Rozsudok Judgement was issued on Monday, January 21, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/15/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111214049
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8111214049.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a sudcov JUDr.

Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v spore žalobcov 1./ C. G., X.. XX.XX.XXXX, L. J. P.
XX, XXX XX Ľ., X./. H. H., L. Z. XX, XXX XX J., X./. C. G., L. H. XX, XXX XX Ľ., X./. K.. E. G., X..
XX.XX.XXXX, L. R. XX, XXX XX J., X./. S. G., X.. XX.XX.XXXX, L. J. P. XX, XXX XX Ľ., X./. G. D.Á. K.. G.,
X.. XX.XX.XXXX, L. J., R. XX, XXX XX J., X./. E. G., L. N.. Š. Č.. X, XXX XX Ľ., všetci právne zastúpení
JUDr. Lýdiou Farbakyovou, advokátkou so sídlom Floriánova 12 080 01 Prešov, proti žalovanému I. H.
R. R..K..S.., R. R.G. L. XX, XXX XX J., A.: XX XXX XXX, právne zastúpený JUDr. Antonom Hajdukom,
advokátom so sídlom ul. Štúrova 101/5 093 10 Vranov nad Topľou, o určenie vlastníckeho práva, o

odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 28C 113/2011-793 zo dňa 25. októbra
2017, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcovia m a j ú voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. súd určuje, že nehnuteľnosti

Č.. M. XXXX o výmere X XXX m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,
č. M. XXXX o výmere X XXX m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,
č. M. XXXX o výmere XXX m2, druh pozemku ostatné plochy,
č. M. XXXX o výmere X XXX m2, druh pozemku ostatné plochy
zapísané na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie V.
a podľa geometrického plánu č. D. XXXX/XXXX zo dňa 06.08.2014 k novovytvoreným parcelám
č. M. XXXX/X o výmere XXX m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,

č. M. XXXX/X o výmere X XXX m2, druh pozemku zastavané plochy,
č. M. XXXX/X o výmere X XXX m2, druh pozemku ostatné plochy,
č. M. XXXX/X o výmere XXX m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,
č. M. XXXX/X o výmere XXX m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria
patria v podiele 1 do dedičstva po O. G., B.. XX.XX.XXXX.

II. súd určuje, že žalobkyňa v 2. rade H. H. a žalobca v 3. rade C. G. sú podielovými spoluvlastníkmi

nehnuteľnosti
č. M. XXXX o výmere X XXX m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,
č. M. XXXX o výmere X XXX m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,
č. M. XXXX o výmere XXX m2, druh pozemku ostatné plochy,č. M. XXXX o výmere X XXX m2, druh pozemku ostatné plochy
zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie Ľ.
a podľa geometrického plánu č. D. XXXX/XXXX zo dňa 06.08.2014 k novovytvoreným parcelám

č. M. XXXX/X o výmere XXX m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,
č. M. XXXX/X o výmere X XXX m2, druh pozemku zastavané plochy,
č. M. XXXX/X o výmere X XXX m2, druh pozemku ostatné plochy,
č. M. XXXX/X o výmere XXX m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,
č. M. XXXX/X o výmere XXX m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria

každý v podiele 1 k celku,

III. žalobcovia majú nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100 %,

IV. štát má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100 %.“

2. Rozhodnutie právne posúdil ustanovením § 126 odsek 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej len „Občiansky zákonník“).

3. Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že právni predchodcovia žalobcov boli vlastníci
predmetnýchnehnuteľnostinazákladevydržania.Právnipredchodcoviažalobcovvstúpilidobromyseľne

do držby na základe Výmeru z roku 1948 a predmetné parcely aj reálne užívali. Argumentácia toho,
že prvotná konfiškácia majetku po C. C. neprebehla v súlade s vtedy platnými zákonmi na samotné
vydržanie nemala vplyv, pretože v roku 1948 nikto nemohol tušiť, že C. C. v čase konfiškácie už nežil.
Predložený výmer považoval za listinu, na základe ktorej právni predchodcovia žalobcov vstúpili do
oprávnenej držby. Podľa názoru súdu neobstojí tvrdenie žalovaného, že žalobcom neuplynula vydržacia

lehota 10 rokov. Ak vniesli pozemky do družstva a následne v roku 1965 právny predchodca žalobcov
žiadal o zrušenie prídelovej listiny je zrejmé, že ešte v roku 1965 sa považoval za vlastníka predmetných
nehnuteľnosti. Súd má teda za to, že sú tu splnené podmienky pre vydržanie predmetných nehnuteľností
a na základe toho odvíja vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov, kedy vydržacia lehota
uplynula najneskôr k 01.01.1961. Argument žalovaného o tom, že súd má prihliadať aj na prípadné

vydržaniezostranyžalovaného,všakneboloosvedčené.Právnipredchodcoviažalobcov,akoajsamotní
žalobcovia od zmeny spoločenských pomerov od roku 1989 sa domáhali svojho vlastníckeho práva. Z
toho je zrejmé, že sa cítili ako vlastníci predmetných nehnuteľností, keďže si uplatnili reštitučný nárok,
resp. podali žalobu na súde. Práve aktivita právnych predchodcov žalobcov a potom aj samotných
žalobcov svedčí v prospech ich dobromyseľnosti pre vydržanie a v neprospech dobromyseľnosti

vydržania žalovaného. Žalovaný, resp. právny predchodca žalovaného musel vedieť, že takéto konania
po roku 1989 nastali, čo je zrejmé aj z prebiehajúceho konania na tunajšom súde 16C/91/1996, resp.
reštitučných konaní, listov právnych predchodcov žalobcov právnemu predchodcovi žalovaného, konaní
ROEP, kedy bolo zrejmé, že existujú duplicitné listy vlastníctva na predmetné nehnuteľnosti.

4. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie, prípadne ho zmenil a žalobu zamietol. Poukázali
na skutočnosť, že žalobcovia, t.j. dedičia ako oprávnené osoby si uplatnili reštitučný nárok, pričom
existencia špeciálneho zákona vylučuje použitie zákona všeobecného. Nie pre preto možné v danom
prípade obchádzať zmysel a účel reštitučného zákonodarstva. Uviedol, že súd sa v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia nevysporiadal s argumentmi, na ktoré poukázal žalovaný, a to s názorom,
že Výmer o vlastníctve pôdy je nulitným aktom. Uviedol, že pokiaľ sa dostávajú do kolízie dve ústavné
hodnoty (princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva
pôvodného vlastníka), treba prihliadať na princíp všeobecnej spravodlivosti. Vyššie riziko má niesť
nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o

tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu v zákonom určenom
správnom (katastrálnom) konaní. Aj keby sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvej inštancie
ohľadom vydržania, tak musí tento princíp všeobecnej spravodlivosti použiť na tento prípad a zachovať
vlastnícke právo žalovaného. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie porušil jeho procesné právo, keď
nevyhovel žiadosti o prerušenie konania do skončenia reštitučného konania. Výmery vydané v r. 1948

neboli zapísané do pozemkovej knihy a preto právni predchodcovia žalobcov sami navodili stav, že
zápis nebol vykonaný. Majetok p. C. sa považoval za majetok, ktorý bol konfiškovaný štátom a štát
ho v dobrej viere spravoval a prevádzal na právneho predchodcu žalovaného. Má za to, že v danom
prípade neprešlo vlastnícke právo na štát v r. 1948 ale až konfiškáciou v r. 1958. Prídelový plán maltzv. schvaľovaciu doložku povereníctva, z ktorej musí byť jasné, čo musí byť predmetom prídelových
plánov. Tento k výmeru nebol doložený. Žalobcovia nepreukázali polohopisný prídelový plán podľa vtedy
platnej úpravy a je teda aj sporná poloha pozemku, ktorého sa dožadujú žalobcovia. Grafické náčrty

uvedené v znaleckom posudku nie sú polohopisnými plánmi, pričom listiny, na ktoré poukazuje znalec
sú iba dodatočne vyhotovené, resp. pracovné mapy, ktoré však nekorešpondujú s právnou úpravou
v čase vydania výmeru. Drevokombinát Šariš a.s. sa stal vlastníkom pozemkov z dôvodu vydržania.
Od roku 1971 do roku 1992 uplynula lehota vyše 20 rokov. Titulom boli kúpne zmluvy a hospodárska
zmluvyz30.06.1971.Napriekviacerýmvýzvamžalovanémunebolpredloženýoriginálvýmeru.Zobsahu

spisu vyplýva, že konfiškácia, na základe ktorej boli vydané výmery, nemohla byť právne účinná,
nakoľko C. C. H.. zomrel XX.XX.XXXX, ešte pred rozhodnutím konfiškačných komisií. Závery znalca
vychádzajú z pochybného, nevhodného a nezáväzného grafického rozdeľovacieho plánu z r. 1947. V
konaní tiež nebolo preukázané zaplatenie ceny za pozemky pridelené Výmerom. Z vyjadrenia právnej
predchodkyne žalobcov vyplýva, že poľnohospodársku pôdu užívali až do prevzatia týchto pozemkov
do užívania E. Y. Ľ. v roku 1958. Teda v roku 1958 došlo k pretrhnutiu lehoty užívania nehnuteľnosti a

taktiež k prechodu vlastníctva týchto pozemkov na štát. Do roku 01.05.1950 platil na našom území tzv.
intabulačný princíp, tzn. vlastníctvo k pozemku sa nadobúda až zápisom do pozemkovej knihy.

5. K odvolaniu žalovaného podali vyjadrenie žalobcovia. Navrhli, aby súd druhej inštancie napadnutý
rozsudokpotvrdil.Poukázalinato,žedošlokzmenerozhodovacejčinnostiNajvyššiehosúduSlovenskej

republiky, a to hlavne vplyvom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k otázke,
či slovenský právny poriadok nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie
reštitučného zákonodarstva. Správnosť výmeru a jeho súlad s vtedy platnými predpismi nie je možné
v súčasnosti preskúmavať a takýto správny akt je treba považovať za právny akt bezchybný. K
nadobudnutiu vlastníctva prídelom zásadne nebol treba intabulácie, nedostatok zápisu nemal vplyv

na vlastníctvo k prídelu. Žalovaný nepredložil žiaden listinný dôkaz, z ktorého by bolo zrejmé, na
základe akého právneho titulu mohol právny predchodca nadobudnúť sporné nehnuteľnosti v roku
1971 a na základe akého právneho titulu sa mohol právny predchodca žalovaného domnievať, že mu
predmetné nehnuteľnosti patria. Súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami konania.
Ani Drevokombinát Šariš, a.s. nemohol nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti do svojho vlastníctva a to

v zmysle zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet, t.j. nikto nemôže previesť
na iného viac práv ako má sám.

6. K vyjadreniu žalobcov podal vyjadrenie žalovaný. Uviedol, že žalobcovia nereagujú na konkrétne
relevantné argumenty uvedené v odvolaní.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolanie,
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich
z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k

záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

8. Podľa ustanovenia § 123 Občianskeho zákonníka, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet
svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

9. Podľa ustanovenia § 124 Občianskeho zákonníka, všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti
a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana.

10. Podľa ustanovenia § 126 odsek 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu,
kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho,

kto mu ju neprávom zadržuje.

11. Podľa ustanovenia § 134 odsek 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom
veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak
ide o nehnuteľnosť.

Podľa odseku 3, do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe
právny predchodca.12. Podľa ustanovenie § 1 odsek 1 nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1946 Sb.n. SNR o
vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení
nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR, povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy môže ešte

pred zaplatením prídelovej ceny (§ 19 nar. č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n.
SNR) vydávať prídelcom (§§ 6 až 11 nar. č. 104/1945 Sb.n. SNR) výmery o vlastníctve pôdy pridelenej
im podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR.

Podľa odseku 2, výmer o vlastníctve pôdy je verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu

k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam
vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia.

13. Podľa ustanovenia § 12 odsek 1 Vyhlášky Ministerstva financií č. 104/1966 Zb. o správe
národného majetku, prevody správy národného majetku sú prípustné len medzi štátnymi socialistickými
organizáciami.

14. Podľa ustanovenia § 13 odsek 1 Vyhlášky č. 104/1966 Zb., prevody správy národného majetku mimo
obvyklého hospodárenia sa uskutočňujú hospodárskymi zmluvami o prevode správy národného majetku
alebo rozhodnutiami nadriadených orgánov.

15. Podľa Čl. 4 odsek 1 Základných princípov C.s.p., ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť
na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo
iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.

Podľa odseku 2, ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by

zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy,
na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov
zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

16. Odvolací súd na úvod poukazuje na skutkové okolnosti svedčiace v prospech žalobcov ako

vlastníkov sporných nehnuteľností:

17. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 30.04.1948 vydalo Povereníctvo pôdohospodárstva a poz. reformy
v Bratislave Výmer o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR (ďalej len
„Výmer“). Uvedeným Výmerom boli do vlastníctva C. G. a jeho manželky H. R. (právni predchodcovia

žalobcov) pridelené pôdohospodárske nehnuteľnosti v k.ú. F., parcely označené ako časť parcely č.
2X,XX D.. S.. X, Č. J. XXX/X D.. S.. XXX K. S. Y. XX.XXX H.X., Č.Ť. J. XXX/X D.. S.. XXX.XXX/a K. S. Y.
XX.XXX H.2., Č.Ť. J. Č.. XXX/X D.. S.. XXX K. S. Y. XX.XXX H.2., Č.Ť. J. XXX/X, XXX/X D.. S.. XXX K.
S. Y. X.XXX H.2.. V zmysle článku IV. Výmeru, sa tento výmer považoval za verejnú listinu, dokazujúcu
vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný

knihový súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného
ospravedlnenia. Bývalým vlastníkom týchto nehnuteľností bol C. C.. Dňa 29.09.1948 bola spísaná
Zápisnica, predmetom ktorej bolo odovzdanie nehnuteľností po bývalom vlastníkovi prídelcom do držby
a úžitku na základe prídelového plánu schváleného ORK pod č. 2609/48 zo dňa 12.04.1948 a prevzatie
týchto nehnuteľností prídelcami do držby a úžitku, a to ku dňu 01.03.1945. Z uvedenej zápisnice vyplýva,

že pred odovzdaním držby a úžitku predmetných nehnuteľností prídelci zaplatili najmenej prvú splátku
(10 %) prídelovej ceny. Dňa 21.05.1953 vyhotovilo Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej
reformy Konečný prídelový plán s rozvrhom prídelových cien a splátkovým plánom, v zmysle ktorého
mali právni predchodcovia žalobcov za pridelené pozemky zaplatiť prídelovú cenu 101.797 Kčs. Z
listu Štátnej sporiteľne v Bratislave zo dňa 17.04.1957 adresovaného právnym predchodcov žalobcov

vyplýva, že sporiteľňa ich vyzvala na zaplatenie nedoplatku za pridelený pôdohospodársky majetok vo
výške 19.699,20 Kčs. Z prehlásenia právneho predchodcu žalobcov zo dňa 04.05.1959 vyplýva, že v
súvislosti so založením celoobecného JRD v obci Ľ. sa rozhodol dať jeho poľnohospodársky majetok tiež
do užívania tohto JRD. Súčasne odovzdal pri sústreďovaní živočíšnej výroby tiež na neho pripadajúcu
čiastku dobytka s prihliadnutím na výšku obhospodarovaného pozemku. Z listu Finančného odboru

Okresného národného výboru v J. zo dňa 11.05.1965 označeného ako „Konanie o likvidácii pohľadávok
z MPPR - nesúlad medzi účtovným a skutočným stavom, žiadosť o odstránenie“ adresovaného Odboru
vodného hospodárstva pre veci poľnohospodárstva a lesníctva, vyplýva zoznam prídelcov a žiadosť
odboru VPLH, aby boli urobené opatrenia k odstráneniu nesúladu aj v prípade právneho predchodcužalobcov v tom smere, že prídelcovi boli pridelené pozemky, ktoré neboli celkom zaplatené a sú v
obhospodarovaní ŠM. Cena ktorá v danom čase nebola ešte zaplatená predstavovala sumu 10.205
Kčs. Rozhodnutím Odboru vodného hospodárstva pre veci poľnohospodárstva a lesníctva ONV v J. zo

dňa 28.07.1965 vyplýva, že Odbor podanému návrhu Finančného odboru zo dňa 11.05.1965 vyhovel,
na základe čoho odpísal z účtu vedeného na Finančnom odbore pre prídelcov - právnych predchodcov
žalobcov sumu 10.205 Kčs. Z Potvrdenia Finančného odboru zo dňa 25.04.1966 vyplýva, že právny
predchodca žalobcov má k osobnému vlastníctvu vyrovnané aj úroky.

18. Dňa 21.12.1993 Katastrálny úrad, správa katastra J. identifikovala parcely právneho predchodcu
žalobcov tak, že parc. č. XXX/X bola premietnutá na parc. č. XXX/XXX, parc. č. XXX/X na parc. č.
XXX/XXX, parc. č. XXX/X na parc. č. XXX/XXX a XXX/XXX. Právni predchodcovia žalobcov mali vyššie
uvedené premietnuté parcely evidované aj v Katastri nehnuteľností J., k.ú. Ľ. na LV č. XXXX.

19. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že listom zo dňa 29.12.1993 vyzval právny predchodca žalobcov

spoločnosť Drevokombinát Šariš, a.s. na finančné vysporiadanie, s odôvodnením, že dňa 01.06.1992 si
právny predchodca žalobcov uplatnil na Pozemkovom úrade uznanie vlastníckeho práva k pozemkom,
pričom táto požiadavku bola splnená. Vzhľadom na to, že predmetné pozemku sú zastavané
areálom spoločnosti, požiadal ju o finančnú náhradu. Právny predchodca žalobcov zaslal spoločnosti
Drevokombinát Šariš, a.s. výzvu na finančnú náhradu aj listom zo dňa 28.02.1994. Dňa 28.05.1996

bola Okresnému súdu Prešov doručená žaloba zo strany právnych predchodcov žalobcov, kde ako
žalovaný bola označená spoločnosť Drevokombinát Šariš, a.s.. Listom zo dňa 25.01.2006 vyzval právny
predchodca žalobcov spoločnosť Kronospan Slovakia, spol. s.r.o. na vyporiadanie vlastníctva k sporným
pozemkom.

20. Odvolací súd ďalej poukazuje na skutkové okolnosti, na základe ktorých si odvodzuje svoje
vlastnícke právo k sporným pozemkom žalovaný:

21. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že dňa 17.05.1958 podal Odbor poľnohospodárstva a lesného
hospodárstva rady ONV v J. knihovanú žiadosť o poznačenie konfiškátu adresovanú Ľudovému súdu

v J.. Uvedenou Žiadosťou Odbor navrhol, aby bolo vydané uznesenie, ktorým by súd povolil zápis
vo vložke č. XX a XXX k.ú. V. na nehnuteľnosti č. X zapísané na mene C. C. a spol. pod B X v Ľ..
Poznamenať sa mala konfiškácia majetku pre Československý štát. Dňa 13.09.1958 vydal Ľudový súd
v J. uznesenie č. 1041/58, ktorým vyššie uvedený zápis povolil. Dňa 30.06.1971 bola medzi Okresným
národnýmvýborom,finančnýodborakoodovzdávajúcouorganizáciouaspoločnosťouPiloimpregnan.p.

ako preberajúcou organizáciou uzatvorená Hospodárska zmluva o prevode správy národného majetku
v zmysle ustanovenia § 347 zákona č. 109/1964 Zb. hospodársky zákonník. Uvedenou Hospodárskou
zmluvou malo dôjsť k prevode správy k nehnuteľnostiam v k.ú. V., zapísaných v pozemkovo knižnej vl. č.
XX. Správa k týmto pozemkom sa mala previesť bezodplatne, pričom dôvodom prevodu správy malo byť
územné rozhodnutie ONV odboru výstavby na plánovanú investičnú výstavbu „Drevokombinátu Šariš“.

Medzi spoločnosťou Drevokombinát Šariš, a.s. ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim bola dňa
15.08.1997 uzatvorená kúpna zmluva č. XXXXXX, predmetom ktorej bol predaj sporných nehnuteľností.
Na základe tejto Kúpnej zmluvy bol Vklad povolený dňa 30.10.1997.

22. Z obsahu spisu teda vyplýva, že Nariadením Slovenskej národnej rady č. 64/1946 Sb. n. SNR boli

dňa 01.03.1945 pozemky, ktoré sú predmetom tohto sporu skonfiškované ich pôvodnému vlastníkovi
C. C.. Tieto pozemky boli následne prerozdeľované Povereníctvom pôdohospodárstva a poz. reformy
v Bratislave jednotlivým prídelcom. Jednými z týchto prídelcov boli aj právni predchodcovia žalobcov
(C. G. a H. R.), ktorí sporné pozemky dostali do vlastníctva na základe Výmeru zo dňa 30.04.1948.
Uvedený výmer však nebol zapísaný do pozemkovej knihy. Nakoľko k takémuto zápisu nedošlo, štát

na nich naďalej hľadel ako na skonfiškované pozemky, t.j. ako na majetok štátu. Z uvedeného dôvodu
podal Odbor poľnohospodárstva a lesného hospodárstva rady ONV v J. knihovanú žiadosť o poznačenie
konfiškátu v pozemkovo knižnej vložke č. XX a XXX k.ú. V..

23. Podľa názoru odvolacieho súdu, skutočnosť, že si právni predchodcovia žalobcov nedali Výmer

o vlastníctve zapísať v pozemkovej knihe neznamená, že sa prestali cítiť byť vlastníkmi sporných
pozemkov a neznamená to ani to, že svoje vlastnícke právo k týmto pozemkom stratili. Na podporu
uvedeného záveru odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4Cdo/123/2003, v zmysle ktorého, cit: „Výmery a prídelové listiny ako verejné listiny boli a aj súv súčasnosti dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými
listinami, spôsobilými pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti. Mimo rámec správneho
súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu; môže ho

preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný (ničotný). Nulitným aktom je správny akt, vydaný
tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky,
na rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti až do doby zrušenia
jeho účinkov. (zrušením alebo zmenením). Súd je viazaný rozhodnutím správneho orgánu o prídele
nehnuteľnosti potiaľ, že je povinný vychádzať z jeho účinkov, ktoré sa prejavujú v tom, že právnym

titulom nadobudnutia vlastníckeho práva je rozhodnutie o ich prídele.“ Súd v zmysle posudzovania
ochrany vlastníckeho práva k prideleným nehnuteľnostiam, na základe právnych predpisov spred roka
1948, je v zmysle § 194 odsek 2 C.s.p. (čomu do 30.06.2016 zodpovedalo ustanovenie § 135 odsek 2
O.s.p.)viazanýrozhodnutímpríslušnéhosprávnehoorgánuotom,žepreurčitúosobujeprávnymtitulom
nadobudnutia vlastníckeho práva rozhodnutie o prídele nehnuteľností, že prídelca získal vlastníctvo
k nehnuteľnostiam v prídele označeným a že prídel bol uskutočnený za cenu uvedenú v rozhodnutí.

Povaha účinkov správnych rozhodnutí (aktov) závisí od rozlišovania chybných (vadných) a nulitných
správnych aktov, hlavne s dôrazom na dôvody vedúce k nulite a na zásadu prezumpcie správnosti
správneho aktu. Pokiaľ pôjde o akt nulitný (ničotný alebo tzv. paakt), nevznikajú z neho žiadne právne
následky, na rozdiel od neplatného aktu, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až do doby
zrušenia jeho účinkov. Z uvedených dôvodov má odvolací súd za to, že Výmer o vlastníctve vydaný

dňa 30.04.1948 bol rozhodnutím vydaným orgánom, ktorý na to v zmysle ustanovenia § 1 odsek 1
nariadenia č. 104/1946 Zb. mal právomoc. Preto nie je možné konštatovať, že uvedený akt, je aktom
nulitným. Odvolací súd však nemá právomoc skúmať prípadnú vadnosť tohto úkonu. Preto je odvolacia
námietka týkajúca sa skutočnosti, že ku konfiškácii sporných pozemkov došlo v čase, kedy p. C. C. už
nežil, nedôvodná.

24. Výmer o vlastníctve bol verejnou listinou vydanou príslušným štátnym orgánom. Správnosť tejto
listiny sa prezumuje. Nešlo o zmluvný vzťah, medzi dvoma súkromnými osobami, ktorým sa prevádzalo
vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Išlo o akt určitej mocenskej autority, ktorý už sám o sebe v
zmysle ustanovenia § 1 odsek 2 nariadenia č. 104/1946 Zb. preukazoval vlastnícke právo prídelcu

k pridelenému pozemku. Ustanovenie § 1 odsek 2 nariadenia č.104/1946 Zb. výslovne uvádza, cit.:
„...výmer o vlastníctve pôdy je verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej
pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho
práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia.“ Z uvedeného ustanovenia tak
podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že záznam vlastníckeho práva urobený knihovým

súdom nemal konštitutívne účinky, ale iba deklaratórne. Na základe uvedeného má odvolací súd za to,
že v prípade nadobúdania vlastníckeho práva na základe Výmerov o vlastníctve pôdy sa intabulačný
princíp neuplatnil.

25. Z listinných dôkazov, či z výpovedí svedkov vyplýva, že právni predchodcovia žalobcov od pridelenia

sporných pozemkov tieto skutočne obhospodarovali, teda mali ich vo faktickej držbe. Na uvedenom
závere nič nemení ani skutočnosť, že právny predchodca žalobcov tieto pozemky v roku 1959 v
súvislosti so založením celoobecného JRD v obci V. odovzdal do užívania tohto JRD, teda skutočnosť,
že tieto pozemky už nemal vo faktickej držbe. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 117/1994 zo dňa 28.02.1995, v zmysle ktorého, cit.:

„Odovzdanie poľnohospodárskych pozemkov do užívania JRD, neprerušuje plynutie vydržacej lehoty
(§ 18 ods. 3 zák. SNR č. 293/1992 Zb.)“ Odvolací súd tiež poukazuje na socialistický režim, ktorý
v období rokoch 1960-1990 na území Slovenskej republiky panoval. Uvedené obdobie bolo okrem
iného typické zavedením nového hospodárskeho zriadenia vo forme znárodňovania. Ako už odvolací
súd uviedol vyššie, skutočnosť, že právni predchodcovia sporné pozemky po určité obdobie fakticky

neužívali, nakoľko ich užívalo JRD nič nemení na skutočnosti, že sa cítili byť ich vlastníkmi. V konaní bolo
preukázané, že právni predchodcovia žalobcov sa cítili byť vlastníkmi aj po novembri 1989. Uvedené
preukazujú hlavne výzvy právnemu predchodcovi žalovaného z 29.12.1993 a 28.02.1994 ako aj žaloba
z 28.05.1996. V konaní tiež bolo preukázané, že predchodcovia žalobcov za sporné pozemky v zmysle
Výmeru, Zápisnice a Konečného prídelového plánu zaplatili za sporné pozemky požadovanú sumu.

Uvedené preukazujú viaceré listinné dôkazy, konkrétne potvrdenie o odpísaní sumy z účtu právneho
predchodcu žalobcov (č.l. 718 súdneho spisu), či potvrdenie o vyrovnaní dlhu (č.l. 726 súdneho spisu).26. K odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa prednosti špeciálneho zákona - zákona č. 229/1991
Zb. pred zákonom všeobecným, ktorým je Občiansky zákonník, odvolací súd uvádza, že sporné
pozemky právnym predchodcom žalobcov nikdy neboli skonfiškované, odobraté, resp. znárodnené.

Právni predchodcovia žalobcov sa stali vlastníkmi sporných pozemkov na základe Výmeru o vlastníctve
pozemkov. Po vydaní tohto aktu im predmetné pozemky neboli odňaté žiadnym autoritatívnym
rozhodnutím. Právni predchodcovia žalobcov boli ako vlastníci sporných pozemkov zapísaný v katastri
nehnuteľnosti na LV. č. XXXX k.ú. V.. Preto podľa názoru odvolacieho súdu boli žalobcovia oprávnení
podať žalobu o určenie vlastníckeho práva.

27. K námietke odvolateľa týkajúcej sa nepreukázania presnej polohy sporných pozemkov žalobcami
odvolací súd uvádza, že v prejednávanom prípade, kedy k nadobudnutiu vlastníckeho práva malo dôjsť
na základe Výmeru zo dňa 30.04.1948 postačuje, že sporné pozemky sú presne identifikované znalcom.

28. K odvolacej námietke týkajúcej sa skutočnosti, že žalovaný nemal k dispozícii originály všetkých

listín, na základe ktorý prvoinštančný súd rozhodoval odvolací súd uvádza, že uvedená skutočnosť
nemá vplyv na správnosť prvoinštančného rozhodnutia. Súd prvej inštancie mal k dispozícii originály,
resp. overené kópie, čo vyplýva z vyjadrenia znalca A.. V., či pracovníčky Pozemkového a lesného
odboru Okresného úradu J. A.. Y. (č.l. 434 a č.l. 452 súdneho spisu). V konaní tiež neboli podľa názoru
odvolacieho súdu relevantným spôsobom spochybnené pracovné postupy znalca A.. V. pri vypracovaní

znaleckého posudku č. X/XXXX. Znalec svoj postup pri vypracovaní znaleckého posudku náležitým
spôsobom odôvodnil aj na pojednávaní dňa 01.10.2014.

29. Žalovaný svoje vlastnícke právo odvodzuje od vydržania, a to na základe Hospodárskej zmluvy zo
dňa 30.06.1971 a na základe Kúpnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou Drevokombinát Šariš, a.s. v

roku 1997. V desiatej časti zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník s názvom HOSPODÁRSKE
ZÁVÄZKY PRI INÝCH SPÔSOBOCH SPOLUPRÁCE MEDZI SOCIALISTICKÝMI ORGANIZÁCIAMI
boli upravené hospodárske zmluvy s tým, že zákon rozlišoval hospodárske zmluvy, predmetom ktorých
bol prevod správy národného majetku, predmetom ktorých bolo dočasné užívanie a predmetom ktorých
bol prevod vlastníctva k majetku. Z Hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku (§ 347

Hospodárskeho zákonníka) vyplýva, že Okresný národný výbor, finančný odbor v J. ako odovzdávajúca
organizácia previedol správu národného majetku - sporných pozemkov na spoločnosť Piloimpregna
n.p. Košice ako preberajúcu organizáciu. Predmetom uvedenej zmluvy tak bol výslovne prevod správy
k určitému majetku - sporným nehnuteľnostiam. V uvedenej zmluve nebola ani zmienka o prevode
vlastníckeho práva sporných pozemkov na spoločnosť Piloimpregna n.p.. Z uvedeného dôvodu v

spojení so skutočnosťou, že právni predchodcovia žalobcov sa voči spoločnosti Drevokombinát Šariš,
a.s. (právny nástupca spoločnosti Piloimpregna n.p.) domáhali náhrady za neoprávnené užívanie
sporných pozemkov má odvolací súd za to, že právny predchodca žalovaného nemohol byť, pri
zachovaní odbornej starostlivosti, dobromyseľný v tom, že je vlastníkom sporných pozemkov (pozri tiež
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 81/2013 zo dňa 17.06.2014). Na základe

uvedeného teda odvolací súd skúmal, či u žalovaného došlo k nadobudnutiu vlastníckeho v súvislosti
s Kúpnou zmluvou uzatvorenou v r. 1997.

30. Odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 549/2015-33 zo
dňa 16.03.2016, v zmysle ktorého cit.: „Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný

spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery
nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali všeobecne
sudy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky
k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu
v doterajšej judikatúre ústavného sudu v riešení otázky „nemo plus iuris“ (I. ÚS 50/2010) o nové

interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila
právnyúkonsdôverouvurčitý-jejdruhoustranouprezentovanýskutkovýstav.Navyše,akbolpotvrdený
údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný organ verejnej
moci (kataster nehnuteľnosti, súd a pod.).
Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov

princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva,
pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom
prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálnehoprávneho štátu (porovnaj aj R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva
sa tak všeobecne súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou.
Ústavný sud z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň

vlastnícke pravo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým
nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné
hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu
a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť

na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných
práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je
nutné zvažovať všeobecne súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti
konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej
viere,pretožetentoniejeschopnýsanijakodozvedieťotom,akovecopustilavlastníkovusféruadostala
sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.“

31. Z vyššie uvedeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky teda vyplýva, že konajúce súdy by
malizohľadniťšpecifickéokolnostiaindividuálnesúvislostikonkrétnehoprípadutak,abybolodosiahnuté
spravodlivé vyriešenie veci, t.j. také, aby rozhodnutie súdu v prospech jednej strany nespôsobilo
do očí bijúcu nespravodlivosť druhej strany sporu. (Pozri článok „Nemo plus iuris - právna zásada

prelomená nálezom Ústavného súdu SR? dostupný na: https://www.pravnenoviny.sk/nemo-plus-iuris-
pravna-zasada-prelomena-nalezom-ustavneho-sudu-sr)

32. Treba prisvedčiť žalovanému v tom smere, že v prejednávanom prípade došlo ku kolízii dvoch
ústavných hodnôt - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (žalovaného) a princíp ochrany

vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (žalobcov). V prípade takejto kolízie je v zmysle nálezu
Ústavného súdu nutné skúmať okolnosti konkrétneho prípadu, dobrú vieru nového nadobúdateľa ako
aj nedbalosť pôvodného vlastníka. K otázke „nedbanlivosti pôvodného vlastníka“ odvolací súd uvádza,
že v prejednávanom prípade nemožno hovoriť o nedbanlivosti žalobcov, či ich právnych predchodcov.
Ako už odvolací súd uviedol, v konaní bolo preukázané, že právni predchodcovia žalobcov nadobudli

vlastnícke právo k sporným pozemkom na základe Výmeru zo dňa 30.04.1948, pričom tieto pozemky
fakticky využívali až do zriadenie družstiev. Napriek tomu, že sporné pozemky odovzdali v roku 1959
do správy E. V., svoje vlastnícke právo nestratili. Vzhľadom na obdobie a politickú situáciu v krajine
je podľa názoru odvolacieho súdu pochopiteľné, že sporné pozemky nemohli až do deväťdesiatych
rokoch fakticky užívať. Ani táto skutočnosť však nemá za následok stratu vlastníckeho práva, či záver,

že by boli právni predchodcovia žalobcov nedbanliví. Z obsahu spisu vyplýva, že od roku 1993 sa právni
predchodcovia žalobcov aktívne domáhali náhrady za obmedzenie ich vlastníckeho práva od právneho
predchodcu žalovaného. Preto dospel odvolací súd k záveru, že právni predchodcovia žalobcov, resp.
žalobcovia boli bdelými vlastníkmi od času nadobudnutia ich vlastníckeho práva v roku 1948. K otázke
týkajúcej sa „dobrej viery nového nadobúdateľa“ odvolací súd uvádza, že táto nebola v priebehu

konania spochybnená. Napriek tomu, vzhľadom na špecifické okolnosti tohto prípadu (), by bolo podľa
názoru odvolacieho súdu nespravodlivé a v rozpore s princípom všeobecnej spravodlivosti, pokiaľ by sa
uprednostnil princíp ochrany nového nadobúdateľa pred ochranou bdelých, pôvodných vlastníkov.

33. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol

právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08.06.2006, I. ÚS 188/06)

34. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva, nevyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. (Pozri rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.

mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04)35. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil
jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie
za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok potvrdzuje ako vecne

správny (§ 387 C.s.p.).

36. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení s § 255 odsek
1 C.s.p..

37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).