Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, February 18, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/162/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114214359
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2114214359.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Ľubice

Bundzelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobkyne: Z. K., nar. XX.X.XXXX, bytom K. XXX/
XX, B., zastúpená JUDr. Lenkou Gajarskou, advokátkou, so sídlom Horné bašty 8943/25, Trnava, proti
žalovanej: Ing. D. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom B. N. W. XXX, zastúpená splnomocnencom: PROSMAN A
PAVLOVIČ advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, IČO: 36 865 281, o vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 5.
januára 2018, č.k. 16C/117/2014-411, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti uloženia povinnosti žalobkyni zaplatiť

1.800 eur a v závislých výrokoch o náhrade trov konania strán a štátu p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a
žalovanej k nehnuteľnostiam, ktoré sa nachádzajú v okrese C., obec K., katastrálne územie K., ktoré
sú evidované katastrálnym odborom Okresného úradu C. na LV č. XX ako stavba rodinný dom súp.
č. XX, postavený na parcele registra „C“ s parc. č. 363/1, pozemok, parcela registra „C“ s parc. č.
363/1 zastavané plochy a nádvoria o výmere 572 m2 a pozemok, parcela registra „C“ s parc. č. 363/2

záhrady o výmere 389 m2 zrušil a tieto nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne,
a titulom náhrady za vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam uložil žalobkyni
zaplatiť žalovanej sumu 40.075 eur do pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej súd napadnutým
rozsudkom žalovanej uložil zaplatiť žalobkyni sumu 875 eur titulom náhrady škody za zhodnotenie
spoluvlastníckeho podielu žalovanej na nehnuteľnostiach do pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku
a konanie v časti o zaplatenie sumy 3.873,13 eur zastavil. Ďalším výrokom súd žalobkyni uložil zaplatiť
žalovanej sumu vo výške 1.800 eur do pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku. O nároku na náhradu

trov konania strán súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. O nároku
na náhradu trov konania štátu súd rozhodol tak, že štát má nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni
v rozsahu 50% a voči žalovanej v rozsahu 50%.

2. Rozsudok v časti uloženia povinnosti žalobkyni zaplatiť žalovanej sumu 1.800 eur odôvodnil tým,
že nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho
podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom

je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich)
spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí
byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v
takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľana prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom
rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda
o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo

či ide o faktický stav (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 27.10.2010, sp. zn. 6 Cdo
184/2010). V danej veci bolo ďalej preukázané a nebolo medzi stranami sporné, že žalobkyňa vymenila
na rodinnom dome súpis. č. XX v K. zámky. Za obdobie 31 mesiacov, teda pokým neodovzdala žalovanej
kľúče, ju tým vylúčila z užívania rodinného domu v jej vtedajšom podiele 5/12. Žalovaná si uplatnila
za predmetné obdobie od januára 2012 do júla 2014 nárok na náhradu za toto neužívanie rodinného

domu vo výške 60,- Eur/mesiac (720 eur/rok), spolu 1.860 eur za 31 mesiacov, pričom znalec Ing.
Gombár v posudku vyčíslil výšku trhového nájomného za užívanie celej spornej nehnuteľnosti (rodinný
dom a priľahlé pozemky) vo výške 2.599,80 eur/rok, z čoho 5/12 (podiel žalovanej v rozhodnom období)
činí 1.083,25 eur/rok. Súd mal tým uplatnený nárok žalobkyne za neužívanie domu za preukázaný
v celom rozsahu, pričom jeho výška ani spôsob výpočtu v konaní protistranou nebol spochybnený.
Vzhľadom na čiastočný úspech strán v spore, keď súd zrušil podielové spoluvlastníctvo strán a vec

prikázal do vlastníctva žalobkyni (úspech žalobkyne a neúspech žalovanej), avšak za náhradu približne
v dvojnásobnej výške ako pôvodne žiadala žalobkyňa, pričom zároveň vyhovel nároku žalovanej na
náhradu za neužívanie nehnuteľnosti (úspech žalovanej) a čiastočne vyhovel nároku žalobkyne na
náhradu nákladov na údržbu nehnuteľnosti, ktorú si uplatnila zmeneným petitom, súd teda vyslovil,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. V súvislosti s vypracovaním znaleckého

posudku č. 44/2017 vznikli štátu trovy konania vyplatením odmeny znalca zo štátnych prostriedkov na
základeuzneseniač.k.16P/117/2014-314zodňa5.5.2017vovýške29,36eur.Keďžeuvedenýznalecký
posudok bol podkladom pre rozhodnutie súdu vo veci samej, v súlade s ust. § 251 a 259 CSP súd priznal
nárok na náhradu trov štátu pozostávajúci z vyplatenej odmeny znalca voči každej zo strán sporu v
rozsahu 50%. O výške náhrady trov štátu bude rozhodnuté samostatným uznesením postupom podľa

§ 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti uloženia povinnosti žalobkyni zaplatiť žalovanej sumu
1.800 eur podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla rozsudok v napadnutej časti
zmeniť a nárok žalovanej v tejto časti zamietnuť. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že v zmysle § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka
(ďalej v texte tiež ako „OZ“) je zákonným predpokladom pre priznanie akejkoľvek náhrady preukázanie,
že neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom je priamym dôsledkom jeho
užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu bez súhlasu druhého

spoluvlastníka. Žalovaná však v konaní nepreukázala, že neužívala sporné nehnuteľnosti v dôsledku
ich užívania žalobkyňou, teda že by jej žalobkyňa v rozhodnom období objektívne bránila sporné
nehnuteľnosti užívať. Žalovaná mala po celé obdobie od januára 2012 do júla 2014 prístup do dvora a
do priľahlých nehnuteľností, vrátane letnej kuchyne, v ktorej sa kľúče od rodinného domu po celú dobu
nachádzali, pričom neobmedzenú možnosť vstupu do dvora žalovaná sama potvrdila na pojednávaní

dňa 21.7.2015 a na uloženie kľúčov v priľahlej letnej kuchyni bola ústne upozornená, čo v konaní
nerozporovala. Ak by mala odvolateľka záujem vylúčiť žalovanú z užívania sporných nehnuteľností,
pravdepodobne by vymenila aj zámku od vstupnej brány do dvora, čo sa však nestalo. Pripustila,
že vymenila zámok na spornej nehnuteľnosti, ktoré konanie však súdu vysvetlila na pojednávaní dňa
14.4.2015. Nezáujem žalovanej o aktívne užívanie sporných nehnuteľností vyplýval aj z toho, že medzi

stranami existovala ústna dohoda, že žalobkyňa po dedičskom konaní po mame vyplatí žalovanú z jej
podielu na sporných nehnuteľnostiach a stane sa ich výlučnom vlastníčkou. Tento stav jednoznačne trval
až do augusta 2013, kedy sa kúpna zmluva neuzavrela len preto, že sa strany nedohodli na výške kúpnej
ceny. Od tohto okamihu sa celá záležitosť riešila už prostredníctvom právnych zástupcov strán, pričom v
ich vzájomnej komunikácii v období od augusta 2013 až do začatia súdneho konania sa otázka vylúčenia

žalovanej z užívania sporných nehnuteľností vôbec neriešila. Poukázala na to, že medzi podielovými
spoluvlastníkmi môže byť odplata za „neužívanie“ spoluvlastníckeho podielu dohodnutá aj konkludentne
a inak, ako vo forme priamej peňažnej odplaty, napr. vo forme výhradnej starostlivosti o spoločnú vec len
jedným zo spoluvlastníkov s tým, že tento spoluvlastník uhradí za druhého spoluvlastníka jeho podiel na
nákladoch vynaložených na spoločnú vec. Žalovaná na preukázanie neužívania sporných nehnuteľností

v dôsledku ich užívania žalobkyňou v období od januára 2012 do júla 2014 nepredložila súdu žiaden
relevantný dôkaz. Súd preto dospel z vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď
uzavrel, že žalovaná bola v období od januára 2012 do júla 2014 z užívania sporných nehnuteľností
žalobkyňou vylúčená, hoci žalovaná v skutočnosti len nemala záujem o ich užívanie. Súd nesprávneinterpretoval obsah ustanovenia § 137 ods. 1 OZ, keď za jediné kritérium priznania náhrady žalovanej
uviedol neodovzdanie kľúčov žalovanej. Poukázala na výkladové stanovisko Najvyššieho súdu SSR sp.
zn. Cpj 8/72, R 54/1973, s prihliadnutím na ktoré sa uplatnenie nároku žalovanej na zaplatenie náhrady

za neužívanie spoločnej veci voči žalobkyni javí ako šikanózny výkon práva v rozpore s ustanovením
§ 3 OZ.

4. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla rozsudok v napadnutej časti
z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Uviedla, že

žalobkyňa samotná opakovane potvrdila, a to aj priamo vo svojej výpovedi na súdnom pojednávaní
pred súdom prvej inštancie, že užívala spoločné nehnuteľnosti výlučne sama, že vymenila na rodinnom
dome zámok, že vydala kľúče od nového zámku až na základe podnetu právneho zástupcu žalovanej,
pričom žalovaná v konaní od počiatku tvrdila, že žalobkyňa jej neumožňovala užívanie (a to nielen jej,
ale aj sestre Z., ktorá bola tiež spoluvlastníčkou nehnuteľností). Poukázala na to, že ona nikdy postoj,
či vyjadrenia počas súdneho konania nemenila. Poprela, že by bola uzatvorená ústna dohoda alebo

akákoľvek iná dohoda o spoločnom užívaní spoločných nehnuteľností, pričom dôkazné bremeno mala
a má v konaní žalobkyňa, ktorá musí preukázať, že bola oprávnená užívať spoločné nehnuteľnosti a
súčasne, že „nemusela za to nič platiť“.

5. V písomnom stanovisku k vyjadreniu žalovanej žalobkyňa zotrvala na obsahu svojho odvolania.

Uviedla,ževpriebehuceléhokonaniakonštantnetvrdilaanasvojichtvrdeniachajzotrváva,žežalovanej
žiadna odplata v zmysle § 137 ods. 1 OZ nepatrí, keďže žalovaná nebola obmedzená v užívaní
spoločných nehnuteľností v dôsledku ich nadužívania žalobkyňou nad rámec jej spoluvlastníckeho
podielu tak, ako to tvrdí žalovaná. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalovaná až do začatia súdneho
konania v tejto veci neprejavila záujem o užívanie spoločných nehnuteľností, pričom tento jej nezáujem

vyplýval z existencie ústnej dohody strán. Medzi stranami existovala konkludentná dohoda o tom, že
žalobkyňaakobudúcavýlučnávlastníčkaspoločnýchnehnuteľnostísabudevcelomrozsahuospoločné
nehnuteľnosti starať a užívať ich, a žalovaná nebude znášať žiadne náklady na starostlivosť o ne.

6. Žalovaná v písomnom vyjadrení k stanovisku žalobkyne poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu

ČR sp. zn. 22 Cdo 2624/2003, z ktorého vyplýva, že v konaní musí byť preukázané, že bola (hoci i
len konkludentne) uzatvorená dohoda o možnosti bezodplatného užívania spoločných nehnuteľností
(spoločnej veci), pričom v zmysle konštantnej judikatúry dôkazné bremeno zaťažuje toho spoluvlastníka,
ktorý tvrdí, že k uzatvoreniu takejto dohody prišlo. Ďalej poukázala i na rozhodnutie Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 33 Odo 778/2005.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a

dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné,
pretože rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých častiach vecne správny.

8. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 16C/117/2014 bolo zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva strán k nehnuteľnostiam. Rozsudkom napadnutým

odvolaním súd prvej inštancie podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovanej k nehnuteľnostiam,
ktoré sa nachádzajú v okrese C., obec K., katastrálne územie K., ktoré sú evidované katastrálnym
odborom Okresného úradu C. na LV č. XX ako stavba rodinný dom súp. č. XX, postavený na parcele
registra „C“ s parc. č. 363/1, pozemok, parcela registra „C“ s parc. č. 363/1 zastavané plochy a nádvoria
o výmere 572 m2 a pozemok, parcela registra „C“ s parc. č. 363/2 záhrady o výmere 389 m2 zrušil

a tieto nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne, a titulom náhrady za vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam uložil žalobkyni zaplatiť žalovanej sumu 40.075 eur do
pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej súd napadnutým rozsudkom žalovanej uložil zaplatiť
žalobkyni sumu 875 eur titulom náhrady škody za zhodnotenie spoluvlastníckeho podielu žalovanej na
nehnuteľnostiach do pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku a konanie v časti o zaplatenie sumy

3.873,13 eur zastavil. Ďalším výrokom súd žalobkyni uložil zaplatiť žalovanej sumu vo výške 1.800 eur
do pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku. O nároku na náhradu trov konania strán súd rozhodol tak,
že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov konania štátu súdrozhodol tak, že štát má nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 50% a voči žalovanej
v rozsahu 50%.

9. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie
v časti uloženia povinnosti žalobkyni zaplatiť žalovanej sumu 1.800 eur a v závislých výrokoch o náhrade
trov konania strán a štátu.

10. Odvolateľka odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a napadnutý rozsudok vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. f/ CSP je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá postupu
vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil
rozhodujúceskutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéavyšlipočaskonanianajavo,alebo

v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak,
z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo
ktorého odporujú ust. § 195 až 210 CSP. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je daný,
ak súd prvej inštancie posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo
právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne

aplikoval.

11. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či
nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že

na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.
Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je
ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.

12. Pokiaľ odvolateľka namietala, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci, k tomu odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne
právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd

nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

13. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky

jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné

vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke.
Na zdôraznenie správnosti záverov súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

14. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

16. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v
uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konaniesúdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS 252/2004).

17. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi
(I.ÚS 50/2004).

18. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany vyjadrovať
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (I.ÚS 97/1997, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).

19. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila
dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého
rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení,
no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť

skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za
výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie
strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých
dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

20. Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho
podielu vyplýva z ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako správne uviedol súd prvej
inštancie. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými
spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom užívania druhým spoluvlastníkom nad

rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec
nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere,
než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov
(okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z
rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by sa spoločná

vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi
nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v
rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému
spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu, a to
užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva,

nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou.
Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej
časti veci, ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej časti veci, ak je táto
hodnota vzhľadom na konkrétne okolnosti u jednotlivých častí veci rozdielna. V podrobnostiach odvolací
súd odkazuje na závery obsiahnuté v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. 3 Cdo 252/2007 z

30.7.2008, 6 Cdo 184/2010 z 27.10.2010, 3 Cdo 218/2017 z 25.4.2018 a pod.).

21. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno vytknúť súdu prvej inštancie, že by na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvej
inštancie zodpovedal postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, keď súd zobral do úvahy skutočnosti,

ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a prednesov strán sporu, prípadne vyšli počas konania najavo,
zohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a v hodnotení dôkazov
a poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, nie je logický rozpor a tieto neodporujú ustanoveniu §
195 až 210 CSP. Súd prvej inštancie si správne ustálil, ktorá zo strán má dôkaznú povinnosť a dospel k
správnemu záveru o jej splnení, resp. nesplnení, s prihliadnutím na správne právne posúdenie veci, ako

i odkaz na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (rozhodnutie sp. zn. 6 Cdo 184/2010 z 27.10.2010).
V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 CSP).22. Súd prvej inštancie tiež správne rozhodol i o nároku na náhradu trov konania strán podľa § 255
ods. 1 a 2 CSP, keď vychádzal z toho, že každá zo strán mala v spore úspech len čiastočný. Rovnako
správne súd prvej inštancie rozhodol i o nároku na náhradu trov konania štátu, keď túto povinnosť uložil

každej zo strán v rovnakom rozsahu.

23. Z dôvodu, že odvolacie dôvody odvolateľky neboli opodstatnené a neboli zistené ani žiadne
nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej
povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ako i v závislých

výrokoch o náhrade trov konania z dôvodu vecnej správnosti potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

24. V odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej odvolací súd priznal podľa § 396 ods. 1 CSP a §
255 ods. 1 CSP náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

25. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).