Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 20, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/319/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717210884
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5717210884.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej

a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci žalobcu: L. R., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX/XX, XXX XX K., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Gallo, s.r.o.,
so sídlom Jilemnického 4012/30, 036 01 Martin, IČO: 36 715 352, proti žalovanému: PROFI CREDIT
Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpenému
Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO:
47 233 516, v konaní o určenie, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 85001221791 na 1.500 € a č.
8500121792na750€súbezúročnéabezpoplatkov,naodvolaniežalovanéhoprotirozsudkuOkresného

súdu Martin, č.k. 10Csp/172/2017-154 zo dňa 22.8.2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd určil, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 8500121791
a Úverová zmluva č. 8500121792, ktorú uzatvoril žalobca ako dlžník so žalovaným ako veriteľom dňa
6.7.2015, sú bezúročné a bez poplatkov. Žalobcovi priznal

proti žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Z vykonaného dokazovania
považoval za preukázané, že strany sporu uzatvorili Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 8500121791
a Úverová zmluvu č. 8500121792 dňa 6.7.2015. Zároveň uzatvorili Dohody o poskytovaní služieb k
úverovým zmluvám. Po preskúmaní úverových zmlúv súd zastal názor, že tieto musia byť bezúročné a
bez poplatkov, nakoľko v čase, keď ich žalobca podpisoval, nebola mu známa tak základná náležitosť
vyžadovaná ustanovením § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z., akou je termín splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov a nebol mu známy ani údaj, ktorý je vyžadovaný ustanovením § 9 ods.

2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, teda doba trvania zmluvy a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Zároveň sa súd stotožnil s názorom žalobcu, že RPMN
bola nesprávne vypočítaná, nakoľko súčasťou výpočtu RPMN mala byť aj odplata za poskytovanie tzv.
doplnkovej služby, ktorá bola u úverovej zmluvy č. 8500121791, spolu vo výške 1.234,44 € (inak 2,54
% zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu poplatku za poskytnutie úveru) a u druhej zmluvy
č. 8500121792 v celkovej výške 617,40 € (inak tiež 2,54 % zo sumy schváleného úveru zníženého
o sumu poplatku za schválenie úveru). Z rozpisu vzorca RPMN pre obidve zmluvy, ktoré žalovaný

pripojil do súdneho spisu na č.l. 25 a 26, je zrejmé, že pri výpočte RPMN toho ktorého úveru veriteľ
vychádzal vždy len z výšky splátky, ktorá bola dohodnutá a pozostávala z istiny a úroku, avšak nie
z celkovej sumy, ktorú musel mesačne dlžník platiť a ktorá obsahovala aj alikvótnu časť odplaty za
poskytovanie doplnkových služieb podľa dohôd o poskytovaní služieb, ktoré sa viazali k tej ktorejúverovej zmluve. Práve dohodami o poskytnutí doplnkových služieb, ktoré sa viazali k tej ktorej úverovej
zmluve, sa podľa presvedčenia súdu veriteľ snažil obísť ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch
a tiež ustanovenia o výške limitovanej odplaty za poskytovanie finančných prostriedkov spotrebiteľovi.

Konal tak v rozpore s ust. § 9 ods. 7 vtedy platného zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010
Z.z. Zastal názor, že práve týmto spôsobom sa veriteľ snažil získať neprimerane vysokú odplatu za
poskytnutie finančných prostriedkov a preto aj náklady na takúto službu mali byť zahrnuté do výpočtu
RPMN podľa § 19 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v platnom znení. Naviac žalovaný ani na výzvu
súdu, ani na námietku žalobcu, nepreukázal, akým spôsobom preveroval bonitu klienta, teda žalobcu,

pred uzavretím úverových zmlúv. Uvedené považoval za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z.z., v nadväznosti na čo oba spotrebiteľské úvery považoval za úvery bez úrokov
a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/, d/ zákona č. 129/2010 Z.z. v platnom znení). O trovách konania
rozhodol s poukazom na úspech žalobcu v spore a ustanovenie § 255 CSP.

2. Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie žalovaný. Nestotožnil sa so

závermi okresného súdu týkajúcich sa zahrnutia nákladov podľa dohody o poskytnutí služieb do RPMN.
Uvedené závery považoval za predčasné, nakoľko z vykonaného dokazovania nevyplýva skutočnosť, že
uzavretiedohôdbolopovinnéprezískanieúveru.Vtejtosúvislostipoukazovalnaust.§2písm.g)zákona
č. 129/2010 Z.z. v platnom znení s tým, že do výpočtu celkových nákladov sa nezapočítajú náklady,
ktorévyplývajúzdojednanínepredstavujúcichpodmienkuprezískanieúveru.Zuvedenéhojednoznačne

vyplýva, že do RPMN sa započítava odplata za služby výlučne v prípade, ak boli podmienkou získania
úveru, čo v tomto prípade splnené nie je, nakoľko ide o dobrovoľné služby, čo zreteľne a jasne vyplýva z
článku I., bod 2 každej z dohôd. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici, č.k. 43CoSr/1/2018 z 27.3.2018. Žalovaný skúmal schopnosť žalobcu splácať oba úvery, pričom
údaje o tomto skúmaní sú zaznamenané v tzv. hodnotení dlžníka, kde sa uvádza výška príjmu, výdavky,

voľné zdroje. Naviac z hodnotenia dlžníka č. 850012792 vyplýva aj zhrnutie záväzku z predchádzajúcej
zmluvy. Oba dokumenty žalobca vlastnoručne podpísal, čiže o nich vedomosť mal a má a preto jeho
tvrdenie o neskúmaní jeho schopnosti splácať úver považuje žalovaný za účelové. Žiadal, aby odvolací
súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu, prípadne rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu
žalobcu zamietol.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného sa plne stotožnil s odôvodnením rozhodnutia zo strany
prvoinštančného súdu a žiadal rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní

a súc viazaný odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa
§ 385 CSP a contrario odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako správne postupom
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

5. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd vykonal vo veci dostatočné

dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie
náležitým, vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. Byť by i odvolací súd na podklade výsledkov
vykonaného dokazovania považoval záver okresného súdu o tom, že si žalovaný pri uzatvorení
úverových zmlúv nepreveril bonitu žalobcu ako klienta za nesprávne skutkové zistenie, pre záver o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru postačuje absencia čo i len jednej náležitosti podľa

§ 9 ods. 2 písm. a/ až l/, s/, z/ a aa/ zákona č. 129/2010 Z.z. (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona). Odvolací
súd sa plne stotožnil s konštatáciou okresného súdu o tom, že v danom prípade v oboch úverových
zmluvách bol nesprávne uvedený údaj o výške RPMN, nakoľko pri výpočte RPMN toho ktorého úveru
veriteľ vychádzal vždy len z výšky splátky, ktorá bola dohodnutá a pozostávala z istiny a úroku, avšak
nie z celkovej sumy, ktorú musel mesačne dlžník platiť a ktorá obsahovala aj alikvótnu časť odplaty za

poskytnutie doplnkových služieb, ktoré sa viazali k tej ktorej úverovej zmluve.

6. Pokiaľ i žalovaný v podanom odvolaní namietal, že uzatvorenie dohôd o poskytovaní doplnkových
služiebnebolopodmienkouposkytnutiaúveru,jepotrebnéuviesť,ževzhľadomnapredmetdojednaných
doplnkových služieb tak, ako bol v oboch zmluvách vymedzený, je možné predpokladať, že tieto dohody

žalovaný podsunul žalobcovi ako spotrebiteľovi pri uzatváraní úverových zmlúv bez toho, aby mu
vysvetlil nevyhnutnosť a potrebu uzatvorenia takejto dohody a to, aké konkrétne výhody z poskytovania
dohodnutých doplnkových služieb pre spotrebiteľa ako dlžníka z úverových zmlúv vyplývajú. Ak by
sa tak stalo, je otázne, či by vôbec žalobca ako dlžník takéto dohody so žalovaným uzatvoril, a toi vzhľadom na výšku odplaty, ktorá bola dojednaná za poskytnutie služby a ktorá predstavovala u
obidvoch úverových zmlúv 2,54% zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu poplatku za poskytnutie
úveru, čo u prvej zmluvy č. 8500121791 znamenalo sumu vo výške 1.234,44 € a u druhej zmluvy č.

8500121792 617,40 €. V tejto súvislosti správne prvoinštančný súd poukázal na súlad uzatvorených
dohôd o poskytovaní doplnkových služieb s ust. § 9 ods. 7 vtedy platného Zákona o spotrebiteľských
úveroch č. 129/2010 Z.z. a na to, že v prípade oboch dohôd o poskytovaní služieb sa zaviazal žalovaný
ako veriteľ a poskytovateľ danej služby poskytovať za fixne stanovenú odplatu služby, ktoré sa javia
ako úplne nadbytočné alebo úplne samozrejmé a takýmto spôsobom sa snažil získať neprimerane

vysokú odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov, resp. si dohodnutú odplatu v podobe úrokov za
poskytnutie finančných prostriedkov týmto spôsobom navýšiť. Na podklade uvedeného správne okresný
súd ustálil, že náklady na poskytovanie služieb mali byť zahrnuté do výpočtu RPMN podľa § 19 ods. 2
zákona o spotrebiteľských úveroch. V prípade oboch zmlúv RPMN nemala byť počítaná z výšky úveru
uvedeného v zmluve, ale zo sumy reálne poskytnutých finančných prostriedkov po odpočítaní poplatkov
za doplnkovú službu.

7. V nadväznosti na uvedené v ostatnom sa stotožniac s odôvodnením rozhodnutia zo strany
prvoinštančného súdu, odvolací súd toto ako správne postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
Žalobcovi ako úspešnej strane v spore priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

8. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)