Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, January 31, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/57/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2217010397
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2217010397.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.

Kataríny Stanislavskej a JUDr. Jozefa Piknu, v trestnej veci obžalovaného T. Z., nar. XX.XX.XXXX,
pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona, o
odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č. k. 1T/100/2017-80 zo dňa
31.01.2018, na verejnom zasadnutí konanom dňa 31.01.2019 v Trnave, takto:

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/ Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste
a spôsobe jeho výkonu.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sa

obžalovaný T. Z., nar. X.X.XXXX v F. B., trvale bytom W. č. XX, okres F. B., prechodne bytom M., M.
č. XX, okres F. B.,

o d s u d z u j e :

Podľa § 360 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere
2 roky.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., § 51 ods. 1 Tr. zák. sa obžalovanému výkon trestu podmienečne
odkladá s probačným dohľadom na skúšobnú dobu v trvaní 4 roky.

Podľa § 51 ods. 3 písm. f/ Tr. zák. sa obžalovanému ukladá obmedzenie spočívajúce v zákaze

kontaktovania s poškodenou V. N., nar. XX.XX.XXXX, t.č. bytom K. č. X, okres F. B. v akejkoľvek
forme vrátane kontaktovania prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby alebo inými obdobnými
prostriedkami.

Podľa § 51 ods. 4 písm. a/ Tr. zák. sa obžalovanému ukladá povinnosť spočívajúca v príkaze nepriblížiť
sa k poškodenej V. N., nar. XX.XX.XXXX, t.č. bytom K. č. X, okres F. B., na vzdialenosť menšiu ako 5
metrov a nezdržiavať sa v blízkosti jej obydlia.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. sa poškodená V. N., nar. XX.XX.XXXX, t.č. bytom K. č. X, okres F. B., s
nárokom na náhradu škody odkazuje na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda, č.k. 1T/100/2017-80 zo dňa 31.01.2018 bol
obžalovaný T. Z., nar. X.X.XXXX v F. B., trvale bytom W. č. XX, okres F. B., prechodne bytom M., M. č.
XX, okres F. B. uznaný vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm.

b/ Trestného zákona, na tom skutkovom základe,

že

v bode 1)

dňa 02. mája 2016 v čase okolo 20:00 hod v obci M. na Y. na ihrisku, bez predchádzajúcej slovnej hádky
napadol svoju bývalú družku a matku ich spoločného dieťaťa V. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M.,
a to tým spôsobom, že ju najprv chytil za rameno a následne za krk, začal ju škrtiť, pričom jej vulgárne
nadával a vyhrážal sa jej so slovami „že je kurva, piča, nebude nikoho, zabije ju a následne zakope“,
ktoré vyhrážky u nej vzbudili dôvodnú obavu o život, a z miesta odišla, pričom jej neboli spôsobené

žiadne zranenia,

v bode 2)

dňa 03. mája 2016 v čase okolo 18:00 hod v obci M. na Y., X. rad XX/XX, v rodinnom dome bez
predchádzajúcej slovnej hádky napadol svoju bývalú družku a matku ich spoločného dieťaťa V. N., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom M., a to tým spôsobom, že keď bola na odchode z domu sotil ju do kresla,
začal ju škrtiť, pričom sa bránila a odtláčala ho od seba, následne ju udrel päsťou do oblasti pravého
ucha, kedy sa postavila a išla smerom do chodby k dverám, kde ju opätovne napadol a to tak, že jej hlavu

narazil o stenu a následne ju udrel päsťou do hrudníka v dôsledku čoho narazila do dverí a spadla na
zem, pričom sa jej vyhrážal slovami „že ju zakope v záhrade, kde ju nikto nenájde“, na čo mu povedala,
že ak ju nepustí zavolá o pomoc a vtedy jej zobral z ruky mobilný telefón zn. Samsung, nezisteného typu,
ktorý následne rozbil a to tak, že naň šliapol nohou, čím jej spôsobil škodu vo výške 150 eur, pričom
vyhrážky u nej vzbudili dôvodnú obavu o život, z miesta činu ušla a utrpela jeho konaním zranenia, ktoré

si vyžiadali jednorazové ošetrenie,

v bode 3)

dňa 08. mája 2016 v čase okolo 21:30 hod v obci M. na Y. pred miestnym pohostinstvom „X.“ bez
predchádzajúcej slovnej hádky napadol svoju bývalú družku a matku ich spoločného dieťaťa V. N., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom M., a to tým spôsobom, že „si ma udala Ty piča, zabijem Ťa a zakopem Ťa“
následne z miesta ušiel, ako zavolala na políciu, pričom vyhrážky u nej vzbudili dôvodnú obavu o život,

teda v bode 1) až 3) inému sa vyhrážal smrťou takým spôsobom, že to mohlo vzbudiť dôvodnú obavu,
a čin spáchal na chránenej osobe - blízkej osobe,

čím spáchal prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona.

Za tento skutok okresný súd obžalovanému uložil podľa § 360 ods. 2 Trestného zákona pri použití § 38
ods. 4 a § 37 písm. m/ Trestného zákona nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 16 (šestnásť)
mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona okresný súd obžalovaného na výkon trestu
odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 80-81.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že obžalovaný v priebehu prípravného konania ako aj v
priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní popieral spáchanie uvedených skutkov, pričom vyhlásil,
že je nevinný zo skutkov, ktoré sa mu kladú za vinu. Podrobnejšie sa ku skutkom nevyjadroval, uviedol

len, že poškodená si vymýšľa, obrala ho o peniaze, kvôli nej je bezdomovec, na okolnosti spáchania
skutkov si nepamätá, iné skutočnosti na svoju obhajobu uviesť nevedel. Taktiež sa nevedel vyjadril k
zraneniam, ktoré utrpela konaním obžalovaného poškodená.Naproti tomu poškodená v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní podrobne opisovala
priebeh skutkov vo všetkých bodoch. Obžalovaný reagoval na výpovede poškodenej tak, že uvádzal že
ide len o výmysel poškodenej, poškodená chce silou mocou dostať obžalovaného do väzenia, nie je

pravda, že poškodenú udrel, ani že by sa jej bol vyhrážal.

Okresný súd vychádzajúc z lekárskych nálezov, z ktorých je zrejmé, že poškodená v dňoch kedy došlo
k spáchaniu skutku v bode 1) a bode 2) navštívila lekársku pohotovosť, a z uvedených nálezov bolo
skonštatované fyzické násilie zo strany druhej osoby. Bolo preukázané, že poškodená bola napadnutá

druhou osobou, dostala úder päsťou do pravého ucha, utrpela opuch, hematóm pravej ušnice. Okresný
súd posúdil výpoveď poškodenej ako vierohodnú a pravdivú, pričom niet pochybnosti, že obžalovaný
v uvedenom období poškodenú sústavne napádal a vyhrážal sa jej zabitím, čo u nej dôvodne vyvolalo
strach o život a zdravie.

Pokiaľ ide o uloženie trestu za spáchaný prečin, okresný súd konštatoval, že obžalovaný sa dopustil

skutkov v bode 1) až 3) počas výkonu predchádzajúceho podmienečného odsúdenia uloženého
rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 1T/171/2015, kde mal za prečin podľa § 207 ods. 3
Trestného zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní 1 rok so skúšobnou dobou na 14 mesiacov,
pričom skúšobná doba mu uplynula dňa 19.01.2017. Zároveň okresný súd vzhliadol u obžalovaného
jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, pričom prihliadol aj na spôsob

spáchania skutkov. Po vyhodnotení vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že jediným do úvahy
prichádzajúcim trestom je trest odňatia slobody na samej dolnej hranici zvýšenej trestnej sadzby, a to
v trvaní 16 mesiacov nepodmienečne so zaradením obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia
slobody s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko tento nebol v posledných 10 rokoch pre úmyselný
trestný čin vo výkone trestu odňatia slobody.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu v zákonom stanovenej lehote (na hlavnom pojednávaní po
vyhlásení rozsudku dňa 31.01.2018 č.l. 78) zahlásili odvolanie obžalovaný, a to čo do výroku o vine ako
aj výroku o treste, ktoré písomne odôvodnil na č.l. 93-94 spisu.

Obhajoba poukazuje na to, že obžalovaného zo spáchania skutkov usvedčuje jedine poškodená.
Lekárska správa je len nepriamym dôkazom toho, že poškodená bola fyzicky napadnutá. Poškodená
bola podľa jej tvrdenia napadnutá dňa 03.05.2016 v rodinnom dome v obci M. N. Y., t.j. jeden deň po tom,
ako bola údajne obžalovaným napadnutá prvýkrát. Je nelogické a nepravdepodobné, aby poškodená,
ktorá bola deň predtým napadnutá obžalovaným, ho nasledujúci deň opätovne dobrovoľne sama

navštívila. Dlžné výživné jej mohol obžalovaný zaslať aj cestou pošty. Poškodená nevysvetlila ako mohla
mať obavu o svoj život a zdravie, keď obžalovaného sama dobrovoľne navštívila.

Okresný súd o vine obžalovaného rozhodol bez účasti svedkyne, ktorá údajne mala byť prítomna pri
spáchaní skutku dňa 08.05.2016, pričom termín hlavného pojednávania vzala na vedomie.

Okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav, keď uveril iba výpovedi poškodenej, pričom svojim
postupom porušil právo obžalovaného na obhajobu, keď jediná očitá svedkyňa, ktorá mala vyhrážky
obžalovaného počuť nebola na hlavnom pojednávaní vypočutá.

Taktiež namieta, že okresný súd nerozhodol o náhrade škody poškodenej, napriek tomu, že si ju
poškodená uplatnila riadne a včas počas výsluchu na OR PZ v Dunajskej Strede dňa 15.06.2016 vo
výške 150 eur za rozbitý mobilný telefón.

Záverom uviedol, že obhajobu obžalovaného môže potvrdiť aj syn Z. B., ktorý s obžalovaným a

poškodenou žil v spoločnej domácnosti.

Vzhľadom na vyššie uvedené obžalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec
vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Okresný prokurátor sa k odvolaniu obžalovaného nevyjadril.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 31.01.2019 za prítomnosti obhajcu obžalovaného,
poškodenejazástupcuKrajskejprokuratúryvTrnave,naktoromoboznámilzúčastnenýchsnapadnutýmrozsudkom okresného súdu, odvolaním obžalovaného a podstatným obsahom spisu. Obhajca
obžalovaného poukázal na to, že predchádzajúce odsúdenie obžalovaného je zahladené zo zákona. S
poukazom na písomné dôvody odvolania navrhuje, aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a

vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Trest uložený obžalovanému považuje
za neprimerane prísny, obžalovaný pracuje a bol mu uložený neprimeraný trest. Zástupca Krajskej
prokuratúry Trnava sa s dôvodmi napadnutého rozsudku stotožnil, považuje ich za vecne správne a
zákonné. Navrhuje odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Poškodená sa vyjadrila tak, že
s obžalovaným v spoločnej domácnosti nežije a škodu vo výške 150 eur ako náhradu za mobilný telefón

si uplatňuje.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu vyššie uvedeného § 317 Trestného poriadku odvolací
súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je sčasti dôvodné, pretože rozhodnutím súdu prvého
stupňa pokiaľ išlo o uloženie trestu za spáchané skutky došlo k porušeniu ustanovení Trestného zákona.

Uvedené pochybenie okresného súdu však za danej dôkaznej situácie bolo možné napraviť odvolacím
súdom bez toho, aby musel vec vrátiť okresnému súdu, a teda mohol sám vo veci rozhodnúť.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, odvolací súd napadnutý rozsudok zruší aj ak bolo
napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok ak je uložený
trest neprimeraný.

Podľa § 322 ods. 3 veta prvá Trestného poriadku, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci,

ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku
správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal
všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný

proces upravujú. Vo vzťahu k obidvom napadnutým výrokom jasne, zrozumiteľne a presvedčivo
vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti svoje tvrdenia oprel a akými
úvahami sa spravoval pri ukladaní trestu. Záverečný názor okresného súdu na prejednávanú vec,
keď obžalovaného uznal vinným za skutok právne kvalifikovaný ako prečin nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, je dostatočne presvedčivý, opodstatnený

z hľadiska vecnej správnosti a zároveň zákonný a spravodlivý. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá
zákonným požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrad
s týmto odôvodnením stotožňuje a odkazuje naň. Na skonštatovanie správnosti odvolací súd uvádza
nasledovné:

Podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona, kto sa inému vyhráža smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou
ťažkou ujmou takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu, potrestá sa odňatím slobody až
na jeden rok.

Podľa § 360 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona, odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky sa potrestá

páchateľ, ak spácha čin uvedený v odseku 1 na chránenej osobe.

Vyššie citované ustanovenie § 360 ods. 2 Trestného zákona je kvalifikovanou skutkovou podstatou,
pričom v danom prípade kvalifikačným znakom bol druhovský (event. predchádzajúci druhovský) pomer
obžalovaného k poškodenej (ako svojej bývalej družke a matke ich spoločného dieťaťa), teda prečin

spáchaná na chránenej osobe v zmysle § 139 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona.

Objektom trestného činu nebezpečného vyhrážania sú primárne medziľudské vzťahy a právo človeka,
aby nebol vystavený závažným vyhrážkam. Hmotným predmetom útoku je osoba v jej fyzickomzhmotnení, pričom táto osoba vníma a je schopná rozumieť vyhrážke. Subjekt trestného činu
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 je všeobecný. Tento trestný čin teda môže spáchať ktorýkoľvek
trestne zodpovedný páchateľ. Objektívna stránka trestného činu nebezpečného spočíva vo vyhrážaní

sa inému smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou a to takým spôsobom, že to môže
vzbudiť dôvodnú obavu. Následkom je pôsobenie samotnej vyhrážky. V tejto skutkovej podstate je
obligatórnou zložkou objektívnej stránky aj spôsob spáchania trestného činu, ktorý musí byť taký, aby
z neho vyplynul nutný následok: možnosť vzbudenia dôvodnej obavy. Vyhrážka predstavuje vyjadrenie,
že páchateľ spôsobí poškodenému nejakú ujmu - alternatívne smrť, ťažkú ujmu na zdraví alebo inú

ťažkú ujmu. Aby šlo o vyhrážanie v zmysle dokonaného trestného činu nebezpečného vyhrážania podľa
§ 360 Trestného zákona, musí byť osoba, na ktorú má vyhrážka pôsobiť v takom stave, aby dokázala
vyhrážku vnímať. Pri vyhrážke je irelevantné, či má byť jej obsah naplnený ihneď po jej vyslovení alebo
až v budúcnosti, či už určitej alebo neurčitej. Vyhrážka musí byť prednesená takým spôsobom resp.
za takých okolností, že môže vzbudiť dôvodnú obavu z jej naplnenia, resp. z naplnenia nejakého jeho
variantu. Skutková podstata § 360 ods. 1 Trestného zákona vyžaduje situáciu, v ktorej existuje možnosť

vzbudenia dôvodnej obavy, netreba, aby táto obava naozaj vznikla. Subjektívna stránka trestného činu
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona vyžaduje úmyselné zavinenie, a to či
už úmysel priamy alebo úmysel nepriamy, ktoré sa vzťahujú na všetky znaky skutkovej podstaty.

Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že ustanovenie prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360

Trestného zákona poskytuje trestno-právnu ochranu pokojnému občianskemu spolužitiu pred jeho
hrubým narušením a to konaním, ktoré vzbudzuje dôvodné obavy o život, zdravie alebo spôsobenie inej
ťažkej ujmy. Či ide o vyhrážanie spôsobilé vzbudiť u iného dôvodnú obavu, je nutné posúdiť so zreteľom
na všetky konkrétne okolnosti prípadu. Je potrebné brať do úvahy povahu vyhrážky, porovnať fyzické a
povahovévlastnostipáchateľasfyzickýmiapovahovýmivlastnosťamipoškodeného,ichvzájomnývzťah

a podobne. Pod dôvodnou obavou je potrebné rozumieť vyšší stupeň tiesnivého pocitu zo zla, ktorým
je vyhrážané. Dôvodná obava však nemusí vzniknúť, vyhrážanie však musí byť objektívne spôsobilé
vzbudiť takúto dôvodnou obavu, preto nie je nevyhnutné, aby u poškodeného skutočne vznikla dôvodná
obava uvedeného charakteru. Taktiež je potrebné skúmať, či vyhrážanie bolo doprevádzané chovaním,
ktoré ilustrovalo odhodlanie páchateľa vyhrážky splniť a z tohto bude potom možné vyvodiť, či vyhrážka

bola spôsobilá vzbudiť dôvodnú obavu. Znak spočívajúci vo vyhrážaní obžalovaného nie je možné
obmedziť len na vlastný obsah slovného vyhlásenia a jeho spôsobilosť resp. nespôsobilosť vzbudiť
dôvodnú obavu, ale je potrebné ho vykladať aj v spojení s ďalším konaním a prejavmi obžalovaného,
ktoré by potom bolo, resp. nebolo možné vnímať ako vyhrážky spôsobilé vzbudiť u poškodeného takúto
obavu.

Obžalovaný v odvolaní pokiaľ ide o napadnutý výrok o vine namietal, že v konaní bol jediným
usvedčujúcim dôkazom výpoveď poškodenej a lekárske správy sú len nepriamym dôkazom. Tiež je
nelogické, že sama poškodená ho vyhľadala jeden deň po tom, ako ju obžalovaný údajne napadol. V
konaní neuviedla, ako mohla mať obavu o svoj život. Tiež namietal, že súd nevypočul údajnú svedkyňu,

ktorá mala byt prítomná počas skutku uvedeného v bode 3/ obžaloby.

Prečinu nebezpečného vyhrážania sa mal obžalovaný, podľa skutkových viet obžaloby v bodoch 1/ až
3/ (ktoré nie je potrebné doslovne opätovne uvádzať, nakoľko vyplývajú z tohto rozhodnutia v odsekoch
vyššie), dopustiť tým, že bez predošlej hádky poškodenej adresoval vulgarizmy a vyhrážky v znení

„kurva, piča, nebudeš nikoho, zabijem ťa, zakopem ťa, nikto ťa nenájde“.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, aby bolo možné o prečine nebezpečného vyhrážania, ako o trestnom
čine uvažovať, prednesené vyhrážky by museli byť mienené vážne, museli by byť vzhľadom na situáciu,
v ktorej boli prednesené, spôsobilé dôvodnú obavu vzbudiť, nemohli by byť myslené zo žartu, myslené

ako nadnesený význam slov a nemohli by byť prednesené v bežnom hneve, alebo ako prejav emócií,
reagujúcich na konkrétnu situáciu. V danom prípade bola dostatočne preukázaná vážnosť a mienenosť
týchto vyhrážok, a to akcentujúc aj na fakt, že obžalovaný toto svoje protiprávne konanie „potvrdil“ aj
fyzickým napadnutím poškodenou, kedy ju škrtil, udrel ju do hlavy ako životne dôležitého orgánu kedy
poškodenej mohol spôsobiť vážne, až smrteľné následky, bránil jej v odchode z miesta kde ku skutku

došlo, ako i tým, že poškodenú hodil o stenu a snažil sa jej zabrániť v tom, aby privolala pomoc a políciu
tým, že jej rozbil mobilný telefón. Už len z toho je zrejmé, že pokiaľ obžalovaný verbalizoval poškodenej
opakované slová „zabijem, ťa, zakopem ťa a nikto ťa nenájde“ ku ktorým sa pridružil fyzický útok celkom
zjavne v poškodenej museli vzbudiť obavu o svoj život, čo potvrdila aj tým, že z miesta na ktorom došlo kspáchaniu toho ktorého skutku zo strachu ušla. Preto nemôže obstáť odvolacia námietka obžalovaného,
ktorou poukázal na to, že poškodená nijakým spôsobom neuviedla ako mohla mať strach a obavu o
svoj život alebo zdravie.

Pokiaľ ide o námietku, ktorou obžalovaný poukázal na jediný dôkaz - výpoveď poškodenej, odvolací
súd poukazuje na to, že nie je vylúčené, aby vina obžalovaného bola založená v prevažujúcej miere len
na jednom ťažiskovom dôkaze. Musí ísť o dôkaz, ktorý je logický, jasný zrozumiteľný, nie je vnútorne
rozporný a nie je ani inými dôkazmi spochybňovaný, či dokonca vyvrátený. Výpoveď poškodenej

poskytovala ucelený obraz o priebehu skutkového deja tak, ako bol uvedený v obžalobe, a to pokiaľ ide o
všetky body obžaloby. Výpoveď poškodenej na hlavnom pojednávaní dňa 15.01.2018 sa neodchyľovala
od výpovedí v prípravnom konaní, jej výpoveď korešponduje s vykonanými dôkazmi (lekárske správy
ako i skutočnosť, že po spáchaní skutkov v bode 2/ a 3/ obžaloby privolala políciu). Poškodená
vypovedala k okolnostiam žalovaných skutkov spontánne, presvedčivo a bez zjavnej motivácie a
snahy obžalovanému zámerne priťažovať. Predložené lekárske správy zo dňa 04.05.2016 a 13.05.2016

len verifikujú skutočnosti uvádzané poškodenou, kedy popísala fyzické napadnutie obžalovaným. Z
uvedených lekárskych správ vyplýva, že k zraneniam došlo napadnutím druhou osobou. Zranenia, ktoré
uvádzala poškodená, resp. priebeh útokov zo strany obžalovaného plne korešpondoval so zraneniami
zistenými počas lekárskeho ošetrenia, kedy bolo ošetrujúcim lekárom konštatované, že zranenia vznikli
útokomdruhejosoby.Poškodenávypovedalakokolnostiamžalovanýchskutkovspontánne,presvedčivo

a bez zjavnej motivácie a snahy obžalovanému zámerne priťažovať. Vzhľadom na vyššie uvedené aj
odvolací súd považuje výpoveď poškodenej za vierohodnú.

Odvolací súd poukazuje tiež na to, že vyššie uvedené vyhrážky neboli len prejavom aktuálneho hnevu
alebo emocionálnej reakcie na konfliktnú situáciu, ktorá by predchádzala spáchaniu skutkov. Z obsahu

výpovedi vyplynulo, že bezprostredne pred jednotlivými skutkami nedošlo k žiadnemu konfliktu medzi
obžalovaným a poškodenou. Obžalovaný pokiaľ ide o skutok v bode 1/ sám vyhľadal poškodenú, ktorá
bola s maloletým synom na detskom ihrisku, pričom sa neštítil ju napadnúť pred maloletým synom a
na verejnom priestranstve, kedy jej súčasne adresoval vyhrážky. Pokiaľ ide o priebeh skutku v bode
2/, obhajobe poukázala na to, že poškodená sama vyhľadala obžalovaného. Tu je potrebné uviesť,

že ku skutku došlo v rodinnom dome, kde v tom čase obžalovaný žil s ďalšou osobou. Poškodená
uviedla, že prišla za obžalovaným výlučne z dôvodu žiadať „alimenty“ pre ich syna, na čo ju obžalovaný
začal napádať a opätovne vyhrážať zabitím, na čo sa snažila z domu ujsť a privolať pomoc, v
čom jej obžalovaný fyzickým napadnutím zabránil. Z uvedeného vyplýva, že poškodená nevyhľadala
obžalovaného s výslovnou provokáciu, a ani v tomto prípade nedošlo pred skutkom ku konfliktu alebo

hádke. Pokiaľ ide o skutok v bode 3/, tu odvolací súd konštatuje rovnako ako pri skutkoch vyššie, a to
že ani v tomto prípade nešlo o vyhrážky a napadnutie bezprostredne po konflikte, nakoľko ku skutku
došlo vtedy, keď išla poškodená do obchodu kúpiť si cigarety so svojou priateľkou, a obžalovaný ju
opäť nečakane napadol a vyhrážal sa jej. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ani odvolacej námietke o
nelogickom konaní, kedy sama poškodená vyhľadala obžalovaného nemožno priznať úspech. Ako už

bolo vyššie uvedené, poškodená uviedla dôvod, pre ktorý prišla za obžalovaným.

Pokiaľ ide o námietku, ktorou obžalovaný poukázal na to, že súd prvého stupňa v rámci dokazovania
nepredvolal a nevypočul svedkyňu, ktorá mala byť s obžalovanou v čase, kedy došlo ku skutku v
bode 3/ obžaloby, odvolací súd len udáva, že proces dokazovania je výlučnou doménou súdu. Ako

dôkaz môže slúžiť všetko, čo pomôže náležitému objasneniu veci, avšak v danom prípade už samotná
výpoveď poškodenej, podopretá lekárskymi správami bola dostačujúca, na vyslovenie záveru o vine
obžalovaného.

Pokiaľ ide o skúmanie a posudzovanie výpovede obžalovaného, odvolaciemu súdu neostáva iné,

než skonštatovať, že vzhľadom na obsah jeho výpovede, kedy uviedol len, že si na priebeh skutkov
nepamätá, poškodená ho obrala o majetok (čo je v danom prípade irelevantné), v podstate sa k priebehu
skutkov vôbec nevedel vyjadriť, možno skonštatovať, že takéto výpovede v žiadnom prípade neboli
spôsobilé znížiť dôveryhodnosť výpovedí poškodenej.

Odvolací súd pokiaľ ide o napadnutý výrok o vine obžalovaného uzatvára, že posudzujúc všetky vyššie
uvedené skutočnosti vo svojom súhrne, bolo možné jednoznačne skonštatovať a vyvodiť záver o tom,
že konanie obžalovaného T. Z. naplnilo obligatórne znaky prečinu nebezpečného vyhrážanie v zmysle§ 360 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného <. zákona, skutok tak, ako ho ustálil súd prvého stupňa vo
výroku svojho rozsudku, zodpovedá dôkaznej situácií.

Skutočnosť, že sa obžalovaný nestotožňuje so skutkovými, či právnymi závermi súdu prvého stupňa v
napadnutom rozsudku, nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Pokiaľ ide o odvolanie obžalovaného smerujúce čo do výroku o treste, okresným súdom uložený trest

je podľa jeho názoru neprimerane prísny.

Za spáchaný skutok podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 139 ods.
1 písm. c/ Trestného zákona je možné páchateľovi uložiť trest odňatia slobody v trestnej sadzbe 6
mesiacov až 3 roky.

Odvolací súd poukazujúc na skutkové okolnosti zastáva názor, že okresným súdom uložený trest
odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov nepodmienečne so zaradením obžalovaného do ústavu na
výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, kedy vzhliadol u obžalovaného jednu
priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona v dôsledku čoho došlo k modifikácií trestnej
sadzby, t.j. zvýšeniu dolnej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu (z 12 mesiacov na 16 mesiacov),

nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 34 Trestného zákona.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona, trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom, tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne

odsúdenie páchateľa.

Primeranosť trestu je nevyhnutným predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže
nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého
následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii

trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za
predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. V rámci požiadavky
primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje
naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia
primeranosti trestu. Druh a výmera testu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené

tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.

Odvolacísúdzdôrazňuje,žecieľomtrestnéhokonanieniejeakýsi„revanš“-odplatazaspáchanýskutok,
ale predovšetkým náprava páchateľa a jeho stimulovanie k riadnemu životu. Trest ako trestnoprávna
sankcia nastupuje vždy ako následok porušenia základných práv a právom chránených záujmov. Pokiaľ

Trestný zákon pri jednotlivých taxatívne vymenovaných trestných činoch oprávňuje súd uložiť trest
odňatia slobody ako najzávažnejší zásah do osobnej slobody, nemožno tak ale paušálne pristupovať v
každom jednom prípade. Išlo by o príliš formalistický výklad zákonných ustanovení, v dôsledku čoho by
potom stratilo opodstatnenie ustanovenie vyššie citovaného § 34 Trestného zákona, v zmysle ktorého sú
súdy pri ukladaní trestov povinné prihliadať na všetky okolnosti daného prípadu vo vzájomnom súhrne.

Vyššie uvedené tvrdenie možno podporiť aj poukazom na Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn.
2Urtost/3/2017 z 13. júna 2017, z ktorého vyplýva, že „Výkon trestu odňatia slobody predstavuje
ústavným poriadkom predvídaný zásah do základných ľudských práv a slobôd páchateľa iba za
predpokladu, že ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné a sledovaný cieľ (účel trestu)

nemožno dosiahnuť inak.“

V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva dôležitú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá
takzvanedopĺňazákonnémantinelyvpodobeprísnestanovenýchtrestnýchsadziebpretenktorýtrestný
čin. Sudcovskou individualizáciou trestu sa má zabezpečiť reálne splnenie požiadavky primeranosti

trestu.

Ako bolo uvedené vyššie, trest odňatia slobody možno páchateľovi uložiť len vtedy, ak účel trestu
nemožno dosiahnuť inak. V tu prejednávanej veci však odvolací súd trvá na tom, že vzhľadom naprečin, ktorého sa dopustil obžalovaný, jeho pomery, okolnosti spáchania skutku a všetky zvláštnosti
daného prípadu sa javí nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 16 mesiacov ako nespôsobilý
dosiahnuť nápravu obžalovaného, a tiež nedostačujúci na ochranu poškodenej pred protiprávnym

konaním obžalovaného. Takto uložený trest podľa názoru odvolacieho súdu taktiež nebude mať za
následok resocializáciu obžalovaného ako páchateľa trestného činu. Napokon, obhajoba poukázala na
to, že obžalovaný je riadne zamestnaný a z obsahu spisu vyplýva aj to, že má maloleté dieťa, ktoré je
výživou odkázané na oboch rodičov, preto pokiaľ by došlo k uloženiu nepodmienečného trestu odňatia
slobody, takýto trest by neprimerane postihoval i jeho maloleté dieťa.

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené pristúpil k zmene napadnutého rozsudku pokiaľ ide uloženie
trestu tak, že obžalovanému uložil podľa § 360 ods. 2 s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona
trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, trest sprísnil. Na druhej strane však odvolací súd zmiernil
obžalovanému trest a to v podobe podmienečného odkladu uloženého trestu podľa § 49 ods. 1 písm.
a/ Trestného zákona v spojení s § 51 ods. 1 Trestného zákona s probačným dohľadom na skúšobnú

dobu v trvaní 4 roky.

Dostatočnou „hrozbou“ pre obžalovaného bude to, že ak sa v priebehu skúšobnej doby dopustí
akejkoľvek trestnej činnosti, za ktorú bude právoplatne odsúdený, alebo sa dopustí porušenia uložených
obmedzení, zakladajú takéto skutočnosti zákonný dôvod na premenu uloženého podmienečného trestu

odňatia slobody na nepodmienečný. Nad obžalovaným tak bude po dobu 4 rokov visieť „Damoklov meč“
ako výstraha pred páchaním akéhokoľvek protiprávneho konania a zároveň akási motivácia viesť riadny
život.

Vzhľadom na okolnosti prípadu ako aj samotný prečin odvolací súd dôvodne uložil obžalovanému

obmedzenie podľa § 51 ods. 3 písm. f/ Trestného zákona spočívajúce v zákaze kontaktovania
poškodenej v akejkoľvek forme vrátane kontaktovania prostredníctvom elektronickej komunikačnej
služby alebo iných obdobných prostriedkov a tiež obmedzenie podľa § 51 ods. 4 písm. a/ Trestného
zákona spočívajúce v príkaze nepriblížiť sa k poškodenej na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov a
nezdržiavať sa v blízkosti jej obydlia.

V danom prípade ide o obmedzenie, ktorého účelom je eliminovať kontakt medzi obžalovaným a
poškodenou z dôvodu ochrany poškodenej, ako osoby, voči ktorej sa spáchanie trestného činu dopustil.
Účelom tohto obmedzenie je zabránenie akejkoľvek forme protiprávneho konania obžalovaného
namiereného voči poškodenej, a tiež poskytnutie efektívnej ochrany poškodenej. Takto uložené

obmedzenie je spôsobilé privodiť u obžalovaného kajúcny postoj k spáchanému prečinu, uvedomiť si
následky protiprávneho konania a zastabilizovať vzťahy medzi ním a poškodenou tak, aby v budúcnosti
k obdobnému konaniu nedochádzalo a v neposlednom rade, aby obžalovaný viedol riadny život, nakoľko
tu existuje určitý stupeň pravdepodobnosti, že by obžalovaný mohol opätovne chcieť kontaktovať túto
poškodenú osobu.

Odvolací súd poukazuje na pochybenie okresného súdu, kedy pri ukladaní trestu prihliadol
na skutočnosť, že obžalovaný sa spáchaného prečinu v danom prípade dopustil počas doby
podmienečného odsúdenia uloženého Rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 1T/171/2015 za
prečin podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona, kedy mu bol trest podmienečne odložený so skúšobnou

dobou v trvaní 1 rok aj 2 mesiace (okresný súd uviedol len „1 rok“, pozn. odvolacieho súdu), pričom
skúšobná doba mu uplynula dňa 19.01.2017.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na tzv. fikciu osvedčenia sa, vyplývajúcu z § 50 ods. 5 a ods.
6 Trestného zákona.

Podľa § 50 ods. 4 veta prvá Trestného zákona, ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život a
riadne vykonal iné uložené sankcie a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil;
inak nariadi nepodmienečný trest odňatia slobody, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby.

Podľa § 50 ods. 5 Trestného zákona, ak do roka od uplynutia skúšobnej doby neurobil súd rozhodnutie
podľa ods. 4, bez toho, že by odsúdený mal na tom vinu, má sa za to, že sa odsúdený osvedčil.Podľa § 50 ods. 6 Trestného zákona, rovnako sa má za to, že sa odsúdený osvedčil, ak súd do dvoch
rokovoduplynutiaskúšobnejdobyneurobilrozhodnutiepodľaodseku4beztoho,žebyodsúdenýmalna
tom vinu v prípade, ak sa proti odsúdenému vedie v skúšobnej dobe trestné stíhanie pre iný trestný čin.

Z obsahu pripojeného spisu sp. zn. 1T/171/2015 vyplýva, že súd o osvedčení, resp. neosvedčení sa
obžalovaného bez jeho viny nerozhodol, preto platí ex lege, že sa obžalovaný osvedčil, teda hľadí sa
naňho, akoby odsúdený nebol. Práve preto nebolo možné zohľadniť pri ukladaní trestu obžalovaného
skutočnosť, že sa v skutkov v tejto veci dopustil v čase plynutia skúšobnej doby, ako nesprávne učinil

okresný súd.

Záverom odvolací súd poukazuje aj na pochybenie súdu prvého stupňa, kedy aj napriek skutočnosti,
že poškodená si nárok na náhradu škody vo výške 150 eur ako náhradu za zničený mobilný telefón v
prípravnom konaní riadne a včas uplatnila, o jej nároku opomenul rozhodnúť, v dôsledku čoho potom
poškodená ani nemala možnosť podať odvolanie, keďže napadnutý rozsudok výrok o náhrade škody

neobsahoval.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ ide o náhradu škody v trestnom konaní, tak
súdy v tzv. adhéznom konaní môžu rozhodovať o škode len vtedy, ak bol nárok na jej náhradu uplatnený
riadne a včas v zmysle § 46 ods. 3, § 164 písm. a/ v spojení s § 288 ods. 1 Trestného poriadku. Uvedené

platí tak v prípade, ak je obžalovaný uznaný vinným zo spáchania skutku, tak ako to bolo i v tejto veci,
ako aj v prípade, keď súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí.

Nakoľko si poškodená uplatnila nárok na náhradu škody plne v súlade s vyššie uvedenými zákonnými
ustanoveniami, odvolací súd poškodenú V. N., nar. XX.XX.XXXX, t.č. bytom K. č. X, okres F. B. s

nárokom na náhradu škody odkazuje na civilný proces, nakoľko za účelom zistenie presnej výšky škody
spôsobenej poškodenej bude potrebné vykonať ďalšie dokazovanie z dôvodu, že v tejto veci nebolo
predložené súdu odborné vyjadrenie preukazujúce presnú výšky spôsobenej škody.

Vyššie uvedeným tak odvolací súd reparoval pochybenie okresného súdu.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a pochybenie súdu prvého stupňa odvolací súd podľa § 321
ods.1 písm. d/ a písm. e/ Trestného poriadku, zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe
jeho výkonu podľa ktorého odvolací súd napadnutý rozsudok zruší, ak bolo napadnutým rozsudkom
porušené ustanovenie Trestného zákona a ak je uložený trest neprimeraný. Keďže podľa § 322 ods.

3 Trestného poriadku, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie
urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený
dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom, na základe vyššie uvedených úvah a na základe odvolania
obžalovaného, odvolací súd vo veci rozhodol spôsobom vyplývajúcim z výrokovej časti tohto rozsudku,
pričomvzmysle§322ods.3Trestnéhoporiadkumaldostatokpodkladovprevlastnérozhodnutiepričom

zároveň rozhodol aj o nároku poškodenej na náhradu škody podľa 288 ods. 1 Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.