Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Friday, August 17, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/83/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116212427
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 08. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116212427.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov
JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v spore žalobcu: N. E., A.. XX.XX.XXXX, W. F., P.
A. X, zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 163/66,
proti žalovanému: Consumer Finance Holding, a.s., so sídlom Hlavné námestie 12, Kežmarok, IČO:
35923130, zastúpený: Beňo & partners Advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Poprad, Námestie sv.

Egídia 93, o primerané finančné zadosťučinenie s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Prešov zo dňa 15.02.2017 č.k. 11C 204/2016-37 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Pokračuje v konaní s právnym nástupcom spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s, so sídlom Hlavné
námestie 12, 060 01 Kežmarok, IČO: 35 923 130, dňa 01.01.2018 vymazaná z Obchodného registra, a
to so spoločnosťou Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO:
31 320 155 ako žalovaným.

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že
žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobou zo dňa 14.06.2016 sa domáhal podľa

§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa primeraného finančného zadosťučinenia
vo výške 500 Eur, ako aj úrokov z omeškania 8% ročne z uvedenej sumy odo dňa nasledujúceho po
dni doručenia žaloby žalovanému. Žalobu odôvodnil tým, že v konaní vedenom na tomto súde pod sp.
zn. 25C/103/2015, kde bol žalobca v postavení spotrebiteľa bol úspešný, keďže zo žalovanej sumy
1993,52 Eur súd priznal veriteľovi len 802 Eur. Súd mal totiž za to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
uzavretá medzi stranami neobsahuje rozčlenenie splátok na istinu, úrok a poplatky. Žalovaný podľa jeho

názoru nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď od neho požadoval plnenie, na ktoré nemal nárok.
Poukázal na sankčnú, ale aj relutárnu funkciu uplatneného nároku a žiadal prihliadnuť tiež na to, že
znášal stav právnej neistoty a že mu hrozila finančná strata vo výške 1191,52 Eur.
3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil pre nesplnenie zákonných predpokladov v zmysle § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z.z. V súdnom konaní 25C/103/2015 si totiž neuplatnil právo žalobca, ale žalovaný titulom
nezaplatenej pohľadávky. Vo výroku rozhodnutia nebolo konštatované, že zmluva je bezúročná a bez

poplatkov a žalobca mal v predchádzajúcom spore len čiastočný úspech. Podľa názoru žalovaného
nie je možné v právnom štáte poskytnúť právo v podobe finančnej náhrady ako nemajetkovej ujmy
subjektu,ktorýsivedomeneplnísvojezáväzkovoprávnepovinnostiamuselsibyťvedomý,žežalovanýv
súlade so svojimi oprávnenými záujmami pristúpi k vymáhaniu pohľadávky voči žalobcovi. Poukázal tiež
na to, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a tvrdenou jeho právnou
neistotou.

4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého v spore vedenom
na tomto súde pod sp. zn. 25C/203/2015 si spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. uplatnila vočižalobcovi nárok na zaplatenie 1.993,52 Eur s úrokmi z omeškania od XX.XX.XXXX a to na základe
zmluvy o pôžičke uzavretej dňa XX.XX.XXXX.
5. Žalobca (v pôvodnom konaní žalovaný) v písomnom vyjadrení súhlasil so žalobou len čiastočne a

to ohľadom sumy 802 Eur. Poukázal na to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje povinnú
náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. a preto úver je potrebné považovať za
bezúročnýabezpoplatkovýpodľa§11ods.1písm.a/citovanéhozákona.Keďžeúvermubolposkytnutý
vo výške 3.000 Eur a on doposiaľ veriteľovi uhradil 2.198 Eur, nárok je dôvodný len vo výške rozdielu
týchto súm.

6. V spise 25C/103/2015 sa nachádza zmluva o pôžičke č. XXXXXXX, z ktorej vyplýva, že jej účastníci si
dohodli poskytnutie úveru vo výške 3.000 Eur za celkové náklady spotrebiteľa 1.336,20 Eur. Dohodnutá
bola ročná úroková sadzba 29% a ako termín konečnej splatnosti je uvedený máj 2014. Žalobca sa
zaviazal úver splatiť 36 mesačnými splátkami po 120,45 Eur, takže celkovo mal zaplatiť veriteľovi
4.336,20 Eur.
7. Ako vyplýva z bodu VIII. zmluvy jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky, s ktorými bol

klient oboznámený.
8. Podľa bodu 6.1 VOP veriteľa klient je povinný riadne a včas splácať poskytnutú pôžičku v pravidelných
mesačných splátkach v sume a termínoch určených splátkovým kalendárom, ktorý je neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy.
9. Podľa bodu 6.2 VOP pokiaľ nie je v splátkovom kalendári alebo v zmluve alebo VOP stanovené inak,

sú splátky splatné do 20.dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci.
10. Rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 25C/103/2015-33 zo dňa 24.9.2015 bol žalobca zaviazaný
zaplatiť žalovanému sumu 802 Eur s úrokmi z omeškania 9% ročne od XX.XX.XXXX do zaplatenia
v 60 Eur mesačných splátkach. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Dospel totiž k záveru, že
predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje rozčlenenie jednotlivých splátok na istinu, úroky

a poplatky a z toho dôvodu je potrebné úver považovať za bezúročný a bezpoplatkový. Žalobcovi bol
poskytnutý úver vo výške 3.000 Eur, doposiaľ zaplatil veriteľovi 2198 Eur a preto súd zaviazal žalobcu len
na zaplatenie dlhu vo výške 802 Eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Tento rozsudok nadobudol
právoplatnosť 19.11.2015.
11. Podľa § 3 ods. 5 tretej vety zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa spotrebiteľ, ktorý na súde

úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenia práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
12. V predchádzajúcom konaní 25C/103/2015 žalobca nepochybne bol v postavení spotrebiteľa, pričom
súd v rozsudku konštatoval porušenie zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch pri uzavretí

zmluvy o spotrebiteľskom úvere medzi žalobcom a žalovaným ako veriteľom. Porušenie zákona
spočívalo v nerozčlenení mesačnej splátky na istinu, úrok a poplatky s poukazom na § 9 ods. 2 písm.
k/ citovaného zákona. Žalobca tak, hoci podľa zmluvy mal veriteľovi zaplatiť ešte 1.993,52 Eur, podľa
rozsudku v dôsledku záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru práve pre neuvedenie spornej
náležitosti zmluvy, bol zaviazaný k úhrade len 802 Eur.

13. Každé súdne rozhodnutie musí spĺňať predovšetkým atribút spravodlivosti, keďže princíp
spravodlivosti predstavuje najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a dokonca mal by mať aj prioritu
pred zákonom. V praxi sa preto aplikuje tzv. H. formula, ktorej autorom je nemecký právny teoretik a
filozof, v zmysle ktorej ak rozpor medzi zákonom a spravodlivosťou dosiahne tak neznesiteľnej miery,
potom zákon musí ako nenáležité právo ustúpiť.

14. Práve kvôli posúdeniu uplatneného nároku cez túto základnú hodnotu je potrebné posúdiť uplatnený
nárok a v tej súvislosti ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, ktoré je potrebné vyhodnotiť eurokomformným výkladom. Spotrebitelia v súdnych sporoch
často sa dožadujú spomínaného výkladu s odkazom na právne normy EÚ a rozhodnutia európskych
súdov. Eurokomformný výklad sa však má použiť nielen vtedy ak je na prospech spotrebiteľa, ale aj v

opačnom prípade.
15. V čase predchádzajúceho súdneho rozhodnutia súdna prax ohľadom posúdenia spornej náležitosti
zmluvy nebola jednotná. Danou problematikou sa neskôr zaoberal aj Súdny dvor EÚ a to v kontexte
s právnou normou EÚ, ktorou je smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere. Uvedená smernica v článku 22 upravuje úplnú harmonizáciu a

záväzný charakter, predovšetkým pokiaľ ide o náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Znamená, že
členské štáty EÚ nie sú oprávnené vo svojej vnútroštátnej právnej úprave zahrnúť iné náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere než sú uvedené v článku 10 ods. 2 smernice. Úplná harmonizácia v tejto oblasti
je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom EÚ poskytla rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov.16. Podľa článku 22 ods. 1 citovanej smernice, keďže táto smernica obsahuje harmonizované
ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia,
ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice.

17. V článku 10 ods. 2 citovanej smernice sa uvádza, čo má obsahovať zmluva o úvere. Pod písm. c/
je uvedená dĺžka trvania zmluvy o úvere, pod písm. h/ výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa a
prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. písm. i/ v prípade amortizácie istiny na základe zmluvy
o úvere s dobou určitou právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky a to

bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere. Amortizačná tabuľka uvádza splátky,
ktoré sa majú zaplatiť a lehoty a podmienky ich úhrady; táto tabuľka obsahuje rozpis každej splátky
s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby úveru a prípadne i
dodatočné náklady.
18. Ako teda vyplýva z článku 10 ods. 2 písm. h/ smernice zmluva o úvere má obsahovať výšku počet a
frekvenciu splátok spotrebiteľa. Vôbec sa v nej neuvádza splátka istiny, úrokov a poplatkov, ale je použitý

len termín „splátka“. Preto ani právny poriadok Slovenskej republiky nemôže túto zmluvnú náležitosť
modifikovať tak, aby veriteľ bol povinný do zmluvy uvádzať členenie splátky na istinu, úrok a poplatky.
Bolo by to v rozpore so spomínanou smernicou s poukazom na článok 22 ods. 1. Aj keď je potrebné
uviesť, že citovaná smernica nemá tzv. horizontálny priamy účinok a teda nemôže priamo zakladať
práva a povinnosti jednotlivcom, je potrebné z nej vychádzať práve za účelom výkladu diskutabilného

ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. tak, aby výklad bol v súlade s touto smernicou.
Preto je potrebné dospieť eurokomforným výkladom k záveru, že citovaná právna norma neupravuje
nutnosť rozpisu splátky na istinu, úrok a poplatky.
19. Napokon odpoveď na túto otázku poskytol Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku C-42/15 z 9.11.2016,
ktorým rozhodol o návrhu Okresného súdu Dunajská streda na prejudiciálne konanie, ktoré súviselo s

konaním vedenom na spomínanom súde vo veci spoločnosti Home Credit Slovakia a.s. proti O. W., keď
naotázkuspomínanéhosúdu,čičlánok10ods.2písm.i/vspojeníspísm.h/smernice2008/48/ESsamá
vykladať tak, že zmluva o úvere nemusí v čase uzavretia obsahovať presné určenie aká časť jednotlivej
splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky, Súdny dvor uviedol,
že daný článok sa má vykladať tak, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po

sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať aká časť každej splátky
bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia podľa európskeho súdu bránia tomu, aby
členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. V odôvodnení rozhodnutia
Súdny dvor uviedol, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek odovzdať
mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky podľa článku 10 ods. 2 písm. i/ a článku 10 ods. 3 smernice.

20. Súd len pripomína, že aj podľa slovenského právneho poriadku a to konkrétne § 9 ods. 3 a 5 zákona
č. 129/2010 Z.z. má spotrebiteľ právo vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá
uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s
uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru
a prípadne i dodatočné náklady.

21. Súd dodáva, že termín splatnosti splátky je jasne uvedený vo VOP v bode 6.2, na ktoré zmluva v
článku 8 odkazuje ako na neoddeliteľnú súčasť danej zmluvy. V tejto súvislosti opäť možno poukázať
na už spomínaný rozsudok Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere
nemusí byť vyhotovená ako jeden dokument. Navyše v článku 10 ods. 2 písm. h/ smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES sa ako povinná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere ani splatnosť

splátok neuvádza len ich frekvencia. Tá je v zmluve naplnená tým, že splátky sa majú platiť mesačne.
22. Možno teda uzavrieť, že v predchádzajúcom spore súd síce vyhovel argumentácii žalobcu, ale
v rozpore so spomínaným výkladom, ktorý vyplynul z vyššie citovaného, hoci neskoršieho, rozsudku
Súdneho dvora EÚ. Súd je presvedčený, že bolo by extrémne nespravodlivé za tejto situácie, keď
žalobca v predchádzajúcom spore bol úspešný za vyššie popísaných okolností v dôsledku čoho nemusí

zaplatiť podstatnú časť svojho dlhu (viac ako polovicu), aby ešte žalovaný mu mal zaplatiť finančné
zadosťučinenie za porušenie povinnosti, ku ktorému v skutočnosti nedošlo. Potrebné je vychádzať z
účelu aplikovanej právnej normy na nárok žalobcu - § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., ktorým je
postihovať nečestných dodávateľov, čo v tomto prípade nemožno konštatovať. Má byť aj satisfakciou
pre poškodeného spotrebiteľa, čo opäť naplnené nebolo, práve opačne žalobca v pôvodnom rozsudku

bol zvýhodnený, ak vychádzame z právnej normy EÚ, teda smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES a výkladu, ktorý prijal súdny dvor EÚ vo vyššie citovanom rozsudku, neoprávnene. Súd
preto žalobu ako neopodstatnenú zamietol.23. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Vo
vecimalplnýúspechžalovanýakeďžesúdnezistilžiadnydôvodpreaplikáciuvýnimočnéhoustanovenia
§ 257 CSP, priznal žalovanému plnú náhradu trov konania.

24. Žalobca v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
25. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie síce konštatuje, že žalobca bol v spotrebiteľskom súdnom
konaní úspešným, ale nakoľko jeho úspech spočíval len v nedostatku náležitosti úverovej zmluvy,
spočívajúcom v chýbajúcom rozpise splátky, bolo by, vzhľadom na eurokonformný výklad vnútroštátnej

normy, poukazujúc na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES a na rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C-42/15 nespravodlivé, aby mu bolo primerané finančné zadosťučinenie priznané.
26. S uvedeným názorom odvolateľ nesúhlasí a domnieva sa, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
nesprávne.
27. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť.

28. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý
rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil,
že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre dostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť.
29. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
Národnej rady č. 372/1992 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, proti porušeniu práv a

povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa, môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby
sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto
konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov
jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa

uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
30. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne opierajúci sa o ustanovenie § 3

ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie Zákona o ochrane
spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na
súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá.
Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik

tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva
alebo povinnosti dôjde.
31. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval (ods. 10 rozsudku), že rozsudkom
Okresného súdu Prešov č.k. 25C 103/2015 - 33 zo dňa 24.09.2015 bol žalobca zaviazaný zaplatiť
žalovanému sumu 802 Eur s úrokmi z omeškania 9 % ročne od 13.05.2012 do zaplatenia v 60 Eur

mesačných splátkach. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Dospel totiž k záveru, že predmetná
zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje rozčlenenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a poplatky
a z toho dôvodu je potrebné úver považovať za bezúročný a bezpoplatkový. Žalobcovi bol poskytnutý
úver vo výške 3.000 Eur, doposiaľ zaplatil veriteľovi 2.198 Eur a preto súd zaviazal žalobcu len na
zaplatenie dlhu vo výške 802 Eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Tento rozsudok nadobudol

právoplatnosť 19.11.2015.
32. Odvolací súd poukazuje na to, že súdna prax je v podstate jednotná vo vzťahu k posúdeniu základu
nároku na primerané finančné zadosťučinenie.
33. „Vo vzťahu k vyššie citovanému ustanoveniu zákona č. 250/2007 Z.z. (§ 3 ods. 5), či už v
pôvodnom alebo terajšom znení, možno uviesť, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou

hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné
zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Zároveň treba uviesť, že novšie znenie Zákona o ochrane
spotrebiteľa dokonca ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia,
pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa
ustanovené Zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpisom, bolo spôsobilé privodiť ujmu

spotrebiteľovi.
34. V prejednávanom prípade však možno konštatovať, že zo strany žalovaného došlo k takému
porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi (aujma aj spôsobená bola) spočívajúcu v nezákonnom preplatení pôžičky a teda k strate finančných
prostriedkov.
35. Pri výklade § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. treba akcentovať, že zákonodarca formuloval uvedené

ustanovenie tak, že ak porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu (bez toho, aby ujma nastala alebo čo len hrozila,
postačuje spôsobilosť porušenia práva alebo povinnosti viesť k ujme spotrebiteľa), tak základ nároku
na finančné zadosťučinenie je daný (arg. „má právo“). Ani analogicky nemožno aplikovať § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka (pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto,

že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch), keďže zákon č. 250/2007 Z.z. žiadnu
postupnosť satisfakčných prostriedkov neustanovuje a rovnako neustanovuje, že k právu na finančné
zadosťučinenie za porušenie spotrebiteľského práva spôsobom, ktorý môže privodiť ujmu spotrebiteľovi,
je potrebná určitá intenzita.“ (rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 20.11.2011 č.k. 9Csp 154/2017
bod 7.1., 7.2., 7.3.).

36. Ani odvolací súd nemá dôvod meniť svoj záver vo vzťahu k základu nároku na primerané finančné
zadosťučinenie, ako to uviedol vyššie, že jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané
finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi.Zákontedanevyžadujeprevzniktohtopráva,abyspotrebiteľovibolaspôsobenánejakáujma.
Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.

37. Za stavu, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia samotný súd prvej inštancie konštatuje, že
rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 25C 103/2015-33 zo dňa 24.09.2015 došlo okrem iného k
zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti v dôsledku záveru, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom
úvere neobsahuje rozčlenenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a poplatky a z toho dôvodu
je potrebné úver považovať za bezúročný a bezpoplatkový, pričom tento rozsudok nadobudol

právoplatnosť, má odvolací súd za to, že v tejto veci základ nároku je daný.
38. Keďže nesprávne nevyhodnotenie právne významným skutočností poukazujúcich základ nároku
na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a následné neskúmanie otázky výšky tohto
primeraného finančného zadosťučinenia je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný postup súdu,
ktorým bolo znemožnené žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred
odvolacím súdom, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p.
rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 C.s.p.).
39. V ňom bude úlohou prvoinštančného súdu zaoberať sa otázkou primeranosti výšky finančného
zadosťučinenia.

40. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že by v tejto veci bolo nevyhnutné
postupovať v zmysle tzv. Radbruchovej formuly (na ktorú v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje
súd prvej inštancie), aby súdne rozhodnutie spĺňalo atribút spravodlivosti.
41. Tento atribút možno naplniť určením výšky primeraného finančného zadosťučinenia.
42. Umožňuje to, ako už bolo vyššie uvedené, tzv. relatívne neurčitá hypotéza § 3 ods. 5 zákona č.

250/2007 Z.z. s použitím logickej argumentácie založenej na eurokonformnom výklade nachádzajúcej
sa v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
43. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2) v novom
rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).
44. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).