Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 28, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/135/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8314207274
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8314207274.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.MartinaFiľakovskéhoasudcovJUDr.

Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcov: 1./ D. E., nar. XX.XX.XXXX, W. XX,
2./ mal. I. E., nar. XX.X.XXXX, W. XX, zastúpená procesným opatrovníkom: Úradom práce, sociálnych
vecí a rodiny Humenné, 3./ U. E., nar. XX.X.XXXX, W. XX, 4./ D. E., nar. X.X.XXXX, W. XX, všetci
žalobcovia v 1./ až 4./ rade právne zastúpení: JUDr. Ivan Husár, advokát so sídlom Vojenská 14, Košice,
proti žalovaným: 1./ E. Q., nar. XX.X.XXXX, P. XXXX/X, J., 2./ C. B., nar. XX.X.XXXX, P. XXXX/X, J.,
obaja žalovaní v 1./ a 2./ rade právne zastúpení: JUDr. Ladislav Bujňák, advokát so sídlom Sládkovičova
8, Prešov, 3./ Kooperativa poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, IČO:

00585441, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov, žalovaných v 1. a
2. rade a žalovaného v 3. rade proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 20.11.2017 č.k. 18C
144/2014-273 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok s výnimkou výroku o trovách konania.

Zrušuje rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaní v 1.rade a v 2.rade spoločne a

nerozdielne a žalovaný v 3.rade sú povinní zaplatiť žalobcovi v 1.rade 20 000 eur, žalobkyni v 2.rade 30
000 eur, žalobkyni v 3.rade 30 000 eur a žalobcovi v 4.rade 30 000 eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných
žalovaných.

Žalobu v prevyšujúcej časti zamieta.

Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa
11.6.2014 o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy domáhali, aby súd žalovaných v 1., 2. a 3.
rade zaviazal na zaplatenie každému zo žalobcov náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 80.000,- eur s
tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných voči
žalobcom a náhrady trov konania.

3. Žalobu odôvodnili tým, že žalovaný v 1. rade dňa 12.6.2011 viedol osobné motorové vozidlo I. I.,
evidenčné číslo: J. XXX I. a zapríčinil dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k usmrteniu J. E., ktorá
bola manželkou žalobcu v 1. rade a matkou žalobcov v 2. až 4. rade. Za uvedený skutok, ktorý bolvyhodnotený ako trestný čin usmrtenia podľa ust. § 149 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona bol žalovaný
v 1. rade právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 2T/156/2011 zo dňa
28.11.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4To/14/12 zo dňa 25.10.2012.

Uvedenérozhodnutienadobudloprávoplatnosťdňa25.10.2012.Žalovanáv2.radebolavdeňdopravnej
nehodyvlastníčkoumotorovéhovozidlavyššieuvedeného,ktoréviedolžalovanýv1.radeaspôsobilním
dopravnú nehodu. Z pohľadu práva bola teda prevádzkovateľom tohto motorového vozidla. Žalovaná
v 2. rade mala uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla u žalovaného v 3. rade. Súčasťou práva na súkromie je aj rodinný život zahŕňajúci

aj vzťahy medzi blízkymi príbuznými, keď k rodinnému životu patria nielen sociálne a morálne vzťahy,
ale tiež záujmy materiálnej povahy - napr. vyživovacia povinnosť. V zmysle, v dnešnej dobe už stabilnej
rozhodovacej praxe súdov, ako aj v zmysle odbornej právnej literatúry je nepochybné, že spôsobenie
úmrtia blízkej osobe je zásahom do práva na ochranu súkromia a práva na rodinný život a spolužitie
s inými osobami, ktoré sú súčasťou práva na ochranu súkromia v zmysle ust. § 11 OZ. Usmrtením
manželky žalobcu v 1. rade a matky žalobcov v 2. až 4. rade došlo zo strany žalovaného v 1.

rade k nenávratnej deštrukcii interpersonálnych väzieb tvoriacich základ a rámec ich súkromného a
rodinného života a tým k zásahu do ich osobnostných práv a do práva na súkromie a rodinný život.
Žalovaný v 1. rade preto nepochybne zodpovedá za zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcov /
práva na ochranu súkromia a rodinného života/ v zmysle ustanovenia § 11 a § 13 ods. 2 a ods. 3
Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k žalovanej v 2. rade je potrebné uviesť, že táto nespochybniteľne

bola prevádzkovateľom motorového vozidla, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda. Poukázali na
ustanovenie § 427 ods. 2 OZ a uviedli, že s použitím analógie v zmysle ust. § 853 OZ je v zmysle
rozhodovacej praxe súdov možné odvodiť zodpovednosť prevádzkovateľa motorového vozidla aj za
ujmu spôsobenú zásahom do práva pozostalých príbuzných po obeti dopravnej nehody na ochranu
osobnosti /súkromia a rodinného života/ podľa ustanovenia § 427 OZ. Žalovaná v 2. rade teda

zodpovedá za zásah do práva na súkromie a rodinného života v zmysle ust. § 427 OZ per analogiam
podľa ust. § 853 OZ. Žalovaný v 3. rade je povinný uhradiť žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch v zmysle ust. § 823 OZ v spojení s ust. § 15 a § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Zodpovednosť žalovaného v 3. rade aj za nemajetkovú ujmu spôsobenú pri prevádzke motorového

vozidla už v minulosti potvrdila aj súdna prax. Poukázali na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
11Co/12/2009 zo dňa 3.3.2010, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Haasová / Petrík a spol.
C-22/12 zo dňa 24.10.2013 a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Drozdovs / Baltikums
AAS C-227/12 zo dňa 24.10.2013. S poukazom na všeobecnú záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora EU
a s poukazom na povinnosť výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom EU /tzv. nepriamy účinok

práva EU/, je preto nespochybniteľné, že žalovaný v 3. rade zodpovedá aj za náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej žalobcom v dôsledku úmrtia ich blízkej osoby pri dopravnej nehode. V prípade úmrtia
žiadnezadosťučinenie/vrátanefinančného/nemôženapraviťskutočnevzniknutúujmu.Zmyslomtakejto
finančnej náhrady nemajetkovej ujmy je s prihliadnutím k hľadisku primeranosti - § 13 ods. 1 OZ iba túto
ujmu zmierniť. Zo stabilnej rozhodovacej praxe súdov nepochybne vyplýva, že strata jedného z členov

rodiny je neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje ostatných členov rodiny, takže náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ je primeraným prostriedkom obrany proti neoprávnenému
zásahu do práv na ochranu osobnosti. Mama žalobcov v 2. až 4. rade a manželka žalobcu v 1. rade
mala v čase dopravnej nehody 33 rokov a celý produktívny a rodinný život pred sebou. Priemerný život
žien v Slovenskej republike je podľa údajov Štatistického úradu SR 80 rokov. V dôsledku jej úmrtia

tak žalobcovia stratili cca 50 rokov rodinných a sociálnych vzťahov so svojou mamou a manželkou.
Uvedená strata je ireverzibilná a drastická. Od úmrtia menovanej sa úplne zmenil rodinný a súkromný
životžalobcov.Tátostratasabudeniesťcelýmzvyšnýmživotomžalobcomaneprejdejedinýdeň,kedysi
deti na mamu a manžel na manželku nespomenú a s uvedenou okolnosťou musia bez možnosti nápravy
žiť po celý zbytok života. Vyčíslenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je v takomto prípade veľmi zložité.

Ak si ale uvedomíme, že v prípade, ak by pri dopravnej nehode bolo zdemolované motorové vozidlo, v
ktorom sa viezla zosnulá a uvedené vozidlo by malo hodnotu napr. 100.000,- eur /bežná cena luxusných
motorových vozidiel/ žalovaný v 3. rade by nepochybne takúto sumu bez námietok uhradil. Hodnota
ľudských vzťahov, súkromného a rodinného života a strata možnosti na rozvíjanie uvedených vzťahov
počas dlhého obdobia /vzhľadom na nízky vek zosnulej/ je pritom nepochybne neporovnateľne vyššia,

nakoľko matku deťom a manželku žalobcovi v 1. rade nikto nevráti a žiadne financie im uvedenú ujmu
nenahradia. V podmienkach SR existuje iba jeden právny predpis, ktorý oceňuje výšku uvedenej ujmy
v peniazoch a tým je zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Poukázali na ust. § 94 ods. 1 a 2
uvedeného zákona. V uvedenom prípade pritom ide o úhradu ujmy z verejných zdrojov, na ktoré sa vzmysle zásad tvorby fondov v Sociálnej poisťovni skladajú v princípe všetci aktívne pracujúci a SZČO.
Ak z dôvodu solidarity je takto nastavená výška náhrady ujmy v prípade úmrtia z verejných zdrojov
je náhrada ujmy v prípade súkromného poistenia nepochybne minimálne v tejto výške. Vzhľadom na

vyššie uvedené, je podľa názoru žalobcov výška náhrady nemajetkovej ujmy v ich prípade adekvátna a
primeraná aspoň vo výške 80.000,- eur pre každého zo žalobcov.

4. V ďalšom podaní žalobcovia uviedli, že v dôsledku dopravnej nehody došlo jednoznačne k zásahu
do osobnostných práv žalobcov tak, že bola narušená celistvosť ich rodiny, bolo zasiahnuté do ich

súkromnéhoarodinnéhoživota,pričomnásledkysútrvaléaneodstrániteľné,keďochudobneniežalobcu
v 1. rade ako manžela v citovej oblasti je nenapraviteľné, zasiahlo sa do manželského zväzku, keď
manželstvo je v spoločnosti významnou spoločenskou kategóriou. Žalobca v 1. rade mal s manželkou
veľmi pekný citový vzťah. Pekne sa oslovovali, chodili na spoločné dovolenky, trávili spolu všetky voľné
chvíle. Spoločne sa starali o deti a boli príkladnými rodičmi pre svoje deti. Úloha žalobcu v 1. rade po
strate manželky a matky bola o to ťažšia, keď citové väzby deti na matku boli veľmi silné a otec musel

prevziať na seba všetky úlohy, najmä v oblasti, keď deti dospievali. Žalobcovia v 2., 3. a 4. rade ako deti,
utrpeli závažnú psychickú ujmu, keď im zomrela matka, veľmi blízky a citovo naviazaný človek. Vzťah
matky tak k deťom bol veľmi blízky. Deti sa s matkou veľmi pekne oslovovali, mali ju radi. Pomáhala
im pri školských povinnostiach. Nebyť smrti matky deti by mali úplne iné vzdelanie, vstup do života
im však bol zmarený. Po smrti matky sa všetkým deťom zhoršil prospech v škole a úmrtie mamy im

neočakávane a drasticky zasiahlo do ich každodenného života. Všetci žalobcovia po nehode museli
užívať lieky, boli v opatere psychológa. Žalobca v 1. rade bol po úmrtí manželky práceneschopný pre
psychické problémy od 16.6.2011 do 31.7.2011. Následne je od uvedeného obdobia v evidencii a liečbe
v psychiatrickej ambulancii pre depresívny stav reaktívny - prolongovaný z dôvodu úmrtia manželky.
Pravidelne raz mesačne užíva predpisované psychofarmaká s neuspokojivým efektom. Má obavy z

budúcnosti, vyžaduje si dodnes dlhodobé vedenie na psychiatrii. S manželkou mali výnimočný vzťah,
išlo o životnú, osudovú lásku. Plánovali mať ďalšie deti a manželka bola v čase dopravnej nehody vysoko
pravdepodobne opätovne tehotná, nakoľko mala pozitívny test na tehotenstvo. Uvedenú okolnosť pre
úmrtie už ale nebola schopná overiť u lekára. Žalobca v 1. rade vie, že už takýto vzťah nikdy mať
nebude. V dôsledku tragickej smrti manželky a matky žalobcov pri dopravnej nehode, ktorú spôsobil

žalovaný v 1. rade, ide o nesmierne závažnú ujmu. Všetky deti sú a boli v dlhodobej psychoterapeutickej
starostlivosti. Žalobkyňa v 3. rade napriek odstupu času nie je pripravená o uvedených záležitostiach
dodnes otvorene rozprávať. Uvedenú záležitosť sa snaží vytesniť a akákoľvek zmienka o tejto veci u nej
vyvoláva depresívne stavy. Žalobca v 4. rade osobitne ťažko nesie vzniknutú situáciu, nakoľko mama
išla autom po neho na tréning a cestou došlo k tragickej dopravnej nehode. Dodnes a počas celého

života si bude vyčítať, že za úmrtie mamy môže nepriamo on sám a s uvedeným pocitom musí žiť celý
život. Žalobkyňa v 2. rade mala v čase úmrtia matky 9 rokov a takto v citlivom veku zrazu neočakávane
prišla o najbližšiu osobu. Jej stres a nepochopenie prečo tu zrazu mama nie je, ani nemožno objektívne
popísať, nakoľko kto uvedenú situáciu nezažil, vec objektívne nepochopí. Neprejde deň, kedy by si deti
na mamu nespomenuli a s uvedenou skutočnosťou musia žiť po celý zvyšok života. Žiadne finančné

prostriedky nenahradia stratu manželky a matky a táto rodina si ponesie fatálne následky až do konca
života.Zuvedenéhodôvodu,ajsprihliadnutímnafakt,žepribežnejdĺžkeživotamohlirozvíjaťabudovať
rodinné vzťahy ešte cca 50 rokov (mama mala v čase dopravnej nehody 33 rokov) je výška požadovanej
ujmy primeraná okolnostiam prípadu.

5. Žalovaní v 1. a 2. rade v písomnom vyjadrení navrhovali, aby súd žalobu voči žalovaným v 1. a 2.
rade v celom rozsahu zamietol a priznal im náhradu trov konania. Uviedli, že za prípadnú nemajetkovú
ujmu zodpovedá v celom rozsahu žalovaný v 3. rade. Je pravdou, že žalovaný v 1. rade dňa 12.6.2011
spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej utrpela smrteľný úraz manželka žalobcu a za svoje konanie
bol právoplatne uznaný za vinného. V čase dopravnej nehody bolo vozidlo, ktorým bola spôsobená

nemajetková ujmy riadne poistené u žalovaného v 3. rade, pričom povinné zmluvné poistenie uzavrela
so žalovaným v 3. rade matka žalovaného v 1. rade a v tomto prípade aj prevádzkovateľ motorového
vozidla žalovaná v 2. rade. Povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla bolo uzavreté v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. pod č. XXXXXXXXXX na obdobie
od 3.11.2011 do 2.11.2012. Je evidentné, že v čase dopravnej nehody bol uzavretý zmluvný vzťah

medzi prevádzkovateľom motorového vozidla a žalovaným v 3. rade. Poukázali na rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie zo dňa 24.10.2013 vo veci C-22/12 Haasová proti Petrík, Holingová a uviedli,
že je to významné a prelomové rozhodnutie Súdneho dvora s priamym dopadom na našu doterajšiu
právnuúpravu,vzmyslektoréhoajnemajetkováujmajesúčasťoupovinnéhopoisteniazodpovednostizaškodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, a teda aj za túto škodu zodpovedná poisťovňa, teda
žalovaný v 3. rade. Žalovaní v 1. a 2. rade teda nespochybňujú právny základ žaloby, sú toho názoru,
že nemajetkovú ujmu má zaplatiť žalovaný v 3. rade a to v súlade s právnym názorom Európskeho

súdneho dvora a právnym názorom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/127/2010. Je síce pravdou,
že žalovaná v 2. rade bola v čase dopravnej nehody prevádzkovateľkou motorové vozidla, avšak z
hľadiska zodpovednosti za nemajetkovú ujmu v zmysle § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka
z jej strany nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov a pritom neoprávnený
zásah je základným predpokladom zodpovednosti za nemajetkovú ujmu. Čo sa týka výšky uplatnenej

nemajetkovej ujmy, túto žalobcovia vo svojej žalobe náležitým spôsobom neodôvodnili a nešpecifikovali.
Poukázali na neodvrátiteľný následok a celoživotnú stratu najbližšej osoby, s čím je možné súhlasiť.
Na druhej strane však aj na strane žalovaného v 1. rade a jeho matky - žalovanej v 2. rade došlo k
radikálnej zmene v ich živote. Žalovaného táto udalosť psychicky poznačila na celý život. Musí s tým
žiť, musel zmeniť bydlisko, opustiť Slovensko, keďže mu táto okolnosť zo strany žalobcov bola neustále
pripomínaná a vyčítaná, svoje konanie ľutuje, avšak už sa to nedá inak napraviť. Je nepochybné, že

výšku nemajetkovej ujmy musí určiť súd, je otázne, či uplatnená výška nemajetkovej ujmy je primeraná
a či má byť rovnaká pre každého zo žalobcov. V tomto smere poukázali na súdnu prax, týkajúcu
sa priznávania výšky nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch s poukazom na konkrétne okolnosti
prípadu, kvalitu rodinného života, rodinných citových väzieb so znalosťou a preukázaním doterajšieho
priebehu života v rodine a to partnerských, či rodičovských vzťahov s dôrazom na jeho usporiadanosť.

Sú toho názoru, že v prípade preukázania zodpovednosti za nemajetkovú ujmu prichádza do úvahy
jej primeraná náhrada, avšak túto škodu je povinný zaplatiť žalovaný v 3. rade a to v zmysle vyššie
uvedeného právneho rozboru, najmä s poukazom na citovaný rozsudok Európskeho súdneho dvora zo
dňa 24.10.2013 vo veci C-22/12 Haasová - Petrík.

6. Žalovaný v 3. rade v písomnom vyjadrení uviedol, že so žalobným návrhom nesúhlasí čo do právneho
základu, ani jeho výšky. Poukázal na rozsudky v podmienkach Slovenskej republiky a to rozsudok
Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.6.2014 sp. zn. 12Co/89/2013, rozsudok Okresného súdu Trnava
zo dňa 7.4.2014 sp. zn. 21C/15/2011, na základe ktorých bola vyslovená neexistencia pasívnej vecnej
legitimácie komerčnej poisťovne v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z povinného

zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového v zmysle zákona č.
381/2001 Z.z.

7. V ďalších podaniach vzniesol námietku premlčania a uviedol, že žalovaný v 3. rade je účastníkom
súdneho konania na báze odkazu na znenie § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. Nakoľko citovaný

zákon má vlastnú špeciálnu právnu úpravu o premlčaní, ide konkrétne o § 15 ods. 2, potom je namieste
premlčanie prednostne posudzovať podľa znenia § 106 ods. 1, 2 OZ /lex specialis/, na ktoré znenie
sám zákon č. 381/2001 Z.z. odkazuje a nie podľa § 101 OZ /lex generalis/. Navyše zákon č. 381/2001
Z.z. nikde nestanovuje, že by sa mala premlčacia doba, presnejšie jej začiatok, odvíjať od záverov
trestného konania, resp. od právoplatnosti rozhodnutia v trestnom konaní. V danom prípade došlo k

neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov momentom smrti poručiteľky dňa 12.6.2011, a
teda pre žalobcov s podporou judikatúry začala premlčacia doba plynúť počnúc dňom 13.6.2011 /deň
nasledujúci po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov, presnejšie ide
deň po smrti poručiteľky/ a táto uplynula dňa 13.6.2013 /podľa znenia § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001
Z.z. v prepojení na znenie § 106 ods. 1 OZ/, pričom žaloba bola na súd podaná až dňa 11.6.2014, t.j.

po uplynutí zákonnej premlčacej doby. K rozhodnutiu Súdneho dvora vo veci C-22/12 vo veci Katarína
Haasová proti Rastislavovi Petrikovi a Blanke Holingovej uviedol, že Súdny dvor v tomto rozsudku
nevykladal, či v rámci danej veci posudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy, týkajúcej sa poistného
krytia z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla, je zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym osobám obeti usmrtených pri

dopravnej nehode. Súdny dvor v predmetnej veci iba uviedol, ako by mala vyzerať úprava tejto otázky
vo vnútroštátnom práve v súlade s komunitárnou úpravou. Právna úprava obsiahnutá v zákone o
PZP taxatívnym spôsobom uvádza prípady, na ktoré sa vzťahuje poistné krytie zo zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, pričom náhrada nemajetkovej ujmy v tomto
taxatívnom výpočte nie je a ani nikdy nebola. Z uvedeného rozsudku Súdneho dvora je možné evidentne

vyvodiť, že náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých po obeti dopravnej nehody ako súčasť ochrany
osobnostných práv nie je predmetom úpravy európskeho práva, pretože táto problematika spadá
v zmysle zakladateľských dokumentov Európskej únie do právomoci členských štátov. Zo smerníc
EU vyplýva, že riešia iba nadstavbový vzťah, t.j. ukladajú členským štátom prijať určité opatrenia.Smernice EU upravujúce povinné zmluvné poistenie ako sekundárne európske právo, nemajú priamy,
ani subsidiárny účinok na národno-právnu úpravu odškodňovania obetí dopravných nehôd a zaväzujú
iba členské štáty. Smernice EU nemožno priamo aplikovať vo vzťahu k fyzickým, či právnickým osobám

členského štátu. Súdny dvor vo vyššie uvedenom rozsudku nekonštatoval, že ustanovenie § 4 ods.
2 písm. a/ zákona o PZP je v rozpore s niektorou zo smerníc upravujúcich poistenie zodpovednosti
motorových vozidiel. Na tomto mieste žalovaný v 3. rade uvádza, že súkromné právo členského štátu,
pokiaľ sa neprieči právu Európskej únie, je oprávnený vykladať iba národný súd, ktorý je povinný
vychádzať z platnej právnej úpravy danej zákonom o PZP. Z právnej úpravy vyplýva, že sa jasne

rozlišuje medzi škodou a ujmou spôsobenou zásahom do osobnostných práv a že podľa § 4 ods.
2 písm. a/ zákona o PZP sa z povinného zmluvného poistenia hradí iba škoda na zdraví. Žalovaný
v 3. rade poukázal aj na vyjadrenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 zo dňa 31.3.2016
ohľadom výnimočnosti situácie, kedy súd priznáva odškodnenie za zásah do práv na ochranu osobnosti
v peňažnej forme. K tomu poukázal na okolnosti tohto konkrétneho prípadu vyplývajúce z obsahu
trestného spisu, kedy žalovaný v 1. rade neušiel z miesta nehody, ale bezprostredne po nehode zavolal

záchrannú zdravotnú službu, pomáhal pri odstraňovaní škodlivého následku a sám oznámil trestný čin
príslušným orgánom, priznal sa k jeho spáchaniu a tento úprimne oľutoval. Žalovanému v 1. rade bol
v trestnom konaní za jeho skutok uložený trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov, ktorého výkon bol
podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 5 rokov a zároveň mu bol uložený trest zákazu
činnosti viesť motorové vozidlo po dobu 5 rokov. Pritom judikatúra práve odsúdeniu v trestnom konaní

priznáva vysoký satisfakčný účinok pre poškodených.

8. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4To/14/2012 zo dňa 25.10.2012 bol zrušený napadnutý rozsudok
Okresného súdu Humenné zo dňa 28.11.2011 sp. zn. 2T/156/2011 vo výroku o treste. Z tohto rozsudku

súd zistil, že napadnutým rozsudkom uznal súd prvého stupňa E. Q. vinným z prečinu usmrtenia podľa
§ 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona a z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného
zákona na tom skutkovom základe, že dňa 12.6.2011 v čase okolo 16.15 hod. viedol osobné motorové
vozidlo značky I. I evidenčné číslo: SV-XXXAT po ceste III. triedy č. XXXXX z obce H., okr. J. do obce
W., okr. U., kde vo vzdialenosti 800 m pred tabuľou označujúcou obec W., v dôsledku v danom úseku

neprimeranej rýchlosti a to 85 km/h s vozidlom v pravotočivej zákrute prešiel do protismeru, kde sa čelne
zrazil s prichádzajúcim vozidlom zn. B. I., ev.č. HE XXX BC, ktoré viedla vodička J. E., ktorá v dôsledku
nehody utrpela vážne poranenia, ktorému zraneniu na mieste podľahla a jej spolujazdkyňa maloletá I. E.,
sediaca na zadnom sedadle za vodičkou, utrpela zranenie s dobou liečenia v trvaní 19 dní. Obžalovaný
urobilpredsúdom1.stupňavyhlásenieovine,súdprvéhostupňajehovyhlásenieprijal.Obžalovanýsak

spáchaniutrestnéhočinupriznalatentoúprimneoľutoval.Zlekárskejsprávyodošetrujúcejpsychiatričky
vyplynulo, že obžalovaný trpí psychickými problémami v súvislosti s následkami nehody. Z odpisu z
registra trestov vyplynulo, že obžalovaný v ňom nemal do času spáchania nehody žiaden záznam,
to znamená, že do uvedeného momentu sa žiadneho trestného činu nedopustil. Z evidenčnej karty
vodiča vyplývalo, že pred spáchaním trestného činu viedol obžalovaný riadny život, pretože nebol ani

priestupkovo postihnutý, pričom z evidenčnej karty vodiča vyplynulo, že sa nedopustil ani žiadneho
priestupku na úseku dopravy. Obžalovaný sa dopustil skutku vo veku blízkom veku mladistvých, pričom
tátoskutočnosťmalanepochybnevplyvnajehorozumovúavôľovúspôsobilosť.Krajskýsúdkonštatoval,
že obžalovaný viedol riadny život, v mieste bydliska nebol hodnotený negatívne, neviedlo sa voči nemu
žiadne iné trestné stíhanie, ani priestupkové konanie. Pri ukladaní trestu nebolo možné prehliadnuť,

že obžalovaný je stíhaný pre nedbanlivostné trestné činy. Z hľadiska spôsobu spáchania činu nebolo
možnéopomenúť,žeobžalovanýsavčaseskutkupohybovalvpravotočivejzákrutezákonomdovolenou
rýchlosťou /v čase nehody bolo v tomto úseku dovolené pohybovať sa rýchlosťou do 90 km/h/. Rýchlosť
v tomto úseku nebola obmedzená, avšak na bezpečný prejazd bolo potrebné sa pohybovať rýchlosťou
okolo 61 km/h, vzhľadom ale na to, že na túto rýchlosť žiadna dopravná značka neupozorňovala a ani

jej konkrétna výška zo žiadneho predpisu nevyplývala, jej odhadnutie záviselo od skúsenosti vodiča,
jazdu obžalovaného potom nebolo možné hodnotiť ako arogantnú, bezohľadnú, nešlo o vyslovene
hazardérstvo, ale skôr dôsledok jeho neskúsenosti. Obžalovaný v minulosti nebol ani trestne stíhaný a
nebol ani priestupkovo postihnutý. V evidenčnej karte vodiča nemal žiaden záznam, nedopustil sa teda
ani žiadneho priestupku na úseku dopravy, čo vo svojom súhrne znamenalo, že v osobe obžalovaného

nejde o nedisciplinovaného vodiča, teda o notorického porušovateľa dopravných, ale ani iných právnych
predpisov.9. Z oznámenia o uzavretí manželstva zo dňa 12.10.1995 mal súd preukázané, že nebohá J. E., rod. S.
a žalobca v 1. rade uzavreli dňa 7.10.1995 manželstvo a že sa im narodili deti - dňa 6.5.1997 žalobca v
4. rade, 24.9.1998 žalobkyňa v 3. rade a dňa 26.7.2002 maloletá žalobkyňa v 2. rade.

10. Z evidenčnej karty vozidla ev.č. SV XXX AT vyplýva, že vlastníkom a držiteľom uvedeného vozidla
bola C. B., teda žalovaná v 2. rade.

11. V lekárskej správe zo dňa 26.9.2014 E.. Q. P. potvrdila, že žalobca v 1. rade bol v čase od 16.6.2011

do 31.7.2014 /tento údaj bol právnym zástupcom žalobcov opravený do 31.7.2011/ práceneschopný
vzhľadom k okolnostiam pacient PN na podklade opakovaného odborného vyšetrenia na psychiatrickej
ambulancii.

12. Z lekárskej správy zo dňa 13.10.2014 psychiatra MUDr. D. B. vyplýva, že žalobca v 1. rade je v
evidencii a liečbe od septembra minulého roku liečený pre depresívny stav reaktívny, prolongovaný

po smrti manželky. Pravidelne raz mesačne dochádza na kontroly, užíva predpisované psychofarmaká
s neuspokojivým efektom aj po opakovane zmenenej liečbe. Vyžaduje si naďalej dlhodobé vedenie u
psychiatra.

13. Z lekárskej správy zo dňa 13.10.2014 Mgr. R. R., klinickej psychologičky, vyplýva, že žalobcovia v

2., 3. a 4. rade sú od r. 2011 v permanentnej a dlhodobej psychoterapeutickej starostlivosti ambulancie z
dôvodu tragickej rodinnej udalosti - úmrtie matky pri autonehode s dlhodobým dopadom na celú rodinu
a u ktorých z psychologického hľadiska naďalej prebieha prolongovaný proces smútenia a vyrovnávania
sa s traumatickou udalosťou.

14. Žalobca v 1. rade vypovedal tak, že po nehode bol prakticky pol roka psychicky na dne. Tri mesiace
bol na liekoch. Vyčíta si to, že tam mal ísť on po syna a nie manželka. Vôbec ani v spálni nespal.
Zle spáva. Deti boli taktiež u psychológa, najmä najmladšia žalobkyňa v 2. rade. Bola s manželkou v
aute a stále s ňou všade chodila. A po manželkinej smrti jej nedokázal povedať, možno až po štyroch
mesiacoch, že už mama nie je. To bolo pre ňu najhoršie. Život má celý naopak a nevie, kedy sa z toho

dostane.

15. Žalobca v 1. rade bol opätovne vypočutý a vypovedal tak, že boli krásna rodina, všetko klapalo ako
malo, bývali v bytovke. Potom sa presťahovali do domu, tam žili ani necelý rok, keď sa to všetko udialo.
Život sa mu zmenil, nemá teraz ani rodinu, nič. Deti sú v starostlivosti u starej matky, on pracuje ako

vodič kamiónu, takže lieta po svete. Je ťažké o tom rozprávať akú rodinu mal, keďže bohužiaľ už ju
nebude mať. Deti sa zhoršili v škole. Žalobca v 4. rade opakoval štvrtý ročník. V čase nehody hral futbal
na ihrisku. Starosta mu povedal, že manželka je v priekope. Boli to 2 km za dedinou. Keď prišiel na
miesto nehody, tak jej vravel, čo tu sedíš, čo nevstávaš. A následne zistil, že je mŕtva. Tak hľadal ešte
žalobkyňu v 2. rade. Potom zaútočil na šoféra, policajtov a hasičov. Následne dostal injekciu a viacej si

z miesta nehody nepamätá. Približne päť mesiacov užíval lieky. Štyri mesiace požíval alkohol, pretože
nedokázal povedať dcére, že mama už nie je a nemohol sa s tým zmieriť. Tri roky nespal ani v spálni.
Prakticky sa o deti ani nestaral, bol na liekoch, pil, neskôr, keď sa schopil, išiel zarobiť peniaze a deti
zveril svokre. Deťom sa zhoršil prospech, chodili aj poza školu. On jazdil kamiónom, bol každý víkend
doma. Stará mama, keď bolo nejaké učivo, nevedela vypracovať úlohu, neskôr zistil, že žalobkyňa v 2.

rade nevedela násobilku. Stále sa mu sníva, že sú spolu. V čase nehody manželka nebola zamestnaná.
Ešte dva mesiace mal pracovať ako vodič kamiónu. Chcel sa zamestnať ako vodič autobusu a manželka
by podnikala v kaderníctve, tak ako predtým. Pred nehodou dlhy nemali, ale potom sa dostal do dlhov.
Mal vzťah po troch rokoch od smrti manželky, ale ten nevyšiel. Teraz má ďalší vzťah, trvá ešte len dva
roky. Majú spolu dcéru, ktorá má rok a pol.

16. Žalobkyňa v 3. rade vypovedala tak, že si pamätá, že keď bola menšia, tak mali skvelú rodinu. Žilo
sa im skvele, bola to predsa mama a bol to najlepší človek, veľmi jej chýba. Keď s ňou žili, tak bolo
všetko ľahké a krásne. Potom sa všetko zrútilo kvôli tej nehode. Odkedy ju stratili, tak ťažko sa im žije.
Mama bola na všetko. Vo všetkom im pomáhala. Boli deti, potrebovali lásku, aj ju potrebujú. Keď sa

to dozvedela, bola na ihrisku. Prišla domov, nenašla doma ani starú mamu, ani otca, ani súrodencov.
Vedela, že mama išla po brata do J. na futbal. Vtedy si myslela, že išli všetci a bála sa, že všetkých
stratila. Potom, keď prišli domov bez sestry a bez mamy, tak sa jej všetko zrútilo. Nejedla, s nikým
sa nechcela rozprávať. Navštevovala psychologičku. Nechcela už ani chodiť do školy, nič ju nebavilo.Všetko krásne sa zrútilo. Videla otca ako vyzeral predtým a potom po autonehode. Nerozprával s nimi,
bol na tom veľmi zle. Bol na liekoch. Žiadna sranda, žiaden smiech, nič. Bolo iba úplné ticho. Keď žila
mama, tak boli zvyknutí, že sa každé ráno zobúdzali pri nej, skákali na posteli pri nich - pri mame a

pri otcovi. Tešili sa všetci spolu, na dvore raňajkovali. Všetko bolo úžasné a po tej autonehode ju život
nebavil. Mama bola strašne skvelá. Zhoršil sa jej prospech v škole. Tiež mama jej radila ako sa má učiť.

17. Žalobca vo 4. rade vypovedal tak, že dodnes si to vyčíta, lebo mama išla pre neho. Má z toho traumu.
Ťažko sa mu spáva. Zmenilo sa všetko, mali život ako každá iná rodina. Navštevoval psychológa, v

škole sa zhoršil. Keď žila mama, chodili na výlety, keď zomrela, neboli už nikde. S mamou sa učili, hrali.

18. V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na znenie ustanovenia
§ 420 ods. 1,2 a 3 Občianskeho zákonníka.

19. V tomto ustanovení je upravená všeobecná zodpovednosť za škodu, ktorá prichádza do úvahy

vždy vtedy, keď nejde o niektorý z prípadov osobitnej zodpovednosti za škodu. Predpokladom vzniku
občianskoprávnej zodpovednosti je protiprávny úkon, spôsobenie škody a príčinná súvislosť medzi
protiprávnym úkonom a škodou. Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 OZ spočíva v
zavinení škodcu, pričom zavinenie škodcu sa podľa zákona predpokladá (prezumpcia zavinenia).
Občianskoprávna zodpovednosť môže však vzniknúť z porušenia povinností zákonom uložených, ide

o tzv. mimozáväzkovú zodpovednosť.

20. Zodpovednosť vodiča za škodu spôsobenú motorovým vozidlom, ktoré v čase spôsobenia škody
riadil(akvodičniejesúčasneiprevádzkovateľom),mácharakterzodpovednostizazavinenéspôsobenie
škody (§ 420 OZ). Preto podmienkou zodpovednosti vodiča za škodu je okrem zavinenia i protiprávne

konanie vodiča (a príčinnej súvislosti medzi týmto konaním a vzniknutou škodou), konkrétne porušenie
pravidiel cestnej premávky. Táto skutočnosť je daná výsledkom trestného konania.

21. Súd vec ďalej právne posúdil podľa ustanovenia § 427 ods. 1, ods. 2, § 428, § 429 a § 430 ods.
1 Občianskeho zákonníka a vyslovil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných

prostriedkov upravená v § 427 až § 431 OZ je osobitným druhom občianskoprávnej zodpovednosti
za škodu, ktorá spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti. Na vznik tejto zodpovednosti sa teda
nevyžaduje zavinené konanie, čo však neznamená, že škoda spôsobená prevádzkou dopravného
prostriedku nemôže byť zavinená. Zodpovednosť za škodu podľa § 427 OZ spočíva v tom, že
ide o zodpovednosť za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku.

Medzi osobitnou povahou prevádzky a medzi spôsobenou škodou musí byť príčinná súvislosť (v
prejednávanomprípadepríčinnásúvislosťvyplývapriamoztrestnéhospisu).AjkeďObčianskyzákonník
priamo nevymedzuje, čo treba považovať za osobitnú povahu prevádzky, možno ustáliť, že osobitná
povaha spočíva v tom, že z tejto prevádzky vyplýva pre okolitý svet zdroj zvýšeného nebezpečenstva v
súvislosti s činnosťou a pohybom dopravného prostriedku. Zdroju zvýšeného nebezpečenstva nemožno

čeliť ani vhodnými opatreniami technického charakteru pri udržiavaní dopravných prostriedkov v
stave spôsobilom na riadne užívanie, ani riadnym spôsobom ich užívania v súlade s príslušnými
pravidlami premávky. Zdroje zvýšeného nebezpečenstva spočívajú často v skutočnostiach, na ktoré ani
prevádzkovateľ, ani vodič nemôžu vplývať (napr. materiálové vady, zlyhanie ovládacieho mechanizmu
a pod.). Preto je odôvodnená objektívna zodpovednosť. V záujme ochrany tretích (nezúčastnených)

osôb sa riziko z prevádzky prenáša na prevádzkovateľa. U prevádzkovateľa motorového vozidla (kde
škodlivéudalostinastávajúvzhľadomnarozvojmotorizmunajčastejšie)jetotorizikoznášanianásledkov
zodpovednosti za škody spôsobené ich prevádzkou zmiernené tým, že každý prevádzkovateľ je zo
zákona poistený pre prípad vzniku svojej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla ( zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla).

22. Občiansky zákonník nevymedzuje pojem prevádzkovateľ dopravného prostriedku; je to pojem širší
ako pojem vlastník (hoci spravidla bude s pojmom vlastník totožný), pretože okrem vlastníka zahŕňa aj
inú osobu, ktorá je na základe iného než vlastníckeho práva oprávnená na trvalú prevádzku motorového

vozidla. Prevádzkovateľ, ktorý požičal inému motorové vozidlo alebo iný dopravný prostriedok, ostáva
prevádzkovateľom motorového vozidla, a tým aj zodpovedným za škodu vyvolanú osobitnou povahou
prevádzky.23. Objektívna zodpovednosť za škody spôsobené prevádzkou dopravného prostriedku je pomerne
prísna, pretože takmer vylučuje možnosti liberácie prevádzkovateľa. Vyplýva to z prvej vety ustanovenia
§ 428 OZ, podľa ktorej sa prevádzkovateľ svojej zodpovednosti nemôže zbaviť, ak bola škoda

spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Liberácia prevádzkovateľa (jeho oslobodenie
spod objektívnej zodpovednosti) prichádza do úvahy len v prípade, keď škoda nebola spôsobená
okolnosťami, ktoré majú svoj pôvod v prevádzke. Okrem toho je liberácia viazaná na podmienku, že
prevádzkovateľ preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno
od neho požadovať. Vynaložením všetkého úsilia treba rozumieť všetku objektívnu starostlivosť, ktorá

sa mohla vynaložiť na zabránenie vzniku škody.

24. Podľa § 430 ods. 1 OZ namiesto prevádzkovateľa dopravného prostriedku zodpovedá ten, kto
použije dopravný prostriedok bez vedomia alebo proti vôli prevádzkovateľa. O použitie dopravného
prostriedku bez vedomia prevádzkovateľa ide vtedy, ak ho použije osoba, ktorá je v určitom vzťahu k
prevádzkovateľovi (či už v príbuzenskom alebo v inom obdobnom vzťahu), na základe ktorého spravidla

dopravný prostriedok užíva, v konkrétnom prípade ho však použil bez vedomia prevádzkovateľa
(napr. jazda syna na dopravnom prostriedku rodičov bez jeho súhlasu a pod.). O použitie proti vôli
prevádzkovateľa ide vtedy, keď sa dopravného prostriedku zmocní cudzia osoba protiprávne, či už s
cieľom povoziť sa, alebo si ho prisvojiť. Ten, kto použije dopravný prostriedok bez vedomia alebo proti
vôli prevádzkovateľa, spravidla zodpovedá sám za škodu, ktorú inému spôsobil prevádzkou dopravného

prostriedku. Ak však prevádzkovateľ takéto použitie svojou nedbanlivosťou umožnil, zodpovedá s ním
spoločne.

25. V prejednávanom prípade je žalovaný 1/ synom žalovanej 2/. Keďže v konaní nebola ani tvrdená
a teda ani preukázaná skutočnosť, aby žalovaný 1/ použil dopravný prostriedok bez vedomia žalovanej

2/, podľa § 427 OZ za škodu zodpovedá aj žalovaná 2/.

26. Zodpovednosť prevádzkovateľa dopravného prostriedku za škodu spôsobenú jeho prevádzkou
podľa § 427 a nasl. OZ nevylučuje súbežnú (solidárnu) zodpovednosť vodiča tohto dopravného
prostriedku podľa ustanovenia § 420 ods. 1 OZ, ktorý škodu spôsobil pri tej istej škodovej udalosti

zavineným porušením právnej povinnosti, ak nejde o prípad uvedený v ustanovení § 420 ods. 2 OZ (R
3/1984 a R 29/1979). V praxi ide o prípady, keď prevádzkovateľ a osoba, ktorá v čase spôsobenia škody
riadila motorové vozidlo, sú dva rozdielne subjekty.

27. I v prípade zodpovednosti vodiča za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zostáva

zachovaná zodpovednosť prevádzkovateľa za škodu podľa zásad uvedených v § 427 OZ. Poškodený
má tak možnosť uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla jednak
voči vodičovi, jednak proti prevádzkovateľovi vozidla. Môže však nárok na náhradu škody uplatniť
súčasne proti obom subjektom, keďže ide o prípad spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti za tú istú
škodu podľa § 438 OZ.

28. Žalovaný 1/ viedol osobné motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená škoda. Za svoje konanie bol
uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 2T/156/2011 zo dňa 28.11.2011 a v tomto
trestnom konaní bolo konštatované aj porušenie jeho povinnosti (porušenie dôležitej povinnosti uloženej
mupodľazákona-porušeniepravidielcestnejpremávky)atedaajzavinenie,jezodpovednýmsubjektom

v zmysle ust. § 420 ods. 1 OZ a žalovaná 2/ ako prevádzkovateľ motorového vozidla v čase dopravnej
nehody podľa § 427 OZ.

29. Pri určení osoby zodpovednej za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpela na svojej osobnosti fyzická osoba,
je treba pripustiť analogické použitie § 420 a nasl. OZ a aj pri určení osoby zodpovednej za zásah proti

osobnosti vyvolaný zvláštnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov je potom možné analogické
použitie § 427 OZ. V tejto súvislosti súd poukazuje napr. na rozsudok NS ČR 30 Cdo 999/2007, ale aj
30 Cdo 476/2011). V zmysle uvedeného sú teda žalovaní 1/ a 2/ zodpovednými subjektmi aj za zásah
do osobnostných práv žalobcov.

30. Citujúc ustanovenie § 11 a § 13 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka, vo svojom rozhodnutí
ďalej uviedol, že ustanovenie § 13 OZ obsahuje prostriedky ochrany osobnostných práv. Ich použitie nie
je viazané na podmienku zavinenia pôvodcu zásahu, pretože ide o prípad objektívnej zodpovednosti.
Všeobecnou podmienkou uplatnenia ochrany podľa tohto ustanovenia je, že ide o závažnejší zásahdo psychickej a morálnej integrity osobnosti, ktorý je objektívne spôsobilý fyzickej osobe privodiť ujmu
na jednotlivých stránkach osobnosti. Súdna prax rozlišuje 3 prostriedky ochrany osobnostných práv:
1./žalobu na upustenie od neoprávnených zásahov (negatórna žaloba), 2./ žalobu na odstránenie

následkov už uskutočnených zásahov (reštitučná žaloba), 3./ žaloba na poskytnutie primeraného
zadosťučinenia (satisfakčná žaloba). Uvedené špeciálne prostriedky súdnej ochrany osobnostných práv
sa podľa jednotlivých okolností konkrétneho prípadu môžu uplatniť samostatne alebo kumulatívne (ak
si to vyžaduje ich účel). Z ustanovenia § 13 vyplýva, že ak môže byť vzniknutá nemajetková ujma na
osobnosti postihnutej fyzickej osoby primerane vyvážená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia,

poskytnutie príslušnej morálnej satisfakcie treba uprednostniť. Len v tých prípadoch, kde došlo k
porušeniu osobnostných práv v značnej miere a kde intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná
inými právnymi prostriedkami, treba považovať za opodstatnené a spravodlivé priznanie zadosťučinenia
v peniazoch. Spôsob odstránenia následkov zásahu do osobnostných práv bude rozdielny podľa povahy
veci, najmä podľa druhu zásahu do práva na ochranu osobnosti a podľa okolností, za ktorých k zásahu
došlo. Zo žaloby žalobcov je zrejmé, že sa jedná o satisfakčnú žalobu, a to so zreteľom na to, že zásah

do osobnostných práv nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu.

31. Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá však nemôže byť
svojvôľou. Zákon ustanovuje súdu povinnosť prihliadnuť pritom na dve hľadiská, a to tak na závažnosť
vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a to ako na strane žalobcov, tak

aj na strane žalovaných. Určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho
prípadu v súlade s požiadavkami spravodlivosti, pričom slovenský právny poriadok nepozná minimálnu
ani maximálnu hranicu výšky finančného zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy
podľa § 13 ods. 2 OZ musí mať súd preukázané, že sú tu okolnosti preukazujúce, že v konkrétnom
prípade nestačí zadosťučinenie podľa ustanovenia podľa § 13 ods. 1 OZ a to najmä z hľadiska intenzity,

trvania a rozsahu nepriaznivých následkov.

32. V danom prípade nespochybniteľne došlo k zásahu do osobnostných práv nebohej ako aj jej rodiny
v tej najhoršej možnej intenzite, keď zásah nie je možné odčiniť len ospravedlnením či prinavrátením
do pôvodného stavu. Vzhľadom k tomu, že došlo k usmrteniu nebohej, matky a manželky, z

hľadiska pozostalých trestno-právna ochrana je nedostatočná, rovnako ako klasická občianskoprávna
ochrana prostredníctvom náhrady škody, s poukazom na citovú ujmu vzniknutú žalobcom vzhľadom na
postavenie nebohej v rodine.

33. Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho

zákonníka taxatívne stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd pri svojom rozhodovaní vychádzať ex
offo. Sú to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu
do osobnosti fyzickej osoby došlo. Pritom závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä
so zreteľom na jej intenzitu, rozsah a na jej ohlas, ako aj na dĺžku jej trvania.

34. Všeobecne platí, že spôsob ochrany osobnosti musí byť primeraný povahe zásahu, pričom
nutnosťou je stanoviť mieru závažnosti zásahu. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného
prípadu-existenciazávažnejujmy.Trebavychádzaťznáslednejreakcie,ktorúzásahvyvolal.Tútomieru
treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie.

35. Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu
osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri
určenítejtovýškysúdmusíprihliadnuťajnaokolnosti,zaktorýchkporušeniuprávadošlo.Tietookolnosti
môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila.

36. Súd je v civilnom sporovom konaní viazaný vždy rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin
a o tom, kto ho spáchal (§ 193 CSP). V trestnej veci vednej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn.
2T/156/2011 vyplynulo, že žalovaný 1/ v čase dopravnej nehody nebol pod vplyvom alkoholu, nesprávne
však vyhodnotil situáciu ohľadne rýchlosti na bezpečný prejazd v zákrute, čím z nedbanlivosti spôsobil

smrť tretej osoby.

37. V danom prípade rodine žalobcov nespochybniteľne vznikla nenapraviteľná ujma - strata ich
manželky a matky, pričom u žalobcov 2/, 3/ a 4/ k tejto strate došlo vo veku X, XX a XX rokov, keďosoba ich matky by mala pre ich ďalší vývin a vývoj dôležité postavenie a funkciu. Závažným spôsobom
bolo dotknuté právo žalobcov na ich súkromný a rodinný život, pričom vzhľadom na charakter zásahu je
vylúčené domáhať sa morálneho zadosťučinenia v zmysle § 13 ods. 1 OZ a teda je dôvodné domáhať

sa zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

38. Súd pri určení výšky priznanej nemajetkovej ujmy vychádzal z tých okolností, že smrťou nebohej bola
spôsobená trvalá a neodstrániteľná ujma mladej, perspektívnej rodiny vychovávajúcej tri maloleté deti
vo veku X, XX a XX rokov. Vo vzťahu k žalobcovi 1/ sa týmto neoprávneným zásahom pretrhla väzba k

nebohej založená na silnej telesnej a duchovnej príťažlivosti. Vo vzťahu ku všetkým žalobcom už rodina
nebude spĺňať svoju funkciu - reprodukčnú, výchovnú, ekonomickú prípadne ochrannú, emocionálnu.
Vzhľadom na smrť nebohej už rodina v pôvodnom zložení neuspokojí potreby lásky, bezpečia (psychický
význam otca a matky, istoty, zakotvenosti), neuspokojí základné emocionálne potreby. Členovia rodiny
sa riadili ustálenými vzormi správania sa, každý člen rodiny plnil určitú sociálnu úlohu. Všetka stabilita,
ktorú žalobcovia pociťovali počas života nebohej, sa razom stratila v deň dopravnej nehody.

39. Súd nespochybňuje, že aj žalovanému 1/ sa po nehode zmenil život neželateľným smerom. Napriek
jeho odsúdeniu a vykonaniu uloženého trestu, sa jeho život nevráti do zabehnutých koľají a po celý
zvyšok života bude niesť svoje bremeno. Faktom však zostáva, že nehodu spôsobil z nedbanlivosti,
spôsobil nenapraviteľný a neodstrániteľný následok, ktorým je smrť človeka.

40. V rodine žalobcov došlo k nenapraviteľnej ujme, ktorú možno len zmierniť priznaním peňažnej
satisfakcie za túto ujmu. Zároveň je však potrebné poukázať na následky a prežívanie straty manželky
a matky. Žalobca po nehode požíval alkohol a liečil sa u psychiatra pre depresívny stav po smrti
manželky. Deťom sa v škole zhoršil prospech. Žalobca 4/ opakoval ročník. Taktiež boli v dlhodobej

psychoterapeutickej starostlivosti psychológa z dôvodu úmrtia matky pri autonehode.

41. Pri určení výšky priznanej nemajetkovej ujmy súd zohľadnil jednak závažnosť ujmy, okolnosti, ktoré
mali vplyv na vznik nemajetkovej ujmy, mieru zavinenia, ale aj na to v akej miere by mohla v konkrétnom
prípade vo vzťahu k dotknutým osobám uvedená satisfakcia pôsobiť na zmiernenie následkov zásahu

tak aby nešlo o zneužitie tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie.

42. Priznanie nemajetkovej ujmy nie je reparáciou. Je nespochybniteľné, že žiadna priznaná suma
nenahradí žalobcom matku a manželku, no môže zmierniť následky vzniknutej nemajetkovej ujmy.
Nakoľko priznanie nemajetkovej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, pričom Občiansky zákonník

nestanovuje maximálnu ani minimálnu výšku finančného zadosťučinenia, ktoré by však malo byť
primerané, pričom jeho zmyslom nie je byť finančnou zábezpekou, zdrojom obživy, ani náhradou príjmu
a nemôže tiež viesť k neprimeranému obohacovaniu sa, je súd toho názoru, že výška finančného
zadosťučinenia, ktorá bola priznaná súdom, je postačujúca a primeraná vzhľadom na okolnosti prípadu
ako aj závažnosť zásahu do nemajetkovej sféry. Žalobcovia budú stratu manželky a matky pociťovať po

celý život. Zároveň súd prihliadol aj na osobu žalovaného 1/, ktorú hodnotil trestný súd, a to že dopravnú
nehodu spôsobil z nedbanlivosti, nebol pod vplyvom alkoholu, k spáchaniu skutku sa priznal a tento
oľutoval, skutku sa dopustil vo veku blízkom veku mladistvých a táto skutočnosť mala vplyv na jeho
spôsobilosť odhadnúť primeranú rýchlosť v zákrute.

43. Zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcov založil právo domáhať sa ochrany osobnosti a
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Porušením dopravných predpisov zo strany žalovaného 1/
došlo k tomu, že zo dňa na deň, náhle, šokujúco a nepredvídateľne prišli žalobcovia 2/, 3/ a 4/ o
najdôležitejšiu osobu svojho života, stratili osobu zabezpečujúcu im osobnú starostlivosť a stratili výhľad
nahmotnézabezpečeniezostranymatkydobudúcnosti.Súddospelkzáveru,žežalobcovi1/vdôsledku

straty manželky patrí nemajetková ujma vo výške 20.000,- eur ako vyjadrenie nesmierne závažného a
ťažkého zásahu do osobného a rodinného života konaním žalovaného 1/. Vo vzťahu k žalobcom 2/, 3/ a
4/súddospelkzáveru,žezásahdoichprávjepotrebnéohodnotiťsumouvyššou,zodpovedajúcoustrate
matky, ktorá je nenahraditeľnou a v živote dieťaťa nepostrádateľnou, a s ktorou sa budú vysporadúvať po
celý život. Je potrebné prihliadnuť aj na nízky vek žalobcov, ktorí stratili matku vo veľmi citlivom období

vzhľadom na ich ďalší psychický vývoj, stratili osobu poskytujúcu im najvyššiu mieru lásky a náklonnosti,
akú môže jedna bytosť druhej poskytnúť. Súd však prihliadol aj na to, že v osobe otca majú žalobcovia
oporu ako i hmotné zabezpečenie, preto požadovaná náhrada vo výške 80.000,- eur nie je v tejto veci
primeranou a súd ju v plnej výške nepriznal. Po zhodnotení všetkých okolností prejednávanej veci súddospel k záveru, že žalobcom 2/, 3/ a 4/ v dôsledku straty matky patrí nemajetková ujma vo výške
30.000,- eur každému jednotlivo. Žalobu v časti presahujúcej priznanú nemajetkovú ujmu zamietol.

44. K vznesenej námietke premlčania žalovaným v 3. rade, súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že nároky na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sú uplatnené na základe § 11 a
nasl. OZ sa premlčujú vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote tak, ako to vyplýva z 101 Občianskeho
zákonníka. Počiatok plynutia všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je
podľa§101OZviazanýnaokamih,kedydošlokneoprávnenémuzásahuobjektívnespôsobiléhoporušiť

alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby ( uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/265/2009).

45. K zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo dňa 12.06.2011, vzhľadom k tomu, že premlčacia
doba je trojročná, jej koniec v súlade s ust. § 122 ods. 2 OZ pripadol na deň 12.06.2014. Žaloba bola
na súd podaná včas dňa 11.06.2014.

46. K pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v 3. rade v konaní súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná
2/ bola povinne zmluvne poistená za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

47. Pri uplatňovaní nárokov z náhrady škody platí zásada, že poškodený musí uplatniť svoje právo
voči tomu, kto za škodu zodpovedá, t.j. voči poistenému. Poistiteľ plní poškodenému namiesto

poisteného. Iba výnimočne má poškodený priame právo na náhradu škody voči poistiteľovi, a to ak
tak ustanovujú osobitné predpisy. Takýmto osobitným predpisom je aj zákon o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorý v § 15 stanovuje, že
poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi. Poškodený
tak môže náhradu škody spôsobenú prevádzkou motorového vozidla požadovať buď od poisteného

škodcu, alebo od poisťovateľa. Voľba je výlučne na oprávnenej osobe. Ide teda o situáciu, keď jeden
subjekt má nárok na to isté plnenie proti dvom subjektom, pričom proti každému z nich z iného právneho
dôvodu,protiškodcoviideonárokztitulunáhradyškody,protijehopoisťovateľoviideoosobitnéprávona
plnenie založené všeobecným právnym predpisom. Pokiaľ sa žalobcovia rozhodli uplatniť si nárok voči
všetkým žalovaným každému z nich z iného právneho dôvodu, je to ich výlučná kompetencia pri vedení

sporu. Preto nie je správny ani záver žalovaných 1/ a 2/, že voči nim by mala byť žaloba zamietnutá.

48.Pokiaľideonámietkužalovaného3/onedostatkujehopasívnejvecnejlegitimácie,spornoujeotázka
interpretácie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. obsahujúceho pojem „škoda na zdraví“, v
tom zmysle či je možné pod ňu subsumovať aj nemajetkovú ujmu v zmysle § 11 až 13 Občianskeho

zákonníka, pretože škodu na zdraví na účely povinného zmluvného poistenia zákonodarca subsumuje
pod poistné krytie.

49. Podľa názoru súdu je pojem škoda v zákone č. 381/2001 Z.z. potrebné vykladať extenzívne a to
tak, že zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do

osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený
usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov.

50. Nemajetková ujma je škodou ale v citovej oblasti. Škoda zahŕňa nielen zníženie majetku a ušlý
zisk, ale aj nemajetkovú škodu (nemajetkovú ujmu). Povinné zmluvné poistenie kryje náhradu škody na

zdraví, ktorou je extenzívnym výkladom aj nemajetková ujma.

51. Podľa rozsudku Súdneho dvora EU vo veci C 22/12 z 24.10.2013, v zmysle tohto rozhodnutia
sa právne predpisy členských štátov, ktoré sa týkajú poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej blízkym osobám, obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe
zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

52. Pre posúdenie, či povinné zmluvné poistenie sa vzťahuje aj na náhradu nemajetkovej ujmy je

podstatné, či vnútroštátne právo umožňuje priznať náhradu nemajetkovej ujmy pre pozostalé osoby bez
ohľadu na to, či toto právo je upravené v ustanoveniach týkajúcich sa náhrady škody alebo v inej časti
Občianskeho zákonníka. Vnútroštátne právo Slovenskej republiky umožňuje s poukazom na § 11 a 13
Občianskeho zákonníka priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým osobám a za eurokonformnývýklad, možno považovať taký výklad pojmov náhrady škody, resp. škoda na zdraví, ktorá v sebe zahŕňa
aj náhradu nemajetkovej ujmy.

53. Ak teda vnútroštátne právo umožňuje pozostalým po obeti dopravnej nehody požadovať náhradu
utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným zmluvným poistením
motorového vozidla. Poistenie zodpovednosti teda kryje aj nároky pozostalých na náhradu nemajetkovej
ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a pozostalí (ako poškodení) môžu tieto nároky v zmysle
§ 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. uplatniť priamo proti poisťovateľovi, a to rovnako ako všetky ostatné

nároky s tým súvisiace.

54. Súd tak dospel k záveru, že povinné zmluvné poistenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel sa vzťahuje aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je upravená vo vnútroštátnom práve.

55. Výklad žalovaného 3/ je formalistický. K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno

pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a
určitý,alepredovšetkýmpodľazmysluaúčeluzákona.Zmyslomaúčelompoisteniazaškodyspôsobené
prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto
prevádzkou. Niet logického argumentu, prečo by nemalo ísť aj o následky a ujmu v citovej oblasti, a teda
aj nemajetkovú ujmu a poškodeným zabezpečiť takéto odškodnenie.

56. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove z 26. mája 2015, sp. zn.
20Co/183/2014, v ktorom uviedol:
,,Škoda zahŕňa nielen zníženie majetku a ušlý zisk, ale aj nemajetkovú škodu (nemajetkovú ujmu).
Je preto potrebné vykladať termín škoda v § 4 ods. 2 písm. a) aj ako nemateriálnu škodu na zdraví.

Nemali by byť pochybnosti, že strata života najbližšieho príbuzného je spojená s negatívnym dopadom v
emočnej, citovej, teda nemajetkovej sfére príbuzných a na ich psychické zdravie. Je plne opodstatnený
záver, že v takýchto situáciách vzniká ujma (škoda) aj v psychickej rovine dotknutých osôb.
Z hľadiska systematiky Občianskeho zákonníka nie je až tak významné, že náhrada nemajetkovej ujmy
za stratu života je upravená v inej časti kódexu (prvá časť druhá hlava ) ako náhrada škody (šiesta časť

druhá hlava). Povinné poistenie musí kryť akúkoľvek škodu (ujmu) tak materiálnu, ako nemateriálnu.
Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom v názore, že platná právna úprava obsahuje takúto
náhradu vychádzajúc z extenzívneho výkladu pojmu škody, ktorý v sebe nepochybne zahŕňa aj ujmu
na zdraví (§ 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Zb. v znení neskorších predpisov) s tým, že náhrada
nemajetkovej ujmy sa priznáva aj podľa ustanovení o ochrane osobnosti upravených v § 11 a nasl.

Občianskeho zákonníka.
Škodou (ujmou) sa podľa európskeho práva rozumie aj nemateriálna škoda. Dôležitý je eurokonformný
výklad zákona, aby nebol popretý zmysel a účinok smernice o poistení. Cieľom Smernice Rady 90/232/
EHS zo dňa 14. 5. 1990 je zabezpečiť, aby povinné poistenie vozidiel umožňovalo všetkým obetiam
nehody spôsobenej vozidlom dosiahnuť odškodnenie za ujmu, ktorú utrpeli. Vnútroštátne ustanovenia,

ktoré upravujú odškodnenie nehôd vyplývajúcich z prevádzky motorových vozidiel nemôžu obrať
uvedené ustanovenia o ich potrebný účinok (rozsudok Súdneho dvora C-537/03, body 27 a 28).
Vychádzajúc zo znenia § 4 ods. 1, 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Zb. v znení neskorších predpisov
je zrejmé, že poistné krytie zahŕňa škodu na zdraví a náklady pri usmrtení. Je potrebné vychádzať z
extenzívneho výkladu pojmu škoda, ktorý v sebe nepochybne zahŕňa aj ujmu, keď pod pojem ujma na

zdraví patrí akákoľvek ujma aj nemajetková, spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode. Keďže pojem škoda uvedený v čl. 1 bod 2 prvej smernice nie je presnejšie vymedzený, nič
nenaznačuje, že by sa niektoré druhy škody, akou je nemajetková ujma mali vylúčiť z tohto pojmu (bod
58 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-22/12).“

57. Súd zároveň poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 11.10.2016, sp. zn. III. ÚS
666/2016, ktorým odmietol sťažnosť žalovaného 3/. V uvedenom uznesení ústavný súd vyjadril právny
názor v prospech subsumovania nemajetkovej ujmy pod poistné krytie povinného zmluvného poistenia.

58. Vzhľadom k tomu, že súd je toho právneho názoru, že v rámci náhrady škody sa odškodňuje

aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody (ako poškodeným), za ktorú
možno priznať náhradu (zadosťučinenie) peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho
zákonníka-ktorúvširšomponímanítrebapovažovaťzaškodunazdravípodľa§4ods.2písm.a/zákonač. 381/2001 Z.z., zaviazal na zaplatenie priznanej sumy ako náhrady nemajetkovej ujmy aj žalovaného
3/.

59. Ani námietku premlčania žalovaného 3/ nepovažoval súd za dôvodnú, pretože podľa § 15 ods.
2 zákona č. 381/2001 Z.z. na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká
úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila. Nároky na náhradu nemajetkovej
ujmy, ktoré sú uplatnené na základe § 11 a nasl. OZ sa v zmysle ustálenej judikatúry (napr. rozh. NS
SR sp. zn. 5 Cdo 265/2009) premlčujú vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Takáto trojročná

doba sa uplatní voči škodcovi, a preto v zmysle ust. § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. aj voči
poisťovateľovi. Poznámky pod čiarou, na ktorú poukazoval žalovaný 3/ nemajú záväzný charakter.
Obsahomprávnehopredpisusúprávnenormy.Okremprávnychnoriemmôžeprávnypredpisobsahovať
i nenormatívnu časť, ktorú možno označiť ako proklamatívnu. Normatívna časť oproti právnej norme
iba niečo deklaruje, vysvetľuje. Poznámka pod čiarou nemá normatívnu povahu, ale proklamatívnu. V
danom prípade je rozhodujúce to, v akej lehote sa premlčuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,

pretože ten je predmetom konania.

60. O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak mala strana vo veci
úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán
nemá na náhradu trov konania právo.

61. Žalobcovia boli úspešní iba v časti, úspešnejší boli žalovaní, avšak súd prihliadol na to, že neexistuje
právny predpis, ktorý by upravoval výšku finančného zadosťučinenia pri náhrade nemajetkovej ujmy,
pričom nárok žalobcov čo do základu je daný, preto rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu
trov konania právo.

62. Žalovaní v 1. a 2. rade v podanom odvolaní navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil
tak, že žalobu voči žalovaným v 1. a 2. rade v celom rozsahu zamietne a zaviaže k povinnosti zaplatiť
žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy len žalovaného v 3. rade, alternatívne, aby rozsudok zmenil tak,
žezaviaževšetkýchžalovanýchspoločneanerozdielnekpovinnostizaplatiťnáhradunemajetkovejujmy

s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných voči
žalobcom, prípadne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

63. Poukázali ďalej na to, že v začiatku konania uznávali právny základ žaloby, uznávali svoju

zodpovednosť za nemajetkovú ujmu, avšak ich presvedčenie o zodpovednosti za nemajetkovú ujmu
vychádzalo zo zákonného práva poisteného, že v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. poistený má právo,
aby z poistenia zodpovednosti poisťovateľ, teda žalovaný v 3. rade za neho nahradil poškodenému
uplatnené preukázané nároky na škody na zdraví a nákladov pri usmrtení.

64. Podľa názoru odvolateľov, rozsudkom je potrebné priamo k náhrade škody zaviazať žalovanú v
3. rade, keďže je v zmluvnom poistnom vzťahu tým subjektom, ktorý v konečnom dôsledku musí
poškodenému nemajetkovú ujmu nahradiť. Z toho dôvodu, aj keď žalovaní v 1. a 2. rade za škodu
zodpovedajú ako poistené osoby, podľa ich názoru je poisťovateľ, teda žalovaný v 3. rade povinný túto
nemajetkovú ujmu nahradiť a to na základe rozhodnutia súdu, jeho výroku, ktorý bude právoplatným a

predovšetkým vykonateľným rozhodnutím súdu.

65. Odvolatelia sa domnievajú, že výrok rozsudku nezodpovedá základným princípom zodpovednosti
za škodu pri existencii poistného záväzku. Pri zodpovednosti viacerých subjektov prichádza do úvahy
výlučne solidárna zodpovednosť týchto subjektov, nie spoločná delená zodpovednosť týchto subjektov

podľa výšky podielov, resp. ak nie je určené inak, sú podiely na dlhu rovnaké, teda tak, ako to rozhodol
súd prvej inštancie.

66. Napokon, pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, je otázne, či priznaná výška nemajetkovej ujmy je
primeraná a či má byť rozdielna, resp. rovnaká pre každého zo žalobcov.

67. Žalovaný v 3. rade v podanom odvolaní uviedol, že má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádzaznesprávnehoprávnehoposúdenia.Najednejstranesúdprvejinštancievykladápojemškoda
tak, že pod tento pojem zaraďuje aj nemajetkovú ujmu, a z tohto dôvodu zakladá aj pasívnu vecnúlegitimáciu žalovaného v 3. rade, avšak v prípade premlčania uplatňuje všeobecnú premlčaciu dobu
v zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka a nie premlčaciu dobu podľa ustanovenia § 106
Občianskeho zákonníka, v ktorom je upravená premlčacia doba v prípade nárokov na náhradu škody.

Pokiaľ súd prvej inštancie vyvodil pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v 3. rade, z ustanovenia § 4 ods.
1 Zákona o PZP, má žalovaný v 3. rade za to, že súd mal posúdiť otázku premlčania nároku žalobcov
voči žalovanému v 3. rade podľa § 15 ods. 2 Zákona o PZP, nakoľko toto obsahuje špeciálnu úpravu,
ktorá má prednosť pred všeobecnou úpravou premlčania v zmysle ustanovenia § 106 Občianskeho
zákonníka. Vzhľadom na uvedené sa taktiež javí rozhodnutie súdu prvej inštancie za arbitrárne.

68. Odvolateľ odmieta právny názor súdu prvej inštancie o jeho pasívnej vecnej legitimácii v konaní.
Poukazuje ďalej na nesprávny výklad záverov vyplývajúcich z rozhodnutia rozsudku Súdneho dvora EÚ
(ďalej len „ESD“) zo dňa 24.10.2013 vo veci C-22/12 Katarína Haasová, proti Rastislavovi Petríkovi,
Blanke Holingovej a uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 11.10.2016, sp. zn. III. ÚS 666/2016, ako
aj na doterajšiu ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (4Cdo 168/2009,

3Cdo 301/2012, 8Cdo 219/2016).

69. Eurokonformný výklad, ktorý by zahrňoval v rámci krytia PZP aj náhradu nemajetkovej ujmy, by
odporoval princípom právnej istoty, pričom by zároveň aj retroaktívne zasahoval do existujúcich vzťahov
povinného zmluvného poistenia, čo by odporovalo princípom právneho štátu garantovaným v článku 1

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

70. Čo sa týka výšky priznania nemajetkovej ujmy, odvolateľ uviedol, že napriek skutočnosti, že úmrtím
osoby došlo k citovanej ujme u žalobcov, súd musí pri rozhodovaní vždy skúmať intenzitu takéhoto
zásahu. Žalobcovia v konaní tak vysokú intenzitu zásahu do osobnostných práv, ktorá by si vyžadovala

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nepreukázali a už vôbec nepreukázali takú intenzitu
zásahu,ktorejbyodpovedalofinančnézadosťučinenievovýške20.000eurprežalobcuv1.rade,30.000
eur pre žalobkyňu v 2. rade, 30.000 eur pre žalobkyňu v 3. rade a 30.000 eur pre žalobcu v 4. rade.

71. Žalovaný v 3. rade má za to, že je potrebné prihliadnuť na vysoký satisfakčný charakter trestného

konania, ako aj postoj žalovaného v 1. rade k ním spôsobenému zásahu do práva na ochranu osobnosti,
ktorý bol v trestnom konaní uznaný za vinného, svoje konanie úprimne oľutoval a poškodeným sa
ospravedlnil.

72. Napokon žalovaný v 3. rade má za to, že výrok o nepriznaní trov konania nie je dostatočne

odôvodnený a písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných
pre rozhodnutie súdu.

73. Žalobcovia v podanom odvolaní navrhli, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v
časti napádanej žalobcami v 1. až 4. rade a zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne a

žalovaného v 3. rade zaplatiť žalobcovi v 1. rade 80.000 eur, žalobkyni v 2. rade 80.000 eur, žalobkyni
v 3. rade 80.000 eur a žalobcovi v 4. rade 80.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že
plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných a žalobcom
v 1. až 4. rade priznal právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania voči žalovaným v
1. až 3. rade v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením.

74. Namietali nesprávne právne posúdenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj
nesprávne právne posúdenie veci ohľadom trov konania.

75. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých príbuzných je v zmysle ustanovenia § 13 ods.

3 Občianskeho zákonníka závislé od závažnosti vzniknutej ujmy a od okolností, za ktorých k porušeniu
práva došlo.

76. Podľa názoru žalobcov sa súd prvej inštancie dôsledne neriadil zákonom stanovenými kritériami,
a preto nedostatočne určil výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. V prvom rade je potrebné

podotknúť, že žalobca v 1. rade ako manžel nebohej bol po dopravnej nehode v dôsledku smrti manželky
dlhodobo práceneschopný a bol dlhodobo liečený pre depresívny stav reaktívny, prolongovaný po smrti
manželky. Dlhodobo užíva psychofarmaká s neuspokojivým efektom a vyžaduje si dlhodobé vedenie u
psychiatra. Po smrti manželky sa mu celý život obrátil, začal piť a istý čas sa vôbec nestaral o rodinu.Uvedené potvrdila aj žalobkyňa v 3. rade keď uviedla, že otec bol na tom veľmi zle a bolo hrozné vidieť
ako sa zmenil k horšiemu, ako vyzeral predtým a ako po dopravnej nehode. Obdobne žalobcovia v
2. až 4. rade (deti nebohej) boli drastickým spôsobom zasiahnutí vzniknutou situáciou. Je potrebné si

uvedomiť, že v čase dopravnej nehody mali X, XX a XX rokov - teda boli vo veku, kedy je prítomnosť,
vzor a láska matky jednou z najdôležitejších vecí v ich živote. Q. všetko zrazu zmizlo a nastúpila krutá
- objektívna realita, kedy ešte museli sledovať degradáciu otca, ktorý sa dlho nevedel so vzniknutou
situáciouvyrovnať.Deťomsavýraznezhoršilprospechvškole-žalobcav4.rademuselopakovaťročník
v škole. Celý rodinný život sa od základov zmenil, dlhodobo navštevovali psychologickú poradňu a so

situáciou sa dodnes nevedia zmieriť. Za všetkých žalobcov to objektívne, úprimne a pravdivo opísala
žalobkyňa v 3. rade, na ktorej výpoveď v celom rozsahu odkazujú. To, že žalobcom v 2. až 4. rade
ostal otec, ktorý je pre nich oporou a zabezpečuje aj hmotné zabezpečenie, je síce pravdou, ale otca
mali žalobcovia aj pred dopravnou nehodou a v prejednávanom prípade ide o posúdenie zásahu do
práva na súkromie žalobcov v dôsledku smrti matky, preto je odkaz súdu na uvedené okolnosti (ods. 49
odôvodnenia rozsudku) plne neadekvátny.

77. Nespochybniteľne nesprávne právne vec posúdil súd prvej inštancie aj ohľadom trov konania ak
rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. V konaniach o ochranu osobnosti,
kde sa požaduje náhrada nemajetkovej ujmy, je z hľadiska procesného úspechu potrebné rozlišovať,
čo je základné a čo sprevádzajúce. V prejednávanom prípade boli žalobcovia nepochybne úspešní, čo

do základu. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisela od voľnej úvahy súdu a zamietnutie
žaloby nad rozsah priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, nie je procesným neúspechom žalobcov, ale
dôsledkom úvahy súdu prvej inštancie. Súd teda nesprávne právne vec posúdil, ak nepriznal žalobcom
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

78. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s výnimkou výroku o náhrade trov konania je vecne správny.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov
a nezrozumiteľnosť.

79. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne.

80. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

81. Podľa ustanovenia § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými

vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevyporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

82. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia s výnimkou

výroku o náhrade trov konania, konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.

83. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd poukazuje na nasledovné.

84.Snámietkamižalovanýchv1.a2.radesaužskôrvyporiadalaustálenározhodovaciapraxnajvyšších

súdnych autorít. „Zodpovednosť prevádzateľa dopravného prostriedku za škodu spôsobenú jeho
prevádzkou podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, nevylučuje súbežnú (solidárnu) zodpovednosť
vodiča tohto dopravného prostriedku podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý
škodu spôsobil pri tej istej škodovej udalosti zavinením porušením právnej povinnosti, ak nejde o prípad
uvedený v ustanovení § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka.“ (R 3/1984, R 29/79).

85. Súd prvej inštancie preto správne rozhodol, ak žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal na solidárne
plnenie.86. Nebolo možné na solidárne plnenie zaviazať všetkých žalovaných z dôvodu, ktorý už skôr vo svojom
rozhodnutí uviedol Najvyšší súd ČR sp. zn. 25Cdo 895/2008 zo dňa 17.12.2009.

87. „Ustanovenie § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka stanovuje solidaritu ako zásadu iba pre nároky
na náhradu škody a nevzťahuje sa na nároky na poistné plnenie, pre ktoré nestanovuje solidaritu ani
iný právny predpis. Pasívna solidarita v danej veci tak nie je možná, lebo vo vzťahu žalobcu voči
škodcovi a žalovanej poisťovni ide o dva rozdielne nároky. Zatiaľ, čo je nárok žalobcu voči škodcovi
nárokom na náhradu škody, je nárok žalobcu na výplatu poistného plnenia uplatnený voči žalovanému

ako poisťovateľovi originálnym nárokom na plnenie založeným osobitným právnym predpisom.“

88. Nemožno sa stotožniť ani s názorom žalovaných v 1. a 2. rade, že by vydaný rozsudok, ktorým súd
zaviazal aj žalovaných v 1. a 2. rade nezodpovedal princípom zodpovednosti za škodu pri existencii
poistnéhozáväzku.Snázoromodvolateľov,žesúdnapadnutýmrozsudkomrozhodolospoločnejdelenej
zodpovednosti žalovaných podľa výšky podielov, sa odvolací súd nestotožňuje.

89. Čo sa týka odvolacej námietky žalobcov, podľa ktorej súd nedostatočne posúdil závažnosť vzniknutej
ujmy, a preto aj nesprávne určil výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ani s touto sa odvolací súd
nestotožňuje.

90. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v tomto smere náležitým spôsobom odôvodnil (bod 39. až 49.)
a odvolací súd sa s uvedeným odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje. Tvrdenia žalobcov v podanom
odvolaní poukazujúce na závažnosť zásahu do práva na súkromie žalobcov len potvrdzujú správnosť
úvahy súdu prvej inštancie týkajúcej sa priznania nie nemalej sumy každému zo žalobcov.

91. Súd prvej inštancie sa náležitým spôsobom vyporiadal aj s námietkami žalovaného v 3. rade
vo vzťahu k premlčaniu nárokov žalobcov proti poisťovateľovi. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia
§ 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., podľa ktorého na premlčanie nároku na náhradu škody proti
poisťovateľovi platí rovnaká úprava, ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila,
prijal správny záver, že ak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnený na základe § 11 a nasl.

Občianskeho zákonníka, sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote, takáto trojročná doba
sa uplatní v zmysle ustanovenia § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 aj voči poisťovateľovi.

92. Z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby, vyvolaný prevádzkou
motorových vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým

po obetiach dopravnej nehody, za ktorú možno podľa § 13 Občianskeho zákonníka priznať peňažnú
náhradu za nemajetkovú ujmu, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví. V
danom prípade zásah do osobnostných práv žalobcov, v dôsledku ktorého utrpeli majetkovú ujmu,
bol spôsobený prevádzkou motorového vozidla, na ktoré sa vzťahovalo povinné zmluvné poistenie
zodpovednosti za škodu u žalovanej 3/ ako poisťovateľky zodpovednosti žalovanej 2/.

93. Preto žalobcom prislúcha právo, aby im nielen žalovaní 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne, ale tiež
žalovaná 3/ poskytla náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, (rovnako rozsudok Krajského súdu v
Trnave zo dňa 20.03.2017 sp. zn. 23Co 112/2016) pričom na premlčanie tohto nároku platí rovnaká
právna úprava (§ 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z.).

94. K námietkam žalovaného odôvodňujúcim nedostatok pasívnej vecnej legitimácie je treba uviesť
nasledovné:

95. Ústavný súd v rozhodnutí z 11. októbra 2016 sp. zn. III. ÚS 666/2016 uviedol, že pri interpretácii

ustanovenízákonač.381/2001Z.z.nemožnoopomenúťústavno-právnesúvislostiintegrácieSlovenskej
republiky do Európskej únie. Po vzniku členstva Slovenskej republiky v Európskej únii zostáva Národná
rada Slovenskej republiky síce stále jediným vnútroštátnym zákonodárnym orgánom, nie však jediným
orgánom oprávneným normovať obsah spoločenských vzťahov na úrovni zákonnej sily. Za určitých
okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu,

ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie
úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, ba niekedy aj nad
vôľu zákonodarcu. Povinnosťou Slovenského vnútroštátneho súdu nie je len ústavne konformná, ale
aj eurokonformná interpretácia zákonov. Vstup Slovenskej republiky do Európskej únie predstavujezásadný prelom v procese kontinuálneho vývoja právneho poriadku, i jeho interpretácie, pretože okrem
vnútroštátneho zákonodarcu (ktorý vytvoril koncept materiálneho poňatia škody v čase, keď integráciu
do Európskej únie nebolo možné ani len predpokladať), je doň oprávnený svoju vôľu presadzovať aj

únijný normotvorca. Pre aplikačnú prax vnútroštátnych orgánov verejnej moci nadaných právomocou
rozhodovať v individuálnych prípadoch, to znamená, že stabilita právnych vzťahov a právna istota
dôvodne vyžadujú hoci aj zotrvať na právnych konceptoch vyvinutých pred vstupom do Európskej
únie, ale ak ide o sféru regulácie únijným normotvorcom, je potrebné túto konfrontovať s regulačnými
predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia odchýlky vyvinúť maximálnu snahu o

uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej únie.
16.1. Smernice ako typová kategória predpisov sekundárneho práva sú (na rozdiel od nariadení)
typické absenciou priamej uplatniteľnosti voči fyzickým osobám a právnickým osobám v jednotlivých
členských štátoch. Podľa článku 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, je Smernica záväzná
pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom
sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Vnútroštátne orgány členských štátov sú

povinné svoje vrchnostenské kompetencie vykonávať tak, aby bolo zabezpečené dosiahnutie výsledku
očakávaného Smernicou. Inými slovami, ide tu o povinnosť naplniť vôľu únijného tvorcu Smernice
vnútroštátnymi právnymi prostriedkami. Štandardným prostriedkom dosahovania cieľa stanoveného
Smernicou je zmena právnej úpravy, ku ktorej pristúpi vnútroštátny zákonodarca. Avšak pre prípad, že
zákonodarca túto svoju povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora teóriu priameho

a nepriameho účinku smerníc. Záväzná podstata Smernice, ktorá konštituuje základňu pre možnosť
odvolať sa na Smernice pred vnútroštátnym súdom, existuje len vo vzťahu ku „každému členskému
štátu, ktorému je určená“. Smernica nemôže sama o sebe ukladať povinnosti jednotlivcom a jej
ustanovenia nemožno uplatňovať voči jednotlivcom. Možno tak uvažovať len o nepriamom účinku
smerníc. Požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie sa síce v prvom rade

týka vnútroštátnych ustanovení prijatých na prebratie Smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad
týchto ustanovení, ale vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a
posúdil, do akej miery ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje Smernici.
Ak vnútroštátne právo umožňuje za určitých okolností s použitím vlastných výkladových metód vyložiť
ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť sa v rozpore s inou normou

vnútroštátneho práva, alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu
a použiť ho len do tej miery, aby bolo súladné s danou normou, ak je vnútroštátny súd povinný použiť
rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ stanovený Smernicou.
16.2. Súdny dvor v Rozsudku zaujal názor, podľa ktorého „článok 3 ods. 1 Smernice Rady 72/1966/
EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia

zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinností poistenia
tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o
aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu,
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej Smernicou Európskeho parlamentu
a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej Smernice Rady 90/232/EHS zo 14.

mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla ma pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci

samej“. Ak teda Slovenský zákonodarca do zákonného pojmu „škoda“ použitého v zákone č. 381/2001
Z.z., a teda do rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu v zmysle uvedeného zákona, nezahrnul aj
nemajetkovúujmuajejpoistnékrytie,dostávasavzhľadomnazáväznývýkladzodpovedajúcichsmerníc
(v súčasnosti už len konsolidovaná Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES o poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti

poistenia tejto zodpovednosti) do rozporu so zámerom tvorcu únijnej právnej regulácie identifikovaným
Súdnym dvorom.
16.3. Všeobecné súdy sú povinné skúmať možnosť implementácie eurokonformného výkladu
prostredníctvom tzv. nepriameho účinku relevantnej únijnej regulácie. Súdny dvor požaduje od
vnútroštátnych súdov, aby práve v prípade nesplnenia povinnosti riadnej transpozície Smernice

členským štátom vykladali ustanovenia vnútroštátneho práva „v čo najvyššej možnej miere tak, aby
mohli byť použité v súlade s cieľmi tejto Smernice“ (napr. rozsudok z 13.07.2000 vo veci Centrosteel,
C-459/98).96. Vychádzajúc z vyššie uvedeného zastáva vec prejednávajúci súd názor, v zmysle ktorého pokiaľ
Súdny dvor v Rozsudku konštatoval, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym

osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej, treba vychádzať z toho,
že ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených
prevádzkou motorových vozidiel, nemožno odňať smerniciam potrebný účinok. Medzi škodami, ktoré
musia byť kryté, sa v súlade s článkom 1 ods. 1 druhej Smernice nachádza najmä ujma na zdraví. Pod

pojem ujma na zdraví pritom patrí akákoľvek ujma spôsobená zásahom do osobnej integrity (čo zahŕňa
tak fyzickú, ako aj psychickú traumu), ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore.

97. Vyššie uvedenému chápaniu pojmu škoda európskym normotvorcom treba podľa vec
prejednávajúceho senátu prispôsobiť aj doterajšie vnútroštátne (čisto materiálne) chápanie škody.

Pojem „zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel“ používaný v Smerniciach
treba podľa vec prejednávajúceho senátu vykladať čiastočne autonómne a zahrnúť do neho aj také
nároky, ktoré národné právo výslovne nezaraďuje medzi nároky „na náhradu škody“ v prísnom slova
zmysle, ak ich podstata je podobná, teda majú občianskoprávny charakter a vznikajú v dôsledku
protiprávnej udalosti - dopravnej nehody. Túto požiadavku eurokonfortného výkladu pojmu škoda nie

je možné spochybňovať ani tým, že ustanovenia zakladajúce právo pozostalých po obetiach dopravnej
nehody na náhrady nemajetkovej ujmy patria systematicky do tej časti Občianskeho zákonníka, ktoré
sa týka zásahov do práv na ochranu osobnosti, zatiaľ čo právo na náhradu škody je v Občianskom
zákonníku upravené v inej časti.

98. Vec prejednávajúci trojčlenný senát, zohľadniac právne závery Súdneho dvora a Ústavného
súdu, ako aj potrebu eurokonformného výkladu vnútroštátnej úpravy, sa týmto odkláňa od názoru
prezentovaného v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR uvedených v bodoch 11. až 13. tohto uznesenia
dovolacieho súdu, ktoré zdôrazňujú zásadnú pojmovú a obsahovú odlišnosť inštitútu škody a inštitútu
nemajetkovej ujmy. V súvislosti s tým treba pripomenúť, že samotný Občiansky zákonník kladie škodu

aj do polohy nemateriálnej. Dokazuje to medzi iným ustanovenie § 444 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho
spoločenského uplatnenia. V tomto zmysle pojem „škoda“ teda vykazuje aj nemateriálne znaky.

99. Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu treba eurokonformným výkladom pojmu škoda na zdraví

- pri súčasnom rešpektovaní súvislostí právnych inštitútov - dospieť k záveru, v zmysle ktorého škodou
na zdraví (§ 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z.) je aj citová, osobnostná, psychická (teda nemajetková)
ujma spôsobená pozostalým po obetiach dopravnej nehody (§ 13 Občianskeho zákonníka).

100. Uvedený výklad pojmu „škoda“ nepovažuje vec prejednávajúci senát za výklad contra legem

(výklad proti doslovnému jazykovému zneniu zákona). Zákaz výkladu contra legem vyjadruje (výlučne)
zákaz výkladu Smernice v zrejmom rozpore so znením príslušného vnútroštátneho ustanovenia. Pojem
„škoda na zdraví“, ale ako to bolo vyššie uvedené, možno vyložiť extenzívne bez toho, aby pri
súčasnom zachovaní cieľov a výsledku sledovaných Smernicou došlo k popretiu jeho jazykového
vyjadrenia. Taký výklad nesiaha za hranice najširšie možného jazykového významu pojmu. Ak existuje

potreba zabezpečiť konformitu konkrétnej vnútroštátnej normy s úniovým právom, je plne legitímne
a súčasne nevyhnutné sudcovské vyplnenie „medzier“ (prostredníctvom extenzívneho výkladu), ktoré
ostali po nesprávne (neúplne) trensponovaných Smerniciach. Dovolací súd pripomína, že Súdny dvor
v spojených veciach C- 397/01 až C- 403/01 vyslovil, že ak umožňuje vnútroštátne právo použitím
vlastných metód výkladu, vnútroštátne ustanovenie vykladať za určitých okolností tak, že bude možné

vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto
ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo v súlade s danou normou,
tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ sledovaný Smernicou.

101. Na základe vyššie uvedeného je potrebné uzavrieť, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č.

381/2001 Z.z. treba vykladať tak, že poistenie zodpovednosti v zmysle tohto zákona kryje (za splnenia
ostatných podmienok) aj nároky pozostalých po obetiach dopravných nehôd na náhradu im spôsobenej
nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a títo pozostalí (poškodení) môžu svoje
nároky v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. uplatniť priamo proti poisťovateľovi, a to rovnakoako všetky ostatné nároky na náhradu škody. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.
3Cdo/234/2017 zo dňa 17.04.2018).

102. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 CSP
napadnutý rozsudok s výnimkou výroku o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil.

103. Čo sa týka napadnutého výroku o náhrade trov konania, tento bolo potrebné zrušiť a v rozsahu
zrušenia vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

104. Treba prisvedčiť žalobcom a žalovanému v 3. rade, že výrok o trovách konania je nedostatočne
odôvodnený a zároveň písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu.

105. Samotný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje, že nárok žalobcov je čo do základu

daný. Ak výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu, nie je zrejmé, z akých
dôvodov na danú vec aplikoval ustanovenie § 255 ods. 2 CSP. V tomto smere je preto rozhodnutie
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

106. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa účastníkovi odníma možnosť v odvolacom konaní

riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k
nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.

107. Keďže vydanie nezrozumiteľného alebo nedostatočne zdôvodneného rozhodnutia je potrebné
hodnotiť ako nesprávny procesný postup súdu, ktorým bolo znemožnené žalobcom ako aj žalovanému

v 3. rade, aby uskutočnili im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP
napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

108.Vňombudeúlohousúduprvejinštancierozhodnutieotrováchodôvodniťtak,abyspĺňalonáležitosti
vyplývajúce z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP.

109. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) v
novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

110. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).