Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, December 20, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/288/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6417206355
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6417206355.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobkyne O. S., nar. XX. XX.
XXXX, bytom R. XX, XXX XX I. O., právne zastúpenej X.. X. E., advokátom, U. kancelária so sídlom J.
XX, XXX XX O., proti žalovanému V., s. r. o. so sídlom V. XX, XXX XX O., H.: XX XXX XXX, v konaní
o zaplatenie XXX,XX € s príslušenstvom, o odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar
nad Hronom č. k. 25Csp/8/2017-56 zo dňa 21. 03. 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 680,34 €
spolu s 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 680,34 € od 20. 04. 2017 až do zaplatenia titulom
vydania bezdôvodného obohatenia.

2. Prioritne sa okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal námietkou žalovaného,
ktorý tvrdil, že žalobca nie je v zmysle zmlúv o úvere č. 1 a č. 2 spotrebiteľom, ak uvedených zmluvách

o úvere č. 1 a č. 2 uviedol, že finančné prostriedky použije na výkon zamestnania.

3. Okresný súd však nepovažoval vyššie uvedenú námietku žalobcu za dôvodnú a zaoberal sa tým, za
akých okolností došlo k uzavretiu úverových zmlúv. Z výsluchu žalobcu mal za preukázané, že zmluvu o
úvere podpísal v obchodnej kancelárii žalovaného s obchodným zástupcom žalovaného, pričom úver si
bral na svoju osobnú potrebu, v tom čase nepodnikal. Okresný súd dospel k záveru, že medzi stranami
sporu ide podľa § 52 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľský vzťah. Doplnil, že obe zmluvy o úvere č. 1,

aj č. 2 sú zmluvami formulárovými, ide o vopred pripravené tlačivo s nemožnosťou zmeny jeho obsahu
s výnimkou uvedenia identifikačných údajov zmluvných strán, sumy úveru, poplatku za jeho poskytnutie
a označenia účelu poskytnutia finančných prostriedkov - zamestnanie, povolanie, podnikanie a „iný
účel“. V príslušnom políčku zmluvy obsahujú zvolené prehlásenie žalobcu, že finančné prostriedky
sú poskytnuté na výkon zamestnania. Reálne však žalovaný žalobcovi úver na výkon zamestnania
neposkytol. Okresný súd poukázal na ust. § 2 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení rozhodnom pre posúdenie veci (ďalej v texte

„zák. č. 129/2010 Z. z.“), ktoré treba chápať v širšom zmysle tak, že išlo o definíciu spotrebiteľa pre
potreby jeho odlíšenia od situácie, kedy do úverového vzťahu s veriteľom vstupovala fyzická osoba v
rámci svojej „obchodnej činnosti“ - čo zákon definoval slovami povolanie, alebo podnikanie a na ostatok
nie celkom presne ešte aj slovom zamestnanie. Účel úveru vystupuje do popredia v tomto smere eštevýraznejšie v situácii, keď je poskytovaný formou hotovostnej pôžičky, ako aj v tomto prípade, keď
skutočnépoužitieveriteľpodstatnenemámožnosťnijakoovplyvniť. Zákonodarcadefiníciouspotrebiteľa
v § 2 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z. z. sledoval len to, aby vylúčil aplikáciu zákona na právne vzťahy

zásadne podnikateľského charakteru, a nie aby spod jeho ustanovení „vypadli“ prípady, kedy fyzická
osoba si berie úver pre vlastné osobné potreby evidentne nesúvisiace s jej prípadnou obchodnou,
podnikateľskou, či profesijnou činnosťou. Preto niet podľa okresného súdu logického podkladu pre
vylúčenie ochrany dlžníka ako spotrebiteľa prostredníctvom zák. č. 129/2010 Z. z. v situácii, kedysi bral
úver „na účel zamestnania“ ponímaného ako závislý vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom

podľa Zákonníka práce. Napokon tento nedostatok si uvedomil aj sám zákonodarca, ktorý s účinnosťou
od 01. 12. 2011 definuje spotrebiteľa v § 2 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z. z. tak, že ide o fyzickú
osobu, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Preto žalobca pri uzatvorení
uvedených úverových zmlúv vystupoval v pozícii spotrebiteľa, žalovaný v pozícii veriteľa (dodávateľa) a
na právny vzťah založený zmluvami o úvere sa vzťahuje právny režim zák. č. 129/2010 Z. z.. Pokiaľ sa aj
žalovaný v konaní bránil tým, že vstupoval do zmluvného vzťahu v dobrej viere o jeho nespotrebiteľskej

povahe, je dobrý úmysel žalovaného vylúčený už samotnou podobou zmluvného formulára, lebo práve
takouto praktikou označenia predtlačených rubrík o tom, že úver je poskytovaný na účely zamestnania,
povolania, či podnikania, mal podľa názoru súdu žalovaný snahu vyhnúť sa podriadeniu úverového
vzťahu spotrebiteľskej právnej úprave obsiahnutej v tom čase v zákone č. 129/2010 Z. z.. Z postavenia
účastníkov úverových zmlúv evidentne vyplýva, že v prípade žalobcu ide o spotrebiteľa ako fyzickú

osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti, alebo inej podnikateľskej činnosti. V prípade žalovaného ide o dodávateľa ako osoby, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej, či podnikateľskej
činnosti.

4. Následne okresný súd preskúmal zmluvy o úvere v zmysle ustanovení zák. č. 129/2010 Z. z. a dospel
k právnemu záveru, že zmluvy o úvere neobsahujú obligatórne náležitosti predpokladané zákonom v
zmysle § 9 ods. 2 písm. j/, f/, i/, nakoľko zmluva neobsahuje údaj o RPMN, uvedenie doby trvania zmluvy
a termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, ktoré
údaje sú v zmysle predmetného zákona obligatórnymi náležitosťami týchto zmlúv a ich absenciu zákon

sankcionuje tým, že predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 zák. č.
129/2010 Z. z.).

5. Pokiaľ žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu tvrdil, že o nároku žalobcu už bolo právoplatne
rozhodnuté, a teda existuje prekážka právoplatne rozhodnutej veci, okresný súd konštatoval, že ani

uvedená námietka nie je dôvodná, nakoľko rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. Sr 08094/13
zo dňa 16. 01. 2014 a rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. Sr 08095/13 zo dňa 16. 01.
2014 ( ďalej v texte aj „predmetné rozhodcovské rozsudky“ ) predložené žalovaným nevykazujú známky
právoplatnosti a keďže uvedenú skutočnosť žalovaný nepreukázal, konanie nezastavil.

6. V merite veci okresný súd konštatoval, že žalobca od žalovaného obdržal na základe zmluvy o
úvere č. 1 a zmluvy o úvere č. 2 spolu sumu 1.750,- € a na účet žalovaného uhradil sumu 2.080,34 €.
Rozdiel medzi skutočne poskytnutým úverom a uhradenými sumami žalobkyňou spolu vo výške 680,34
€ predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného, ktorý je toto bezdôvodné obohatenie povinný vydať.
Ustanovenie§-u451ods.1Občianskehozákonníkaurčuje,žektosanaúkorinéhobezdôvodneobohatí,

musíobohatenievydaťa§456Občianskehozákonníkaupravuje,žepredmetbezdôvodnéhoobohatenia
sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Okresný súd uzavrel, že v danom prípade je bezdôvodné
obohatenie plnením bez právneho dôvodu.

7. Súčasne okresný súd priznal žalobkyni aj úroky z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka v spojení s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z. (vo výške 8 % ročne), a to od nasledujúceho
dňa po uplynutí dňa 19. 04. 2017 ako dňa určeného vo výzve na dobrovoľné vrátenie tejto sumy, ktorá
bola žalovanému zaslaná dňa 13. 04.2017 (č. l. 16 spisu).

8. Na záver okresný súd konštatoval, že jeho miestna príslušnosť bola daná v zmysle ust. § 19 písm.

d/ CSP.

9. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP.10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v
§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Prioritne namietol nepreskúmateľnosť rozhodnutia okresného
súdu všeobecným konštatovaním, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa zákonom stanovené podmienky.

Opakovane poukázal na tú skutočnosť, že v konaní existuje prekážka právoplatne rozhodnutej veci,
na ktorú je súd povinný prihliadnuť. O platnosti zmluvy o úvere č. 1 a č. 2 bolo rozhodnuté Stálym
rozhodcovským súdom, boli vydané predmetné rozhodcovské rozsudky, preto v danej veci ide o
neodstrániteľnýnedostatokkonania,vdôsledkučohomalokresnýsúdkonaniezastaviť.Vtejtosúvislosti
poukázal i na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Mcdo/11/2010, 6Cdo/143/2011,

3Cdo/122/2011, v ktorých Najvyšší súd potvrdil, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké
účinky ako rozsudok všeobecného súdu a účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že
exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu.
Naviac tieto uvedené rozhodnutia podporil aj komunitátnym a medzinárodným právom.

11. Žalovaný je toho názoru, že zo zmluvy o úvere č. 1 a zmluvy o úvere č. 2 nenastala ani jedna z foriem

bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej zmluvy
o úvere, predmetné zmluvy neboli nikdy právoplatne vyhlásené za neplatné, rovnako tak právny dôvod
na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých
zdrojov. Pre prípad, ak by súd neakceptoval námietku res iudicata, poukázal na to, že nárok žalobkyne
je v celom rozsahu premlčaný v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe. Navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, resp. zmenil rozhodnutie súdu
prvej inštancie tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne.

12. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

13. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej v texte
aj „CSP“) prejednal odvolanie žalovaného a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmal v
medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods.
1 (á contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

14. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v
dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie
aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej.

15. Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalovaného za obsahové vymedzenie svojho
odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi.

16. Prioritne sa odvolací súd zameral na preskúmanie, či postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu
práva žalovaného konať pred súdom v dôsledku namietanej nepreskúmateľnosti rozhodnutia okresného
súdu. Okresný súd sa charakterom zmlúv o úvere č. 1 a 2 zaoberal, výslovne konštatoval, na základe
akých skutočností, skutkových tvrdení záverov a právneho posúdenia má za to, že majú spotrebiteľský
charakter a konkrétne uviedol, na základe akej právnej úpravy a úvah k uvedenému právnemu záveru

dospel. V tomto rozsahu preto odvolací súd na odôvodnenie v bodoch 23. až 25. v celom rozsahu
odkazuje. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd uvádza, že k vylúčeniu zmluvy o úvere spod režimu
právnej úpravy spotrebiteľských úverov môže dôjsť len v prípade, keď je jednoznačne preukázané, že
podnikanie spotrebiteľa patrí do skupiny povolaní vykonávaných v tzv. podnikateľskom režime (resp.
do skupiny iných povolaní), ako aj po náležitom vyhodnotení zhody zmluvou proklamovanej okolnosti

- poskytnutia úveru naozaj, či už na výkon podnikania, povolania, alebo na iný účel, so skutočnosťou.
Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, ťaží toho, kto
tvrdí takúto výnimku majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný, a teda nespotrebiteľský
úver, majúci sa riadiť výlučne úpravou v zmluve, prípadne v Obchodnom zákonníku, resp. byť vyňatý
spod charakteru spotrebiteľského úveru v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z..

17. Hmotno-právnym dôvodom pre vyhovenie žaloby a ňou uplatneného nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia bol právny záver okresného súdu, podľa ktorého zmluva o úvere č. 1 a
zmluva o úvere č. 2 neobsahovali náležitosti v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z., konkrétne RPMN, dobutrvania zmluvy, termín konečnej splatnosti, ani úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru. V dôsledku
uvedeného preto následne správne považoval okresný súd úver za bezúročný a bez poplatkov. Okresný
súd dostatočným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že spotrebiteľská zmluva obligatórne

náležitosti predpokladané zákonom neobsahovala a v tomto rozsahu žalovaný rozhodnutie okresného
súdu odvolaním ani nespochybnil. Následne okresný súd taktiež správne vyhodnotil, že k prijatiu
plnenia nad rámec poskytnutého úveru došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu a v
danom prípade je bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu. Žalovaný taktiež v odvolaní
nespochybnilto,žežalobkynibolposkytnutýúverzmluvouoúvereč.1vovýške1.400,-€,pričomnaúčet

žalovaného uhradila sumu 1.610,- € a zároveň nespochybnil ani to, že žalobkyni bol zmluvou o úvere
č. 2 poskytnutý úver vo výške 350,- € s tým, že žalobkyňa uhradila na účet žalovaného sumu 820,34
€, preto v dôsledku, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov, bola oprávnená vrátiť
žalobcovi len úver, resp. finančné prostriedky, ktoré jej boli žalovaným poskytnuté, teda sumu 1.750,- € a
finančné prostriedky nad uvedenú sumu boli poskytnuté bez právneho dôvodu. Záväzkovo-právny vzťah
z bezdôvodného obohatenia teda vznikol za splnenia všetkých zákonom vyžadovaných predpokladov,

ktorými sú jednak a/ získanie bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného (obohateného o 680,34
€ ako suma, ktorá bola poskytnutá žalovanému zo strany žalobkyne bez právneho dôvodu, keďže úver
poskytnutý žalovaným žalobkyni je nutné vzhľadom na vyššie uvedené dôvody považovať za bezúročný
a bez poplatkov), b/ protiprávnosť získania uvedeného bezdôvodného obohatenia, ak okresný, ale
aj odvolací súd konštatuje, že zmluva o úvere č. 1 a zmluva o úvere č. 2 neobsahuje náležitosti

predpokladané zákonom č. 129/2010 Z. z., c/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním tohto
plnenia a majetkovou ujmou na strane žalobkyne ako spotrebiteľa, ktorý plnil žalovanému v rozsahu
sumy 680,34 € bez právneho dôvodu.

18. Okresný súd sa preto správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z

hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - súd prvej
inštancie nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

19. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že konanie bolo nutné zastaviť pre prekážku právoplatne

rozhodnutej veci s poukazom na predmetné rozhodcovské rozsudky, okresný súd výslovne konštatoval,
že žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu uvedenú námietku tvrdil, avšak právoplatnosť
predmetných rozhodcovských rozsudkov nepreukázal. Podľa okresného súdu tak žalovaný neuniesol
dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že predmetné rozhodcovské rozsudky sú právoplatnými
rozhodnutiami, ktoré predstavujú prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Odvolací súd naviac dopĺňa,

že ak aj žalovaný predložil predmetné rozhodcovské rozsudky v odvolacom konaní s vyznačením
ich právoplatnosti, ktorú skutočnosť žalobkyňa nespochybnila, keďže jej boli predmetné rozhodcovské
rozsudky s vyznačenou právoplatnosťou v odvolacom konaní doručené ( č.l. 89 spisu ) právny záver o
tom, že nejde o prekážku rozsúdenej veci, je správny. Prostriedky procesného útoku, alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie možno v odvolaní použiť

len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, medzi ktoré procesné podmienky patrí i prekážka
rozsúdenej veci.

20. Odvolací súd uznáva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má účinky právoplatného rozsudku,
uvedené však neplatí v prípade, ak bol tento rozhodcovský rozsudok založený na neplatnej

rozhodcovskej doložke. Z obsahu predmetných rozhodcovských rozsudkov, aj s vyznačením ich
právoplatnosti (na ktoré postačuje v odvolacom konaní odkázať v zmysle § 204 CSP, ak boli žalovanej
doručenéatátonespochybnilapravosťanisprávnosťlistiny),konkrétnezdruhéhoodseku odôvodnenia,
vyplýva, že rozhodcovský súd vec prejednal a rozhodol na základe rozhodcovskej zmluvy uzavretej
medzi stranami sporu, obsahom ktorej bola dohoda, že „všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy

o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad, alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody
o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmeny,
vrátane sporov o jej platnosť, výklad, alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom,
zriadenýmspoločnosťouSlovenskározhodcovskáa.s. (ďalejajako„rozhodcovskýsúd“alebo„súd“),ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde.“ V takom prípade rozhodcovské konanie

mábyťvedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovskéhosúdu,atojednýmrozhodcomustanoveným
podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu.21. Z obsahu rozhodcovskej doložky vyplýva, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože
nebola žalobkyňou ako spotrebiteľkou osobitne vyjednaná a nútila spotrebiteľa v určitých prípadoch
neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Dohoda o tom, že všetky spory, ktoré vzniknú

zo zmluvy o úvere č. 1 a zmluvy o úvere č. 2, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, preto je nevyhnutné vydané predmetné rozhodcovské rozsudky
považovať za nulitný právny akt, ktorý vydal orgán, ktorý na to nebol oprávnený. Na základe neplatnej
rozhodcovskej zmluvy vydaný rozhodcovský rozsudok je nulitným aktom, na ktorý súd nemôže prihliadať
(viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/44/2011). Dôsledkom vyššie uvedeného

je nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie žaloby žalovaného, čo spôsobuje
materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, a teda jeho nezáväznosť. Právna teória takéto
rozhodnutia označuje ako ničotné tzv. pakty, z právneho hľadiska považované za neexistujúce. Podľa
právnej teórie nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň, ako by neexistoval, v dôsledku čoho v
prejednávanej veci nepredstavuje rozhodcovský rozsudok, na ktorý žalovaný poukazuje, prekážku res
iudicatae. Nemožno totiž opomenúť, že nulitný právny akt (z pohľadu práva neúčinný) žiadnu prekážku

následného prejednania a tiež rozhodnutia veci všeobecným súdom nepredstavuje, v dôsledku čoho
námietka žalovaného neobstojí. Ohľadne otázky res iudicatae Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I. ÚS
25/2014 uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok na plnenie predstavuje prekážku rozsúdenej
veci v konaní o určenie, nie však rozsudok, ktorý je založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke.
Otázkamateriálnejprávoplatnostirozhodcovskéhorozsudkubolaposudzovanáopakovanevoviacerých

rozhodnutiach všeobecných a exekučných súdov Slovenskej republiky a uvedené argumentácia je
žalovanému v priebehu posledných rokov v zmysle súdnej praxe známa. Stály rozhodcovský súd tak
nemal dostatok právomoci na vydanie predmetných rozhodcovských rozsudkov, nakoľko jeho právomoc
bola založená na základe rozhodcovskej doložky, ako neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa § 53
ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Uvedená eprijateľná zmluvná podmienka je neplatná, a teda

nezakladá právomoc rozhodcovského orgánu na vydanie rozhodnutia. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR č. k. 2Cdo/458/2014 zo dňa 27. 08. 2015 vyplýva, že ak je rozhodcovská doložka absolútne neplatná,
treba mať na zreteli, že jej absolútna neplatnosť nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona, v dôsledku
čoho na takúto doložku hľadí tak, ako keby nebola nikdy urobená. Na dôvod zakladajúci absolútnu
neplatnosť právneho úkonu, musí súd prihliadnuť, a to aj bez návrhu.

22. Vyššie uvedená argumentácia je žalovanému známa i z rozhodnutí tohto odvolacieho súdu, napr.
sp. zn. 16Co/470/2015, 16Co/1509/2014, ale aj 16CoE/196/2015, 16Co/792/2015, 16CoE/121/2016.
Z uvedeného je teda zrejmé, že právny záver odvolacieho súdu spočívajúci v tom, že rozhodcovskú
zmluvu tak, ako bola uzavretá medzi stranami sporu, odvolací súd považuje za neprijateľnú zmluvnú

podmienku, a teda dojednanie neplatné, ktorá argumentácia je žalovanému už dlhodobo známa, preto
nejde o rozhodnutie prekvapivé. Na uvedenú súdnu prax reagoval sám žalovaný, ktorý následne zmenil
znenie rozhodcovskej doložky v ním uzatváraných zmluvách o úvere.

23. Na záver odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že pokiaľ žalovaný vzniesol námietku premlčania

voči uplatnenému nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia až v odvolacom konaní,
odvolací súd na ňu neprihliadal, a to z nasledovných dôvodov:

24. Právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku, alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Strany

sporu mali v doterajšom priebehu konania niekoľko príležitostí tieto prostriedky použiť, ak je zrejmé, že
od počiatku sa žalobkyňa od žalovaného domáha vydania bezdôvodného obohatenia, teda je zrejmé,
aký nárok si voči nemu uplatňovala. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov
(novoty, nóva) je takto prípustná len za splnenie zákonom stanovených podmienok. V sporovom konaní
sa uplatňuje zásada koncentrácie konania. Ak vnímame zákonnú koncentráciu konania z pohľadu, že

konanie v prvej inštancii a odvolacie konanie predstavuje jeden celok, potom ju môžeme v materiálnom
zmysle chápať tak, že vyhlásenie uznesenia o skončení dokazovania pred súdom prvej inštancie je
moment, po ktorom už nebudú v zásade nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany prípustné. V materiálnom zmysle je zákonná koncentrácia konania totožná s neúplnou apeláciou.

25. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú
procesných podmienok, b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť nimipreukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
alebo d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

26. Podľa § 154 CSP prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

27. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že žalovaný námietku premlčania vzniesol až v odvolaní,
teda v odvolacom konaní, potom ako súd prvej inštancie vyhlásil uznesenie o skončení dokazovania.

Odvolací súd preto na námietku premlčania, ako hmotno-právnu námietku v zmysle § 152 CSP
neprihliadal, nakoľko vznesenie námietky premlčania je takým právnym úkonom, ktorý mení dôvodný
nárok protistrany na nedôvodný. Medzi právne úkony spôsobujúce zmenu, zánik, či oslovenie práva
protistrany, patrí najmä námietka premlčania. Keďže sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie
konania, uvedené znamená, že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony
kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha

zákonnej koncentrácii konania nie je vykonaný včas, nespôsobuje procesnoprávne účinky. Absencia
procesnoprávnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada.

28. Žalovaný v odvolaní ani nepoukázal na žiadne skutočnosti, vyplývajúce z ust. § 366 CSP, teda že
by odvolateľ nemohol námietku premlčania vzniesť pred súdom prvej inštancie bez svojej viny (§ 366

písm.d/CSP).Bolopritomúlohouodvolateľavodvolanídokázať,ženovéprostriedkyprocesnéhoútoku,
resp. nové prostriedky procesnej obrany, ktoré uvádzal až v odvolaní, nemohol v doterajšom priebehu
konania použiť bez svojej viny. Ak tento predpoklad žalovaný úspešne nesplnil, na novoty odvolací
súd nemôže prihliadať. V prípade odvolacieho dôvodu vymedzeného v zmysle § 365 ods. 1 písm. f/
a h/ CSP použitie doteraz neuplatnených prostriedkov procesnej obrany na doloženie týchto dôvodov

neprichádza do úvahy z povahy veci.

29.Vzhľadomnavyššieuvedenéskutočnostipretoodvolacísúdnapadnutérozhodnutieokresnéhosúdu
ako vecne správne potvrdil v celom rozsahu. Okresný súd správne rozhodol i o náhrade trov konania, ak
rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal v plnej miere úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov

konania v plnej výške. Uvedené konštatuje odvolací súd napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi výrok o
náhrade trov konania nebol odvolaním napadnutý, avšak v zmysle § 367 ods. 2 CSP ide o výrok závislý.

30. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd priznal strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo

veci. Žalovaný v odvolacom konaní nebol úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. Nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol žalobkyni ako v plnom rozsahu úspešnej
v odvolacom konaní, ktorej však trovy odvolacieho konania nevznikli. Ak strane podľa obsahu spisu
žiadne trovy nevznikli, je v súlade s článkom 17 základných princípov Civilného sporového poriadku,
zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania

nepriznáva (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28. 02. 2018).

31. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).