Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, March 13, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/348/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2011899961
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2011899961.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Terézie Mecelovej v spore žalobkyne: X. F., rod. A., nar. XX. V. XXXX,
trvalo bytom N., Y. W. G. XXXX/XX, zastúpenej advokátom: JUDr. Roman Cibulka, Hlavná 13, 917
00 Trnava, IČO: 42162076, proti žalovanej: L. Q., rod. H., nar. X. X. XXXX, trvalo bytom U. V. XXX,
zastúpenej advokátom: JUDr. Florián Karabinoš, Romanova 4, 851 02 Bratislava 5, IČO: 42174961, o
určenie vlastníctva k bytu, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 16. augusta
2017 č. k. 9C/55/2004-742, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu zamieta.

II. Žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou
nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX pre kat. úz. N. označenej ako byt č. XX na 5. podlaží obytného
domu súp. č. XXXX, nachádzajúceho sa v N. na A. ulici č. XX postavenom na parc. č. 2528 - zast.
plocha o výmere 344 m2 spolu s podielom 332/10 000-in na spoločných častiach a zariadeniach hore
uvedeného obytného domu a pozemku; II. rozhodol, že žalobkyňa nemá nárok na náhradu trov konania.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 39, § 49a, § 129 a nasl. O.z. (Občianskeho zákonníka č.

40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov) a § 228 ods. 2 a § 391 CSP (Civilného sporového poriadku
č. 160/2015 Z.z. v znení nesk. predpisu).
Vecne dôvodil, že žalobou vo veci samej z 5.11.2003 sa žalobkyňa podľa poslednej zmeny návrhu
domáhala určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi ňou a X. Q. (pôvodne žalovaným 1/)
dňa 4.2.2002, na základe ktorej zmluvy bol Správou katastra Trnava dňa 26.4.2002 povolený pod č. V
246/2 vklad vlastníckeho práva, a určenia, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti zapísanej
na LV č. XXXX pre kat. úz. N. označenej ako byt č. XX na 5. podlaží obytného domu súp. č. XXXX,

nachádzajúceho sa v N. na A. ulici č. XX postavenom na parc. č . 2528 - zast. plocha o výmere 344
m2 spolu s podielom 332/10 000-in na spoločných častiach a zariadeniach hore uvedeného obytného
domu a pozemku (ďalej aj „sporný byt").
Prvým rozsudkom súdu prvej inštancie z 27.6.2014 (č.k. 9C/55/2004-581) súd žalobu v celom rozsahu
zamietol, a to s poukazom na nedostatok naliehavého právneho záujmu v časti o určenie neplatnosti
Kúpnej zmluvy zo 4.2.2002; v časti o určenie vlastníctva k predmetnému bytu ju zamietol, keďže bol
názoru, že žalobkyňa súdu nepreukázala rozpor uzavretej kúpnej zmluvy s dobrými mravmi, ktorý by

spôsobovalneplatnosťtejtokúpnejzmluvy,ktorúotázkusivyriešilakootázkupredbežnúpriposudzovaní
dôvodnosti nároku žalobkyne na určenie vlastníctva k bytu, ktorého sa domáhala voči žalovanej.
Odvolací súd (krorý na odvolanie žalobkyne rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 29.4.2015 č. k.
10Co/447/2014-633 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej v časti zamietnutia žalobyo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy potvrdil a vo zvyšnej časti ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie) dospel k záveru, že napadnutý zamietajúci rozsudok vo veci samej v časti o určenie neplatnosti
zmluvy (odôvodnený absenciou naliehavého právneho záujmu na taktomto určení) je vecne správny

a odvolaniu žalobkyne tak nemožno priznať v tejto časti ani čiastočný vecný úspech, avšak v časti o
určenie vlastníckeho práva k bytu rozsudok nemožno považovať za správny, nakoľko súd prvej inštancie
svojim nenáležitým postupom odňal stranám sporu možnosť konať pred súdom a pre prinajmenšom
čiastočne vadné právne posúdenie veci tu vznikli aj pochybnosti o riadnom zistení skutkového stavu
veci. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie, že síce citoval ust. § 34 a 39 O. z., avšak tieto žiadnym

spôsobom nevyložil, preto nie je zrejmé ako vec právne posúdil. Neposúdil právne vec podľa ust. § 37,
§ 49 a § 49a O.z., hoci žalobkyňa okrem iného tvrdila i to, že kúpnu zmluvu uzavrela v omyle, v tiesni za
nápadne nevýhodných podmienok, že tento právny úkon neurobila slobodne. Po vysvetlení súdom prvej
inštancie, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, súd iba uviedol, že zamietol žalobu
v tejto časti ako nedôvodnú pre nepreukázanie rozporu uzavretej kúpnej zmluvy s dobrými mravmi,
ktorý by spôsoboval neplatnosť tejto kúpnej zmluvy, k ostatným tvrdeným dôvodom neplatnosti kúpnej

zmluvy takéto jednoznačné právne stanovisko nezaujal a preto bol jeho záver o nedôvodnosti žaloby v
tejto časti predčasný. Odvolací súd v odôvodnení svojho zrušujúceho rozhodnutia poukázal na to, že v
prejednávanej veci súd prvej inštancie nedostatočne právne posúdil vec v časti o určenie vlastníctva k
bytu, keď nevenoval celkom náležitú pozornosť rozkrytiu právnych vzťahov medzi účastníkmi vedúcich k
vzniku ich sporu, v dôsledku čoho vznikajú pochybnosti o náležitom zistení skutkového stavu alebo ešte

presnejšie o riadnom vyhodnotení doterajších podkladov v spise a z nich plynúcich skutkových zistení.
V inteciách odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, súd prvej inštancie opätovne prejednal vec, doplnil
dokazovanieoopätovnývýsluchžalobkyneasvedkaQ.F.(synažalobkyne)análežitezhodnotilvýsledky
konania v zostávajúcej časti.
Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, podľa ktorého dňa 21.8.2000 X. Q. (pôvodne

žalovaný 1/) ako veriteľ a Q. F. (syn žalobkyne) ako dlžník, uzavreli Zmluvu o pôžičke, na základe
ktorej bola dlžníkovi požičaná suma 200.000 Sk na dobu 12 mesiacov s úrokom 20 % ročne, pričom v
rovnaký deň bola uzavretá aj Záložná zmluva medzi X. Q. ako záložným veriteľom a žalobkyňou, ktorú
zastupoval jej syn Q. F. (podľa tvrdení žalobkyne na základe sfalšovanej plnej moci - syn žalobkyne si
mal "požičať" jej občiansky preukaz bez jej vedomia a následne zabezpečiť tretiu osobu na podpísanie

plnej moci u notára). Podľa tejto záložnej zmluvy žalobkyňa ako vlastníčka bytu č. XX v N. na A.
ulici č. XX zabezpečovala pohľadávku záložného veriteľa voči dlžníkovi Q. F. z titulu jeho pôžičky od
veriteľa vo výške 200.000 Sk. Dňa 3.8.2001 sa X. Q., Q. F. a žalobkyňa dostavili na Notársky úrad JUDr.
Jozefa Opatovského v Trnave, kde bola spísaná Notárska zápisnica č. NZ 264/2001, N 275/2001, ktorej
predmetom bolo: a) dohoda o zmene obsahu záväzku zo zmluvy o pôžičke (syn žalobkyne sa zaviazal

namiesto pôvodne požičaných 200.000 Sk vrátiť X. Q. 330.000 Sk); b) dohoda o pristúpení k záväzku
(žalobkyňa ako záložkyňa pristúpila k záväzku svojho syna splatiť dlh v zmysle zmluvy o pôžičke zo
dňa 21.8.2000 a dohody o zmene jej obsahu, teda k splateniu 330.000 Sk; c) uznanie dlhu (Q. F. a
žalobkyňa ako spoludlžník /v zmysle dohody o pristúpení k záväzku/ uznali svoj dlh voči X. Q. vo výške
330.000 Sk vrátane úroku do 10.12.2001); d) súhlas dlžníkov s vykonateľnosťou a s exekúciou notárskej

zápisnice. Dňa 4.2.2002 došlo k uzavretiu Kúpnej zmluvy na predmetný byt, podľa ktorej žalobkyňa ako
výlučná vlastníčka bytu predmetný byt predala X. Q. za kúpnu cenu 254.225 Sk, zistenú znaleckým
posudkom znalca Ing. Antona Fuzáka, ktorá kúpna cena v zmysle zmluvy mala byť vyplatená žalobkyni
v hotovosti pred podpísaním kúpnej zmluvy. Spolu s predmetnou kúpnou zmlovou sa podpisovovalo
aj Čestné prehlásenie, obsahom ktorého bolo vyhlásenie X. Q. a žalobkyne o splatení dlhu záložcom

záložnému veriteľovi dňa 4.2.2002. Z osvedčovacej knihy vyplýva, že trvalý pobyt žalobkyne na adrese
A. Z. v N. bol overený na základe potvrdenia o hlásení trvalého pobytu, ktorý bol odlišný od trvalého
pobytu uvedeného v občianskom preukaze (výpoveď JUDr. Opatovského na pojednávaní dňa 12.3.2014
č.l. 525 a relevantné listy z osvedčovacej knihy č.l. 520). Vklad vlastníckeho práva X. Q. k tomuto bytu
bol povolený 26.4.2002 a žalobkyňa bola z bytu žalovaným vyprataná 5.9.2003. Následne žalobkyňa

oznámila notárskemu úradu JUDr. Opatovského, že príde nahliadnuť do osvedčovacej knihy, aby zistila,
či podpísala kúpnu zmluvu a osvedčila podpis na nej a 21.10.2003 žalobkyňa nahliadla do Osvedčovacej
knihy JUDr. Opatovského pred Mgr. Q. J. (syn a v tom čase koncipient JUDr. Opatovského) a prehlásila,
že to je jej podpis.
Žalobkyňa v konaní tvrdila neplatnosť Kúpnej zmluvy zo 4.2.2002 z 3 dôvodov.

Ako prvý dôvod uviedla, že konala v omyle a preto je kúpna zmluva v zmysle § 49a O. z. neplatná.
Žalobkyňa na pojednávaní dňa 18.3.2016 tvrdila, že bola uvedená do omylu X. Q. (pôvodným žalovaným
1/), ktorý jej nepovedal, že sa má jednať o kúpnu zmluvu, že by chcel odo nej odkúpiť predmetný byt.
X. Q. so zámienkou, že potrebuje s ňou niečo prebrať, odviezol ju spolu so synom autom na notárskyúrad JUDr. Opatovského s tým, že si tam X. Q. potrebuje niečo vybaviť, že žalobkyňa ho má počkať v
čakárni. Potom ju zavolala pracovníčka notárskeho úradu dovnútra, p. Q. jej povedal, že chce ukončiť
„veci" a preto má podpísať čestné prehlásenie. Toto čestné prehlásenie prečítala a podpísala ako prvé,

následne podpísala aj kópie, ktoré jej boli podávané tak, že videla len to, kde sa má podpísať, obsah
ďalších dokladov si nepreverila, tých podpisov bolo viac, presne si nepamätá, mohlo ich byť 6-8-10. Aj
keď ju pôvodne X. Q. bral do auta s tým, že sa chce s ňou porozprávať, k tomuto rozhovoru nakoniec
nedošlo,pričomžalobkyňasatohorozhovoruužnedomáhala,snažilasalenodtiaľodísť,bolavykoľajená
a rozrušená, chcela ísť domov, mala akokeby okno. Celý čas sa prítomného syna Q. F. neopýtala, prečo

tam išli, nakoľko keď čakali v čakárni žalobkyňa nepredpokladala, že aj oni pôjdu dovnútra, X. Q. sa
tiež nespýtala, bol to pre ňu neznámy človek, nesympatický, išiel z neho strach, pociťovala nevôľu,
neodvážila sa pri ňom na nič. Ďalej uviedla, že pomáhala synovi so splácaním dlhu, chcela aj aby o
tom mali písomné potvrdenie od X. Q., ktorý to odmietol s tým, že on určuje kedy a koľko majú zaplatiť;
mesačne mu odovzdávali 3.000 Sk (skladali sa synovia a žalobkyňa po 1.000 Sk), a dala mu z vlastných
prostriedkov raz 10.000 Sk, raz 15.000 Sk. Svedok Q. F. (syn žalobkyne) na pojednávaní dňa 26.7.2017

uviedol,žematkaspodpísanímdokumentovnanotárskomúradeJUDr.Opatovskéhonesúhlasila,avšak
X. Q. povedal, že to majú byť dokumenty na ukončenie celého prípadu, preto ich matka potom podpísala.
Svedok sa chcel informovať, čo je v tých dokumentoch, ale bolo mu povedané, že sa to jeho netýka.
Keď žalobkyňa chcela dokumenty prelistovať, Q. jej ukázal prstom, kde sa má podpísať, pričom jej
predkladal dokumenty na podpis. V tom čase boli dlžní X. Q. cca. 100.000 Sk. Žalobkyňa v priebehu

celého súdneho konania tvrdí, že si nie je vedomá skutočnosti, že by takúto zmluvu, ktorou odpredala
X. Q. svoj byt za dohodnutú kúpnu cenu 245.225 Sk uzavrela, i keď žalobkyňa uznáva, že podpis na
predmetnej zmluve je jej podpisom, tvrdí, že musela uvedenú zmluvu podpísať nevedomky - omylom,
keď uvedený deň (4.2.2002) podpisovala na Notárskom úrade JUDr. Opatovského viacero listín, konala
v rozrušení a obsah kúpnej zmluvy preto nie je vyjadrením jej slobodnej a skutočnej vôle. Na podporu

tejto svojej argumentácie poukazovala na skutočnosť, že neexistuje iný logický dôvod vysvetlenia jej
podpisu na predmetnej zmluve, ktorou odpredala X. Q. svoj byt za cenu zodpovedajúcu štvrtine jeho
tržnej ceny, a prehlásila v rozpore so skutočnosťou, že jej táto kúpna cena bola už vyplatená pred
podpisom kúpnej zmluvy. Rovnako neexistuje iné logické vysvetlenie jej podpisu na uvedenej zmluve,
kde v rozpore so skutočnosťou bolo uvedené jej vyhlásenie, že má svoju bytovú otázku zabezpečenú aj

so svojim synom R. na adrese N., A. Z. XX, kde sú vraj obaja prihlásení na trvalý pobyt (keď vykonaným
dokazovaním bolo nesporne preukázané, že na uvedenej adrese nebola žalobkyňa nikdy prihlásená
k trvalému pobytu a svoju bytovú otázku v prípade predaja nemala vyriešenú). Uvedeným predajom
bytu sa naviac žalobkyňa vystavila finančným záväzkom voči daňovému úradu a Mestu Trnava (išlo
o povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu 20.000 Sk a uhradiť mestu nesplatenú časť ceny bytu 12.950

Sk za predčasný predaj bytu). Skutočnosť, že si žalobkyňa nebola vedomá toho, že predmetnú kúpnu
zmluvu podpísala vyplýva nepriamo i z výpovede svedka JUDr. Opatovského, ktorý na pojednávaní
12.3.2014 uviedol, že z osvedčovacej listiny z predmetného obdobia zistil, že jeho pracovníčka si
poznačila na osobitnom liste založenom v osvedčovacej knihe, že 21.10.2003, t. j. takmer rok a pol po
podpísaní kúpnej zmluvy si žalobkyňa prišla na notársky úrad JUDr. Opatovského zistiť, či takúto zmluvu

na notárskom úrade podpísala a či bol na tejto kúpnej zmluve overený jej podpis. Právny zástupca
žalobkyne zastáva názor, že nie je možné žiadne iné logické vysvetlenie takéhoto konania žalobkyne,
ako to, že sa až dodatočne dozvedela o tom, že na základe listiny, ktorú podpísala malo dôjsť k prevodu
vlastníckeho práva k jej bytu.
Súd prvej inštancie po opätovnom zhodnotení výsledkov konania bol názoru, že nielen žalobkyňa

nemalaakýkoľveklogickýaleboinýdôvodnauzatvoreniepredmetnejkúpnejzmluvy,alenatoracionálny
dôvod nemal ani samotný X. Q., keď už na základe záložnej zmluvy uzatvorenej dňa 21.8.2000 ako
aj notárskej zápisnice z 3.8.2001 č. NZ 264/2001, N 275/2001 mohol pristúpiť k realizácii záložného
práva, ak by žalobkyňa a Q. F. nesplácali svoj dlh. X. Q. už mal svoju pohľadávku, ktorú si arbitrárne
navyšoval (pôvodnú pôžičku 200.000 Sk navýšil na 330.000 Sk) zabezpečenú. Cieľom X. Q. však nebolo

zabezpečiť svoju pohľadávku voči dlžníkom, ale získať predmetný byt čo najjednoduchším spôsobom,
ktorým bolo uvedenie žalobkyne do omylu, že podpisuje len čestné prehlásenie, ktorým sa mala ukončiť
pre ňu celá záležitosť. O nemorálnom konaní X. Q. svedčí podľa súdu prvej inštancie aj navýšenie
pôvodnej pôžičky z 200.000 Sk na 330.000 Sk za dobu jedného roka. Vo výpovedi na Okresnom
riaditeľstve PZ v Trnave ČVS: ORP-907/1-OSV-TT-2004 X. Q. uviedol, že dlžníci (žalobkyňa a jej syn)

niekoľkokrát navrhli doplatenie dlžnej sumy, ale nikdy to nedodržali, preto sa nenechal ďalej zavádzať a
uplatnil svoje záložné právo, ďalej uviedol, že nikdy neprebehla vo veci exekúcia cestou súdu, keď on
postupoval len podľa O.z., t.j. zmluva o pôžičke so záložným právom (č.l. 412). Ak teda X. Q. mal za to,
že platne uzatvoril kúpnu zmluvu so žalobkyňou na predmetný byt, prečo by tvrdil vo svojej výpovedi,že si uplatnil svoje záložné právo na byt a ani nespomenul kúpnu zmluvu, na základe ktorej nadobudol
vlastníckeprávo,ktoréhooprávňovalokvysťahovaniužalobkynezpredmetnéhobytu.Jedinýmlogickým
vysvetlením takéhoto konania X. Q. je, že žalobkyňa naozaj nemala vedomosť o uzavretí kúpnej zmluvy

a X. Q. aj po uzavretí (podľa neho platne) kúpnej zmluvy ako argument na vysťahovanie žalobkyne z
predmetného bytu naďalej používal svoje záložné právo, pričom skutočným titulom nadobudnutia bola
kúpna zmluva, čo pred žalobkyňou zrejme zatajil. Táto výpoveď X. Q. na Okresnom riaditeľstve PZ v
Trnave ČVS: ORP-907/1-OSV-TT-2004 podporne potvrdzuje tvrdenie žalobkyne, že nemala vedomosť
kedy došlo k podpísaniu uvedenej kúpnej zmluvy z jej strany, keď táto zmluva jej bola daná na podpis

u notára JUDr. Opatovského bez toho, aby si ju prečítala a aby vedela čo podpisuje, pričom sa o
skutočnosti, že svoj byt predala, dozvedela až v marci 2003, keď jej bol doručený list z daňového úradu, v
ktorom bol uvedený nový vlastník X. Q.. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal súd za preukázané,
že text predmetnej zmluvy si dal vypracovať X. Q. (bolo vyvrátené jeho tvrdenie, že kúpnu zmluvu
spisoval notár JUDr. Opatovský, ktorý ju mal prítomnosti účastníkov nahlas prečítať, aby vzápätí obsah
tejto kúpnej zmluvy podpismi potvrdili) a logicky tiež možno vyvodiť, že nepravdivé údaje o tom, že má

žalobkyňa zabezpečené bývanie na adrese A. Z. XX, N., že je tam prihlásená k trvalému pobytu, ako
i údaj, že pred podpisom zmluvy prevzala dohodnutú kúpnu cenu, sa do zmluvy dostali z podnetu X.
Q.. Pokiaľ žalobkyňa zrejme v strese a rozrušení omylom medzi inými listinami na notárskom úrade
podpísala i túto listinu, treba mať za to, že to bol X. Q., ktorý tento jej omyl vyvolal. Po opätovnom
vyhodnotení dôkazov súd prvej inštancie zastával názor, že bolo preukázané, že žalobkyňa konala

v omyle a z konania X. Q. je možné usúdiť, že tento omyl vyvolal (odviezol žalobkyňu na notársky
úrad pod zámienkou, že s ňou chce hovoriť, pripravil text kúpnej zmluvy, v ktorom uviedol v rozpore
so skutočnosťou, že žalobkyňa má zabezpečené bývanie na adrese A. Z. XX). Z uvedených dôvodov
predbežne posúdil otázku platnosti Kúpnej zmluvy tak, že táto je (relatívne) neplatná s poukazom na §
49a O.z. a zásadu fraus omnia corrumpit, t.j. podvodné konanie všetko zneplatňuje

Ako druhý dôvod neplatnosti kúpnej zmluvy žalobkyňa uvádzala rozpor s dobrými mravmi a z toho
vyplývajúcu absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy v zmysle § 39 O.z.. Konanie X. Q. voči žalobkyni, ktoré
vyústilo v uzavretie predmetnej kúpnej zmluvy a jej následné vysťahovanie z bytu je konaním, ktoré
hrubým spôsobom porušuje obvyklé a spoločnosťou tolerované spôsoby správania sa a nemôže požívať
právnu ochranu. Z obsahu zmluvy je zrejmý hrubý nepomer medzi "dohodnutou kúpnou cenou" a tým čo

X.Q.nazákladepredmetnejzmluvyzískal(všeobecnácenabytuvčasejehopredaja).Naviacžalobkyňa
uzavretím takejto (pre ňu jednostranne nevýhodnej zmluvy) stratila jednu z existenčných istôt, ktorou
je možnosť bývania, keďže iné bývanie v čase uzatvárania zmluvy zabezpečené nemala. Dokazuje
to i spôsob jej núteného vysťahovania sa z predmetného bytu. Posudzovať otázku rozporu obsahu
uvedenej zmluvy s dobrými mravmi treba tiež v súvislosti s tým, čo jej uzavretiu predchádzalo (vznik

záväzku syna žalobkyne Q. voči X. Q. vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke, založenie predmetného bytu v
prospech X. Q. a čiastočné splácanie dlhu syna žalobkyne, spísanie notárskej zápisnice dňa 3.8.2001
u JUDr. Opatovského), ako i tých skutočností, ktoré uzavretie kúpnej zmluvy sprevádzali (bol tam
predložený doklad označený ako "potvrdenie o hlásení pobytu", v ktorom sa v rozpore so skutočnosťou
konštatovalo, že žalobkyňa je prihlásená k trvalému pobytu na adrese A.Z. XX, kde však v skutočnosti

nikdy nebývala a nikdy tam hlásená k trvalému pobytu nebola - preukazuje to priložené potvrdenie Mesta
Trnava z 31.10.2003 a 18.5.2005). Pri takomto komplexnom posudzovaní všetkých týchto súvislostí
je potrebné považovať obsah predmetnej zmluvy za taký, ktorý sa prieči dobrým mravom, v dôsledku
čoho je táto zmluva s poukazom na § 39 O.z. neplatná. Podľa vyjadrenia žalovanej kúpna cena vo
výše 254.225 Sk zodpovedala tržným cenám 3-izbových bytov v danej lokalite v čase predaja. Toto

tvrdenie bolo vyvrátené vyjadreniami realitných kancelárii, keď dve realitné kancelárie sa vyjadrili, že
cena 3 izbových bytov sa pohybovala približne 1.000.000 Sk-1.200.000 Sk, resp. 800.000 Sk-1.200.000
Sk (č. l. 512, 517). O rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi ide aj v prípade tzv. úžerníckej zmluvy,
teda keď zmluvná strana uzavrie, zneužijúc niečiu neskúsenosť, tieseň, alebo rozumovú slabosť, alebo
niečie rozrušenie, pričom dá sebe alebo inému poskytnúť alebo sľúbiť plnenie, ktorého hodnota je k

hodnote vzájomného plnenia v hrubom nepomere. Súd prvej inštancie sa v tomto smere priklonil k
názoru a argumentácii žalobkyne, nakoľko vzhľadom na komplexné posúdenie jednotlivých popísaných
skutkových okolností prípadu mal za to, že konanie X. Q. pred a pri uzatváraní kúpnej zmluvy (vznik
záväzku syna žalobkyne Q. voči X. Q. vo výške 200.000 Sk vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke, navýšenie
výšky pôžičky z 200.000 Sk na 330.000 Sk - čo je v skutočnosti civilnou úžerou, založenie predmetného

bytu v prospech X. Q. bez vedomia žalobkyne, spísanie notárskej zápisnice dňa 3.8.2001 u JUDr.
Opatovského, privedenie žalobkyne na notársky úrad pod zámienkou, že si s ňou potrebuje niečo
prebrať, uvedenie nepravdivých údajov v kúpnej zmluve ohľadne zabezpečeného bývania žalobkyne),
ktorý bez ohľadu na skutočnú hodnotu prevádzaného bytu (ktorá mu musela byť známa), tento pomernev krátkom časovom intervale predal za štvornásobok kúpnej ceny, bolo v rozpore s dobrými mravmi,
čoho následkom je absolútna neplatnosť kúpnej zmluvy. Absolútna neplatnosť právneho úkonu podľa
§ 39 O.z. je tak v danom prípade vyvolaná a spôsobená rozporom s dobrými mravmi, ako všeobecne

uznávanými pravidlami slušnosti a morálnymi zásadami občianskeho spolužitia, v ktorých sa presadzuje
slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie sa a nastáva ex lege (zo zákona). Súd z uvedených
dôvodov predbežne posúdil otázku platnosti Kúpnej zmluvy tak, že táto okrem vyššie uvedenej relatívnej
neplatnosti v zmysle § 49a O.z. je zaťažená aj absolútnou neplatnosťou z dôvodu rozporu s dobrými
mravmi s poukazom na § 39 O.z..

Tretí dôvod neplatnosti kúpnej zmluvy žalobkyňa opierala o to, že skutočne dohodnutá kúpna cena v
zmysle samotného prednesu X. Q. bola iná, než kúpna cena ktorá bola uvedená v písomnej kúpnej
zmluve. Vo svojej výpovedi na pojedávaní X. Q. totiž uviedol, že dohodnutá kúpna cena bola o 330.000
Sk vyššia než tá, ktorá bola uvedená v písomnej zmluve, nakoľko táto predstavovala nielen cenu zistenú
znalcom, ale ešte i sumu 330.000 Sk, ktorú mu mali byť F. dlžní. Žalobkyňa poukázala na rozhodnutie NS
SR(ZVs.461),kdesauvádza,žeakjevpísomnomvyhotoveníkúpnejzmluvytýkajúcejsanehnuteľnosti

uvedená kúpna cena odchylná od kúpnej ceny skutočne dojednanej, je neplatná celá kúpna zmluva
a nemožno považovať za platne uzavretú s cenou skutočne dohodnutou, ani kúpnu zmluvu s cenou
uvedenou v písomnom vyhotovení.
Súd prvej inštancie nevzhliadol dôvod neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy vyplývajúci z rozlišného
dojednania kúpnej ceny v skutočnosti ako to bolo uvedené v písomnom vyhotovení, nakoľko vzhľadom

na vyššie uvedené skutkové okolnosti, vôbec dojednanie kúpnej ceny ako také nemal súd preukázané.
X. Q. na pojednávaní uviedol, že kúpna cena v skutočnosti bola vyššia, nakoľko zahŕňala aj nesplatenú
pôžičku cca. vo výške 330.000 Sk, pričom žalobkyňa trvala na tom, že jej suma uvedená v kúpnej zmluve
(254.225 Sk) nebola nikdy vyplatená, zároveň svedok Q. F. na pojednávaní dňa 26.7.2017 uviedol, že v
čase podpisovania kúpnej zmluvy ich dlh bol cca. vo výške 100.000 Sk, teda z dôvodu absencie dohody

o akejkoľvek kúpnej cene (či už písomnej alebo ústne dohodnutej), súd nemal preukázané, že by kúpna
cena skutočne dojednaná bola odlišná od kúpnej ceny uvedenej v zmluve, preto sa touto námietkou
neplatnosti kúpnej zmluvy ďalej nezaoberal.
Platnosť resp. neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou a X. Q. (pôvodne žalovaným 1/)
dňa 4.2.2002, súd posúdil ako predbežnú otázku tak, že predmetná kúpna zmluva je relatívne neplatná

s poukazom na § 49a O.z. a absolútne neplatná v s poukazom na § 39 O.z..
Na kúpnu zmluvu ako absolútne neplatný právny úkon (nullum negotium) sa ex tunc (od začiatku) hľadí,
ako keby nebol urobený a absolútne neplatný právny úkon nemôže mať za následok vznik, zmenu alebo
zánik práv alebo povinností. X. Q., na ktorého vlastnícke právo k spornému bytu nikdy neprešlo, ho
preto podľa zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet (nikto nemôže na iného

previesť viac práv než sám má) nikdy nemohol previesť na X. F. a A. F., následne na manželov Q., ktorí
z rovnakého dôvodu nemohli ho platne previesť na žalovanú L. Q. darovacou zmluvou. Len tým, že
žalovaná L. Q. konala v dobrej viere v správnosť zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností, sa nemohla
stať vlastníčkou nehnuteľností. Z výsledku takéhoto vyriešenia uvedenej predbežnej otázky (platnosti
kúpnej zmluvy) vyplynul pre súd záver, že nedošlo k platnému prevodu vlastníctva zo žalobkyne na X.

Q. (ani následne na X. F. a A. F., manželov Q., a zároveň na L. Q.). Žalobkyňu preto naďalej považoval
za vlastníka nehnuteľností.
K otázke vplyvu neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril
Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 10.2.2010 sp. zn. I. ÚS 50/10. Poukázal v ňom na zásadu
rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej z nepráva

nemôže vzniknúť právo. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca,
ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy
nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť.
Vovšeobecnostimožnozavlastníkapovažovaťosobu,vprospechvlastníctvaktorejsvedčínadobúdacie
konanie („modus") a zodpovedajúci právny titul („titulus"), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus" preukazuje

právo inej osoby než „modus", je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade
považovaný ten, v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale
nemá právne následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu
nehnuteľnosti. I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti „prevedených" ďalej
na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus", chýba im „titulus".

Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a
povinnosti oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. O.z.). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne
iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, abyzabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis
v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri.
Uvedené právne závery sú podľa súdu prvej inštancie plne opodstatnené a akceptovateľné aj v

predmetnej veci. Ak je prvotná kúpna zmluva neplatná, nestal sa prvý kupujúci (X. Q.) vlastníkom
nehnuteľnosti a v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov (vrátane
žalovanej) vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho.
Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho
práva; nemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa.

Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv
nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako
má sám.
Žalovaná poukázala na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/71/2011, podľa ktorého, aj keď dôsledkom
vyplývajúcim z vyššie uvedenej zásady (nemo plus iuris) je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo
k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného

vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie
týchto princípov dovolací súd zastáva názor, že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou
„nikto nemôže previesť viac práv než má sám" možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len
celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že
vec riadne podľa práva nadobudol.

Žalovaná tvrdila, že pri nadobúdaní bytu bola dobromyseľná a vôbec nevedela o okolnostiach ktoré
predchádzali nadobudnutiu bytu pôvodne žalovaným 1/ X. Q., ako ani o následných prevodoch bytu.
V tejto súvislosti súd prvej inštancie poznamenal, že manželia Q. previedli predmetný byt na žalovanú
darovacou zmluvou v čase keď im už bola spornosť vlastníckeho práva k bytu známa, pričom nie
je možné nechať bez povšimnutia ani skutočnosť, že žalovaná predmetný byt nadobudla darovacou

zmluvou, teda bezodplatne, a napokon ani to, že v tomto byte podľa vlastného vyjadrenia na
pojednávaní nikdy nebývala. Sumarizujúc okolnosti nadobudnutia bytu žalovanou, súd mal za to, že
nie je splnená požiadavka výnimočnosti na prelomenie zásady nemo plus iuris zásadou ochrany dobrej
viery nadobúdateľa.
Súd prvej inštancie, uvedomujúc si šírku, časovú náročnosť a celkovú zložitosť riešenia problémov

vyvolaných neplatnosťou kúpnej zmluvy zo 4.2.2002 a tiež negatívnych dopadov na (nielen) právne
pomery žalovanej, konštatoval, že predmetom konania v danej veci bolo určenie vlastníckeho práva,
a nie vyporiadanie vzájomných nárokov strán tohto sporu. Na okolnosti uvádzané v tejto súvislosti
žalovanou (dobromyseľnosť, investície, a pod.) by bolo možné prihliadnuť v konaní s iným predmetom.
Vo svojej záverečnej reči zo dňa 26.7.2017 žalovaná uviedla, že keďže odvolací súd svojim rozsudkom

č. k. 10Co/447/2014-633 záväzne rozhodol, že sporná kúpna zmluva je platná, nie je možné v tejto časti
právoplatne skončenej veci opätovne rozhodovať o platnosti spornej kúpnej zmluvy. Žalobkyňa nemá
naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Nie je možné už skúmať
platnosť ostatných prevodov sporného bytu, keď žalobkyňa zobrala späť žalobný návrh voči ostatným
vlastníkom bytu.

Súd prvej inštancie k tejto námietke žalovanej uviedol, že ak sa žalobkyňa domáha určenia, že je
vlastníkom nehnuteľností, pri ktorej je v katastri nehnuteľnosti zapísaný ako vlastník niekto iný, má vo
vzťahu k tejto osobe nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení. S prihliadnutím na
význam zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností (výpis z LV preukazuje vlastnícke právo) a
na jeho právne účinky je odôvodnený záver, že právne postavenie žalobkyne je za tejto situácie neisté a

že bez požadovaného určenia by jej právo mohlo byť aj ohrozené. Pretože súdne rozhodnutie o určení
vlastníckeho práva je podkladom pre vykonanie zmeny v zápise v katastri nehnuteľností, je žaloba o
určenie vlastníckeho práva spôsobilým právnym prostriedkom na odstránenie neistoty o skutočných
právnych vzťahoch medzi účastníkmi. Umožňuje totiž dosiahnuť zhodu medzi skutočným právnym
stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľnosti. Žaloba o určenie vlastníckeho práva žalobcu musí

smerovať proti všetkým, ktorí sú ako vlastníci nehnuteľností zapísaní v katastri nehnuteľnosti. Keďže v
zmysle ust. § 228 ods. 2 CSP výrok právoplatného rozsudku o určení vecného práva k nehnuteľnosti
alebo o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti je záväzný aj pre osobu, ktorej sa týka
návrh na povolenie vkladu vecného práva k nehnuteľnosti, ak bol návrh podaný v čase, keď v katastri
nehnuteľností bola zapísaná poznámka o súdnom konaní, rozsudok o určení vlastníckeho práva je

záväzný len pre strany, môže byť podkladom pre vykonanie zmeny v zápise vlastníckeho práva v katastri
nehnuteľnosti, len ak stranami v konaní boli všetky osoby aktuálne (v čase rozhodovania), zapísané v
katastri ako vlastníci. Ak by žaloba nesmerovala proti všetkým týmto osobám (popierajúcim vlastnícke
právo žalobkyne) naliehavý právny záujem na požadovanom určení by nebol daný. V predmetnomprípade však jedinou vlastníčkou bytu je zapísaná žalovaná W. Q.. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná
uvažuje nesprávne, keď má za to, že žaloba o určenie vlastníckeho práva by mala smerovať i voči
ostatným osobám (pôvodne žalovaní 1/ až 5/), ktoré ako vlastníci nehnuteľnosti nie sú zapísaní v katastri

nehnuteľností.Vdanomprípade(poprávoplatnostirozsudkuodvolaciehosúduč.k.10Co/447/2014-633)
predmetom sporu zostalo určenie vlastníckeho práva a nie neplatnosť kúpnej zmluvy. Len v prípade
konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy musia byť stranami všetci, ktorí túto zmluvu uzavreli, prípadne ich
právni nástupcovia a to buď ako žalobcovia alebo ako žalovaní. V danom prípade sa však žalobkyňa (už)
nedomáha určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, túto otázku si súd vyriešil ako predbežnú otázku práve

v konaní o určenie vlastníckeho práva. V konaní o určenie vlastníckeho práva však žaloba smeruje
len proti tomu, kto je ako vlastník nehnuteľností zapísaný v katastri nehnuteľností. V rozsudku č.k.
10Co/447/2014-663 z 29.4.2015 odvolací súd nezaujal stanovisko k platnosti resp. neplatnosti spornej
kúpnej zmluvy, ale zamietnutie žaloby v časti určenia vlastníckeho práva (pozn. odv. súdu - správne v
časti určenia neplatnostizmluvy) potvrdil z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na takomto
určení práve z dôvodu, že otázka platnosti resp. neplatnosti zmluvy je len otázkou predbežnou vo

vzťahu k ďalšej otázke, ktorou je to, či vlastnícke právo ostalo prevodcovi zo zmluvy alebo naopak bolo
platne (a účinne) prevedené na nadobúdateľa resp. i ďalšie osoby, na ktoré vlastníctvo nehnuteľností
predchádzalo na základe ďalších zmlúv o prevode.
Po predbežnom posúdení platnosti resp. neplatnosti kúpnej zmluvy zo 4.2.2002 dospel súd prvej
inštancie k záveru, že predmetná kúpna zmluva je neplatná v zmysle § 49a O.z. (z dôvodu omylu) ako

aj v zmysle § 39 O.z. (z dôvodu rozporu s dobrými mravmi), v dôsledku čoho neprešlo vlastnícke právo
na X. Q. a ďalších nadobúdateľov a teda ani na žalovanú L. Q. a preto (po zistení, že žalobkyňa má
naliehavý záujem na takomto určení) určil, že vlastníčkou bytu č. XX na 5. podlaží obytného domu súp.
č. XXXX, nachádzajúceho sa v N. na A. ulici č. XX, je žalobkyňa.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne iba ust. § 257 CSP, vecne dôvodil,

že úspešnou stranou sporu bola žalobkyňa, ktorá by tak mala nárok na náhradu trov konania voči
neúspešnej žalovanej, zohľadnil však výnimočnosť danej veci, keď mal za to, že žalovaná svojim
konaním nedala príčinu na vyvolanie sporu (aj keď žaloba musela smerovať proti nej ako poslednému
vlastníkovi) a preto úspešnej žalobkyni nepriznal náhradu trov konania.

2. Proti tomuto (v poradí druhému) rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podala
včas odvolanie žalovaná, s návrhom na jeho zmenu zamietnutím žaloby v celom rozsahu. Právne
svoje odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi uvedenými v § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/
CSP. Vytkla rozsudku aj formálnu vadu spočívajúcu v nečíslovaní jednotlivých odsekov odôvodnenia
rozsudku arabskými číslicami v zmysle § 220 ods. 4 CSP. Dôvodila, že pri relatívnej neplatnosti (z

dôvodu omylu podľa § 49a O.z.) sa právny úkon považuje za platný do momentu, kedy sa dotknutá
strana relatívnej neplatnosti nedovolá. Ak by X. Q. previedol byt na neskoršieho nadobúdateľa v
čase, keď sa žalobkyňa voči nemu relatívnej neplatnosti právneho úkonu nedovolala, prevádzal
by byt na nadobúdateľa ako plnohodnotný vlastník. Judikatúra takým prevodom ochranu v záujme
dobromyseľného nadobúdateľa konštantne poskytuje. Súd prvej inštancie sa však s uvedenými

okolnosťami nijakým spôsobom nevysporiadava a ani ich čo i len okrajovo neuvádza. Vôbec nezisťoval,
kedy došlo k dovolaniu sa relatívnej neplatnosti, ani kedy došlo k prevodu vlastníctva na právnych
nástupcov pána Q.. Keďže súd v napadnutom rozsudku konštatuje relatívnu neplatnosť z dôvodu omylu
žalobkyne, pre úplnosť rozhodnutia je nevyhnutné, aby sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
vysporiadal aj s následkami takejto relatívnej neplatnosti. Odôvodnenie napadnutého rozsudku však v

tomto smere žiadne vysporiadanie sa s okolnosťami a následkami relatívnej neplatnosti neobsahuje,
čo zakladá vadu nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku pre nedostatok odôvodnenia. Uvedené
zároveň znamená, že sa súd s uvedenými právnymi aspektmi relatívnej neplatnosti pri rozhodovaní
vôbec nezaoberal a teda na vec neaplikoval správne ustanovenia právneho poriadku. To zakladá
jednak porušenie procesných práv strán sporu v takom rozsahu, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces, ako aj vadu nesprávneho právneho posúdenia veci. Absenciu vysporiadania sa
s právnymi následkami relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy by mohlo do istej miery odôvodňovať,
že súd dospel aj k záveru o absolútnej neplatnosti, ktorej následky sú silnejšie ako pri relatívnej
neplatnosti. Pripustenie tejto úvahy však v skutočnosti znamená, že jediným dôvodom, ktorý viedol
súd k vysloveniu výroku napadnutého rozsudku je výlučne dôvod absolútnej neplatnosti a nie aj dôvod

relatívnej neplatnosti. Ak teda súd v odôvodnení konštatuje dôvod relatívnej neplatnosti aj absolútnej
neplatnosti, pričom v ďalšom odôvodnení zohľadňuje len následky absolútnej neplatnosti, znamená to,
že konštatovanie relatívnej neplatnosti právneho úkonu je celkom irelevantné pre výrok rozhodnutia.
Spôsob, akým je odôvodnenie rozsudku formulované, vzbudzuje dojem, že konštatovanie relatívnejneplatnosti je pre výrok súdu podstatné (hoci tomu tak objektívne nemôže byť). Uvedené zakladá
vadu čiastočného rozporu odôvodnenia s výrokom napadnutého rozsudku, ako aj vnútornú rozpornosť
a zmätočnosť odôvodnenia. Ak by sa interpretovalo znenie odôvodnenia napadnutého rozsudku tak,

že súd priznal aj právnemu úkonu urobenému v omyle podľa § 49a O.z. následky ako by išlo o
absolútnu neplatnosť právneho úkonu, išlo by o vadu nesprávneho právneho posúdenia, pretože to
bez splnenia a skúmania ďalších okolností nie je správnym právnym posúdením (skúmať je potrebné
okrem iného kedy sa žalobkyňa dovolala voči X. Q. relatívnej neplatnosti a kedy došlo k prevodu
na jeho právneho nástupcu). Právny poriadok a judikatúra sa k následkom relatívnej a absolútnej

neplatnosti stavia odlišne. Z odôvodnenia vyplýva, že prakticky jediným podkladom pre konštatovanie
omylu žalobkyne je jej vlastná výpoveď a výpoveď jej syna ako svedka. Týmto dôkazným prostriedkom
súd venoval neprimeranú váhu a pri hodnotení dôkazov (ktoré však v odôvodnení rozsudku prakticky
absentuje a teda je nepreskúmateľný), nezohľadnil dostatočne ostatné dôkazy, ktoré týmto výpovediam
nezodpovedali. Súd nevykonal náležité hodnotenie dôkazov, keď nijako nevyhodnotil podstatné rozdiely
vo výpovediach rôznych svedkov, ako aj diametrálne odlišnosti vo výpovediach svedka Q. F. z 11.7.2012

a 26.7.2017. Súd bez akéhokoľvek vysvetlenia použil pre rozhodnutie výlučne neskoršiu výpoveď,
akoby predchádzajúca výpoveď tohto svedka ani neexistovala. Syn žalobkyne 11.7.2012 (teda 5 rokov
pred druhou výpoveďou, pričom je vysoko nepravdepodobné, aby sa človeku s postupom času pamäť
zlepšovala) uviedol, že si nespomína, ako išli na úrad JUDr. Opatovského, či išli na úrad autom,
alebo pešo, nespomínal si, ako tam išla jeho matka, nepamätal si, či matka prečítala u notára nadpis

zmluvy alebo zmluvu. Pamätá si, že matka bola nervózna u notára, nepamätal si, či niečo podpisovala,
prípadne či sa domáhala aby jej bolo povedané, čo ide podpisovať, lebo to bolo už dávno. Svedok si
nepamätal, koľkokrát bol s matkou a Q. u JUDr. Opatovského, ani to, či to bolo raz alebo viackrát. Súd
vôbec neuviedol, z akého dôvodu veril novej výpovedi syna žalobkyne a neveril jeho skoršej výpovedi
alebo výpovediam iných svedkov, či iným dôkazom. Táto časť odôvodnenia tu celkom absentuje. Bez

náležitého odôvodnenia žalovaná nemôže formulovať náležitú obranu v odvolaní. Voči neuvedeným
argumentom sa nedá účinne brániť. Rozhodnutie súdu je preto arbitrárne, čo predstavuje zásah do
procesných práv strán sporu a do ich základného práva na spravodlivý súdny proces. Z formulácie súdu,
že zastáva názor, že bolo preukázané, že žalobkyňa konala v omyle a z konania X. Q. je možné usúdiť,
že tento omyl vyvolal je zrejmé, že ani samotný súd nebol jednoznačne presvedčený o kvalite podkladov

pre tieto závery. Odôvodnenie je nepresvedčivé. Neistota súdu je celkom na mieste. Výsledkom týchto
pochybností preto nemalo byť vyhovenie žalobe, ale naopak, konštatovanie neunesenie dôkazného
bremena zo strany žalobkyne a zamietnutie žaloby v celom rozsahu. Rozhodnutie súdu je tak v
rozpore s § 215 ods. 1 CSP, súd nerozhodol na základe zisteného skutkového stavu, ale na základe
vlastného pocitu a dohadov. Z vykonaného dokazovania nevyplývajú skutkové závery, tak ako ich

konštatuje súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie na stranách 10 a 11 konštatuje, že žalobkyňa
zrejme (čo znamená, že súd tento stav nezistil, ale ho len tuší, resp. predpokladá) v strese a rozrušení
omylom medzi inými listinami na notárskom úrade podpísala i zmluvu o prevode vlastníctva bytu.
Toto konštatovanie súdu neprijateľne vyplýva len z výpovede zaujatého svedka - syna žalobkyne a
samotnej žalobkyne a navyše je tento záver celkom nepravdepodobný. Žalobkyňa sa snaží presvedčiť

súd o tom, že bola v strese a rozrušená, pritom však žiadna objektívna skutočnosť, ktorá by bola
spôsobilá u žalobkyne taký intenzívny stres či rozrušenie vyvolať, nevyplýva ani z jej vlastných tvrdení
ani z výpovede jej syna z 26.7.2017 (teda z jediných podkladov pre záver súdu o existencii stresu
a rozrušenia žalobkyne). Vo výpovedi svedka Q. F. zo dňa 26.7.2017 a žalobkyne zo dňa 17.1.2014
sa pritom nachádzajú podstatné rozdiely. Vo svojej výpovedi žalobkyňa uvádza, že jej syn bol celý

čas vonku a fajčil, pričom Q. F. vo svojej výpovedi uviedol, že bol celý čas vnútri so svojou matkou a
tak videl okolnosti podpisovania. Ako bolo uvedené vyššie, súd nezistil, resp. nijako nevyhodnocoval
nezrovnalosti vo výpovediach, len neprípustne vyberal tie časti výpovedí, ktoré podporovali súdom
zvolený záver. Za skutočností, ktoré spôsobili stres a rozrušenie žalobkyne považoval to, že žalobkyňa
sa stretla so svojim veriteľom, išla s ním nie na kávu, ale do čakárne k notárovi, že ju pracovníčka

notára zavolala dovnútra, že jej boli predložené dokumenty na podpis, že si prečítala prehlásenie o
tom, že veriteľ si naďalej nebude uplatňovať pohľadávku. Ak žalobkyňa skutočne tvrdí, že malo ísť
len o čestné prehlásenie, ktorým pán Q. ukončuje vymáhanie pohľadávky, tieto okolnosti v nijakom
prípade nemohli pôsobiť stresujúco, či rozrušujúco. Opísané skutočnosti sú bežnou praxou všetkých
notárskych úradov, nepochybne vždy pred notárskym úradom čakajú osoby, ktoré sú následne zavolané

dnu a sú vyzvané na podpis dokumentu pred notárom, resp. jeho zamestnancom za účelom overenia
podpisu. Ak by toto malo spôsobiť stres a rozrušenie spôsobilé na konštatovanie omylu a relatívnej
neplatnosti, tak by toto konštatovanie predstavovalo zásadnú ranu právnej istote a významu, ktorý
právna prax prikladá notársky overenému podpisu. Súd by mal tieto následky zodpovedne zvážiť azodpovedne sa vysporiadať s uvedenými následkami. Žalobkyňa nijako logicky neodôvodnila, prečo by
pán Q. jej mal predložiť len čestné vyhlásenie a upustiť od vymáhania svojej pohľadávky, žalobkyňa
ani len nežiadala pána Q. o upustenie od vymáhania pohľadávky. Opodstatnené by bolo práve naopak,

ak by toto konanie pána Q. u žalobkyne vzbudilo mimoriadnu pozornosť a ostražitosť. Žalobkyňa však
neposkytuje žiadne odôvodnenie toho, prečo toto čestné prehlásenie nebolo pre ňu nijako prekvapujúce.
Súd prvej inštancie nijako nezobral do úvahy fakt, že údajne počas celej návštevy notárskeho úradu,
kde došlo k podpisu kúpnej zmluvy, mal byť pri žalobkyni prítomný aj jej syn. Žalobkyňa teda po
celý čas mala pri sebe blízku osobu, na ktorej pomoc sa mohla v prípade potreby obrátiť. Ak by s

podpisom dokumentov skutočne nesúhlasila, syn by jej nepochybne poskytol oporu. Tvrdenie žalobkyne
o tom, že jej malo byť znemožnené preštudovať dokumenty a že k podpisu bola prakticky donútená,
sa vo svetle tejto okolnosti (ktorá bola súdu prvej inštancie známa), javí len ako účelové tvrdenie.
Akýkoľvek nátlak vylúčil svedok - notár JUDr. Jozef Opatovský 27.6.2014, keď vo svojej výpovedi
uviedol, že ak by videl, že na klienta je vyvíjaný nátlak, prípadne že zjavne váha, tento úkon by bol
odmietnutý, pričom uviedol, že sa mu taká situácia nikdy nestala. Pozornosť a ostražitosť žalobkyne

nepochybne musel vzbudiť aj fakt, že ide o viacero dokumentov, ktoré majú iný počet strán a zreteľne iný
obsah. Jej tvrdenie o tom, že dokumenty nečítala, pričom opäť neuvádza žiadnu objektívnu skutočnosť,
ktorá by jej bránila v preštudovaní si dokumentov, je prinajmenšom pochybné. Žalobkyňa dokumenty
nečítala preto, lebo pán Q. jej ukázal prstom, kam to treba podpísať. To, že strana ukáže druhej
strane kam sa má dokument podpísať, objektívne nie je možné považovať za bránenie v preštudovaní

dokumentov. Je však celkom neuveriteľné, že tomuto nezodpovednému konaniu žalobkyne súd ešte
poskytol aj ochranu. Súd mal za preukázané (hoci tieto závery z vykonaného dokazovania dostatočne
preukázané neboli), že syn žalobkyne jej ukradol občiansky preukaz a presvedčil inú osobu, aby sa
vydávala za jeho matku a následne aby šla k notárovi dňa 21.8.2000 podpísať zmluvu o zriadení
záložného práva k dlhu, ktorý syn žalobkyne mal voči pánovi Q.. Do všetkých problémov s predmetným

bytom prakticky žalobkyňu dostal jej syn Q. F., z čoho objektívne vyplýva určitý pocit zaviazanosti
voči matke. Aj podľa zistení súdu (krádež a zneužitie občianskeho preukazu vlastnej matky) je Q. F.
schopný porušovať nielen právny poriadok, ale aj morálne normy. Tieto okolnosti mimoriadne závažným
spôsobom spochybňujú dôveryhodnosť výpovede takéhoto svedka. Súd prvej inštancie však k jeho
výpovedi pristupuje absolútne nekriticky a dôveryhodnosťou (hoci pochybnosti vyplývajú zo zistení

súdu) tohto svedka sa vôbec nezaoberá. Uvedený svedok je vzhľadom na pomer k žalobkyni, ako
aj priamy pomer k veci, absolútne nedôveryhodným svedkom a pri hodnotení dôkazov nemal súd
prvej inštancie na jeho výpoveď vôbec prihliadať. Odvolateľka poukázala na skutkové zistenia, ku
ktorým dospela predchádzajúca zákonná sudkyňa v tejto veci v skoršom meritórnom rozsudku. Aktuálna
zákonná sudkyňa sa vôbec nevysporiadala s tým, že aktuálne skutkové zistenia, ktoré konštatuje súd v

napadnutom rozsudku, sú prakticky úplne opačnými skutkovými zisteniami. V odôvodnení napadnutého
rozsudku niet ani len stručnej zmienky o tom, prečo boli nesprávne predchádzajúce skutkové tvrdenia
súdu, aké dôkazy či podklady zmenili hodnotenie dôkazov. Po zmene sudkyne bol vykonaný výlučne
jeden výsluch a to nedôveryhodného syna žalobkyne. To významným spôsobom znižuje dôveryhodnosť
rozhodnutia a úplne ničí jeho presvedčivosť. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd

po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu dokazovanie doplnil výlučne len o opätovný výsluch
žalobkyne a jej syna, svedka Q. F.. Súd teda nevykonal opätovne aj výsluchy ostatných svedkov, ktoré
vo svetle predovšetkým výpovede syna žalobkyne boli pre zistenie skutkového stavu a pre rozhodnutie
súdu mimoriadne významné. Z výpovede svedka Q. F. vyplývalo, že priamo pri podpise kúpnej zmluvy
bol prítomný aj syn pána J., t. j. syn notára, ktorého úrad podpis žalobkyne na kúpnej zmluve overoval (v

tej dobe mal byť notárskym koncipientom) a pri overovaní podpisu mala byť prítomná aj zamestnankyňa
notára X. Q.. Súd svedecké výpovede notárskeho koncipienta a zamestnankyne notára X. Q. vôbec
nezabezpečil, pričom práve tieto výpovede mohli poskytnúť priame svedectvo o tom, či žalobkyňa mala
vedomosť o obsahu podpisovaných listín a ak nie, tak z dôvodov a na koho strane dôvody to boli, resp.
či jej niekto bránil v oboznámení sa s obsahom zmluvy a podobne. Zákonná sudkyňa uprednostnila

tie dôkazy, ktoré boli pred ňou ústne vykonané pred dôkazmi, ktoré pred ňou ústne vykonané neboli.
Predchádzajúca zákonná sudkyňa na pojednávaní dňa 21.10.2016 (t.j. aj po opätovnom výsluchu
žalobkyne) uviedla, že „vzhľadom k takýmto zisteniam v priebehu dokazovania súd uviedol stranám
tú skutočnosť, že z dokazovania nemá preukázané, že by bola žalobkyňa pri podpise kúpnej zmluvy
uvedená do omylu. Nemá preukázané, že by bola uzavretá kúpna zmluva v rozpore s dobrými mravmi

a nemá preukázaný ani iný dôvod neplatnosti kúpnej zmluvy". Po tomto konštatovaní bol vykonaný
len opätovný výsluch syna žalobkyne Q. F., ktorý vzhľadom na svoju nevieryhodnosť a pomer k veci
a k žalobkyni objektívne nemohol mať taký podstatný vplyv na hodnotenie dôkazov, aby došlo k práve
opačnému skutkovému a právnemu záveru súdu. Ak súd zmenil hodnotenie dôkazov a to ako sa muvec javí, bol povinný stranám túto okolnosť ozrejmiť a požiadať ich, aby vzhľadom na zmenu názoru
súdu navrhli nové dôkazy. Bez toho došlo zo strany súdu k odňatiu možnosti konať pred súdom a
teda porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Súd namiesto vykonania priamych dôkazov vykonal

abstraktnú úvahu o tom, že prakticky nikto by nepodpísal pre seba nie celkom výhodnú kúpnu zmluvu
(ak nemá zabezpečené bývanie, musí zaplatiť daň z prevodu a zmluvnú pokutu mestu). Súd uviedol,
že žalobkyňa nemala akýkoľvek logický alebo iný dôvod na uzatvorenie kúpnej zmluvy. Tento záver je
celkom nezmyselný a zjavne nevyplýva z vykonaného dokazovania v tejto veci. Dôvod na uzatvorenie
kúpnej zmluvy bol absolútne logický. Žalobkyňa spolu s jej synom boli dlžní vysokú sumu pánovi X.

Q. a s ním sa dohodli, že uvedený dlh vyriešia a to tak, že pán Q. namiesto zložitého nákladného a
zdĺhavého procesu vykonania záložného práva od žalobkyne predmetný byt priamo odkúpi. Uvedením
tohto dôvodu je teda celkom vyvrátený arbitrárny záver súdu o tom, že neexistuje žiaden logický ani
iný dôvod na uzatvorenie kúpnej zmluvy. Obdobné arbitrárne závery o „jedinom logickom vysvetlení",
ktoré v skutočnosti vôbec jediným logickým vysvetlením nie sú, súd opakovane používa v odôvodnení
svojho rozhodnutia, pričom nevychádza zo zisteného skutkového stavu. Žalobkyňa namiesto toho, aby

priamo preukazovala okolnosti uzatvorenia kúpnej zmluvy svedeckými výpoveďami všetkých osôb, ktoré
boli pri podpise prítomné, vedome poukazovala len na nepriame indície o údajnej absencii dôvodu na
uzatvorenie kúpnej zmluvy. V tejto situácii, bez vykonania priamych dôkazov, ktoré boli k dispozícii,
súd jednoducho nemohol konštatovať unesenie dôkazného bremena zo strany žalobkyne. Súd nemôže
svoje rozhodnutie postaviť na dohadoch a vlastnej predstave, a tieto dohady a predstavy uprednostniť

pred riadne zisteným skutkovým stavom. Súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukazuje na
selektívne výpovede z trestného konania na Okresnom riaditeľstve PZ v Trnave ČVS: ORP-907/1-OSV-
TT-2004. Je zrejmé, že predmetné trestné konanie obsahovalo relevantné výpovede dotknutých osôb.
Súd však nezabezpečil zápisnice o výpovediach svedkov, či prípadne obvinených do tohto súdneho
konania, hoci tieto výpovede by poskytli významný podklad pre rozhodnutie súdu. Z nich by bolo

možné vyhodnotiť, či jednotliví svedkovia alebo strany sporu menia v čase podstatným spôsobom
svoje výpovede, aby dosiahli procesný úspech, alebo sú tieto výpovede konzistentné. Rovnako by z
týchto pokladov mohli vyplynúť ďalšie významné skutočnosti potrebné pre rozhodnutie súdu. Súd prvej
inštancie sa však uspokojil s vybranými zápisnicami, ktoré mohli byť stranami (žalobkyňou) vyberané
tendenčne. Napokon pre túto súdnu vec je dôležitý aj záver vyšetrovania orgánov činných v trestnom

konaní o tom, či bol alebo nebol spáchaný trestný čin. Konanie, ktoré súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku konštatuje, t.j. že pán Q. úmyselne vyvolal omyl žalobkyne a nechal na seba previesť byt,
pričom sa týmto prevodom na úkor žalobkyne obohatil, napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného
činu podvodu, avšak žalovaná nemá vedomosť, či bol pán Q. za tento trestný čin odsúdený - zrejme
nebol. Súd tiež celkom ignoroval aj fakt, že žalobkyňa bola na katastri 21.11.2000, kde bola žalobkyňa

podpísať zápisnicu vo vzťahu k záložnej zmluve. Je nepochybné, že pri tejto príležitosti sa v pokoji a
bez prítomnosti rušivých vplyvov, ktoré tam údajne existovali pri ostatných podpisoch („nesympatický"
pán Q., notár a jej vlastný syn), mohla oboznámiť s okolnosťami, pre ktoré tam je a teda so záložnou
zmluvou. Žalobkyňa sa však účelovo snaží tvrdiť, že kedykoľvek sa dostavila na nejaký úrad, alebo
k notárovi, tak si nič neprečítala a chcela radšej rýchlo odísť, aby to už mala za sebou, lebo jej

to bolo nepríjemné a podobne. Tieto tvrdenia inak ako tvrdenia účelové nemožno hodnotiť. Veď je
nemysliteľné, aby človek v postavení žalobkyne ako skúsenej bankovej úradníčky, neprikladal zvýšenú
pozornosť dokumentom, ktoré na katastri a u notára podpisuje. Tomu sa jednoducho nedá uveriť. Z
uvedeného je zrejmé, že súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a zároveň nedostatočne zistil skutkový stav veci v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, čo

predstavuje tzv. inú vadu konania, ktorá mala podstatný vplyv na nesprávne rozhodnutie. Predmetná
zmluva nebola uzatvorená v omyle podľa § 49a O.z., ktorý by spôsobil relatívnu neplatnosť kúpnej
zmluvy. Ako však vyplýva z odvolania, dôvod relatívnej neplatnosti nemohol byť podkladom pre výrok
rozsudku, keďže následky relatívnej neplatnosti sú odlišné od následkov absolútnej neplatnosti a súd
bližšie neskúmal ďalšie významné okolnosti potrebné pre nastúpenie následkov relatívnej neplatnosti

vzhľadom na dobromyseľné nadobudnutie vlastníckeho práva zo strany právnych nástupcov (napríklad
keby došlo k prevodu z pána Q. na právneho nástupcu s ohľadom na dovolanie sa relatívnej neplatnosti
a podobne).
Skutočným a jediným odôvodnením výroku súdu je konštatovanie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy
podľa § 39 O.z. pre jej rozpor s dobrými mravmi. Súd uviedol, že v rozpore s dobrými mravmi je konanie

X. Q. voči žalobkyni, ktoré vyústilo v uzavretie predmetnej kúpnej zmluvy a jej následné vysťahovanie
z bytu. Na tom súd vybudoval záver, že obsah kúpnej zmluvy je v rozpore s dobrými mravmi. Tento
záver súdu je však celkom iste nesprávny a logicky nemožný. Akékoľvek správanie pred uzavretím
zmluvy a rovnako ani správanie sa po uzavretí zmluvy nemôže spôsobiť, že obsah zmluvy bude vrozpore s dobrými mravmi. Z hľadiska konštatovania rozporu obsahu zmluvy s dobrými mravmi, je
predchádzajúce a následné konanie právne irelevantné. Súd prvej inštancie týmto okolnostiam priradil
význam, ktorý im právny poriadok nepriznáva. Súd prvej inštancie preto vec nesprávne právne posúdil.

Vplyv predchádzajúceho konania na neplatnosť zmluvy je vylúčený aj z logického hľadiska. Súd uviedol,
že rozpor kúpnej zmluvy s dobrými mravmi malo spôsobiť to, že vznikol záväzok syna žalobkyne Q. F.
voči X. Q. podľa zmluvy o pôžičke, že došlo k zriadeniu záložného práva k predmetnému bytu v prospech
X. Q., že došlo k čiastočnému splateniu dlhu a spísaniu notárskej zápisnice u JUDr. Opatovského dňa
3.8.2001. Požičanie peňazí, založenie nehnuteľnosti ako zabezpečenie pohľadávky, ani splácanie dlhu,

či spísanie notárskej zápisnice, ktorej obsahom je pristúpenie ďalšieho dlžníka k dlhu, uznanie dlhu
a vznik exekučného titulu, nepochybne žiadny rozpor s dobrými mravmi objektívne spôsobiť nemôže.
Ani všetky uvedené skutočnosti vo vzájomnej súvislosti objektívne nemôžu spôsobiť rozpor následného
konania s dobrými mravmi (keďže súd konštatoval rozpor s dobrými mravmi až pri následne uzatvorenej
kúpnejzmluve).Medziokolnosti,ktorémalispôsobiťrozporobsahukúpnejzmluvysdobrýmimravmisúd
uviedol aj to, že k podpisu záložnej zmluvy došlo podvodom, ktorý spôsobil syn žalobkyne. Odvolateľka

však zdôraznila, že tieto okolnosti v tomto súdnom konaní neboli dostatočne preukázané a vychádzajú
len z tvrdenia žalobkyne, pričom syn toto jej tvrdenie nepotvrdil (vo svojej výpovedi dňa 26.7.2017
syn uviedol, že si na okolnosti podpisu záložnej zmluvy nespomína). Syn žalobkyne nebol za tento
trestný čin ani odsúdený, preto súd z tejto skutočnosti nemôže vychádzať. Súd však tento údajný podvod
syna žalobkyne (ak by sa aj bol stal) dáva na ťarchu pánovi Q., keď ním odôvodňuje rozpor kúpnej

zmluvy s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie preto nesprávne pripísal význam tejto okolnosti na ťarchu
konania pána Q., hoci malo ísť o zavinené konanie syna žalobkyne, čím súd dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Navyše ak by úloha súdu bola rozvinutá ad absurdum, tak súd by v okolnostiach
tejto veci musel konštatovať rozpor s dobrými mravmi vo vzťahu k akémukoľvek právnemu úkonu, ktorý
by nasledoval po vyššie opísaných krokoch. Toto je pochopiteľne neprijateľné. Súd v celom odôvodnení

rozhodnutia neprikladá žiadny význam čestnému vyhláseniu, ktoré bolo na notárskom úrade spísané
spolu s predmetnou kúpnou zmluvou. Týmto čestným vyhlásením pán Q. vyhlásil, že dlh žalobkyne (ku
ktorému pristúpila) a jej syna sa považuje za splatený. Uvedené upustenie od dlhov je však mimoriadne
významné vo vzťahu k hodnoteniu dobrých mravov. Opomenutie jeho zohľadnenia je teda nesprávnym
postupom zo strany súdu prvej inštancie. Keďže súdu bola táto okolnosť známa, avšak jej pri hodnotení

dôkazov nepripísal žiadnu váhu, taký postup predstavuje vadu, keď súd na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým záverom. Právnym nezmyslom je záver súdu o tom, že by následné
vysťahovanie malo mať akýkoľvek vplyv na súlad obsahu kúpnej zmluvy s dobrými mravmi. Ak by toto
konštatovanie súdu malo mať právnu relevanciu, tak by sebelepšia kúpna zmluva mohla byť neplatná
pre rozpor s dobrými mravmi, ak by sa nový vlastník domáhal výkonu svojho vlastníckeho práva. Ak by

však aj vysťahovanie bolo vykonané protiprávnym spôsobom, toto konanie je samostatným konaním,
ktoré objektívne nemôže mať retroaktívne účinky na predchádzajúce právne úkony a uzavreté právne
vzťahy. Vykonávateľ vysťahovania, ak by aj postupoval protiprávne, bol by za toto konanie, ale nie
skoršie konanie (ktoré by napríklad bolo plne v súlade s právom) postihnuteľný, a to či už prostriedkami
civilného práva, alebo prostriedkami trestného práva. Ale na platnosť prevodu to nepochybne žiadny

vplyv mať nemôže. Ak súd prvej inštancie takéto vlastnosti prisúdil konaniu, ktoré objektívne nie je
spôsobilé vyvodiť také právne následky, dopustil by sa vady nesprávneho právneho posúdenia veci.
Predchádzajúce konanie, ani následné konanie objektívne nemohlo mať vplyv na súlad obsahu kúpnej
zmluvy s dobrými mravmi. O to viac súdom spomenuté konanie, ktoré predchádzalo uzatvoreniu kúpnej
zmluvy, celkom zjavne nepredstavuje neštandardné správanie (poskytnutie pôžičky a jej zabezpečenie).

Konanie ohľadom vysťahovania žalobkyne z bytu nebolo predmetom tejto súdnej veci, a preto vo vzťahu
k nemu pochopiteľne ani nesmerovala aktivita žalovanej. Jediný potenciálny rozpor s dobrými mravmi,
ktorý sa vzťahuje na obsah zmluvy je údajná disproporcia medzi uvedenou kúpnou cenou a hodnotou
prevádzaného bytu. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, prečo sa súd priklonil k vierohodnosti
vyjadrení realitných kancelárií a nie k vierohodnosti znaleckého posudku. Z odôvodnenia nie je vôbec

zrejmé, akými myšlienkovými pochodmi súd pri hodnotení dôkazov prešiel. Jednoducho konštatuje,
že znalecký posudok bol vyvrátený neformálnymi listami realitných kancelárií. Žalovaná mala za to,
že tento postup pri formulovaní odôvodnenia, ako aj pri hodnotení dôkazov je porušením práva na
spravodlivý súdny proces. Súd celkom opomína, že medzi znaleckým posudkom a vyjadrením realitnej
kancelárie je priepastný kvalitatívny rozdiel. Realitné kancelárie nemajú žiaden regulatív a ide o ich

slobodné vyjadrenie názoru. Z toho aj vyplýva rozptyl, ktorý sa vo vyjadreniach realitných kancelárií
vyskytol. Pri znaleckom dokazovaní však súdny znalec disponuje potrebnými odbornými znalosťami
pre výkon znaleckej činnosti, musí postupovať v zmysle zákona a v prípade vedomého poskytnutia
nepravdivého znaleckého posudku je tu daná aj trestná zodpovednosť znalca. Aj pri hodnotení súladudohodnutej kúpnej ceny súd prvej inštancie postupoval izolovane, nehodnotil dôkazy vo vzájomných
súvislostiach a celkom ignoroval fakt, že spolu s kúpnou zmluvou došlo k upusteniu od vymáhania
dlhu z pôžičky. Ak súd túto okolnosť nezohľadnil pri hodnotení primeranosti kúpnej ceny, nepostupoval

správne. To, koľko predmetný byt stál pána Q., teda koľko z jeho majetku na tento byt pán Q. vynaložil,
v skutočnosti bola jednak jeho kúpna cena, ako aj aktuálna výška dlhu, ktorý sa viac rozhodol kvôli
prevodu vlastníctva nevymáhať. Taký postup pri formulovaní kúpnej ceny je vzhľadom na zmluvnú
voľnosť zmluvných strán celkom prípustný. Súd na podporu poukazuje aj na to, že v rozpore s dobrými
mravmi je aj tzv. civilno-právna úžera. Súd však neuvádza, že by v prejednávanej veci zistil také

okolnosti, ktoré by svedčili o naplnení civilno-právnej úžery. Súd poukázal na to, že o civilno-právnu
úžeru by šlo, ak by sa zmluva uzavrela zneužijúc niečiu neskúsenosť, tieseň alebo rozumovú slabosť,
alebo niečie rozrušenie. Žalobkyňa nebola neskúsená, ani rozumovo slabá (predtým pracovala v banke,
so zmluvnými dokumentami, peniazmi a podobne) a nebola ani v žiadnej tiesni (resp. žiadna taká
tieseň nebola v konaní konštatovaná ani preukázaná). Súd v tejto súvislosti nekonštatuje ani rozrušenie
žalobkyne. Vôbec teda neuvádza konkrétny dôvod, ktorý by mal spôsobiť úžerníckosť kúpnej zmluvy.

Žalobkyňa nepreukázala žiadne objektívne skutočnosti, ktoré by bol spôsobilé vyvolať taký stres a
rozrušenie, že by to malo mať vplyv na jej rozhodovacie schopnosti. Dôležitou okolnosťou je, že „zrejme
stres a rozrušenie" súd použil na odôvodnenie toho, že kúpna zmluva bola uzatvorená v omyle, teda
prakticky bez akéhokoľvek vedomia žalobkyne (čo spôsobuje relatívnu neplatnosť). Teraz súd obdobný
stav rozrušenia (nevýslovne) používa na odôvodnenie len vo vzťahu ku kúpnej cene (teda len časti

kúpnej zmluvy, hoci ide o podstatnú náležitosť), akoby ostatná časť kúpnej zmluvy bola žalobkyni
známa a akceptovala ju. Je očividné, že oba stavy nastať nemohli. Buď ide o zmluvu uzatvorenú v
omyle (s dôsledkom relatívnej neplatnosti, ktorý však súd ďalej nerozvíja, neskúma a nebol podkladom
pre vynesený výrok napadnutého rozsudku), alebo ide o úžernícku zmluvu a rozrušenie sa týkalo len
neprimeranosti kúpnej ceny (s dôsledkom absolútnej neplatnosti, ktorý súd použil na formulovanie

výroku rozsudku), ale nie celkovej nevedomosti o existencii kúpnej zmluvy. Z uvedených okolností
vyplýva, že tu nebol daný ani rozpor obsahu kúpnej zmluvy s dobrými mravmi ako dôvod absolútnej
neplatnosti kúpnej zmluvy.

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovanej vyjadrila tak, že navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že nezodpovedá skutočnosti, že súd prvej inštancie založil svojej
skutkové závery iba na výpovedi žalobkyne a poslednej výpovedi jej syna Q. F.. Žalovaná zrejme
účelovo pri svojej argumentácii nespomína také významné dôkazy, akým je samotný obsah kúpnej
zmluvy, ďalej výpovede samotného X. Q., svedeckú výpoveď JUDr. Opatovského a tiež medzi stranami
inak nesporné skutočnosti, akými sú dôsledky podpísania predmetnej kúpnej zmluvy pre žalobkyňu

(uzavretímpredmetnejkúpnejzmluvyvznikližalobkyninemaléfinančnézáväzkyatoakovočidaňovému
úradu v súvislosti so zaplatením dane z príjmu, tak voči Mestu Trnava) a ďalej fakt, že predajom
predmetného bytu prišla o existenčnú hodnotu, akou je jej právo na bývanie a stala sa prakticky
bezdomovkyňou. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že predmetnú kúpnu zmluvu nespisoval notár
JUDr. Opatovský a jej účastníkom nebola notárom prečítaná (ako to vo svojich výpovediach uvádzal Q.),

ako i to, že návrh predmetnej zmluvy pripravoval X. Q. a na notárskom úrade došlo iba k overovaniu
podpisov na spomínanej zmluve a čestnom prehlásení. Rovnako nie je bez významu ani fakt vyplývajúci
z výpovede JUDr. Opatovského na pojednávaní 12.3.2014, že žalobkyňa si 21.10.2003 (teda takmer
rok a pol po uzavretí kúpnej zmluvy) prišla na notársky úrad overovať, či podpísala kúpnu zmluvu a
či bol na nej osvedčený podpis (viď svedecká výpoveď JUDr. Opatovského na str. 2 a 3 zápisnice o

pojednávaní z 12.3.2014). Z obsahu výpovede samotného X. Q. na pojednávaní 23.05.2014 pritom
vyplýva, že k údajnému odovzdaniu dohodnutej kúpnej ceny vo výške 254.225 Sk nemalo dôjsť
spôsobom uvedeným v článku II bod 2 kúpnej zmluvy, ale vraj na dvakrát, a to v čakárni notárskeho
úradu, pritom časť vo výške asi 100.000 Sk mala byť vyplatená pred podpísaním kúpnej zmluvy a zvyšok
po jej podpísaní, pričom svedkom odovzdávania a prepočítavania uvedených finančných prostriedkov v

čakárni notárskeho úradu mal byť v oboch prípadoch syn žalobkyne Q. F. (viď výpoveď Q. v zápisnici
o pojednávaní 23.5.2014). Žalobkyňa v priebehu celého súdneho konania tvrdila, že jej Q. žiadne
finančné prostriedky nevyplatil a vyššie uvedené tvrdenia X. Q. vyvrátil ako svedok i syn žalobkyne
Q. F.. Keďže údaj uvedený v kúpnej zmluve o tom, že celá dohodnutá kúpna cena bola žalobkyni
vyplatená, nepotvrdil ani sám X. Q., je možné z vyššie uvedeného vyvodiť logický záver, že žalobkyni v

skutočnosti neboli žiadne finančné prostriedky predstavujúce dohodnutú kúpnu cenu za byt vyplatené.
Ak potom žalovaná vo svojom odvolaní ignoruje vyššie uvedené skutočnosti vyplývajúce z vykonaného
dokazovania, je jej argumentácia týkajúca sa nesprávneho hodnotenia vybraných dôkazov zo strany
súdu prvej inštancie zavádzajúca. Rovnako neopodstatnená je i jej argumentácia, v zmysle ktorej malsúd pochybiť, ak vraj nevykonal opätovne (po zrušení prvostupňového rozsudku odvolacím súdom) aj
výsluchy ostatných svedkov a nedoplnil dokazovanie o svedecké výpovede syna JUDr. Opatovského a
zamestnankyne notárskeho úradu X. Q.. Žalovaná v predmetnej veci po zrušení pôvodného rozsudku

nenavrhla vykonať vo veci žiadne ďalšie dôkazy a ani nenavrhla, aby súd opätovne vypočúval svedkov
v konaní už vypočutých, hoci tak mala možnosť urobiť. Súd prvej inštancie tak vykonal iba tie dôkazy,
ktoré po spomínanom zrušení predchádzajúceho rozsudku navrhla vykonať žalobkyňa. Ani ďalšia
námietka žalovanej, v zmysle ktorej sa vraj sudkyňa bezdôvodne odchýlila od skutkových a právnych
záverov uvedených v predchádzajúcom zrušenom rozsudku nie je dôvodná. Odvolací súd totiž vo

svojom zrušujúcom rozhodnutí vytkol súdu prvej inštancie práve nesprávne vyhodnotenie doterajších
dôkazov a z nich vyvodených skutkových zistení. Súd prvej inštancie bol povinný sa uvedeným názorom
odvolacieho súdu riadiť a v odôvodnení svojho rozsudku ho doslovne cituje. V žiadnom prípade nešlo
zo strany súdu o nejaké svojvoľné prehodnotenie skutkových a právnych záverov, ako to uvádza
žalovaná vo svojom odvolaní, kde dokonca cituje skutkové a právne závery uvedené odvolacím súdom
v zrušenom rozsudku. Je pravdou (a vyplýva to zo samotnej dikcie zákona - § 40a O.z.), že je podstatný

rozdiel medzi absolútnou a relatívnou neplatnosťou právneho úkonu vo vzťahu k dôsledkom, ktoré z
takejto neplatnosti vyplývajú. Ak prvoinštančný súd dospel k záveru o absolútnej neplatnosti kúpnej
zmluvy pre jej rozpor s dobrými mravmi, nemusel sa v odôvodnení svojho rozsudku zaoberať dôsledkami
relatívnej neplatnosti právneho úkonu, a teda nedostatok dôvodov týkajúcich sa dôsledkov relatívnej
neplatnosti absentujúcich v rozsudku súdu prvej inštancie je logický a pochopiteľný. Nemôže mať preto

v žiadnom prípade za následok údajné porušenie procesných práv žalovanej, ktoré porušenie vraj
predstavuje dokonca porušenie jej ústavného práva na spravodlivý proces. Skutočnosti, ku ktorým sa
vyjadruje odvolateľka v bodoch 9 až 30 odvolania sú nesporne skutkovými okolnosťami, ktoré zakladajú
vo svojom súhrne i dôvod pre záver súdu o absolútnej neplatnosti predmetnej zmluvy pre jej rozpor
s dobrými mravmi. I pre rozhodnutie súdu o tom, či je určitý úkon, v tomto prípade kúpna zmluva,

neplatný v zmysle § 39 O.z. pre jeho rozpor s dobrými mravmi, je potrebné skúmať nielen samotný obsah
právneho úkonu (kúpnej zmluvy), ale i ďalšie významné skutočnosti, ktoré s uzavretím takéhoto úkonu
súviseli (či už v tom, že mu predchádzali alebo po ňom nasledovali). I keď uvedené okolnosti samotné
osebe nemôžu mať za následok, že právny úkon - kúpna zmluva je absolútne neplatná v zmysle § 39
O.z. pre jej rozpor s dobrými mravmi (ako to nesprávne interpretuje žalovaná vo svojom odvolaní v

bode 33 a 37), môžu mať a majú nesporný význam vo vzťahu k samotnému obsahu takejto zmluvy,
nakoľko z uvedených skutočností možno usudzovať na vôľu zmluvných strán uzavrieť takúto zmluvu,
motívy konania zmluvných strán a podobne. Žalobkyňa sa v priebehu konania k znaleckému posudku
znalca Ing. Fuzáka vyjadrovala a poukázala na nezákonnosť postupu znalca, ktorý pri stanovení ceny
predmetnej nehnuteľnosti použil nesprávny (v tom čase už neplatný) právny predpis. V tomto smere

poukázala na závery uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 18/02. Sám znalec vo svojej výpovedi
v predmetnej veci svoje pochybenie pripustil. Stanovenie tak nízkej ceny bytu žalobkyne zo strany
znalcabolospôsobenéprávepoužitímnesprávnehoprávnehopredpisu,vdôsledkučohonemožnosúdu
vytýkať, že mal z tohto posudku pri posudzovaní primeranosti kúpnej ceny vo vzťahu k prevádzanému
bytu vychádzať. Odhliadnuc od uvedeného je z výsledkov vykonaného dokazovania naviac zrejmé,

že X. Q. predmetný byt tesne po jeho nadobudnutí predal za sumu 1,1 mil. Sk (viď jeho výpoveď na
pojednávaní 4.4.2012). Je teda evidentné, že tržná cena predmetného bytu nebola v rozhodnom čase
254.225 Sk. Faktom je, že z výsledkov vykonaného dokazovania, najmä z listiny obsahujúcej čestné
vyhlásenie záložného veriteľa X. Q. zo 4.2.2002 vyplýva, že z jeho strany došlo k prehláseniu, že dlh
zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej 21.8.2000 a z dohody o zmene obsahu záväzku spísanej JUDr.

Opatovským formou notárskej zápisnice spolu vo výške 330.000 Sk bol záložcom riadne splnený. Je
však potrebné uviesť i to, že na spomínaný dlh vyplývajúci z pôžičky bolo zo strany dlžníkov plnené.
Ako to vyplýva z výpovede svedka Q. F., na spomínaný dlh bolo uhradené X. Q. v splátkach najmenej
70.000 Sk (viď výpoveď Q. F. na pojednávaní 26.7.2017) a tiež podporne zo svedeckej výpovede R.
F. na pojednávaní 11.7.2012, ktorý svedok tiež potvrdil, že Q. začali pôžičku splácať, nevedel však

uviesť, koľko mu na jeho pohľadávku bolo splatené. Dokonca aj X. Q. vo svojej svedeckej výpovedi
na polícii dňa 17.6.2005 pripúšťa, že na uvedenú pôžičku bola zaplatené nejaká suma, avšak jej výšku
si vraj už nepamätá, len vie, že mu nebola uhradená celá dlžná suma. Významnejší v predmetnej veci
je však fakt, že X. Q. v skutočnosti žalobkyni žiadnu kúpnu cenu nevyplatil. Z hore uvedených faktov
potom vyplýva, že v skutočnosti za svoj byt od Q. nič nedostala, iba jej bola odpustená časť dlhu, ku

ktorému predtým pristúpila. Ak potom samotný Q. predmetný byt predal ako sám uvádzal za sumu 1,1
mil. Sk, pričom žalobkyňa ako protihodnotu za byt získala v skutočnosti iba odpustenie zvyšku dlhu
svojho syna (ktorému Q. požičal 200.000 Sk a na ktorý bolo najmenej 70.000 Sk plnené), bolo i na tieto
skutočnosti potrebné prihliadať. Neprimeranosť dohodnutej kúpnej ceny však nebola a nie je jedinýmdôvodom pre záver, že obsah predmetnej zmluvy je v rozpore s dobrými mravmi, ako sa to vo svojom
odvolaní snaží žalovaná prezentovať. Dôsledkom uzavretia takejto zmluvy bol aj vznik dvoch nemalých
záväzkov žalobkyne, a to záväzku voči mestu Trnava a to povinnosť žalobkyne zaplatiť zmluvnú pokutu

20.000 Sk a uhradiť nesplatenú časť kúpnej ceny bytu vo výške 12.950 Sk za predčasný predaj bytu (čo
vyplýva z potvrdenia mesta Trnava z 5.9.2006) a ďalej aj nemalý záväzok voči daňovému úradu zaplatiť
daň z príjmu, teda daň z rozdielu medzi kúpnou cenou, ktorú za byt mestu vyplatila a kúpnou cenou,
za ktorú mala podľa obsahu kúpnej zmluvy predať byt Q.. Žalobkyňa podpisom zmluvy stratila jednu
zo základných existenčných istôt, ktorou je právo bývania a uzavretím predmetnej zmluvy sa z nej (v

rozpore s obsahom kúpnej zmluvy, kde sa uvádza, že má svoju bytovú otázku zabezpečenú na adrese
N., A. Z. XX, kde je spolu so svojim synom prihlásená na trvalý pobyt) stala fakticky bezdomovkyňa.
Posudzujúc potom konanie X. Q. od doby, ako prišlo k založeniu predmetného bytu na zabezpečenie
jeho pohľadávky voči synovi žalobkyne, až po nezákonné vypratanie bytu žalobkyne je zrejmé, že toto
jeho konanie nesmerovalo k tomu, aby dosiahol uspokojenie zvyšku svojej pohľadávky legálnou cestou
(realizácia záložného práva), ale len k tomu, aby (v súlade s praktikami tzv. bytovej mafie) získal za

bagateľ byt žalobkyne, ktorý by potom mohol s obrovským ziskom predať. Žalobkyňa má za to, že z
výsledkov vykonaného dokazovania je možné vyvodiť tieto nesporné skutkové zistenia majúce význam
pri zodpovedaní otázky, či uzavretá kúpna zmluva je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi. Text
kúpnej zmluvy pripravil X. Q. (nespisoval ju teda notár a ani ju účastníkom zmluvy notár nečítal, ako
to X. Q. vo svojich výpovediach prezentoval), podpísaním kúpnej zmluvy žalobkyňa previedla svoju

nehnuteľnosť na Q. za cenu niekoľkonásobne nižšiu, než bola trhová cena predmetného bytu, pričom
tejtonaviacvskutočnostianiuvedenákúpnacenavyplatenánebola,žalobkyňapodpisomzmluvystratila
právobývaniaastalasabezdomovkyňou,podpísanímzmluvyjejnaviacvzniklinemaléfinančnézáväzky
ako voči daňovému úradu, tak i Mestu Trnava, údaj o tom, že žalobkyňa má zabezpečené bývanie na
adrese A. Z. XX, N. uvedený v zmluve, vôbec nezodpovedal skutočnosti, keďže žalobkyňa tam nikdy k

trvalému pobytu hlásená nebola a žiadne bývanie zabezpečené nemala, i údaj uvedený v osvedčení o
pravosti podpisu podľa knihy osvedčovania na predmetnej kúpnej zmluve, že žalobkyňa má trvalý pobyt
na adrese A. Z. XX nezodpovedal skutočnosti, podpis na predmetnej kúpnej zmluve je pravým podpisom
žalobkyne.Jenesporné,žepredmetnúkúpnuzmluvunapriekvyššieuvedenýmskutočnostiamnemožno
považovať za takú, ktorá by bola v rozpore so zákonom alebo tento obchádzala ani za takú, ktorej

plnenie je nemožné, prípadne ju podpísala osoba, ktorá nemá spôsobilosť k takémuto právnemu úkonu.
S poukazom na to, čo sa uviedlo vyššie, bolo však potrebné v predmetnej veci skúmať, či kúpna zmluva,
ktorej obsah neodporuje zákonu ani ho neobchádza, ktorú uzatvorili subjekty spôsobilé k právnym
úkonom a ktorej predmetom nebolo nemožné plnenie, nie je vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti taká,
ktorejneplatnosťspôsobujerozporsdobrýmimravmi.PoukázalanauznesenieNajvyššiehosúduČeskej

republiky 21Cdo 2898/2005 s tým, že i v zmysle slovenskej judikatúry a právnej teórie o rozpor s dobrými
mravmi ide vtedy, keď účastník koná v rozpore so základnými všeobecne uznávanými, v spoločnosti
panujúcimi morálnymi zásadami ohľadne vzťahov a konania medzi ľuďmi. O rozpor s dobrými mravmi
pôjde vtedy, ak je obsah zmluvy v rozpore s citom pre slušnosť a pravidlami slušnosti, ako ich uznávajú
všetci spravodliví a slušne zmýšľajúci ľudia. V zmluvnom práve je podstatou väčšiny prípadov rozporu

s dobrými mravmi neprimeranosť konkrétneho dojednania spočívajúca najmä v hrubom nepomere či
už vzájomných plnení zmluvných strán, alebo práv a povinností jednej zmluvnej strany. Za právny úkon,
ktorý je neplatný z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, je v zmysle judikatúry a teórie možné považovať aj
taký úkon, ak niekto zneužijúc niečiu tieseň, neskúsenosť, alebo niečie rozrušenie, dá sebe alebo inému
poskytnúť alebo sľúbiť plnenie, ktorého hodnota je v hodnote vzájomného plnenia v hrubom nepomere.

Ide v danom prípade o tzv. civilnú úžeru, pričom na absolútnu neplatnosť takéhoto právneho úkonu nie
je potrebné, aby bolo v danom prípade trestným súdom vyslovené, že bol spáchaný trestný čin úžery
(v takom prípade by dôvod neplatnosti právneho úkonu nezakladal iba rozpor s dobrými mravmi, ale
i rozpor s trestným zákonom). S poukazom na všetky skutočnosti, ktoré žalobkyňa vyššie uviedla, je
treba považovať záver súdu prvej inštancie o tom, že kúpna zmluva je absolútne neplatná pre jej rozpor

s dobrými mravmi za správny, a to s ohľadom na neprimeranosť vzájomných plnení zmluvných strán,
teda na neprimeranosť toho, čo žalobkyňa podpísaním predmetnej zmluvy stráca v porovnaní s tým, čo
na jej úkor druhá zmluvná strana získava.

4. Žalovaná k vyjadreniu žalobkyne uviedla, že na obhajobu napadnutého rozsudku poukazuje na

skutočnosti, ktoré súd vôbec nepoužil na odôvodnenie svojho rozhodnutia, nijako sa však nevyjadruje
k dôveryhodnosti syna žalobkyne ako svedka. Ku svojej aktivite vo vzťahu k dôkazom poukázala
na skutočnosť, že na pojednávaní 21.10.2016 bol vyslovený zo strany súdu právny názor, ktorý
nebol v priebehu pojednávania zmenený, preto nemala dôvod na produkovanie ďalších dôkazov.Jednotlivé dôkazy však medzi sebou vytvárajú zásadné rozpory (už aj samotné dve výpovede svedka
Q. F. 11.7.2002 a 26.7.2017), pričom súd prvej inštancie sa s týmito rozpormi nevysporiadal a
neposkytuje žiadne preskúmateľné hodnotenie dôkazov. Ak súd považoval za potrebné dôvod relatívnej

neplatnostiuviesť,vzáujmejasnostiapresvedčivostiodôvodneniabolonevyhnutnépreskúmaťprípadné
nastúpenie dôsledkov tejto relatívnej neplatnosti, čo však súd prvej inštancie neurobil. Žalovaná zotrvala
na svojom názore, že rozpor s dobrými mravmi sa v zmysle zákona musí týkať obsahu zmluvy. Vo
vzťahu k primeranosti kúpnej ceny uviedla, že niet pochýb že tu súd nezobral do úvahy výšku dlhu, ktorý
zanikol v dôsledku čestného prehlásenia pána Q. podpísaného spolu s kúpnou zmluvou. Skutočnosti,

ktoré žalobkyňa uvádzala na podporu svojich tvrdení, ako napríklad že musela zaplatiť zmluvnú pokutu,
doplatiť nesplatenú časť kúpnej ceny bytu, uhradiť daň z príjmu, že sa bola dodatočne informovať na
notárskom úrade, že pre dlhy predala byt, v ktorom bývala a teda prišla o životnú istotu a podobne
nič nehovoria o platnosti zmluvy. Napokon ak by pán Q. bol realizoval záložné právo, žalobkyňa by
tak isto o byt prišla a musela by znášať náklady spojené s realizáciou záložného práva. Uzatvorenie
kúpnej zmluvy tak predstavovalo pre žalobkyňu isté výhody a to v podobe toho, že nemusela prechádzať

traumatizujúcou skúsenosťou realizácie záložného práva. Čo sa týka správnosti znaleckého posudku
Ing. Antona Fuzáka č. 243/2001, žalobkyňa poukazuje na uznesenie pléna Ústavného súdu SR sp. zn.
PL.ÚS18/02z13.5.2004.Jenepochybné,ževčasespracovaniaznaleckéhoposudkuvroku2001nebol
známy záver pléna Ústavného súdu SR z roku 2004. Aj z odôvodnenia tohto uznesenia Ústavného súdu
SR je zrejmé, že teraz žalobkyňou jednoznačne prezentovaný právny názor nebol v danom čase tak

jednoznačný a aj preto Krajský súd v Prešove inicioval konanie o súlade § 2 až 15, § 18 a 19 v spojení s
prílohamič.1až10vyhláškyMinisterstvafinanciíSlovenskejrepublikyč.465/1991Zb.ocenáchstavieb,
pozemkov,trvalýchporastov,úhradáchzazriadenieprávaosobnéhoužívaniapozemkovanáhradáchza
dočasné užívanie pozemkov v znení neskorších predpisov s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,
pričom Ústavný súd SR toto konanie zastavil pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR. Niet preto

pochýb o tom, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy boli strany opodstatnene presvedčené o správnosti
znaleckého posudku, a teda kúpna cena nebola v rozpore s dobrými mravmi.

5. Je ešte potrebné uviesť, že Uznesením z 30.6.2016 č. k. 9C/55/2004-682 súd prvej inštancie I.
konanie voči žalovanému 1/ (X. Q.) zastavil a II. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 1/

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 971,30 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia,
k rukám právneho zástupcu žalovaného 1/. Dôvodom zastavenia konania voči žalovanému 1/ bolo
späťvzatie žaloby voči nemu, s ktorým žalovaný 1/ súhlasil. Takéto uznesenie bolo napadnuté včasným
odvolaním žalobkyne iba v časti trov konania (v časti o zastavení konania voči žalovanému 1/ nadobudlo
právoplatnosť). Odvolací súd uznesením z 30.4.2018 pod č.k. 10Co/349/2017-825 uznesenie súdu prvej

inštancie v napadnutej časti trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p."),
keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané

odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), na nariadenom
odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. 1CSP), na ktorom zopakoval a doplnil dokazovanie, a dospel k

záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nie je vecne správny a je dôvodné ho zmeniť.

7. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o určení, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou sporného bytu
odôvodnil tak, že po posúdení predbežnej otázky - platnosti Kúpnej zmluvy zo 4.2.2002, uzavretej medzi
žalobkyňouapôvodnýmžalovaným1/X.Q.,ktorejpredmetombolspornýbyt,prišielkzáveruorelatívnej

i absolútnej neplatnosti tejto kúpnej zmluvy.
Vykonaným dokazovaním považoval za preukázané, že žalobkyňa konala v omyle a z konania X. Q.
je možné usúdiť, že tento omyl vyvolal (odviezol žalobkyňu na notársky úrad pod zámienkou, že s ňou
chce hovoriť, pripravil text kúpnej zmluvy, v ktorom uviedol v rozpore so skutočnosťou, že žalobkyňamá zabezpečené bývanie na adrese A. Z. XX v N.), žalobkyňa zrejme v strese a rozrušení omylom
medzi inými listinami na notárskom úrade podpísala i túto listinu - kúpnu zmluvu, z ktorých dôvodov súd
prvej inštancie posúdil kúpnu zmluvu ako relatívne neplatnú s poukazom na § 49a O.z.. Bol názoru, že

okrem relatívnej neplatnosti v zmysle § 49a O.z. je kúpna zmluva zaťažená aj absolútnou neplatnosťou z
dôvodujejrozporusdobrýmimravmispoukazomna§39O.z.,keďžekonanieX.Q.predapriuzatváraní
kúpnej zmluvy (vznik záväzku syna žalobkyne Q. voči X. Q. vo výške 200.000 Sk vyplývajúci zo zmluvy
o pôžičke, navýšenie výšky pôžičky z 200.000 Sk na 330.000 Sk - čo je v skutočnosti civilnou úžerou,
založenie predmetného bytu v prospech X. Q. bez vedomia žalobkyne, spísanie notárskej zápisnice

dňa 3.8.2001 u JUDr. Opatovského, privedenie žalobkyne na notársky úrad pod zámienkou, že si s
ňou potrebuje niečo prebrať, uvedenie nepravdivých údajov v kúpnej zmluve ohľadne zabezpečeného
bývania žalobkyne), ktorý bez ohľadu na skutočnú hodnotu prevádzaného bytu (ktorá mu musela
byť známa), tento pomerne v krátkom časovom intervale predal za štvornásobok kúpnej ceny, bolo
v rozpore s dobrými mravmi (ako všeobecne uznávanými pravidlami slušnosti a morálnymi zásadami
občianskeho spolužitia, v ktorých sa presadzuje slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie sa),

čoho následkom je absolútna neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorá nastáva ex lege (zo zákona). Uzavrel,
že na kúpnu zmluvu ako absolútne neplatný právny úkon (nullum negotium) sa ex tunc (od začiatku)
hľadí, ako keby nebol urobený a absolútne neplatný právny úkon nemôže mať za následok vznik, zmenu
alebo zánik práv alebo povinností. X. Q., na ktorého vlastnícke právo k spornému bytu nikdy neprešlo,
ho preto podľa zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet (nikto nemôže na

iného previesť viac práv než sám má) nikdy nemohol previesť na X. F. a A. F., následne oni na manželov
Q., ktorí ho z rovnakého dôvodu nemohli platne previesť na žalovanú L. Q. darovacou zmluvou. Len
tým, že žalovaná L. Q. konala v dobrej viere v správnosť zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností,
sa nemohla stať vlastníčkou sporného bytu. Z okolností nadobudnutia bytu žalovanou vyvodil, že nie
je splnená požiadavka výnimočnosti na prelomenie zásady nemo plus iuris zásadou ochrany dobrej

viery nadobúdateľa.
Z výsledku takéhoto vyriešenia uvedenej predbežnej otázky (neplatnosti kúpnej zmluvy) vyvodil záver,
ženedošlokplatnémuprevoduvlastníctvazožalobkynenaX.Q.(anináslednenaX.F.aA.F.,manželov
Q., a na L. Q.). Žalobkyňu preto naďalej považoval za vlastníčku sporného bytu a nakoľko bol názoru,
že má naliehavý právny záujem na ňou požadovanom určení jej vlastníctva k spornému bytu, tak jej

žalobe vyhovel.
V predmetnej veci nebola sporná otázka aktívnej ani pasívnej legitimácie strán sporu ani danosť
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení vlastníctva (§ 137 písm. c/ CSP).

8. Podľa § 390 CSP odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už

raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a b) odvolací súd
koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.
S poukazom na cit. ust. § 390 CSP, skutočnosť, že rozsudok vo veci samej bol už raz odvolacím
súdom zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje
o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie; a tiež s poukazom na dôvodnosť niektorých

odvolacích námietok (napr. o nedostatočnom vyhodnotení vykonaného dokazovania), odvolací súd na
zopakovanieadoplneniedokazovanianariadilvoveciodvolaciepojednávanie(§385CSP),vjehoúvode
v rámci predbežného právneho posúdenia konštatoval, že súd prvej inštancie nedostatočne vyhodnotil
vykonané dokazovanie, z ktorého dôvodu odvolací súd zopakuje dokazovanie a posúdi skutkový stav
podľa ustanovení o neplatnosti právnych úkonov.

9.Naodvolacíchpojednávaniach14.11.2018a13.12.2018odvolacísúdzopakovalvpotrebnomrozsahu
dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie a doplnil dokazovanie čiastočným výpisom z listu
vlastníctva č. XXXX pre k. ú. N., vyhotoveným 13.11.2018, výsledkom rozšírenej lustrácie v Registri
obyvateľov SR žalobkyne, výsluchom žalobkyne a žalovanej a následne v záujme predvídateľnosti

svojho rozhodnutia uviedol predbežné právne posúdenie veci a to podľa § 181 ods. 2 v spojení s § 378
ods. 1 CSP:
Konštatoval, že so zreteľom na zabezpečovaciu funkciu záložného práva, sa nepripúšťa prepadný
účinok záložného práva. Záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že
v prípade riadneho a včasného nesplnenia, je záložný veriteľ oprávnený domáhať sa uspokojenia zo

založenej veci. Poukázal na § 151a ods. 1 a § 151f ods. 1 O. z. v rozhodnom znení, t. j. v znení účinnom
v čase uzavretia kúpnej zmluvy (4.2.2002). Zmluva, ktorej skutočným zmyslom, účelom je uspokojenie
pohľadávky záložného veriteľa tým, že založená vec, nehnuteľnosť prechádza do jeho vlastníctva je vrozpore s účelom záložného práva upraveného zákonom (§ 151a až 151j a § 552 O.z. v znení účinnom
v čase uzavretia kúpnej zmluvy /4.2.2002/). Citoval ust. § 39 O.z..
Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 2/2006, podľa ktorého kúpna zmluva,

ktorá bola uzavretá, aby pohľadávka záložného veriteľa mohla byť v prípade, že ju dlžník neuspokojí
uspokojenátým,ženaveriteľaprejdevlastníctvopredmetukúpy,jeneplatná,pretožeobchádzazákon(§
39O.z.).Obchádzaniezákonaspočívavovylúčenízáväznéhopravidlazámernýmpoužitímprostriedkov,
ktoré sami osebe neodporujú výslovnému zákazu zákona, ale svojimi dôsledkami odporujú zákonu (in
fraudem legis).

Odvolací súd oboznámil strany s tým, že posúdil kúpnu zmluvu ako absolútne neplatnú, ale úplne z iného
dôvodu ako ju posúdil súd prvej inštancie a bude sa zaoberať otázkou dobromyseľnosti nadobúdateľa
práv k bytu, teda žalovanej. Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (ďalej aj „NS SR") sp. zn.
3Cdo/223/2016. Jedna zo základných zásad súkromného práva, a to zásada nemo ad alium plus iuris
transfere potest, quam ipse habet (nikto nemôže previesť viac práv než má sám) chráni vlastnícke právo
skutočného pravého vlastníka. Jej uplatnenie znamená, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo

právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje derivatívne svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti,
toto právo nikdy nenadobudol, a teda ani nemohol ďalej platne previesť, v ktorej súvislosti poukázal na
uznesenie Ústavného súdu z 10.2.2010 sp. zn. I. ÚS 50/10, avšak naproti tomu je tu aj rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré uvádza, že je potrebné skúmať dobromyseľnosť a to
rozhodnutie 6Cdo 71/2011.

Strany sa vyjadrili k takémuto predbežnému právnemu posúdeniu veci.
Strana žalobkyne dôvodila, že je možné výnimočné prelomenie zásady nemo plus iuris, avšak len
za výnimočných skutkových okolností. Sama žalovaná potvrdila, že jej švagrovci a aj predchádzajúci
vlastníci boli informovaní zo strany žalobkyne o tom, že s bytom nie je niečo v poriadku. Žalobkyňa v
tomto smere nič neopomenula a považuje za nepravdepodobné, že by švagrovci žalovanú neinformovali

o tom, že dostali list a takto mali urobiť až v čase, ktorý uvádzala vo svojej výpovedi žalovaná. Považuje
za nepravdepodobné, že by jej neboli oznámili, že robili šetrenie na základe listu, ktorý im doručila
žalobkyňa a že mali porady s právnikmi so záverom, že všetko je v poriadku, a to s poukazom na
vzťahy, aké medzi sebou mali. Žalobkyňa to síce nemôže dokázať, ale jednoznačne sa nazdáva, že aj s
poukazom na zápisy v liste vlastníctva, kde bolo zrejmé, že tu boli tri prevody, čo malo niečo naznačovať,

niejemožnétvrdiť,žebyišlovpredmetnejveciotakévýnimočnéokolnosti,ktorébyumožňovaliprelomiť
zásadu nemo plus iuris. Strane žalobkyne je ľúto žalovanej, avšak táto môže svoje prípadné nároky
uplatniť samostatnou žalobou voči predchádzajúcim vlastníkom.
Žalovaná strana uviedla, že v takom prípade bude uplatňovať nároky na rekonštrukciu voči žalobkyni,
ktorá nemá na to peniaze, takže v konečnom dôsledku by o byt prišla. Je trúfalé zo strany žalobkyne

tvrdiť, že nič nezanedbala, pretože táto podľa svojich vlastných slov opakovane chodila k notárovi,
do katastra atď. s tým, že si vedome nič z listín nečítala a nevedno na čo sa spoliehala teda, že
podpisuje listiny, ktoré jej asi pravdepodobne nijako nemôžu ublížiť. Takže tvrdenie o tom, že žalobkyňa
nič nezanedbala je mimoriadne trúfalé. K tomu, či sa dá alebo nedá preukázať či oznamovali manželia
Q. svojej švagrinej niečo alebo neoznamovali, žalovaná strana uviedla, že sa to dá úplne jednoducho

preukázať výsluchom p. O. Q. a D. Q., bytom R., ktorých navrhla vypočuť ako svedkov.
V písomnom stanovisku z 15.1.2019 žalovaná poukázala na to, že vo veciach vedených na NS SR
pod sp. zn. 3 Cdo 223/2016 a 2MCdo 2/2006 sú také skutkové rozdiely oproti veci prejednávanej
v tomto súdnom konaní, že uvedené rozhodnutia nie je možné aplikovať na túto vec. V predmetnej
veci bola nezastretá kúpna zmluva uzavretá 4.2.2002 t. j. po splatnosti pohľadávky (splatnosť v zmysle

notárskej zápisnice zo dňa 3.8.2001 nastala dňa 10.12.2001). Takáto kúpna zmluva neodporuje ani
neskoršej precizovanej právnej úprave po 1.1.2003 v ust. § 151j ods. 3 O.z. (pretože k dohode, že k
uspokojeniu dlhu dôjde tým, že veriteľ nadobudne vlastnícke právo k zálohu, došlo až po splatnosti
dlhu), hoci táto úprava nie je na túto vec aplikovateľná. V predmetnej veci kúpna zmluva nebola
uzatváraná na zabezpečenie pohľadávky, ani v nej zámerne neboli použité prostriedky, ktorými by došlo

k vylúčeniu záväzkových pravidiel. Kúpna zmluva bola uzatváraná samostatne v jasnej situácii, a to
po splatnosti dlhu, rešpektujúc zmluvnú voľnosť strán, účel a funkcia záložného práva neboli nijakým
spôsobom narušené a záložné právo nemalo prepadnú funkciu. Zmluvné strany sa však po splatnosti
dlhu dohodli na tom, že záložné právo nebude realizované, ale k splneniu dlhu dôjde inak, a to v
podobe prevodu vlastníctva k zálohu na veriteľa, ktorá dohoda neodporuje ani neskoršej precizovanej

právnej úprave po 1.1.2003 v jej ust. § 151j ods. 3 O.z.. Žalovaná bola názoru, že kúpna zmluva
zo 4.2.2002 neobchádza zákon ani sa zákonu neprieči, nepredstavovala tzv. prepadný záloh, ktorý
je zákonom zakázaný od 1.1.2003 a dovtedy predstavoval (s poukazom na rozhodnutie NS SR sp.
zn. 2MCdo 2/2006) konanie, ktorým sa obchádza zákon. Kúpna zmluva v predmetnej veci naopakrešpektuje zmluvnú voľnosť zmluvných strán, nijakým spôsobom nenarušuje funkciu záložného práva,
ktoré samozrejme má zabezpečovaciu a nie prepadnú funkciu. Kúpna zmluva nemala zabezpečovaciu
funkciu,keďňounemalobyťzabezpečenésplnenieakéhokoľvekdlhu.Dôkazomotomjeto,žesplatnosť

dlhu nastala dva a pol mesiaca pred kúpnou zmluvou a splatenie dlhu viac nebolo od žalobkyne, či jej
syna - dlžníka požadované.
V písomnom stanovisku z 22.1.2019 žalobkyňa poukázala na to, že skutočným zmyslom a účelom
predmetnej zmluvy bolo dosiahnuť uspokojenie pohľadávky X. Q. ako záložného veriteľa tým spôsobom,
že založený byt prejde do jeho vlastníctva a takýmto spôsobom sa vyhnúť zákonnej realizácii svojho

záložného práva, čo je podľa žalobkyne v rozpore s účelom príslušných ust. platných v O.z. v čase
uzatvárania predmetnej zmluvy, nakoľko záložný veriteľ uzavretím kúpnej zmluvy konal v rozpore s
účelom záložného práva upraveného zákonom v snahe predmetnú zákonnú úpravu obísť. Zotrvala na
svojom stanovisku, že ak by dôvodom neplatnosti predmetnej zmluvy nebolo obchádzanie zákona, bol
by takýto právny úkon neplatný v zmysle § 39 O.z. z dôvodu, že sa prieči dobrým mravom. Nestotožnila
sa s názorom žalovanej, že z hľadiska konštatovania rozporu obsahu zmluvy s dobrými mravmi je

predchádzajúce a následné konania právne irelevantné, v ktorej súvislosti dala do pozornosti rozsudok
NS SR z 25.5.2010 sp. zn. 2Cdo 99/2009, rozhodnutia NS ČSR sp. zn. Rv2110/26 a Rv 2275/28 a Nález
ÚS ČR z 15.6.2009 sp. zn. I. ÚS 342/09. S poukazom na uvedené rozhodnutia bola žalobkyňa názoru, že
z výsledkov vykonaného dokazovania zjavne vyplynul záver, že cieľom a účelom uzavretia predmetnej
zmluvy zo strany kupujúceho - záložného veriteľa X. Q. - bolo získať byt žalobkyne za zlomok jeho

trhovej hodnoty, následne žalobkyňu z predmetného bytu protiprávne vysťahovať (podklady pre takéto
konanie si menovaný vytvoril už v spomínanej zmluve, kde je v rozpore so skutočnosťou uvádzané,
že žalobkyňa má zabezpečené bývanie a uvedená adresa, na ktorej nikdy nebývala), aby tak vzápätí
mohol takto vyprataný byt s veľkým ziskom predať. Na uvedený účel pritom využil ako vek žalobkyne,
tak jej stres a následnú nekoncentrovanosť pri podpisovaní Q. predložených dokumentov na notárskom

úrade a zjavne i prítomnosť jej syna, čím dosiahol, že žalobkyňa nevedomky spolu s predloženými
čestnými prehláseniami podpísala i predmetnú kúpnu zmluvu obsahujúcu niektoré zjavne nepravdivé
a ju vážne poškodzujúce údaje (údaj o prevzatí kúpnej ceny - pri podpise zmluvy a údaj o tom, že má
zabezpečené bývanie). Takéto podvodné konanie kupujúceho X. Q. rozhodne nemožno považovať za
také, ktoré by malo požívať právnu ochranu a bolo by tak v súlade s dobrými mravmi. K otázke, či existujú

v posudzovanej veci také výnimočné okolnosti na strane dobromyseľnosti žalovanej, ktoré by mohli
predstavovať prelomenie jednej zo základných zásad súkromného práva, t.j. zásadu nemo ad alium
plus iruris transfere potest, quam ipse habet, v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv,
než sám má, žalobkyňa uviedla, že žalovaná v predmetnej veci poukazuje na svoju dobromyseľnosť,
ktorú odôvodňuje tým, že na príslušnom liste vlastníctva v katastri nehnuteľností ohľadom predmetného

bytu nebola vyznačená žiadna ťarcha prípadne poznámka o prebiehajúcom súdnom konaní. Žalobkyňa
sa nazdáva, že v predmetnej veci neexistujú žiadne také výnimočné okolnosti, ktoré by vyššie
uvedenú základnú zásadu súkromného práva mohli prelomiť. Z obsahu súdneho spisu a z chronológie
uzatvárania jednotlivých kúpnych zmlúv, ktorých predmetom bol spomínaný byt žalobkyne, je totiž
zrejmé nasledovné: Byt sa potom, čo ho podvodným spôsobom nadobudol X. Q. v krátkych časových

intervaloch prevádzal na nových nadobúdateľov ako „horúci zemiak", ktorý každého nadobúdateľa v
ruke „pálil" a preto sa ho chcel urýchlene zbaviť (samozrejme so ziskom). Ani jeden z nadobúdateľov
predmetného bytu (Q., F., Q., žalovaná) sa do spomínaného bytu nenasťahoval, v tomto nebýval a byt
bol kupovaný iba „na kšeft" s jasným zámerom na ňom zarobiť. Ani samotná žalovaná sa do bytu nikdy
nenasťahovala, v tomto nebývala (tvrdí, že sa mala záujem doň nasťahovať a bývať v ňom, ale jej v tom

vraj zabránili zdravotné problémy - žalobkyňa o týchto tvrdeniach žalovanej pochybuje) a tak tento byt
prenajímala a prenajíma až dosiaľ. Obvyklá cena za prenájom trojizbového bytu v meste N. sa pritom v
období od roku 2005 (žalovaná sa stala jeho vlastníčkou na základe darovacej zmluvy dňa 13.1.2005)
doposiaľ pohybuje v rozmedzí od 400 do 600 eurmesačne. Ak by žalovaná byt prenajímala iba za sumu
300 eur mesačne, získala by tak za uvedené obdobie t.j. od 13.1.2005 doposiaľ čiastku 50 400 eur

(1 518 350 Sk), teda podstatne viac než to, čo podľa svojich tvrdení na nadobudnutie predmetného
bytu vynaložila. Ak je pravda to, čo žalovaná tvrdí a žalobkyňa robí sporným, t.j. že žalovaná napriek
skutočnosti, že s manželmi Q. uzatvorila darovaciu zmluvu, predmetný byt v podstate kúpila, išlo by
zjavne o tzv. simulovaný úkon, ktorým sa darovacou zmluvou zastierala kúpna zmluva, ktorý úkon by z
uvedeného dôvodu bol sám o sebe neplatný. Podobne visí otáznik i nad platnosťou kúpnej zmluvy (ak by

sa tento úkon posudzoval osobitne, t.j. bez ohľadu na to, že jeho neplatnosť je daná už s poukazom na
spomínanú zásadu „nemo plus iuris"), ktorou nadobudli predmetný byt od manželov F. manželia Q., keď
sa v kúpnej zmluve, ktorú títo medzi sebou uzatvorili uvádza ako dohodnutá kúpna cena bytu čiastka
350 000 Sk, hoci v skutočnosti mali (podľa tvrdenia žalovanej) byt nadobudnúť za sumu 1.380.000Sk. Žalobkyňa preukázateľne oznamovala doporučenými zásielkami - jedna je z 29.4.2003 a druhá z
5.7.2004, že si robí nároky na predmetný byt, že ohľadom tohto bytu sa vedie súdny spor a prebieha
trestné konanie. Manželia Q. tak v čase, kedy byt vlastnili mali vedomosť o tom, že vlastníctvo bytu je

sporné a ohľadom platnosti zmlúv, ktorými sa byt postupne nadobúdal, sa vedie súdny spor. Žalovaná je
s manželmi Q. v príbuzenskom pomere, keď pani Q. je jej sestrou a pán Q. švagrom. Napriek spomínanej
vedomosti o spornosti predmetného bytu ho manželia Q. prevádzajú darovacou zmluvou na žalovanú,
ktorá (ako už bolo vyššie spomínané) sa do predmetného bytu nenasťahuje, v tomto nebýva, ale ho až
dosiaľ prenajíma a predmetným prenájmom slušne zarába. Všetky hore uvedené skutočnosti vo svojom

súhrnebrániatomu,abybolomožnédospieťkzáveru,ževdanomprípadebydobromyseľnosťžalovanej
(zdôvodňovaná skutočnosťou, že v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva vo vzťahu k predmetnému
bytu nebola zapísaná žiadna ťarcha ani poznámka) mohla mať za následok prelomenie zásady „nemo
plus iuris".
Na odvolacom pojednávaní dňa 23.1.2019 žalovaná doplnila svoje skutkové tvrdenia o to, že do celej
záležitosti ohľadne kúpy bytu, jeho rekonštrukcie a komunikácie s právnikom po doručení listu od p. F.

bola zainteresovaná Ing. C., ktorú navrhla vypočuť ako svedkyňu. Čo sa týka pôvodne navrhovaného
výsluchu O. Q. a D. Q., navrhla ich výsluch nahradiť čestnými vyhláseniami, ktoré urobili a ktoré žalovaná
predložila. Odvolací súd doplnil dokazovanie čiastočným výpisu z listu vlastníctva č. XXXX pre k. ú. N.,
vyhotoveným 23.1.2019, výsluchom svedkyne Ing. C., čestnými vyhláseniami O. Q. a D. Q. zo 17.1.2019
a Darovacou zmluvou, uzavretou medzi manželmi O. a D. Q. ako darcami a obdarovanou L. Q., z

15.12.2004.
Svedkyňa Ing. E. C. v jej výpovedi uviedla, že asi pred 15 alebo 16 rokmi ju jej švagriná - žalovaná s
manželom, ktorí v tom čase žili v USA, požiadali, keďže sa chceli vrátiť na Slovensko a kúpiť si tu byt,
či by im nepozrela v N. inzeráty a ponuky na predaj bytov. Svedkyňa súhlasila, začala hľadať trojizbový
byt v N., spojila sa s realitnou kanceláriou, ktorá jej predložila ponuky na predaj bytov, ona si popozerala

byty, bola pozrieť asi päť bytov, všetko telefonicky konzultovala so žalovanou. Vybrali predmetný byt,
ktorý bol v pôvodnom dezolátnom stave, čo žalovanej a jej manželovi vyhovovalo, nakoľko si ho chceli
zrekonštruovať a urobiť podľa vlastných predstáv. Zrealizovalo sa všetko na kúpu. Zistil sa stav, že je
byt právne v poriadku, vlastnil ho nejaký muž, jeho meno si už nepamätala a sprostredkovala kúpu tohto
bytu pre manželov O. a D. Q.. Exmanžel svedkyne Q. H. je bratom žalovanej a D. Q. je brat manžela

žalovanej. Kúpnu zmluvu vyhotovila realitná kancelária, svedkyňa nebola pri jej vyhotovovaní, videla len
jej konečnú verziu, bola pritom, keď sa zmluva podpisovala. Pri podpise zmluvy boli štyri osoby. Všetko
bolo v poriadku ohľadom stavu nehnuteľností, svedkyňa a realitná kancelária si overili na katastri, že
s bytom je všetko právne v poriadku. Na otázky strán svedkyňa uviedla, že s predávajúcimi (manželia
F.) sa stretla len pri podpise zmluvy, v období uzatvárania danej kúpnej zmluvy (poznámka odvolacieho

súdu kúpna zmluva z 11.12.2003) nemala svedkyňa informáciu o tom, že by si nejaká tretia osoba robila
nárok na byt, potom čo prebehla kúpa predmetného bytu aj návrh na vklad v katastri, ju manželia O. a
D. Q. informovali, boli veľmi znepokojení a zdesení, nakoľko im mal prísť nejaký rukou napísaný list od
p. F., svedkyňa a Q. nevedeli kto je p. F.. Svedkyňa si list od nich vyžiadala, zisťovala spolu s právnickou
kanceláriou (Dr. Q., M.) opodstatnenie tohto listu, preverovali informácie na katastri, tam zistili, že byt

vo vlastníctve p. F. už dlho nie je. Právnička ju ubezpečovala, že sa nemajú čoho obávať, že list je
bezpredmetný, svedkyňa ubezpečila o tom aj manželov O. a D. Q. s tým, že p. F. už dávno nie je
vlastníčkou tohto bytu. O uvedenom liste neinformovala už viacej nikoho, konzultovala to len s manželmi
O. a D. Q., nakoľko ju Dr. Q. ubezpečovala, že celý list je bezpredmetný a preto nevidela dôvod ani
na to, aby to oznamovala žalovanej a jej manželovi, ktorým to neoznámila. Ani manželia O. a D. Q.

určite v tom čase neinformovali žalovanú, nakoľko sa tak s manželmi Q. dohodli, že ju nebudú takouto
zbytočnou informáciou zaťažovať. Podľa svedkyne sa o tom, že p. F. si robí nárok na byt, žalovaná
dozvedela až po určitom čase, svedkyňa si pamätala, že žalovaná už bola na Slovensku, bola tehotná,
keď jej bol doručený podobný rukou písaný list od žalobkyne, ktorá si v ňom robila nárok na byt. Keďže
byt bol v pôvodnom dezolátnom stave, svedkyňa zabezpečovala aj totálnu rekonštrukciu bytu, nakoľko

bolo demontované a vybúrané takmer všetko, robilo sa nové jadro, nové priečky, podlahy, okná, dvere,
kuchyňa, kúpeľňa, proste úplne všetko sa robilo v byte. Žalovaná a jej manžel mali zámer vrátiť sa do
SR a žiť tu, nakoľko byty v Bratislave boli drahé a v N. boli lacnejšie a bola tu aj automobilka Peugeot
s možnosťou práce, tak sa rozhodli pre túto lokalitu. Keď sa vrátili z USA na Slovensko, tak byt ešte
nebol zariadený, preto sa nasťahovali k rodičom manžela žalovanej, žalovaná bola v tom čase tehotná

a neskôr sa rozhodli, že zrejme skôr tam postavia dom a preto sa zrejme nenasťahovali do bytu. Manžel
žalovanej je bratom D. Q.. Brat žalovanej F., X. a Q. žijú v M., brat Q., čo je bývalý manžel svedkyne žije
v M., sestra A. žije v S.. Žalovaná a jej manžel majú t. č. postavený rodinný dom. Po tom, čo manželia
O. a D. Q. svedkyni zaslali list, tak v prvom rade sa išla informovať sama na kataster, že ako je to možnéa kto je pisateľka listu, to meno jej nič nehovorilo, nevedela som od koho ten list dostali. Od niektorých
susedov sa dozvedela kto je p. F., že niekedy vlastnila tento byt, ale susedia aj keď veľmi boli vystrašení,
jej povedali len toľko, že musela tento byt predať kvôli dlžobám svojich synov a teda že byt predala, aby

splatila dlžoby synov. S touto informáciou a s listom oslovila právničku.
V čestných vyhláseniach O. Q. a D. Q., obe zo 17.1.2019, títo vyhlásili, že na prelome rokov 2003/2004
kúpili spoločne byt v N. podľa pokynov žalovanej. Byt kupovali na ich meno, pretože žalovaná v tom
čase žila v USA a kúpa priamo na ňu by bola administratívne náročná. V r. 2004 im bol doručený list
od žalobkyne, v ktorom si táto robila nárok na spomínaný byt. Ohľadom listu oslovili Ing. E. C., ktorá sa

následne poradila s právničkou, po porade s ňou im oznámila, že nárok žalobkyne je neopodstatnený a
nemajú sa tým listom zaťažovať. O tom, že im bol doručený list od žalobkyne v tom čase neinformovali
žiadnu inú osobu, len Ing. E. C.. Žalovanej prvý krát povedali, že im bo doručený list od žalobkyne až
potom, čo bol obdobný list doručený aj priamo žalovanej, a to približne v máji 2005 a žalovaná v dôsledku
toho musela byť hospitalizovaná pre náhle zhoršenie zdravotného stavu.

10. Vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že sa nestotožňuje s názorom súdu
prvej inštancie, že vykonaným dokazovaním bolo v predmetnom konaní preukázané, že kúpna zmluva
zo 4.2.2002 je relatívne neplatným právnym úkonom s poukazom na § 49a O.z..
Podľa § 40a O.z. v znení účinnom do 31.12.2018, ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa
ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa právny

úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá.
Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo
forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov ( § 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným
právnym predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten,
kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá.

Relatívne neplatný právny úkon vyvoláva všetky účinky ako platný právny úkon, avšak tieto účinky
pôsobia len do okamihu dovolania sa právnej skutočnosti opodstatňujúcej záver o relatívnej neplatnosti.
Právny úkon je teda podmienečne platný. Jeho definitívna platnosť nastáva (ak niet iných dôvodov
neplatnosti): po uplynutí troch rokov odo dňa urobenia právneho úkonu, počas ktorých sa žiadna
oprávnená osoba nedovolá relatívnej neplatnosti, dodatočným schválením relatívne neplatného

právneho úkonu (ratihabícia), dodatočným odpadnutím dôvodu relatívnej neplatnosti právneho úkonu.
Relatívnej neplatnosti sa treba dovolať. Ide o jednostranný právny úkon, ktorý sa musí adresovať
druhému účastníkovi (ostatným účastníkom právneho úkonu). V prípade, keď ten, kto sa dovoláva
relatívnej neplatnosti právneho úkonu, nie je účastníkom tohto právneho úkonu, jednostranný prejav
vôle treba adresovať všetkým účastníkom relatívne neplatného právneho úkonu. Dôjdením dovolania

sa končí relatívna neplatnosť právneho úkonu a nastáva neplatnosť, ktorú účinkami možno prirovnať
k absolútnej neplatnosti. Písomná forma dovolania sa relatívnej neplatnosti nie je síce predpísaná, to
znamená, že relatívnej neplatnosti sa možno dovolávať aj ústne, z hľadiska právnej istoty však možno
odporúčať,abysatentojednostrannýprávnyúkonurobilpísomne.Vpísomnejformehovšaktrebaurobiť
vždy, ak je zákonom ustanovená alebo dohodou účastníkov dojednaná písomná forma právneho úkonu.

Z osôb dotknutých relatívne neplatným právnym úkonom je z práva dovolať sa neplatnosti vylúčený ten,
kto ju sám spôsobil.
Právo dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej
premlčacej lehote. Po jej uplynutí už nie je možné úspešne sa dovolať relatívnej neplatnosti. Ak však
v priebehu tejto premlčacej doby dôjde k dovolaniu sa neplatnosti, právny úkon sa stáva neplatným od

začiatku (ex tunc) a túto neplatnosť možno uplatniť v súdnom alebo v inom právnom konaní bez ohľadu
na plynutie času. V tom spočíva jej podobnosť s absolútnou neplatnosťou.
Bezdovolaniasarelatívnejneplatnostijeprávnyúkonplatnýasúdčiinýorgánprávnejochranybeztohto
jednostranného právneho úkonu nemôže z úradnej povinnosti prihliadnuť na relatívnu neplatnosť. To
znamená, že napríklad správa katastra je zásadne povinná, ak niet dovolania sa relatívnej neplatnosti,

povoliť vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bez ohľadu na to, že právny úkon je relatívne neplatný.
Podľa § 49a O.z. právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo
skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento
omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala
úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.

Podľa Komentára k § 49a O.z. v ASPI: Podľa § 37 ods. 1 O.z. právny úkon sa musí urobiť, okrem iného,
aj slobodne. Náležitosťou vôle je však aj absencia omylu, o ktorej zákon osobitne ustanovuje, že je
špeciálnou vadou vôle, ktorá má určené právne dôsledky. V tomto ustanovení (§ 49a O.z.) je upravený
omyl vo vôli, t.j. tzv. vnútorný omyl. Právna podstata tohto omylu spočíva v tom, že konajúca osobanemá správnu alebo dostatočnú predstavu o dôsledkoch právneho úkonu. Základným predpokladom
použitia normatívnych dôsledkov tohto ustanovenia je to, že omyl sa týka takej okolnosti, bez ktorej
by konajúca osoba právny úkon vôbec neurobila. Inak povedané, ak by nebolo omylu, nedošlo by k

urobeniu právneho úkonu. Takýto omyl sa kvalifikuje ako podstatný omyl. Kumulatívnym predpokladom
je však aj subjektívna stránka druhého účastníka právneho úkonu (spravidla zmluvy). Druhý účastník
musel omyl vyvolať alebo aspoň o ňom musel - objektívne posudzované - vedieť. Omyl možno vyvolať
aj z nedbanlivosti, z neopatrnosti, z dôvodu nerešpektovania § 43 O.z., ale aj úmyselne. Ak bol omyl
vyvolanýúmyselne,právnyúkonjeneplatnýbezohľadunato,čiideoomylpodstatnýalebonepodstatný.

V takomto prípade ide o omyl vyvolaný ľsťou. Omyl sa môže týkať predmetu plnenia, kvality predmetu
plnenia, osoby druhého účastníka právneho úkonu (zmluvy) alebo iných náležitostí právneho úkonu,
ktoré účastník konajúci v omyle mienil považovať za podstatné, avšak mýlil sa pri ich posudzovaní.
Omyl sa môže vzťahovať aj na viaceré takéto okolnosti, avšak stačí, ak došlo k omylu pri posudzovaní
ktorejkoľvek nich. Právnym dôsledkom právneho úkonu urobeného v omyle je relatívna neplatnosť
právneho úkonu. Ak pohnútka nie je súčasťou vôle smerujúcej k urobeniu právneho úkonu, nemožno

ju stotožniť s omylom podľa tohto ustanovenia. Omyl v motíve (v cieli, v zameraní) urobenia právneho
úkonu preto zásadne nemožno považovať za dôvod neplatnosti právneho úkonu.
Odvolací súd sa nemohol stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že vykonaným dokazovaním bolo v
predmetnom konaní preukázané, že kúpna zmluva zo 4.2.2002 je relatívne neplatným právnym úkonom
s poukazom na § 49a O.z., nakoľko z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie (ale ani z tvrdení

žalobkyne) nevyplýva kto, kedy, voči komu, ako a ktorým právnym úkonom sa mal dovolať právnej
skutočnosti opodstatňujúcej záver o relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a
X. Q. 4.2.2002. Bez dovolania sa relatívnej neplatnosti je právny úkon platný a súd či iný orgán právnej
ochrany bez tohto jednostranného právneho úkonu nemôže z úradnej povinnosti prihliadnuť na relatívnu
neplatnosť.

11. Odvolací súd je však po zopakovaní a doplnení dokazovania na odvolacom pojednávaní názoru, že
kúpna zmluva uzavretá medzi žalobkyňou a X. Q. 4.2.2002 je absolútne neplatným právnym úkonom,
nakoľko svojim obsahom a účelom obchádza zákon.
Podľa § 39 O.z. neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo

ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Obchádzanie zákona predstavuje osobitnú situáciu, v ktorej právny úkon formálne zodpovedá zákonnej
norme, avšak v konečnom dôsledku vznikajú (menia sa alebo zanikajú) práva a povinnosti, ktoré sú v
rozpore s účelom a zmyslom zákona.
Podľa § 552 O.z. pohľadávku možno zabezpečiť aj záložnou zmluvou. Ako sa zabezpečuje pohľadávka

zálohom veci alebo práva, je upravené v časti o vecných právach.
Podľa § 151a ods. 1 O.z. v znení účinnom do 31.12.2002, záložné právo slúži na zabezpečenie
pohľadávky a jej príslušenstva tým, že v prípade ich riadneho a včasného nesplnenia je záložný
veriteľ oprávnený domáhať sa uspokojenia zo založenej veci; záložné právo sa vzťahuje na záloh, jeho
príslušenstvo a prírastky, ale z plodov len na tie, ktoré nie sú oddelené.

Podľa § 151b ods. 1, 2, 4 a 5 O.z. v znení účinnom do 31.12.2002: (1) Záložné právo vzniká na základe
písomnej zmluvy, schválenej dedičskej dohody alebo zo zákona. (2) Záložné právo vzniká, ak ide o
nehnuteľnosť, vkladom do katastra nehnuteľností. (4) V zmluve o zriadení záložného práva sa musí určiť
predmet záložného práva (záloh) a pohľadávka, ktorú zabezpečuje. Vec sa musí označiť tak, aby jej
založenie bolo každému zjavné. (5) Záložné právo možno zriadiť aj na vec, byt alebo nebytový priestor

alebo na zabezpečenie záväzku, ktorý vznikne v budúcnosti alebo ktorého vznik závisí od splnenia
podmienky.
Podľa § 151f ods. 1 O.z. v znení účinnom do 31.12.2002, ak zabezpečená pohľadávka nie je riadne a
včas splnená, môže sa záložný veriteľ domáhať uspokojenia zo zálohu, a to aj vtedy, keď zabezpečená
pohľadávka je premlčaná.

Podľa § 151g O.z. v znení účinnom do 31.12.2002, záložné právo zanikne, ak zanikne zabezpečená
pohľadávka alebo záloh alebo ak záložca zloží záložnému veriteľovi cenu založenej veci; záložné právo
tiež zanikne, ak sa záložný veriteľ vzdá záložného práva, alebo uplynutím času, na ktorý bolo záložné
právo v zmluve o jeho zriadení obmedzené. Vzdanie sa záložného práva veriteľom sa musí stať formou
notárskej zápisnice.

Záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že v prípade riadneho a
včasného nesplnenia, je záložný veriteľ oprávnený domáhať sa uspokojenia zo založenej veci. Záložné
právo má 2 funkcie - zabezpečovaciu a uhradzovaciu. Zabezpečovacia funkcia spočíva v tom, že veriteľ
do splatnosti pohľadávky má právne svoju pohľadávku zabezpečenú pre prípad, že dlžník nesplní svojdlh, že sa bude môcť uspokojiť zo zálohu. Uhradzovacia funkcia znamená možnosť záložné právo
vykonať a uspokojiť sa zo zálohu.
V predmetnej veci žalobkyňa ako záložkyňa a pôvodný žalovaný 1/ X. Q. ako záložný veriteľ uzavreli

21.8.2000 Záložnú zmluvu, na zabezpečenie pohľadávky záložného veriteľa v sume 200.000 Sk z
titulu pôžičky voči Q. F., žalobkyňa dala do zálohu sporný byt a zriadila k nemu záložné právo pre
záložného veriteľa, ktorý toto právo prijal. Zmluvu podpísal X. Q. ako záložný veriteľ a za záložkyňu ju
podpísal Q. F., oba podpisy sú úradne osvedčené 23.8.2000. Záložná zmluva bola Okresným úradom v
Trnave, katastrálnym odborom, zavkladovaná 30.11.2000 pod V 2850/00, čo bolo žalobkyni oznámené

doručením jej poštou do vlastných rúk zavkladovanej zmluvy a listu vlastníctva dňa 22.12.2000.
Žalovanou zospornené tvrdenia žalobkyne, že o uzavretí záložnej zmluvy nevedela, že k jej uzavretiu
došlo bez jej vedomia na základe falošného splnomocnenia (na vystavení ktorého sa podľa vyjadrenia
žalobkyne s X. Q. spolupodieľal zrejme i jej syn Q.) k spísaniu záložnej zmluvy a založeniu jej
bytu (č.l. 263), žalobkyňa v konaní nepreukázala, jej tvrdenia boli vyvrátené tým, že dňa 4.8.2000
písomne splnomocnila syna Q. F. (jej podpis je úradne osvedčený 4.8.2000), aby ju zastupoval ohľadom

záložnéhoprávanaspornýbytavprávnychveciachstýmsúvisiacich(viďsplnomocnenievkatastrálnom
spise katastrálneho odboru OÚ Trnava V 2850/00-4) následne na katastrálnom odbore OÚ Trnava
Trnava bola so žalobkyňou dňa 27.11.2000 spísaná Mgr. Z. Zápisnica, v ktorej žalobkyňa žiadala o
doplnenievyššieuvedenéhosplnomocneniazo4.8.2000oidentifikačnéúdajebytu(totožnosťžalobkyne
bola overená občianskym preukazom a zápisnicu vlastnoručne v prítomnosti Mgr. Z. podpísala, viď

zápisnicuvkatastrálnomspiseV2850/00-5)anáslednebolaspísanádňa3.8.2001ajnotárskazápisnica
sp. zn. NZ 264/2001 N 275/2001 na notárskom úrade JUDr. Jozefa Opatovského v Trnave, ktorej
účastníkmi boli X. Q., Q. F. a žalobkyňa, jej predmetom bola Dohoda o zmene obsahu záväzku, Dohoda
o pristúpení k záväzku, Uznanie dlhu a súhlas dlžníkov s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej
zápisnice, podľa obsahu notárskej zápisnice veriteľ X. Q. a dlžník Q. F. vyhlásili, že 21.8.2000 uzatvorili

Zmluvu o pôžičke peňazí, podľa ktorej požičal veriteľ dlžníkovi 200.000 Sk s dohodnutým 20% úrokom
na dobu 12 mesiacov, dlžník potvrdil prevzatie pôžičky a súčasne sa zaviazal ju vrátiť veriteľovi do
21.8.2001, ďalej záložný veriteľ X. Q. a záložkyňa X. F. vyhlásili, že dňa 21.8.2000 uzatvorili Záložnú
zmluvu, podľa ktorej za účelom zabezpečenia pohľadávky záložného veriteľa v sume 200.000 Sk s
20% úrokom voči dlžníkovi Q. F. z uvedenej zmluvy o pôžičke, zriadila záložkyňa v prospech záložného

veriteľa záložné právo k spornému bytu, veriteľ X. Q. a dlžník Q. F. sa v súlade s § 516 O.z. dohodli,
že Zmluvu o pôžičke peňazí z 21.8.2000 menia v č.l. I a II tak, že dlžník sa zaväzuje osobne vrátiť
veriteľovi sumu 330.000 Sk vrátane úroku do 10.12.2001, ďalej sa veriteľ X. Q. a záložkyňa - žalobkyňa
v súlade s § 533 O.z. dohodli, že záložkyňa pristupuje k Zmluve o pôžičke peňazí z 21.8.2000 a k vyššie
uzavretej Dohode o zmene jej obsahu z 3.8.2001 a stáva sa tak dlžníkom veriteľa popri pôvodnom

dlžníkovi Q. F., žalobkyňa ako pristupujúci dlžník sa zaviazala, že splní dlh Q. F. v sume 330.000 Sk
vrátane úroku do 10.12.2001, ďalej dlžník Q. F. a spoludlžník-žalobkyňa vyhlásili, že dlh zo Zmluvy o
pôžičke peňazí z 21.8.2000 a z Dohody o zmene jej obsahu z 3.8.2001 v súlade s § 558 O.z., v plnom
rozsahu, čo do dôvodu, základu i výšky 330.000 Sk vrátane úroku uznávajú a obaja ako povinné osoby
vyhlásili, že ak si nesplnia záväzok vrátiť dlžnú sumu 330.000 Sk vrátane úroku veriteľovi X. Q. ako

osobe oprávnenej, riadne a včas t. j. do 10.12.2001, výslovne súhlasili s tým, aby sa notárska zápisnica
stala dňom 11.12.2001 vykonateľným exekučným titulom pre výkon rozhodnutia a exekúciu, notársku
zápisnicu X. Q., Q. F., žalobkyňa a notár vlastnoručne podpísali, prílohou notárskej zápisnice je Zmluva
o pôžičke z 21.8.2000, Záložná zmluva z 21.8.2000 a LV č. XXXX pre k.ú. N..
Dňa 4.2.2002 žalobkyňa ako predávajúca a pôvodný žalovaný 1/ X. Q. ako kupujúci uzavreli Kúpnu

zmluvu, predmetom ktorej bol sporný byt, ktorý kupujúci kúpil od predávajúcej do svojho výlučného
vlastníctva za dohodnutú kúpnu cenu 254.225 Sk. V čl. III.3. o.i. predávajúca vyhlásila, že svoju bytovú
otázku má zabezpečenú aj so svojim synom R. F. na adrese A. Z. XXXX/XX, kde sú obaja prihlásení
na trvalý pobyt, podpis žalobkyne na zmluve bol úradne osvedčený 4.2.2002. Kúpna zmluva bola
Katastrálnym úradom v Trnave, Správou katastra Trnava, zavkladovaná 26.4.2002 pod V 246/02 s tým,

že právne účinky vkladu nastali 4.2.2002. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že právny úkon urobila v omyle,
ako už bolo vyššie uvedené, v konaní nebolo preukázané, že sa dovolala relatívnej neplatnosti. Bez
dovolania sa relatívnej neplatnosti je právny úkon platný a súd či iný orgán právnej ochrany bez tohto
jednostranného právneho úkonu nemôže z úradnej povinnosti prihliadnuť na relatívnu neplatnosť.
Odvolací súd je názoru, že kúpna zmluva zo 4.2.2002, ktorej skutočným zmyslom, účelom bolo

uspokojenie pohľadávky záložného veriteľa tým, že založená vec, nehnuteľnosť prechádza do jeho
vlastníctva, je v rozpore s účelom záložného práva upraveného zákonom (§ 151a až 151j a § 552
O.z. v znení účinnom v čase uzavretia kúpnej zmluvy /4.2.2002/), keďže iný spôsob výkonu záložného
práva ako je určený zákonom, v záložnej zmluve dohodnutý nebol (spôsob výkonu záložného práva jeurčený zákonom alebo zmluvou), t.j. predovšetkým cenové podmienky, ktoré by zabránili aby sa záloh
predal pod cenu, napr. vychádzajúc z cenových relácií, ktoré sú ustanovené pri dražbe, pri ktorej sa
vychádza z tzv. všeobecnej ceny, takéto garancie postupu pri nadobúdaní zálohu záložným veriteľom

nebolivzáložnejzmluvedohodnuté.Účelafunkciazáložnéhoprávabolinarušenéuzavretímpredmetnej
kúpnej zmluvy zo 4.2.2002 s cieľom naplniť účel záložného práva, ktoré však má zabezpečovaciu a nie
prepadnú funkciu.
X. Q. vo výpovedi na OR PZ v Trnave 17.6.2005 (č.l. 412) na otázku, či mu navrhovali F. a F. doplatenie
celej dlžnej sumy aby sa tým vyhli strate bytu, uviedol, že to navrhli niekoľkokrát, ale nikdy to nedodržali,

on sa už preto nemienil nechať zavádzať a uplatnil svoje záložné právo na byt. Na otázku, či prebehla v
tejtospornejveciriadnaexekúciaohľadnebytunaA.XXvN.,odpovedal,ženikdyneprebehlavtejtoveci
exekúcia cestou súdu, on postupoval len podľa O.z., t.j. zmluva o pôžičke so záložným právom na byt.
Kúpna zmluva uzavretá medzi žalobkyňou a X. Q. dňa 4.2.2002 bola uzavretá, aby splatná pohľadávka
záložného veriteľa (X. Q.) voči dlžníkom (žalobkyni a jej synovi Q. F.) bola uspokojená priamo tým,
že na záložného veriteľa bez ďalšieho prejde vlastníctvo k predmetu kúpy (spornému bytu), táto

kúpna zmluva obchádza zákon (§ 39 O.z.), preto je absolútne neplatná, obchádzanie zákona spočíva
vo vylúčení záväzného pravidla (namiesto výkonu záložného práva, ktorý by prebehol za zákonom
stanovených podmienok /napr. výkon rozhodnutia alebo exekúcia na základe notárskej zápisnice ako
exekučného titulu/, výťažok ktorého by bol po uspokojení pohľadávky záložného veriteľa v zostatku
vyplatený žalobkyni) zámerným použitím prostriedkov nedojednaných v zmluve (v záložnej zmluve

nedojednané podmienky priameho predaja sporného bytu záložnému veriteľovi), ktoré sami osebe
neodporujú výslovnému zákazu zákona, ale svojimi dôsledkami odporujú zákonu (in fraudem legis).
Absolútna neplatnosť zmluvy nastáva zo zákona od počiatku a súd je na ňu povinný prihliadať ex offo.
Všeobecne z hľadiska posudzovania jednotlivých skutkových podstát § 39 O.z. je potrebné hovoriť o
postupnej subsidiarite, čo znamená napr., že ak je obsah alebo účel právneho úkonu v rozpore so

zákonom, zakladá táto skutočnosť neplatnosť a nie je potrebné ďalej posudzovať, či zákon obchádza
alebo či je v rozpore s dobrými mravmi.
V predmetnej veci odvolací súd konštatoval, že kúpna zmluva zo 4.2.2002 svojim obsahom a účelom
obchádza zákon, v dôsledku čoho je absolútne neplatná, a preto tu už nebol dôvod ďalej posudzovať,
či je zmluva aj v rozpore s dobrými mravmi.

12. Žalovaná v konaní tvrdila, že bola dobromyseľná pri nadobudnutí vlastníckeho práva k spornému
bytu,kuktorémujejsvedčízápisvlastníckehoprávavkatastrinehnuteľnosti(viďaktuálnyčiastočnývýpis
z LV č. XXXX vyhotovený 23.1.2019, na č.l. 911) a ktorý nadobudla prevodom, na základe Darovacej
zmluvy zo dňa 15.12.2004 (podpisy darcov úradne osvedčené 16.12.2004), ktorou jej darcovia O. Q. a

D. Q. sporný byt darovali (darovacia zmluva na č.l. 906).
Dôkazné bremeno preukázať dobromyseľnosť nadobúdateľky tak spočívalo na žalovanej.
Pri riešení otázky, či je možné prelomenie zásady „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám" (nemo
plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet) resp. pri jej strete so zásadou ochrany
dobromyseľného nadobúdateľa práv, nie je súdna prax vyšších súdnych autorít jednotná a ustálená.

Absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex
lege), v dôsledku čoho sa naň hľadí tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny
úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o
vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu
nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva.

Európsky súd pre ľudské práva, ktorého judikatúra je právne záväzná pre všetky orgány verejnej mo-
ci Slovenskej republiky, celkom jednoznačne poskytuje súdnu ochranu dobromyseľnému nadobúdate-
ľovi vlastníckeho práva aj pred pôvodným vlastníkom. Napríklad v rozsudku vo veci Gladysheva v. Rus-
ká federácia zo 6.12.2011 (sťažnosť č. 7097/10) súd konštatoval porušenie práva sťažovateľky pokoj-
ne užívať svoj majetok garantovaný článkom 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že jej bola odňatá nehnuteľnosť, ktorú nadobudla v
dobrej viere od nevlastníka a prikázal Ruskej federácii obnoviť vlastnícke právo sťažovateľky k odňa-
tej nehnuteľnosti a zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy a trovy konania. Súdnu ochranu dobromy-
seľnému nadobúdateľovi vlastníckeho práva súd poskytol aj v mnohých iných svojich rozhodnutiach,
napr. Beyeler v. Taliansko, rozsudok veľkého senátu z 28.5.2002 (sťažnosť č. 33202/96), Moskal v. Poľ-

sko, rozsudok z 15.9.2009 (sťažnosť č. 10373/05), Öneryildiz v. Turecko, rozsudok z 30.11.2009 (sťaž-
nosť č. 48939/99), či Žáková v. Česká republika, rozsudok z 3.10.2013 (sťažnosť č. 2000/09). V prípa-
de Žáková v. Česká republika, obdobne ako v prípade Gladysheva v. Ruská federácia (§ 79), súd zdô-raznil, že sťažovateľka, ktorá konala v dobrej viere, že je vlastníkom pozemkov, by nemala byť postiho-
vaná za pochybenia správnych orgánov (§ 93).
Vsporemedzipôvodným(skutočným)vlastníkomadobromyseľnýmnadobúdateľomvlastníckehopráva

prichádza do úvahy aj prípadná aplikácia všeobecne uznávanej právnej zásady „vigilantibus iura scrip-
ta sunt". Ako v tejto súvislosti konštatoval napríklad Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.
zn. 5 Sžf 65/2011, podľa uvedenej právnej zásady, ktorá platila už v rímskom práve, „práva patria len
bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochra-
nu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivos-

ťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje
práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetko-
vé, osobné, satisfakčné a pod..
Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 144/2010 konštatoval, že ak je prvotná kúpna zmluva
neplatná, nestal sa prvý kupujúci vlastníkom predmetu predaja, preto ten, kto ho kúpil od prvého
nadobúdateľa, nemá vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého

kupujúceho.
V rozhodnutí NS SR sp. zn. 5 MCdo 12/2011 najvyšší súd vyslovil právny názor, podľa ktorého „platne
nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne)
svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne
previesť".

K otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa
vyjadril ústavný súd v rozhodnutí ÚS SR sp. zn. I. ÚS 50/2010. Poukázal v ňom na zásadu rímskeho
práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej nikto nemôže
previesť na iného právo, ktoré sám nemá. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo
právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti,

toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Vo všeobecnosti možno
za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie („modus")
a zodpovedajúci právny titul („titulus"), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus" preukazuje právo inej osoby
než „modus", je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade považovaný
ten, v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne

následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti.
I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti „prevedených" ďalej na iných
nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus", chýba im „titulus". Dobrá viera
týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti
oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. O.z.). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne

následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila
vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis v katastri
nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri.
Na rovnakom právnom náhľade na možnosti nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti od toho, kto nie
je (nebol) jej vlastníkom, zotrváva aj odborná právnická literatúra, v ktorej sa uvádza napríklad to, že

„vo vzťahu k možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy
sa možno stotožniť s právnym názorom, podľa ktorého Občiansky zákonník de lega lata možnosť
dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako výnimku
z pravidla a dobromyseľnosť kupujúceho nemôže nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie právneho
predchodcupredávajúceho.Tietovýnimkyzpravidlanemožnoľubovoľnerozširovaťbeztoho,abytakúto

možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady „nemo plus iuris
ad alium transferre potest quam ipse habet" aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé. Aj z
hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto potrebné odmietnuť možnosť nadobudnúť
vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery aj v iných prípadoch ako
tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje"(Občiansky zákonník II., Števček, Dulak, Bajánková,

Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol., Nakladatelství C. H. Beck, 2015, str. 2087).
V rozhodnutí NS SR sp. zn. 3 Cdo 223/2016 bol vyslovený názor, že prijatie právneho názoru, v zmysle
ktorého pri nadobúdaní vlastníckeho práva prevádzanej nehnuteľnosti má právotvorný účinok sama
dobrá viera (bez ohľadu na dĺžku doby, po ktorú trvala) nadobúdateľa v to, že kupuje od vlastníka
a že zápis vlastníctva v katastri nehnuteľnosti zodpovedá právnemu stavu, by viedlo k obsoletnosti

(nepoužiteľnosti, nepotrebnosti, zbytočnosti) tých ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky o
vydržaní, ktoré právnu relevanciu priznávajú (až) dobrej viere pretrvávajúcej po stanovenú (vydržaciu)
dobu. Tento názor by [bez adekvátneho legislatívneho podkladu, na nevyhnutnosť ktorého poukazuje aj
odborná právnická literatúra] negoval dosiaľ platnú a účinnú hmotnoprávnu úpravu a bez ďalšieho bypovyšoval dobrú vieru (dobromyseľnosť) nadobúdateľa nad už spomenutú zásadu nemo plus iuris ad
alium transfere potest quam ipse habet. Práve so zreteľom na princíp právnej istoty a predvídateľnosti
rozhodovaniasúdov-bykzmenenáhľadunatakvýznamnúzásadusúkromnéhoprávanemalodôjsťbez

primeraného legislatívneho vyjadrenia, teda len na základe „nového" (opačného) výkladu doterajších
ustanovení právneho poriadku, ktorý by podal súd v niektorej individuálnej veci.
Ústavný súd SR v jeho Náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015-33 zo 16.3.2016 uviedol, že aj keď Občiansky
zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne

tvrdiť - ako to konštatovali všeobecné súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu
(dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto
smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo
plus iuris" (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej
ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný
skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho

potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci [kataster nehnuteľností, súd a pod.]. Princíp dobrej
viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej
istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo
nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si
nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho

štátu (porovnaj aj R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak
všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Ústavný súd z
hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo
pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na
základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp

ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v
demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo
plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než
koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre
tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné

súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného
prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je
schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva
prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Vo svojom náleze ústavný súd pou-
kazuje aj na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, predovšetkým na nález sp. zn. III.

ÚS 247/14 z 28. januára 2016, v ktorom Ústavný súd Českej republiky zhrnul svoju doterajšiu judikatú-
ru s jasným záverom o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nado-
búdateľom, ktorému treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúde-
ný hoci aj absolútne neplatným. Nevyhnutným predpokladom pre tento originárny spôsob nadobudnu-

tia vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné dôsledne posúdiť
s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Potom už zistenie, že osoba bola v dobrej viere,
zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu.
Podľa Nálezu Ústavného súdu SR z 3.5.2017 sp. zn. I. ÚS 151/2016 Ústavný súd Slovenskej republiky
z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo

pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na
základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp
ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v
demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo
plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t.j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než

koľko má sám). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť
na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie
základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má
niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť
o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom

správnom (katastrálnom) konaní.
Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 6 Cdo 71/2011 jednou zo základných zásad súkromného práva je
zásada „nemo ad alium plus iuris transfere potest, quam ipse habet" (nikto nemôže previesť viac práv,
než má sám). Táto zásada chráni vlastnícke právo skutočného („pravého") vlastníka. Jej uplatnenieznamená, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého
odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda
ho ani nemohol ďalej platne previesť (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z

10. februára 2010 sp. zn. I. ÚS 50/10). Aj keď dôsledkom vyplývajúcim z vyššie uvedenej zásady je
nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť situáciu,
keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery
nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov dovolací súd zastáva názor, že
ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám"

možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek
pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol (porovnaj
nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I. ÚS 3314/11 z 2. októbra 2012). Dobrá viera musí
byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s
prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto
ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v

oprávnenej držbe. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej
opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne
nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v
skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností,
takéto právo nesvedčí.

Odvolací súd s poukazom na uvedenú judikatúru prišiel k záveru, že ňou bola ustálená povinnosť pre
všeobecnésúdyzohľadňovaťšpecifickéokolnostiaindividuálnesúvislostikaždéhokonkrétnehoprípadu
tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé riešenie veci.
V duchu uvedeného záveru následne odvolací súd posudzoval predmetnú vec skúmaním okolností
nadobudnutia vlastníckeho práva sporného bytu.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného odvolací súd je názoru, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalobkyňou
a X. Q. dňa 4.2.2002, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k spornému bytu, je absolútne
neplatná od počiatku, nakoľko obchádza zákon (§ 39 O.z.), následne po jej uzavretí prišlo k reťazeniu
prevodov vlastníckeho práva k spornému bytu a vlastnícke právo podľa aktuálneho zápisu v katastri
nehnuteľností svedčí žalovanej L. Q., titulom Darovacej zmluvy z 15.12.2004 (podpisy darcov úradne

osvedčené 16.12.2004), ktorej vklad bol SK Trnava povolený pod V 5564/04 darovacia zmluva
právoplatná dňa 13.1.2005 - v.z. 162/05.
Žalovaná v priebehu konania dôvodila, že bola v dobrej viere, spoliehala sa na švagrovcov, predtým
žila 20 rokov v USA, nemala vedomosť o podanom predbežnom opatrení, vtedy bola tehotná a ani si
nevedela predstaviť, že kúpna zmluva, na základe ktorej byt nadobudli jej švagrovci a ktorá zmluva

bolo dozorovaná realitnou kanceláriou, môže byť takto napadnutá na súde. (č.l. 735) Na odvolacom
pojednávaní žalovaná uviedla, že s manželom žili v USA, na Slovensku žil manželov brat D. Q., ktorému
požičiavali peniaze na kúpu domu (v sume vyššej ako bola cena sporného bytu). Keďže plánovali sa
z USA vrátiť do Slovenskej republiky a manžel mal záujem o prácu v podniku Peugeot Trnava, tak
prostredníctvomrealitnýchkanceláriízisťovali,akésúbytyvN..Žalovanásinašlaspornýbytcezinternet

u realitnej kancelárie. Našla popis bytu na internete, vlastník tam uvedený nebol, neboli tam uvádzané
ani žiadne ťarchy. Švagriná O. Q. aj s manželom D. Q. im chceli vrátiť peniaze a tak sa s nimi dohodli,
že to zrealizujú tak, že im kúpia na ich meno predmetný byt. Toto všetko už následne potom ďalej
vybavovala p. O. Q.. Boli v kontakte so švagrovcami iba telefonicky. Vie o tom, že boli obhliadnuť
byt a tiež že sa boli na katastri pýtať, či je nejaký problém s bytom, na katastri žiadne ťarchy ani nič

podobné nezistili. Bývalý vlastník z ceny 1.400.000 Sk spustil 20.000 Sk, takže kúpna cena bytu bola
1.380.000 Sk. Oni stále bývali v Amerike a vedeli od švagrovcov, že byt je v zlom stave a že treba
jeho totálnu rekonštrukciu, ktorá v konečnom dôsledku stála 400.000 Sk. Povedali švagrovcom, aby
začali s rekonštrukciou s tým, že túto rekonštrukciu bude platiť žalovaná a jej manžel. Vrátili sa z USA v
septembri 2004 a byt bol prepísaný, keď sa už dokončievala prestavba bytu. Žalovaná v januári 2005 o

žiadnom probléme netušila, o prvom probléme s bytom sa dozvedela až v 8. mesiaci tehotenstva, kedy
jej prišiel list od žalobkyne, jej zdravotný stav sa tak zhoršil, že musela byť okamžite hospitalizovaná,
hospitalizácia bola v máji 2005. Po pôrode sa jej tak zvýšil tlak, že nebola schopná sa starať o seba
ani o dieťa, manžel bol s ňou týždeň v nemocnici, po pôrode sa nasťahovali k svokrovcom, svokra jej
pomáhala v starostlivosti o dieťa. Do sporného bytu sa pôvodne plánovali nasťahovať po pôrode, ale

neprišlo k tomu, nasťahovali sa k svokrovcom a koncom roku 2005 začali sporný byt prenajímať, do bytu
sa nikdy nenasťahovali, pretože dostali zo súdu nejaký papier, že s bytom nemôžu nakladať. Život si
založili v S. X. a keďže vedeli, že s bytom je nejaký problém, od tej doby ho prenajímali, ale boli aj doby,
kedy bol byt prázdny, nemal nájomcu. Potom čo dostala list od žalobkyne sa žalovaná pýtala švagrinejO. Q., ktorá jej povedala, že aj oni dostali takýto list, nechceli žalovanú s tým zaťažovať, poradili sa s
právnikom, ktorý im povedal, že všetko je legálne a všetko bolo pani F. podpísané. Švagriná jej oznámila,
že každý, na koho bol byt prevedený, dostal takýto list od žalobkyne. Žalovaná záverom uviedla, že by

bolo v rozpore s dobrými mravmi, keby prišli o byt a teda celoživotné úspory. Predmetný byt kupovali cez
realitnú kanceláriu, overili si všetky informácie, vrátane zisťovania informácií na katastri nehnuteľností,
kde neboli zapísané žiadne ťarchy a ich celoživotné úspory predstavujú 60.000 eur.
Strana žalobkyne dôvodila, že sama žalovaná potvrdila, že jej švagrovci a aj predchádzajúci vlastníci
boli informovaní zo strany žalobkyne o tom, že s bytom nie je niečo v poriadku, žalobkyňa v tomto smere

nič neopomenula a považovala za nepravdepodobné, že by švagrovci žalovanú neinformovali o tom,
že dostali list a takto mali urobiť až v čase, ktorý uvádzala žalovaná, že by jej neboli oznámili, že robili
šetrenie na základe listu, ktorý im doručila žalobkyňa a že mali porady s právnikmi so záverom, že
všetko je v poriadku, a to s poukazom na vzťahy, aké medzi sebou mali. Žalobkyňa sa nazdáva, že aj s
poukazom na zápisy v liste vlastníctva, kde bolo zrejmé, že tu boli tri prevody, čo malo niečo naznačovať,
niejemožnétvrdiť,žebyišlovpredmetnejveciotakévýnimočnéokolnosti,ktorébyumožňovaliprelomiť

zásadu nemo plus iuris. Strane žalobkyne je ľúto žalovanej, avšak táto môže svoje prípadné nároky
uplatniť samostatnou žalobou voči predchádzajúcim vlastníkom.
Po posúdení tvrdení strán odvolací súd na základe vykonaného dokazovania prišiel k záveru, že v
prípade žalobkyne nešlo o opatrného starostlivého vlastníka nehnuteľnosti (sporného bytu), nakoľko
žalobkyňa zanedbala včasné vykonanie úkonov (hoci takmer od začiatku konania bola zastúpená

advokátom i keď iným ako aktuálnym), keď napr. poznámka o začatí súdneho konania mohla a mala
byť zapísaná na liste vlastníctva skôr ako prišlo k reťazeniu prevodov vlastníckeho práva k spornému
bytu (až do zápisu vlastníctva k spornému bytu na liste vlastníctva v prospech žalovanej sa poznámka
na liste vlastníctva č. XXXX pre k. ú. N. nenachádzala, viď čiastočný LV, vyhotovený SK Trnava dňa
19.9.2006 na č.l. 187-188), keď ďalší nadobúdatelia bytu vychádzali z dobrej viery v zápis v katastri

nehnuteľností. Rovnako mohol a mal byť včasnejšie podaný úplný návrh na nariadenie predbežného
opatrenia (nenakladať s bytom). Neúplný návrh na nariadenie predbežného opatrenia proti žalovanému
X. Q. žalobkyňa podala 10.10.2003, tento doplnila až v podaní z 5.11.2003, stále ho smerujúc proti X.
Q., zmenila návrh na nariadenie predbežného opatrenia v podaní z 13.1.2003 (žiadala zákaz nakladania
so sporným bytom uložiť už manželom F., za súčasnej vedomosti o ďalšom prevode na manželov Q.,

zatiaľ nezavkladovanom, s dátumom podania návrhu na vklad už 11.12.2003), kúpna zmluva medzi X.
Q. a manželmi F. však bola uzavretá už 7.10.2003. Tu odvolací súd znovu poukazuje na to, že „práva
patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú
o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou sta-
rostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby

svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva ma-
jetkové, osobné, satisfakčné a pod..
Pri porovnaní konania žalobkyne a žalovanej nemožno opomenúť, že žalobkyňa vykonala niekoľko
písomných právnych úkonov (záložná zmluva z 21.8.2000, notárska zápisnica z 3.8.2001 obsahovala
dohodu o pristúpení k záväzku, uznanie dlhu, súhlas s vykonateľnosťou, kúpna zmluva zo 4.2.2002),

ktorými sa zjavne snažila pomôcť svojim synom s ich finančnými problémami, a to jej majetkovým krytím
(vlastníctvomspornéhobytu),nemožnojutakoznačiťzaopatrnéhostarostlivéhovlastníkanehnuteľnosti
a nebolo by spravodlivé, aby na jej úkony doplatila žalovaná ako nadobúdateľka bytu.
Reťazenie prevodov vlastníckeho práva, ktoré strana žalobkyne označila za posúvanie horúceho
zemiaku je potrebné vo vzťahu k postupným nadobúdateľom bytu hodnotiť v kontexte neexistencie

poznámky alebo ťarchy na liste vlastníctva, týkajúceho sa sporného bytu, v čase prevodu vlastníctva
a tiež z logického hľadiska, že skôr možno predpokladať snahu zbaviť sa bytu po zistení problému
ako jeho kúpu s vedomosťou o probléme. K námietke žalobkyne k otázke kúpnej ceny pri jednotlivých
prevodoch odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že kúpna cena pri prevode zo žalobkyne na X. Q.
(kúpna zmluva zo 4.2.2002) bola dojednaná sumou 254.225 Sk (podľa zmluvy vychádzajúc z ceny

zistenej znaleckým posudkom Ing. Fuzáka č. 243/2001 sumou 254.225 Sk) a pri prevode z manželov
F. na manželov Q. (kúpna zmluva z 11.12.2003) sumou 350.000 Sk (podľa textu zmluvy vychádzajúc zo
znaleckého posudku Ing. Kuba-Danaja č. 84/2003, ktorý určil hodnotu bytu sumou 247.240 Sk, č.l. 87).
K ďalšej námietke žalobkyne o zastretom právnom úkone odvolací súd uvádza, že o prevode vlastníctva
k spornému bytu z manželov Q. (príbuzensky spriaznených so žalovanou) na žalovanú, žalovaná

netvrdila, že išlo o kúpnu zmluvu, ale že išlo o vrátenie dlhu zo strany manželov Q. formou prevodu
vlastníckeho práva žalovanej. Podľa slovenskej právnej vedy pojmový znak bezodplatnosti je splnený
v prípade, ak obdarovanému v dôsledku darovacej zmluvy nevzniká nijaká právna povinnosť poskytnúť
za dar majetkovú hodnotu. Objektívna bezodplatnosť prevodu a vôľa darcu obdarovať spoločne tvoriapojmové znaky darovania v slovenskej právnej úprave. Z darovacej zmluvy z 15.12.2004 nevyplýva,
že by obdarovanej - žalovanej vznikla nejaká povinnosť v dôsledku darovacej zmluvy poskytnúť za dar
majetkovú hodnotu.

Žalobkyňa teda nebola „obeťou", ktorej by sa napr. poskytoval úver a jeho poskytovateľ by ju bol
nezákonne podviedol, ale sama sa rozhodla pre pomoc svojim synom, neopatrne a nedbalo pristupujúc
k svojmu majetku (bytu), poskytujúc ho ako garanciu či záloh, v dôsledku čoho znáša dôsledky
rizika svojho konania, vo vzťahu k nadobúdateľovi majetku v dobrej viere. Ak došlo v súvislosti s
prevodom bytu a vysťahovaním žalobkyne z bytu k obchádzaniu či porušovaniu zákona zo strany prvého

nadobúdateľa X. Q., vo vzťahu k nemu žalobkyni prislúchali nároky z toho vyplývajúce. Bolo by v rozpore
s ideou spravodlivého usporiadania vzťahov, ak by zodpovednosť za uvedené konanie niesla žalovaná,
konajúca v dobrej viere v zápisy vlastníckych vzťahov vo verejnom registri.
Žalovaná teda nenesie žiaden podiel zodpovednosti za neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy zo
4.2.2002. Opodstatnene konala s dôverou v údaje vo verejnom štátom vedenom registri (kataster
nehnuteľností). (porovnaj Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 2219/2012)

Žalovaná ako nadobúdateľka nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od nej s
ohľadomnaokolnostiapovahuprípadupožadovať,nemalaanemohlamať(zhľadiskakritériapriemerne
obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého
práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí.
Podľa názoru odvolacieho súdu vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník (žalobkyňa) než nadobúdateľ

v dobrej viere (žalovaná), pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec
opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom
(katastrálnom) konaní. Zistenie, že žalovaná bola v dobrej viere v zápis vlastníckeho práva v katastri
nehnuteľností, založilo poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu. Ochrana žalobkyne ako pôvodnej
vlastníčky bytu zaručovaná zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám" bola v predmetnej

veci prelomená ochranou dobrej viery žalovanej ako nadobúdateľky bytu po zohľadnení špecifických
okolností a individuálnych súvislostí tohto konkrétneho prípadu za účelom dosiahnutia spravodlivého
riešenia veci.
Na základe všetkého vyššie uvedeného odvolací súd rozhodol v súlade s § 388 CSP tak, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol.

13. Podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.
Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré

vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa.
Z dôvodu, že žalovaná L. Q. bola plne úspešná v predmetnom konaní, podľa citovaných zákonných
ustanovení (§ 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 a 2) jej síce vzniklo právo na náhradu trov
konania (prvoinštančného i odvolacích konaní) proti žalobkyni, avšak odvolací súd videl v predmetnej
veci dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňovali výnimočné nepriznanie náhrady trov konania

žalovanej, spočívajúce v okolnostiach prípadu, keď žalobkyňa od začiatku konania tvrdila neplatnosť
kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva jej bytu, v časti o určenie neplatnosti takejto zmluvy bola síce žaloba
právoplatne zamietnutá, avšak iba z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na takomto
určení, avšak túto otázku súd riešil ako predbežnú otázku vo vzťahu k určeniu vlastníctva žalobkyne
k bytu, v tejto otázke dal za pravdu žalobkyni, keďže predmetná zmluva je absolútne neplatná, avšak

žalobe o určenie vlastníckeho práva žalobkyne nebolo možné vyhovieť, nakoľko ochrana žalobkyne
ako skutočnej vlastníčky bytu zaručovaná zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám" bola
v predmetnej veci prelomená ochranou dobrej viery žalovanej ako nadobúdateľky bytu po zohľadnení
špecifických okolností a individuálnych súvislostí tohto konkrétneho prípadu za účelom dosiahnutia
spravodlivého riešenia veci. Pri rozhodovaní o náhrade trov celého konania vo vzťahu žalobkyňa a

žalovaná, odvolací prihliadol na skutočnosti vedúce k vzniku predmetného sporu, a rozhodol tak, aby
rozhodnutie o náhrade trov konania bolo komplexným zhodnotením a ukončením celého súdneho sporu,
keď jeho rozhodnutie o náhrade trov konania v podstate vyjadrujúce, že každá zo strán bude znášať
svoje trovy konania, považoval za spravodlivé riešenie otázky trov konania.14. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizácioua ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)