Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, December 28, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/33/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3517201259
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3517201259.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobcu WM Consulting & Communication,
s.r.o., so sídlom Piešťany, Sad A. Kmeťa 24,
IČO: 34 127 798, právne zastúpeného JUDr. V. H., advokátom, s.r.o.,
so sídlom K., N. A. H. XX, proti žalovanej H. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom K., I. XXX/XX, v konaní o
zaplatenie 985,55 Eur s príslušenstvom na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom č.k. 5Csp/28/2017-5 zo dňa 26. marca 2018 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zrušil platobný rozkaz tamojšieho súdu č.k.
5Csp/28/2017-31 zo dňa 29.05.2017, výrokom II. žalobu zamietol a výrokom III. žalovanej nárok na
náhradu trov konania nepriznal. Uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 08.02.2017 domáhal voči
žalovanej zaplatenia sumy 985,55 Eur spolu
s 10,65 % ročným úrokom zo sumy 771,37 Eur od 26.09.2014 do zaplatenia a 8 % ročným úrokom z

omeškania zo sumy 771,37 Eur od 26.09.2014 do zaplatenia, ako i náhrady trov konania. Žalobca v
žalobe poukázal na to, že dňa 01.03.2005 uzatvoril právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa,
a.s., IČO: 00 151 653 so žalovanou Zmluvu o kontokorentnom úvere č. XXXXXXXXXX/X/X, na
základe ktorej poskytla Slovenská sporiteľňa, a.s. žalovanej kontokorentný úver s úverovým rámcom
20.000,-Sk/663,88 Eur, s ročnou premenlivou úrokovou sadzbou 10,65 % a dohodnutou konečnou
splatnosťou úveru dňa 28.02.2006. Doba trvania zmluvy sa však v zmysle čl. III bod 1. Zmluvy
o úvere predlžovala vždy o 1 rok, nakoľko žalovaná neoznámila Slovenskej sporiteľni najneskôr v

lehote 1 mesiaca pred uplynutím doby trvania zmluvy, že nemá záujem o predĺženie doby trvania
zmluvy. Žalovaná kontokorentný úver počas celej doby trvania zmluvného vzťahu aktívne využívala t.j.
kontokorentný úver čerpala a následne úhradami prichádzajúcimi na bežný účet dorovnávala zostatok
na bežnom účte. Žalovaná však prekročila výšku poskytnutého úveru a dostala sa do nepovoleného
prečerpania, ktoré nedorovnala, čím porušila zmluvné podmienky a zo strany banky jej bolo zastavené
poskytovanie kontokorentného úveru. Dňa 25.09.2014 bola pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s.
voči žalovanej postúpená žalobcovi Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1352/2014/CE, čo žalovanej

oznámila Slovenská sporiteľňa dňa 07.10.2014. Ku dňu postúpenia pohľadávky t.j. k 25.09.2014
dosiahlavýškasplatnéhodlhužalovanejsumu985,55Eur(771,37Euristinaa214,18Eurpríslušenstvo),
ktorú si žalobca v tomto konaní uplatnil spolu so zmluvným úrokom 10,65 % p.a., ako i zákonným úrokom
z omeškania vo výške 8 % p.a., počnúc dňom 26.09.2014.2. Súd prvej inštancie vo veci najskôr rozhodol platobným rozkazom č.k. 5Csp/28/2017-31 zo dňa
29.05.2017, ktorý sa však žalovanej nepodarilo doručiť, a to ani napriek opakovaným pokusom súdu. Z

uvedeného dôvodu súd výrokom I. platobný rozkaz v zmysle § 266 ods. 3 CSP v plnom rozsahu zrušil.

3. Žalovaná sa k žalobe nevyjadrila, pretože sa jej ju nepodarilo doručiť do vlastných rúk, keďže sa
nedržiava v mieste svojho trvalého bydliska a iné miesto jej pobytu sa súdu nepodarilo zistiť napriek
rozsiahlym šetreniam, ktoré vykonal. Súd preto v súlade s ust. § 116 ods. 2 CSP doručil žalobu žalovanej

zverejnením na webovej stránke súdu a na úradnej tabuli súdu.
4. Súd prvej inštancie sa oboznámil so žalobou, všetkými listinnými dôkazmi predloženými žalobcom,
a to Zmluvou o kontokorentnom úvere uzatvorenou medzi Slovenskou sporiteľňou a žalovanou dňa
01.03.2005, Všeobecnými obchodnými podmienkami Slovenskej sporiteľne účinnými od 01.08.2002,
Oznámením Slovenskej sporiteľne adresovaným žalovanej o postúpení pohľadávky podľa § 526
Občianskeho zákonníka zo dňa 07.10.2014 a výzvou žalobcu na zaplatenie pohľadávky zo dňa

03.08.2015 a zistil, že právny predchodca žalobcu (spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s.) uzatvoril
so žalovanou dňa 01.03.2005 zmluvu o kontokorentnom úvere podľa § 497 až § 507 Obchodného
zákonníka. Predmetom tejto zmluvy bolo poskytnutie kontokorentného úveru č. XXXXXXXXXX/X/X
s dohodnutým úverovým rámcom 20.000 Sk / 663,88 Eur, premenlivou úrokovou sadzbou 10,65 %
p.a. a konečnou splatnosťou úveru dňa 28.02.2006. Zo zmluvy vyplýva, že zmena výšky úrokovej

sadzby, výška poplatkov, a splatnosť poplatkov sa riadi všeobecnými obchodnými podmienkami
veriteľa (Slovenskej sporiteľne, a.s.) účinnými odo dňa 01.08.2002. Podľa článku III. bod 1 zmluvy o
kontokorentnom úvere bola zmluva uzatvorená na dobu určitú - dobu jedného roka odo dňa jej podpisu,
pričom táto sa opakovane predlžovala vždy o jeden rok, pokiaľ dlžník neoznámil veriteľovi najneskôr
v lehote jedného mesiaca pred uplynutím doby trvania zmluvy, že nemá záujem o predĺženie trvania

zmluvy. Oznámením o postúpení pohľadávky podľa § 526 Občianskeho zákonníka zo dňa 07.10.2014
oznámil právny predchodca žalobcu žalovanej postúpenie pohľadávky
vo výške 985,55 Eur s príslušenstvom žalobcovi na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č.
1352/2014/CE uzatvorenej dňa 25.09.2014, s tým, že žalovaná má uvedenú pohľadávku od uhradiť
výlučneplnenímpostupníkovi(žalobcovi).Doručenieoznámeniaopostúpenípohľadávkyžalovanejvšak

nebolo v konaní žiadnym spôsobom preukázané.
5. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil § 708 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého
zmluvou o bežnom účte sa zaväzuje banka zriadiť od určitej doby na určitú menu bežný účet pre jeho
majiteľa; § 710 cit. zák., podľa ktorého ak je v zmluve určené, že banka vykoná do určitej sumy príkazy
na platby, aj keď nemá na to potrebné peňažné prostriedky na účte, spravujú sa práva a povinnosti strán

pri uskutočnení týchto platieb zmluvou o úvere (§ 497 a nasl.); § 497 cit. zák., podľa ktorého zmluvou o
úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do
určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky; § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, podľa ktorého ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní

v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej
banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto
peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej
len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže
uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky

omeškaný peňažný záväzok
v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;

banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom; § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon,
ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým
mravom; § 526 cit. zák., podľa ktorého postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného

odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ
postupníkpostúpeniepohľadávkydlžníkovinepreukáže,zbavísadlžníkzáväzkuplnenímpostupcovi.Ak
postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania
zmluvy o postúpení.6. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca v konaní neprodukoval žiaden dôkaz preukazujúci reálnu
výšku a presnú dobu čerpania peňažných prostriedkov žalovanou.
V dôsledku toho súd prvej inštancie nezistil, kedy presne mala žalovaná v skutočnosti povinnosť vrátiť

finančné prostriedky právnej predchodkyni žalobcu (Slovenskej sporiteľni, a.s.), a v akej aktuálnej výške
bola povinná platiť zmluvný úrok. Žalobca teda nepreukázal ani len právny základ uplatneného nároku
(vznik, výšku a splatnosť žalovanej pohľadávky), čo samo o sebe predstavuje dôvod na zamietnutie
žaloby v celom rozsahu. Oznámenie banky o postúpení pohľadávky s uvedenou výškou dlhu, nie je
možné považovať za relevantný dôkaz existencie dlhu žalovanej voči právnemu predchodcovi žalobcu,

vyplývajúci
z uzatvorenej zmluvy o kontokorentnom úvere, poťažmo ak nebolo žiadnym spôsobom preukázané,
že toto oznámenie bolo zasielané žalovanej. Žalobca sa domáhal priznania postúpenej pohľadávky
pochádzajúcejzúverovéhovzťahubankyaspotrebiteľa,súdprvejinštancieskúmalajsplneniezákonom
stanovených predpokladov pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z.z. o bankách. Hoci žalobca v žalobe uviedol, že k postúpeniu pohľadávky Slovenskou sporiteľňou,

a.s. došlo „po splnení zákonom stanovených podmienok“, toto tvrdenie súdu prvej inštancie žiadnym
spôsobom nepreukázal.
7. Poukázal na článok 7.6.1. Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s. účinných
od 01.08.2002, podľa ktorého v prípade porušenia zmluvnej povinnosti zo strany klienta bola banka
oprávnená najmä vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od

nej odstúpiť. Žalobca však nepreukázal, že by zo strany Banky došlo k využitiu niektorej z uvedených
možností, čím by preukázateľne nastala splatnosť uvedenej pohľadávky. Rovnako žalobca nepreukázal,
žebyžalovanejbolazostranybankypredpostúpenímpohľadávkydoručenápísomnávýzvanasplatenie
dlhu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, ani to, že omeškanie žalovanej s plnením čo i len časti
splatného záväzku trvalo i napriek písomnej výzve viac ako 90 kalendárnych dní. Pokiaľ banka postúpila

predmetnú pohľadávku z úveru žalobcovi bez toho, aby žalovaná bola v omeškaní s plnením splatného
záväzkubankeoviacako90kalendárnychdníinapriekpísomnejvýzvebanky,postupovalavrozpores§
92ods.8Zákonaobankách,azmluvaopostúpenípohľadávkyzodňa25.09.2014jeneplatnýmprávnym
úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pretože nikto nemôže na iného previesť viac práv
ako sám má. Neplatnosť zmluvy o postúpení nemožno efektívne konvalidovať ani oznámením banky o

postúpení pohľadávky. Navyše v súdnom spise sa ani nenachádza potvrdenie o tom, že žalovaný má
vedomosť o postúpení pohľadávky na žalobcu. Z týchto dôvodov súd žalobu v celom rozsahu zamietol
v dôsledku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu.
8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP keď žalovanému, ako
strane v spore úspešnejšej by patrila náhrada trov konania, súd prvej inštancie náhradu trov nepriznal,

pretože mu v konaní žiadne trovy nevznikli.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP keď
súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
na strane žalobcu a tento nesprávny právny záver je dôsledkom nesprávnej aplikácie § 52 ods. 8

Zákona o bankách. Podľa názoru žalobcu je aplikácia ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách vylúčená
dohodou zmluvných strán, a to ust. 19.16 obchodných podmienok, ktoré umožňuje postúpiť akúkoľvek
pohľadávku banky. Uviedol, že možnosť postúpenia akejkoľvek pohľadávky banky voči klientovi
nie je zmluvnou podmienkou neprijateľnou, pretože nespôsobuje žiadnu nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán. Podľa názoru žalobcu banka môže svoju pohľadávku postúpiť za

rovnakých podmienok ako vyplývajú z úpravy Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že hlavným účelom
ust. § 92 vrátane odseku 8 Zákona o bankách bol aj podľa dôvodovej správy prelomenie bankového
tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. O tom, že by tieto podmienky podmieňovali
platnosť právneho úkonu niet v zákone ani v dôvodovej správe žiadna zmienka. Ak by teda došlo k
porušeniu bankového tajomstva (čo žalobca popiera), toto vy neviedlo k súkromnoprávnej sankcii v

podobe neplatnosti postúpenia, ale iba k sankciám predpokladaný m Zákonom o bankách, prípade
právu na náhradu škody. Poukázal na Nález Ústavného súdu SR z 3. júla 2008 sp. zn. I. ÚS 242/07,
podľa ktorého pri posudzovaní právnych predpisov a výkladu z pohľadu nárokov na platnosť právneho
úkonu nie je možné dôvody neplatnosti rozširovať nad rámec zákonom uvedených prípadov resp. pri
neplatnosti posudzovať účel pravidla ustanovujúceho neplatnosť právneho úkonu (Nálezu Ústavného

súdu SR z 28.04.2014 sp. zn. IV. ÚS 15/2014).
V odvolaní poukázal aj na aplikáciu ust. § 151 ods. 1 CSP, podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré
protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné. Uviedol, že žalovaný počas konania nepoprel
žiadne skutkové tvrdenia, preto súd prvej inštancie mal všetky skutkové tvrdenia žalobcu považovať zanesporné a z týchto tvrdení mal pri rozhodovaní aj vychádzať. CSP predpokladá, že nesporné skutkové
tvrdenia si súd osvojí bez ďalšieho dokazovania a bude z nich vychádzať pri rozhodovaní vo veci samej.
Súd prvej inštancie však takto nekonal, a to z dôvodu, ktorý žalobcovi nie je známy.

Navrhol odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobe v celom rozsahu vyhovieť a
priznať žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

10. K odvolaniu sa vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Odvolaciemu
súdu uviedla, že sa nemohla vyjadriť k žalobe, pretože jej nebola doručená, ani k platobnému rozkazu,

ktorý jej nebol doručený. Z týchto dôvodov nemohla namietať žiadne skutkové tvrdenia a zaujať k nim
stanovisko. Bez toho, že by jej bola doručená žaloba sa môže vyjadriť len k tomu, aj to s odstupom času,
že mala uzatvorenú zmluvu o kontokorentnom úvere so Slovenskou sporiteľňou a.s, č. XXXXXXXXXX/
X/X zo dňa 01.03.2005. Žalovaná si však nepamätá, že by zo strany Slovenskej sporiteľne a.s. bola
akýmkoľvek spôsobom upomínaná na vznik nepovoleného čerpania na účte; či porušenia zmluvy a
vyzývaná na vyrovnanie dlhu. S odstupom času si nepamätá a popiera, že by

zo strany Slovenskej sporiteľne a.s. bolo oznámené ukončenie zmluvy vo forme výpovede, nepamätá
si a popiera, že by zo strany Slovenskej sporiteľne a.s. jej bolo oznámené postúpenie pohľadávky z
nepovoleného prečerpania na účte na tretiu osobu. Zo strany žalobcu nebola nikdy kontaktovaná a nikdy
jej nebolo oznámené, že by zo strany Slovenskej sporiteľne a.s. bola žalobcovi postúpená akákoľvek
pohľadávka týkajúca sa žalovanej.

11. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

12. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana

v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s
uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia
a jemu predchádzajúceho konania.

13. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

14. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

15. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

16. Odvolací súd, ktorý pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 1.7.2016, postupoval v odvolacom konaní
v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade s § 470
ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky úkonov vykonaných do 30.6.2016 za platnosti a účinnosti
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.).
Odvolací súd tak rešpektuje základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom

chránených záujmov a naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti
a účinnosti skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP).

17. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi a dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami

podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď zrušil platobný
rozkaz Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. 5Csp/28/2017-31 zo dňa 29.05.2017; žalobu
zamietol a žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.18. V súlade s § 387 ods. 3 prvá veta CSP odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa vysporiadal
s podstatnými vyjadreniami strán sporu a preto postup odvolacieho súdu podľa tohto ustanovenia
neprichádza do úvahy.

19. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci,
a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní

nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/
CSP.

20. Primárne odvolací súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia vo vzťahu
k odvolacím dôvodom žalobcu je aplikácia ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p., pretože sa
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie.

Na zdôraznenie správnosti tak skutkových ako aj právnych záverov vyjadrených
v napadnutom rozsudku uvádza, že napadnutý rozsudok má všetky náležitosti riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa jasným, zrozumiteľným spôsobom vyjadril k uplatnenému
žalobcovmu nároku, ako aj k použitej obrane žalovaných. Súd prvej inštancie podrobne svoje
rozhodnutie , ktorým žalobu zamietol, odôvodnil. Z titulu aplikácie ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. k

odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd uvádza, že pri takomto postupe, t.j. pri aplikácii § 387 ods. 2
C.s.p., odvolací súd nie je povinný vo vzťahu
k odvolacím dôvodom opätovne zopakovať tie skutkové a právne závery, ktoré už vyjadril
v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie a s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, keď je postačujúce
na ne len odkázať (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/09, rozsudok Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 2Cdo 170/2005). Odôvodnenie napadnutého rozsudku má náležitosti vyžadované v ust.
§ 220 ods. 2 C.s.p.. V súlade aj s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR, súd prvej inštancie v
odôvodnení svojho rozsudku dal odpoveď na všetky podstatné a právne významné okolnosti dané v
sporovej veci. Rovnako aj vo vzťahu ku konaniu odvolacím súdom a k odôvodneniu jeho rozsudku sa
poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003, z ktorého vyplýva, že

ani odvolací súd nemusí dať odpoveď na každý odvolací dôvod, len na ten, ktorý má pre vec podstatný
význam. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. marca 2005, „ ... odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v
opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní“.

21. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu aj odvolací súd tak ako súd prvej inštancie je názoru, že
žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal reálnu výšku a presnú dobu čerpania
peňažných prostriedkov žalovanou. V konaní žalobca nepreukázal kedy mala žalovaná povinnosť vrátiť

finančné prostriedky právnemu predchodcovi žalobcu t.j. Slovenskej sporiteľni, a.s. a v akej výške bola
povinná platiť zmluvný úrok. Aj odvolací súd je názoru, že žalobca nepreukázal základ uplatneného
nároku, čo je základná povinnosť k tomu, aby súd mohol žalobe vyhovieť. Žalobca napriek tomu, že
opísal rozhodné skutočnosti, dôkazy na ich preukázanie súdu nepredložil. Táto povinnosť vyplýva pre
žalobcu z čl. 8 CSP, podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre

rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa
pokynov súdu. Dokazovať je povinný každý kto v spore niečo tvrdí. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a
následne neunesenie dôkazného bremena vedie k tomu, že žalobe nemôže byť vyhovené. Tak to bolo
i v tomto prípade. Samotné oznámenie banky o postúpení pohľadávky s uvedenou výškou dlhu bez
preukázania základu uplatneného nároku bez ďalšieho je nedostatočné a súd prvej inštancie postupoval

správne, keď na toto oznámenie vo vzťahu k vzniku, výške a splatnosti žalovanej pohľadávky nemohol
prihliadnuť. Vzhľadom na túto skutočnosť sa odvolací súd ďalšími odvolacími dôvodmi nezoberal,
pretože ich nepovažoval za podstatné.
Súd prvej inštancie sa riadne v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal so skutočnosťami a tvrdeniami
strán sporu. Odvolacie dôvody nie sú také, aby mohli privodiť zmenu konajúcim súdom prvej inštancie

zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho posúdenia. Ako vyplýva z vyššie uvedeného na
podstatné odvolacie dôvody odvolací súd nemohol prihliadnuť, pretože ich vyhodnotil ako nedôvodné.22. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku
o náhrade trov konania keď úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal, pretože jej
preukázateľne žiadne nevznikli.

23. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanej ako úspešnej strane sporu proti žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429
ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).