Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, December 18, 2017

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 19C/235/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7716213608
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agáta Štefaničová
ECLI: ECLI:SK:OSMI:2017:7716213608.5

Rozhodnutie

Okresný súd Michalovce sudkyňou JUDr. Agátou Štefaničovou v spore žalobkýň 1. Z. 2. K., žalobkyne
právne zastúpené JUDr. Mikulášom Pavlikom, advokátom, so sídlom Š. Kukuru 14, 071 01 Michalovce,
proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

I.Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni v 1.rade nemajetkovú ujmu 8000,00 Eur do troch dní od

právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.

II.Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni v 2.rade nemajetkovú ujmu 8000,00 Eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.

III.Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobkyne sa žalobou doručenou súdu 21. 9. 2016 domáhali proti žalovanému náhrady škody a
nemajetkovej ujmy. Žalobu odôvodnili tým, že boli rozsudkom Okresného súdu Michalovce zo dňa 30. 4.
2015 spisovej značky XT/XX/XXXX v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach spisová značka
6 To/43/2015 zo dňa 24. 6. 2015, právoplatne oslobodené spod obžaloby okresného prokurátora v B. pre
prípravu na zločin formou spolupáchateľstva ublíženia na zdraví podľa § 20, § 13 ods. 1 k § 155 ods. 1

Trestného zákona. Dňa 27. 10. 2015 sa žalobkyne obrátili návrhom na predbežné prerokovanie náhrady
škody podľa § 15 ods. 1 zákona číslo 514/2003 Z.z. na žalovaného a žiadali náhradu škody spočívajúcu
v nákladoch na zaplatenie trov obhajoby v trestnom konaní v celkovej výške 5500 eura a nároku na
odškodnenie nemajetkovej ujmy za výkon väzby, a to u žalobkyne 1/v sume 15 000 euro a u žalobkyne
2/v sume 15 000 euro. Žalovaný listom zo dňa 29. 4. 2016 oznámil, že žiadosti nevyhovuje a žiadosť
posúdil ako nedôvodnú, pretože nebolo preukázané splnenie zákonných predpokladov pre vznik nároku

na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci. Žalobkyne tento názor nepovažujú za správny a
sú presvedčené, že sú splnené zákonné podmienky pre postup podľa zákona číslo 514/ 2003 Z.z..

2.Ďalej uviedli, že uznesením zo dňa 9. 11. 2012 bolo podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku začaté
trestné stíhanie a podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie na žalobkyňu 1/a
žalobkyňa 2/, ktoré boli v tom čase maloleté, a to pre zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1

Trestnéhozákonaspáchanéhoformouspolupáchateľstvavštádiuprípravy.UznesenímOkresnéhosúdu
v Humennom spisová značka 0 Tp/55/2012 zo dňa 13. 11. 2012 sudca pre prípravné konanie nevyhovel
návrhu prokurátora na vzatie žalobkýň do väzby a prepustil ich zo zadržania. Na základe podanej
sťažnosti okresného prokurátora Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 15. 11. 2012 rozhodnutie
zrušil a žalobkyne vzal do väzby. Väzba začala plynúť 9. 11. 2012 od 12. 25 hod. do 13.11. 2012 do
11.35 hod a od 15. 11. 2012 od 14 00 hod.3.Dňa 14. 12. 2012 vtedajší obhajca žalobkyne 1/ podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.
Uznesením zo dňa 16. 1. 2013 bola žalobkyňa 1/ z väzby prepustená na slobodu. Proti predmetnému
uzneseniu okresný prokurátor zahlásil sťažnosť a Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 12. 2.

2013 spisovej značky 10Tpo/1/2013 zamietol sťažnosť prokurátora. Žalobkyňa 1/bola prepustená na
slobodu 12. 2. 2013. Dňa 14. 2. 2013 ustanovený obhajca žalobkyne 2/ podal na okresnú prokuratúru v
Humennom žiadosť o prepustenie z väzby. Okresný súd v Humennom uznesením zo dňa 13. 3. 2013
vyhovel návrhu a prepustil žalobkyňu 2/ z väzby na slobodu. Proti rozhodnutiu podal okresný prokurátor
sťažnosť o, ktorej rozhodol Krajský súd v Prešove dňa 16. 4. 2013 tak, že napadnuté uznesenie zrušil

a vec vrátil na nové rozhodnutie. Okresný prokurátor na verejnom zasadnutí konanom dňa 15. 5. 2013
navrhol prepustenie žalobkyne 2/na slobodu a väzba žalobkyne skončila 15. 5. 2013.

4.Dôvodom začatia trestného konania proti žalobkyniam bola tá skutočnosť, že v perináku žalobkyne
1/ sa našiel tlčik na mäso a pod perinou žalobkyne 2/nožnice na strihanie papiera. Tieto veci tam boli
položené krátko po polnoci a toho istého dňa dopoludnia boli tam nájdené. Žalobkyne boli v tom čase

chovankyne Reedukačného centra svätého Nikolaja v Medzilaborciach, kde bolo umiestnených asi
15 dievčat, ktoré boli pred pôrodom. Boli to ženy rómskeho pôvodu, iba žalobkyne boli nerómky. V
poobedňajších hodinách tohto dňa boli žalobkyne predvolané k riaditeľke, ktorá im povedala, že ak
sa priznajú, že chceli napadnúť pracovníčky centra, nebudú za to potrestané, a nedôjde k oznámeniu
skutku orgánom činným v trestnom konaní. Žalobkyne sa nepriznali, preto bola zavolaná námestníčka

okresného prokurátora v Humennom a začalo sa proti žalobkyniam viesť trestné konanie. Dňa 7.
11. 2012 boli žalobkyne podľa úradných záznamov vyťažené príslušníkmi policajného zboru, pričom
žalobkyňa 2/sa k spáchaniu skutku nepriznávala až potom bola vyťažovaná žalobkyňa 1/, ktorej bolo
povedané že, keď povie, že chceli ublížiť pracovníčke centra nič z toho nebude a dokonca ako tvrdila aj
na súde že, keď sa neprizná dostane 20 rokov väzenia a dokonca, keďže bola v 5. mesiaci tehotenstva

bolo jej povedané príslušníkom policajného zboru, že zariadi, aby po pôrode svoje deti už nikdy nevidela.
Následneboladruhýkrátvyťaženážalobkyňa2/ktorejtakistobolotvrdené,žepokiaľsaprizná,ničztoho
nebude, v opačnom prípade pôjde do väzenia na 20 rokov. Žalobkyne uviedli, že pri výsluchoch neboli
prítomné pracovníčky reedukačného centra napriek tomu, že ich podpisy na záznamoch z vyťaženia
boli. Potvrdila to aj vedúca výchovy pri výsluchu aj na hlavnom pojednávaní. Na základe záznamov bolo

vznesené obvinenie a začaté trestné stíhanie. Podľa názoru žalobkýň mali byť vypočuté ako svedkyne
a mali byť poučené o možnosti zvoliť si obhajcu, keďže boli maloleté.

5.Žalobkyne boli obvinené dňa 9. 11. 2012, bol im ustanovený obhajca, boli vyžiadané správy z úradu
práce pričom v ten istý deň sa už v spise nachádzala aj správa z úradu práce Michalovce, taktiež bola

vyžiadaná správa od U., ktorý jediný v správe uviedol, že žalobkyňa 1/ je v 5. mesiaci tehotenstva a že
vzhľadomkugraviditeaskutočnosti,žečaká dvojičky,väzbaje možnásozvýšenýmrizikom.Úradpráce
v Humennom uviedol, že je v záujme mladistvej žalobkyne 1/umiestnenie do väzby, aby sa nevyhýbala
trestnému stíhaniu.

6.Bol podaný návrh na vzatie obvinených do väzby a sudca pre prípravné konanie Okresného súdu
Humenné dňa 13. 11. 2012 nevyhovel návrhu prokurátorky na vzatie do väzby keď poukázal na
ustanovenie § 339 Trestného poriadku s tým, že do väzby smú byť mladistvého osoby vzaté len, ak
nemožno účel väzby dosiahnuť inak. Na sťažnosť okresného prokurátora Krajský súd v Prešove zrušil
napadnuté uznesenie a napriek tomu, že žalobkyňa 1/mala 16 rokov, bola v 5. mesiaci tehotenstva

a napriek správe lekára rozhodol o vzatí žalobkyne do väzby. Počas trvania väzby žalobkyňa 1/mala
vážne problémy, bol ohrozený jeden plod, na celé bola zima, buchot, nemohla spať a bola prevážená do
nemocnice v Košiciach a následne bola prevezená vo vysokom štádiu tehotenstva do Trenčína, odkiaľ
potom bola prevezená naspäť domov, kde do Liptovského Mikuláša ju doviezli z nemocnice v Trenčíne a
z Liptovského Mikuláša do Michaloviec jej otec. Počas väzby mala veľké problémy najmä po zdravotnej,

ale zvlášť pod si fyzickej stránke.

7. Žalobkyňa 1/podala žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu dňa 14. 12. 2012 o, ktorej rozhodoval
Okresný súd Humenné 16. 1. 2013 a žalobkyňu 1/prepustil z väzby na slobodu. Proti uzneseniu
prokurátor opäť podal sťažnosť napriek veku žalobkyne a jej tehotenstvu. Krajský súd Prešov zamietol

sťažnosť prokurátora dňa 12. 2. 2013, teda celé trvanie rozhodovania o väzbe trvalo bez dvoch dní
2 mesiace. Podľa názoru žalobkyne nešlo o väzbu ale o týranie dievčaťa. Po prepustení z väzby na
slobodu dňa 12. 2. 2013 išla do nemocnice na kontrolu, kde bola niekoľko dní a 7. 4. 2013 porodila
dvojičky, a to dvoch chlapcov. Vo väzbe teda bola od 9. 11. 2012 do 12. 2. 2013.8.Žalobkyňa 2/podala žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu 14. 2. 2013 a súd rozhodoval 13. 3.
2013. Proti uzneseniu prokurátor podal sťažnosť, na základe ktorej Krajský súd v Prešove dňa 16. 4.

2013, teda po viac ako dvoch mesiacov od podania žiadosti zrušil napadnuté uznesenie a vrátil vec
na nové prejednanie a rozhodnutie. Termín verejného zasadnutia bol určený na 15. 5. 2013, kde už
prokurátor navrhol prepustenie žalobkyne 2/. Od podania žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu toto
trvalo 3 mesiace a 1 deň, teda žalobkyňa bola vo väzbe od 9. 11. 2012 do 15. 5. 2013.

9.Okresný prokurátor v Humennom podal na Okresný súd Humenné obžalobu dňa 9. 7. 2013.
Keďže išlo mladistvé, už pri preštudovaní spisu ich obhajca žiadal o postúpenie veci na Okresný súd
Michalovce, nakoľko v tom čase ani jedna nebola chovankyňou reedukačného centra. Okresný súd
v Humennom až po viacerých urgenciách a po siedmych mesiacoch postúpil vec Okresnému súdu
Michalovce, aj keď došlo k použitiu nesprávneho ustanovenia Trestného poriadku. Vo veci bolo viacero
nedostatkov a porušenie ustanovení Trestného poriadku. Dňa 29. 1. 2013 sa malo konať preštudovanie

vyšetrovacieho spisu, ale toto sa nekonalo, nakoľko Z. bola v tom čase v nemocnici a vtedy v prítomnosti
vyšetrovateľa, ustanoveného obhajcu a pracovníčky reedukačného centra bol K.j navrhnutý 16 mesačný
nepodmienečný trest. Ostatné skutočnosti sa nachádzajú v trestnom spise.

10.Žalobkyne si voči žalovanej uplatňujú náhradu nemajetkovej ujmy za výkon väzby a to žalobkyňa 1/v

sume 15 000 euro a žalobkyňa 2/v sume 15 000 eur. Žalobkyňa v 1. rade a žalobkyňa v 2. rade si taktiež
uplatňujú voči žalovanej z dôvodu, že boli v konaní zastúpené JUDr. Jozefom Fajčákom, advokátom
so sídlom Michalovciach aj náhradu trov obhajoby v trestnom konaní na základe zmluvy o poskytnutí
právnej pomoci zo dňa 2. 12. 2012 uzatvorenej medzi žalobkyňou 1/ s dohodnutou odmenou 3000 euro
a na základe zmluvy o poskytovaní právnej pomoci so žalobkyňou 2/s dohodnutou zmluvnou odmenu

2500 euro.

11.Trestné stíhanie a v rámci neho aj prípadný výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody
jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahujú
do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto sú spôsobilé, okrem porušenia

práva na osobnú slobodu garantovaného v článku 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či
porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti
adobrejpovestitak,akotozaručuječlánok19ods.12ÚstavySlovenskejrepubliky.Jetedanepochybné,
že trestné stíhanie, výkon väzby, prípadne výkon uloženého trestu, ktoré sú realizované v rozpore so
zákonom, respektíve ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik

nemajetkovej ujmy vo sfére osobnostných práv. Žalobkyňa 1/v čase väzby bola vo vysokom štádiu
tehotenstva. Väzba na ňu veľmi zle psychicky vplývala, bola úplne zúfalá, bála sa o svoje nenarodené
deti a bola tak ako uviedla vo svojom liste svojmu právnemu zástupcovi úplne na dne a každý deň
plakala. Tehotenstvo žalobkyne 1/bolo podľa lekárskej správy rizikové s povinnosťou podrobovať sa
pravidelným lekárskym kontrolám, čo žalobkyni zabezpečené nebolo. Počas výkonu väzby žalobkyňa

nebola ani raz u gynekológa, iba 2 krát bola prevezená na ošetrenie do nemocnice z dôvodu, že jeden z
plodov sa vyvíjal slabšíe. Žalobkyňa bývala na celé s dvomi ďalšími ženami, v cele bolo zima, nemohla
spať, bol tam hluk a krik a v cele boli nedostatočne hygienické podmienky pre tehotnú ženu. Taktiež
nemala zabezpečenú vhodnú stravu, pohyb a lekársku starostlivosť.

12.Žalobkyňa 2/v čase, keď bola vo väzbe mala trojročnú dcéru G.. Táto skutočnosť mala za následok
to, že žalobkyňa 2/pobyt vo väzbe zle psychicky znášala a to hlavne z dôvodu, že nemala absolútne
žiadny kontakt ani informácie, kto sa stará o jej trojročnú dcéru, ktorá v čase väzby bola umiestnená
v reedukačnom centre sama bez svojej matky.

13.Vzhľadom na to, že žalovaný odmietol dobrovoľne uhradiť žalobkyniam vzniknutú škodu sú nútené
domáhať sa svojho práva cestou súdu a žiadajú, aby súd priznal žalobkyni 1/sumu 18 000 euro a úrok
z omeškania vo výške 5 % ročne od 3. 5. 2016 do zaplatenia a žalobkyni 2/sumu 17 500 euro a úrok z
omeškania vo výške 5 % ročne od 3. 5. 2016 zo zaplatenia a taktiež, aby im boli priznané trovy konania.

14.Žalobkyne na preukázanie svojho nároku ako dôkaz označili rozsudok Okresného súdu Michalovce
spisová značka 1T/76/2014 zo dňa 30. 4. 2015, uznesenie Krajského súdu v Košiciach spisová značka
6To/43/2015 zo dňa 24. 6. 2015, oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu
škody, lekársku správu zo dňa 9. 11. 2012, zo spisu Okresného súdu Michalovce spisová značka1 T/76/2014 žiadal oboznámiť úradný záznam z vyťaženia Z. zo dňa 7.11.2012, úradný záznam z
vyťaženia K. zo dňa 7.11.2012, zápisnicu OS Humenné 0TP/55/2012 zo dňa 13.3.2013, zápisnicu o
výsluchu svedkov X., M. a B., stanovisko k sťažnosti prokurátora zo dňa 18.1.2013, návrh na zrušenie

uznesenia o vznesení obvinenia a zastavení trestného stíhania zo dňa 25.1.2013, písomné zdôvodnenie
sťažnosti zo dňa 15.3.2013 a zápisnicu z hlavného pojednávania Okresného súdu Michalovce, predložil
zmluvu o poskytovaní právnej pomoci zo dňa 2. 12. 2012, zmluvu o poskytovaní právnej pomoci zo
dňa 17. 4. 2013, vyúčtovanie trov právneho zastúpenia a navrhol vypočuť žalobkyne.

15.Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v
zmysle článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej
istotypodliehazákonnýmobmedzeniamupravujúcimpredpokladynajejuplatnenie.Zodpovednosťštátu
za škodu upravenú v zákone číslo 514/2003 Z.z.. je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu,
pričom štát zodpovedá za škodu podľa tohto zákona za súčasného splnenia zákonných podmienok,

ktorými sú existencia škody, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup, respektíve rozhodnutie
o väzbe, a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, nesprávnym
úradným postupom, respektíve rozhodnutím o väzbe. Existencia týchto podmienok musí byť v súdnom
konaní bezpečne preukázaná a nestačí len pravdepodobný záver o splnení niektorej z nich. Dôkazné
bremeno pritom leží na poškodených.

16. K rozhodovaniu vo väzbe žalovaný uviedol, že podľa z § 8 ods. 6 písm. a) zákona číslo
514/2013 Z.z. právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia
alebo väzbu zavinila sama. I keď je zodpovednosť štátu za škodu objektívna a bez liberačného
dôvodu, nejde o zodpovednosť absolútnu v tom zmysle, že by nastupovala bez výnimky vždy, ak sú

splnené predpoklady zodpovednosti. Rozhodujúcim merítkom je neskorší výsledok trestného konania a
základnou podmienkou pre vznik nároku je taký výsledok konania, pri ktorom nedochádza k odsúdeniu
dotyčného, respektíve právoplatnému vysloveniu jeho viny za skutok, v súvislosti s ktorým bol vzatý
do väzby. Ani pri splnení týchto podmienok však právo na náhradu škody nemá ten, kto si vzatie do
väzby sám zavinil. Zavinenie obvineného znamená, že jeho zavinené konanie, pričom stačí nevedomá

nedbanlivosť, bolo dôvodom k podaniu a vyhoveniu návrhu na jeho vzatie do väzby pripadne jej
predĺženia. Nejde o to, či konanie obvineného vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin a či
naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný. Ide o to, či jeho správanie bolo dôvodom
k obave, že ujde, bude mariť vyšetrovanie alebo bude pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný.
Pre posúdenie, či obvinený zavinil väzbu sú významné skutočnosti, ktoré sú predpokladom pre vzatie

obvineného do väzby. Tieto skutočnosti sú odlišné od skutočnosti, ktoré sú predpokladom pre začatie
trestného stíhania a pre vznesenie obvinenia, ku ktorému dôjde v prípade, ak konkrétne skutočnosti
nasvedčujú tomu, že bol určitou osobou spáchaný trestný čin. Súd rozhodujúci o nároku na náhradu
škody pritom vychádza z rozhodnutia o väzbe vydaného v trestnom konaní bez toho, aby bol oprávnený
skúmať, či a ktoré väzobné dôvody trvali. Zaobera sa len tým, či poškodený sám zavinil niektorý z

väzobných dôvodov, ktoré súd rozhodujúci o väzbe považoval za naplnený. Otázku zavinenia väzby je
potrebné podľa názoru žalovaného skúmať komplexne a nielen vo svetle výsledku trestného konania,
ale predovšetkým vo vzťahu ku konaniu žalobkyň, ktoré bolo dôvodom vzatia do väzby. Poukázal
na ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka v náväznosti na článok 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky avšak s tým rozdielom, že zavinenie sa vzťahuje výlučne na dôvody, pre ktoré bola osoba vzatá

do väzby. Na naplnenie tohto predpokladu pritom postačuje aj nevedomá nedbanlivosť, spočívajúca
v nevedomosti obvineného, že môže svojím konaním spôsobiť určitý následok, hoci to vzhľadom na
okolnosti predvídať mohol alebo mal a to za predpokladu jeho schopnosti rozoznať následok svojho
konania a svoje konanie ovládnuť či od neho upustiť. Zavinenie obvineného na vzatí do väzby znamená,
že jeho zavinené konanie bolo v danom prípade dôvodom na podanie návrhu na vzatie obvineného

do väzby. Zavinenie obvineného na vzatí do väzby pritom nemožno stotožňovať so zavinením začatia
trestného stíhania v zmysle § 199 Trestného poriadku, prípadne vznesenia obvinenia podľa ustanovenia
§ 206 Trestného poriadku, pretože skutočnosti odôvodňujúce vzatie obvineného do väzby sú skutkovo
odlišné od tých, pre ktoré možno začať trestné stíhanie alebo vzniesť obvinenie. Z tohto hľadiska teda
nie je významné, či konanie obvineného vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin, či skutočne

naplnilo znaky skutkovej podstaty trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, prípadne či išlo len o priestupok,
ale to, či jeho správanie alebo iné relevantné skutočnosti v danom okamihu vyvolávali dôvodnú obavu
zakladajúcu niektorý z dôvodov väzby. Z uvedeného vyplýva, že zavinenie obvineného na vzatie do
väzby treba zakaždým skúmať z hľadiska dôvodov, pre ktoré bol vzatý do väzby a to vo vzťahuku konkrétnym okolnostiam, ktoré súd rozhodujúci o väzbe zvažoval, ktorými sa riadil a v konečnom
dôsledku odôvodnil vzatie obvineného do väzby. Poukázal na judikatúru, podľa ktorej na rozhodnutie o
väzbe postačuje hrozba a nie istota, že obvinený bude konať podľa § 71 Trestného poriadku, ak vzatý

do väzby nebude. V prípade žalobkýň súd 1. stupňa zistil u obvinených dôvody takzvaný preventívnej
väzby. Poukázal na to, že pri vykonaní kontroly V Reedukačnom centre svätého Nikolaja pre maloleté
matky s deťmi v Medzilaborciach bol u žalobkyne 1/nájdený tlčik na mäso a u žalobkyne 2/ nožnice,
pričom pri výsluchu dňa 9. 11. 2012 sa žalobkyňa 1/k spáchaniu skutku priznala a podrobne opísala
ako so žalobkyňou 2/plánovali rôzne spôsoby úteku z centra a to aj s použitím nájdených predmetov.

Priznanie sa ku skutku pritom predstavuje v zmysle judikatúry jasný príklad zavinenia väzby. Žalobkyňa
2/ po vznesení obvinenia taktiež podrobne opísala ako spolu so žalobkyňou 1/plánovali spoločný útek z
centra, kedy výslovne okrem iného uviedla, že boli dohodnuté, že večer pôjde ona po Ľubomíru Tomkovú
a spoločne mali čakať, kým dôjde okolo nich vychovávateľka. Jedna z nich ju mala udrieť po hlave,
aby spadla a mohli ju zviazať a odtiahnuť, aby ju tak ľahko nenašli. Žalovaný poukázal aj na obsah
podanej žaloby, v ktorej samotné žalobkyne poukázali aj na stanovisko Úradu práce sociálnych vecí

a rodiny v Humennom, v ktorom bolo okrem iného uvedené, že je v záujme žalobkyne 1/umiestnenie
do väzby a to z dôvodu, aby sa nevyhýbala väzbe. Bolo by v príkrom rozpore s podstatou a účelom
inštitútu väzby, ak by súd v tomto prípade vo fáze, kedy bolo zrejmé z dovtedy zistených skutočnosti,
že došlo k spáchaniu skutku, ktorý sa žalobkyniam kládol za vinu, neprijal zákonné opatrenie na
riadne zistenie skutkového stavu a zabránenie v možnej trestnej činnosti do doby, kým budú dostatočne

objasnené všetky skutočnosti. Oslobodenie žalobkýň spod obžaloby podľa názoru žalovaného žiadnym
spôsobom nespochybňuje skutočnosť, že v čase rozhodovania o väzbe existovali dôvody väzby, a to
obzvlášť v situácii, keď žalobkyne boli oslobodené výlučne z dôvodu, že skutok, ktorý sa im kládol za
vinu, nebol prípravou na zločin, to je nikdy nebolo v rámci trestného stíhania spochybnené, že skutok sa
stal. Rozhodnutia o väzbe nie sú rozhodnutiami o vine, súd posudzuje iné skutočnosti pri rozhodovaní

o väzbe a iné pri rozhodovaní o vine a treste. Žalovaný tiež zdôraznil, že z predložených listinných
dôkazov nevyplýva, žeby samotné žalobkyne podali proti rozhodnutiu o väzbe sťažnosť. Podľa názoru
žalovaného pri starostlivom zohľadnení všetkých okolností prípadu existovali dôvody väzby, ktoré si
zavinili samotnej žalobkyne, a teda v zmysle § 8 ods. 6 písm. a) zákona číslo 514/2003 Z.z. v tomto
prípade je vylúčené priznanie nároku na odškodnenie, nakoľko žalobkyniam nevzniklo v tejto súvislosti

právo na náhradu škody.

17.K existencii majetkovej škody uviedol, že pri skúmaní existencie škody v časti náhrady trov právneho
zastúpenia je potrebné posúdiť žalobkyňami vynaložené finančné prostriedky tak z hľadiska nutnosti
ako aj účelnosti. Samotná skutočnosť, že žalobkyne vynaložili v trestnom konaní finančné prostriedky

na svoju obhajobu neznamená, že ich náhradu môžu automaticky dôvodne uplatňovať ako škodu.
Poukázal na to, že žalobkyne ako dôkaz predložili výlučne fotokópiu zmluvy o poskytovaní právnej
pomoci, ktorý dôkaz nie je možné považovať za dostatočný o skutočnej úhrade požadovanej čiastky.
V tomto štádiu konania podľa názoru žalovaného bez predloženia riadneho vyúčtovania trov právneho
zastúpenia vo vzťahu k obom žalobkyniam, faktúr, príjmových pokladničných dokladov a dokladov o

zaevidovaní v peňažnom denníku právneho zástupcu, nie je možné v prípade nárokovania náhrady trov
právneho zastúpenia dospieť k záveru o ich reálnej úhrade. Až ďalším krokom by mohlo hypotetický
byť posúdenie ich oprávnenosti a odôvodnenosti vo vzťahu k uplatnenej škode. Poukázal na § 18 ods.
3 prvá veta zákona číslo 514/2003 Z.z., podľa ktorého súčasťou trov konania sú aj trovy právneho
zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu na zastupovanie, ktorá sa

určí ako tarifná odmena advokáta. Predložený doklad hovorí o takzvanej zmluvnej odmene v trestnej
veci žalobkýň, čo je v rozpore s citovaným ustanovením zákona. Žalovaný tiež poukázal na povinnosť
žalobkyne preukázať, ako výkon väzby podmienil úkony obhajoby a určiť rozsah tých úkonov, ktoré
boli vyvolané výlučne rozhodnutím o väzbe. Značné pochybnosti vyvoláva aj skutočnosť, ktoré úkony
právnej služby realizoval dr.Fajčák v príčinnej súvislosti s výkonom väzby žalobkyni, nakoľko zmluvu o

poskytnutíprávnejpomociuzavrelažalobkyňa1/aždňa2.12.2012,hocivoväzbebola od9.11.2012do
12. 2. 2013 a žalobkyňa 2/uzavrela zmluvu o poskytnutí právnej pomoci až dňa 17. 4. 2013, hoci väzbu
vykonávala od 9. 11. 2012 do 15. 5. 2013. Z uvedeného je zrejmé, že v prípade žalobkyne neexistovala
zmluva o poskytnutí právnej pomoci v rozhodujúcom časovom období, to je v čase od vzatia do väzby
až do trvania väzby. V prípade, ak žalobkyňa riadnymi dôkaznými prostriedkami preukážu reálnu úhradu

trov obhajoby, ak predložia relevantné vyúčtovanie trov právneho zastúpenia, bude v ďalšom postupe
nutnépreukázať,žejednotlivéúkonyprávnejslužbyzahrnutédopredmetnýchvyúčtovanívzniklivýlučne
v príčinnej súvislosti s vykonávanou väzbou, boli skutočne realizované, že ich právny zástupca žalobkyň
absolvoval, že prebehli v tvrdenom časovom rozsahu, že je správne určená výška odmeny za jednotlivéúkony, a že boli vykonané účelne a smerovali k účinnej obhajobe práv žalobkyň v súvislosti s výkonom
väzby.

18.K nemajetkovej ujme žalovaný uviedol, že žalobkyne doposiaľ neuniesli dôkazné bremeno, kedy
vôbec nepreukázali vznik nemajetkovej ujmy v požadovanej celkovej výške 30 000 euro, pričom
žalobkyne si dosiaľ splnili výlučne elementárnu povinnosť tvrdenia a to o zásahu do ich práv,
avšak bez toho, že by súčasne spoľahlivo preukázali zásah v takej intenzite, ktorá by spoľahlivo
preukazoval existenciu nemajetkovej ujmy a zároveň odôvodňovala nevyhnutnosť peňažnej satisfakcie

nemajetkovej ujmy. Hoci výška zadosťučinenia v peniazoch je predmetom voľnej úvahy súdu, aj táto
úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. V súlade s ustálenou judikatúrou
zákon nezakladá prezumpciou vzniku nemajetkovej ujmy, to je, že v prípade nezákonného rozhodnutia,
respektíve rozhodnutia o väzbe automaticky dochádza k vzniku práva osoby, ktorá bola poškodená
nezákonným rozhodnutím, respektíve rozhodnutím o väzbe, na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj podľa
rozhodovacej praxe slovenských súdov možno nemajetkovú ujmu v peniazoch priznať iba v prípade,

ak samotné konštatovanie porušenie práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom ak nie je možné uspokojiť
nárok. Nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu alebo nezákonnému rozhodnutiu pri výkone verejnej moci nevzniká automaticky. Žalobca,
ktorý sa náhrady nemajetkovej ujmy domáhal, musí uniesť jednak bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné

bremeno, že mu nemajetková ujma vznikla a že na jej uspokojenie nie je postačujúcim zadosťučinením
len konštatovanie porušenia práva. Nemajetková ujma má byť určitou náhradou za protiprávny stav,
ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v majetkovej sfére dotknutej osoby, pričom je podstatné v akom
rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby respektíve dobré meno a povesť
právnickej osoby. Súd je pri úvahe o primeranosti výšky finančného zadosťučinenia povinný vychádzať

z úplne zisteného skutkového stavu a opiera sa o úplné konkrétne a preskúmateľné hľadiská, ktorými
sú predovšetkým závažnosť nemajetkovej ujmy a overené okolnosti, za ktorých k neoprávnenému
zásahu do práv fyzickej osoby došlo. Vo vzťahu k uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy zo strany
žalobkyne 1/ žalovaná nad rámec vyššie uvedeného uvádza, že tvrdenia žalobkyne o vzniku ujmy
na jej zdraví sú v prejednávanej veci irelevantné, nakoľko takýto zásah nemožno subsumovať pod

nemajetkovú ujmu a preto si ju žalobkyňa ani nemôže uplatňovať z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, ale
výlučne ako škodu na zdraví. V takom prípade by bola však žalobkyňa 1/povinná spoľahlivo preukázať
vznik škody na zdraví, napríklad znaleckým posudkom, avšak túto povinnosť si žalobkyňa nesplnila.
Vo vzťahu k uvedenému žalovaná navyše uvádza, že škoda na zdraví je osobitným nárokom, pre
ktorého úspešné uplatnenie sa vyžaduje postup podľa § 444 zákona číslo 40/1964 zbierky v znení

neskorších predpisov v spojení s § 25 ods. 1 zákona číslo 514/2003 Z.z., podľa ktorého sa odškodňuje
za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalovaný má zato, že prípadné poškodenia zdravia nie
je možné zohľadniť pri posudzovaní nemajetkovej ujmy a možnosti priznania jej náhrady v peniazoch.
Vo vzťahu k možnému preukázanie zhoršenia zdravotného stavu je nevyhnutné venovať osobitnú
pozornosť otázke príčinnej súvislosti, teda či priamou a rozhodujúcou príčinou zhoršenia zdravotného

stavu bolo bez pochybností práve vzatie do väzby. Navyše ako vyplýva z lekárskej správy väzba
žalobkyne bola možná so zvýšeným rizikom avšak z uvedeného je zrejmé, že samotný výkon väzby
nemohol automaticky ohroziť graviditu žalobkyne a orgány činné v trestnom konaní si práve z hľadiska
prevencie vyžiadali od lekára gynekologické vyšetrenie žalobkyne. Pre úspešné uplatnenie práva na
náhradu škody je nevyhnutné okrem existencie niektorého zo zásahov podľa § 3 ods. 1 zákona a vzniku

škody, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná
súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov, v rámci ktorého
prvý jav vyvoláva druhý jav. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná a každý ňou
spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny na následok,

pri ktorej príčina priamo predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť
priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. K tejto súvislosti žalovaný
zdôrazňuje,žežalobkyňavpodanejžalobepodmienkeexistenciepríčinnejsúvislostisavôbecnevenuje.
Žalovaný zároveň poukazuje aj na dôkaznú povinnosť žalobkyň, ktoré si však doposiaľ nesplnili ani
len povinnosť tvrdenia o existencii príčinnej súvislosti. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu podľa,

ktorých sa Ústavný súd stotožňuje s konštatovaním Okresného súdu o tom, že otázka posúdenie
príčinnej súvislosti musí byť predmetom dokazovania, a dôkazné bremeno o tejto otázke znáša žalobca.
Podľa právneho názoru Ústavného súdu vzťah medzi príčinou aj následkom musí byť pritom bezpečnepreukázaný a bezprostredný. Podľa názoru žalovaného práve podmienka bezprostrednosti v tomto
prípade absentuje.

19. K uplatnenému úroku z omeškania žalovaný uviedol, že tento nepovažuje za opodstatnený.
Žalovaný zdôraznil, že v konaniach o náhradu škody osobitne v prípade náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, je výška priznanej náhrady závislá od úvahy súdu, pričom rozsudok o priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy má konštitutívny charakter. Omeškanie žalovaného tak v tomto prípade nemohlo
vzniknúť predtým, než vznikla samotná povinnosť poskytnúť žalobkyniam náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch. Omeškanie vzniká až po uplynutí lehoty na plnenie vyplývajúce z rozhodnutia vo veci samej.

20. Súd vykonal dokazovanie predloženými listinami a výsluchom žalobkýň a zistil tento skutkový stav:

21. Uznesením vyšetrovateľa zo dňa 9. 11. 2012 bolo proti žalobkyniam začaté trestné stíhanie a
vznesené obvinenie pre zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona spáchaného

formou spolupáchateľstva v štádiu prípravy. Uznesením Okresného súdu v Humennom spisová značka
0 Tp/55/2012 zo dňa 13. 11. 2012 sudca pre prípravné konanie nevyhovel návrhu prokurátora na vzatie
žalobkýň do väzby a prepustil ich zo zadržania. Na základe podanej sťažnosti okresného prokurátora
Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 15. 11. 2012 rozhodnutie zrušil a žalobkyne vzal do väzby.
Väzba začala plynúť 9. 11. 2012 od 12. 25 hod. do 13.11. 2012 do 11.35 hod a od 15. 11. 2012 od 14

00 hod.

22.Z potvrdenia lekára U. zo dňa 9. 11. 2012 súd zistil že žalobkyňa 1/ prišla v sprievode polície na
vyšetrenie, je obvinená z trestného činu pričom je plánovaná vyšetrovacia väzba. Podľa správy bola
žalobkyňa v 5. mesiaci tehotenstva. Podľa záveru lekára vzhľadom ku gravidite a k tomu, že čaká

dvojičky, väzba u žalobkyne je možná so zvýšeným rizikom a doporučil pravidelné kontroly gravidity.

23.Dňa 14. 12. 2012 obhajca žalobkyne 1/ podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Uznesením
zo dňa 16. 1. 2013 bola žalobkyňa 1/ z väzby prepustená na slobodu. Proti uzneseniu prokurátor
zahlásilsťažnosť.Odvolacísúduznesenímzodňa12.2.2013 vkonaní10Tpo/1/2013zamietolsťažnosť

prokurátora. Žalobkyňa bola v ten istý deň prepustená na slobodu. Dňa 14. 2. 2013 obhajca žalobkyne
2/ podal žiadosť o prepustenie z väzby. Okresný súd v Humennom uznesením zo dňa 13. 3. 2013
vyhovel návrhu a prepustil žalobkyňu 2/ z väzby na slobodu. Proti rozhodnutiu podal okresný prokurátor
sťažnosť. Odvolací súd uznesenie zrušil dňa 16.4.2013 a vec vrátil na nové rozhodnutie. Okresný
prokurátornaverejnomzasadnutíkonanomdňa15.5.2013navrholprepusteniežalobkyne2/naslobodu

a väzba skončila 15. 5. 2013.

24. Žalobkyňa 1/ dňa 2. 12. 2012 uzavrela s advokátom JUDr. Jozefom Fajčákom Zmluvu o právnej
pomoci a dohodli sa na zmluvnej odmene 3000,00 Eur. Žalobkyňa 2/ dňa 17.4.2013 uzavrela s
advokátom JUDr. Jozefom Fajčákom Zmluvu o právnej pomoci a dohodli sa na zmluvnej odmene

2500,00 Eur. Obhajca listom zo dňa 8.12.2016 si u oboch žalobkýň uplatnil trovy konania v zmysle
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Žalobkyni v 1. rade vyúčtoval trovy obhajoby v sume 2254,15 Eur, žalobkyni
v 2. rade v sume 1917,12 Eur.

25.Dňa 7. 11. 2012 žalobkyňa 1/ na odbore kriminálnej polície v rámci vyťaženia osoby podľa § 17a

zákona číslo 171/ 1993 Z.z. vypovedala že s kamarátkou žalobkyňou 2/plánovali útek tak, že v nočných
hodinách mali fyzicky napadnúť vychovávateľku a utiecť. Ona osobne navrhla kamarátke, že to spravia
v nočných hodinách keď pôjdu spať a ak by sa vychovávateľka prebudila nejako ju uspia, zviažu alebo
niečim omráčia. Preto zobrala z kuchynky tĺčik na mäso a schovala ho. Tiež sa dohodli, že žalobkyňa
2 zoberie svoju dcéru,ktorá bola tiež v centre, prídu k vychovávateľke a omráčia ju. žalobkyňa 2. tiež

povedala, že sa dá urobiť aj nožnicami a to tak, že by sa do nej dalo bodnúť. Podľa záznamu pri výsluchu
boli prítomní dvaja policajti a vedúca výchovy pani U.
26.Dňa 7.11.2012 žalobkyňa 2/ v rámci vyťaženia vypovedala, že so žalobkyňou 1/ plánovali útek tak,
že v nočných hodinách chceli fyzicky napadnúť vychovávateľku. Mali v pláne udrieť vychovávateľku
tlčikom na mäso bodli by jej nožnicami do krku, aby nekričala. Žalobkyňa 1/ zabezpečila tlčik na mäso

a dala jej aj nožice.Každý deň sa pripravovali, že utečú v noci, ale nikdy to nevyšlo, pretože stále
niektorá zaspala. Dňa 5.11.2012 po príchode zo školy zistili, že im vychovávateľky našli veci na útek a
vychovávteľkaŠáková sa ich pýtala, čo chceli spraviť. Všetko poprela, lebo sa bála. Podľa záznamu pri
výsluchu boli prítomní dvaja policajti a vedúca výchovy.27.Dňa 15.1.2013 vypovedala vedúca výchovy reedukačného centra U. ktorá uviedla, že 5.11.2012
jej jedna z chovankýň u povedala, že K. a Z. plánujú utiecť a to tak, že vychovávateľke ublížia tlčíkom

na mäso a nožnicami. Oznámenie nebrala vážne, ale asi o hodinu prišlo jedno z dievčat a uviedlo,
že v perináku Z. našla tlčik na mäso. Po prehliadke izieb u Zuzany Lazukovej našli zbalenú kabelku
s vecami pre dcéru a nožnice. Dievčatá popreli, že by plánovali niekomu ublížiť a tvrdili, že veci im
niekto podstrčil. Na ďalší deň bola privolaná polícia a dievčatá sa priznali. Kolegyňa I. po odchode polície
začula, ako sa K. vyhrážala, že aj tak ujde a že vychovávateľku je možné uškrtiť aj pomocou podprsenky.

Preto zavolala na okresnú prokuratúru a udalosť oznámila. 9.11.2012 boli dievčatá zadržané ale sudcom
boli zo zadržania prepustené. Na otázku obhájcu svedkyňa vypovedala, že počas vyťaženia žalobkýň
pracovníkmi kriminálnej polície v reedukačnom centre nebol nikto prítomný, sama bola prítomná iba
pritom, ako dievčatá podpisovali svoje výsluchy. G. bola vypočúvaná dvakrát, pretože prvýkrát sa
nepriznala.

28.Svedkyňa M. dňa 9.11.2011 vypovedala, že dňa 2.11.2012 sa od jednej z chovankýň dozvedela, že Z.
plánuje útek a volá ju so sebou. Potom na ďalšej nočnej zmene v nedeľu sa od chovankýň dozvedela,
že Z. a G. chcú utiecť a niečo proti nej chystajú, ale nepovedali čo. Preto dávala počas nočnej zmeny
väčší pozor na obe dievčatá. Na druhý deň v pondelok sa u dievčat našiel tlčík na mäso a nožnice.

29.Svedkyňa R. dňa 15.1.2013 vypovedala, že Z. spávala na izbe spolu s B., ktorá jej povedala, že sa
Z. bojí a bojí sa s ňou spať, ale nezdôvodnila to. Asi o dva dni našla kolegyňa I. u Z. na izbe tĺčik na na
mäso. Tomková popierala, aby ona dala do izby tĺčik, ale keď prišli policajti tak sa priznala.

30.Obhajca žalobkyne 1/ listom zo dňa 18.1.2013 adresovanom Okresnému súdu Humenné v konaní

0Tp 55/12 podal stanovisko k sťažnosti prokurátora proti uzneseniu, ktorým bola z väzby prepustená.
V liste sa uvádza, že sudca maloletú obvinenú podrobne vypočul, prepustil ju z väzby na slobodu, prijal
ponuku rodičov na prevzatie záruky a uložil primerané obmedzenia. Poukázal na tehotenstvo žalobkyne,
ktorá počas väzby nebola u gynekológa, má rizikové tehotenstvo, pričom je na cele s ďalšími dvomi
ženami a ako tvrdí v cele je zima, nemôže spať, je tam hluk a nedostatočné hygienické podmienky.

Žalobkyňa od rodičov utekala, pretože chcela byť s priateľom, s ktorým je tehotná. Priateľ ju vo väzbe
navštevuje a rodičia dali súhlas na sobáš. Uviedol, že väzba nie je v tomto prípade väzbou, ale mučením,
čoboloevidentnénaOkresnomsúdevHumennom,kdeajsámsudcakonštatoval,ženetrebavyjadrenie
odborníka na to, aby bolo každému jasné, že mladistvá trpí. Ďalej uviedol, že doterajšie vyšetrovanie
jednoznačne nepreukazuje, že by vôbec išlo o nejaké protiprávne konanie, pretože prokurátor v návrhu

na vzatie do väzby uvádza, že v čase, kedy si žalobkyne zabezpečili tlčik a nožnice nerozmýšľali na
tom, že by mohli niekomu ublížiť a mladistvá ani nemala odvahu niekomu ublížiť.

31.Obhajcažalobkyne1/listomzodňa25.1.2013adresovanýmOkresnejprokuratúreHumennépodával
návrh na zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia a zastavenie trestného stíhania, pričom poukázal

na procesné chyby počas vyšetrovania. Poukázal najmä na skutočnosť, že maloletá bola vyťažovaná
operatívcom bez prítomnosti inej osoby, pričom povedal, že ak sa prizná, nič z toho nebude, ak nie,
pôjde na 20 rokov do väzenia.

32.Obhajca žalobkyne 2/ dňa 15.3.2013 písomne zdôvodnil sťažnosť proti rozhodnutiu, ktorým súd

zamietol žiadosť žalobkyne o prepustenie z väzby. Rozhodnutie považoval na protizákonné a
protiústavné. Poukázal na ustanovenie § 339 Tr. por., ktoré súd nerešpektuje, keďže obvinená je už
5 mesiacov ako dieťa bezdôvodne vo väzbe. Od vzatia do väzby bola vypočutá iba 29.1.2013, kedy
sa malo konaj aj oboznámenie so spisom, teda už ani vyšetrovateľ nemal dôvod pre prípadné ďalšie
vypočúvanie svedkov. Znovu poukázal na procesné pochybenia v procese vyšetrovania, zdôraznil, že

vyšetrovací spis obsahuje výpovede svedkýň, preto trvanie väzby nemá oporu v zákone. Poukázal na
to, že dieťa žalobkyne 2/ je od nej odlúčené už 4 mesiace, a sama obvinená má psychické problémy,
keďže nemôže byť s dieťaťom.

33.Dňa9.7.2013okresnýprokurátorvHumennompodalnaOkresnýsúdHumennéobžalobu.Keďžeišlo
o mladistvé, obhajca žiadal postúpenie veci na Okresný súd Michalovce, pretože žalobkyne už neboli
chovankyňami reedukačného centra. Vec bola postúpená až na urgencie obhajcu po 7 mesiacoch.34.Rozsudkom Okresného súdu Michalovce v konaní 1 T/76/2014 zo dňa 30. 4. 2015 boli žalobkyne
podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodené spod skutku obžaloby kvalifikovaného ako
spolupáchateľstvo prípravy zločinu ublíženia na zdraví, ktorého sa mali dopustiť tak že plánovali útek

z Reedukačného centra svätého Nikolaja pre maloleté matky v Medzilaborciach, pričom počas úteku
pomocou pripraveného tĺčika na mäso a pomocou nožníc, ktoré si žalobkyne zabezpečili, chceli v
nočných hodinách keď ostatní budú spať najprv omráčiť vychovávateľku, ktorá mala mať službu v
čase úteku tým spôsobom, že by ju udreli tĺčikom po hlave a nožnicami bodli do krku, aby nekričala,
pretože skutok nie je prípravou na zločin. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 24. 6. 2015 podľa §

319 Trestného poriadku v konaní 6To 43/2015 odmietol odvolanie okresného prokurátora proti rozsudku
Okresného súdu Michalovce zo dňa 30. 4. 2015 s odôvodnením, že skutok, ktorý sa kládol žalobkyniam
za vinu nie je prípravou na zločin.

35.Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom dňa 20.11.2014 vo veci 1T/76/2014 súd zistil, že v
rámci výsluchu žalobkyňa 1. vypovedala, že so žalobkyňou 2.plánovali útek, pretože boli jediné nerómky

v centre a prostredie im nevyhovovalo. Ona osobne bola napadnutá jednou z chovankýň, preto si
zaobstaralatĺčiknamäso.Kvýsluchupredpolicajnýmiorgánmiuviedla,žekuskutkusapriznala,pretože
policajt, ktorý ich vypočúval ešte v centre povedal, že ak s prizná, nič z toho nebude ale ak nie, odstanem
20 rokov basy a zariadi, že jej zoberú deti. V tej dobe bola tehotná, preto sa zo strachu priznala. Pri
jej výsluchu okrem policajta nikto nebol prítomný. Ďalej vypovedala, že vo väzbe sa cítila zle, dvakrát

bola objednaná na gynekologické vyšetrenie a bola dvakrát hospitalizovaná. Tiež bola prevezená do
Nemocnice pre obvinených a odsúdených v Trenčíne.

36.Žalobkyňa 2/ vo veci 1T/76/2014 na hlavnom pojednávaní dňa 20.11.2014 vypovedala, že je pravda,
že z centra chceli újsť, pretože boli psychicky utláčané, ale ublížiť nikomu nechceli. Stavali sa proti ním

aj chovankyne aj vychovávateľky. Tĺčik a nožnice doniesla M., pretože stále ich napádali romky, a to keď
sa išli sprchovať aj pri jedle, čo sa nedalo vydržať. M. niekoľkokrát napadla B.. K priznaniu sa ku skutku
pred policajtami aj pred súdom vypovedala, že urobila tak preto, lebo policajt, ktorý ju v centre vypočúval
povedal, že ak sa prizná, nič z toho nebude, inak dostane 20 rokov basy, vypovedala teda pod nátlakom.

37.Žalobkyne sa listom zo dňa 27. 10. 2015 obrátili s návrhom na predbežné prerokovanie náhrady
škody podľa § 15 ods. 1 zákona číslo 514/2003 Z.z. na ministerstvo spravodlivosti a žiadali o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody spočívajúcu v nákladoch na zaplatenie trov obhajoby v trestnom
konaní v celkovej výške 5500 euro a nároku na odškodnenie nemajetkovej ujmy za výkon väzby, a

to u žalobkyne 1/v sume 15 000 euro a u žalobkyne 2/ v sume 15 000 euro. Listom zo dňa 29. 4.
2016 oznámilo ministerstvo spravodlivosti žalobkyniam, že náhradu škody vo výške 5500 euro ako aj
náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej sume 30 000 euro neuhradila. Podľa názoru ministerstva nebolo
vo veci preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej
výkonom verejnej moci a to preukázanie nesprávneho úradného postupu, nezákonného rozhodnutia,

respektíve rozhodnutia o väzbe, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom,
nezákonným rozhodnutím respektíve rozhodnutím o väzbe a vzniknutou škodou.

38.Žalobkyňa 1/ pred súdom vypovedala, že nikomu nič neurobili, veci, ktoré u nich našli mali kvôli
rómskym chovankyniam, ktoré ich napadali, preto chceli újsť. Policajti, ktorí ju vypočúvali robili na ňu

nátlak, že ak sa neprizná, dostane 20 rokov väzenia a pripravia ju o deti. Zo začiatku tvrdila, že nič z
čoho je obvinená nie je pravda, lenže potom na ňu policajti kričali, vyhrážali sa, tak sa priznala. Nemala
úmysel ubližovať vychovávateľke. Po výsluchu v centre asi po dvoch dňoch ich vzali do Humenného s
tým, že idú vo veci vypovedať, potom ich nechali v cele predbežného zadržania 4 alebo 5 dní. Sudca ich
zo zadržania prepustil kvôli tomu, že pobyt v reedukačnom centre má splniť účel väzby. Vzápätí ako boli

prepustené bol odvolávací súd, kde neprišiel ani právna zástupca a tam sa vyjadrili páni zo zariadenia,
že oni ich tam nechcú, že sa ich boja. Vzápätí na to ich súd vzal do väzby. Postupne boli vo väzbe
sme v Prešove, v Košiciach, žalobkyňu potom preradili do Trenčína, pretože bola som tehotná. Väzba
na ňu nemala dobrý vplyv, jednak zo zdravotných dôvodov, pretože bola na rizikovom tehotenstve a
jedno dieťa sa slabšie vyvíjalo. Vo väzbe nebolo ani dostatočná hygiena. Kamaráti aj rodina sa jej obrátili

chrbtom. Kvôli problémom v tehotenstve ju asi dvakrát alebo trikrát zobrala sanitka z väzby. Necítila sa
dobre a mala strach. V Prešove som bola na cele s Rómkou, ktorá vystrájala, po jednom alebo dvoch
dňoch ju dali do cely so žalobkyňou 2/ a potom ich eskortovali do Košíc. Tam ich rozdelili, ale stále
boli s niekym na cele. Pri prvom vypočúvaní bol prítomný iba policajt, nebol tam ani zákonný zástupca,ani sociálna pracovníčka. Pre neznesiteľnosť pomerov písala aj svojmu obhájcovidr.Fajčákovi. Ďalej
uviedla, že prístup lekárov k nej vo väzbe bol hrozný a jednali s ňou ako so zvieraťom. Ani v Trenčíne
nebol prístup najlepší, ale aspoň sa správali k nej správali ako k človeku. Na gynekologické vyšetrenia

chodievala na výzvu nemocnice, alebo ak jej bolo zle bola odvezená na ošetrenie. Po prepustení z väzby
bola hospitalizovaná, pretože mala problémy s tlakom a aj deti sa v tehotenstve zle vyvíjali a narodili
sa o dva týždne skôr.

39.Žalobkyňa v 2/ rade pred súdom vypovedala, že celé trestné konanie bolo pre ňu traumatické, pretože

bola odlúčená od svojej dcéry. Vypovedala, že na cele bola asi s najväčšou ženou, ktorá tam bola,
nemohla sa k nej ani ozvať, nemohla sa na ňu ani pozrieť a mala z nej strach. Rodina jej iba dvakrát
napísala list, všetci ju odsúdili a malá dcérka sa z toho dosť ťažko spamätávala. Do reedukačného centra
prišla s dcérou keď dcéra mala dva roky. Po zadržaní zostala v reedukačnom centre. Predtým, ako prišla
do reedukačného centra som bola v domove, a to kvôli škole a kvôli dochádzke do školy. Do centra
bola umiestnená, keď v domove zistili, že som tehotná. Bola som znásilnená.

40.Po vykonanom dokazovaní súd vec právne posúdil takto:

Podľa § 3 ods. 1,2 zák. č. 514/2003 Z.z. (ďalej len zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,

pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo
iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím
o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 8 ods. 5 písm.b) zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe

má ten, kto bol oslobodený spod obžaloby.

Podľa § 8 ods. 6 písm. a) právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba uloženie trestu, ochranného
opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

Podľa § 5 ods. 1, 2 zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník
konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Právo na náhradu
škody má i ten, s kým nebolo konané ako s účastníkom konania, aj keď s ním, ako s účastníkom konania,
konané malo byť.

Podľa § 6 ods. 1 zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno priznať iba
vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných

predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 15 ods. 1,2 zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11. Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť
príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa § 16 ods. 4 zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba
jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi
poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený
požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne

prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota
omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na
náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí
začiatok jej plynutia neskôr.Podľa § 17 ods. 1,2 zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje
inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením

vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím
najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 ods. 4 zákona výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia
ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného
predpisu.

Podľa § 18 ods. 1,3 zákona náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania,

ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody
alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Súčasťou trov konania sú aj trovy
právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie,

ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

Podľa § 19 ods 1,2,3 zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený

dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia.
Najneskôrsaprávonanáhraduškodypremlčízadesaťrokovododňa,keďbolopoškodenémudoručené
(oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo
škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.

Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

41.Súd po posúdení zákonných predpokladov na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zák. č.

514/2003 Z.z. dospel k záveru, že žaloba žalobkýň je sčasti dôvodná. Zákon 514/2003 Z.z. upravuje
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci a podmienky
jej uplatnenia. V ustanovení § 3 ods. 1 v náväznosti na ustanovenie § 8 ods. 5 písm. b) zák. č. 514/2003
Z.z. je zakotvená zodpovednosť štátu za škodu aj v prípadoch, ak škoda bola spôsobená rozhodnutím
o väzbe a dotknutá osoba bola spod obžaloby oslobodená. Tejto zodpovednosti sa štát nemôže zbaviť.

Žalobkyne sa práva zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe domáhali.

42. V konaní nebol sporný skutkový priebeh vznesenia obvinenia, vzatia do väzby žalobkýň, ich
prepustenia z väzby, ich obžalovania a napokon aj oslobodenia spod obžaloby rozsudkom Okresného
súduMichalovcevkonaní1T/76/2014.Podľarozsudkuboližalobkyneoslobodenéspodskutkuobžaloby

kvalifikovaného ako spolupáchateľstvo prípravy zločinu ublíženia na zdraví z dôvodu, že skutok nie je
prípravou na zločin. Nebola sporná ani doba trvania väzby, ktorá bola u žalobkyne 1/ trvala od 9.11.2012
do 12.2.2013 a u žalobkyne 2/ trvala od 9.11.2012 do 15.5.2013.

43.V prípade uplatnenia nároku na náhradu škody za väzbu v konaní pred súdom v zmysle ustanovenia
§ 8 ods. 5 písm. b) zák. č. 514/2003 Z.z. je potrebné splnenie týchto kumulatívnych podmienok: 1.
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne, ktorému nebolo vyhovené 2.
oslobodenie spod obžaloby v konaní, v ktorom bolo rozhodované o väzbe, 2.vznik škody, a 3. príčinnásúvislosť medzi rozhodnutím o väzbe a vznikom škody. V prípade nárokov podľa § 8 ods. 5 zákona sa
nevyžaduje splnenie podmienky zrušenia nezákonného rozhodnutia a podania opravného prostriedku,
pretože ide o špecifický prípad vzniku nároku na náhradu škody upravenej priamo v zákone (citovaný

§ 8 ods. 5).

44.Žalobkyne preukázali, že dňa 27.10.2015 sa obrátili na žalovaného s návrhom na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody spočívajúce v nákladoch na zaplatenie trov obhajoby v trestnom
konaní v celkovej výške 5500,00 Eur (žalobkyňa 1. 3000,00 Eur a žalobkyňa 2. 2500,00 Eur a zároveň

žiadali nemajetkovú ujmu za výkon väzby, a to žalobkyňa 1. 15 000,00 Eur a žalobkyňa 2. 15 000,00
Eur. Ministerstvo spravodlivosti ako orgán oprávnený konať za štát (§4 ods. 1 písm. a) listom zo dňa
29.4.2016 oznámilo žalobkyniam, že žiadosti nevyhovie, pretože neboli splnené zákonné predpoklady
na priznanie náhrady škody. Táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Súd preto vychádzal z
toho, že nárok žalobkýň nebol uspokojený v rámci predbežného prerokovania nároku pred príslušným
orgánom, preto mali právo obrátiť sa žalobou na súd. Bola splnená aj druhá podmienka vzniku

nároku, a to oslobodenie spod obžaloby, čo je preukázané oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu
Michalovce a táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Nebolo sporné ani to, že bola splnená
zákonná podmienka oslobodenia spod obžaloby, čo je preukázané právoplatným oslobodzujúcim
rozsudkom.

45. Zostalo preto posúdiť, či žalobkyniam vôbec vzniklo právo na náhradu škody, či vznikla škoda v
súvislosti s väzbou a či majú právo aj na nemajetkovú ujmu. Súd je toho názoru, že právo na náhradu
škody žalobkyniam vzniklo, avšak nie v požadovanom rozsahu.

46.Žalovaný právo žalobkýň na náhradu škody neuznal čo do samotného základu s odôvodnením, že

žalobkyne si väzbu zavinili samy. Ďalej zdôvodňoval, že otázku zavinenia vzatia do väzby je potrebné
skúmať komplexne, a to nielen vo svetle výsledku trestného konania, ale vo vzťahu ku konaniu žalobkýň.
Tieto boli vzaté do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a),c) Trestného poriadku. Súd je
toho názoru, že v prípade žalobkýň nie je možné konštatovať ich zavinenie na vzatí do väzby. Súd
vychádzal z popisu priebehu vzatia do väzby zo strany žalobkýň, ako aj z následného konania súdov

pri rozhodovaní o vzatí do väzby a napokon aj z oslobodzujúceho rozsudku. Otázka existencie alebo
neexistencie dôvodov väzby je pri rozhodovaní súdu vecou právneho posúdenia. Z rozhodovania súdov
vyplynulo,ževotázkedôvodnostiväzbynemalirovnakýprávnynázor.Prvostupňový súdnevideldôvody
pre vzatie žalobkýň do väzby, odvolací súd mal iný názor a rozhodol o ich vzatí do väzby. Situácia sa
opakovala aj pri následných rozhodnutiach o žiadostiach o prepustenie z väzby. Súdu v občianskom

súdnom konaní neprislúcha hodnotiť rozhodovaciu činnosť súdov v rámci trestného konania. Súd iba
v kontexte rozhodovacej činnosti súdov o väzbe poukazuje na skutočnosť, že nemôže byť na ťarchu
žalobkýň, ak aj odborne spôsobilé osoby mali rôzny právny názor na dôvodnosť väzby alebo jej trvanie.
Z vykonaného dokazovania nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé hodnotiť konanie
žalobkýň počas trestného konania ako konanie majúce za cieľ mariť vyšetrovanie a preto si vlastným

konaním spôsobili vzatie do väzby. Preto podľa názoru súdu sa žalovaný objektívnej zodpovednosti
za škodu nezbavil.

47.Keďže v prípade nárokov podľa zák. č. 514/2003 Z.z. ide o objektívnu zodpovednosť štátu za škodu,
nevyžaduje sa pre vznik zodpovednosti za škodu zavinenie a protiprávne konanie, musí však byť

preukázanývznikškodyajejvýška, atovpríčinnejsúvislostisvydanímrozhodnutiaoväzbe. Žalobkyne
si uplatnili právo na škodu spočívajúce v náhrade trov účelne vynaložených v trestnom konaní, v
ktorom bolo vydané rozhodnutie o väzbe. Náhrada za účelne vynaložené trovy konania je nepochybne
odôvodneným nárokom podľa ustanovenia § 18 ods. 1,3 zákona. Žalobkyne si tieto trovy vyčíslili a
žiadali ich náhradu. Súd však dospel k záveru, že v tejto časti nie je možné žalobkyniam vyhovieť. Zákon

514/2003 Z.z. upravuje podmienky zodpovednosti štátu za škodu, ktorú jeho orgány spôsobia pri svojej
činnosti. Aj v prípade posudzovania nárokov na náhradu škody podľa tohto zákona musia byť splnené
všetky zákonné predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody. Prioritne musí byť preukázané, či
vôbec ku tvrdenej škode došlo. Na tomto mieste súd musí prisvedčiť žalovanému, že ak žalobkyne
svojmu obhajcovi doposiaľ neuhradili trovy právneho zastúpenia, nie je možné dospieť k záveru o vzniku

škody. Skutočnosť, že trovy neboli doposiaľ uhradené, nebola sporná. Právny zástupca žalobkýň v tejto
súvislosti poukázal na iné rozhodnutie súdu o tomto nároku, podľa ktorého na vznik práva na náhradu
škody stačí, ak trovy obhajoby boli vyúčtované a vyfakturované a uplatnené na náhradu. Súd sa s týmto
právnym názorom nestotožňuje. Ako uviedol aj žalovaný, judikatúra aj rozhodovacia prax ustálila, žeškodou je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným
ekvivalentom, t.j. peniazmi. Musí teda dôjsť k reálnemu úbytku na majetku poškodenej osoby a úbytok
musí existovať v čase rozhodovania súdu o uplatnenom nároku. Táto podmienka v prípade žalobkýň

splnená nebola. Súd preto v tejto časti žalobu zamietol.

48. Za dôvodný súd považoval nárok v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy, avšak nie v požadovanej
výške. Ustanovenie § 17 zák. č. 314/2003 Z.z. umožňuje priznať nemajetkovú ujmu v prípade, ak
samotné konštatovanie porušenia práva nie je postačujúce. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy sa

vychádza zo zásad uvedených v ustanovení § 17 ods. 3,4 zákona. Výška nemajetkovej ujmy je
tak závislá na posúdení osoby poškodeného, jeho doterajšieho života, prostredia, v ktorom žije a
pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v osobnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločnosti. Aj keď žalobkyne rozsiahlo popísali skutkový priebeh trestného konania, podľa názoru
súdu sa nedostatočne venovali odôvodneniu výšky nemajetkovej ujmy, ktorú požadujú v sume 15000,00

Eur, a to s prihliadnutím na zásady uvedené v ustanovení § 17 ods. 3 zákona. Súd preto vychádzal
zo všeobecnej premisy, že trestné stíhanie je vážnym zásahom do osobnostných práv, najmä ak je s
trestné stíhanie väzobné. U žalobkýň so zosilnenými účinkami vzhľadom na ich vek v čase vzatia do
väzby. Aj v tomto prípade však platí zásada primeranosti, ktorá závisí od okolnosti konkrétneho prípadu.
Žalobkyne okrem zásahu do ich osobného života a vyjadrení svojich osobných pocitov na väzbu, ničím

nepreukazovali, či a akým spôsobom došlo k zníženiu ich vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti alebo
rozsah iných nepriaznivých následkov, ktoré v súvislosti so vzatím do väzby mali.

49.Súd s prihliadnutím na ustanovenie § 17 ods. 4 a po zhodnotení podmienok podľa 17 ods. 3

zákona, za primeranú náhradu považoval nemajetkovú ujmu vo výške 8 000,00 Eur u oboch žalobkýň
a vo zvyšku nárok zamietol. Vychádzal pritom z citovaných ustanovení § 17 zákona, ktorý pri výške
nemajetkovej ujmy odkazuje aj na osobitný predpis. Podľa § 5 zák. č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní
osôb poškodených násilnými trestnými činmi je maximálna výška náhrady nemajetkovej ujmy pri smrti
50-násobok minimálnej mzdy, ktorá v súčasnej dobe predstavuje 435,00 Eur. Maximálna náhrada tak

predstavuje 21750,00 Eur. Súd nepovažoval za primerané priznať žalobkyniam náhradu 15000 Eur,
ak pri smrti obete trestného činu je náhrada 21 750,00 Eur. Oslobodzujúci rozsudok je určitou formou
zadosťučinenia za trestné stíhanie, ktoré sa proti žalobkyniam viedlo. Súd však prihliadal na to, že
žalobkyne boli v čase väzby maloleté, väzba im spôsobila zrejmé útrapy, preto oslobodzujúci rozsudok
nie je dostatočným zadosťučinením a primeraná náhrada vo forme nemajetkovej ujmy je opodstatnená.

Samotné obmedzenie osobnej slobody a vedenie trestného konania je traumatizujúcim zážitkom. Podľa
názoru súdu u maloletej osoby musí byť trauma oveľa ťažšia, ako u dospelej, preto nemajetková ujma
u žalobkýň je namieste.

50. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy vzhľadom na vyššie uvedené súd za primeranú považoval

náhradu 8 000,00 Eur u oboch žalobkýň. Vychádzal pritom z dĺžky trvania väzby, ktorá trvala od
9.11.2012 do 12.2.2013 u žalobkyne 1. a od 9.11.2012 do 15.5.2013 u žalobkyne 2. Súd tiež nemôže u
oboch opomenúť, že podľa ustanovenia § 339 Tr. por. maloletého je možné vziať do väzby iba v prípade,
ak účel väzby nemožno dosiahnuť inak. Aj keď súdu neprináleží hodnotiť trestné konanie, zákon u
maloletýchobvinenýchpreferujeinéformyzabezpečeniaobvinenéhopreúčelytrestnéhokonania,akoje

väzba. Aj keď väzba žalobkyne 2. trvala dlhšie, súd zohľadňoval skutočnosť, že žalobkyňa 1. bola v čase
vykonávania väzby tehotná a čakala dvojičky so zrejmými zdravotnými komplikáciami a s tým spojenými
obavami o zdravie svoje i detí. Aj podľa gynekológa väzba žalobkyne bola možná so zvýšeným rizikom.
U žalobkyne 2. súd vychádzal z dĺžky trvania väzby, ktorá trvala od 19.11.2012 do 15.5.2013 a zo
skutočnosti, že žalobkyňa pobytom vo väzbe takmer po dobu 6 mesiacov bola odlúčená od svojej

maloletej dcéry a nemohla sa o ňu postarať.

51.Žalobkyne si uplatnili aj právo na úroky z omeškania. Podľa § 16 ods. 4 zákona lehota omeškania
začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody,
alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej

plynutia neskôr. Žalobkyne si uplatnili právo na úroky z omeškania od 3.5.2016 z náhrady škody
aj nemajetkovej ujmy. Súd žalobkyniam úroky z omeškania nepriznal, a to z týchto dôvodov: žaloba
žalobkýň v časti priznania náhrady škody bola zamietnutá, preto im úroky z omeškania nepatria. Pokiaľ
ide o nemajetkovú ujmu, v tomto smere je judikované, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmyv peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, a až uplynutím
takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.

52.O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu
trov konania právo. Súd vychádzal z toho, že žalobca mal vo veci úspech len čiastočný, keď bol úspešný
iba v časti nemajetkovej ujmy a nárok na náhradu škody bol zamietnutý.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na tunajšom súde.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 CSP uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody podľa § 365) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Ak povinnosť uložená v tomto rozhodnutí nebude splnená, môže sa oprávnená osoba svojho nároku
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.

Podľa § 127 ods. 1 CSP ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

Podľa § 127 ods. 2 CSP ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj
uvedenie spisovej značky tohto konania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do

uplynutia lehoty na podanie odvolania.