Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, November 28, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/100/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8708210030
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8708210030.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu Mesto Vysoké Tatry, so sídlom v
Starom Smokovci č. 1, právne zastúpeného Advokátska kancelária SCHUBERT & partners, s.r.o., so
sídlomvBratislave,naul.Vansovejč.2,protižalovaným1/O.,H.U.,sosídlomvL.,naul.V.č.XXXX/XX,
právne zastúpenému JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, na ul. Podbrezovskej
č. 34 a 2/ C. Ú. L., W. C., so sídlom v L., na ul. J. S. č. 3, o určenie vlastníckeho práva s prísl., o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 07.03.2018 č.k. 9C/245/2008 - 1064 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému v 1. rade sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

Žalovanému v 2. rade sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Ďalej vyslovil, že žalovaný v 1. rade má
nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Žalovanému v 2. rade náhradu trov
konania nepriznal.

2. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca v priebehu konania po pripustení zmeny žaloby zobral
svoju žalobu čiastočne späť, pričom o čiastočnom zastavení konania bolo právoplatne rozhodnuté.
Predmetom konania tak ostal nárok žalobcu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej na
LV č. XXX, kat. úz. O. I. ako parcela č. XXXX/XX - ostatná plocha o výmere XXXXX m2.

3. Predloženými listinnými dôkazmi a to hospodárskou zmluvou o prevode správy majetku č.X/XX zo dňa
1.4.1984, hospodárskou zmluvou o prevode správy majetku Č..X/XX zo dňa 1.4.1984, hospodárskou

zmluvou o prevode správy majetku č.. zo dňa 1.5.1984, hospodárskou zmluvou o zrušení práva trvalého
užívania nehnuteľného majetku č.X/XX zo dňa 29.3.1985, hospodárskou zmluvou o prevode vlastníctva
majetku č.X/XX zo dňa 1.5.1985 mal za preukázané, že žalobca, resp. jeho právny predchodca T. B.
P. P. O. nadobudol do správy majetok a to konkrétne novovytvorenú parcelu č. XXXX/XX o výmere
XXXXX T. P. W..Ú.. O. I. tak ako bola vytvorená na základe geometrického plánu č. XXX-XXXX-XXX-
XX zo dňa 10.1.1984. Nehnuteľnosť bola zapísaná na LV č. X k.ú. O. I., avšak geometrický plán nebol
zakreslený do katastrálnych máp č. E.-X-X a E.-X-XX. V zmysle zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom

zriadení boli dovtedajšie mestské národné výbory zrušené, ich právnymi nástupcami sa stali obce, teda
v tomto konkrétnom prípade T. P. O.. Dňa 1.5.1991 nadobudol účinnosť zákon č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí. V zmysle ustanovenia 2 ods. 1 tohto zákona do vlastníctva obcí prešli z majetku Slovenskejrepubliky veci, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu podľa zákona č. 369/1990 Zb.
právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú.

4. Z parcely č. XXXX/X časť pozemku o výmere XXXXX m2 na základe hospodárskej zmluvy č. X/XX
prešla na právneho predchodcu žalobcu a časť pozemku o výmere 70416 m2 v rámci privatizácie prešla
dňa 22.4.1992 na Eurocamp a.s. a táto zmena sa v katastri nehnuteľností zapísala 15.10.1993 pod č.
XXX/XX. Geometrickým plánom Q. H. rozdelil parcelu č. XXXX/X o výmere XXXXX T. na novovytvorené
parcely a to parcelu č. XXXX/X o výmere XXXXX m2, č. XXXX/XX o výmere XXXXX m2 a č. XXXX/

XX o výmere XXXXX m2. Kúpnou zmluvou zo dňa 26.10.1995 previedol Q. H.arcelu č. XXXX/XX o
výmere XXXXX m2 na kupujúceho N. L. K. II. P. U. , ktorého nástupcom sa následne stala S. N. - S.
a.s. W.. Tento vlastník rozdelil parcelu č. XXXX/XX na parcelu č. XXXX/XX o výmere XXXXX m2, ktorú
kúpnou zmluvou zo dňa 7.2.2006 previedol na žalovaného v 1. rade a parcelu č. XXXX/XX o výmere
XXXX m2, ktorú kúpnou zmluvou zo dňa 15.5.2003 previedol na obchodný dom L. H..U.. L.. C. J. L. túto
nehnuteľnosť rozdelil geometrickým plánom na parcelu č. XXXX/XX o výmere XXXX m2 a túto previedol

kúpnou zmluvou z 8.4.2004 na Ing. W., na parcelu č. XXXX/XXX o výmere XXXX m2 a túto previedol
na JUDr. C. a na parcelu XXXX/XXX o výmere 2700 m2 a túto previedol na Ing. T.. Tieto fyzické osoby
uvedené nehnuteľnosti previedli v roku 2008 na žalovaného v 1. rade.

5. Z ďalších pripojených listinných dôkazov, zo správy katastra, z predložených listov vlastníctva,

geometrických plánov a v neposlednom rade aj zo znaleckého posudku č. XX/XXXX, ktorý dal
vypracovať žalobca vyplýva, že časť parcely č. XXXX/XX je duplicitne zapísaná aj na LV č. XXX k.ú. O.
I. ako parcela č. XXXX/XX o výmere XXXXX m2 a to na základe geometrického plánu č. XXXXXXXX-
XXX/XXXX. Táto parcela mala byť formálne vytvorená z popisných údajov parcely č. XXXX/X o výmere
XXXXX m2, čo viedlo k tomu, že duplicitné vlastníctvo vzniklo aj z titulu zmätočného a zavádzajúceho

geometrického plánu, ktorý však bol vypracovaný na základe chybného zákresu v katastri nehnuteľností.

6. Vydržanie je originálnym spôsobom nadobúdania vlastníctva, pričom nadväzuje na ustanovenie
§ 129 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nadobudnutie vlastníctva vydržaním je závislé na naplnení
predpokladov oprávnenej držby v zmysle ustanovenia § 129 Občianskeho zákonníka. Musí však

ísť o držbu oprávnenú, musí uplynúť zákonom stanovená doba oprávnenej držby, predmet, ktorého
vlastníctvo má vydržiteľ nadobudnúť, musí byť spôsobilý na vydržanie a zároveň ten, kto je držiteľom,
je aj subjektom spôsobilým na vydržanie.

7. Zákon stanovuje dobu oprávnenej držby v prípade nehnuteľnej veci na 10 rokov. Začiatok tejto doby

je daný dňom oprávnenej držby. V zmysle ustanovenia §134 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa do doby
započítaajdoba,poktorúmávecvoprávnenejdržbeprávnypredchodca.Preaplikačnúpraxjepotrebné
skúmať aj ďalšie skutočnosti, ktorými sú možnosť započítania, ktorá musí byť spojená len s oprávnenou
držbou držiteľa a každého právneho predchodcu, ktorého možno označiť za oprávneného a zároveň pre
možnosť započítania tej-ktorej držby je potrebné skúmať tiež skoršiu právnu úpravu, a to aj z dôvodu

prípustnosti nadobudnutia vlastníctva vydržaním v danom časovom období. V konkrétnom prípade
možno konštatovať začiatok držby už u právnych predchodcoch žalovaného v 1. rade. K vydržaniu došlo
právnymi predchodcami žalovaného v 1. rade a u každého z týchto predchodcov bol daný právny dôvod
pre nadobudnutie veci do vlastníctva. Každý jeden z právnych predchodcov žalovaného v 1. rade, ako aj
žalovaný v 1. rade nadobudol nehnuteľnosť tvoriacu predmet sporu v dobrej viere a v kúpnopredajných

zmluvách bola jednoznačne vyjadrená a prejavená vôľa stať sa vlastníkom nehnuteľnosti. Danosť vôle
je základným predpokladom každého právneho správania, tvorí podstatnú neopomenuteľnú a ničím
nenahraditeľnú náležitosť právneho úkonu. Právny úkon je prejavom vôle, s ktorým právny poriadok
spája vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov právneho vzťahu. Vôľa je nenahraditeľným
elementom prejavu vôle. Prejav je odrazom psychického vnútra človeka rozpoznateľný v objektívnej

realite. Aby sa vôľa mohla v objektívnej realite uplatniť, musí byť vyjadrená tak, aby bola rozpoznateľná a
uplatniteľná. Vôľa je základnou pojmovou kategóriou právneho systému. Právo stanovením normatívov
pôsobí na jej utváranie. Do procesu jej tvorby vstupujú aj mimoprávne momenty. Poznanie je spôsobilým
subjektom práva pretvárané v konanie. Právny systém uvažuje o konaní ako o právnej skutočnosti
závislej od vôle. Konanie preto hodnotí s ohľadom na vôľu subjektu práva. Niektoré konania považuje

za súladné s právom, iné za nesúladné s právom. Pri úvahách ako správne posúdiť právnu relevanciu
konania, berie právny systém na zreteľ jednak proces utvorenia obsahu vôle a tiež prejav vôle. Právny
úkon je z pohľadu konania subjektu práva právom dovoleným a vôľou podmieneným správaním. Jeho
obsah je daný. Poznanie obsahu vôle je preto základom pre vyhodnotenie relevancie právneho úkonu.8. Z obsahu spisu vyplýva, že všetci právni predchodcovia žalovaného v 1. rade jasne prejavili vôľu
byť vlastníkmi nehnuteľnosti, domnievajúc sa, že na nej nie je dvojitý zápis, ani neviaznu žiadne iné

ťarchy,ktorébyakýmkoľvekspôsobomznemožňovalivýkonvlastníckehoprávakdanejveciaužívaťtúto
nehnuteľnosť ako svoju vlastnú. Preukázali dobromyseľnosť a žalovaný v 1. rade už ako šiesty vlastník
v poradí nemohol mať žiadne pochybnosti o tom, že by mu táto vec nepatrila, alebo že by nemohol na
nej vykonávať nejaké právo. Nehnuteľnosť nadobudol v dobrej viere.

9. Žalobca doteraz ani raz netvrdil a ani nepreukázal, že by žalovaný v 1. rade bol nedobromyseľný,
že by získal vlastnícke právo podvodným spôsobom, klamstvom alebo iným nezákonným prostriedkom.
Dôkaz o neoprávnenosti držby by mal preukázať ten, kto vlastníctvu odporuje. Žalobca nepreukázal,
že by žalovaný v 1. rade ako nadobúdateľ na základe riadne uzavretej platnej a účinnej kúpnej zmluvy
zavkladovanej v katastri nehnuteľností vedel, alebo mu muselo byť z prevodu nehnuteľnosti jasné,
že prevodcovi evidovanému v katastri ako vlastníkovi vlastnícke právo k nehnuteľnosti nepatrilo. Ak

žalovaný v 1. rade jasne vyjadril svoju vôľu a prejavil ju pri podpísaní kúpnopredajnej zmluvy a tento úkon
prednímvykonaliďalšípiativlastníci,skutočnenemoholanilenpredpokladať,ževkatastrinehnuteľností
na predmetnom pozemku je zapísané dvojité vlastníctvo. V konaní je teda preukázané, že žalovaný v
1. rade nadobudol nehnuteľnosť v dobrej viere a táto domnienka nebola nijakým spôsobom vyvrátená
a nebol daný žiaden plný dôkaz o nedobromyseľnosti žalovaného v 1. rade.

10. Ani žalobcovi nemožno vyčítať, že by jeho konanie bolo nedbalé. Toto súd nikdy netvrdil. Zakreslenie
hraníc pozemkov do katastrálnej mapy podľa údajov v katastri nehnuteľností nepatrí do dispozície
vlastníka nehnuteľnosti. Vykonáva ho geodet na základe údajov evidovaných katastrom nehnuteľností.
V čase uzatvárania jednotlivých zmlúv žalobca nemohol vedieť o duplicitnom zápise. Čo sa týka

starostlivosti o pozemok, obe strany predložili dôkazy o riadnej starostlivosti o túto nehnuteľnosť. To
znamená, že ani žalovanému v 1. rade nemožno vytknúť akúkoľvek chybu v rámci starostlivosti riadne
sa starať o nadobudnuté vlastnícke právo, pričom toto nebolo spochybnené ani zo strany žalobcu.

11. Tiež možno dať za pravdu právnemu zástupcovi žalobcu, že nie je reálne, aby žalobca kontroloval

všetky pozemky zapísané v katastri, či tieto majú správnu výmeru na správnej parcele, ak sú riadne
zapísané v liste vlastníctva, ktorý nebol spochybnený. V tomto smere sa poukázalo na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky vydané pod sp. zn. 28Cdo 3941/2010, podľa ktorého zákon č.
497/1990 Zb. nezakladá priamy prechod vlastníctva na štát. I tento zákonný prechod musí mať svoju
realizačnú fázu, aby bolo jasné, z koho, na koho a aké nehnuteľnosti prechádzajú. Tieto veci museli

byť označené v adresnom právnom úkone voči konkrétnemu subjektu, ktorý mal povinnosť tieto veci
vydať. Obec nemohla automaticky nadobudnúť nehnuteľnosti podľa zákona č. 172/1991 Zb. do svojho
vlastníctva, pokiaľ štát predtým nepostupoval v intenciách zákona č. 497/1990 Zb. Právo vždy vyžaduje
určitú aktivitu a to predovšetkým zo strany tých osôb, ktoré sa cítia byť jeho nositeľmi. Žalobca teda aj
po roku 1990 v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí mal možnosť dať do súladu právny a

skutkový stav týkajúci sa nehnuteľností, ktoré obec alebo mestá preberali do svojho vlastníctva a teda
mal možnosť aj do katastrálnej mapy zakresliť v uvedenom čase hranice, ktoré podľa geometrického
plánu z roku 1983 zakreslené nie sú. Ani počas ďalších rokov k tomu nedošlo a až v roku 2005
žalobca prvýkrát požiadal listom Správu katastra o opravu. Jedná sa teda o dlhodobý stav, kedy žalobca
nevyvinul žiadnu činnosť smerujúcu k odstráneniu daného stavu a odstráneniu duplicity zápisu. Žalobca

by sa mal domáhať náhrady škody z titulu nesprávneho postupu štátu a v tomto prípade sa nemožno
vracať do roku 1983, keď rozsudok sa vydáva podľa skutočností a stavu, aký je ku dňu vyhlásenia
rozsudku.

12. Čo sa týka nastolenej otázky, z akého dôvodu by mal žalobca prísť o vlastnícke právo k časti parcely

č. XXXX/XX, zapísanej na LV č. X, kat. úz. O. I., k tomu súd uviedol, že dôvod, prečo došlo k zmene
vlastníckeho práva je ten, že existujú kúpne zmluvy, na základe ktorých bolo vlastnícke právo riadne a v
súlade so zákonom prevedené. K zmene vlastníckeho práva došlo aj preto, že parcela, ktorá je zapísaná
na uvedenom liste vlastníctva prešla zmenami vlastníckeho práva spočívajúcimi v riadne uzatvorených
kúpnych zmluvách. Za tento stav nemôže ani žalobca, ani žalovaný v 1. rade a to sa týka aj zápisu v

katastri nehnuteľností založenom na princípe dôvery v údaje katastra. Žalobca je stále zapísaný ako
výlučný vlastník parcely č. XXXX/XX na LV č. X, kat. úz. O. I. v nezmenenom rozsahu, avšak uvedená
parcela prešla právnymi zmenami, a to takými, ktoré mali za následok zmenu vlastníckeho práva.13. Ústavný princíp proporcionality sa uplatňuje v oblasti základných práv a slobôd, medzi ktoré patrí
vlastnícke právo. Pri strete dvoch vlastníckych práv s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti
daného prípadu je potrebné rozhodnúť tak, aby zostalo zachované z obidvoch práv čo najviac a ak to

možné nie je, potom dať prednosť tomu právu, v prospech ktorého svedčí všeobecná idea spravodlivosti.

14. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vydaného dňa 16.3.2016 vo veci I.ÚS
549/2015-34 rozhodovanie štátu o privatizácii podľa zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu
majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov je síce rozhodovaním štátu, ale nie ako

nositeľa verejnej moci, ale štátu ako doterajšieho vlastníka privatizovaného majetku, ktoré nepodlieha
žiadnej kontrolnej právomoci zo strany všeobecných súdov. Aj keď Občiansky zákonník explicitne
neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba
na základe dobrej viery od nadobúdateľa, s výnimkou vydržania, nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že
samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode
vlastníckeho práva. Treba poskytnúť zásadnú ochranu aj tej osobe, ktorá robila právny úkon s dôverou v

určitýprezentovanýskutkovýstav.Navyšeakbolpotvrdenýúdajmizverejnejštátomvedenejevidenciea
najmä keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci (kataster nehnuteľnosti, súd a podobne).
Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov
princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva,
pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom

prípade by si nemohol byť istý svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho
právneho štátu. Otázkou dobrej viery takéhoto nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy
musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia
ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka
a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej

viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery
ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Ak však nemožno
zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť k princípu všeobecnej spravodlivosti,
kedy je nutné zvažovať ako všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, tak aj individuálne
okolnosti rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej

viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a
dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Ak teda
nadobúdateľ pri nadobudnutí nehnuteľností evidovaných v katastri nehnuteľností konal v dobrej viere
v konštitutívny akt štátu, mal by požívať ústavnú ochranu. Obdobnou problematikou sa zaoberal aj
Ústavný súd Českej republiky, ktorý v náleze sp. zn. III.ÚS 247/14 zo dňa 28.1.2016 zhrnul svoju

doterajšiu judikatúru s jasným záverom o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva
dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje
vlastníckeprávoknehnuteľnostiamevidovanýmvkatastrinehnuteľnostíodprávnehoúkonu,ktorýbybol
neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným. Predpokladom pre tento originárny spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné dôsledne posúdiť

s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá
poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu. Toto pravidlo možno použiť aj pre riešenie skutkovo
podobných prípadov na území Slovenska, lebo dáva rozumný zmysel na usporiadanie celej matérie pri
rovnakom právnom základe.

15. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, vydaného dňa 20.12.2017 vo veci I. ÚS
460/2017 - 73 ochrana dobrej viery chrániacej účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z
kľúčových prejavov princípu dôvery a právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Táto
ochrana môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Toto však musí výjsť zo
starostlivého skúmania individuálnych možností každého prípadu s náležitým a prísnym hodnotením

dobrej viery nadobúdateľa vlastníckeho práva. Je pritom potrebné nájsť praktickú konkordanciu medzi
obidvoma protikladne pôsobiacimi princípmi tak, aby zostalo zachované maximum z obidvoch a ak
to možné nie je, potom dať prednosť tomu riešeniu, ktorému svedčí ešte ďalší princíp, či všeobecne
uznávaná predstava spravodlivosti.

16. Žalovaný v 1. rade nadobudol nehnuteľnosť v dobrej viere, čo znamená, že bez akýchkoľvek
pochybností bol dobromyseľný v tom, že predávajúcemu nehnuteľnosť naozaj patrí. Ak bola
nehnuteľnosť zapísaná v katastri nehnuteľností a v liste vlastníctva, bolo preukázané meno
predávajúceho ako vlastníka nehnuteľnosti a nehnuteľnosť bola kupovaná za trhovú cenu a nie zasymbolickú, či extrémne podhodnotenú, kupujúci nemal možnosť vedieť, že na tomto pozemku je
zapísaný aj iný vlastník. Z hľadiska ochrany práv by malo mať rovnakú úroveň vlastnícke právo
pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým dobromyseľným

nadobúdateľom. Tu sa však dostávajú do kolízie dva ústavné princípy a to princíp ochrany dobrej viery
ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Aj keď na jednej
strane platí, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než koľko má sám, na druhej strane, za
určitých okolností dobromyseľný nadobúdateľ môže nadobudnúť nehnuteľnosť aj od nevlastníka. Je
potrebné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti

konkrétneho prípadu. Použijúc podporne uvedený princíp, vlastnícke právo v tomto prípade svedčí
v prospech žalovaného v 1. rade, a preto mu bola poskytnutá ochrana vlastníckeho práva v zmysle
ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na žalobcu prešlo vlastnícke právo k nehnuteľnosti zo
zákona bezplatne a žalovaný v 1. rade zaň zaplatil všeobecnú cenu. Ochrana dobrej viery nadobúdateľa
môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Súd poskytol ochranu osobe, ktorá pri
nadobudnutí nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľností konala v dobrej viere ohľadne údajov,

podľa ktorých bol ako vlastník nehnuteľnosti zapísaný ten, ktorý na ňu vlastnícke právo previedol. K
chybnému dvojitému zápisu v katastri nehnuteľností nedošlo vinou ani jednej zo strán sporu, resp. ich
právnych predchodcov. Toto súd nemohol pripísať na ťarchu ani jednej zo strán. Ide tu však o to, komu
v tomto prípade poskytnúť ochranu, ak ani jedna zo strán v tomto smere nepochybila. V prospech
žalovaného v 1. rade svedčí vydržanie v zmysle ustanovenia § 134 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka,

keďsapreukázalo,žeboldobromyseľnýmdržiteľomnehnuteľnosti,tútozískalvdobrejviere,žemupatrí.
Splnil taktiež jednu zo základných podmienok vydržania a to oprávnenú držbu trvajúcu viac ako 10 rokov,
pričom sa mu započítava aj doba, po ktorú boli vlastníkmi nehnuteľnosti jeho právni predchodcovia.
Pre prípad, že by toto nebolo postačujúce pre určenie vlastníckeho práva, súd prvej inštancie poukázal
na ústavný princíp ochrany dobrej viery nadobúdateľa. S poukazom na uvedené bola žaloba žalobcu

zamietnutá.

17. Výrok o trovách bol odôvodnený ustanovením § 255 ods. 1 CSP.

18. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok

zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, prípadne požadoval, aby odvolací súd vo veci sám rozhodol. Ako
dôvod uviedol, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a pri rozhodovaní sa
dospelo na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Rozhodnutie je opreté o
právne predpisy a judikatúru, ktorá nijako s prejednávanou vecou nesúvisí a je preto pre rozhodovanie
vo veci nepoužiteľná. Žalobca sa stal bez podmienky ďalších úkonov, teda zo zákona č. 138/1991 Zb.

o majetku obcí, vlastníkom spornej nehnuteľnosti dňa 01.05.1991. V priebehu konania sa jednoznačne
preukázal spôsob, akým bol vykonaný prevod správy štátneho majetku v období od roku 1984 do roku
1985 na žalobcu, ktorých pozemkov sa prevod týkal, v akej výmere, pričom všetko bolo zaznamenané
v katastri nehnuteľností (katastrálnom operáte). Geodetická činnosť zakresľovanie a vytyčovanie hraníc
pozemkov vychádza z údajov v katastri nehnuteľností, ktoré boli dostatočné na správne zakreslenie

hraníc pozemkov. Vytyčovanie hraníc pozemkov v súlade s údajmi obsiahnutými v katastri nehnuteľností
a katastrálnom operáte, nemôže založiť vznik alebo zmenu vlastníctva a toto vytýčenie a zakreslenie
hraníc vykonáva zvyčajne vlastník, ktorý hodlá s pozemkom disponovať. Vykonáva ho prostredníctvom
odborne vzdelanej a oprávnenej osoby, pričom výsledný výstup následne kontroluje a odsúhlasuje
kataster nehnuteľností, či je v súlade s právnymi listinami a údajmi evidovanými v katastri nehnuteľností.

Prenesenie zodpovednosti na žalobcu za nesprávne vytýčenie hraníc sporného pozemku, ktorý sa
prevádzal z Q., H..U.. na žalovaného v 1. rade (jeho predchodcu), je v rozpore s právnymi predpismi
a nezlučiteľné s princípom všeobecnej spravodlivosti. Žaloba v roku 2005 zistil existenciu dvojitého
vlastníctva a dňa 24.06.2005 požiadal listom žalovaného v 2. rade o prešetrenie hraníc parcely č. XXXX/
XX. Žalovaný v 2. rade listom zo dňa 13.06.2006 oznámil vtedajším vlastníkom pozemkov, že začína

katastrálne konanie o oprave chýb v katastrálnom operáte z podnetu žalobcu a toto konanie sa týka
prešetreniahranícpozemkov.Včase,keďbolvtedajšímvlastníkomdoručenýlistz13.06.2006,títostratili
dobrú vieru, nakoľko sa oboznámili so skutočnosťami opísanými v liste, ktoré objektívne museli vyvolať
pochybnosti o tom, či im nehnuteľnosti patria. Z vykonaných listinných dôkazov a svedeckých výpovedí
vyplýva, že žalobca na svojom pozemku s parcelným č. XXXX/XX vybudoval záchytné parkovisko,

sociálne zázemie, prenajímal spevnené plochy pri likvidácii kalamitného dreva, zabezpečoval likvidáciu
kalamitného dreva ležiaceho na pozemku, o pozemok sa staral tým, že ho zmluvne dával kosiť a
prerezávať s ohľadom na to, že cez pozemok viedli inžinierske siete žalobcu. Od roku 1995 do roku
2005 sa žiadny z duplicitných vlastníkov neohradili a ani nič nenamietali proti dispozícii s ich majetkom.V prípade, ak by duplicitní vlastníci uplatňovali svoje práva, žalobca sa mohol už v tej dobe dozvedieť
o existencii dvojitého vlastníctva. Žalovaný v 1. rade prvýkrát začal komunikovať so žalobcom ohľadne
spornej nehnuteľnosti a to tak, že v roku 2007 podal žiadosť o územné rozhodnutie na výstavbu bytov

a rodinných domov. Ale v tejto dobe už bolo známe, že k pozemku sa vzťahuje dvojité vlastníctvo, a
preto konanie žalovaného v 1. rade po roku 2006 nie je možné hodnotiť ako konanie v dobrej viere, to
znamená nesporné. Nie je dôležité, kedy žalobca podal žalobu na súde, ale dôležité je, že žalovaný
v 1. rade mal vedomosť o existencii dvojitého vlastníctva už pred podaním žaloby. Predmetom sporu
vedenomnaÚstavnomsúdeSlovenskejrepublikypodsp.zn.I.ÚS549/2015bolprevodprivatizovaného

majetkuformálneneplatnýmiúkonminanadobúdateľa,ktorýnadobudolmajetokvdobrejvierevplatnosť
tohto prevodu. Spor bol medzi stranami, kde jedna urobila úkon, z ktorého vyplývalo, že prepustila
majetok zo svojej sféry vplyvu na nadobúdateľa a druhá strana nadobudla tento majetok v dobrej
viere, že tento úkon nebude spochybnený. Súdy rozhodovali o absolútnej neplatnosti tohto úkonu a
o tom, či vlastníkom nehnuteľnosti bude prevodca alebo nadobúdateľ. To znamená, medzi účastníkmi
zmluvy, ktorou sa nehnuteľnosti predávali. V náleze Ústavný súd SR neposudzuje dvojité vlastníctvo

nehnuteľnosti, ale rozhoduje o spochybnenom výlučnom vlastníctve nadobúdateľa, pričom vlastníctvo
by sa malo vrátiť pôvodnému vlastníkovi, ktorý urobil aj keď neplatný úkon s úmyslom zbaviť sa svojho
vlastníctva. Tento nález Ústavného súdu SR by sa vzťahoval na prípad, ak by došlo k spochybneniu
vlastníctva medzi Q., H..U.. a žalovaným v 1. rade (jeho predchodcom). Žalobca nikdy nevykonal žiadny
právny úkon, z ktorého by vyplývalo, že chce žalovanému odpredať časť parcely č. XXXX/XX, nebol v

žiadnom právnom vzťahu ohľadom parcely č. XXXX/XX s prevodcom Q., H..U.. a ani so žalovaným v
1. rade a nevlastnil majetok, ktorý by podliehal privatizácii. Ústavný súd SR považuje spôsob, akým vec
opustila sféru vplyvu vlastníka ako kritérium rozhodujúce pre rozhodnutie o vlastníctve dobromyseľného
nadobúdateľa. Žalobca nebol účastníkom úkonu kúpnej zmluvy, pričom kúpna zmluva sa týkala výlučne
parcely č. XXXX/X a z nej vyčlenenej parcely, ktorá bola v majetku Q., H..U.. Prevod majetku štátu na

iné osoby síce nepodliehal žiadnej kontrolnej právomoci zo strany všeobecných súdov, avšak musí byť
splnenázákladnápodmienka,atožemusíísťoprivatizovanýmajetokvovlastníctveštátu.Zvykonaného
dokazovania vyplýva, že spor sa vedie o majetok - nehnuteľnosť, ktorá v čase prevodu na žalovaného v
1. rade už bola privátna (neštátna), a preto ju nebolo možné privatizovať v zmysle zákona. Predmetom
zmluvy medzi Q., H..U.. a žalovaným v 1. rade (jeho predchodcom) síce formálne bol privatizovaný

majetok, ale reálne sa previedol majetok žalobcu. Nedbalým vlastníkom podľa rozhodnutia Ústavného
súdu SR môže byť len vlastník, ktorého majetok bol privatizovaný alebo urobil úkon svedčiaci o úmysle
prepustiť majetok zo svojej sféry vplyvu, ktorý svojim nedbalým prístupom spôsobil, že majetok opustil
jeho sféru právne nerelevantným spôsobom. Zakreslenie hraníc pozemkov do katastrálnej mapy podľa
údajov v katastri nehnuteľností nepatrí do dispozície vlastníka nehnuteľnosti. Je to úkon, ktorý nevytvára

právne dôsledky a vykonáva ho geodet na základe údajov evidovaných katastrom nehnuteľností, ktoré
boli podľa znaleckého posudku korektné. Z uvedeného možno vyvodiť, že nedbalé bolo vyhotovenie
geometrického plánu č. XXXXXXXX - XXX/XXXX, ktorý bol podkladom pre prevod vlastníctva z Q.,
H..U.. na žalovaného v 1. rade (jeho právneho predchodcu) v roku 1995 a vklad jeho vlastníctva do
katastra nehnuteľností. Podľa záveru znaleckého posudku č. XX/XXXX vyhotoveného znalcom Ing. Y.

X., zmätok v evidencii pozemkového vlastníctva spôsobil nekorektný geometrický plán spoločnosti R.,
U..G..C.., W., ktorý v stave právnom výkazu výmer riešil iný pozemok ako bol zobrazený v grafickej
časti geometrického plánu. Novovytvorenú parcelu č. XXXX/XX o výmere XXXXX m2 umiestnil do
pozemku parcelné č. XXXX/XX zapísaného na LV č. X vo vlastníctve žalobcu. Prvoinštančný súd ničím
nezdôvodnil,prečodobrávieražalobcuvnedotknuteľnosťjehovlastníctvabezjehovedomiaasúčinnosti

a dôvera v údaje katastra nehnuteľností sú právne menej významné ako dobrá viera žalovaného v 1.
rade.Žalobcaboltaktiežvdobrejviere,žejevlastníkomnehnuteľnostizapísanejvkatastrinehnuteľnosti,
o nehnuteľnosť sa staral, disponoval s ňou, svoje vlastnícke práva uplatňoval dlhšiu dobu ako žalovaný
v 1. rade, takže keby nebol zo zákona vlastníkom spornej nehnuteľnosti, tak by ju podľa ustálenej
judikatúry určite vydržal. Cesta posudzovania dobrej viery len v prospech jedného účastníka je z pohľadu

práva a spravodlivosti nepriechodná. Dobrá viera vo svoje vlastníctvo a v údaje katastra nehnuteľností
a nepretržitá držba a dispozícia s nehnuteľnosťou je na strane žalobcu nespochybniteľná. Rozhodnutie
žalovaného v 2. rade č. E.-XXX/XX/SP zo dňa 26.06.2007 v spojitosti s napadnutým rozsudkom vytvára
právny stav, že žalovaný v 1. rade sa rozhodnutím súdu zmocnil cudzej nehnuteľnosti, predávajúci
má naďalej vo vlastníctve prevedenú nehnuteľnosť a aj cenu za predaj. Len žalobca prišiel o svoje

vlastníctvo bez najmenšej spoluúčasti s odvolaním sa na princíp všeobecnej spravodlivosti.19. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že
odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

20. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

21. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa
ktorej vydržanie upravené v ustanovení § 134 Občianskeho zákonníka predstavuje jeden zo spôsobov
pôvodného nadobudnutia vlastníckeho práva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok
dochádza k nemu priamo zo zákona. Zákonnými podmienkami vydržania, pokiaľ právny poriadok tento
spôsob nadobúdania vlastníctva pripúšťa, vo všeobecnosti sú oprávnená držba, uplynutie zákonom

stanovenej vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania. Pritom, a to je potrebné osobitne zdôrazniť,
právne následky nastávajú len vtedy, ak sú zároveň splnené všetky jeho podmienky.

22. Kto je držiteľom oprávneným upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 130 ods. 1. Podľa tohto
ustanovenia, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo

patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

23. Dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav nemožno priamo dokázať. Možno o nej usudzovať len
z okolnosti, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je,
či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti

daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu
vec, ktorú fakticky ovláda alebo právo, ktoré vykonáva patria. Okolnosti, z ktorých možno usudzovať na
existenciu dobromyseľnosti musí v spore preukázať držiteľ veci, resp. vykonávateľ práva. Dobrá viera
držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k
právnemu dôvodu, ktorý by mohol mať za následok vznik práva.

24. Sporná nehnuteľnosť mala byť vytvorená z parcely č. XXXX/X o výmere XXXXX m2 vo vlastníctve
právneho predchodcu žalovaného v 1. rade Q., H..U.., avšak v dôsledku zmätočného a zavádzajúceho
geometrického plánu bola vytvorená z parcely č. XXXX/XX vo vlastníctve žalobcu. Žalobca nebol
účastníkom zmlúv, ktorými sa následne realizoval prevod nehnuteľnosti tvoriacej predmet sporu na

žalovaného v 1. rade. Rovnako ani z LV č. X kat. úz. O. I., kde bol zapísaný ako vlastník parcely č. XXXX/
XX o výmere 60952 m2 sa nemohol dozvedieť o tomto zásahu do jeho vlastníckeho práva. Výmera
parcely č. XXXX/XX i naďalej zostala nezmenená, ako keby k žiadnemu prevodu nedošlo. Na strane
druhej, ani žalovaný v 1. rade a jeho právni predchodcovia nemohli vedieť o existencii duplicitného
zápisu vlastníckeho práva. Žalovaný v 1. rade a jeho právni predchodcovia zmluvy uzatvárali s vedomím

o správnosti údajov zapísaných v katastri nehnuteľností. Následne vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti sa
správali ako vlastníci a nakladali s ňou v dobrej viere, že im vlastníckym právom patrí. Tento stav trval
od roku 1995, keď Q., H..U.., kúpnou zmluvou zo dňa 26.10.1995 previedol na kupujúceho N. L. K. N..
P. U.Ň. parcelu č. XXXX/XX o výmere XXXXX m2 na základe nesprávne vypracovaného geometrického
plánu.

25. Žalobca v priebehu celého konania ničím právne významným nespochybnil existenciu dobrej viery
na strane žalovaného v 1. rade a jeho právnych predchodcov. V prípade pochybností o tom, či držba
je oprávnená, platí v zmysle ustanovenia § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyvrátiteľná právna
domnienka predpokladu o oprávnenosti držby. V takom prípade ten, kto popiera dobromyseľnosť

držiteľa, má dôkazné bremeno na preukázanie neoprávnenej držby. Samotný žalobca v odvolaní proti
rozsudku uviedol, že k strate dobrej viery došlo v čase, keď žalovaný v 2. rade listom zo dňa 13.06.2006
oznámil vtedajším vlastníkom začatie katastrálneho konania o oprave chýb v katastrálnom operáte z
podnetu žalobcu. Ku dňu 13.06.2006 však už uplynula 10 ročná vydržacia doba počítaná od roku 1995
potrebná pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Strata dobrej viery žalovaného v 1. rade,

resp. jeho právnych predchodcov po tom, čo už bol zavŕšený proces vydržania v dôsledku splnenia
všetkých zákonom vyžadovaných predpokladov, na nadobudnutie vlastníckeho práva vplyv nemá.26. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 CSP
rozsudok ako vecne správny potvrdil.

27. Zároveň v odvolacom konaní úspešnému žalovanému v 1. rade priznal náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 % podľa ustanovenia § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP s
tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie. Pokiaľ ide o žalovaného v 2. rade,
tomuto v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli, a preto žalovanému v 2. rade nemohla
byť priznaná ich náhrada.

28. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).