Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, October 18, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/117/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3508201877
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Cisárová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:3508201877.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ C., 2/ X. a 3/ L. všetkých bývajúcich v O.,
zastúpených JUDr. Tiborom Bickom, advokátom so sídlom v Považskej Bystrici, Dukelská 972/7-3, proti
žalovaným 1/ Z. bývajúcemu v O. zastúpenému JUDr. Vladimírom Fraňom, advokátom so sídlom v
Novom Meste nad Váhom, Haškova 18, 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group,
so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, vedenom na Okresnom súde Nové Mesto

nad Váhom pod sp. zn. 7 C 151/2008, o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy, o dovolaní
žalovanej 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo 7. júla 2015 sp. zn. 6 Co 810/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcom 1/ až 3/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 15. januára 2014
č. k. 7 C 151/2008-294 I. zastavil konanie v časti o uloženie povinnosti žalovaným 1/ a 2/ spoločne
a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 16 292,24 €, žalobcovi 2/ sumu 8 146,28 € a žalobkyni 3/
sumu 17 108,64 €, II. žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1/
nemajetkovú ujmu vo výške 70 000,- € do 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku s tým, že splnením
povinnosti jedným z nich zaniká v tomto rozsahu povinnosť druhého, III. žalovaným 1/ a 2/ uložil

povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 2/ nemajetkovú ujmu vo výške 100 000,- € do
3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku s tým, že splnením povinnosti jedným z nich zaniká v tomto
rozsahu povinnosť druhého, IV. žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalobkyni 3/ nemajetkovú ujmu vo výške 100 000,- € do 3 mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku s
tým, že splnením povinnosti jedným z nich zaniká v tomto rozsahu povinnosť druhého, V. vo zvyšnej časti
žalobu zamietol, VI. žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom 1/ až 3/

náhradu trov konania vo výške 16 736,33 € k rukám ich právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku s tým, že splnením povinnosti jedným z nich zaniká v tomto rozsahu povinnosť druhého.

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcov 1/ až 3/ a žalovaných 1/ a 2/
rozsudkom zo 7. júla 2015 sp. zn. 6 Co 810/2014 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch
II., III., IV. a VI. potvrdil s tým, že uložené povinnosti sú povinní splniť žalovaní 1/ a 2/. Zároveň im uložil

aj povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ až 3/ náhradu trov odvolacieho konania vo výške 1 100,11 € na účet
ich právneho zástupcu do 3 dní.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 2/ dovolanie. Namietala v ňom, že zo
strany súdu prvej inštancie opakovane došlo k pochybeniu pri doručovaní písomností v rámci konania.
Konkrétne jej nebolo doručené napr. odvolanie žalovaného 1/ proti uzneseniu zaplatiť spoločne a

nerozdielne súdny poplatok alebo vyjadrenie žalovaného 1/ k žalobe zo 14. augusta 2008. S poukazom
na rozhodnutie ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike a Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky vo veci sp. zn. 3 Cdo 466/2014 mala za to, že vyššie uvedeným postupom súdu jej bola
celkom zjavne odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Ďalej uviedla,
že z rozhodnutia Súdneho dvora (ďalej len „SD“) vo veci C 22-12 Haasová vyplýva, že povinné

poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné vo veci samej.
Zdôrazňovala, že zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla(ďalejlen„ZoPZP“)vustanovení§4ods.2podávataxatívny

výpočet prípadov, ktoré podliehajú poistnému krytiu, pričom pod pojem škoda neumožňuje subsumovať
náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcu z § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Mala za to, že v teórii
aj v judikatúre je otázka diferenciácie pojmov náhrady škody, resp. škody na zdraví a nemajetkovej
ujmy jednoznačne vyriešená. Odvolací súd však nepochopiteľne a viac menej výlučne s dogmatickou
odvolávkou na rozsudok SD vo veci C 22-12 Haasová a údajne eurokonformný výklad, skonštatoval
opak, a to bez toho, aby relevantne a presvedčivo konfrontoval svoje závery so závermi súdov najvyššej

inštancie a aby sa vysporiadal s námietkami, ktoré v konaní uplatňovala. Bola toho názoru, že zo strany
odvolacieho súdu išlo o výklad vnútroštátneho práva contra legem. Taktiež vytýkala odvolaciemu súdu,
že i napriek jej výslovnej žiadosti sa opomenul vyjadriť k možnosti pripustenia dovolania v zmysle §
238 ods. 3 O.s.p. Rozhodnutie odvolacieho súdu preto považovala za arbitrárne a nepreskúmateľné. Z
uvedených dôvodov žiadala rozsudky oboch nižších súdov zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie.

4. Žalobcovia 1/ až 3/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie

o dovolaní (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas žalovaná 2/, v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.) a za ktorú koná jej zamestnanec so zodpovedajúcim
právnickým vzdelaním (§ 429 ods. 2 písm. b/ C.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443
C.s.p.) skúmal, či je podané dovolanie procesne prípustné.

6. Najvyšší súd vychádzajúc z ustanovení § 470 ods. 1, 2 C.s.p., s prihliadnutím na základné princípy
obsiahnuté v čl. 2 ods. 1, 2 a čl. 3 ods. 1 C.s.p., posudzoval podmienky prípustnosti dovolania
podľa právneho stavu účinného ku dňu jeho podania (k 14. septembru 2015), teda podľa príslušných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

7. Vzhľadom na to, že dovolaním je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdený a nejde o rozsudok, ktorý by mal znaky uvedené v ustanoveniach § 238 ods.
2 a 3 O.s.p., bolo by dovolanie žalovanej 2/ prípustné iba vtedy, ak by konanie, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo, malo niektorú z vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. Takúto vadu konania
ale dovolací súd nezistil.

8. Pokiaľ žalovaná 2/ namietala, že jej súd prvej inštancie nedoručil vyjadrenie žalovaného 1/ k žalobe
zo 14. augusta 2008 (poznámka dovolacieho súdu: takto datované vyjadrenie sa v spise nenachádza,
žalovaná 2/ mala zrejme na mysli jeho podanie z 11. júla 2008, doručené súdu prvej inštancie 15.
júla 2008), čím jej odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., dovolací

súd sa s týmto jej názorom nestotožňuje. V danom prípade totiž nešlo o vyjadrenie protistrany, t.j.
niektorého zo žalobcov, ale žalovaného 1/, ktoré ani neobsahovalo žiadnu takú argumentáciu, ktorá by
vyznievala v neprospech žalovanej 2/ a vyvolávala tak potrebu jej ho doručiť. Žalovaný 1/ v ňom iba
uviedol, že sa so žalobou nestotožňuje, výšku uplatňovanej nemajetkovej ujmy označil za maximálne
nadhodnotenú a nedostatočne podloženú s tým, že v priebehu dokazovania bude potrebné odborne

objasniť najmä psychické následky na zdraví žalobcov. Nedoručením tohto vyjadrenia žalovanej 2/ preto
nemohlo dôjsť k porušeniu princípov rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, na dôslednej aplikácii
ktorých je založené rozhodnutie ESĽP vo veci Trančíková ako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3
Cdo 466/2014 z neho vychádzajúce.

9. K tvrdeniu žalovanej 2/, že jej nebolo doručené odvolanie žalovaného 1/ proti uzneseniu súdu prvej
inštancie z 15. januára 2014 č. k. 7 C 151/2008-304, ktorým bolo obom žalovaným uložené zaplatiť
spoločne a nerozdielne súdny poplatok za žalobu, dovolací súd uvádza, že vytýkaný postup súdu prvej
inštancie sa predmetu tohto dovolacieho konania netýka. Odvolací súd totiž napadnutým rozsudkomrozhodoval vo veci samej a o trovách konania, nie však o poplatkovej povinnosti žalovanej 2/. Keďže ani
prípadný nesprávny postup súdu prvej inštancie v súvislosti doručovaním odvolania proti predmetnému
uzneseniu by nemohol mať na výsledok konania vo veci samej žiaden vplyv, dovolací súd sa touto

argumentáciou žalovanej 2/ ďalej nezaoberal.

10. V spojitosti s námietkou žalovanej 2/ týkajúcou sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia
dovolací súd poukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra
2015, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod č. 2/2016 a ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho
súdneho poriadku“. Druhá časť tejto právnej vety predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa
výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu
neobsahujevôbecžiadneodôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdny
systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej,
že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

11. V danom prípade žalovaná 2/ považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za nepreskúmateľné
predovšetkým v jeho časti týkajúcej sa otázky, či náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je krytá
povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
a teda či žalovaná 2/ je v spore pasívne vecne legitimovaná. Keďže odvolací súd sa v zmysle § 219
ods. 2 O.s.p. v tejto časti stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach

naň poukázal, pri skúmaní toho, či svoje závery pri riešení uvedenej otázky riadne odôvodnil, bolo
potrebné vychádzať aj z dôvodov obsiahnutých v rozhodnutí súdu prvej inštancie. Tento súd pri výklade
pojmu škoda na zdraví vychádzal zo záverov SD vo veciach C- 22/12 Haasová a C-277/12 Drozdovs, v
zmysle ktorých povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej

nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo
vo veci samej. Poukázal na to, že i najvyšší súd (hoc išlo len o stanovisko člena senátu) vyslovil v
tejto spojitosti svoj právny názor eurokonformným spôsobom, keď uviedol, že komunitárne právo chápe
škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje majetkovú škodu aj nemajetkovú
škodu. Dospel preto k záveru, že z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej

osoby vyvolaný prevádzkou motorového vozidla sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková
ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou
formou podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za
škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ ZoPZP. Odvolací súd, stotožňujúc sa s týmto právnym
názorom súdu prvej inštancie doplnil, že vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva a najmä

ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať
vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby
dosiahol výsledok stanovený touto smernicou. Poukázal tiež na rozhodnutie SD vo veci C-300/10
Marques Almeida, podľa ktorého zámerom smerníc nie je harmonizácia režimov zodpovednosti za
škodu, ale členské štáty sú stále oprávnené upraviť režim zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorových vozidiel. Táto ich voľnosť je však obmedzená tým, že druhá smernica, ktorá
dopĺňa prvú smernicu, stanovuje povinné krytie niektorých škôd, medzi ktoré patrí najmä ujma na zdraví
v určitých minimálnych sumách. Podľa SD sa pritom pod pojmom ujma na zdraví má rozumieť akákoľvek
ujma, ak jej náhrada vyplýva na základe zodpovednosti poisteného za škodu z vnútroštátneho práva
uplatniteľného v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak

fyzickú, ako aj psychickú traumu. SD na základe týchto svojich úvah dospel k záveru, že medzi škody,
ktoré sa musia z povinného poistenia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí aj
nemajetková ujma, ak možno náhradu tejto ujmy požadovať podľa vnútroštátneho práva. Je pritom
zjavné, že vnútroštátne právo v Slovenskej republike takúto možnosť priznáva. Odvolací súd k tomu
ďalej dodal, že spoločenská potreba a súdna prax, vzhľadom na komunitárnu úpravu v tzv. motorových

smerniciach, ale najmä po rozhodnutí o prejudiciálnych otázkach SD vo veci C-22/12 Haasová, dospela
k záveru, že je potrebné ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a/ ZoPZP interpretovať extenzívne a zabezpečiť
náhraduajzazásahdoprávanarodinnýživotanasúkromie.Zmyslomacieľompoisteniazodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je totiž pokryť z poistenia náhradu ujmy vnajširšom význame slova. Riziko vzniku škôd pri prevádzke dopravných prostriedkov je veľmi vysoké a
nemá žiadnu logiku obmedzovať poistné plnenie a prenášať ho na plecia osôb, ktoré práve za účelom
nepredvídateľných situácií sa nechali, resp. sa nemohli povinne zmluvne poistiť a ktoré ani ekonomicky

nezvládnu zaplatenie náhrady vzniknutej ujmy. Vo zvyšnej časti odôvodnenia sa odvolací súd ešte
podrobne zaoberal výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a otázkami týkajúcimi sa náhrady trov
konania.

12. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade obsah

spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa v posudzovanej veci uplatnila druhá časť právnej vety
vyššie spomenutého stanoviska, nakoľko odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje náležité
vysvetlenie dôvodov, na ktorých tento súd založil svoje rozhodnutie, ako aj postačujúce sa vysporiadanie
s odvolacími námietkami žalovanej 2/. V spojitosti s nevyjadrením sa odvolacieho súdu k možnosti
pripustenia dovolania podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolací súd uvádza, že ak účastník konania podal
návrh na vyslovenie prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia, odvolací súd nebol povinný

ho akceptovať a s týmto návrhom sa vysporiadať. Posúdenie prípustnosti dovolania z uvedeného
dôvodu bolo totiž iba na úvahe odvolacieho súdu, ktorá so zreteľom na požiadavky kladené na
odôvodnenie rozsudku ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. nemusela byť zdôvodnená [k tomu porovnaj
nálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyzo6.októbra2010sp.zn.II.ÚS348/08,ktorýboluverejnený
v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod poradovým (publikačným)

číslom 54/2010]. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu preto v žiadnom prípade nemožno označiť
za nepreskúmateľné alebo arbitrárne, ako to tvrdí žalovaná 2/.

13. Z obsahu podaného dovolania je zrejmé, že žalovaná 2/ namietala aj nesprávne právne posúdenie
veciodvolacímsúdom(§241ods.2písm.c/O.s.p.).Nesprávneprávneposúdenievecijesícerelevantný

dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne
právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia
najvyššiehosúdu,napríkladsp.zn.1Cdo62/2010,2Cdo97/2010,3Cdo53/2011,4Cdo68/2011,5Cdo
44/2011,6Cdo41/2011,7Cdo26/2010a8ECdo170/2014).Nejdetotižovadukonaniauvedenúv§237
ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci

prípustnosť dovolania. Keďže v danom prípade žalovaná 2/ uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 241 ods.
2 písm. c/ O.s.p. v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, dovolací súd nemohol podrobiť napadnutý
rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

14. Vzhľadom na to, že prípustnosť v danej veci podaného dovolania nevyplýva z ustanovení § 238

O.s.p.avadykonaniapodľa§237ods.1O.s.pvdovolacomkonanínevyšlinajavo,najvyššísúdodmietol
dovolanie žalovanej 2/ ako procesne neprípustné (§ 447 písm. c/ C.s.p.).

15. Žalobcom 1/ až 3/ vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalovanej 2/, ktorá v dovolacom konaní
úspech nemala (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.). Najvyšší súd však žalobcom 1/ až 3/

náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože im žiadne trovy nevznikli.

16. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.