Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, November 29, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/112/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116203871
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116203871.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobkyne: N. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom Y. C. X/XXXX, XXX XX O., proti žalovanému: Endepro, s.r.o. v likvidácii, IČO: 35 805 731, so
sídlom Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 894 eur, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 19C/68/2016-51 zo dňa 25.01.2018

takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieuložilžalovanémupovinnosťvydaťžalobkynibezdôvodné
obohatenie vo výške 894 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že nárok na náhradu trov
konania žalobkyni voči žalovanému nepriznáva.

2. Po vykonanom dokazovaní a cit. ust. § 4 ods. 2 písm. g) a i) zákona č. 258/2011 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch; § 9 ods. 2 písm. f) a l) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch; § 39; § 53 ods. 1
až 3, 5, 6; § 107; § 451 Občianskeho zákonníka skonštatoval, že dňa 30.12.2009 uzavreli strany sporu
formulárovú Zmluvu o spotrebiteľskom úvere číslo zmluvy XXXXXXXXX v zmysle zákona č. 258/2001
Z.z. a ako uvádza formulár - „Provident zákazníkovi poskytuje bezúčelový spotrebiteľský úver v sume

600 eur. Celkové náklady úveru sú tvorené súčtom úroku 86,40 eur vyjadrené v percentách 23,57 %
p.a. a administratívneho poplatku vo výške 120,60 eura a predstavujú sumu 207 eur, čo na základe
údajov platných v čase uzatvorenia tejto zmluvy predstavuje RPMN vo výške 70,56 %. Celková dlžná
suma, ktorú je zákazník povinný zaplatiť Providentu na základe tejto Zmluvy, je tvorená súčtom úveru
a celkových nákladov úveru a predstavuje 807 eur. Priemerná hodnota RPMN vzťahujúca sa na úver
poskytnutý na základe Zmluvy predstavuje 48,96 %. Zákazník splatí Providentu celkovú dlžnú sumu v 60

týždenných splátkach (okrem poslednej splátky) vo výške 13,50 eura a poslednú splátku vo výške 10,50
eur“. Dňa 30.12.2009 uzavreli strany sporu aj formulárovú Zmluvu o zabezpečení splátok úveru podľa
§ 51 Občianskeho zákonníka, pričom podľa bodu 1.1. a 1.2., tejto Zmluvy „Poskytovateľ sa zaväzuje,
že zákazníkovi za odmenu podľa odseku 2 bude počas platnosti tejto zmluvy pravidelne poskytovať
službu, spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti, určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru,
ktorý bol zákazníkovi poskytnutý na základe zmluvy č. XXXXXXXXX uzavretej medzi Zákazníkom a

poskytovateľom, a v jej bezodkladnom doručení do pobočky Poskytovateľa M. X. v C.. Zákazník sa
zaväzuje poskytnúť potrebnú súčinnosť. Prevzatie peňažnej hotovosti sa uskutoční v mieste trvalého
pobytu Zákazníka alebo na inom mieste, určenom predchádzajúcou vzájomnou dohodou zmluvných
strán. Zákazník sa zaväzuje, že za poskytnutie služby podľa odseku 1 zaplatí Poskytovateľovi celkovú
odmenu vo výške 309 eur. Zákazník sa zaväzuje splácať túto odmenu v 60 pravidelných splátkach a
to v týždenných splátkach (okrem poslednej splátky) vo výške 5,10 eura a poslednú splátku vo výške

8,10 eura počas doby splácania spotrebiteľského úveru uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Odmena je splatná v hotovosti pri prevzatí splátky Poskytovateľom. Splatnosť prvej splátky nastáva 7.kalendárny deň po uzavretí tejto zmluvy“. Podľa Karty splátok táto pôžička, ktorej počiatočný stav je
uvedený sumou 1.116 eur bola zaplatená 16.11.2012. Podľa prehľadu o priemerných úrokových mierach
u nových obchodov spotrebiteľských úverov zo stránky www.nbs.sk , v decembri

2009 bola priemerná úroková miera u úverov do 1 rok 5,1975 % a od 1 do 5 rokov 11,4276%, čo
znamená, že v zmluve bola dohodnutá úroková sadzba prevyšujúca dvojnásobok tejto úrokovej sadzby.

3. Dňa 14.07.2010 uzavreli strany sporu ďalšiu formulárovú Zmluvu o spotrebiteľskom úvere číslo
zmluvy XXXXXXXXX v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. a ako uvádza formulár - „Provident zákazníkovi

poskytuje bezúčelový spotrebiteľský úver v sume 600 eur. Celkové náklady Zákazníka podľa § 2 písm.
g) Zákona sú tvorené súčtom úroku a administratívneho poplatku, pričom úrok je vyjadrený úrokovou
sadzbou 23,57 % p. a. a zo sumy úveru a administratívny poplatok vo výške 120,60 eura. Celkové
náklady na základe údajov platných v čase uzatvorenia Zmluvy predstavujú ročnú percentuálnu mieru
nákladov - RPMN vo výške 70,24 %. Celková čiastka - dlžná suma, ktorú je Zákazník povinný zaplatiť
Providentu na Základe Zmluvy je tvorená súčtom úveru a celkových nákladov, pričom v čase uzatvorenia

Zmluvy a pri predpoklade riadneho a včasného plnenia dlhu predstavuje sumu 806,99 eur. Priemerná
hodnota RPMN vzťahujúca sa na úver poskytnutý na základe Zmluvy predstavuje 51,49 %. Zákazník
splatí Providentu dlžnú sumu v 60 týždenných splátkach, pričom výška každej splátky dlžnej sumy od
prvej po predposlednú je 13,45 eur a výška poslednej splátky dlžnej sumy je 13,44 eur. Úver sa za
podmienok podľa tejto Zmluvy poskytuje na dobu 60. týždňov a termín splatnosti poslednej splátky

a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je siedmy deň 60. týždňa po dni uzavretia Zmluvy“.
Dňa 14.07.2010 uzavreli strany sporu aj formulárovú Zmluvu o zabezpečení splátok úveru podľa §
51 Občianskeho zákonníka, pričom podľa bodu 1.1. a 1.2., tejto Zmluvy. Zákazník sa zaviazal, že za
poskytnutie služby podľa odseku 1 zaplatí Poskytovateľovi celkovú odmenu vo výške 309 eur. Zákazník
sa zaväzuje splácať túto odmenu v 60 pravidelných splátkach a to v týždenných splátkach (okrem

poslednej splátky) vo výške 5,15 eura a poslednú splátku vo výške 5,15 eura počas doby splácania
spotrebiteľského úveru uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Odmena je splatná v hotovosti pri
prevzatí splátky Poskytovateľom. Splatnosť prvej splátky nastáva 7. kalendárny deň po uzavretí tejto
zmluvy“. Podľa Karty splátok táto pôžička, ktorej počiatočný stav je uvedený sumou 1.115,99 eur bola
zaplatená čo do sumy 978 eur splátkou dňa 30.11.2014. Podľa prehľadu o priemerných úrokových

mierach u nových obchodov spotrebiteľských úverov zo stránky www.nbs.sk , v júli
2010 bola priemerná úroková miera u úverov do 1 rok 6,66 % a od 1 do 5 rokov 11,63 %, čo znamená,
že v zmluve bola dohodnutá úroková sadzba prevyšujúca dvojnásobok tejto úrokovej sadzby.

4. Súd prvej inštancie vo vzťahu k námietke žalovaného, že u oboch zmlúv boli splnené náležitosti

ohľadom termínu konečnej splatnosti uviedol, že určenie konečnej splatnosti výrazom 60 týždňov od
podpisu zmluvy nemožno považovať za súladné s dotknutým ustanovením zákona o spotrebiteľských
úveroch, keď významom tohto ustanovenia bolo, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný
o tom, ako dlho je povinný plniť svojej povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Vyžaduje sa teda presná časová, dátumová, špecifikácia konečnej splatnosti úverov, ktorá je

dodávateľom určená na základe vstupných údajov. Pokiaľ teda samotná zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje údaj o konečnej splatnosti úveru, nemožno mať zato, že tento nedostatok možno nahradiť
apelovanímnapotencionálnuaktivituspotrebiteľavedúcukurčeniukonečnejsplatnostispotrebiteľského
úvere matematickými operáciami z iných spotrebiteľskej zmluve dostupných údajov. Tak konečná
splatnosť spotrebiteľského úveru musí byť určená konkrétnym časovým okamihom zreteľne tak, aby

spotrebiteľ mohol pred vstupom do úverového vzťahu zohľadniť aj dĺžku jeho riadneho trvania a
uskutočniť najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutiaKrajskéhosúduvPrešove,akoajKrajskéhosúduvBanskejBystrici,sp.zn.16Co/315/2012,
17Co/151/2012 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/101/2013.

5. Vo vzťahu k členeniu termínu splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov uviedol, že ak došlo k zmene
zákona od 01.05.2018, od kedy sa už nevyžaduje takéto členenie, zákon do 30.04.2018 takého členenie
požadoval. Poukázal na odborný článok zverejnený na www.najpravo.sk .

6. S poukazom na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES vo vzťahu k rozsudku

Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia a.s. c/a Klára Bíróová uviedol,
že priamy účinok smernice nie je právne možný. Rovnako nie je možné priznať ani nepriamy účinok
smernice vzhľadom na to, že by sa jednalo o výklad contra legem, keďže požiadavka zákona ZoSÚ je
od Smernice odlišná a v zákone je zakotvená požiadavka prísnejšie ako požiadavky Smernice. Pretozmluva o spotrebiteľskom úvere musí pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti do 30.04.2018
obsahovať aj uvedenie doby jej trvania, aj termínu konečnej splatnosti, pričom táto náležitosť musí byť
uvedená zrozumiteľne a stručne. Keďže zákonodarca vypustil s účinnosťou od 01.05.2018 aj podmienku

uvádzania termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, z tohto istého dôvodu pokiaľ právna
úprava do 30.04.2018 vyžadovala túto obsahovú náležitosť, je potrebné prihliadať k tejto skutočnosti.

7. K zmluve o zabezpečení splátok úveru poukázal na ustálenú prax súdov so záverom, že ide o
neprijateľnúzmluvnúpodmienku.Keďžeideoakcesorickúzmluvunadväzujúcunaúverovúzmluvu,lebo

jej obsahom je len spôsob splácania dohodnutého úveru, pritom hlavným predmetom plnenia je stále
poskytnutie úveru za úrok. Preto aj uvedenú zmluvu bolo potrebné podrobiť súdnej kontrole. Uviedol, že
preto do RPMN mala byť zahrnutá aj odmena podľa tejto zmluvy, ako to vyplýva z § 2 písm. c) ZoSÚ
I. resp. § 2 písm. g) ZoSÚ II.

8. Súd prvej inštancie skonštatoval preto, že nezahrnutie odmeny zo zmluvy o zabezpečení splátok do

RPMN možno považovať za nekalú obchodnú praktiku, ktorá je zo zákona zakázaná a preto aj z toho
dôvodu je potrebné žalobe o vyslovenie neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky vyhovieť. Tak zmluva o
zabezpečení splátok úveru ako aj úverová zmluva sú formulárovými zmluvami, ktorých obsah žalobkyňa
ako spotrebiteľka nemohla ovplyvniť. Preto ich nie je možné považovať za individuálne dojednané.
Odmenazavýbersplátokpredstavujeviacako50%poskytnutéhoúveruavýraznepresahujedohodnutý

úrok a administratívny poplatok. Ide o zmluvnú podmienku dohodnutú zjavne v neprospech žalobkyne
ako spotrebiteľky, pretože takúto službu si nevymienila a nanútil ju jej žalovaný, pričom výška odmeny
je neprimeraná, nepochybne v rozpore s dobrými mravmi.

9. Vo vzťahu k premlčacej lehote súd prvej inštancie prihliadol k tomu, že obe zmluvy trpia rozsiahlymi

porušeniami ZoSÚ I aj ZoSÚ II a OZ. Oba úvery je potrebné považovať nielen za bezúročné a
bez poplatkov, ale obsahujúce navyše veľmi rafinovane vynútenú neprijateľnú zmluvnú podmienku
v uzatvorení kvázi samotnej Zmluvy o zabezpečení splátok úveru ako aj v oboch prípadoch úžerné
úrokové miery. Úžera je úmyselným konaním bez ohľadu na ostatné porušenia zmluvných vzťahov.
Pokiaľ žalovaný ako nebankový subjekt, poskytujúci úvery vo svojej podnikateľskej sfére a disponujúci

aj potrebným aparátom právnych poradcov, opakovane a dlhodobo, o čom niet žiadnych pochýb,
formulárovo uzatváral takéto zmluvy so spotrebiteľmi, jeho konanie vykazuje znaky nepriameho úmyslu
a je na mieste aplikácia ustanovenia o desaťročnej premlčacej lehote.

10. Poukázal na tú skutočnosť, že v občiansko-právnych vzťahoch sa za úmysel považuje nielen úmysel

priamy - dolus directus, kedy druhá strana chcela porušiť a ohroziť záujmy chránené druhej osoby, ale
aj úmysel nepriamy - dolus indirectus, kedy za takto úmyselného konanie sa považuje aj konanie druhej
strany, ktorá vedela, že svojím konaním môže porušenie alebo ohrozenie práva spôsobiť a pre prípad,
že ho spôsobí, bola s tým uzrozumená. Žalovaný nepochybne vedel, že porušuje ustanovení ZoSÚ I a
ZoSÚ II aj OZ v podstatných náležitostiach zmluvy a že existuje spotrebiteľská legislatíva v Občianskom

zákonníku a to v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka na ochranu spotrebiteľa ako slabšej strany a že
tento spotrebiteľ je slabšou stranou sporu. Bolo jeho povinnosťou takto k nemu aj pristupovať.

11. Prvoinštančný súd uzavrel, že z dôvodov neuvedenia podstatných náležitosti úverových zmlúv, oba
úvery sú bezúročné a bezpoplatkové, Zmluvy o zabezpečení splátok úveru neprijateľné a neplatné a

oba úvery obsahujú úžernú úrokovú sadzbu, preto žalobkyni svedčí nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia v sume predstavujúcej rozdiel medzi zaplatenou sumou 2094 eur na obe zmluvy a sumou,
ktorú mala len zaplatiť 2 x 600 eur, čím vzniklo žalovaného na jej úkor bezdôvodné obohatenie vo výške
894 eur.

12. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 a § 262 CSP s tým, že žalobca mal vo veci plný úspech,
preto mu priznal voči žalovanému nárok na 100 % náhradu trov konania.

13. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Odvolanie podal
podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. V odvolaní tvrdil, že došlo k porušeniu práva žalovaného

na spravodlivý proces, keďže rozsudok je nepreskúmateľný, nakoľko argumentácia žalovaného bola
zo strany okresného súdu odignorovaná. Podľa odvolateľa napadnutý rozsudok je arbitrárny, lebo v
odôvodnení rozsudku nie je uvedené nič vo vzťahu k dĺžke objektívnej premlčacej doby podľa § 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka a odklonu od judikatúry NS SR, napr. vyjadrený v uznesení sp. zn.5Cdo/291/2015 a sp. zn. 7Cdo/327/2014 z 28.01.2015. Pre aplikáciu desaťročnej objektívnej premlčacej
doby musí byť úmysel v konaní preukázaný. Tvrdil, že prvoinštančný súd mal vyriešiť tri podstatné
predbežné otázky, a to termín konečnej splatnosti, použitia nepriameho účinku z čl. 10 ods. 2 písm. c) a

h) Smernice 2008/48 a vyjadriť sa či môže použiť priamy účinok uvedenej smernice. Jeho odôvodnenie
v uvedenom smere je nepresvedčivé, a argumentácia nie je logická, preto ide o arbitrárne rozhodnutie,
čo je porušením práva žalovaného na spravodlivý proces. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je
nekoherentné, nie je presvedčivé, nelogické a pre verejnosť neprijateľné a nespravodlivé. Žalovaný
explicitne poukázal na rozhodovaciu prax, od ktorej sa prvoinštačný súd odklonil. V tejto súvislosti

upriamil pozornosť na názor vyslovený Ústavným súdom SR v náleze sp. zn. ÚS/243/2007 zo dňa
19.06.2008.

14. Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa nedôsledne zaoberal tým, či neuplynula
subjektívna premlčacia doba s poukazom na § 107 ods. 1 OZ. Poukázal na uznesenie NS SR sp. zn.
1Cdo/67/2011, podľa ktorého ,,oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa

na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých
môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia“. Podľa odvolateľa nároky uplatnené
žalobou sú premlčané z dôvodu uplynutia subjektívnej lehoty. K objektívnej premlčacej dobe uviedol, že
v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že neuplynula
objektívna premlčacia doba. Nesúhlasil s stvrdením, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil úmyselne.

Došlo aj k uplynutiu objektívnej premlčacej doby a žalovaný opakovane namietal premlčanie. Poukázal
na ust. § 107 ods. 2 OZ. Súdom prvej inštancie aplikovaná desaťročná objektívna premlčacia doba iba
z dôvodu predmetu podnikania žalovaného odporuje aj gramatickému výkladu uvedeného ustanovenia
a odporuje aj ustálenej rozhodovacej praxi všeobecných súdov SR. Poukázal na uznesenie NS SR sp.
zn. 5Cdo/291/2015, sp. zn. 7Cdo/327/2015 z 28.01.2015, ako aj uznesenia Krajského súdu v Banskej

Bystrici zo dňa 10.02.2015, č. k. 17Co/968/2013 - 192. Prvoinštančný súd tak v rozpore s povinnosťou
podľa § 220 ods. 2 CSP odklon od judikatúry v naznačenom smere neodôvodnil. Pritom úmysel (či už
priamyalebonepriamy)musísmerovaťkbezdôvodnémuobohateniuamusíexistovaťužvčasezískania
bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa uvedené nepreukázala. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky
všeobecných súdov SR z rokov 2016 a 2017.

15. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že medzi stranami
došlo údajne ,,zároveň“ k uzavretiu Zmluvy o doplnkovej službe a Zmluvy o úvere. Aj keď Zmluva o
doplnkovej službe bola uzavretá síce v ten istý deň ako Zmluva o úvere, no nie zároveň, lebo bola
najprv uzavretá Zmluva o úvere. Doplnková služba nebola žalobkyni nanútená, je úplne nezávislá,

uzavretá až po uzavretí Zmluvy o úvere, a to na žiadosť žalobkyne. Keďže Zmluvu o doplnkovej
službe žalobkyňa nemusela uzavrieť na to, aby na základe Zmluvy o úvere získala spotrebiteľský úver,
nebolo potrebné odmenu podľa Zmluvy o doplnkovej službe zahrnúť do najvyššej prípustnej odplaty,
do celkových nákladov spotrebiteľa, do celkovej čiastky, ktorú spotrebiteľ musí zaplatiť a do výpočtu
RPMN, preto v Zmluve o úvere je správna výška RPMN. V tejto súvislosti poukázal na stanovisko NBS č.

ORE-9892/2014 zo dňa 03.10.2014 ako aj stanovisko Ministerstva financií SR č. NF/24766/2011-632 zo
06.10.2011, ako aj rozhodnutia Okresného súdu Košice, Topoľčany, Bratislava I. a Bratislava II. Opačný
výklad, že do RPMN patrí aj náklad na službu poskytnutú na základe Zmluvy o doplnkovej službe je
v rozpore s § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. Podstatná je skutočnosť, že služba poskytnutá na
základe Zmluvy o doplnkovej službe je dobrovoľná a zákazník ju nemusí využiť, bola preukázaná vo

viacerých konaniach, napr. pred Okresným súdom Lučenec, Rimavská Sobota.

16. Podľa odvolateľa napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia údajnej
neprijateľnosti zmluvného dojednania celkovej odmeny v Zmluve o doplnkovej službe. S poukazom na
§ 53 ods. 1 OZ je zmluvné dojednanie o celkovej odmene ako hlavné zmluvné dojednanie - cenové

dojednanie, vylúčené zo súdneho prieskumu. Zmluva o doplnkovej službe je samostatne uzavretou
inominátnou spotrebiteľskou zmluvou, ktorú strany osobitne podpísali. Uviedol, že Zmluva o doplnkovej
službe nemení miesto alebo spôsob splnenia záväzku spotrebiteľa z príslušnej uzavretej Zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Podľa Zmluvy o doplnkovej službe žalovaný sa dostaví na miesto určenej
žalobkyňou a prevezme od nej hotovosť a v jeho mene použije ju na splnenie povinností žalovanej zo

Zmluvy o úvere. Odmena za uvedené bola určená dohodou strán, je primeraná a v súlade s dobrými
mravmi. Zmluvné dojednania v Zmluve o doplnkovej službe sú hlavné zmluvné podmienky a celková
odmena je tak vylúčená zo súdneho prieskumu ich prijateľnosti podľa § 53 ods. 1 OZ.17. Vo vzťahu k termínu konečnej splatnosti úveru odvolateľ tvrdil, že napadnutý rozsudok vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia. Poukazujúc na § 4 ods. 2 písm. g), ods. 3 zákona č. 258/2001, resp.
§ 9 ods. 2 písm. f) alebo § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. s poukazom na priamy alebo nepriamy

účinok čl. 10 ods. 2 písm. c) Smernice 2008/48. Podľa odvolateľa nie je nevyhnutné, aby Zmluva o úvere
uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, ak podmienky zmluvy umožňujú
spotrebiteľovi bez ťažkosti a s istotou identifikovať dátum týchto splátok.

18. Odvolateľ prvoinštančnému súdu vytýkal, že tento dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že

Zmluva o úvere neobsahuje náležitosti týkajúce sa výšky, počtu a termínov splátok so záverom, že je
údajne bezúročná a bezpoplatková a že údajne sa žalobkyňa bezdôvodne obohatila. V tejto súvislosti
poukázal na nesprávne právne posúdenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z., resp. § 9 ods. 2
písm.k)zákonač.129/2010Z.z.,priamehoanepriamehoúčinkučl.10ods.2písm.h)Smernice2008/48
a § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. Iba extrémne formalisticky zužujúci výklad uvedených ustanovení je
neprípustný. Poukázal aj na oficiálne stanovisko Slovenskej republiky vo veci konania pred Súdnym

dvorom pod sp. zn. C-42/2015. Vyvodil záver, že výklad súdu prvej inštancie uvedených ustanovení je
absolútne vylúčený. Vzhľadom aj na čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 amortizačná tabuľka
nemusí uvádzať, aká časť splátky bude započítaná na vrátenie sumy. Aj Súdny dvor uviedol, že čl.
10 ods. 2 písm. h) uvedenej smernice stanovuje, že zmluva o úvere nemusí uvádzať výšku, počet a
frekvenciu splátok spotrebiteľa. Nestanovuje teda povinnosť zahrnúť do Zmluvy o úvere taký výpis vo

forme amortizačnej tabuľky. Nie je tak stanovená požiadavka v Zmluve o spotrebiteľskom úvere rozpísať
každú jednotlivú splátku na úrok, istinu a iné poplatky. Vo vzťahu k uvedenému došlo k zjednoteniu
súdnej praxe v Slovenskej republike, podľa ktorej postačí v spotrebiteľskom úvere uviesť výšku, počet
a termíny splátok, teda frekvenciu splátok, nie aj rozpis splátok na istinu, úroky a iné poplatky. Poukázal
na rozhodnutie NS SR z 22.02.2018 sp. zn. 3Cdo/146/2017.

19. K výroku o náhrade trov konania namietal nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie, lebo vo
vzťahu k jeho argumentom mal by žalovaný mať plný úspech, čoho dôsledkom je aj jemu patriaca
náhrada trov konania v rozsahu 100 %.

20. V ďalšom odvolateľ tvrdil, že uvedenými nedostatkami súd prvej inštancie prehnane formalistickým
postupom cielil k odňatiu účinkov žalobkyňou dobrovoľne a informovane uzatvorených zmlúv na
bagateľnom základe. Rozsudok je preto neudržateľný a nespravodlivý. Aj Ústavný súd SR v záujme
zachovania právnej istoty a zmluvnej autonómie vždy preferuje výklad zmlúv v prospech ich platnosti
a bezvadnosti. Ani Súdny dvor EÚ nepripúšťa sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti len na

formalistickom základe, ale iba po zohľadnení princípu proporcionality, čo vyplýva aj z rozsudku HCS, na
ktorý poukázal. V ďalšom sa vyjadril k priamemu aj k nepriamemu účinku Smernice 2008/48 so záverom,
že nejde o výklad contra legem.

21. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žaloba sa

zamieta a žalovanému sa voči žalobkyni priznáva náhrada trov konania v rozsahu 100 %, a to aj trov
odvolacieho konania. Eventuálne navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

22. K odvolaniu žalovaného sa žalobkyňa nevyjadrila.

23. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia ústneho

pojednávania ( § 385 CSP a contrario) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

24. Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na
premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané
právo veriteľovi priznať (§ 100 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ďalej len OZ).

25. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôrsa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné
bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 1, 2 OZ).

26. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je majetkovým právom, a preto sa môže premlčať.
Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa môže premlčať tak v subjektívnej lehote (§ 107
ods. 1), ako aj v objektívnej lehote (§ 107 ods. 2 OZ). Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá,
nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne
uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt. Začiatok plynutia premlčacích dôb je určený okamihom,

keď došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia. Možno povedať, že ide o okamih splnenia všetkých
predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie podľa § 451 OZ. Pritom
pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je nutné vychádzať z preukázanej,
skutočnej, nie teda len predpokladanej vedomosti oprávneného o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu
bezdôvodného obohatenia a kto ho získa. Touto vedomosťou sa pritom nemieni znalosť aj právnej
kvalifikácie, ale len skutkových okolností, z ktorých možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie

vyvodiť. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nemožno spájať s okamihom, keď sa spotrebiteľ
dozvie o tom, že Zmluva o úvere či už nevznikla, alebo má ísť o úver bezpoplatkový a bezúročný, ale s
okamihom,vktoromsisámmuselbyťvedomýtoho,žebezexistencieplatnéhoprávnehodôvoduplnenia
poskytol určitú sumu. Uvedený záver korešponduje s judikatúrou NS SR napr. sp. zn. 2Cdo/143/2008 z
21.01.2009; NS ČR sp. zn. 33Odo/83/2004 z 20.10.2004.

27. Rovnaký záver vyplýva aj z rozhodnutia NS ČR sp. zn. 28Cdo/1065/2012, podľa ktorého z hľadiska
posúdenia začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný okamih, keď sa
oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného
obohatenia a kto ho získal. Pre začiatok subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie

plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci subjektívny moment, keď sa oprávnený dozvie také
okolnosti, ktoré sú relevantné pre uplatnenie jeho práva na súde. Touto vedomosťou sa myslí znalosť
takých skutkových okolností, z ktorých možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť. Nie je
pritomvýznamné,čioprávnenýmátakéznalosti,abybolsubjektívneschopnýposúdiťuvedenéskutkové
okolnosti a zistiť, či právny úkon, podľa ktorého plnil je v súlade s právom.

28. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd musí dať za pravdu odvolateľovi, že súd prvej inštancie
vo svojom rozsudku sa nenáležite zaoberal jeho námietkou premlčania, vznesenou už v konaní pred
súdom prvej inštancie.
29. Odvolací súd tiež uvádza, že tak explicitne presné ustanovenie akým je § 9 ods. 1 písm. k) zákona

č. 129/2010 Z. z. cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov
o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca
v citovanom ustanovení jasne deklaroval aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí
uvedených pod písm. k) § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od
vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase vydania napadnutého rozsudku a aj stále je platný a účinný.

30. Odvolateľ poukazuje na závery SD EÚ vo veci C-42/15, podľa ktorého: „Článok 10 ods. 2 písm. h) a
i) Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu
istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť
každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods.
1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej

úprave.“.
31. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za
ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad,
ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc
v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí

zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v
spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice
priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.

32. Uvedený právny záver SD EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach.
33. "Smernica nemôže sama o sebe zakladať jednotlivcovi povinnosť a ustanovení smernice nie je
možné sa voči takejto osobe dovolávať.“ (bod 13 vo veci Marshall C-152/84).34. „Ako Súdny dvor zdôraznil v ustálenej judikatúre od rozsudku z 26. februára 1986, Marshall (152/84,
Zb. s. 723, bod 48), samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu, ako
takú, nemožno proti nemu odvolávať.“ (bod 14 vo veci Faccini Dori, C-91/92).

35. Celkom zásadným prípadom pre vymedzenie horizontálneho priameho účinku smerníc je vec
Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 05.10.2004, v zmysle ktorého "Z toho vyplýva, že
sa nemôže hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi
práva alebo ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne
jednotlivci.“ (bod 15 vo veci Pfeiffer C-397/01 až C-403/01).

36. K ďalším odvolacím námietkam, odvolací súd uvádza, že z doteraz vykonaného dokazovaní sa
javí správny záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverových zmlúv uzavretých
stranami sporu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na doteraz vykonané dokazovanie je
možné vychádzať z toho, že Zmluvy o úvere a tzv. Dodatkové zmluvy, označené ako Zmluvy o
zabezpečení splátok úveru, obe uzavreté v rovnaký deň ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sú
súvisiacimi zmluvami, preto bolo správne, keď súd prvej inštancie vychádzal z toho, že do RPMN v

zmluve o úvere mali byť pojaté aj sumy uvádzané v Zmluvách o zabezpečení splátok úveru ako odmena,
a to v oboch prípadoch po 309 eur. Rovnako je potrebné súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že
na strane žalobkyne došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, nakoľko táto plnila žalovanému viac,
než v zmysle zákona mala. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku však
bolo povinnosťou súdu prvej inštancie náležite sa vyporiadať nielen s námietkou premlčania vznesenou

žalovaným v konaní pred súdom prvej inštancie, ale aj s ďalšími námietkami.
37. Je však možné prisvedčiť tvrdeniu odvolateľa, že napadnutý rozsudok nespĺňa atribúty ust. § 220
ods. 2 CSP. Civilný sporový poriadok určuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky
na odôvodnenie rozsudku v zmysle cit. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozsudku je veľmi dôležitou
súčasťou rozsudku, pretože z neho musí vyplývať, z čoho súd vychádzal pri hodnotení dôkazov a ktoré

skutkové tvrdenia strán boli nimi potvrdené alebo vyvrátené. Odôvodnenie nie je súhrnom súdneho
spisu, preto sa v ňom nemajú opisovať napr. svedecké výpovede, ani texty listinných dôkazov. Obsahom
hodnotenia dôkazov je však opísanie úvahy súdu o tom, ktorý z vykonaných dôkazov považuje za
hodnoverný a ktorý nie, aké zistenia vyvodil z dôkazov, ktoré si odporujú alebo sa vylučujú. Tiež
uvedie, ktoré dôkazy neboli vykonané a z akého dôvodu. Je vhodné najprv uviesť dôkazy, v ktorých

vyplynuli rozhodujúce čiastkové skutkové zistenia. V prípade rozporov súd odôvodní, prečo konkrétny
dôkaz považuje za vierohodný a iný nie. Je pritom potrebné vychádzať zo základného princípu voľného
hodnotenia dôkazov zakotveného v článku 15 základných princípov CSP a v § 191 ods. 1 CSP. Nie je
pritom prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom (pozri
nález I. ÚS/114/2008).

38. Odvolací súd ešte dodáva, že súd prvej inštancie druhým výrokom rozhodol tak, že nárok na náhradu
trov konania žalobkyni voči žalovanému nepriznáva. V odôvodnení svojho rozhodnutia v bodoch 30 a
31 však uviedol, že žalobkyňa mala úspech v plnom rozsahu, preto jej priznal voči žalovanému nárok
na 100 %-nú náhradu trov konania. Z uvedeného je evidentné, že výrok napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie o trovách konania nekorešponduje odôvodneniu tohto výroku.

39. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom
podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a postupom podľa § 391 ods. 2 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

40. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne vo veci rozhodnúť s tým, že sa náležite vyporiada s
námietkami vznesenými žalovaným už v konaní pred súdom prvej inštancie, svoje myšlienkové pochody
náležitereagujúcnavznesenénámietkypretavídoodôvodneniasvojhorozhodnutiaazároveňrozhodne
aj o všetkých trovách konania. Iba náležité odôvodnenie rozsudku v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP bude
zárukou spravodlivého a objektívneho posúdenia nároku v predmetnej veci.

41. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).