Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, August 9, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/547/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244768
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 08. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1111244768.1

Uznesenie

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvprávnejvecižalobcuO.H.,bývajúcehovG.,G.XX,zastúpenéhoAK
FUTEJ & Partners, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Radlinského 2, proti žalovanej Slovenskej republike,
za ktorú koná Národná banka Slovenska, so sídlom v Bratislave, Imricha Karvaša 1, o náhradu škody vo
výške6.738,20eursprísl.,vedenejnaOkresnomsúdeBratislavaIpodsp.zn.10C203/2011,odovolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. augusta 2014 sp. zn. 2 Co 549/2014, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 27. augusta 2014, sp. zn. 2 Co 549/2014 a vec
mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 23. apríla 2014 č. k. 10
C 203/2011-506 zamietol návrh žalobcu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom
Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a zároveň zamietol návrh

žalobcu na zaplatenie sumy 6.738,20 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19. apríla 2011 do
zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovanej podľa zákona o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov č. 514/2003
Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). V poslednom výroku žalovanej
náhradu trov konania nepriznal.

Súd prvého stupňa dôvodil opierajúc sa o § 3 ods. l písm. d/, § 9 ods. l, 2 zák. č. 514/2003 Z. z.,
§ 125 ods. 7, § 127 ods. 2, 4, § 128 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných
službách, čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, že žalobca v konaní vznik škody a nesprávny úradný
postup žalovanej, ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska (ďalej len „NBS“) pri výkone dohľadu nad družstvom, ktorého bol žalobca členom,
nepreukázal, a preto sa správnosťou vyčíslenej škody nezaoberal. V konaní bolo preukázané, že NBS

až od účinnosti novely zákona č. 566/2001 Z. z., t. j. od 1. júna 2010, bola oprávnená dohliadať aj na
skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt - družstvo - dodržiava schválený prospekt investície.
NBSnevykonávalaaaninemohlavykonávaťdohľadnadcelkovoučinnosťoudružstvaakovyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj v
rozpore so zák. č. 566/1992 Zb., zák. č. 566/2001 Z. z., ako aj so zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad
finančným trhom. Žalobca teda nepreukázal jednu z troch podmienok vzniku zodpovednosti za vznik

škody,atonesprávnyúradnýpostupžalovanej.Napokonsúdprvéhostupňazaujalstanovisko,žežalobu
treba zamietnuť aj z dôvodu, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba
vtedy,aknemôžepoškodenádosiahnuťuspokojeniesvojejpohľadávkyvočidlžníkovi,ktorýjejejpovinný
plniť. Žalobca si svoj nárok uplatnil aj v konkurznom konaní vedenom voči družstvu, ktorého bola členom.
V prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nevymožiteľnosti pohľadávky
poškodenej ako predpokladu vzniku škody spôsobenej štátom, odvíja až odo dňa, keď pominú účinky

vyhlásenéhokonkurzualeboažvtedy,keďnebudenárokžalobcunazákladeprávoplatnéhorozvrhového
uznesenia súdu uspokojený. Pohľadávka žalobcu bola síce správcom konkurznej podstaty popretá,žalobca si však uplatnil pohľadávku incidenčnou žalobou. Súd doposiaľ o incidenčnej žalobe nerozhodol
a konkurz nie je ukončený, preto nie je možné ustáliť výšku škody. Rovnako žalobca ako bývalý
člen družstva si nárok na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ust. § 243 ods. 4 Obch. zák. voči

členompredstavenstvadružstvaalebočlenomkontrolnejkomisie.NBSbysamohladopustiťprípadného
nesprávneho úradného postupu zanedbaním dohľadu len vo vzťahu ku dohliadanému subjektu, ktorým
je družstvo. Žalobca však poukazoval na to, že mu vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním
dohľadu zo strany NBS nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi. Samotný žalobca poukazoval
na to, že družstvo poskytovalo finančné prostriedky po tom, ako ich získalo od žalobcu, obchodníkovi

s cennými papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia. Medzi družstvom a obchodníkom s cennými
papiermi tak vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť si
z uzavretej zmluvy. Ak družstvo zistilo, že obchodník s cennými papiermi si svoje povinnosti neplní,
bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej
zmluvy nárok. Len v prípade, ak by sa družstvo svojich pohľadávok nedomohlo voči obchodníkovi s
cennými papiermi, bolo by možné teoreticky dospieť k záveru, že družstvu vznikla škoda v súvislosti s

prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom
s cennými papiermi. V priamej príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným nesprávnym úradným
postupom nad dohliadaným subjektom - obchodníkom s cennými papiermi - mohla vzniknúť škoda,
ale na strane družstva, a nie na strane žalobcu. Preto jeho prípadný nesprávny úradný postup NBS
vyplývajúci z dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi je právne irelevantný. Žalobcovi nevznikla

škoda v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom
v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi. Žalovaná v konaní preukázala, že NBS
dohľad nad dohliadaným subjektom - družstvom nezanedbala. Družstvo bolo dohliadaným subjektom
len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt) v súlade s ust. § 125 až 128 zákona o cenných papieroch. Preto pôvodne Úrad pre finančný

trh schválil družstvu prospekt investícií, pričom posudzoval len jeho úplnosť. Za pravdivosť údajov
v prospekte investície zodpovedali príslušné orgány družstva. Žalovaná tiež preukázala, že nebolo
v právomoci NBS schvaľovať zmluvu o zriadení portfólia. NBS teda nemohla vykonávať dohľad nad
celkovou činnosťou družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií. Súd
prvého stupňa napokon poukázal na to, že štát nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti družstva

a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy
družstva sa spravovali v danom čase stanovami a ustanoveniami Obchodného zákonníka. Žalobca
ako člen družstva neinvestoval predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemal
žiaden vplyv, ale práve naopak, členská schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom
ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva a jeho

orgánov v zmysle Obchodného zákonníka a stanov družstva. Žalobca počas trvania členstva v družstve
nevyužil svoje právo člena a nezúčastnil sa zasadnutia žiadnej členskej schôdze. S poukazom na tieto
závery súd prvého stupňa žalobu zamietol.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania pred súdnym dvorom Európskej únie súd prvého stupňa

zamietol s odôvodnením, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou EU
2003/71/ES - smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo
ich prijatí na obchodovanie a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, na ktorú sa žalobca odvolával
v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré je možné
zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt začala v rámci EU regulovať až

smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ zo dňa 8. júna 2011 o správcoch alternatívnych
investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadením ES č.
1060/2009, 1095/2010. Súd prvého stupňa mal za to, že rozhodnutie súdneho dvora Európskej únie
o položených otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej a z tohto dôvodu sa
neobrátil na súdny dvor Európskej únie, tiež prvostupňový súd nie je súdom, proti rozhodnutiu ktorého

nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva a z tohto dôvodu mu povinnosť obrátiť
sa na súdny dvor Európskej únie nevyplýva. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

KrajskýsúdvBratislave(ďalejaj„odvolacísúd“)naodvolaniežalobcuprotirozsudkusúduprvéhostupňa
rozsudkom z 27. augusta 2014 sp. zn. 2 Co 549/2014 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti

ako vecne správny potvrdil a žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa v
celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že NBS svojím postupom
neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala v súlade s článkom 2 ods. 2
Ústavy SR, v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovanížiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej aj ako „zákon č. 514/2003 Z. z. “).

Podľa odvolacieho súdu neobstojí námietka žalobcu v tvrdení, že povinnosťou NBS bolo dohliadať
na aktualizáciu Prospektu investícii, pretože predmetná povinnosť bola Družstvu uložená až od 1.
januára 2009 na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 v spojení s ustanovením § 125c

ods. 1 zák. č. 566/2001 o cenných papieroch, a preto sa na NBS nemohla vzťahovať povinnosť
dohliadať na aktuálnosť Prospektu investícií realizovanú pred týmto dátumom, t. j. pred 1. januárom
2009, z čoho vyplýva, že ak v rozhodnom období, t. j. do novelizácie zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch vykonanej zák. č. 588/2008 Z. z., neexistovala samotná povinnosť Družstva aktualizovať
Prospekt investícií, je z povahy veci vylúčený dohľad zo strany NBS v tomto smere z dôvodu, že nebolo
možné kontrolovať povinnosť, ktorá sama osebe v rozhodnom čase ani neexistovala. Poukázal aj na

skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú
povinnosť dodržiavať schválený Projekt investície až od 1. júna 2010, kedy boli novelou ustanovenia
§ 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, vykonanej zák. č. 129/ 2010 Z. z. rozšírené
povinnosti Družstva, a preto pokiaľ Družstvo od 31. decembra 2006 do 1. júna 2010 zo zákona takúto
povinnosť nemalo, nemohla NBS skúmať ani túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď

Družstvo samo osebe nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať.

Odvolací súd dôvodil, prečo sa nestotožnil s námietkou žalobcu ohľadom povinnosti NBS v oblasti
skúmania rizikovosti portfólia Družstva, keďže zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani

NBS z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je
nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak
na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej
(škodu nespôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností NBS a štát by

sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup NBS iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným,
zasahujúcim do základných práv žalobcu, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup
žalobca vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť NBS pri aplikácii zákonov
viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s
tým, že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

Záverom odvolací súd v súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo
dňa 11. apríla 2011 č. k. 3K/95/2010-21 právoplatným dňa 5. mája 2011 s poukazom na rozhodnutie
NS SR sp. zn. 4 Cdo 199/2005 v spojení s rozhodnutím NS SR 4 Cz 110/84 poznamenal, že nárok
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči žalovanej môže byť v občianskom

súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky v
konkurznom konaní; keďže si žalobca uplatnil pohľadávku, ktorá je predmetom tejto prejednávanej veci
v konkurznom konaní, škoda mu ešte nevznikla, takže neexistuje predpoklad na základe ktorého by mal
štát zodpovedať za škodu. Nárok žalobcu na náhradu škody by žalobca od štátu mohol úspešne uplatniť
iba vtedy, ak by preukázal, že sa bez úspechu domáhal jej vydania v konkurznom konaní, vzhľadom k

tomu, že existencia uplatnenej pohľadávky v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej
ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. O
náhrade trov konania rozhodol s poukazom na § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorého prípustnosť odôvodňoval

ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O. s. p.
Namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu (rovnako rozhodnutie prvostupňového súdu) je vecne aj
právne nesprávne, a konanie (prvostupňové aj odvolacie) je postihnuté inou vadou (§ 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p.), ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (R 11/1998). Podľa jeho názoru odvolací
súd pristúpil k rozhodnutiu o odvolaní žalobcu svojvoľne, arbitrárne a formalisticky. Neprípustným

spôsobom pracoval s doterajšou judikatúrou, keď judikatúru, ktorú považoval za vhodnú citoval, ale
ostatnú a rovnako dôležitú zamlčal alebo ju ani nespomenul. Skutočnosť, že bez vysvetlenia opomenul
pre účastníka konania priaznivú judikatúru, sama osebe významne oslabuje presvedčivosť písomného
vyhotovenia jeho rozsudku, taktiež ide o jav, ktorý oslabuje predvídateľnosť súdneho rozhodnutia,a preto ju v rozhodovacej praxi krajského súdu nemožno tolerovať. Podľa jeho názoru rozhodnutie
odvolacieho súdu nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností a
je založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, nakoľko tieto zistenia vychádzajú z

vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom, ktoré je neúplné. Uviedol, že rozsudok odvolacieho
súdu je nepreskúmateľný, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny
proces, a teda k odňatiu žalobcovej možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p. V zmysle
uvedeného má za to, že dovolanie je prípustné a dôvodné. Tým, že súd prvého stupňa, ako aj odvolací
súd vec nesprávne právne posúdil, umožnili, aby aj v budúcnosti dochádzalo k porušeniu zákona na

úkor občanov, ktorí ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných prostriedkov zvolia ich
investovanie v rámci subjektov dohliadaných žalovanou. Odvolací súd, rovnako aj súd prvého stupňa pri
svojom rozhodovaní nezohľadnili, resp. nevyhodnotili správne žalobcom navrhnuté dôkazy, a to správu
správcu konkurznej podstaty úpadcu PDSI o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 C 206/2011, z ktorých jednoznačne vyplýva, že aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne
vylučujemožnosťžalobcuakoveriteľauspokojiťsazkonkurzusp.zn.3K95/2010.Navrhol,abydovolací

súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobcu sa stotožnila s dôvodmi rozhodnutí súdov nižších
stupňov, ako aj ich právnym posúdením a navrhla alternatívne dovolanie žalobcu zamietnuť alebo
odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie
podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) za splnenia podmienky vyplývajúcej z § 241 ods.
1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s.
p.) a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu treba zrušiť.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237
a § 238 O. s. p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy. Nejde totiž o

zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto
veci ešte právny názor nevyslovil. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd
vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani
o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo

výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Keďže dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nemožno podriadiť pod žiadny dôvod
prípustnosti dovolania v zmysle § 238 O. s. p., je zrejmé, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu v predmetnej veci podľa tohto ustanovenia nie je prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. (či už to účastník namieta
alebo nie), sa Najvyšší súd Slovenskej republiky neobmedzil iba na skúmanie podmienok prípustnosti
dovolania smerujúceho proti časti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či

podané dovolanie v uvedenej časti nie je prípustné aj podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku či uzneseniu) odvolacieho súdu,
ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo

už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia účastníkovi možnosti konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo
nesprávne obsadeným súdom).

Dovolateľ v dovolaní voči potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu namieta, že v konaní došlo k

procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.

O vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. ide vtedy, keď sa účastníkovi odníme možnosť
pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup súdu,ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu
priznáva Občiansky súdny poriadok.
Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Y. proti Slovenskej republike,

v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v
rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď
vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná
strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce
vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s

ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.
V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť
dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k
nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti,
že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej
strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods.

1 Dohovoru.
Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že k odvolaniu žalobcu sa
písomne vyjadrila žalovaná podaním z 27. júna 2014 (č. l. 533 spisu). Žalobca (dovolateľ) ale nemal
možnosť dozvedieť sa o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu aj vyjadriť, lebo súd mu toto vyjadrenie
žalovanej nedoručil. Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia žalobcovi došlo k porušeniu jeho práva na

spravodlivý proces v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tým
k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p..

Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je
okolnosťou,prektorúmusídovolacísúdnapadnutérozhodnutievždyzrušiť,pretožerozhodnutie vydané

v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. Z
uvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd
rozsudoksúduprvéhostupňavnapadnutejčastipotvrdilavnadväzujúcomvýrokuotrováchodvolacieho
konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.