Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 31, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6To/42/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116010910
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Dubňanský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8116010910.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov
JUDr. Evy Pirkovskej a JUDr. Petra Farkaša na verejnom zasadnutí konanom dňa 31. januára 2019, v
trestnej veci obž. L. A., pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona (zák. č. 140/1961
Zb.), formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/47/2016 zo dňa 29. mája 2017, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného L. A..

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/47/2016 zo dňa 29. mája 2017 bol obžalovaný L. A.
uznaný za vinného zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona (zák. č.
140/1961 Zb.), formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že

po spoločnej dohode s F. T., nar. XX.XX.XXXX, v X., dňa 20.05.2005 v objekte spoločnosti PO CAR
s.r.o. Prešov na ulici Petrovanskej č. 1, F. T. uzavrel ako leasingový nájomca so spoločnosťou V. G. Q.
Q., s.r.o. B., leasingovú zmluvu č. 528750, predmetom ktorej bol nájom osobného motorového vozidla
Volkswagen Polo Trendline 1,2 VIN: WVWZZZ9NZ5D019899, číslo motora AZQ551386, EČV: PO 226
CB za nadobúdaciu cenu 400.000,10,- Sk s DPH (13.277,57 Eur) a po zaplatení nultej zvýšenej splátky,
spracovateľského poplatku a 1. leasingovej splátky vo výške 58.594,50 Sk (1.944,98 Eur) dodávateľ PO

CAR s.r.o., Prešov riadne odovzdal vozidlo F. T., pričom k žiadosti o financovanie formou finančného
leasingu F. T. predložil potvrdenie o zamestnaní a výške pracovného príjmu u zamestnávateľa CASTER
SLOVAKIA, s.r.o. so sídlom Prešov, Vihorlatská č. 19, IČO: 36469386, vystavené L. A. ako konateľom
tejto spoločnosti, napriek tomu, že pre uvedeného zamestnávateľa v tom čase nepracoval, následne po
prevzatí vozidla F. T. odovzdal toto osobné motorové vozidlo L. A., ktorý ho vzápätí odovzdal nezistenej
osobe a ďalšie splátky leasingu neboli uhrádzané a ani vozidlo nebolo vrátené, čím vznikla škoda

spoločnosti V. G. Q. Q., s.r.o. B. vo výške 341.405,60 Sk (11.332,59 Eur).

Za to bol obžalovanému podľa § 250 ods. 3 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, v spojení s §
53 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, uložený peňažný trest vo výmere 1.000,- Eur.

Podľa § 54 ods. 3 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 pre prípad, že by výkon peňažného trestu

mohol byť úmyselne zmarený, bol uložený náhradný trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku, poškodeného V. G. Q. Q. s.r.o., V. č. XX, IČO: 31341438,
zastúpeného splnomocnencom poškodeného F.. J. I., okresný súd s nárokom na náhradu škody odkázal
na civilný proces, alebo konanie pred iným príslušným orgánom.

Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu
odvolanie. V neskoršie predložených písomných dôvodoch uvádza, že táto trestná vec nemala na súdečo hľadať. Podstatným dôvodom je existencia zásady špeciality, pričom vyšetrovateľ ani prokurátor nikdy
nedisponovali ani tzv. dodatočným súhlasom s jeho trestným stíhaním. Skutok uvedený v obžalobe
preukázateľne nefiguruje v extradičnom rozhodnutí odvolacieho súdu v Cean. Pri vydaní na územie

SR sa nikdy nezriekol zásady špeciality, a preto nemala byť ani podaná obžaloba. Rovnakou vadou
trpí vydaný trestný rozkaz ako aj rozsudok, čo mal súd skúmať ex offo a trestné stíhanie zastaviť.
Nesúhlasí s argumentáciou súdu, že v jeho prípade nebolo potrebné uplatňovať zásadu špeciality s
odkazom na ust. § 31 ods. 2 písm. d/ zák. č. 154/2010 Z.z. o európskom zatýkacom rozkaze, pretože toto
ustanovenie sa nevzťahuje na jeho prípad. Trestná sadzba pri trestnom čine podvodu je od 1 až 5 rokov,

teda hrozba uloženia trestu odňatia slobody tu existovala už od vznesenia obvinenia. Trest uložený
rozsudkom kopíruje výroky uvedené v trestnom rozkaze, a preto má za to, že samosudca bol o jeho vine
a presnej výške trestu vopred rozhodnutý. Obžalovaný popiera spáchanie skutku a domnieva sa, že pre
neúplnosť skutkových zistení, ktoré by relevantne potvrdili relevantnú formu jeho účasti na skutku, alebo
jeho vedomosť o skutku, je napádaný rozsudok absolútne chybný a nesprávny. Prokuratúra neuniesla
dôkazné bremeno.

V ďalšom rozoberá pojmové znaky trestného činu podvodu ako aj otázku zavinenia. Súd sám a
iniciatívne naprával nedôslednosť a nedostatky obžaloby a v rozsudku pozmenil skutkovú vetu a tým
nezostala zachovaná totožnosť skutku. Taktiež sa nesprávne vysporiadal so všetkými okolnosťami
významnými pre rozhodnutie. Vykonané dôkazy nepotvrdili dôvodnosť a správnosť skutkovej vety, a

preto je výrok rozsudku chybný.

Poukazuje na účasť svedka T. pri páchaní skutku, ktorý sám iniciatívne uzavrel leasingovú zmluvu s
poškodeným. Tvrdí, že F. T. bol v tom čase v riadnom pracovnom pomere a mal ako zamestnanec
uzatvorenú pracovnú zmluvu s firmou CASTER SLOVAKIA s.r.o., ktorú preložil spoločnosti PO

CAR Prešov, čo potvrdil aj tento svedok. Skutočnosť, že nebol evidovaný v Sociálnej poisťovni ešte
neznamená, že s ním nebol platne uzatvorený pracovný pomer. K záveru o existencii omylu, ako to
vyžaduje trestný čin podvodu, nepostačuje len zistenie, že k vyvolaniu určitého plnenia boli poskytnuté
nepravdivé údaje. Namieta aj to, že F. T. bol za totožné konanie odsúdený ako za trestný čin sprenevery
podľa § 248 Tr. zákona. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a spod obžaloby ho oslobodiť, alebo vec

vrátiť súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Na základe takto podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaný podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré

neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel
k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na vykonané dokazovanie týkajúce sa skutku uvedeného v
obžalobnom návrhu prokurátora. Vo vzťahu k tomuto skutku boli vykonané dôkazy v celom rozsahu

potrebnom na zistenie a ustálenie skutkového stavu veci zákonným spôsobom, pričom ani obhajoba sa
ako v prvostupňovom tak ani v odvolacom konaní vykonania ďalších dôkazov nedomáhala. Z procesne
zabezpečených dôkazov následne okresný súd vyvodil skutkové okolnosti, pričom tieto majú oporu vo
výsledkoch dokazovania. Tieto skutkové okolnosti, považuje odvolací súd za správne, s nimi sa stotožnil,
a keďže prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne rozviedol jednotlivé dôkazy, z

ktorých pri ustálení skutkového stavu vychádzal, krajský súd na toto rozhodnutie súdu prvého stupňa, z
dôvodu neopakovania tých istých okolností a skutočností, v celom rozsahu odkazuje.

Aj krajský súd zastáva názor, že výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade
vyznievajú jednoznačne a tvoria ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z

ktorých bez akýchkoľvek pochybností možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal
skutok, ktorý mu bol obžalobou kladený za vinu. Úplnosť vykonaných dôkazných prostriedkov
vytvorila vo veci nevyhnutný základ na záverečnú myšlienkovú činnosť aj odvolacieho súdu,
ktorá spočívala v zhodnotení dôkazov v zmysle uvedených zásad vyplývajúcich z § 2
ods. 12 Trestného poriadku a na vytvorenie záverov o tom, či, ako a k akému skutku došlo. Z obsahu
odôvodnenia rozsudku vyplýva, že uvedené hodnotenie dôkazov neodporuje základným princípom
logického myslenia.Záver o vine obžalovaného je možné vyvodiť predovšetkým z výpovede svedka F. T., ktorý okrem
iného na hlavnom pojednávaní uviedol, že obžalovaný mu ako konateľ firmy CASTER SLOVAKIA, s.r.o.

vyhotovil potvrdenie o príjme a zamestnaní viac ako 6 mesiacov, nakoľko bol firme zamestnaný len tri
mesiace a pri leasingu sa vyžadovalo zamestnanie 6 mesiacov. Leasingovú zmluvu uzavrel ako fyzická
osoba, ale nevie, kto kľúče dostal, pamätá sa iba na to, že ho obžalovaný viezol domov, lebo v tom čase
nemalvodičskýpreukaz.Obžalovanémuodovzdalvšetkydokladynaprepisvozidla,nakoľkosanapolícii
nechcel ukazovať. U JUDr. T. podpísal splnomocnenie obžalovanému a to generálnu plnú moc, aby

mohol vykonať prepis vozidla. Obžalovaný ho požiadal o požičanie auta, nakoľko potreboval ísť na valné
zhromaždenie a povedal mu, že keď sa vráti, odovzdá mu sumu 200.000,- Sk, čo malo predstavovať
výdavky, ktoré mal s leasingom, ako aj pôžičku preňho, ale on sa už nevrátil a nedvíhal telefóny. V
čase poskytnutia leasingu nevedel, že auto sa nebude platiť, okrem auta prišiel aj o peniaze, ktoré
do toho vložil. V prípravnom konaní ale uviedol, že pre obžalovaného nikdy nepracoval, čo potvrdzuje
aj správa zo Sociálnej poisťovne, v ktorej je uvedené, že za obdobie od 1/2005 do 12/2005 mala

spoločnosť CASTER SLOVAKIA, s.r.o. vedených v zozname zamestnancov len K. P. a B. X.. Ďalší vo
veci vypočutí svedkovia Mgr. J. I., L. A., K. B. popisovali okolnosti a skutočností, za akých došlo k
uzatvoreniu predmetnej leasingovej zmluvy, predkladaniu potrebných dokladov a ich podpisovaniu, ako
aj k samotnému odovzdaniu predmetného motorového vozidla. Svedkovia K. P. a B. X. síce ku skutku
nevedeli nič uviesť, ale uvádzali skutočnosti a praktiky obžalovaného v súvislosti s ich zamestnávaním,

kedy ich žiadal, aby si na svoje meno vybavili pôžičky a peniaze mu odovzdali.

Z listín preložených spoločnosťou V. E., V. G. Q. vyplýva, že leasingovú zmluvu so spoločnosťou V.
s.r.o. uzavrel F. T., jej predmetom bol nájom motorového vozidla zn. VW POLO Trendline 1.2 v celkovej
sume 400.000,10,- Sk. Súčasťou písomností je potvrdenie o zamestnaní, ktoré vystavila firma CASTER

SLOVAKIA, s.r.o., ktoré vypracovala mzdová účtovníčka Q. P., faktúra - daňový doklad, ktorý vystavila
L. A., protokol o prevzatí vozidla, oznámenie o predčasnom ukončení leasingu podpísané obžalovaným
L. A. a správa o priebehu šetrenia.

V tejto súvislosti je potrebné ešte poukázať aj na zápisnicu o výpovedi svedka J. I., podľa ktorej sa

osobnestretolsobžalovanýmzaobchodnýmdomomTESCO,ktorýuviedol,žep.T.jejehozamestnanec
- obchodný zástupca, avšak na otázky, či boli za pána T. platené odvody a prečo je v potvrdení o
zamestnaní napísané, že tento je výkonný riaditeľ firmy, nevedel odpovedať.

Na základe týchto skutočností súd prvého stupňa dospel k tomu, že spoločnosť PO CAR, s.r.o bola

uvedená do omylu a to vystavením potvrdenia o príjme o zamestnaní pre F. T. obžalovaným L. A. zo
dňa 15.4.2010, čím vznikla poškodenému väčšia škoda.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu, vina obž. L. A. bola spoľahlivo preukázaná vykonanými ako priamymi
tak aj nepriamymi dôkazmi, na podklade ktorých je možné vyvodiť bezpečný záver o tom, že skutok

sa stal, je trestným činom a za jeho spáchanie je trestnoprávne zodpovedný aj obžalovaný. Správne a
zákonu zodpovedajúce sú preto právne závery okresného súdu, pokiaľ ide o výrok o vine napadnutého
rozsudku.

Konanie obžalovaného bolo po právnej stránke zákonným spôsobom posúdené ako zločin podvodu

podľa § 221 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona ( zák. č. 140/1961 Zb.) formou spolupáchateľstva podľa § 9
ods. 2 Tr. zákona. Obžalovaný a svedok F. T. prostredníctvom vystaveného nepravdivého potvrdenia o
zamestnaní spolu s výškou príjmu pre F. T. uviedli do omylu poškodenú spoločnosť ohľadne splnenia
podmienok na poskytnutie úveru a spôsobili tak väčšiu škodu.

Prvostupňový súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal aj poľahčujúcimi a priťažujúcimi
okolnosťami, pričom s uvedeným hodnotením sa stotožnil aj krajský súd a v ďalšom na neho odkazuje.
Zároveň je možné konštatovať, že okresný súd v rámci všeobecných zásad platných pre ukladanie
trestov dostatočne vyhodnotil všetky okolnosti, ako aj momenty, ktoré ovplyvňujú požiadavku ochrany
spoločnosti a občanov pred páchaním takejto trestnej činnosti, pričom zvážil aj okolnosti na strane

obžalovaného ako aj dobu, ktorá uplynula od spáchania skutku.

Prvostupňový súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery vychádzal jednak z hodnotenia osoby
obžalovaného a jednak zo závažnosti činu. V kontexte uvedeného odvolací súd po zvážení všetkýchďalších pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu do úvahy prichádzajúcich okolností sa stotožnil s
rozhodnutím súdu prvého stupňa ohľadne druhu trestu a má za to, že uložený peňažný trest vo
výmere 1.000,- Eur, spĺňa všetky kritériá uvedené v Tr. zákone týkajúce sa účelu trestu tak z pohľadu

individuálnej, ako aj generálnej prevencie a zároveň zabezpečí ochranu spoločnosti.

Ajvýškauloženéhopeňažnéhotrestuvovýmere1.000,-eurjeprimeranáataká,ktorúbymalobžalovaný
pociťovať ako určitú sankciu za svoje nezákonné správanie. Pre prípad, že by výkon tohto trestu chcel
obžalovaný úmyselne zmariť, bol mu ustanovený náhradný trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam obžalovaného krajský súd poukazuje na vyššie uvedené závery,
ktorými sa riadil pri preskúmavaní rozhodnutia a má za to, že vina obžalovaného bola v dostatočnom
rozsahu preukázaná vykonanými dôkazmi. Obžalovaný totiž ako konateľ spoločnosti CASTER
SLOVAKIA s.r.o. po predchádzajúcej vzájomnej dohode vystavil pre svedka F. T. nepravdivý doklad
a to potvrdenie o zamestnaní s výškou mesačného príjmu 28.413,- Sk (943,14Eur), pričom uvedený

svedok pre obžalovaného nikdy nepracoval, čím uviedol do omylu poškodeného v otázke splnenia
podmienokpreposkytnutieleasingunanájomosobnéhomotorovéhovozidlaVolkswagenPoloTrendline
1,2 VIN: WVWZZZ9NZ5D019899, číslo motora AZQ551386, EČV: PO 226 CB za nadobúdaciu cenu
400.000,10,-SksDPH(13.277,57Eur).Bezvystaveniaapredloženiauvedenéhodokladubyleasingová
zmluva totiž uzavretá nikdy nebola. Neobstojí ani to, ako tvrdil obžalovaný, že svedok T. na hlavnom

pojednávaní potvrdil, že bol u neho zamestnaný, pretože je to jednak v rozpore s výpoveďou svedka
z prípravného konania, práve ktorej aj krajský súd uveril, kde tvrdil opak, ako aj so správou Sociálnej
poisťovne o tom, že táto osoba nebola nikdy prihlásená ako zamestnanec hore uvedenej spoločnosti.
Práve fingovaním uvedených skutočností došlo k tomu, že poškodená spoločnosť na ich podklade
uzatvorila leasingovú zmluvu, čo si obžalovaný musel veľmi dobre uvedomovať.

Podstatou podaného odvolania je tiež snaha obžalovaného dosiahnuť, aby krajský súd prehodnotil
vykonané dôkazy a na základe iného hodnotenia v intenciách požiadavky odvolateľa dospel k odlišným
skutkovým záverom, než aké urobil prvostupňový súd. Je ale potrebné konštatovať, že skutkový stav
bol okresným súdom na podklade vykonaného dokazovania zistený správne a následne bol aj zákonne

subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu uvedenú v osobitnej časti
Trestného zákona.

Ohľadne namietanej zásady špeciality krajský súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa ohľadne
jej neuplatnenia z dôvodu uvedeného v § 31 ods. 2 písm. d) zák. č. 154/2010 Z.z. o európskom

zatýkacom rozkaze (ďalej aj ako „ zákon o EZR“). Okrem uvedeného odvolací súd v súvislosti s tým
zároveň dodáva ešte nasledovné.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o EZR osoba, ktorá bola vydaná z iného členského štátu na základe
európskeho zatýkacieho rozkazu, nesmie byť v štáte pôvodu stíhaná, odsúdená, nemôže byť

obmedzená jej osobná sloboda za trestné činy, ktoré spáchala pred vydaním, na ktoré sa európsky
zatýkací rozkaz nevzťahoval.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o EZR, ak bola osoba vydaná do Slovenskej republiky, zásada špeciality sa
neuplatní, ak

a/ vydaná osoba sa po prepustení z väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody zdržiava na území
Slovenskej republiky viac ako 45 dní napriek tomu, že ho mohla opustiť, alebo sa dobrovoľne vráti na
územie Slovenskej republiky potom, čo ho opustila,

b/ za tento ďalší trestný čin nemožno uložiť trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie obmedzujúce
osobnú slobodu,

c/ trestné stíhanie nevedie k použitiu opatrenia obmedzujúceho osobnú slobodu,

d/ osobe by mohol byť uložený trest alebo ochranné opatrenie, ktoré nie je spojené s pozbavením
osobnej slobody, najmä peňažný trest alebo opatrenie namiesto tohto trestu, a to aj vtedy, ak by taký
výkon predovšetkým výkonom náhradného trestu odňatia slobody viedol k obmedzeniu osobnej slobody,e/ osoba sa vzdala práva na uplatnenie zásady špeciality podľa odseku 1 v rámci konania vo
vykonávajúcom štáte,

f/ osoba po vydaní do Slovenskej republiky vyhlásila, že sa výslovne vzdáva uplatnenia zásady špeciality
podľa odseku 1 vo vzťahu k určitým trestným činom spáchaným pred vydaním,

g/ vykonávajúci justičný orgán udelil súhlas so stíhaním pre iné trestné činy spáchané pred vydaním
alebo s výkonom trestu pre taký trestný čin, alebo ak

h/ zásada špeciality sa vo vzťahu k vykonávajúcemu štátu neuplatňuje na základe vyhlásenia členského
štátu a vykonávajúci justičný orgán vo svojom rozhodnutí o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu
neuviedol inak.

Podľa § 31 ods. 4 zákona o EZR, na získanie súhlasu vykonávajúceho justičného orgánu podľa odseku

2 písm. g/ sa použije postup podľa § 32 ods. 1.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o EZR, ak má byť osoba, ktorá bola vydaná do Slovenskej republiky z iného
členského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu s uplatnením zásady špeciality stíhaná
pre trestný čin spáchaný pred vydaním, ktorý nebol predmetom pôvodného európskeho zatýkacieho

rozkazu, alebo má táto osoba vykonať trest odňatia slobody, ktorý jej bol uložený súdom Slovenskej
republiky pred jej vydaním, nebol predmetom pôvodného zatýkacieho rozkazu a nenastala žiadna z
podmienok uvedených v § 31 ods. 2, súd požiada vykonávajúci justičný orgán o dodatočný súhlas s
trestným stíhaním alebo výkonom trestu odňatia slobody.

Podľa§32ods.2zákonaoEZR,žiadosťododatočnýsúhlasmusíobsahovaťvšetkyinformácieuvedené
v § 5 ods. 5. Žiadosť zašle súd spravidla priamo vykonávajúcemu justičnému orgánu v jazyku podľa
§ 37. Súd vydá európsky zatýkací rozkaz pre trestný čin, ktorý má byť predmetom trestného stíhania
alebo výkonu trestu odňatia slobody, a pripojí ho k žiadosti o dodatočný súhlas, len ak ho vykonávajúci
justičný orgán o to požiada.

CitovanýmiustanoveniamizákonaoEZRboldoprávnehoporiadkuSlovenskejrepublikyprebratýčlánok
27 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch
odovzdávania osôb medzi členskými štátmi v znení rámcového rozhodnutia Rady 2009/299/SVV z 26.
februára 2009 (ďalej len „rámcové rozhodnutie“). Na tomto mieste je zároveň nutné pripomenúť, že

hoci rámcové rozhodnutia nemôžu mať priamy účinok, ich záväzný charakter ukladá vnútroštátnym
orgánom, najmä vnútroštátnym súdnym orgánom, povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho
práva. Vnútroštátne súdy, ktoré uplatňujú vnútroštátne právo, sú preto povinné vykladať toto právo s čo
najväčším ohľadom na znenie a účel rámcového rozhodnutia, aby sa dosiahol ním sledovaný výsledok.
Táto povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na obsah rámcového rozhodnutia pri výklade a

uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je síce obmedzená všeobecnými zásadami
práva a nemôže slúžiť ako základ na výklad contra legem vnútroštátneho práva, vyžaduje však, aby
vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci (tým, že zohľadnia vnútroštátne právo ako celok
a uplatnia výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva) s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetného
rámcového rozhodnutia a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s ním sledovaným účelom (pozri napr.

rozsudok Súdneho dvora z 5. septembra 2012, Joao Pedro Lopes Da Silva Jorge, C-42/11, body 53
až 56).

V kontexte posudzovanej veci je potom potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora z 1. decembra
2008, Leymann a Pustovarov, C-388/08 PPU, v ktorom Súdny dvor podal okrem iného výklad výnimky

zo zásady špeciality a zdôraznil, že ak konanie viedlo k záveru o existencii „iného trestného činu“ ako
toho, pre ktorý bola osoba odovzdaná, stíhanie pre tento trestný čin nemôže prebiehať bez získania
súhlasu, okrem prípadov, v ktorých sa uplatnia výnimky stanovené v článku 27 ods. 1, ods. 3 písm.
a/ až f/ rámcového rozhodnutia. Tieto výnimky pritom majú rôzne odôvodnenie. Výnimky uvedené v
článku 27 ods. 3 písm. b/ a d/ rámcového rozhodnutia (§ 31 ods. 2 písm. b/ a d/ zákona o EZR) sa

vzťahujú na uplatniteľné tresty alebo opatrenia. Článok 27 ods. 3 písm. d) rámcového rozhodnutia (§ 31
ods. 2 písm. d/ zákona o EZR) sa týka situácií, keď osoba môže podliehať trestu alebo opatreniu, ktoré
nezahŕňa pozbavenie slobody, ak trest alebo opatrenie mohlo mať za následok obmedzenie jej osobnej
slobody. Tento uvedený prípad zahŕňa situácie, keď sú uplatniteľné peňažné tresty, najmä pokuty, aleboopatrenia,akosúvšeobecneprospešnéprácealebopríkazkonaťalebosakonaniazdržať,akonapríklad
zákaz navštevovať určité miesta alebo povinnosť neopustiť dotknutý členský štát. Vyššie uvedené je
plne uplatniteľné aj na túto situáciu, teda aj keď obžalovaný L. A. nebol vydaný z cudziny pre skutok, za

ktorý sa voči nemu teraz vedie súdne konanie, prvostupňový súd obžalovanému ukladal trest nespojený
s pozbavením osobnej slobody - peňažný trest.
Zároveň je potrebné poukázať aj na to, že osobná sloboda obžalovaného L. A. nebola v rámci trestného
konania vedeného proti nemu v posudzovanej veci nijak obmedzená, keďže bol vo väzbe v inej
trestnej veci (na ktorú sa európsky zatýkací rozkaz, na ktorého základe bol vydaný, vzťahoval) a trest

obmedzujúci jeho osobnú slobodu mu nebol uložený v rozsudku okresného súdu, ktorý uložil peňažný
trest, pričom odvolanie bolo podané iba v jeho prospech, bolo preto možné ho trestne stíhať a aj odsúdiť
bez toho, aby na to bol potrebný dodatočný súhlas vykonávajúceho justičného orgánu.

Súčasne u obžalovaného prichádza do úvahy aj uplatnenie § 31 ods. 2 písm. a/ zákona o EZR,
pretože z trestného spisu vyplýva, že obžalovaný si predvolanie na termín hlavného pojednávania (ďalej

aj ako „HP“) určeného na deň 5.8.2016 osobne prevzal dňa 02.08.2016 (čl. 343) a dňa 3.8.2016
odoslal súdu svoj súhlas na konanie hlavného pojednávania v jeho neprítomnosti (čl. 350). Následne
si predvolanie na termín HP 30.08.2016 osobne prevzal podpísanou doručenkou 23.8.2016 (čl. 353),
pričom hlavného pojednávania sa nezúčastnil. Okresný súd preto vytýčil dátum HP na deň 27.9.2016,
pričom obž. L. A. si predvolanie doručované mu prostredníctvom pošty prevzal 14.09.2016 (čl. 362).

Ani na toto hlavné pojednávanie sa obžalovaný osobne nedostavil. Ako vyplýva z čl. 389 obžalovaný
doručil prostredníctvom svojho obhajcu na hlavnom pojednávaní konanom dňa 15.11.2016 (čl. 390)
písomný súhlas a žiadosť o vykonanie hlavného pojednávania bez jeho prítomnosti, ktoré osobne
podpísal v Košiciach dňa 09.11.2016. Z takto uvedenej chronológie je celom zjavné, že obžalovaný sa
preukázateľne zdržiaval po svojom prepustení z väzby v trestnej veci, pre ktorú bol na neho vydaný

európsky zatýkací rozkaz (Okresný súd Košice II. sp. zn. 0Tp 229/09 zo dňa 3.5.2010), na území
Slovenskej republiky viac ako 45 dní napriek tomu, že ho mohol opustiť. Ak by aj obhajoba namietala, že
obžalovanýsataktouvedenúcelúdobunezdržiavalnaúzemíSlovenskejrepublikyaodišielmedzičasom
aj do zahraničia, z osobne popísaných doručeniek či žiadostí je zrejmé, že sa musel dobrovoľne vrátiť
na územie Slovenskej republiky po tom, čo ho opustil.

Sumarizujúc vyššie uvedené preto aj krajský súd pokladá odvolaciu námietku obžalovaného týkajúcu
sa uplatnenia zásady špeciality za právne irelevantnú.

K namietanej objektívnej a subjektívnej stránke trestného činu podvodu podľa § 250 Tr. zák. krajský súd

poukazuje na ustálenú súdnu prax, pričom táto predpokladá existenciu páchateľa, ktorý uvedie niekoho
do omylu, príčinnej súvislosti medzi omylom určitej osoby (resp. jej neznalosti všetkých podstatných
skutočností) a ňou vykonanou majetkovou dispozíciou a ďalej príčinnú súvislosť medzi touto dispozíciou
na jednej strane a škodou na cudzom majetku a obohatením sa páchateľa alebo inej osoby na
strane druhej. Na podvode môžu byť zainteresované štyri osoby: páchateľ, osoba konajúca v omyle,

osoba poškodená a osoba obohatená. Platí, že omyl sa môže týkať skutočností minulých, prítomných
aj budúcich, a musí byť nevedomý, nenásilný (skrytý) prostriedok, ktorým páchateľ vplýva na vôľu
rozhodovania sa osoby vykonávajúcej majetkovú dispozíciu, o ktorom táto osoba nemá vedomosť,
t.j. osoba vykonávajúca majetkovú dispozíciu nekoná pod fyzickým alebo psychickým nátlakom. Pri
trestnom čine podvodu je podstatným, aby išlo o nezhodu predstavy s reálne existujúcou skutočnosťou

(udalosťou), ktorú je možné objektívne overiť. „Uvedením do omylu“ sa potom rozumie aktívne konanie
páchateľa, ktorý koná tak, aby vyvolal v inej osobe určitú subjektívnu predstavu (stav), ktorá sa však
nezhoduje s objektívnou realitou. Dispozíciou majetkovej povahy, ktorú vykonáva osoba konajúca v
omyle, sa rozumie určité majetkové plnenie, ktorým dochádza ku škode na strane poškodenej osoby a
zároveň k obohateniu na strane páchateľa alebo inej osoby. Spravidla pôjde o odovzdanie (prenechanie,

prevod) určitej veci (vecí, peňazí) z majetku poškodeného do dispozície páchateľa alebo inej osoby.
Aby mohlo ísť o naplnenie všetkých znakov trestného činu podvodu, je preto nevyhnutým, aby škoda
na cudzom majetku a obohatenie iného mali základ (príčinnú súvislosť) práve v „podvodnom konaní“
páchateľa (t. j. konaním, ktorým páchateľ iného uvádza do omylu, alebo využíva omyl iného), čo nastalo
aj v tomto konkrétnom prípade.

K spochybňovanej totožnosti skutku je potrebné uviesť, že táto znamená jeho zhodnosť, identitu,
vyžaduje skúmanie, či sa trestné konanie týka tej istej udalosti vo vonkajšom svete, toho istého
skutkového deja, preto musí byť skutok, pre ktorý je obvinený trestne stíhaný (teda musí existovaťaj uznesenie o začatí trestného stíhania) presne označený s uvedením miesta, času a spôsobu jeho
spáchania, prípadne s uvedením iných skutočností, pokiaľ ich treba na to, aby skutok nemohol byť
zamenený s iným. To ale neznamená, že musí ísť od začiatku trestného stíhania až do jeho skončenia

o naprostú zhodu popisu udalosti, o ktorej sa rozhoduje, t.j. že v uznesení o vznesení obvinenia, v
obžalobe a v rozsudku sa musí skutkový dej úplne rovnako popisovať, pretože vykonávaním dôkazov v
priebehu trestného stíhania, teda aktivitou orgánov činných v trestnom konaní i súdu, získané poznatky
o skutočnosti sa môžu zmeniť. Zo skutočnosti, že súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený
v obžalobnom návrhu, nemožno vyvodiť záver, že medzi obžalobným návrhom a skutkovým výrokom

rozsudku musí byť vždy úplná zhoda. Súd musí skutok uvedený v obžalobe prejednať vždy v celom
rozsahu, pričom má právo a povinnosť do rozhodnutia premietnuť výsledky hlavného pojednávania,
ktoré prípadné údaje uvedené v obžalobe modifikujú, pokiaľ sa neporuší totožnosť skutku. Totožnosť
skutku je zachovaná, keď je zachovaná jeho podstata. Podstata skutku spočíva v konaní páchateľa a
následku,ktorýboltýmtokonanímspôsobenýaktorýjerelevantnýzhľadiskatrestnéhopráva.Zhľadiska
tohto ustanovenia podstata skutku teda spočíva v účasti obžalovaného na určitej udalosti vo vonkajšom

svete, ktorá je uvedená v obžalobnom návrhu a z ktorej vznikol následok uvedený v obžalobe. Pritom
však ani účasť (aktivita) obžalovaného a ani následok, ktorý tým bol spôsobený, nemusia byť úplne
zhodné, stačí, ak sú aspoň sčasti zachované v rozhodnutí súdu (na základe výsledkov vykonaného
dokazovania) v porovnaní s obžalobou. Podstata skutku preto nebude porušená, ak sa zmenia okolnosti
týkajúce sa miesta, času spáchania činu, rozsahu následkov, spôsobu vykonania činu, pohnútky činu

alebo formy zavinenia, čo napokon nastalo aj v teraz súdenej veci, keď súd prvého stupňa čiastočne
upravil skutok v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania, pričom krajský súd nezdieľa názor
obhajoby, že totožnosť skutku nebola zachovaná, ale naopak, okresný súd spresnil formu a podiel účasti
obžalovaného na spáchanom trestnom čine.

Taktiež právo na obhajobu obžalovaného nemôže byť porušené ani tým, že súd, vychádzajúc zo zásady
voľného hodnotenia dôkazov, hodnotí dôkazy ináč, než je predstava obžalovaného alebo inej strany v
konaní. Obžalovaný mal v plnej miere v rámci trestného konania zabezpečené právo na obhajobu. Z
konštantnej judikatúry Najvyššie súdu SR vyplýva, že zásadným porušením práva na obhajobu v zmysle
§ 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa rozumie najmä porušenie práva na nutnú obhajobu, alebo stav, kedy

obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, pričom práve v
tom čase orgány činné v trestnom konaní reálne vykonávali procesné úkony smerujúce k meritórnemu
rozhodnutiu. Z obsahu spisov takéto skutočnosti nevyplývajú. Z predloženého trestného spisu je možné
konštatovať, že uplatňovanie práva na obhajobu bolo od vznesenia obvinenia zachovávané v medziach
príslušných ustanovení Trestného poriadku.

K ďalším odvolacím námietkam obžalovaného, pokiaľ ide o samotné hodnotenie dôkazov, krajský súd
na základe preskúmania odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a na základe
štúdia predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že okresný súd sa správne, logicky a
presvedčivo vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre jeho rozhodnutie. Všetky vykonané

dôkazy okresný súd náležite, jednotlivo aj vzájomne vyhodnotil a dospel tak k správnym a úplným
skutkovým záverom, ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu, plne zodpovedajú výsledkom vykonaného
dokazovania. Predmetný skutok sa aj podľa názoru krajského súdu stal tak, ako to prvostupňový súd
správne ustálil vo výrokovej časti napadnutého rozsudku a nepochybne ho spáchal aj obžalovaný L. A.
tam rozvedeným konaním. O týchto skutkových záveroch nemá odvolací súd žiadne pochybnosti, tieto

sú presvedčivé a vychádzajú z konkrétnych vykonaných dôkazov, ktoré vo svojom súhrne jednoznačne
usvedčili obžalovaného zo spáchania tohto skutku.

Neobstojí ani tvrdenie obžalovaného, že F. T. bol za totožné konanie odsúdený ako za trestný čin
sprenevery podľa § 248 Tr. zákona. Z rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T/112/2006 zo dňa

15.4.2010, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6To/8/2011 zo dňa 28.4.2011
vyplýva, že F. T. bol uznaný za vinného v bodoch 1/ až 3/ a v bode 7/ z trestného činu sprenevery
podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. c) Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a v bode 7/ formou
spolupáchateľstvapodľa§9ods.2Trestnéhozákonaúčinnéhodo31.12.2005,vbode4/ztrestnéhočinu
podvodu podľa § 250 ods. 1, 3 písm. b) Trestného zákona účinného do 31.12.2005, v bode 5/ z trestného

činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 1 písm. c) Trestného zákona účinného
do 31.12.2005 a v bode 6/ z trestného činu krádeže podľa § 247 ods. 1 Trestného zákona účinného
do 31.12.2005, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením do
druhej nápravnovýchovnej skupiny.Práve v bode 4/ uvedených rozhodnutí bol F. T. uznaný vinným z konania,

že dňa 20.5.2005 v objekte spoločností PO CAR s.r.o., Prešov, Petrovanská č. 1, uzavrel ako lízingový
nájomca so spoločnosťou V. G. Q. Q. s.r.o., B., lízingovú zmluvu, predmetom ktorej bol nájom osobného
motorového vozidla zn. Volkswagen Polo za nadobúdaciu cenu vo výške 400.000,10,- Sk a po
zaplatení nultej zvýšenej splátky, spracovateľského poplatku a 1. lízingovej splátky v celkovej výške
58.594,50,-Sk,sivozidloprevzaloddodávateľaPOCAR,s.r.o.,Prešov.Kžiadostiofinancovanieformou

finančného lízingu predložil potvrdenie o zamestnaní a výške pracovného príjmu u zamestnávateľa
CASTER SLOVAKIA, Vihorlatská č. 19, Prešov napriek tomu, že pre uvedeného zamestnávateľa nikdy
nepracoval.Poprevzatívozidlaužďalšiesplátkylízinguneuhrádzal,vozidlovzápätíodovzdalinejosobe,
čím takto sa na úkor spoločnosti V. G. Q. Q. s.r.o., B., obohatil a tejto spoločnosti spôsobil škodu vo
výške najmenej 341.405,60,- Sk.

Uvedený skutok bol ale právne kvalifikovaný ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 3 písm. b)
Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a nie ako zavádzajúco a mylne uvádza obhajca, sprenevery
podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. c) Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Keďže F. T. bol v inom
trestnom stíhaní za obdobné konanie právoplatne odsúdený ako páchateľ trestného činu podvodu, môže
byť v tomto trestnom konaní obž. L. A. uznaný za vinného ako jeho spolupáchateľ.

I. krajský súd len dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to,

že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto
je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery
súdu prvého stupňa.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd riadny opravný prostriedok obžalovaného L. A.

vyhodnotil ako nedôvodný a jeho odvolanie zamietol postupom podľa § 319 Tr. poriadku.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.