúc z uvedených aspektov (už v čase zatknutia bol nezamestnaný, nie je preto pravdivým jeho
tvrdenie, že jeho príjem bol príjmom zabezpečujúcim potreby rodiny; tvrdená strata priateľov a povesti
ako aj tvrdenie, že žalobca je osobou v F. osobitne známou zostali nepreukázané; eliminácia možnosti
žalobcu byť v priamom kontakte s manželkou v čase očakávania narodenia ich detí) a ich vzájomnej
súvislosti súd voľnou úvahou (§ 136 O. s. p.), vychádzajúc zo zásady spravodlivosti, primeranosti,

významu jednotlivých chránených práv, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, z ktorých pri určení
výšky primeraného zadosťučinenia vychádza Európsky súd pre ľudské práva, mal za primeranú výšku
náhrady nemajetkovej ujmy sumu 12 000 Eur, nie vyššiu. Priznanie vyššej ako tejto sumy by znamenalo
priznať väčší význam ochrane toho základného ľudského práva, ktoré je bezpochyby menej významné
ako významnejšie právo chránené Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd - práva na

život. V tomto kontexte je potrebné uviesť, že v medializovanej sťažnosti Kontrová / Slovenská republika
č. Sť. 7510/04 z 31.5.2007 priznal Európsky súd pre ľudské práva sťažovateľke za porušenie čl. 2 sumu
25 000 Eur.
Z dôvodov, ktoré súd uviedol rozhodol preto o nárokoch žalobcu tak ako je uvedené vo výroku rozsudku
a v prevyšujúcej časti žalobný návrh zamietol.

2. Proti tomu rozsudku podal v zákon stanovenej lehote odvolanie žalobca aj žalovaný.
Žalobca v podanom odvolaní proti výroku v zamietavej časti namietal nepriznanie náhrady škody
spočívajúcej v trovách obhajoby, ktoré žalobca uhradil. Ide o uskutočnené porady žalobcu s právnym
zástupcom, ktoré nemal za preukázané. Rovnako namietal nepriznanie náhrady trov konania za

prevzatie a prípravu zastúpenia pri zmene obhajcu. Nenamietal nepriznanie náhrady trov právneho
zastúpenia za účasť na hlavnom pojednávaní dňa 30.10.2008, avšak vzhľadom k tomu, že nebol
včas upovedomený o odročení hlavného pojednávania. Dňa 29.10.2008 služobnú cestu uskutočnil a
vynaložil i náklady na ubytovanie. Podľa jeho názoru mal súd prvej inštancie vychádzať pri posúdení
výšky náhrady nemajetkovej ujmy z týchto kritérií - povaha trestnej činnosti, ujma hroziaca žalobcovi

v prípade uznania viny, dôvodnosť trestného stíhania voči žalobcovi, dĺžka trestného stíhania voči
žalobcovi, nútené obmedzenie, ktoré žalobca musel v dôsledku trestného konania strpieť, následky
spôsobené trestným konaním v osobnostnej sfére žalobcu (následky vo sfére intímnej, manželskej,
rodinnej, zdravotnej, medziľudských vzťahov, profesnej), predchádzajúci život a postavenie žalobcu,
postoj a reakcie orgánov žalovaného po ukončení trestného konania, primeranosť odškodnenia z

pohľadu doterajšej judikatúry. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom
výroku zmenil a zaviazal žalovaného k náhrade škody vo výške 4 323,05 Eur s 9,5% úrokom z
omeškania zo sumy 4 323,05 Eur od 20.9.2011 do zaplatenia a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
188 000 Eur alternatívne navrhol, aby odvolací súd rozsudok v zamietavom výroku zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný v podanom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci a nepreskúmateľnosť
rozsudku vo vyhovujúcej časti. Poukázal na to, že nie je možné každé uznesenie o vznesení obvinenia,
ktoré nevyústi v právoplatný odsudzujúci rozsudok, paušálne považovať za nezákonné a vždy je treba
prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu. Nie je preukázané, že by orgány činné v trestnom konaní
v priebehu trestného stíhania nedovoleným spôsobom zasiahli do práv žalobcu. Nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy za použitia čl. 5 ods. 5 Dohovoru je možné priznať len za splnenia podmienok
obsiahnutých v zákone č. 58/1969 Zb. vzťahujúcich sa k rozhodnutiu o väzbe/treste podľa druhej hlavy
zákona (§ 5-8) a takejto náhrady sa nie je možné dovolávať s súvislosti so vznesením obvinenia,
resp. s následným vedením trestného stíhania, prípadne iným rozhodnutím, ktoré bolo posúdenéako nezákonné podľa § 1 zákona č. 58/1969 Zb. a súd prvej inštancie nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy neposudzoval podľa § 5 zákona č. 58/1969 Zb. Súd prvej inštancie ďalej nesprávne
právne posúdil i vznesenú námietku premlčania nároku žalobcu na náhradu škody - nemajetkovej ujmy

spôsobenej rozhodnutím o väzbe, keď nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého
túto námietku posudzoval. Pokiaľ teda súd prvej inštancie žalobcovi priznal peňažnú čiastku 12 000 Eur
ako náhradu nemajetkovej ujmy, nesprávne vec právne posúdil, nakoľko žalobcovi tento nárok nevznikol
a bola dôvodne vznesená námietka premlčania vo vzťahu k nárokom uplatneným z rozhodnutia o väzbe,
podľa ktorého by vznik a rozsah nároku žalobcu bolo možné posúdiť a priznať. Za úkony právnej služby

do31.5.2009nebolodôvodnépriznaťDPHajznáhrad,nakoľkotoprávnaúpravaneumožňovala.Naviac
poukázal na to, že keďže neexistuje nezákonné rozhodnutie, nie je splnená základná podmienka vzniku
nároku na náhradu škody, preto nemožno túto náhradu priznať ani v časti. Na základe uvedeného
navrhol, aby odvolací súd rozsudok vo vyhovujúcom výroku zmenil a žalobu zamietol, alternatívne v
tejto časti rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

3. Žalobca s podaným odvolaním žalovaného nesúhlasil. Uviedol, že v demokratickom a právnom štáte
je nemysliteľné, aby občanovi, do ktorého základných práv a slobôd bolo zasiahnuté orgánmi verejnej
moci nebolo priznané právo na odškodnenie. Ust. § 23a zákona č. 58/1969 Zb. sa vzťahuje výlučne na
náhradu škody spôsobenú rozhodnutím o väzbe a rozhodnutím o treste, nie náhradu škody spôsobenú
trestným stíhaním. Za nedôvodnú považoval aj námietku žalovaného o nesprávnom zahrnutí do náhrady

trov obhajoby DPH aj z náhrad.

4. Vnasledujúcichvyjadreniachžalobcaajžalovanývpodstatezotrvalinasvojejdoterajšejargumentácii
a podaných odvolaniach.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) preskúmal rozsudok ako aj konanie mu
predchádzajúce bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne
správny.

6. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci účinného od 1.7.2004, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu

alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení platnom do 30.6.2004 (ďalej len zákona č. 58/69
Zb.), právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba
vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/69 Zb., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred

prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, ako aj v
konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo
spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak však
ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej právomoci,
je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných prípadoch je

týmto orgánom,
a/akideovecpatriacudopôsobnostiČeskoslovenskejsocialistickejrepubliky,federálnyústrednýorgán,
do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané,
b/ ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej socialistickej republiky, ústredný orgán
republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie

vydané, a ak niet takéhoto ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí aj v prípade, keď
nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1).
Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/69 Zb., právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky
odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody
zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. c/, ods. 3 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 209/1992, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikohonemožnopozbaviťslobodyokremnasledujúcichprípadov,pokiaľsatakstanevsúladeskonaním
ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedeniapredpríslušnýsúdnyorgánpredôvodnépodozreniezospáchaniatrestnéhočinu,aleboaksúoprávnené
dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho
spáchaní.

Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto
článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na
výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.
Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na

odškodnenie.
Podľa § článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
ústavných predpisov, ďalej len Ústavy Slovenskej republiky), štátne orgány môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa článku 17 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, osobná sloboda sa zaručuje.
Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

7. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto

správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

8. V zmysle § 132 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, v odôvodnení rozsudku
súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
zapreukázanéaktorénie,zktorýchdôkazovvychádzalaakýmiúvahamisaprihodnotenídôkazovriadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie

rozsudku bolo presvedčivé.

9. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu. Vyplýva to aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v

odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruistoriace. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A,
str. 12, § 29; Hirobalanice, Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-D;, Georgiadis c. Grécko z 29. 5.
1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd SR sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia v náleze III. ÚS

119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnenie nárokov a
obranu proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej

inštanciezrozumiteľnýmspôsobomuviedoldôvody,prektoréžalobevyhovel;jehorozhodnutienemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekomfortné.

10. V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného, že nie je daný základ nároku na náhradu škody
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky:

„Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej
len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej

úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym
či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a
logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo
k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať ztoho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. februára 1990

sp.zn. 1Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 sp.zn. 1Cdo 53/93 publikovaný
pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej

úpravy stále použiteľné. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. 8. 2010, sp. zn. 4MCdo
15/2009)
Majúc na zreteli uvedené sa odvolací súd stotožňuje s názorom žalobcu, že v prípade zásahu do
osobnosti človeka ide o objektívnu zodpovednosť a štát musí niesť následky neoprávneného trestného
stíhania vrátane väzby osoby, ktorá bola spod obžaloby oslobodená.

11. Odvolací súd si uvedomuje, že nahradiť stratu slobody sa absolútne nedá. Čo musí zažívať
neoprávnene zatknutá osoba je nepredstaviteľné.

12. V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát za škodu spôsobenú začatím (vedením)
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto

zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody
spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona
sa ustálilo medziiným na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol
oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver, že ten, proti komu

bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších
zákonných predpokladov, podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo 194/2010 zo dňa 30.3.2011).

13. Je nepochybné, že vo vzťahu k žalobcovi bol vykonaný nesprávny zásah štátu, ktorý musí byť
odčinený, keďže za takýto zásah v súlade s vyššie uvedeným zodpovedá štát.

14. Pokiaľ ide o namietanú výšku priznanej nemajetkovej ujmy, odvolací súd poukazuje na to, že
si uvedomuje balancujúcu judikatúru vo vzťahu k rozsahu nemajetkovej ujmy v súvislosti s väzbou

dotknutej osoby a trestným konaním.
Práve z toho dôvodu považuje odvolací súd za dôležité kriticky vyjadriť názor na priznané odškodnenie,
ktoré je zjavné v prípadoch politicky činných osôb a verejných činiteľov. Práve tieto osoby evidentne
prispeli k viacerým rozhodnutiam, na ktoré poukazuje žalobca, ktoré vybalancovali relutárne satisfakcie
do kontroverznej výšky.

15. Za dôležité považuje odvolací súd poznamenať, že ani zďaleka nie je možné porovnať ujmu
spôsobenú stratou povesti a na druhej strane stratou slobody alebo dokonca stratou života. Preto
odvolací súd musel pristupovať k judikatúre súdov aj z pohľadu právneho dôvodu na ochranu osobnosti
človeka.

16. Odvolaciemu súdu sa zdá, že v súvislosti s trestným konaním a väzbou osoby je celkom dôvodné
zastabilizovať judikatúru dolnou a hornou hranicou tak, aby súd v rámci diskrečnej právomoci mohol
spravodlivo zohľadniť všetky okolnosti prípadu a priznať adekvátnu náhradu ujmy (porov. rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 2357/2010).

17. Podľa odvolacieho súdu je primerané odškodniť dotknutú osobu v rámci relutárnej satisfakcie za
väzbu v rámci rozpätia 20 Eur až 60 Eur za deň väzby so zreteľom na všetky okolnosti prípadu.
Zároveň odvolací súd v prípade výnimočných okolností konkrétnej právnej veci pripúšťa aj vyššiu
relutárnu satisfakciu.

Priznaná náhrada zo strany súdu prvej inštancie zapadá do úvah primeranosti relutárnej satisfakcie.18. Súd prvej inštancie tiež citlivo zohľadnil aj narodenie detí počas výkonu väzby. Žalobca stratil z
dôvodu výkonu väzby nenahraditeľnú príležitosť byť s manželkou a deťmi po ich narodení v najútlejšom
veku.

19. Náhrada ujmy sa práve so zreteľom na narodenie detí počas väzby a z tohto dôvodu ukrátenie
žalobcu v citovej oblasti v najútlejšom veku detí priznala nad rámec uvažovaného limitu (primeraný limit
in abstracto 20 - 60 Eur/deň väzby, 132 dní väzby x 60 Eur = 7.920 Eur), priznaná náhrada vo výške
12.000 Eur.

20. Nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy bol uplatnený včas, keďže žalobca bol
rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5T 33/2006 z 13.5.2009 spod obžaloby
oslobodený a predmetný rozsudok mu bol doručený dňa 9.12.2009. Pokiaľ žalobu podal dňa 21.12.2011,
podal ju v zákonnej trojročnej premlčacej dobe. Nárok žalobcu preto nie je premlčaný.

21. Obsahom práva na právnu pomoc garantovaného čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je
možnosť každého na základe vlastnej úvahy zvoliť si zástupcu v konaní pred súdom, vyjmúc prípady
obligatórneho zastúpenia. Je totiž výsostným (slobodným) právom účastníka rozhodnúť, koho ustanoví
za svojho zástupcu v konaní pred súdom. Možnosť tejto voľby (úvahy) neobmedzuje ani iným spôsobom
nevymedzuje. Jej kritériá sú autonómnou vecou účastníka konania.

22. Pokiaľ žalobca namieta nepriznanie náhrady škody za porady s klientom, odvolací súd poukazuje
na to, že z obsahu spisu je nepochybné, že uskutočnenie týchto porád nebolo žalobcom preukázané. V
tomto smere nemožno vytknúť súdu prvej inštancie, že v tejto časti skonštatoval, že si žalobca neuniesol
dôkazné bremeno (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Žalobca nepreukázal uskutočnenie týchto porád potvrdením

z ústavu na výkon väzby, ktorý si jeho obhajca mohol a mal uchovať. Keďže porady s klientom neboli
preukázané, nebolo možné, tak ako správne konštatoval súd prvej inštancie, posúdiť i ich jednotlivú
účelnosť. Správne preto náhradu škody v rozsahu vynaložených trov právneho zastúpenia za porady s
klientom v rozsahu uvedenom súdom prvej inštancie nebolo možné priznať.

23. Napokon postupoval súd prvej inštancie správne, ak nepriznal náhradu škody vo výške trov
právneho zastúpenia za prevzatie a prípravu nového obhajcu U. Takýto úkon nemožno považovať
za účelný. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza
svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Je preto
potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby, štátneho orgánu)

na právnu pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc. Trovy konania
potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj
keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba
posudzovať samostatne. Nemožno spochybniť právo účastníka na výmenu advokáta. V danej súvislosti
je potrebné skúmať dôvod výmeny advokáta. Zmena advokáta z dôvodu, že poskytovaná právna pomoc

U. nezodpovedá jeho očakávaniam, nie je vážnym dôvodom a aj v súlade rozhodnutím Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MObdo V 21/2007 zo dňa 30.11.2009. Nebolo dôvodným priznať ani
náhradu hotových výdavkov spojených s pojednávaním, ktorého termín bol zrušený. Aj v danom prípade
absentuje vlastnosť účelnosti vynaložených výdavkov.

24. Vo vzťahu k odvolacej námietke ohľadom priznania DPH z uplatnených trov konania odvolací
súd poukazuje na to, že pohľadávka na náhradu trov konania musí byť účastníkovi priznaná v celom
zákonom upravenom rozsahu vrátane dane z pridanej hodnoty, ak účastník zo sumy priznanej náhrady
je povinný podľa platného zákona o dani z pridanej hodnoty zaplatiť túto daň. Z tohto dôvodu je potrebné,
aby všeobecný súd ústavne súladným spôsobom interpretoval zákonom ustanovené predpoklady

na priznanie náhrady trov konania, čo je osobitne dôležité v prípadoch, v ktorých nejednoznačné
znenie navzájom súvisiacich zákonov (Občiansky súdny poriadok, Exekučný poriadok, zákon o dani
z pridanej hodnoty) pripúšťajú viaceré výklady a výsledky interpretácie. Pri tomto výklade je potrebné
venovať pozornosť zmyslu a účelu inštitútu náhrady trov konania. Výklad náhrady trov konania nesmie
obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl.

1 Dodatkového protokolu. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom
je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon náhradu tých
trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne
zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.25. Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného
práva. Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa

garantovaného v Ústave Slovenskej republiky. V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý
by základné právo nielenže neporušoval, ale naopak garantoval (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky vo veci II. ÚS 31/04). Medzeru v zákone je potrebné vykladať tak, že pokiaľ obhajca musel
uhradiť DPH z prijatého plnenia (trov právneho zastúpenia), má žalobca, ktorý o DPH zvýšené trovy
právneho zastúpenia uhradil, právo na ich náhradu vo forme náhrady škody.

26. Na potvrdenie správnosti tohto záveru odvolací súd poukazuje na stanovisko Daňového riaditeľstva
Slovenskej republiky v súvislosti s obdobnou situáciou pri súdnych exekútoroch: „Ústavný súd pri riešení
podstaty podanej sťažnosti požiadal o vyjadrenie aj Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, ktoré vo
svojom stanovisku uviedlo, že v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty účinnom do 30. apríla 2004 (od
1. mája 2004 nadobudol účinnosť zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty) „Paušálna náhrada

za úkony, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času podliehala u súdneho exekútora dani z
pridanej hodnoty, ak nešlo o náklady (výdavky), ktoré súdny exekútor platil v mene a na účet právnickej
osoby alebo fyzickej osoby, pre ktorú sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo“.

27. Vo zvyšku sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie. Za tohto stavu

odvolací súd napadnutý rozsudok ako správny potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).

28. Podľa § 470 ods. 1 a 2 veta prvá CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované

Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 151 ods. 3 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, v zložitých prípadoch,
najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v
konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že
lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Podľa § 224 ods. 4 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ak odvolací súd rozhoduje
o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu
postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Súd prvej inštancie rozhodol na základe ust. § 151 ods. 3 O.s.p., a o trovách konania rozhodol
samostatným uznesením č.k. 16C/289/2011 - 626 zo dňa 25.6.2015, voči ktorému podali odvolanie
žalobca aa žalovaný, o ktorých bude rozhodovať odvolací súd.
Preto na základe vyššie uvedeného o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania bude
rozhodnuté v konaní o odvolaniach proti uzneseniu č.k. 16C/289/2011 - 626 zo dňa 25.6.2015.

29. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).