Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 10, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/18/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213202763
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8213202763.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: Komerční banka, a.s., Na
Příkope 969/33, Praha 1, IČ: 45317054, proti žalovanému: P. D., nar. XX.XX.XXXX, U. P. XXXX/XX,
W., o zaplatenie 114.742,89 Kč s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bardejov č.k. 5C/90/2013-110 zo dňa 02.10.2017 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštanciežalobuvcelomrozsahuzamietol.Vyslovil,žežalovanému

priznáva voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením článku 5 ods.1 Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.), § 262 ods.4, §387
ods.1,2, § 388 ods.1, § 497 Obchodného zákonníka platného na území Českej republiky v znení platnom
ku dňu uzavretia zmluvy, teda dňa 10.04.2008, § 52 ods.1, § 55 ods.1,3, § 100 ods.1, § 101 Občianskeho
zákonníka platného na území Českej republiky v čase uzavretia zmluvy, teda dňa 10.04.2008, článkom

2, bod 1, článkom 16 bod 2, článkom 24 Nariadenia Rady ES č. 44/2001.

3. Zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovanými súd prvej inštancie posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú
a preto na jej právne posúdenie v zmysle § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka platného v Českej
republike dopadajú nielen ustanovenia Obchodného zákonníka platného ku dňu uzavretia zmluvy ale
aj všeobecné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa upravené v § 52 až 57 Občianskeho zákonníka
platného v tom čase na území Českej republiky a z nich odvodeného použitia § 100 a 101 Občianskeho

zákonníka,ktoréobsahujepriaznivejšiuprávnuúpravupremlčacejdobyoproti§387anasl.Obchodného
zákonníka. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca konal pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti ako dodávateľ a žalovaný pri uzatváraní a plnení tejto
zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto je dôvodný
záver, že v právnom vzťahu medzi stranami sporu má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Taktiež je
zrejmé, že žalobca ako banka etablovaná na bankovom trhu v Českej republike zmluvu uzatvárala
vo viacerých prípadoch a klient - spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť.

Samotná zmluva pritom odkazuje na všeobecné obchodné podmienky ako aj úverové podmienky pre
fyzické osoby nepodnikateľov, ktorých obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, keďže ide o dokumenty
formulárovéhotypu.Jetedajednoznačné,ževdanomprípadeideospotrebiteľskývzťahanapredmetnú
zmluvu je potrebné aplikovať nielen ustanovenia Obchodného zákonníka ale aj ustanovenia právnychpredpisov, ktorých cieľom je vyváženie nerovnomerného postavenia účastníkov zmluvného vzťahu a
jehopodstatouochranaspotrebiteľa.Všetkyrežimyaopatreniaurčenénaochranuspotrebiteľatakplatia
bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy a teda aj vo vzťahu k zmluvám o úvere ako tzv.

absolútnemu obchodu.

4. Zároveň súd prvej inštancie prezentoval názor, že v prípade duplicity právnej úpravy rovnakých
inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie právo
podnikateľské (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 5MCdo 20/09). Základ

vnútroštátnej úpravy ochrany spotrebiteľa v ČR predstavujú ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,
pričom použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva na spotrebiteľský právny vzťah, a to aj pokiaľ
ide o otázku premlčania predstavuje zhoršenie právneho postavenia spotrebiteľa. Obdobný záver
zaujalaajnatonadväzujúcasúdnaprax(pozrirozsudokKrajskéhosúduvPrešovesp.zn.21Co/79/2013
z 05.11.2013, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co 24/2015 z 26.01.2016).

5. Žalovaný na nariadenom pojednávaní nenamietal tvrdenie žalobcu o poskytnutí spotrebiteľského
úveru v sume 120.000,- Kč, ktorú sa tento zaviazal zaplatiť v mesačných splátkach vo výške 2.607,- Kč
do 25.03.2014 ako aj to, že uvedený úver nebol plne splatený. Rovnako nebolo zo strany žalovaného
spochybnené ani tvrdenie žalobcu vyplývajúce z podanej žaloby o zosplatnení celého poskytnutého
úveru následkom omeškania žalovaného výzvou k okamžitému splateniu celej úverovej pohľadávky z

02.04.2009, pričom do omeškania so zaplatením celej nezaplatenej časti úveru sa v zmysle obsahu
uvedenej výzvy žalovaný dostal 17.04.2009. V danom prípade je tiež zrejmé, že k uplatneniu práva
žalobou došlo zo strany žalobcu až 15.04.2013. Aplikujúc na prípad výhodnejšie ustanovenie o plynutí
premlčacej doby vyplývajúce z § 101 Občianskeho zákonníka platného v období vzniku právneho vzťahu
medzi stranami sporu súd dospel k záveru, že v danom prípade uplynutím 3 rokov od 17.04.2009, t.j.

dňom 17.04.2012 došlo v dôsledku premlčania k oslabeniu práva žalobcu na zaplatenie ním žalovaného
dlhu.

6. S ohľadom na uvedené súd dospel k záveru, že žalovaný nárok bol žalobcom uplatnený po uplynutí
všeobecnej trojročnej premlčacej doby, na ktoré premlčanie súd vzhľadom na spotrebiteľský charakter

zmluvného vzťahu medzi stranami prihliada ex offo, čo našlo výraz v zamietajúcom výroku súdu ohľadne
uplatneného žalobného nároku v celom rozsahu.

7. Na vyhlásené rozhodnutie súdu o zamietnutí žaloby nemôže mať vplyv ani na pojednávaní žalobcom
predložený rozhodcovský nález z 24.11.2010 vydaný v sídle Společnosti pro rozhodčí řízení, a.s.,

Sokolská 60, Praha rozhodcom JUDr. Janom Mikšom pod sp. zn. K/2010/06780, keďže uvedený nález
bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky vyplývajúcej z čl. XIII k žalobe pripojených úverových
podmienok pre fyzickej osoby nepodnikateľa účinných od 29.05.2007. Súd v tejto súvislosti zastal názor,
že táto rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná a priznáva právomoc pre všetky spory
vyplývajúce zo zmluvy o úvere vopred žalobcom určenému súdu (rozhodcovi), a to v obvode, v ktorom

sa nachádza jeho sídlo a nie bydlisko spotrebiteľa. Podľa názoru súdu ide aj s ohľadom na obsah už
notoricky známej smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách o
neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v
neprospech spotrebiteľa. Možnosť iniciovania sporu spotrebiteľom možno považovať skôr za teoretickú,
ktorá nič nemení na tom, že pokiaľ dodávateľ si vyberie rozhodcovský súd, spotrebiteľ by sa mu

musel podrobiť. Súd teda dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky, čoho dôsledkom je
nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie žaloby podanej voči žalovanému, čo
spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku a jeho nezáväznosť. Právna teória
takéto rozhodnutia považuje za ničotné, tzv. paakty a preto v tomto smere nemôže byť v danom prípade
titulom predloženého rozhodcovského rozsudku daná ani prekážka konania veci už rozhodnutej (res

iudicata).

8. Výrok o trovách konania odôvodil súd prvej inštancie ust.§ 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej C.s.p.), podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Keďže žalovaný bol plne úspešný súd zaviazal žalobcu na zaplatenie náhrady jeho trov konania.

Zároveň súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že o výške náhrady trov konania žalovaného
bude rozhodnuté samostatným uznesením postupom podľa § 262 C.s.p.9. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Namietal nesprávne právne posúdenie veci a to
konkrétne aplikáciu Občianskeho zákonníka a § 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa
názoru žalobcu vo veci bola daná v súlade s Nariadením Rady (ES) č. 44/2001 právomoc slovenského

súdu vo veci rozhodnúť. V súlade so zmluvou a ust.článku XXXIII. Všeobecných obchodných podmienok
odvolateľa je pre riešenie sporov rozhodné české právo, t.j. Právni řád České republiky, konkrétne zákon
č. 513/1991 Sb. Obchodní zákoník v znení do 31.12.2013. Rozhodné právo si tak zvolili strany a v
súlade so zákonom a európskymi právnymi predpismi sa vzťah medzi stranami riadi českým právnym
poriadkom. Zmluva o úvere je ako absolútny obchod obchodnozáväzkový vzťah podriadená pod ust.§

261 ods.3 písm.d/ Obchodního zákoníku a to vrátane úpravy behu premlčacej doby bez ohľadu na
povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Premlčacia doba je tak v tomto prípade 4-ročná a s ohľadom
na skutočnosť, že splatnosť záväzku nastala ku dňu 16.04.2009, bola žaloba podaná v riadnej 4-
ročnej premlčacej dobe. Obchodní zákoník obsahuje ust.§ 387 a § 408 kogentnú a ucelenú úpravu
problematiky premlčania v obchodných záväzkových vzťahoch a je tak vylúčené použitie ustanovenia
Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčania. Úprava premlčania nie je úpravou, ktorá smeruje

k ochrane spotrebiteľa. Obdobný právny názor vyslovil Najvyšší súd Českej republiky vo svojom
rozhodnutí sp.zn. 32Cdo/3337/2010, keď judikoval, že ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní
nie je možné považovať za ustanovenia na ochranu spotrebiteľa v zmysle § 262 ods.4 časti prvej
vety za stredníkom Obchodného zákonníka. Ustanovenie o premlčaní je hmotnoprávneho charakteru,
keď v ust.§ 388 Obchodného zákonníka je výslovne uvedené, že námietku premlčania musí vzniesť

povinná osoba, t.j. žalovaný. Odvolateľ je tak toho názoru, že žalovaný bol jediným legitimovaným
účastníkom, ktorý mohol vzniesť námietku premlčania, keď súdu neprislúcha premlčanie nároku skúmať
zúradnejpovinnosti.Akvšakdospejeodvolacísúdknázoru,žejeprávomocsúduvSlovenskejrepublike
daná, odkazuje odvolateľ na skutočnosť, že na predmetný záväzkový vzťah sa vzťahuje 4-ročná
premlčacia doba podľa Obchodného zákonníka v znení do 31.12.2013. Čo sa týka rozhodcovského

a následne exekučného konania vo veci, bolo rozhodcovské konanie zahájené dňa 18.08.2010, kde
rozhodol 24.11.2010 JUDr. Ján Mikš rozhodcovským nálezom č.j. K/2010/06780. Na základe tohto
rozhodcovského nálezu, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť bolo dňa 17.06.2011 zahájené
exekučné konanie na Exekučnom úrade v Trenčíne. Žiadosť súdneho exekútora JUDr. Pavla Crkoňa
bola Okresným súdom Bardejov uznesením zo dňa 18.12.2012 č.k. 1Er/675/2011-15 zamietnutá z

dôvodu neplatne dojednanej rozhodcovskej doložky a z toho vyplývajúcej ničotnosti rozhodcovského
nálezu, ktorý bol predložený ako exekučný titul. Odvolateľ konštatuje, že pri vymáhaní pohľadávky
postupoval bez zbytočného odkladu, keď uplatnil svoju pohľadávku riadne a včas v rozhodcovskom
konaní a následne v exekučnom konaní. Odvolateľ má za to, že námietka premlčania je v rozpore
s dobrými mravmi, keď bola vznesená na úkor strany, ktorá prípadné márne uplynutie nezavinila a

voči ktorej by zánik nároku na plnenie v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým
postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatneného práva. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutie Krajského súdu v Hradci Králove, pobočka Pardubice sp.zn. 60ICm/113/2013. Zároveň
odkázal čo do plynutia premlčacej doby na rozsudok Vrchného súdu v Prahe č.j. 104 VSPH 50/2014-62
zo dňa 04.08.2014, podľa ktorého premlčacia doba prestala bežať podľa § 43 ods.1 Obchodního

zákoníku aj vtedy, ak veriteľ zahájil rozhodcovské konanie o splnenie svojho majetkového nároku na
základe neexistujúcej rozhodcovskej doložky. Iba ak by bol rozhodcovský nález zrušený súdom a
veriteľ by nepodal žalobu na súde v 30-dňovej lehote stanovenej podľa § 16 ods.2 rozhodcovského
konania v nadväznosti na § 34 ods.1 rozhodcovského konania, by neboli zachované účinky podaných
rozhodcovských žalôb a pohľadávky by boli premlčané. Podľa ďalšej judikatúry, napríklad rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 29Cdo/19/2015 zo dňa 01.06.2016 je pri výklade ust.§ 403
ods.1 Obchodního zákoníku nutné prihliadať k zmyslu a účelu daného ustanovenia s prihliadnutím k
zmyslu a účelu obdobného ustanovenia obsiahnutého v Občanskom zákoníku. Podľa § 112 Občanskeho
zákoníka premlčacia doba nebeží bez ohľadu na to, či bolo rozhodcovské konanie začaté na základe
platnej alebo neplatnej rozhodcovskej doložky. Kľúčovou otázkou je, či zákonodarca zamýšľal celkom

odlišné právne účinky rozhodcovského konania začatého na základe neplatnej rozhodcovskej doložky
podľa Občanskeho zákoníka, kedy by sa premlčacia doba zastavovala a podľa Obchodního zákoníka,
kde by premlčacia doba ďalej bežala. Pre odlišný beh premlčacej doby v rozhodcovských konaniach
v závislosti na tom, či sú v týchto konaniach uplatňované práva podľa Obchodního, či Občanského
zákoníka nie je žiadny dôvod. Pokiaľ by bol prijatý doslovný výklad ust. § 403 ods.1 Obchodního

zákoníka, teda že premlčacia doba nebeží iba vtedy, ak bolo rozhodcovské konanie zahájené na základe
platnej rozhodcovskej doložky, potom by sa účastníci nachádzali v právnej neistote. Odvolateľ má za
to, že premlčacia doba v čase rozhodcovského konania a exekučného konania nebežala, lebo bola
prerušená podaným návrhom na vydanie rozhodcovského nálezu dňa 18.08.2010 v súlade s § 403ods.1 Obchodního zákoníka. Preto navrhol žalobca, aby odvolací súd rozsudok zmenil, žalobe vyhovel
tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi čiastku vo výške 114.742,89 Kč s úrokom z úveru vo
výške 12.716,42 Kč a s úrokom z úveru vo výške 15,72 % ročne z čiastky 110.402,89 Kč od 17.07.2012

do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 30.884,59 Kč a s úrokom z omeškania z čiastky vo
výške 114.742,89 Kč od 17.07.2012 do zaplatenia vo výške repo sadzby stanovenej Českou národnou
bankou zvýšenej o 7 % bodov, pričom v každom kalendárnom polroku, keď trvá omeškania dlžníka je
výška úroku z omeškania závislá na výške repo sadzby stanovenej Českou národnou bankou a platnej
pre prvý deň príslušného kalendárneho polroku a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný je

povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v prvoinštančnom i odvolacom konaní a to do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

10.Odvolaniežalobcubolodoručenéžalovanému.Vyjadreniekodvolaniuodvolaciemusúdupredložené
nebolo.

11. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.§ 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia
pojednávania podľa ust.§ 385 C.s.p. a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil
na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 04.01.2019 a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

12. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci správne zistil skutkový stav v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania dospel
k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Odvolacie námietky
žalovaného sú iba zhrnutím jeho právnej argumentácie predostretej v priebehu konania na súde prvej

inštancie, pričom na tie súd prvej inštancie rozumným a primeraným spôsobom vo svojom rozhodnutí
reagoval. Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania žalovaný nepredostrel relevantný argument,
teda argument majúci súvis s prejednávanou vecou, a ktorý by bol súčasne takej povahy, že by mohol
priniesť pre odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie.

13. Iba také rozhodnutie je nepreskúmateľné, ktorého právne závery sú v extrémnom nesúlade
s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. tieto právne závery zo žiadnej možnej interpretácie
odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplývajú. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však
jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Za daného stavu potom odôvodnenie

napadnutého rozsudku jednoznačne rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a
konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, teda je preskúmateľné. Možno teda uzavrieť, že podľa
právneho názoru odvolacieho súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí odpoveď na podstatné
argumenty strán sporu, pričom tak urobil v snahe garantovať stranám ich právo na spravodlivé súdne
konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalovaného, teda súd prvej

inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho
základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu
postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo
strán na súdnu ochranu, túto stranám poskytol v požadovanej kvalite.

14. Podľa ust. § 52 ods. 1 až 3 Občanského zákoníka účinného v Českej republike v čase uzavretia
zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy kúpne, zmluvy o dielo, prípadne iné zmluvy, pokiaľ
zmluvnými stranami sú na jednej strane spotrebiteľ a na druhej strane dodávateľ. Dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy koná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti.

15.Podľaust.§55ods.1Občanskéhozákoníka,zmluvnédojednaniaspotrebiteľskýchzmlúvsanemôžu
odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa predovšetkým nemôže vzdať práv, ktoré
mu zákon poskytuje, alebo inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

16. Podľa ust. § 100 Občanského zákoníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.17. Podľa ust. § 101 Občanského zákoníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

18. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie nijako nepopiera, že by zmluva o úvere nebola
absolútnym obchodom a ani dôvodnosť aplikácie ustanovení Obchodního zákoníka. Odvolací súd len
pripomína, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej
právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 a nasl. Občanského zákoníka

účinného v Českej republike v čase uzavretia zmluvy.

19. Odvolací súd zastáva právny názor, že prípade dualistickej právnej úpravy rovnakých
inštitútov súkromného práva je dôvodné a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa aplikovať
občianskoprávnu úpravu a nie úpravu obchodnoprávnu.

20. Občanský zákoník ako kódex občianskeho súkromného práva obsahuje úpravu premlčania, ktorá
je pre nepodnikateľov výhodnejšia (porov. tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
25.1.2011 sp. zn. 5MCdo 20/2009).

21. Odvolací súd nevidí dôvod na vylúčenie aplikácie priaznivejšieho ustanovenia o premlčacej dobe

trojročnej podľa Občanského zákoníka oproti premlčacej dobe štvorročnej typickej podľa Obchodního
zákoníka, a to s poukazom na ustanovenie § 55 ods. 1 Občanského zákoníka.

22. Vzhľadom na príbuznosť právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv, premlčania a problematiky
absolútnych obchodov v Českej republike a Slovenskej republike, odvolací súd nevidí dôvod na

odklon od záverov vyslovených v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 02. 2013 v
konaní sp. zn. 6Co/81/2012, v zmysle ktorých aj pri úverovej zmluve uzatvorenej podľa Obchodného
zákonníka medzi podnikateľom a spotrebiteľom je potrebné použiť pri otázke premlčania (ale aj pri
iných otázkach, napríklad uznanie dlhu a pod.) prednostne úpravu uvedenú v Občianskom zákonníku.
Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 402/2011-10 z 19. 06. 2013 na základe

ústavnej sťažnosti proti predmetnému rozsudku Krajského súdu v Prešove uviedol, že po preskúmaní
rozsudku argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť
záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zisteniach
a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah
ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods.

2 Ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľným alebo v
zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či
nedostatočne odôvodnený.

23. Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora, podľa ktorej je spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy v

nevýhodnejšom postavení tak z dôvodu sťaženej vyjednávacej pozície ako aj z dôvodu informovanosti
(C-240/98 až C-244/98 Océano grupo editoriale, C.Mostaza Claro,C-76/10 POHOTOVOSŤ a iné). Niet
dôvod nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľov vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo a
prehnane chrániť dodávateľa, ktorý sám zmluvu koncipoval, resp. postupníka jeho pohľadávky a odsúval
uplatnenie práva na súde.

24. Zo spisu nepochybne vyplýva, že strany sporu uzavreli dňa 10.04.2008 spotrebiteľskú zmluvu.
Žalobca je podnikateľským subjektom a predmet konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti. Žalovaný
je spotrebiteľom. Aj keď zmluva uzavretá medzi stranami sporu je absolútnym obchodom, na
predmetný úver dopadajú ustanovenia Obchodního zákoníka, no vychádza zo spotrebiteľskej zmluvy

regulovanej osobitnou právnou úpravou a ustanovenia Občanskeho zákoníka, ktoré sú pre spotrebiteľa
jednoznačne výhodnejšie. Žalovaný na nariadenom pojednávaní nenamietal tvrdenie žalobcu o
poskytnutíspotrebiteľskéhoúveruvsume120.000,-Kč,ktorýsazaviazalzaplatiťvmesačnýchsplátkach
vo výške 2.607,- Kč do 25.03.2014 a nenamietal ani to, že úver nebol plne splatený. Rovnako nebolo
zo strany žalovaného spochybnené ani tvrdenie žalobcu vyplývajúcej z podanej žaloby o zosplatnení

celého poskytnutého úveru následkom omeškania žalovaného výzvou k okamžitému splateniu celej
úverovej pohľadávky zo dňa 02.04.2009. Do omeškania so zaplatením celej nezaplatenej časti úveru
sa v zmysle obsahu uvedenej výzvy žalovaný dostal dňa 17.04.2009. K uplatneniu práva žalobou došlo
zo strany žalobcu až dňa 15.04.2013. Súd prvej inštancie preto správne premlčanie posúdil podľaObčanskeho zákoníka, nie podľa Obchodního zákoníka ako to navrhuje žalobca. Odvolacia námietka
žalobcu v tomto smere je preto nedôvodná. Odvolací súd znova zdôrazňuje, že sa jedná o nárok zo
spotrebiteľskej úverovej zmluvy, kedy je potrebné poskytnúť spotrebiteľovi náležitú ochranu. Uvedené sa

týka aj vyhodnotenia ex offo premlčania nároku žalobcu. Správne súd prvej inštancie premlčanie posúdil
v zmysle ust.§ 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014. K
tomu odvolací súd poznamenáva, že ust.§ 5b zákona č. 250/2007 Z.z. stratilo účinnosť až po rozhodnutí
súdu prvej inštancie. Preto túto stratu účinnosti odvolací súd aplikujúc princíp právnej istoty vyjadrený v
článku 2 ods.1 C.s.p. neprihliadol. K premlčaniu nároku došlo tak ako to zistil súd prvej inštancie dňom

17.04.2012. Odvolací súd zároveň poznamenáva, že nemožno akceptovať ani obranu žalovaného,
že došlo k riadnemu uplatneniu nároku na rozhodcovskom súde a premlčacia lehota po uplatnení
nároku neplynula. Už exekučný súd konštatoval, tak ako to tvrdí sám žalovaný v odvolaní, že sa
jednalo o neplatne dojednanú rozhodcovskú doložku. Ide o uznesenie Okresného súdu Bardejov č.k.
1Er/675/2011-15 zo dňa 18.12.2012. Ide o žiadosť súdneho exekútora JUDr. Pavla Crkoňa. Jednalo
sa teda o ničotný rozhodcovský nález, ktorý bol predložený ako exekučný titul. S touto otázkou sa

súd prvej inštancie vyporiadal vo vzťahu k prekážke rozhodnutej veci. Odvolací súd súhlasí s názorom
súdu prvej inštancie, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, keď priznáva právomoc
pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy o úvere vopred žalobcom určenému súdu (rozhodcovi) a
to v obvode, v ktorom sa nachádza jeho sídlo a nie bydlisko spotrebiteľa. Jedná sa skutočne o
neprijateľnú podmienku v spotrebiteľských zmluvách, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Uplatnenie nároku na základe neplatnej rozhodcovskej
doložky nemá aj napriek existencií ust.§ 112 Občanskeho zákoníku v platného v čase uzavretia zmluvy
i uplatnenia nároku vo vzťahu k premlčaniu právny význam. I napriek tomu, že Vrchní súd v Prahe
konštatoval, že premlčacia doba prestala bežať podľa § 43 ods.1 Obchodného zákonníka aj vtedy, ak
veriteľ zahájil rozhodcovské konanie o splnenie svojho majetkového nároku na základe neexistujúcej

rozhodcovskej doložky. Iba ak by bol rozhodcovský nález zrušený súdom a veriteľ by nepodal žalobu
na súde v 30-dňovej lehote stanovenej podľa § 16 ods.2 rozhodcovského konania v nadväznosti na
§ 34 ods.1 rozhodcovského konania, by neboli zachované účinky podaných rozhodcovských žalôb a
pohľadávky by boli premlčané. Odvolací súd vyslovuje právny názor, že ust.§ 112 Občanskeho zákoníku
účinného v čase uzavretia zmluvy, z ktorého vyplýva, že ak uplatní veriteľ v premlčacej dobe právo

na súde alebo na inom príslušnom orgáne a v zahájenom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba
od tohto uplatnenia po dobu konania nebeží, to platí i o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre
ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia nemožno aplikovať na
daný prípad. Žalobca neuplatnil svoje právo na súde ani na príslušnom orgáne, aj keď v konaní riadne
pokračoval, pričom toto právo nebolo právoplatne priznané s účinkami pre riadny výkon rozhodnutia.

Preto ani táto odvolacia námietka žalobcu neobstojí.

25.Vovzťahukjudikatúre,naktorúžalobcavodvolanípoukázalaktorátvorilaprílohuodvolaniaodvolací
súd uvádza, že rozhodnutia súdov nie sú formálnym prameňom práva, pretože tieto pôsobia iba vo
vzťahu k stranám sporu v konkrétnom konaní. Rozhodnutia súdov môžu byť a sú tým prvkom, ktorý

výraznou mierou prispieva k jednotnému výkladu práva a predovšetkým k stabilite judikatúry, ako také
však nie sú pre súd záväzné. Právne závery súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom
poriadku Českej republiky ani Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov
rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Súd prvej inštancie pri svojom
rozhodovaní správne použil záväzné právne pravidlá vydané v štátom predpísanej a uznanej forme

(pramene vo formálnom zmysle), jeho rozhodnutie zodpovedá príslušným ustanoveniam hmotného
práva, neboli ním porušené procesné predpisy.

26. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny postupom podľa ust.§ 387
ods.1,2 C.s.p. potvrdil.

27. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust.§ 396 ods.1 C.s.p. v spojení s ust.§
255 ods.1 C.s.p. Neúspešný žalobca nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo a úspešnému
žalovanému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. Preto odvolací súd vyslovil, že stranám sporu
náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).