Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, August 25, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/23/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111223986
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1111223986.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Mgr. Ing. U. X., bývajúceho v D., D. X, proti žalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné
námestie 13, o 39.907,07 eur s príslušenstvom, vedenej Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn.
12C/69/2012, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. februára 2015 sp.
zn. 2Co/431/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) zhora označeným rozsudkom potvrdil rozsudok
Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) z 24. apríla 2013

č. k. 12C/69/2012-102, ktorým došlo k zamietnutiu žaloby a nepriznaniu náhrady trov konania žalovanej;
okrem toho tiež žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Takýto svoj rozsudok odôvodnil
vecnou správnosťou preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie, majúc za to, že správnym
bol jeho názor o nesplnení zákonných podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci. Žalobca totiž nepreukázal už vznik škody, ak jednoznačne nepreukázal
existenciu pohľadávky, ktorej nevymožiteľnosť mala byť spôsobená postupom súdu prvej inštancie,

ktorú ale popierala dlžníčka žalobcu (dnes už neexistujúca obchodná spoločnosť LIVAK PLAST, s. r. o.,
Bratislava, Pri Dynamitke 11, z obchodného registra vymazaná 27. mája 2010, ďalej len „dlžníčka“) i
správca jej konkurznej podstaty. Obdobne bolo namieste stotožnenie sa so záverom prvoinštančného
súdu o chýbajúcej príčinnej súvislosti medzi jeho postupom (podľa žalobcu nesprávnym) a vznikom
škody (tu rozumej, ak by bola preukázanou). Príčinou nevymožiteľnosti pohľadávky žalobcu totiž
nebol postup prvoinštančného súdu (spočívajúci v prvotnom vydaní platobného rozkazu v prospech

žalobcu, ukladajúceho povinnosť dlžníčke a jeho opatrení doložkou právoplatnosti, v následnom zrušení
platobného rozkazu aj uznesenia prvoinštančného súdu o prerušení konania a do tretice v neschopnosti
dokončiť konanie vedené žalobcom proti dlžníčke vecne - tu pre zánik žalovanej), ale vyhlásenie
konkurzu na majetok dlžníčky, jeho následné zrušenie pre nedostatok majetku a výmaz dlžníčky z
obchodného registra v spojitosti s popretím pohľadávky žalobcu správcom konkurznej podstaty dlžníčky
a nepodaním žalobcom žaloby o určenie popretej pohľadávky. Žalobca okrem toho v čase pred

vyhlásením konkurzu na majetok dlžníčky a po obdržaní ním exekučného titulu súceho na exekučné
vymoženie pohľadávky (v období od 14. februára 2004 do 7. decembra rovnakého roka) nepodal návrh
na vykonanie exekúcie, a preto ani nemala význam jeho námietka potrebou zisťovania, či dlžníčka pred
vyhlásením konkurzu disponovala majetkom spôsobilým na uspokojenie žalobcovej pohľadávky; dôvodil
tiež odvolací súd, ktorý napokon v prípade námietky nerozhodnutím o uplatnených úrokoch z omeškania
poukázal na to, že ani táto nebola dôvodnou, ak zamietnutie žaloby v celom rozsahu sa týkalo i tejto

časti predmetu konania.2. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Navrhol
zrušenie rozsudkov súdov oboch nižších inštancií (ďalej tiež len „nižšie súdy“) s vrátením veci na
ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Dovolanie odôvodnil odňatím mu (postupom oboch nižších súdov)

možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ v spojení s § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/
Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s.
p.“). Oba dovolaním napádané rozsudky považuje za nepresvedčivé a arbitrárne (nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov), nakoľko sa dôsledne a ústavne konformne nevysporiadali s otázkou majetkových
pomerov dlžníčky v čase podania žaloby proti takejto osobe (keď rozhodujúcimi neboli pomery v

čase po skončení konkurzného konania), hoci v čase podania žaloby, vydania platobného rozkazu aj
jeho nesprávneho opatrenia doložkou právoplatnosti dlžníčka mala nehnuteľný majetok spôsobilý na
uspokojenie judikovanej pohľadávky. To obdobne platí aj v prípade námietky neúplnosťou (vadnosťou)
protokolácie oboma nižšími súdmi a nevysporiadaním sa nimi s otázkou uplatneného úroku z omeškania
(?). Konanie v prvej inštancii bolo podľa dovolateľa zaťažené i tzv. inou vadou, predstavovanou
nevykonaním listinných dôkazov spôsobom predpísaným v ust. § 129 ods. 1 O. s. p., rozhodnutia oboch

nižších súdov sú potom tiež založené na nesprávnych skutkových zisteniach aj právnom posúdení veci
a i vykonané dokazovanie nie je úplné.

3. Žalovaná dovolací návrh nepodala.

4. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej len „C.
s. p.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci
k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy z prechodného ustanovenia §
470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže však dovolanie tu bolo podané ešte

pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho
v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení O. s. p. Dôvodom pre takýto postup je
nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C. s. p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a
právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych
očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy

procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a 2 C. s. p.), ako aj o potrebe ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).

5. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie bolo podané včas, na to oprávnenou osobou, po preskúmaní
prípustnosti dovolania dospel k záveru, že toto žalobca nasmeroval proti takému rozhodnutiu, proti

ktorému nie je prípustné a je tak potrebné ho odmietnuť.

6. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa
(§ 236 ods. 1 O. s. p.). Občiansky súdny poriadok upravoval prípustnosť dovolania proti rozsudku
odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.

7. Podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. bolo dovolanie prípustné proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu (odsek 1); proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho
súdu vysloveného v tejto veci (odsek 2) a proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ak odvolací
súd vyslovil vo výroku prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, alebo ak šlo o potvrdenie rozsudku, ktorým bola podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. vyslovená
neplatnosť zmluvnej podmienky (odsek 3).

8. Dovolaním v prejednávanej veci nie je napádaný zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale rozsudok
potvrdzujúci. Najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, a preto ani nemohol vysloviť záväzný právny

názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť. Rozsudok odvolacieho súdu napokon nemá ani
znaky žiadneho z rozsudkov uvedených v ust. § 238 ods. 3 O. s. p. Dovolanie preto podľa § 238 ods.
1 až 3 O. s. p. prípustným byť nemohlo.

9. Dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v

ktorom bol dovolaním napádaný rozsudok vydaný, došlo k niektorej z procesných vád zakladajúcich tzv.
zmätočnosť konania podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Toto ustanovenie pripúšťalo dovolanie proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v
konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemalprocesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a/alebo g/

rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Nie je pritom relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii niektorej takejto vady, ale len zistenie
(záver) dovolacieho súdu, že k tejto vade skutočne došlo.

10. Dovolateľ procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. netvrdil a

existencia žiadnej z týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.

11. Najvyššiemu súdu teda ostávalo len posúdiť, či je dôvodnou tá námietka dovolateľa, podľa ktorej mu
mal odvolací súd (resp. i súd prvej inštancie) svojim postupom v tejto veci odňať možnosť konať pred
súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) tým, že svoje rozhodnutie (-a) dostatočne neodôvodnil (-i) - urobil

(-) ho (ich) nepreskúmateľným (-i).

12. Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté
stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v

zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho
poriadku“.

13. Pri vyjdení z práve priblíženého stanoviska má dovolací súd za to, že obsah spisu v prejednávanej
veci nedáva žiaden podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť vyššie citovanej právnej
vety. Dovolaním napádaný rozsudok odvolacieho súdu (ako primárny predmet dovolacieho prieskumu)
totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská účastníkov konania
(dnes strán sporu - pozn. najvyššieho súdu) k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania,

obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení.
Treba mať pritom na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí
jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich
organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia
súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a

stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej
stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

14. Špecificky k odvolacím a následne i dovolacím námietkam žalobcu v prejednávanej veci sa pritom
žiada uviesť predovšetkým to, že dovolateľovi nejde prisvedčiť v tom, žeby sa nižšie súdy argumentačne

nevysporiadali s otázkou existencie majetku dlžníčky v čase začatia konania, v ktorom malo dôjsť k
nesprávnemu postupu (vzatému za základ žaloby o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci). V ich odpovedi na otázku, ktorý čas tu bol právne významný, treba vidieť aj odpoveď na súvisiacu
otázku opačnú (ktorý čas právne významným nie je); najmä ale za objektívne presvedčivý (navzdory
inému názoru dovolateľa) aj zodpovedajúci hľadisku argumentačnej logiky bolo treba považovať záver o

nemožnosti usudzovania na existenciu nepretrhnutej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym postupom,
v ktorom sa videla tzv. škodná udalosť a vznikom škody, ktorej náhrady sa domáhal žalobca. Ak by
totiž nesprávnym postupom malo byť zrušenie platobného rozkazu, prisudzujúceho žalobcovi voči jeho
dlžníčke pohľadávku, rozhodne nie zanedbateľný čas (viac než dva a pol roka) potom, čo bol platobný
rozkaz opatrený doložkami právoplatnosti a vykonateľnosti, pokračovanie v konaní o žalobe žalobcu

voči jeho dlžníčke a skončenie takéhoto konania bez vydania rozhodnutia vo veci samej, v žiadnom
prípade nemohlo byť ponechaným bez povšimnutia neprikročenie žalobcom k exekučnému vymáhaniu
prisúdenej pohľadávky v čase, v ktorom na to disponoval spôsobilým podkladom (platobným rozkazom
opatreným príslušnými doložkami, o ktorých správnosti nebol ešte dôvod pochybovať) a v ktorom
zároveň behu exekučného konania nebránilo vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníčky (ku ktorému

prišlo až takmer rok po vydaní platobného rozkazu). Práve takéto opomenutie totiž vytvorilo priestor
pre až neskoršie popieranie pohľadávky žalobcu v konkurznom konaní (tu bez ohľadu na to, do akej
miery toto malo byť preukázaným v prejednávanej veci), ale aj pre rovnako až neskoršie spochybnenie
správnosti doložiek právoplatnosti a vykonateľnosti na platobnom rozkaze (až v roku 2006) - pričomk jednému i druhému prišlo až v čase, v ktorom už možnosť uspokojenia žalobcu z majetku dlžníčky
bola podstatne menej pravdepodobnou než možnosť, že sa tak naopak nestane. Označenie (dovolaním
aj odvolaním) za nesprávny úradný postup už opatrenia platobného rozkazu doložkou právoplatnosti a

vykonateľnosti (tu por. č. l. 113, 147 a 148 spisu) bolo potom z pohľadu snahy dovolateľa presvedčiť
o potrebe zisťovania majetkových pomerov dlžníčky už v čase pred skončením konkurzného konania
vedeného na majetok takejto osoby celkom kontraproduktívnym, nakoľko pri disponovaní žalobcom len
platobným rozkazom bez akejkoľvek doložky by o judikovaní jeho pohľadávky spôsobom umožňujúcim
exekúciu nemohla byť reč vôbec. Ani argumentácia o rozhodnosti už času začatia konania žalobcu

proti jeho dlžníčke (pre zisťovanie majetkových pomerov dlžníčky) nebola v skutočnosti ničím iným, než
pokusom tvrdiť, že začatie tzv. sporového konania a vydanie v ňom rozhodnutia vyhovujúceho žalobe
je prakticky to isté (čo by ale dovedené ad absurdum znamenalo, že každá žaloba doručená súdu
je dôvodnou a súdy sú tu iba na to, aby takúto skutočnosť potvrdili). Napokon žalobca, namietajúci
tiež údajným nevysporiadaním sa oboch nižších súdov s otázkou úrokov z omeškania, podľa všetkého
prehliadol tú časť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ktorou sa poukazovalo na zamietnutie

žaloby ako celku, pričom ako osobe s vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa (pre ktoré
v tejto veci už v čase začatia dovolacieho konania, rovnako ako ani neskôr nevznikla potreba trvať na
zastúpení dovolateľa advokátom, tu por. § 241 ods. 1 vetu druhú O. s. p. a § 429 ods. 2 písm. a/ C. s. p.)
mu muselo byť známe, že úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), na ktoré s výnimkou ich zažalovania s

inou pohľadávkou než tou, ku ktorej patria (o aký prípad tu ísť nemalo) musí platiť to, čo na pohľadávku
samotnú (čiže dôvody zamietnutia žaloby o tzv. istinu dopadajú aj na úroky z omeškania bez toho, aby
to bolo potrebné pri odôvodňovaní rozhodnutia výslovne zdôrazňovať).

15. Dovolateľ preto nedôvodne argumentoval, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný;

pričom za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to,
že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka; ale len to, že ho neodôvodnil
objektívne uspokojivým spôsobom (o aký prípad tu ale nešlo).

16. Pokiaľ dovolateľ namietal, že postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov pre

rozhodnutie nebol správny, dovolací súd tu uvádza, že v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti
skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi
najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/
O. s. p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/ 2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho
súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/ 2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo

38/2012). Ak aj k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, táto nezakladá procesnú vadu
konania uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., ale má nanajvýš „len“ charakter tzv. inej vady konania s
možným následkom v podobe nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.).

17. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky

navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v
rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (v tejto súv. por. § 120 ods. 1 O. s. p., resp. i dnešnú
úpravu z ustanovení §§ 132 a 185 C. s. p.) a nie účastníkov konania (strán sporu). Postup súdu, ktorý v
priebehukonanianevykonalvšetkyúčastníkomnavrhovanédôkazyalebovykonalinédôkazynazistenie
skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods.

1 písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať (tu opäť
por. R 37/ 1993 a R 125/1999).

18. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd
nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu

nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p.
nezakladá (tu por. napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).

19. Aj keď súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným prostriedkom takým
spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza taktiež „len“ k tzv. inej, v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p.

neuvedenej vade (tu por. napr. uznesenie najvyššieho súdu v jeho veci sp. zn. 3 Cdo 266/2009).

20. Dovolateľ v dovolaní uplatnil aj dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s.
p. (súdom nižších stupňov vyčíta, že konanie pred nimi trpí inou vadou, ktorá mala za následoknesprávne rozhodnutie veci a ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení vecí); k
týmto námietkam však dovolací súd odkazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej k dovolacím
dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. by bolo možné prihliadať len v prípade

procesne prípustného dovolania, čo ale nie je tento prípad (tu napokon por. napr. R 54/2012 a niektoré
ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo
68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 102/2012 či 7 Cdo 116/2013). Z uvedeného plynie, že
na dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. (i keby bol prípadne namieste záver o
ich opodstatnenom uplatnení) dovolací súd nemohol v tomto konaní prihliadať.

21. Vzhľadom k tomu, že dovolanie žalobcu v prejednávanej veci nebolo prípustné podľa § 238 O. s. p.,
nebol dôvod na konštatovanie výskytu žalobcom tvrdenej procesnej vady uvedenej v § 237 ods. 1 písm.
f/ O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 ods. 1 O. s. p., dovolaciemu
súdu neostávalo iné, než dovolanie ako procesne neprípustné odmietnuť (§ 447 písm. c/ C. s. p.) bez
toho, aby skúmal vecnú správnosť napádaného rozsudku odvolacieho súdu.

22. O náhrade trov dovolacieho konania bolo potom rozhodnuté podľa § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s
§ 256 ods. 1 C. s. p., keď výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinil neprípustným
dovolaním žalobca, žalovanej však v takomto konaní preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť)
nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí

(tu dovolací súd), mal rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek
tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že to tak nie
je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce 1. rozhodnutie v rámci rozhodnutia
končiaceho konanie len o nároku na náhradu a 2. až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o
výške náhrady (v tejto súv. por. § 262 ods. 1 a 2 C. s. p.) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení

otázky nároku na náhradu a naopak taký zmysel postráda, ak výsledkom uvažovania o nároku na
náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (u jednej preto, že ju na to
nedisponuje výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo sú tu
dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady).

23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.