Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 17, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/84/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114212537
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8114212537.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcov: 1. F. D., Š. X, XXX XX F. -
A. Š., X. P. D., Š. X, XXX XX F. - A. Š., právne zastúpení Mgr. Zuzanou Novákovou, advokátkou so
sídlom v Prešove, Slovenská 84, IČO: 37 796 305, proti žalovanej: D. P., S. XXX/X, XXX XX O., právne
zastúpená JUDr. Petrom Ličákom, advokátom so sídlom v Kapušanoch, Záhradná 19/468, IČO: 37 943
065, o bezdôvodné obohatenie, o odvolaní žalobcov a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č. k. XXC/XXX/XXXX-XXX zo dňa 11. júna 2018, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žaloba v prevyšujúcej časti

zamietnutá a vo výroku o náhrade trov konania.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol:

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v 1.rade sumu vo výške 0,67 € spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5,25 % ročne z tejto sumy od 01.05.2014 až do zaplatenia.

V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v 2.rade sumu vo výške 0,33 € spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5,25 % ročne z tejto sumy od 01.05.2014 až do zaplatenia.

V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobcovi v 1.rade a žalobcovi v 2.rade nárok na náhradu trov konania voči žalovanému nepriznáva.

Výrok rozsudku odôvodnil tým, že žalobcovia sa domáhali, aby súd prvej inštancie uložil žalovanému
zaplatiť žalobcovi sumu 479,10 eur spolu s 5,25 % ročným úrokom z omeškania od 1.5.2014 až do
zaplatenia a žalobcovi v 2. rade vo výške 239,55 eur spolu s 5,25 % ročným úrokom z omeškania od
1.5.2014. Žalobu odôvodnili tým, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti - parcela reg. „B.“ č.
XXX/X o výmere 302 m2, v k. ú. Nižná Šebastová, zapísanej na LV č. XXXX a to žalobca v 1. rade v

podiele 2/3 k celku a žalobca v 2. rade v podiele 1/3 v pomere k celku. Časť tejto parcely v rozsahu
71 m2 užíva bez právneho dôvodu žalovaný tým, že na nej stojí budova, ktorá slúži na prevádzkovanie
podnikateľskej činnosti. Ide o stavbu súp. č. XXXX, vedenú na LV č. XXXX, ktorej výlučným vlastníkom
je žalovaný. Parcela žalobcov, ktorá je zastavaná, má v reg. „I.“ parc. č. XXXX, ku ktorej nie je LVzaložený. Vyplýva to zo znaleckého posudku vypracovaného v konaní na Okresnom súde Prešov sp.
zn. XXC/XX/XXXX. Žalobcovia majú vypracovaný znalecký posudok G.. H. Q. č. X/XX. Na základe
záverov znaleckého posudku je všeobecná hodnota nehnuteľnosti 46,50 eur za m2 a pre výpočet

hodnoty nájmu ako aj bezdôvodného obohatenia to činí 5,061 v za m2 na rok. Pri celkovej výmere
pozemku 71 m2 predstavuje ročné nájomné podľa záveru znalca 359,33 eur. Žalobcovia následne citujú
§ 451 OZ a dodávajú, že bezdôvodné obohatenie žalujú za obdobie dvoch rokov, a to za obdobie od
01.05.2012do30.04.2014,čospolupredstavujesumu718,66eur.Nazaplatenietejtosumybolžalovaný
písomne vyzvaný s tým, že lehota splatnosti pohľadávky uplynula 30.04.2014. Z tohto dôvodu si úroky

z omeškania uplatňuje od 01.05.2014. Žalovaný v rámci procesnej obrany poukazoval na to, že jeho
stavba sa nachádza na pozemku žalobcov a predmetom prenájmu je prenájom pozemku zastavaného
stavbou na poľnohospodárske účely do 24.6.1991, a preto sa takáto nájomná zmluva riadi zákonom
č. 504/2003 Z. z.. Nesúhlasí s výškou bezdôvodného obohatenia určeného v žalobe žalobcami. Súd
prvej inštancie vec správne posúdil podľa § 1 zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych
pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov, podľa

§ 10 ods. 1 tohto zákona a podľa § 451 ods. 1,2, § 456 a § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Konštatoval, že vo veci je nesporné, že vlastníctvom stavby na cudzom pozemku dochádza k vzniku
bezdôvodného obohatenia na úkor vlastníka(ov) pozemku. Obdobně lze posuzovat případy užívání
stavby na cizím pozemku bez právního důvodu. K obohacení vlastníka stavby dochází už ze samotného
titulu vlastnického práva, které zakládá jeho oprávnění stavbu užívat. Je pak výlučně věcí jeho

rozhodnutí, zda bude stavbu užívat sám nebo ji bezplatně či úplatně přenechá jinému. Proto je správný
závěr, že povinnost poskytovat náhradu vlastníku pozemku, na němž stojí stavba, stíhá vlastníka stavby
bez ohledu na to, jakým způsobem své vlastnické právo realizuje. Ze stejných důvodů není podstatné ani
to, zda užívání stavby přináší zisk, případně komu - NS ČR sp. zn. XX E. XXXX/XXXX. Čo sa týka výšky
bezdôvodného obohatenia a charakteru budovy žalovaného stojacej na cudzom pozemku a právneho

režimu prípadného nájmu rozhodujúceho aj pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia zdôraznil,
že sa v celom rozsahu odvoláva na skôr citované rozsudky Okresného súdu Prešov sp. zn. XXC/XX/
XXXX a Krajského súdu v Prešove sp. zn. XXCo/XX/XXXX, pričom zdôraznil, že tieto boli predmetom
prieskumu Ústavného súdu SR, ktorý vo veci sp. zn. G. Ú. XXX/XXXX ústavnú sťažnosť smerujúci voči
nim odmietol. Ústavný súd SR v tomto uznesení v bode 11 uviedol, že: „Podľa názoru Ústavného súdu

treba závery všeobecných súdov považovať za dostatočné a presvedčivé, nejavia sa ako arbitrárne
ale ani ako zjavne neodôvodnené. Treba uviesť, že všeobecné súdy dostatočným spôsobom vysvetlili,
že kým do 31.12.2007 predmetný pozemok nebol poľnohospodárskym pozemkom v zmysle zákona o
nájme poľnohospodársky pozemok, zatiaľ v dôsledku novelizácie s účinnosťou od 01.01.2008 už bolo
potrebné považovať pozemok za poľnohospodársky, a to v dôsledku toho, že bol zastavaný stavbou na

poľnohospodárskeúčely,ktorábolapostavenádo24.06.1991.Uvedenounovelizácioudošlokrozšíreniu
právnej definície pozemkov považovaných za poľnohospodárke pozemky. Preto sa javí ako logické,
že pri ustálení výšky bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej (ktoré sa v zásade rovná výške
nájomnéhopožadovateľnéhovprípade,akbydošlokuzavretiuzmluvyonájme)bolopotrebnévzhľadom
na legislatívnu zmenu z cenového hľadiska rozlišovať medzi obdobím do 31.12.2007 a obdobím od

01.01.2008.“ Súd prvej inštancie poukázal v odôvodnení aj na judikatúru Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. XXOdo/XXX/XXXX a XXCdo/XXXX/XXXX. Ďalej zdôraznil, že kým otázka určenia obvyklej ceny
nájmu je otázkou skutkovou (určenou zväčša znaleckým posudkom), určenie výšky bezdôvodného
obohatenia je otázkou právnou majúcou samozrejme zväčša základ v znaleckom posudkom určujúcom
obvyklú cenu nájmu. Na základe uvedeného súd pristúpil k výške určenia bezdôvodného obohatenia

nasledujúcim spôsobom. Podľa znaleckého posudku citovaného v rozsudku Okresného súdu Prešov sp.
zn. XXC/XX/XXXX ako aj rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. XXCo/XX/XXXX bola všeobecná
hodnota nájmu za 1m2 plochy zastavanej stavbou žalovaného určená vo výške 0,415 eur za rok.
V posudzovanom prípade sa bezdôvodné obohatenie požadovalo za obdobie dvoch rokov, preto
bezdôvodného obohatenie predstavuje výšku 0,830 eur za dva roky. Vzhľadom na to, že je známou

skutočnosť, že hodnota nehnuteľností ako aj ich nájmu v priebehu času stúpala (spomenutý znalecký
posudok sa týkal obdobia rokov 2008 - 2009), zvýšil súd hodnotu výšky bezdôvodného obohatenia
za požadované obdobie zo sumy 0,830 eur za dva roky na sumu 1 eur. Následne túto sumu rozdelil
v pomere veľkosti spoluvlastníckych podielov tak, že žalobcovi v 1. rade prislúcha suma 0,67 eur a
žalobcovi v 2. rade suma 0,33 eur. Z týchto súm priznal aj úroky z omeškania podľa § 563 OZ, § 517

ods. 1,2 OZ a podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. XX/XXXX, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka - výška úroku z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Žalobca požadoval úroky z omeškania od 01.05.2014 v súlade s výzvou na plnenie vykonanou podľa §563OZ.ZákladnáúrokovásadzbaECBbolaktomutodňuvovýške0,25%,čo predstavujeprávonaúrok
z omeškania vo výške 5,25% ročne. Ďalej uviedol, že nepristúpil k vypracovaniu znaleckého posudku
navrhovaného žalovaným, keďže tento znalecký posudok žalovaný navrhol ako dôkaz, pričom zo strany

žalobcov iný dôkaz ako dôkazy predložené listinami navrhované na vykonanie neboli. V prejednávanej
veci vzhľadom k predmetu konania považoval súd za absolútne nehospodárne jednak z hľadiska trov
konania (cena znaleckého posudku je niekoľko sto eur) a jednak z hľadiska skončenia veci v primeranej
lehote vypracovávať nový znalecký posudok, keďže mal k dispozícii znalecký posudok v rovnakej veci
akurát za iné obdobie, a zároveň mal k dispozícii právne vyriešenie predbežnej otázky v tom zmysle, že

sa má postupovať pri určovaní výšky bezdôvodného obohatenia z do úvahy prislúchajúcej ceny nájmu
postupom podľa zákona č. 504/2003 Z.z. Súd preto postupoval tak ako je vyššie uvedené, primerane
zvýšil výšku bezdôvodného obohatenia a znalecký posudok nevykonal. O trovách konania rozhodol
podľa § 255 ods. 1 CSP, § 257 CSP, § 262 ods. 1 CSP a konštatoval, že konanie o určenie výšky
bezdôvodného obohatenia je konaním, v ktorom výška plnenia závisí od znaleckého posudku a úvahy
súdu. V takýchto konaniach treba stále vychádzať z toho, že úspech žalobcu je daný úspechom v

základe nároku. Napriek uvedenému však súdu vidí dôvody hodné osobitného zreteľa v tom, že žalobca
požadoval premrštenú sumu napriek znalosti o rozsudku OS Prešov sp. zn. XXC/XX/XXXX, a preto mu
nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia a to proti výroku, ktorou bola žaloba zamietnutá.

Namietali, že nesúhlasia s prijatým záverom prvostupňového súdu, lebo pri aplikácii zákona má
súd vychádzať z objektívneho teleologického výkladu zákona, teda podľa toho, čo zákon sleduje a
aký má cieľ. Samotná dôvodová správa k zákonu č. 504/2003 Z. z. uvádza, že súkromnoprávneho
hľadiskaniejerozhodujúceadministratívnoprávnezačleneniepozemkuanidruhpozemkovevidovaných
v katastri nehnuteľnosti, ale skutočné hospodárske využitie pozemku. Táto právna úprava rozlišuje

nájom pozemku na poľnohospodárske účely a nájom pozemku na poľnohospodárske účely pri
prevádzkovaní podniku. Cieľom zákona je stabilizovať dlhodobý nájom poľnohospodárskej pôdy a
ide o právnu normu, ktorá dopĺňa všeobecnú úpravu nájomnej zmluvy špeciálnymi ustanoveniami a
to osobitne prenájom pozemku na poľnohospodárske účely a nájom pozemku na poľnohospodárske
účely pri prevádzkovaní podniku vrátane nájmu podniku alebo jeho časti. Zákon zohľadňuje špecifiká

predmetu a účel poľnohospodárskych a lesných nájmov. Úmyslom zákonodarcov v danom prípade
teda bol poskytnúť zvýšenú ochranu nájomcom, vzhľadom na zohľadnenie špecifík predmetu a účelu
poľnohospodárskych a lesných nájmov, vzhľadom na podporu hospodárneho využívania potenciálu
poľnohospodárskej a lesnej pôdy a za účelom podpory intenzívnej ekonomickej podpory výrobcov.
Výklad tejto právnej normy prvoinštančným súdom je preto nesprávny. Žalovaná nemôže v žiadnom

prípade požívať zvýšenú ochranu, ktorá vzťahuje len na využívanie poľnohospodárskej pôdy na
poľnohospodársky účel a nájom pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku tak,
aby bol využitý potenciál poľnohospodárskej a lesnej pôdy. Skutočnosť, že na predmetnom pozemku sa
žiadna poľnohospodárska výroba dlhodobo nevykonávala a žalovaná neprevádzkuje poľnohospodársky
podnik, je pritom dostatočne preukázané z predložených listinných dôkazov. Samotná skutočnosť, že

predmetný pozemok bol zastavaný stavbou, ktorú užívalo PD ako jedáleň, resp. kancelárie do 24.6.1991
nie je tou relevantnou skutočnosťou, na základe ktorej by mal prvoinštančný súd prijať svoj právny
záver. Jednak tento fakt nespĺňa požiadavku zákona o stavbe postavenej na poľnohospodárske účely
v rozhodnom období, teda do 24.6.1991, ak by bol prijatý opačný výklad podľa § 7 a 9 cit. zákona,
musí byť súčasne splnená podmienka, že pozemok slúži na vykonávanie poľnohospodárskej činnosti

riadnym spôsobom. Zároveň podľa § 17 cit. zákona je nájomca, teda v danom prípade žalovaná,
povinný prevádzkovať podnik vo vlastnom mene bez možnosti prenechať tento do podnájmu. Toto
ustanovenie má za úlohu chrániť subjekty vykonávajúce poľnohospodársku prvovýrobu, nie však
subjekty, ktoré v priestoroch bývalých poľnohospodárskych družstiev vykonávajú podnikateľskú činnosť
s tým, že nehnuteľnosti sú prevedené na fyzickú osobu, ktorá nie je podnikateľom. Žalovaná ako fyzická

osoba vlastniaca budovu na pozemku žalobcov nemá oprávnenie na podnikanie, ani nevykonávala
žiadnu činnosť v poľnohospodárstve, čo absolútne vylučuje aplikáciu zákonnej regulácie vzťahov medzi
stranami sporu. Zákon ukladá povinnosť, aby nájomca prevádzkoval podnik vo svojom mene, čo zjavne
a jednoznačne v tomto prípade neplatí. Kancelárie v budove postavenej sčasti na pozemku žalobcov sú
prenechané do podnájmu v cene cca. 25 až 27 eur za m2/rok a asfaltové plochy za 1,6 eur za m2/rok/

no vlastníkovi pôdy prináleží podľa rozsudku 0,0014875 eur za m2/rok. Takéto rozhodnutie je v hrubom
rozpore so zásadou dobrých mravom, v zmysle ktorej je nutné vykladať zákon. Poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. XCo/XX/XXXX kde bola riešená rovnaká problematika, s tým že išlo
o pozemok pod stavbou „Vnútrozávodné komunikácie hospodárskeho dvora Nižná Šebastová“, ktorýbol rovnako postavený do 24.6.1991 a v tejto veci prijal odvolací súd argumentáciu žalobcov, pričom
vlastníkom tejto stavby bol podnikateľský subjekt. Poukázal na skutočnosti vyplývajúce z uvedeného
rozhodnutia odvolacieho súdu najmä v bodoch 13 až 20 citovaného rozsudku, so závermi ktorého

sa plne stotožňuje. Namietali, že konajúci súd nemohol byť viazaný citovaným rozhodnutím vo veci
vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. XXC/XX/XXXX podľa § 193 CSP, ďalej že súd
prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s odlišným záverom Krajského súdu v Prešove XCo/XX/XXXX
ohľadom rovnakej skutkovej situácie. V tomto prípade teda nemožno aplikovať túto argumentáciu
minimálne bez zaoberania sa odlišným rozhodnutím iného senátu súdu rovnakého stupňa. Navrhli, aby

odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že zaviaže žalovanú zaplatiť žalobcovi
v 1. rade 478,43 eur a žalobkyni v 2. rade 239,22 eur, obom s úrokom z omeškania vo výške 5,25 %
ročne z priznanej istiny od 1.5.2014 do zaplatenia a priznal žalobcom voči žalovaným nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

3. Proti napadnutému rozsudku podala odvolanie aj žalovaná, a to proti výroku o trovách konania.

Namietala, že súd mal rozhodnúť podľa § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak mala strana vo veci
úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Namietala, že žalobcovia žalovanú
sumu určili podľa znaleckého posudku G.. H. Q. Č.. X/XX, ktorý tvoril prílohu žaloby a nachádza sa v
súdnom spise. Museli však vedieť v čase podania žaloby, že cena určená ZP G.. Q. je premrštená (aj
vzhľadom na iné konania, ktoré vedú žalobcovia proti žalobcovi za vydanie BO za iné obdobia, ktoré

prebiehajú na OS PO už od r. 2009, a v ktorých použili pri žalobe ZP G.. Q. - v týchto konania dal
súd opäťovne vyhotoviť ZP, ktoré určili oveľa nižšiu výšku BO - žalobcovia ale aj v r. 2014 opäť použili
ZP G.. Q.). Aj na tieto skutočnosti mal súd prihliadať pri rozhodovaní o trovách konania. Žalobca v 1.
rade mal v spore úspech v časti zaplatenia 0,67 eur zo žalovanej sumy 479,10 eur, teda v rozsahu
0,14 % a žalovaný vo zvyšných 99,86 %. Žalovaný v 2. rade mal v spore úspech v časti 0,33 eur zo

žalovanejsumy239,55eur,tedavrozsahu0,14%ažalovanývozvyšných99,86%.Úspechžalovaného,
ktorý prevyšuje úspech žalobcov v 1. a 2. rade je 99,72 %. Súd mal správne rozhodnúť, že žalobca
v 1. rade je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 99,72 %, o ktorých výške bude
rozhodované samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Žalobkyňa v 2. rade je povinná
nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 99,72 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným

uznesením po právoplatnosti rozsudku. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie v napadnutom rozsahu
zmenil tak, že prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 99,72 % alternatívne, aby
rozhodnutie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. Poukázala na to, že žalobcovia prostriedky
procesného útoku uplatnili až po vyhlásení uznesenia o dokazovaní za skončené, a preto odvolací súd
podľa § 153 a § 366 CSP by nemal na nich prihliadnuť, pričom zdôraznila, že tieto mohli žalobcovia
predložiť už skôr, ak by konali starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Poukázala
na nález Ústavného súdu SR č. k. XX Ú. XXX/XXXX z 20.1.2010 a na uznesenie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. XCdo XXX/XXXX z 29.4.2010 ako aj XCdo XX/XXXX z 31.1.2012. Ďalej ku konaniu XXC/XX/
XXXX uviedli, že v prípade tohto sporu a ich sporu sa jedná o identické prípady:
- žalobcovia a žalovaný - rovnakí
- predmet sporu: vydanie BO za užívanie pozemku bez právneho dôvodu tým, že na pozemku stojí
stavba vo vlastníctve žalovaného

Jedná sa teda o identické konania, v ktorých sa riešia tie isté právne a skutkové otázky. Súd prvej
inštancie vec správne posúdil podľa nálezu ÚS SR č. k. XX Ú. XXX/XXX a uznesení NS SR sp. zn.
XCdo/XXX/XXXX a sp. zn. XCdo/XX/XXXX a podľa záverov uvedených v rozsudku OS PO XXC/XX/
XXXX zo dňa 27.11.2015 a rozsudku KS PO sp. zn. XXCo/XX/XXXX zo dňa 26.6.2017.

5. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s ust. § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470
ods. 1,2 CSP bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny.

6. V danom prípade nebolo sporným bezdôvodné obohatenie žalovanej na úkor žalobcov, spornou bola
výška bezdôvodného obohatenia, teda či je potrebné určiť podľa zákona č. 504/2003 Z. z. v znení
účinnom od 1.1.2008, alebo podľa všeobecných predpisov.7. Z ust. § 1 ods. 2 tohto zákona „pozemok na účely tohto zákona je taký pozemok,
ktorý je poľnohospodárskou pôdou alebo časť tohto pozemku, pozemok zastavaný stavbou na
poľnohospodárske účely do 24.6.1991 ako aj iný pozemok prenechaný na poľnohospodárske účely

alebo časť tohto pozemku; ustanovenia osobného predpisu tým nie sú dotknuté“. To znamená, že za
splnenia podmienok, § 1 ods. 2 a § 16 zákona o nájme poľnohospodárskych pozemkoch (v prípade ak
je pozemok vedený v evidencii nehnuteľnosti katastra nehnuteľnosti na liste vlastníctva, môže sa tento
pozemok spravovať s ustanoveniami tohto zákona, pokiaľ je zastavaný stavbou na poľnohospodárske
účely, postavenou do 24.6.1991). Z vykonaného dokazovanie nesporne a jednoznačne vyplynulo, čo

konštatoval aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, že stavby, ktorých vlastníčkou je žalovaná,
sú postavené na pozemkoch, ktorých vlastníkmi sú žalobcovia a za ktoré si uplatňujú nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia a sú stavbami, ktoré boli postavené v lehote do 24.6.1991. Ide o stavbu, ktorá
bola využívaná na poľnohospodársku výrobu, z toho dôvodu poukazujúc na ust. § 1 ods. 2 zákona o
nájme poľnohospodárskych pozemkov je nevyhnutné konštatovať, že výška nájomného, resp. v danom
prípade výška bezdôvodného obohatenia sa bude určovať podľa § 10 tohto zákona. Predmetné stavby

spĺňajú charakter stavieb uvedených v tomto ustanovení po prijatí novely s účinnosťou od 1.1.2008, t.j.
ide o pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24.6.1991. Neobstojí preto odvolacia
námietka žalobcov, že majú nárok na všeobecné nájomné, keďže žalovaná ako vlastníčka stavby
nemá oprávnenie na podnikanie, ani nevykonáva žiadnu činnosť v poľnohospodárstve. Odvolací súd
konštatuje, že v danom prípade bolo potrebné výšku nájomného v súlade s ust. § 1 ods. 2 zákona

o nájme poľnohospodárskych pozemkov určovať podľa § 10 tohto zákona. Stavba žalovanej spĺňa
charakteristiku stavby uvedenej v tomto ustanovení po prijatí novely s účinnosťou od 1.1.2008, t.j. ide
o pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24.6.1991. Správnosti vyššie uvedeného
záveru odvolacieho súdu nasvedčuje aj uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 10.11.2011 sp. zn. G.
Ú. XXX/XXXX, v ktorom sa rieši sťažnosť sťažovateľky týkajúca sa vydania bezdôvodného obohatenia

za užívanie pozemku zastavaného stavbou, na ktorý sa vzťahuje režim zákona č. 504/2003 Z. z..
Sťažovateľka namietala aplikáciu ustanovení zákona o nájme poľnohospodárskych pozemkov s tým,
že regulácia nájomného je protiústavná. Ústavný súd SR sťažnosť sťažovateľky odmietol konštatujúc
správnosť záverov všeobecných súdov o aplikácii zákona o nájme poľnohospodárskych pozemkov.

8. Odvolací súd poukazujúc na vyššie uvedené závery ako aj závery súdu prvej inštancie, na ktoré v
celom rozsahu poukazuje, rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej zamietavej časti ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Súd prvej inštancie sa vysporiadal s námietkami žalobcov,
svoje závery odôvodnil, uviedol z akých úvah pri svojom rozhodovaní vychádzal. Dokazovanie vykonal
v potrebnom rozsahu a vec po právnej stránke správne posúdil.

9. Čo sa týka odvolania žalovanej vo vzťahu k tretiemu výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej
inštancie rozhodol o trovách konania, súd poukazuje na argumentáciu súdu prvej inštancie uvedenú
v bode 14.1. s ktorou sa plne stotožňuje. V súlade s vysloveným názorom rozhodol podobne aj o
trovách odvolacieho konania podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 2 CSP. Zásadu

úspechu veci možno uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské
právo) alebo od znaleckého posudku. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovanej, že žalobcovia
mohli predvídať názor súdu prvej inštancie, pretože rozhodovacia prax súdov je rôzna. Z z toho dôvodu
nepriznal sporovým stranám ani nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

10. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).