Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, January 31, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/71/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116201703
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8116201703.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr.

Milana Majerníka a JUDr. Viery Zoľákovej v sporovej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., IČO:
31 575 951, so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, proti žalovanému: T. K., B..: XX.XX.XXXX, X. S. B. P.
XX, XXX XX S. B. P., o zaplatenie sumy 2.100,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č. k. 19C/25/2016-60 zo dňa 23.04.2018, zhodou hlasov členov senátu, takto

r o z h o d o l :

Čiastočne mení rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o zamietnutí žaloby tak, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi 17,90 % úrok z úveru ročne zo sumy 2.100,- eur od 20.11.2015 do zaplatenia,
do 3 dní od uplynutia lehoty na zaplatenie istiny 2.100,- eur určenej rozsudkom súdu prvej inštancie č.

k. 19C/25/2016-60 zo dňa 23. apríla 2018.

V prevyšujúcej zamietavej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol v I. výroku,
že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na istine sumu 2.100,- Eur, na úrokoch k 19.11.2015 sumu
132,61 Eur s 5 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 2.232,61 Eur od 20.11.2015 do zaplatenia v

mesačných splátkach vo výške 175,- Eur mesačne splatných do 25. dňa toho ktorého mesiaca počnúc
od 01.07.2018 do úplného vyrovnania dlhu pod stratou výhody splátok. V II. výroku rozsudku súd prvej
inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a III. výrokom priznal žalobcovi voči žalovanému nárok
na 100 % náhradu trov konania, o ktorej výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným
uznesením.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou doručenou súdu dňa

29.01.2016 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 2.100,- Eur, nezaplatené poplatky a poistenie vo
výške 2,36 Eur, úrok 132,61 Eur (nárok vznikol z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti
úveru), úroky z omeškania 1,26 Eur (nárok vznikol z neuhradených splátok do dátumu predčasnej
splatnosti úveru), úroku 17,90 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 2.100,- Eur od 20.11.2015 do
zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny 2.100,- Eur a nezaplatených
úrokov 132,61 Eur od 20.11.2015 do zaplatenia, pričom svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 15.07.2015
uzatvoril žalobca so žalovaným Úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva“), na

základe ktorej žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 2.100,- Eur. Poskytnutý úver
a úroky sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných mesačných anuitných splátkach a celý úver aj s
príslušenstvom bol žalovaný povinný splatiť do 16.07.2021. Po vyčerpaní poskytnutého úveru žalovanýporušil svoje zmluvné povinnosti, a preto bol listom zo dňa 19.11.2015 vyzvaný na predčasné splatenie
poskytnutého úveru do dátumu uvedeného na výzve.

3. Na základe vykonaného dokazovania vychádzal súd prvej inštancie zo zisteného skutkového
stavu, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 15.07.2015 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXXXXXXXXX - Pôžička podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka
a Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov zmluvu, pričom podľa bodu 1.2 tejto
zmluvy Základné podmienky boli nasledovné: výška úveru: 2.100,- Eur, druh úveru: Pôžička, účel úveru:

Bezúčelový úver/splatenie záväzkov klienta, typ a výška úrokovej sadzby: fixná do splatnosti 17,9 %
ročne, poplatok za poskytnutie úveru: 63,- Eur, poplatok za poistenie schopnosti splácať úver: 1,18
Eur, výška anuitnej splátky 48,15 Eur, termín splatnosti 1.anuitnej splátky 17.8.2015, počet anuitných
splátok 72, periodicita a termín splatnosti Anuitnej splátky: mesačne, v 16.deň kalendárneho mesiaca,
splatnosť úveru: 16.07.2021, výška RPMN: 21,22 % s tým, že bola vypočítaná za predpokladu, že úver
bol vyčerpaný jednorázovo v plnej výške, že poplatky a úroková sadzba ostanú po celú dobu zmluvného

vzťahu nezmenené a vychádzajúc z nasledovných parametrov uvedených v tejto zmluve: výška anuitnej
splátky, počet splátok, výška poplatku za poskytnutie úveru, priemerná RPMN ku dňu uzatvorenia tejto
zmluvy bola stanovená na 16,33 %, celková čiastka, ktorú musí klient zaplatiť (súčet výšky úveru a
celkových nákladov klienta spojených s úverom) 3.529,80 Eur, odplata bola stanovená vo výške 21,57
%, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne, poplatok za vklad v hotovosti na úver. účet 2,50 eur, poplatok

za predčasné splatenie úveru alebo jeho časti 1 %/0,5 % z predčasne splatenej čiastky úveru, poplatok
za vypracovanie dodatku k zmene zmluvných podmienok na klientovu žiadosť 40,- Eur, poplatok za
upomienku za neuhradenie splátky 15,- Eur, poplatok za výzvu na splatenie úveru 30,- Eur, poplatok za
potvrdenie a súhlasy k úverom vydané bankou na klientovu žiadosť 25,- Eur, poplatok za potvrdenie o
zostatku úveru s budúcim dátumom vydané bankou na klientovu žiadosť 50,- Eur. V zmluve sa uvádza,

žebankaposkytneklientovipeňažnéprostriedkyzapodmienokuvedenýchvtejtozmluve,vObchodných
podmienkach pre úvery občanom (OP) a vo Všeobecných obchodných podmienkach, (VOP), ktoré
tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. Žalobca k zmluve pripojil VOP Prima banky Slovensko, a. s. účinné
od 1.3.2015, Sadzobník poplatkov účinných od 1.1.2016 a VOP účinné od 1.1.2016. Listom zo dňa
21.09.2015 nazvaným Druhá upomienka žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie omeškaných splátok,

ktoré ku dňu upomienky predstavujú 113,91 Eur s tým, že ho upozornil spoplatnenou upomienkou vo
výške 15,- Eur a žiada ho teda o zaplatenie dlžnej sumy vo výške 128,91 Eur, najneskôr do 26.09.2015.
Zároveň ho upozornil, že v prípade neuhradenia dlžnej čiastky, uplatňuje svoje právo vyplývajúce z §
565 Občianskeho zákonníka a požiada ho o zaplatenie celej svojej pohľadávky, ktorá k tomuto dňu
predstavuje 2.203,61 Eur. Následne listom zo dňa 19.11.2015 žalobca vyzval žalovaného na predčasné

splatenie úveru s tým, že ho upozornil na neplnenie podmienok úverovej zmluvy, a keďže nedošlo
k obnoveniu plnenia povinnosti žalovaného v zmysle zmluvy, banka rozhodla o predčasnej splatnosti
celého úveru, čím mu vznikla povinnosť jednorázovo uhradiť banke celú zostávajúcu sumu úveru vo
výške 2.266,23 Eur a v zmysle platného sadzobníka poplatkov táto výzva je spoplatnená sumou 30,-
Eur. Preto ho žiada uhradiť celý dlh vo výške 2.296,23 Eur s príslušenstvom najneskôr do 29.11.2015.

Súd prvej inštancie vyzval žalobcu, aby v zmysle ustanovenia § 7 Zákona č. 129/2010 Z.z. predložil
listinné dôkazy o tom, akým spôsobom šetril s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného splácať
predmetný dlh, aby sa vyjadril aj k žiadosti žalovaného splácať dlh v splátkach vo výške 50,- Eur
mesačne. Žalobca listom zo dňa 02.02.2018 uviedol, že v zmysle § 7 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z.z.
posúdil schopnosť žalovaného splácať úver na základe údajov vo výške príjmu žalovaného, reportu zo

U. L. a na základe údajov zo žiadosti o poskytnutie úveru. K žiadosti žalovaného o splátkový kalendár
uviedol, že pokiaľ by žalovaný uznal celý nárok tak, ako bol žalobcom uplatnený a zaviazal by sa splácať
tieto splátky, súhlasil by so splácaním splátok vo výške 175,- Eur mesačne. Zároveň žalobca listom zo
dňa 03.04.2018 uviedol, že časť finančných prostriedkov vo výške 63,- Eur použil na úhradu poplatku,
že sa žalovaný zaviazal na základe zmluvy, že časť finančných prostriedkov bude použitý na úhradu

poplatku za poskytnutie úveru započítaním na poskytnutý úver v deň jeho poskytnutia v zmysle bodu
3.5 Obchodných podmienok pre úvery občanom účinným ku dňu uzatvorenia zmluvy. Keďže podmienka
úhrady poplatku za poskytnutie úveru sa týka hlavného predmetu plnenia a bola v zmluve, ako aj v
Sadzobníku poplatkov vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne, keďže poplatok za poskytnutie úveru bol
v čase uzatvorenia zmluvy riadne vymedzený v úverovej zmluve v článku 1, ods. 1, 2, ako aj Sadzobníku

poplatkovžalobcuažalovanýsnímriadneoboznámenýauzrozumenýavyjadrilsuzatvorenímajsúhlas.
Poukázal žalovaný v tejto súvislosti na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.11.2017,
č. k. 43Co/19/2017-103.4. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 52 ods. 2, 3, § 53 ods. 1, 3, ods. 4 písm. k), ods. 5,
§ 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy o
úvere (ďalej len „OZ“); § 2 písm. a), b), d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“); § 263 ods. 1, § 497, § 502 ods. 1 zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka platného a účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere (ďalej
len „Obchodný zákonník“ alebo „ObchZ“).

5. Na základe právneho posúdenia v zmysle citovaných ustanovení súd prvej inštancie vyhodnotil
zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania ako vzťah zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a konštatoval,
že aj vzhľadom na prehlásenie žalovaného, ktorý uviedol, že nesplácal riadne poskytnutý úver, a aj
žalovaný súhlasil so zaplatením tohto dlhu, a to čo do istiny a úroku do dátumu predčasnej splatnosti
úveru, že tento nárok je dôvodný a tomuto nároku vyhovel, pričom na návrh žalovaného so súhlasom
žalobcom povolil žalovanému splácať tento dlh v splátkach vo výške 175,- Eur mesačne pod stratou

výhody splátok počnúc od 01.07.2018. Pokiaľ žalobca uplatňuje nezaplatené poplatky za poistenie vo
výške 2,36 Eur, súd prvej inštancie uviedol, že z obsahu zmluvy nie je zrejmé, aké poistenie strany
dohodli, za aké obdobie a z akého dôvodu žiada práve túto sumu, nakoľko táto skutočnosť nevyplýva
ani z ním predložených dokladov, ani z dodatočne predložených poistných podmienok pre poistenie
schopnosti splácať úver. Vo vzťahu k úrokom z omeškania vo výške 1,26 Eur, ktorý nárok mal vzniknúť

z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru, ani v tejto časti žaloba nie je určitá,
zrozumiteľnáadôvodná,nakoľkoniejezrejmé,akovlastnežalobcakvýškeúrokomzomeškaniadospel.

6. Pokiaľ žalobca uplatnil úrok vo výške 17,90 % ročne z neplatenej istiny vo výške 2.100,- Eur
od 20.11.2015 do zaplatenia, v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na ustálenú judikovanú

prax súdov. Súd vychádzal z rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. júna 2015 sp. zn.
6Co/190/2014, podľa ktorého cit: „splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie
požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku
a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle
cenyobetovanejpríležitostiveriteľa,ktorýtým,ženemáistinuúverukdispozícii,nemôžestoutonakladať

a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru
v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok
dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v
záujmezískaniabudúcichúžitkovvpodobekapitalizovanejodplatyzískanejzaceléobdobiepostupného
splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne

zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane
úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ
navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov,
v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým
obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok.

Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za
požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ
záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok
mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo
zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné

prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu
patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol
založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým
sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky
zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého

by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako
keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva,
ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom
prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi,
a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia

peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho
majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu
justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav v ktorom veriteľ
nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnejnečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie
veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu
na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí

k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že keďže jednorazovým zosplatnením
vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované
úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený
sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene
spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s

protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis,
a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy.
Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky
patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná
od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods.
1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou (pozri ďalej). Povedané inak v protiprávnom

stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. Ak by sa žalobca odplatných
plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom
mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho
zákonníka a nar. vl. alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4

písm. k) Občianskeho zákonníka.“ Okrem rozhodnutia Krajského súdu v Prešove súd poukázal aj na
rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 07.02.2017 sp. zn. 13Co/540/2016. Na základe
uvedeného preto súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 C.s.p. v

spojení s ustanovením § 262 C.s.p. a vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu strán vo veci mal za to,
že neúspech žalobcu v danom prípade je zanedbateľný a úroky uplatnil ako príslušenstvo pohľadávky,
preto súd prvej inštancie rozhodol o tom, že žalobcovi patrí 100 % náhrady trov konania.

8. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej

časti podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žalobca sa nestotožňuje so závermi
súdu prvej inštancie o nepriznaní zmluvných úrokov z nezaplatenej istiny po zosplatnení, nepriznaní
úrokov z omeškania vo výške 1,26 Eur a poplatku za poistenie vo výške 2,36 Eur. Považuje rozsudok
v napadnutej časti za nesprávny a odôvodňuje odvolanie tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.) a súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca má za to, že
nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po
predčasnom zosplatnení. V tejto súvislosti poukazuje na aplikáciu ust. § 497, § 499, § 502 ods. 1, §
503 ods. 3 a § 506 Obchodného zákonníka i na Komentár IURA EDITION k Obchodnému zákonníku.
Cituje závery z viacerých rozhodnutí odvolacích súdov v SR, ktoré riešili otázku úrokov po zosplatnení

úveru (rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.01.2017, rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Co/23/2017-92 zo dňa 29.11.2017, rozsudok Krajského súdu v Nitre č.
k. 8Co/193/2017-88 zo dňa 07.12.2017, uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 7Co/366/2017-84 zo
dňa 30.11.2017, rozsudok NS ČR sp. zn. 33Cdo/212/2014 zo dňa 21.08.2014, rozsudok Krajského súdu
v Bratislave č. k. 8Co/138/2017-38 zo dňa 27.03.2018, rozsudky Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

5Co/297/2017 zo dňa 13.02.2018, sp. zn. 5Co/311/2017 zo dňa 15.02.2018, sp. zn. 5Co/250/2017 zo
dňa 13.02.2018, sp. zn. 5Co/372/2017 zo dňa 22.03.2018, sp. zn. 5Co/414/2017 zo dňa 27.03.2018
a sp. zn. 5Co/339/2017 zo dňa 22.03.2018 a sp. zn. 5Co/465/2017 zo dňa 10.05.2018. K rozsudku
Krajského súdu v Prešove 6Co/ 190/2014, na ktoré odkazuje súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozhodnutia žalobca uviedol, že dohodnutý obchodný úrok patrí veriteľovi do vrátenia požičaných

peňažných prostriedkov, nie do splatnosti úveru. Tvrdenie, že úroky a úroky z omeškania sa vzájomne
vylučujú, nemá oporu v právnych predpisoch. Poukázal na ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka a opätovne na aplikáciu ust. § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 3 a § 505 Obchodného
zákonníka i na Komentár IURA EDITION k Obchodnému zákonníku. Podľa žalobcu Obchodný zákonník
priznáva veriteľovi právo na dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje

len moment vzniku tohto nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Krajský súd v odôvodnení odkazuje
na § 3a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. (ďalej len „nariadenie"), ktoré stanovuje administratívny
strop pre sankcie v prípade omeškania spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov, pričom
uvádza, že dohodnutý úrok prevyšuje výšku najvyššieho prípustného úroku z omeškania. Odvolateľ máza to, že nariadenie rozlišuje medzi najvyššou prípustnou výškou odplaty za poskytnutie peňažných
prostriedkov a najvyššou prípustnou výškou sankcie za omeškanie. Jedná sa o dva rozdielne inštitúty,
tvorené rozdielnymi zložkami. Dohodnutý úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov je odplatou za

ich poskytnutie, nie sankciou, preto na posudzovanie tohto úroku nie je možné uplatniť ustanovenie
§ 3a nariadenia. Z nariadenia taktiež nevyplýva, že by sa pri posudzovaní najvyššej prípustnej výšky
sankcie za omeškanie mala zohľadňovať aj výška dohodnutého úroku. Napokon, aj samotný súd v
odôvodnení rozsudku uvádza (ods. 20.), že cena úveru je pojmovo jednoznačne odlíšiteľná od sankcií za
omeškanie s plnením dlhu. Čo sa týka podstatných náležitostí zmluvy, žalobca ich zmysel chápe rovnako

ako Krajský súd. Zároveň však žalobca má za to, že ak veriteľ vyhlási predčasnú splatnosť úveru, je
dlžník povinný uhradiť úrok za čas, počas ktorého má požičané peňažné prostriedky k dispozícii a úrok
z omeškania až do zaplatenia. Vplyv na podstatné náležitosti zmluvy však bude rovnaký bez ohľadu na
to, či nastane predčasná splatnosť na základe úkonu dlžníka (splatením úveru pred lehotou splatnosti)
alebo na základe vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa. Z právneho názoru Krajského
súdu možno vyvodiť záver, že ak by veriteľ nevyužil svoje právo požadovať zaplatenie celej pohľadávky

v prípade omeškania spotrebiteľa, stále by mal nárok jednak na dohodnutý úrok, a tiež na úroky z
omeškania z omeškaných splátok. Keďže v zmysle dohody zmluvných strán mesačná splátka pozostáva
z časti plnenia pripadajúceho na istinu a z časti plnenia úrokov, úroky z omeškania z každej omeškanej
splátky tvoria aj úroky z omeškania z dohodnutých úrokov, uplatní sa rovnaký princíp. Okresný súd
pritom návrhu žalobcu z časti vyhovel a za čas do zosplatnenia úveru navrhovateľovi priznal jednak

istinu spolu s dohodnutým úrokom a jednak aj úroky z omeškania z tejto sumy. Úroky z omeškania však
treba vnímať ako sankciu za omeškanie s plnením celého nároku veriteľa, teda požičanej
istiny a aj zmluvných úrokov, nakoľko do omeškania sa dlžník dostane ak neplní riadne a včas v
zmysle ustanovenia § 503 ods. 2 Obchodného zákonníka. Bolo by v rozpore s logikou veci, ak od
momentu omeškania dlžníka, by bol dlžník odmenený a veriteľ potrestaný znížením výšky úroku z jej

zmluvne dohodnutej výšky na výšku sankčného úroku z omeškania. K ďalšej argumentácií uviedol,
že ani závažná nepriaznivá situácia v živote dlžníka však nemôže znamenať, že dlžník prestane byť
zodpovedný za svoje záväzky a nie je povinný ich plniť. Tvrdenie, že spôsobilosť mať povinnosti zaniká
zhoršením sociálnej situácie fyzickej osoby je v rozpore s ustanovením § 7 Občianskeho zákonníka. Ako
neodôvodnený je podľa žalobcu aj argument súdu, že pokiaľ dlžník nie je schopný plniť svoje záväzky,

k takejto situácii dochádza z viny veriteľa, ktorý podcenil posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať
úver. Pokiaľ by veriteľ nesplnil svoju povinnosť zodpovedne posúdiť schopnosť veriteľa splácať úver,
jednalo by sa o porušenie nasledovných ustanovení ZoSÚ. Neexistenciu nároku veriteľa na úroky z
poskytnutého úveru považuje ZoSÚ za sankciu za hrubé porušenie povinností veriteľa pri posudzovaní
schopnosti spotrebiteľa splácať úver. Uvedenú sankciu teda nemožno spájať s čírou domnienkou, že

pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver došlo k zanedbaniu odbornej starostlivosti, resp.
uvedené zanedbanie automaticky predpokladať bez toho, aby takéto tvrdenie bolo podložené dôkazmi.
K zamietnutiu poplatkov za poistenie úveru a k zamietnutiu vyčíslených úrokov z omeškania žalobca
uviedol, poistenie vyplýva z Úverovej zmluvy a to konkrétne bodu 2.8 kde klient vyhlásil, že sa pred
uzatvorením Zmluvy oboznámil s uzatvorením poistnej Zmluvy a rovnako že pristupuje k uzavretiu

Poistnej Zmluvy. Žalobou uplatnené poistné, je výškou neuhradeného poistného do dňa vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru. Rovnako vyčíslené úroky z omeškania vo výške 1,26 Eur sú úrokmi, sú
neuhradené úroky, ktoré vznikli do dňa predčasnej splatnosti úveru. Žalobca má za to, že jeho odvolanie
je dôvodné, preto navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu
zmenil tak, že návrhu žalobcu vyhovie aj v zamietnutom rozsahu a žalovaného zaviaže povinnosťou

uhradiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobca navrhuje, aby odvolací súd
žalobcovi priznal aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplateného súdneho poplatku.

9. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalovaný k žalobcom podanému odvolaniu
nevyjadril.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p. zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok, ďalej len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362
ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), prejednal odvolanie podané žalobcom a preskúmal
rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle

zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p. bez toho, aby nariadil pojednávanie (§ 385 C.s.p. a
contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie.
Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným
súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 C.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súdviazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z
iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady
konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380

ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v
zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej
stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého
rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru,
že odvolanie žalobcu v časti týkajúcej sa nepriznaných úrokov z úveru po „zosplatnení“ je dôvodné, ale

v zostávajúcej napadnutej časti o zamietnutí žaloby uplatnené odvolacie dôvody neumožňujú zrušenie,
či zmenu rozsudku súdu prvej inštancie.

11. Podaným odvolaním nebol napadnutý I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo žalobe
čiastočne vyhovené, a ktorým bol žalovaný zaviazaný na peňažné plnenie, preto v tejto časti nadobudol
rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť (§ 226, § 228 ods. 1 C.s.p.), a preto nebolo oprávnením,

ani povinnosťou odvolacieho súdu túto časť prvoinštančného rozhodnutia preskúmavať. Vzhľadom
na suspenzívny účinok odvolania, odvolací súd preskúmal rozhodnutie len v jeho zamietavej časti a
súvisiacom výroku o trovách konania

12. Podľa § 290 C.s.p. spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo

spotrebiteľskej zmluvy, alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.
Podľa § 295 C.s.p. súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.
Podľa § 300 C.s.p. na konanie podľa tohto oddielu sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o
konaní, ak nie je ustanovené inak.

13. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa je spotrebiteľom fyzická osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti, zamestnania alebo povolania.
Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre

spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“), spotrebiteľským úverom na
účelytohtozákonajedočasnéposkytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskom
úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi.
Podľa § 2 písm. a), b), d) ZoSÚ na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá

nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, veriteľom fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, zmluvou
o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom.

14. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva
bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, účastníkom ktorých je spotrebiteľ sa použijú vždy, ak je to na prospech

zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Podľa § 52 ods. 3 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v

rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len

„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Podľa § 53 ods. 3 OZ ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi

dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
Podľa § 54 ods. 1, prvá veta OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Podľa § 565 OZ ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre
nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže

veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonník (ďalej len „ObchZ“) zmluvou o úvere sa
zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 502 ods. 1 veta prvá ObchZ od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný
platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo

na základe zákona.

15. Žalobca v odvolaní zotrval na stanovisku, že nárok veriteľa na zaplatenie úrokov z poskytnutého
úveru trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov do ich úplného zaplatenia a nie iba do zosplatnenia
úveru. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí naopak vyslovil záver, že veriteľovi patria úroky iba

do predčasnej splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky
z omeškania. Uviedol, že v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému
zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru aj úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo
vzťahoch medzi účastníkmi.

16. Posúdenie nároku veriteľa na zaplatenie úrokov z istiny poskytnutej dlžníkovi na základe zmluvy o
úvere závisí od charakteru právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom. V prejednávanom prípade súd
prvej inštancie správne zistil, že žalovaný mal pri uzatváraní právneho úkonu postavenie spotrebiteľa a
žeZmluvaoúvere,ktorúuzavrelsožalobcom,spĺňakritériávymedzeniazmluvyospotrebiteľskomúvere
podľa § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSÚ). Na aplikáciu

uvedeného zákona odkazuje aj samotný text uzavretej Zmluvy i Všeobecné obchodné podmienky Prima
banka Slovensko a.s., na ktoré zmluva odkazuje a ktoré v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej
zmluvy žalobca pripojil k podanej žalobe. Preto je potrebné ho aj aplikovať na predmetnú vec.

17. Spotrebiteľský úver je vymedzený v § 1 ods. 2 ZoSÚ ako dočasné poskytnutie peňažných

prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo
obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Zmluva o spotrebiteľskom úvere tak
môže zahŕňať nielen zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, ale výslovne na základe ust. §
1 ods. 2 ZoSÚ môže byť spotrebiteľským úverom aj zmluva o úvere, ktorá je upravená v slovenskom
právnom poriadku výlučne v Obchodnom zákonníku. Právne vzťahy, ktoré sú upravené výlučne v

Obchodnom zákonníku je možné posudzovať iba podľa Obchodného zákonníka. Tento záver nie je v
rozpore s ust. § 52 ods. 1 veta tretia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

18. Ustanovenia Občianskeho zákonníka je možné použiť iba za predpokladu, že daný právny vzťah
výslovne upravujú, alebo aspoň pripúšťajú analógiu, teda aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka,
ktorésúnajbližšieobsahomaúčelomkdanémuprávnemuvzťahupodľa§853OZ.Využitieanalogických
ustanovení Občianskeho zákonníka je podľa § 853 OZ prípustné iba vtedy, keď daný občianskoprávny
vzťah nie je upravený nielen Občianskym zákonníkom, ale ani iným zákonom. V prípade, kedy iný platný

zákonkonkrétnyprávnyvzťahupravuje,niesúsplnenépodmienkynaaplikáciuanalogickýchustanovení
Občianskeho zákonníka a daný právny vzťah sa posudzuje podľa toho platného zákona, ktorý ho
upravuje. V opačnom prípade by Občiansky zákonník ako zákon všeobecný nadobudol absolútnu
prednosť pred zákonmi špeciálnymi aj v tých prípadoch, kedy na rozdiel od špeciálnych zákonov určitú
právnu oblasť vôbec neupravuje.

19. Z uvedeného vyplýva, že Občiansky zákonník sa v prípade právnych vzťahov, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ použije prednostne vo všetkých ustanoveniach, ktoré Občiansky zákonník upravuje,
ako napr. dĺžka premlčacej doby, výška úrokov z omeškania a podobne. V prípade vymedzenianáležitostí konkrétneho zmluvného typu, ktorý Občiansky zákonník naopak neupravuje, ale je upravený
v Obchodnom zákonníku, bude platiť zákonné vymedzenie zmluvného typu v Obchodnom zákonníku.
Preto všeobecná definícia zmluvy o úvere, obsiahnutá v ust. § 497 ObchZ je platná a účinná aj pre

vymedzenie zmluvy o úvere, uzavretej spotrebiteľom. Zároveň prípustnosť uzavretia Zmluvy o úvere,
ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere výslovne pripustil Zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý zmluvu
o úvere vymenoval ako jednu z foriem spotrebiteľského úveru.

20. Zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom v zmysle ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d)

Obchodného zákonníka, ktorý kogentným spôsobom vymedzuje, ktoré záväzkové vzťahy podliehajú
právnej úprave obsiahnutej v tretej časti Obchodného zákonníka, kde sa uplatní právna úprava
Obchodného zákonníka ako lex specialis vo vzťahu k všeobecnej úprave v Občianskom zákonníku. Ide
o obligatórne uplatnenie Obchodného zákonníka. V týchto prípadoch nemožno aplikáciu Obchodného
zákonníka vylúčiť dohodou strán. Bez ohľadu na povahu jeho účastníkov sa takýto právny vzťah riadi
vždy Obchodným zákonníkom. Tým nie je dotknutá subsidiárna aplikácia Občianskeho zákonníka v

otázkach, ktoré Obchodný zákonník neupravuje na základe výslovného zmocnenia obsiahnutého v
ustanovení § 1 ods. 2, podľa ktorého sa právne vzťahy uvedené v odseku 1 spravujú ustanoveniami
tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov
občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných
zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. Ako bolo vyššie uvedené, v tých

prípadoch, kedy Občiansky zákonník určitý vzťah upravuje, je v spotrebiteľskom vzťahu prednostná
aplikácia Občianskeho zákonníka aj vtedy, ak by sa inak mali použiť normy Obchodného práva.

21. Z obsahu § 497 ObchZ vyplýva, že zmluva o úvere je zmluvou konsenzuálnou a pre jej vznik stačí
dohoda aspoň o uvedených náležitostiach, pričom sa nevyžaduje ani to, aby k poskytnutiu peňažných

prostriedkov skutočne došlo. Tým sa vlastne zmluva o úvere líši od zmluvy o pôžičke podľa § 657 OZ.

22. Zo zákonného vymedzenia zmluvy o úvere nevyplýva povinnosť dlžníka dohodnutý úver skutočne
čerpať, preto z tohto hľadiska zmluva o úvere predstavuje záväzok veriteľa mať zmluvou dohodnuté
peňažné prostriedky k dispozícii pre dlžníka po dohodnutú dobu, prípadne až do požiadania dlžníka, ak

nedôjde k zániku záväzku veriteľa skôr, napr. dohodou alebo výpoveďou poskytnutia úveru podľa § 500
ObchZ. Výška úveru je spravidla dohodnutá v zmluve vo forme určitého limitu, do ktorého môže dlžník
úver čerpať. Okrem podstatných častí obsahuje zmluva o úvere aj výšku úrokov, lehotu na vrátenie úveru
a ďalšie náležitosti, pričom väčšinu náležitostí pri úveroch poskytovaných bankami obsahujú úverové
podmienky, na ktoré zmluva o úvere odkazuje.

23. Zmluva o úvere je súčasne zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 OZ, kedy na jednej strane
stojí banka ako osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení Zmluvy o úvere koná v rámci svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti a na strane druhej žalovaný ako spotrebiteľ, teda fyzická osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení Zmluvy o úvere nekoná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej

činnosti alebo v rámci samostatného výkonu svojho povolania. Z obsahu zmluvy o úvere uzavretej
medzi stranami sporu dňa 15.07.2015 jednoznačne vyplýva, že bola uzavretá nielen podľa Obchodného
zákonníka, ale aj podľa Občianskeho zákonníka a podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, ako osobitného právneho predpisu, preto spĺňa všetky v ňom uvedené zvláštne požiadavky
preto, aby bola zmluvou platnou.

24. V § 499 ObchZ je upravená možnosť dohodnutia odplaty za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť
na požiadanie peňažné prostriedky, ak je poskytovanie úveru predmetom podnikania veriteľa - žalobcu,
s čím nesporne súvisí aj § 502 ObchZ, v ktorom sú upravené práve úroky za poskytnutie úveru. Odplata
predstavuje odmenu veriteľovi za to, že po dobu medzi dojednaním zmluvy o úvere a skutočným

čerpaním úveru musel pre dlžníka rezervovať peňažné prostriedky, prípadne ich mať zabezpečené.
Zmluva o úvere uzatvorená podľa § 497 ObchZ nemôže byť dohodnutá ako bezúročná, keďže záväzok
zaplatiť úroky patrí k pojmovým znakom zmluvy o úvere a je jej podstatnou časťou s poukazom na §
269 ods. 1 ObchZ.

25. Úrok z úveru je v podstate cena za používanie poskytnutých peňažných prostriedkov, preto má podľa
názoru odvolacieho súdu dlžník zásadne povinnosť platiť tento úrok za skutočnú dobu ich používania,
t.j. až do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi, pokiaľ si strany zmluvy o úvere nedohodli niečo iné.
Tým sa zmluva o úvere líši od zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, keďže povinnosť platiťúroky je v prípade poskytnutia pôžičky závislá na dohode zmluvných strán nielen čo do výšky úrokov,
ale aj čo do doby a spôsobu ich platenia.

26. Vzhľadom k dispozitívnej povahe úpravy zmluvy o úvere nie je vylúčené, aby doba, po ktorú je dlžník
povinný platiť úrok, bola upravená dohodou strán odchýlne od výkladu § 503 ObchZ. V zmluve je najmä
možné dohodnúť, že dlžník je povinný platiť úrok z úveru od poskytnutia úveru do dohodnutej doby
splatnosti, pričom takáto dohoda, aby sa dlžník zaviazal zaplatiť z poskytnutých peňažných prostriedkov
úroky, nie je v rozpore s § 497 ObchZ.

27. V zmluve o úvere dohodli strany úrok z úveru vo výške 17,9 % ročne. Výslovne sa v texte zmluvy
uvádza, že ide o úrokovú sadzbu úveru fixnú do splatnosti. Záväzok dlžníka platiť úroky splatný spolu
so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky je tak v súlade s § 503 ods. 1 ObchZ, pričom tak,
ako to vyplýva z § 503 ods. 3 ObchZ, je dlžník povinný zaplatiť úroky za dobu od poskytnutia až do
vrátenia peňažných prostriedkov, keďže sa na takúto povinnosť veriteľovi zmluvne zaviazal a tento jeho

záväzok trvá aj po odstúpení veriteľa od zmluvy (viď aj ust. § 506 Obch. zák. podľa ktorého ak je dlžník
v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je
veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi).

28. Pokiaľ žalobca vyzval žalovaného na predčasné splatenie celého úveru, vrátane zmluvných úrokov

a úrokov z omeškania v ním vyčíslenej výške tak, ako to vyplýva z jeho výzvy, zaslanej žalovanému
v súlade s citovanými VOP - na ktoré odkazuje zmluva, ide zároveň o jednostranný právny úkon
odstúpenia žalobcu od zmluvy o úvere pre omeškanie žalovaného s vrátením po sebe idúcich dvoch
splátok alebo jednej splátky viac ako 3 mesiace podľa § 506 ObchZ.

29. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý odkázal na závery
Krajského súdu v Prešove v rozsudku 6Co/190/2014-65 zo dňa 30.06.2015, na ktorý sa v praxi súdov
prvej inštancie odkazuje. S týmito závermi sa nestotožnili vtedajšie senáty obchodnoprávneho kolégia
tunajšieho súdu a vyjadrili svoje stanovisko k tejto problematike i vo vydaných rozhodnutiach (viď ďalej
dôvody tohto rozhodnutia), ale i vo vyjadrení obchodnoprávneho kolégia ku úvahám na predloženie

podnetu občianskoprávnym kolégiom na zjednotenie výkladu právnej normy dovolacím súdom.

30.Nietnázorovýchrozdielovvpraxiodvolacíchsenátovtunajšiehosúdu,baanivpraxiinýchodvolacích
súdov SR na to, že aj na zmluvy o spotrebiteľských úveroch sa v zásade aplikujú ust. § 497 a
nasl. Obch. zák. (s výnimkou takých zmluvných podmienok, aké má na mysli aplikácia ust. § 54

ods. 1 Obč. zák.). Toto zodpovedá aj názorom z odbornej literatúry, v ktorej rezonuje názor, že pri
aplikácii Obchodného zákonníka na záväzkové vzťahy, ktorých predmet záväzkov je určený Obchodným
zákonníkom, v dôsledku kogentného ustanovenia (aj ust. § 261 ods. 6 písm. d) absolútne obchody)
sa práva a povinnosti spravujú Obchodným zákonníkom. Pokiaľ ide o súvislosť s účasťou spotrebiteľa
v týchto vzťahoch ako je to napr. aj v spotrebiteľských úveroch, na takéto úvery sa aplikuje zák. č.

129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (predtým zák. č. 258/2001 Z.z.), avšak režim Obchodného
zákonníka v otázkach, ktoré Obchodný zákonník rieši (§ 1 ods. 2 Obch. zák.), sa má aplikovať aj u
spotrebiteľského úveru (s vyššie uvedenou výnimkou danou aplikáciou ust. § 54 ods. 1 Obč. zák.).
Normatívne usporiadanie postupuje totiž od zákona o spotrebiteľských úveroch ako lex specialis k
Obchodnému zákonníku ako lex generalis až po Občianský zákonník ako základ súkromnoprávnej

úpravy v otázkach, ktoré Obchodný zákonník nerieši. (viď napr. L., T.. a kol. Obchodný zákonník,
Komentáre, 4. vydanie, Bratislava: S..V..X.W., 2013, s. 1043 alebo C., C..: Vplyv novely Občianskeho
zákonníka na aplikovateľnosť Obchodného zákonníka, Právny obzor, 98, 2015, č.4, s.397-416).

31. Z ust. § 497 a ust. § 502 ods. 1 Obch. zák. vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá

ako bezúročná. Záväzok zaplatiť úroky patrí k pojmovým znakom zmluvy o úvere, je jeho podstatnou
náležitosťou (§ 269 ods. 1 Obch. zák.). Aj z ust. § 1 ods. 3 písm. i) zák. č. 129/2010 Z.z. vyplýva,
že spotrebiteľským úverom nie je úver bez úroku a bez ďalších poplatkov. Podobne ust. § 4 ods. 2
písm. h) bývalého zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako podstatnú náležitosť zmluvy o
spotrebiteľskom úvere označilo ročnú úrokovú sadzbu a ďalšie ustanovenie písm. i) tohto ustanovenia

zdôraznilo aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.32. Úroky zo zmluvy o úvere predstavujú odplatu za peňažné prostriedky, ktoré boli dlžníkovi na
požiadanie poskytnuté podľa zmluvy o úvere. V zmysle ust. § 121 ods. 3 Obč. zák. úroky i úroky z
omeškania sú príslušenstvom pohľadávky. Úroky sú v zásade splatné v dohodnutej dobe, inak spolu so

záväzkom vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky (§ 503 ods. 1 Obch. zák.).

33. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom „zosplatnenia úveru“ v predmetnej veci bolo porušovanie
povinnosti dlžníkom, ktorý neplnil včas dohodnuté splátky úveru. V podstate podľa obsahu „zosplatnenie
úveru“ je spôsobom zániku zmluvy o úvere odstúpením od zmluvy o úvere. Nie je totiž rozhodujúce

ako sa právny úkon označil, prípadne na ktoré ustanovenia toho - ktorého zákona sa odvoláva, ale
rozhodujúci je obsah daného právneho úkonu, t.j. práva a povinnosti z neho pre účastníkov plynúce.
Prejav vôle treba vykladať podľa interpretačných pravidiel určených v ustanovení § 35 ods. 2 Obč. zák.
a § 266 Obch. zák.. Podporujú to aj názory z právnej praxe ( napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR
29Odo 512/2002 z 5.11.2002, či 22Cdo 4157/2009 z 15.2.2012).

34. Účinky odstúpenia od zmluvy sú pre obchodnoprávne vzťahy upravené v ustanovení § 351 Obch.
zák.. Tieto sa však ani na odstúpenie od úverovej zmluvy pre meškanie dlžníka s vrátením viac než
dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšie než 3 mesiace neaplikujú, pretože pre takýto stav je v
zákone, konkrétne v ustanovení § 506 Obch. zák. upravený iný právny režim. Podľa tohto ustanovenia,
ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu než 3

mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú čiastku s úrokmi.
Zmyslom tohto ustanovenia tak, ako to plynie z jeho znenia a z kontextu, ako je v Obchodnom zákonníku
uvedené, je poskytnúť veriteľovi právny prostriedok proti dlžníkovi, ktorý neplní záväzok vrátiť veriteľovi
poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky v dohodnutých splátkach a je v omeškaní s vrátením
viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu než 3 mesiace. Vzhľadom k tomu, že za

tejto situácie možno dôvodne predpokladať, že ani v budúcnosti dlžník nebude riadne plniť, môže veriteľ
od zmluvy o úvere odstúpiť, a tým spôsobiť, že zaniknú jeho povinnosti, ktoré má podľa zmluvy voči
dlžníkovi. Je to v podstate právny inštitút, ktorý je určený na ochranu práv veriteľa. Vo vzťahu k dlžníkovi
sav§506Obch.zák.uvádzaoprávnenieveriteľaspolusodstúpenímodzmluvyoúvere„požadovať,aby
vrátil dlžnú sumu s úrokmi“. Toto ustanovenie týmto spôsobom upravuje účinky odstúpenia od zmluvy o

úvere,atoodlišnýmspôsobom,nežjetouvedenéužvovyššieoznačenýchvšeobecnýchustanoveniach
§ 351 Obch. zák., či v ust. § 48 ods. 2 Obč. zák.. Ustanovenie § 506 Obch. zák. v tomto zmysle vo
vzťahu k ustanoveniu § 351 Obch. zák. predstavuje špeciálnu právnu úpravu. Takýmto odstúpením
sa menia len podmienky, za ktorých je dlžník povinný svoju povinnosť splniť. Dlžník už ďalej nie je
povinný splniť dlh v lehotách a za podmienok dohodnutých v zmluve, ale na požiadanie veriteľa v plnom

rozsahu (celú dlžnú čiastku s úrokmi). Povinnosť vrátiť veriteľovi dlžnú čiastku s úrokmi aj po odstúpení
od zmluvy o úvere nepredstavuje sekundárny záväzok, ale záväzok pôvodný, ktorý sa odstúpením od
zmluvy „modifikoval“ vo svojej splatnosti. Povinnosť dlžníka pri aplikácii ust. § 506 zaplatiť úroky a dlžnú
sumu nezaniká. Podobné závery prijal napr. Najvyšší súd ČR vo svojich rozhodnutiach 33Cdo/113/2008,
32Cdo/2782/2009, 29Cdo/2606/2000, či 32Odo/420/2004.

35. Obchodný zákonník i Občiansky zákonník rešpektujú autonómiu vôle strán pri úprave následkov
odstúpenia od zmluvy. Ak to v zmluve nie je upravené inak, dôsledkom odstúpenia veriteľa od zmluvy
pri aplikácii ust. § 506 Obch. zák. je aj oprávnenie veriteľa požadovať vrátenie dlžnej sumy aj s úrokmi.
Požiadavka vrátiť poskytnuté prostriedky (dlžnú sumu), aj povinnosť platiť úrok z nevrátenej čiastky

úveru aj po odstúpení od zmluvy je preto opodstatnená, v opačnom prípade by sa veriteľ využijúc
oprávnenie dané mu zákonom, ktoré je dôsledkom porušenia povinností dlžníka dostal do horšieho
postavenia ako mal pred porušením povinností dlžníkom. Najvyšší súd ČR napr. vo svojich vyššie
označenýchrozhodnutiach32Cdo/2782/99,či33Cdo/113/2008konštatovalpráve,žezmyslomaúčelom
ustanovenia § 506 Obch. zák. je poskytnúť veriteľovi právny inštrument proti dlžníkovi, ktorý neplní

záväzok vrátiť veriteľovi poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky v dohodnutých splátkach a je v omeškaní
s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu než 3 mesiace. Veriteľ môže
od zmluvy o úvere odstúpiť a tým spôsobiť, že zaniknú jeho povinnosti, ktoré má podľa zmluvy voči
dlžníkovi. Ide o právny inštitút, ktorý je určený na ochranu práv veriteľa a jeho využitím sa preto veriteľ
nemôže ocitnúť v horšom právnom postavení, než v akom bol pred odstúpením od zmluvy. Takáto

názorová línia vyplýva aj z právnej teórie. Len ako príklad možno uviesť názor L.. C. C. a kolektívu v
komentári k Obchodnému zákonníku z vydavateľstva IURA EDITION, ročník 2005, 2. Diel na s. 336
alebo v X. komentári k Obchodnému zákonníku ročník 1998 na s. 834, z ktorého jednoznačne vyplýva,
že úrok z úveru je vlastne cena (odplata) za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, a pretomá dlžník zásadne platiť tento úrok za skutočnú dobu užívania, t.j. do doby skutočného vrátenia úveru
veriteľovi. Podobne závery vyplynuli i z dôvodov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 6Obo/283/2003
(uverejneného v ZSP 8/2007), podľa ktorých odstúpením od zmluvy o úvere nezaniká povinnosť dlžníka

vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, menia sa len podmienky, za ktorých je dlžník
povinný uvedenú povinnosť splniť.

36. Z týchto stanovísk vychádzali odvolacie senáty obchodnoprávneho kolégia tunajšieho súdu
vo svojich rozhodnutiach, napr. 14Co/41/2014-89 zo 04.11.2014, 14Co/108/2014-64 z 25.06.2015,

1Cob/34/2011-168 z 25.10.2011, 9Co/6/2014-212 z 05.05.2015, či iné. Neodlišujú sa tieto závery
ani od záverov rozhodnutí iných odvolacích súdov na Slovensku, na ktoré odkazuje odvolateľ (napr.
Krajský súd v Banskej Bystrici 13Co/628/2014, 43Co/19/2017, 43Co/28/2017, Krajský súd v Košiciach
5Co/250/2017, 5Co/257/2017, 5Co/311/2017, 5Co/32/2017, Krajský súd v Nitre 7Co/366/2017 alebo i
ďalšie).

37. Tak, ako je už uvedené vyššie, úrok je v podstate odplatou (cenou) za poskytnutie finančných
prostriedkov. Aktuálna vnútroštátna úprava o spotrebiteľských úveroch v ust. § 13 ods. 3 zák. č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch rieši otázku plnenia úrokov z úveru pri odstúpení od zmluvy
samotnýmspotrebiteľomzatamupravenýchpodmienok.Podľauvedenéhoustanovenia(jehovetyprvej)
ak spotrebiteľ uplatní právo podľa odseku 1, je povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo

dňa, keď sa spotrebiteľský úver začal čerpať, až do dňa splatenia istiny, a to bezodkladne a najneskôr
do 30 kalendárnych dní po odoslaní oznámenia o odstúpení od zmluvy veriteľovi.

38. Aj Zákon o spotrebiteľských úveroch teda v tomto ustanovení výslovne upravuje povinnosť zaplatiť
úrok (ako odplatu za poskytnutie finančných prostriedok) až do dňa splatenia istiny v prípade, že k

odstúpeniu zmluvy došlo úkonom spotrebiteľa.

39. Z uvedených dôvodov, ak zmluvne dohodnuté podmienky neupravujú inak, niet právneho dôvodu,
aby pri aplikácii ust. § 506 Obch. zák. neboli veriteľovi priznané úroky z úveru aj za čas po „zosplatnení
úveru“, teda po využití oprávnenia veriteľa odstúpiť od zmluvy pre porušenie povinností dlžníka. Využitím

právneho inštitútu, ktorý je určený na ochranu práv veriteľa ako vyplýva z ust. § 506 Obch. zák. sa
nemôže veriteľ ocitnúť v horšom právnom postavení, než v akom bol pred odstúpením od zmluvy.

40. Senát odvolacieho súdu aj v tejto veci dáva do pozornosti, že v zmysle ust. § 53 ods.1 Obč.
zák neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa,

ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. (napr. rozsudok Krajského súdu Prešov z 21.
novembra 2012, sp. zn. 18Co/109/2011). Systém ochrany spotrebiteľov zavedený Smernicou 93/13/
EHS (transponovanou do národného právneho poriadku) vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa
v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k tomu, že pristúpi na

podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah
(rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s.
I-4941, z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, ako aj zo 6. októbra 2009,
Asturcom Telecomunicaciones, C-40/08, Zb. s. I-9579). Vzhľadom na také znevýhodnené postavenie
jednej zo zmluvných strán článok 6 ods. 1 Smernice 93/13 zaväzuje členské štáty stanoviť, aby nekalé

podmienky „podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa". Ako vyplýva z judikatúry
ESD, ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu
zaviesť rovnosť (pozri rozsudky Mostaza Claro, Asturcom Telecomunicaciones, z 9. novembra 2010,
VB Pénzügyi Lízing, C-137/08, a z 15. marca 2012, L. H. L., C-453/10). S cieľom zabezpečiť úroveň

ochrany, ktorú chce Smernica 93/13 dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil, že tento nerovný stav
medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom
vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (vyššie uvedené rozsudky Océano Grupo Editorial
a Salvat Editores, Mostaza Claro, Asturcom Telecomunicaciones, , ako aj VB Pénzügyi Lízing). S
prihliadnutím na tieto zásady Súdny dvor niekoľkokrát rozhodol, že vnútroštátny súd má ex offo

posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacu do pôsobnosti smernice 93/13 a tým odstrániť
nerovnováhu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom (tiež vyššie uvedené rozsudky ESD).
Nepriznanie úrokov po realizácii oprávnenia veriteľa na „zosplatnenie úveru“ z dôvodov porušovania
povinnosti dlžníkom podľa názoru konajúceho odvolacieho senátu v predmetnej veci nie je odstránenímnerovnováhy medzi spotrebiteľom a dodávateľom (poskytovateľom úveru), ale dostáva poskytovateľa
úveru do horšieho postavenia, aké mal pred využitím oprávnenia na „zosplatnenie úveru“. Naopak
porušenie povinnosti dlžníka z úverovej zmluvy (vedúce k realizácii oprávnenia veriteľa od zmluvy

odstúpiť) ho dostáva do výhodnejšieho postavenia (nemusí ďalej veriteľovi plniť úroky), a tak akceptácia
záveru prijatého súdom prvej inštancie (s odkazom na názor v rozhodnutí KS v Prešove) by v konečnom
dôsledku mohla byť „nesprávnym návodom“ pre dlžníkov zlepšiť si „porušovaním povinnosti“ svoje
postavenie v úverovom vzťahu. Išlo by tak o situáciu zjavne neakceptovateľnú.

41. Odvolací súd je názoru, že súd prvej inštancie správne rozhodol, pokiaľ ide o nárok, ktorý v
prevyšujúcej časti zamietol, teda nepriznal žalobcovi sumu 3,62 Eur, ktorá pozostáva z nezaplatených
poplatkov za poistenie vo výške 2,36 Eur a kapitalizovaného úroku z omeškania vo výške 1,26 Eur, ktorý
mal vzniknúť z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru.

42. V súvislosti s uplatnenými poplatkami spolu s úrokmi žalobca poukazuje predovšetkým na príslušné

články všeobecných obchodných podmienok, ktoré majú byť súčasťou zmlúv uzavretých medzi bankou
a klientom, a tvoria časť ich obsahu.

43. Každá sporová strana má povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena, pokiaľ
má záujem byť v spore úspešná, pričom sa nemôže spoliehať na iniciatívu zo strany súdu. Pokiaľ teda

sporová strana nepredniesla dôkazy svedčiace jej nároku, neuniesla tak v konaní povinnosť tvrdenia a
unesenia dôkazného bremena.

44. Ak si žalobca žalobou uplatňoval aj nárok na zaplatenie poplatkov za poistenie vo výške 2,36 Eur
a kapitalizovaného úroku z omeškania vo výške 1,26 Eur, bol povinný preukázať nie len uzavretie

relevantnej zmluvnej podmienky so spotrebiteľom, ale aj to, či si spotrebiteľ uzavretie takejto podmienky
slobodne vyjednal. Súd prvej inštancie správne rozhodol, keď zamietol žalobu čo do uvedených súm.
Súd nebude nahrádzať úlohu žalobcu pri riadnom vyčíslení žalovanej sumy.

45. Podľa § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka, časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom

na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo
odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu
priložené.

46. Ako už bolo vyššie uvedené, žalobca ohľadom nároku na zaplatenie v súdnom konaní uplatnenej

pohľadávky odkazuje na VOP a Sadzobník. Ide o podmienky, ktoré vypracovala a presadzuje Prima
banka Slovensko, a.s.. Keďže ide o tzv. firemné podmienky, v prípade uzatvárania zmlúv so
spotrebiteľom, tieto musia byť ním individuálne dojednané, čo predpokladá aj ustanovenie § 53 ods.
2 OZ. Teda ide o také podmienky, s ktorými sa mal možnosť spotrebiteľ oboznámiť pred podpisom
zmluvy a mohol ovplyvniť ich obsah. V zmysle § 53 ods. 3 OZ, ak dodávateľ (v danom prípade

žalobca) nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa
nepovažujú za individuálne dojednané. Takéto podmienky, uvedené v spotrebiteľskej zmluve, ktoré
má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy, sa považujú
za neprijateľné podmienky (§ 53 ods. 4 písm. a/ OZ) a ich neprijateľnosť znamená zároveň ich
neplatnosť (§ 53 ods. 5 OZ). Teda v tejto súvislosti sa odvolací konštatuje, že VOP, na ktoré zmluva

odkazuje, nemožno považovať za individuálne dojednané, čo spôsobuje ich neprijateľnosť. Inými
slovami, individuálnosť ich dojednania nie je daná ani tým, že na VOP, prípadne na Sadzobník poplatkov
zmluva odkazuje. Nakoniec, neindividuálnosť dojednania VOP vyplýva aj z toho, že neboli nikým
podpísané ani odátumované.

47. Odvolací súd pri stotožnení sa so záverom súdu prvej inštancie o neunesení bremena tvrdenia a
dôkazného bremeno žalobcom vo vzťahu k ním uplatňovaným nárokom a z tohto dôvodu aj zamietnutia
žaloby v tejto časti, nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami žalobcu, ktoré
neboli spôsobilé privodiť zmenu právneho posúdenia veci a zmenu či zrušenie napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie.

48. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
v časti, v ktorej zamietol žalobu žalobcu na zaplatenie úrokov z úveru vo výške 17,90 % ročne zo
sumy 2.100,- Eur aj po vyhlásení predčasnej splatnosti celého úveru, t. j. za obdobie od 20.11.2015do zaplatenia nie je správne, preto ho musel odvolací súd podľa § 388 C.s.p. zmeniť tak, že žalobcovi
priznal právo na zmluvný úrok z úveru v uvedenej výške a žalovaného zaviazal na jeho úhradu tak, ako je
to uvedené vo výrokovej vete tohto rozhodnutia. Zmluvné dojednania neupravujú v prípade odstúpenia

od zmluvy v predmetnej veci nárok na úroky len do „zosplatnenia“.

49. V napadnutej zvyšujúcej časti o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti bol odvolací súd názoru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, a preto odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust.
§ 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správny potvrdil.

50. Pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo čiastočne zmenené, bolo úlohou odvolacieho súdu
rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. Výrok o náhrade trov
konania bol predmetom prieskumu odvolacím súdom ako výrok tzv. súvisiaci s napadnutým výrokom o
zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. Treba uviesť, že záver o prisúdení náhrady trov v prvoinštančnom
konaní v plnom rozsahu nebol v podstate žiadnou zo sporových strán namietaný. Pretože na základe

zmeňujúceho rozhodnutia neúspech žalobcu s uplatneným nárokom bol len v pomerne nepatrnej časti,
odvolací súd pri aplikácii ust. § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 262 ods. 1 C.s.p. rozhodol o priznaní
nároku na náhradu trov konania žalobcovi úspešnému v konaní proti žalovanému v rozsahu 100 %.

51. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393

ods. 2 posledná veta C.s.p., § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).