Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, December 18, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/56/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8815210955
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8815210955.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr.

Michala Boroňa a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcov: 1/ Y.. B. N., nar. XX.XX.XXXX 2/ B. N.,
nar. XX.XX.XXXX a 3/ B. N., nar. XX.XX.XXXX, všetci bytom M. č. XX, všetci právne zastúpení JUDr.
Ambrózom Motykom, advokátom, so sídlom Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, proti žalovanej: Slovenská
kancelária poisťovateľov, Trnavská cesta č. 82, 826 58 Bratislava 29, IČO: 36 062 235, o náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou
č.k. 10C/131/2015-216 zo dňa 15.05.2017 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Stranám sporu sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol:
„I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni v prvom rade40 000,- eur, žalobcovi v druhom rade a
žalobcovivtreťomradekaždémuznichpo30000,-euratovšetkovlehotedotrochdníodprávoplatnosti
tohto rozsudku.
II. Súd žalobu žalobcov v prvom, druhom, treťom rade, čo do zvyšku z a m i e t a.
III. Žalobcom sa p r i z n a v a j ú trovy konania v celom rozsahu s tým, že prisúdená výška plnenia tvorí

základ pre výpočet trov konania, o ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením, po právoplatnosti
tohto rozsudku“.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 420 ods. 1, § 822, § 823 Občianskeho
zákonníka, čl. 19 ods. 2, čl. 8 ods. 1, čl. 12, čl. 17 Ústavy SR, § 15 ods. 1, § 2 písm. m) a p), § 16 ods. 3,
§ 24 ods. 2 písm. d), § 24 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

3. V odôvodnení uviedol, že uznesením zo dňa 14.10.2016 konanie o nároku žalobkyne v 1. rade na
náhradu za bolesť vo výške 15.000 eur a konanie o nároku žalobkyne v 1. rade o náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia vo výške 30.000 eur, zastavil. Takto v ďalšom konaní súd konal a rozhodoval
o nároku žalobcov 1,2,3), pokiaľ sa týka náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 60.000 eur pre každého
z nich.

4. V danom prípade je potrebné vychádzať z extenzívneho výkladu pojmu škoda, ktorý v sebe
nepochybne zahŕňa aj ujmu, keď pod pojem ujma na zdraví, patrí akákoľvek ujma, aj nemajetková ujma,
spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. pasívna legitimácia žalovanej v
tomto súdnom konaní je daná.5. V danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že vodič nákladného motorového vozidla X. O.
naplnil znaky skutkovej podstaty prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a Trestného zákona,

spôsobil z nedbanlivosti smrť W. N., syna žalobcov v prvom a druhom rade a brata žalobcu v treťom
rade s tým, že tento skutok spáchal závažnejším spôsobom konania, pretože hrubo porušil predpisy o
bezpečnosti dopravy.

6. Protiprávnym konaním vodiča nákladného motorového vozidla X. O. došlo k zásahu do

osobnostných práv žalobcov v prvom a druhom rade v tej najhoršej možnej intenzite. vzhľadom na
existenciu a kvalitu vzájomných vzťahov medzi nebohým W. N., ktorý zomrel pri dopravnej nehode
bolo právo na súkromie žalobcov porušené. Bolo preukázané dokazovaním, že kvalita a intenzita
vzťahov medzi usmrtením W. N. a pozostalými rodičmi (žalobcovia 1, 2) a bratom ( žalobca 3) bola v
citovej a sociálnej oblasti veľmi vysoká. Pre žalobcov došlo k strate osoby, ktorá je nenahraditeľná a
nepostrádateľná v ich živote, s ktorou stratou sa budú vysporadúvať po celý život. Možno povedať, že

žalobcovia stratili osobu, s ktorou si vzájomne preukazovali najvyššiu mieru lásky a náklonnosti.

7. Súd posudzoval závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, jej intenzitu, rozsah a trvanie.
Pri tomto zobral do úvahy, že v danom prípade ide o ujmu dlhotrvajúcu, rozsiahlu a v zásade ničím
nereparovateľnú. Samotnú intenzitu ujmy na jednotlivých žalobcov posudzoval tak, že pokiaľ sa týka

žalobkyne 1/ Y.. B. N. tak táto ako matka nebohého W. N. mala rozhodne najvyššiu intenzitu väzieb,
pokiaľ sa týka vzťahu s nebohým synom W. N.. Žalobkyňa 1/ Y.. B. N. sa so smrťou svojho nebohého
syna W. N. doteraz nevysporiadala zrejmé ani nevysporiada a s touto nenahraditeľnou stratou sa
nikdy nevysporiada. Nasvedčujú o tom aj lekárske správy ohľadom psychiatrického liečenia, ktoré musí
absolvovať, musela prestať podnikať a ukončila živnosť. Preto v prípade žalobkyne 1/ Y.. B. N. súd

dospel k záveru, že je potrebné žalobkyni 1 priznať náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 40 000,- eur.
Pokiaľ sa týka žalobcu 2 a žalobcu 3. Žalobca 2 bol otcom nebohého W. N. a ako vyplýva z výpovede
svedkov aj žalobca 2 ako otec bol veľmi citovo naviazaný na svojho syna, ktorý pomáhal celej rodine
a bol jeho najbližším človekom. Svedkovia I. T., B. W., D. N., B. N. uviedli, že žalobcovia 1, 2, 3 spolu
s nebohým W. N. tvorili príkladnú rodinu, aktívne sa zúčastňovali na živote obce a v súčasnej dobe sa

situácia rapídne zmenila po dopravnej nehode. Sú tam úplne iné vzťahy, je tam smútok, je tam bolesť,
cintorín, nevedia sa s tým vyrovnať. Preto pri určení výšky nároky na nemajetkovú ujmu pokiaľ sa týka
žalobcov v druhom a treťom rade súd dospel k záveru, že táto je primeraná sume 30 000,- eur pre
každého zo žalobcov 2, 3. Keďže žalobcovia si uplatnili náhradu nemajetkovej ujmy, každý z nich po 60
000,- eur, súd žalobu žalobcov, čo do zvyšku zamietol.

8. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 255 ods. 1 v spojitosti s § 262 ods. 1, 2 CSP a priznal
žalobcom náhradu trov konania v celom rozsahu z toho dôvodu, že výška nemajetkovej ujmy záležala
od úvahy súdu a žalobcovia mali takto úspech v konaní.

9. Proti rozsudku, a to proti vyhovujúcemu výroku a výroku o trovách konania podala v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov ku nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Na strane žalovanej
absentuje pasívna legitimácia v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravnej
nehody podľa § 11 Občianskeho zákonníka s poukazom na rozsah poistného krytia podľa ust.§ 4 ods.2

písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z. vychádzajúc zo znenia tohto zákonného ustanovenia v kontexte
s ustanoveniami, na ktoré nadväzuje. Pokiaľ súd prvej inštancie mal k dispozícii uznesenie o začatí
trestného stíhania zo dňa 30.10.2013, zápisnicu z výsluchu vodiča X. O. v prípravnom konaní a správu
Krajskej prokuratúry Prešov zo dňa 14.12.2016, z ktorej vyplýva postúpenie veci príslušným úradom U.
R., je zrejmé, že otázku či a do akej miery došlo ku porušeniu predpisov o premávke na pozemných

komunikáciách, od ktorej závisí rozhodnutie vo veci samej, nie je oprávnený riešiť civilný súd a preto bolo
potrebné vyčkať na právoplatné rozhodnutie v trestnej veci a až následne rozhodovať o predmetných
nárokoch a o to viac za situácie, kedy pri dopravnej nehode došlo ku stretu dvoch motorových vozidiel,
pričom vodičkou jedného z nich bola práve žalobkyňa v 1 .rade. Za nesprávne považuje žalovaná
aj súdom prvej inštancie priznané výšky nemajetkovej ujmy a to pre všetkých žalobcov. Pri výške

nemajetkovej ujmy možno analogicky použiť aj ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Výrok rozsudku (III.) je v rozpore s ustanovením §255 ods.1
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, podľa ktorého mal súd rozhodnúť o náhrade
trov konania (bod. 52 rozsudku) podľa pomeru úspechu vo veci. Keďže v súdenej veci žalobcovia nemaliplný úspech vo veci, mal súd prvej inštancie náhradu trov konania pomerne rozdeliť, pripadne vysloviť
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Navyše, vzhľadom nato, že predmetom sporu
je nárok na nemajetkovú ujmu s finančným zadosťučinením vyplývajúci z práva na ochranu osobnosti

podľa Občianskeho zákonníka, je nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie, podľa ktorého základ pre
výpočet trov konania tvorí prisúdená výška plnenia, a to vzhľadom na ustanovenie § 10 ods.8 vyhl. č.
655/2004 Z. z. Navrhla, aby odvolací súd zmenil rozhodnutia súdu prvej inštancie a zamietol žalobu.

10. Proti rozsudku, a to proti zamietavému výroku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie

žalobcovia v 1. až 3. rade. V žalobe uplatnená náhrada za zásah do osobnostných práv, najmä jej výška,
bola plne opodstatnená a zodpovedala kritériám stanoveným v § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Nebohý W. N. tragicky zahynul pri dopravnej nehode zavinenej vodičom z U. R. v mesiaci, v ktorom
dovŕšil osemnásty rok svojho veku. Zo strany vodiča, ktorý zavinil dopravnú nehodu išlo o hrubú
nedbanlivosť, pričom z jeho strany sa žalobcovia nedočkali ani slovka ospravedlnenia. Išlo pritom o
dopravnú nehodu, ktorej účastníkmi boli všetci členovia rodiny, ktorí takpovediac „v priamom prenose"

sledovali akou hroznou smrťou zomrel ich prvorodený syn a jediný brat. Predčasná smrť mladého
človeka mala priam deštrukčný vplyv na vzťahy v rodine a psychiku všetkých žalobcov. Poukázali tiež
na rozsudok NS SR zo dňa 22. júna 2016 sp.zn.: 3Cdo 18/2016. Navrhli, aby odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku a rozhodol o priznaní všetkým žalobcom plnej
uplatnenej výšky náhrady imateriálnej ujmy, každému zo žalobcov v sume po 60 000,- EUR do troch

dní od právoplatnosti rozsudku.

11. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedla, že žalobcami žiadaná výška nemajetkovej
ujmy je neprimeraná.

12. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedli, že pasívna legitimácia žalovanej je daná.
Poukázali na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, rozsudok SD EÚ vo veci C-22/12. Čo sa týka
výšky nemajetkovej ujmy, poukázali na tvrdenia uvedené vo svojom odvolaní.

13. Žalovaná v replike zotrvala na skôr prezentovaných argumentoch. Súd prvej inštancie nemal k

dispozícii také dôkazy, ktoré by spoľahlivo preukázali základ nároku. Priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy musí byť primeraná, zohľadňovať aj životnú úroveň v krajine.

14. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad uvedených v § 379 až § 381 zákona č. 160/2015 Civilného

sporového poriadku (ďalej len CSP), bez nariadenia pojednávania. Oznámenie o verejnom vyhlásení
rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli súdu ako aj na webovej stránke.

15. Oboznámením sa s obsahom spisu, odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ako aj právnym
posúdením uplatneného nároku súdom prvej inštancie a následne uplatnenými odvolacími námietkami

odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v konaní správne, správne zistil skutkový
stav veci a vec správne právne posúdil. Odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na vecne správne
právne závery súdu prvej inštancie.

16. Odvolací súd k obrane žalovanej poznamenáva, že sú mu známe argumenty iných súdov

o neexistencii pasívnej legitimácie poisťovní v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy (napríklad
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2016 č.k. 3Cdo 301/2012). Vo vzťahu k
odlišnému právnemu názoru v iných súdnych konaniach a k obrane žalovanej, že vnútroštátne právo
nezakladá povinnosť poisťovne nahradiť nemajetkovú ujmu z povinného poistenia, odvolací súd udáva:

17. Po rozsudku súdneho dvora vo veci Hassová C-22/12 by nemali byť pochybnosti o tom, že
ak vnútroštátne právo priznáva právo na náhradu nemajetkovej ujmy pri usmrtení osoby prevádzkou
motorového vozidla, tak že štát musí zabezpečiť právnu úpravu o poistnom krytí takejto ujmy. V rovnaký
deň súdny dvor rozhodol v inej veci, že toto poistné krytie štáty nesmú limitovať pod 1.000.000,- Eur
v prípade jedného škodového nároku (C-277/12 Drozdovs). Odvolací súd sa rozhodne nestotožňuje

s Ministerstvom financií Slovenskej republiky, ktoré v predmetnej veci v liste č.MF/014548/2016-613
konštatuje, že Slovenská republika ,,takýto typ odškodnenia zatiaľ v civilnom práve zavedený nemá
a ,,ak chceme chrániť pozostalých, a to nielen po dopravných nehodách, bolo by vhodné zaviesť
podobný inštitút aj do slovenského civilného práva, avšak to je mimo pôsobnosti MF SR“. Tedaministerstvo financií neuznáva nemajetkovú ujmu na strane pozostalých pri ochrane osobnosti
ako prostriedok ochrany pre pozostalé osoby. Odvolací súd vyjadruje presvedčenie o opaku, že
slovenský právny poriadok priznáva pozostalým za zásah do súkromia usmrtením blízkeho človeka

náhradu nemajetkovej ujmy. Priznané náhrady sa týkajú rôznych oblastí napr. usmrtenia pri liečebných
zákrokoch, prípady usmrtení pri prevádzke motorových vozidiel a v iných prípadoch. Usmrtenie osoby,
ktorá je blízka je úplne jednoznačne zásahom do súkromného života blízkych osôb, postačí len
predstava, čo znamená pre osobu správa, že jej manžel/manželka, otec/matka, syn/dcéra zomrel/a pri
dopravnej nehode.

18. Spornou právnou otázkou, a zdá sa, že aj medzi súdmi Slovenskej republiky, zostala otázka, či si
Slovenská republika svoju povinnosť transponovať smernicu splnila. Ak je pravdou, že poisťovňa nemá
zákonnú povinnosť kryť náhradu nemajetkovej ujmy, potom si Slovenská republika svoju transpozičnú
povinnosť nesplnila a vystavila sa tak žalobám osôb, ktorým súdy uložili povinnosť nahradiť nemajetkovú
ujmu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

19. Odvolací súd je však presvedčený, že pri aplikácii všetkých výkladových metód a nie len jednej
izolovane je dôvodný záver, že slovenská právna úprava obsahuje povinnosť poisťovní z povinného
zmluvného poistenia nahradiť aj nemajetkovú škodu na zdraví.

20. Zdá sa, že odlišné názory spôsobil odlišný výklad slovíčka ,,ujma“ a vety zákona nahradí ,,škodu
na zdraví a náklady spojené s pohrebom“. Odvolací súd nepožiadal súdny dvor o výklad slova ,,škoda“
v dotknutých smerniciach a rozsudku C-22/12, najmä či tento termín zahŕňa škodu tak majetkovú,
ako aj nemajetkovú a či neodporuje slovenská právna úprava únijnému právu, pretože sa zdá, že aj
textuálnym (gramatickým) výkladom je ustanovenie eurokonformné.

21. Z hľadiska gramatického výkladu považuje odvolací súd za dôležité, že ustanovenie § 4 ods. 2
písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla (ďalej len ZoPZP) upravuje škodu na zdraví vo všetkých jej zložkách -
zákonodarca teda nesledoval (explicitne nevypočítal) poistné krytie len niektorej zložky škody na zdraví,

napr. bolestné, stratu na zárobku, vecnú škodu a pod. Zakotvením poistného krytia nielen niektorej
zložky škody na zdraví je opodstatnený názor, že pod škodou na zdraví treba zaradiť všetky jej zložky
tak v rovine majetkovej, ako aj nemajetkovej. Zákonodarca nevylúčil pri škode na zdraví napríklad
nemajetkové bolestné, či sťaženie spoločenského uplatnenia a niet pochybnosti, že sú poistne kryté.
Niet dôvodu na odlišný názor ani pri nemajetkovej škode na zdraví s následkom smrti, ktorá dopadla

najmä na pozostalé blízke osoby.

22. Z hľadiska výkladu zákonodarcu popri vyššie uvedených dôvodoch je treba brať zreteľ na to, že
zákonodarca v transpozičnej doložke výslovne spomína dotknuté smernice a sotva by sa dalo uveriť
tomu, že by v rozpore s požiadavkou smerníc nezahrnul pod poistné krytie niektorú zložku škody (ujmy)

a tým sa rozhodol hradiť škodu z dôvodu transpozičného deficitu fakticky namiesto poisťovní, ktoré
inkasujú poistné. Z rozsudku C-22/2012 ...Členské štáty sú však povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť
za škodu uplatniteľná podľa ich vnútroštátneho práva bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami
uvedených smerníc (pozri rozsudok Súdneho dvora vo veci C-356/05, Farrell, body 32 a 33, ako aj tam
citovanú judikatúru).

23. Dôvodová správa o vylúčení niektorej zložky náhrady škody nič neuvádza, cit. „K § 4: Rozsah
poistenia zodpovednosti je v návrhu vymedzený s ohľadom na nároky vyplývajúce z tohto zákona,
jednotlivé zložky náhrady škody a na územnú platnosť poistenia. Poistenie zodpovednosti sa u
tuzemských motorových vozidiel bude vzťahovať na zodpovednosť za škodu spôsobenú na území

Slovenskej republiky, ako aj na území štátov, s ktorými kancelária uzavrela dohodu o vyrovnávaní
nárokov na náhradu.“

24. Z hľadiska systematického výkladu síce môže byť výhrada, že náhrada citovej škody po zásahu
do života a súkromia osoby je oproti náhrade škody v inej časti Občianskeho zákonníka

(,,ochrana osobnosti“ prvá časť, ,,zodpovednosť za škodu“, šiesta časť), no fakt je ten, že únijné
právo nerieši škodovú zložku, ale poistné krytie a zákonodarca evidentne sústredil pri zásahu do
súkromia nemajetkovú ujmu v spoločnej časti zákona, a to bez ohľadu na okolnosti prípadov, za akých k
nemajetkovej škode došlo. Išlo by o duplicitné ustanovenie, ak by sa aj v iných častiach zákona podľarozmanitosti spoločenských vzťahov opakovalo právo na nemajetkovú škodu. Logiku by mohol mať len
administratívny strop nemajetkovej škody upravený v časti o škode na zdraví, nie však nevyhnutne aj
samotné právo. Z hľadiska systematiky Občianskeho zákonníka nie je až tak významné, že náhrada

nemajetkovej ujmy za stratu života je upravená v inej časti kódexu Prvá časť druhá hlava ako náhrada
škody (šiesta časť druhá hlava). Povinné poistenie musí kryť akúkoľvek škodu (ujmu) tak materiálnu, ako
nemateriálnu. Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom v názore, že platná právna úprava
obsahuje takúto náhradu vychádzajúc z extenzívneho výkladu pojmu škody, ktorý v sebe nepochybne
zahŕňa aj ujmu na zdraví (§ 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Zb. v znení neskorších predpisov) s

tým, že náhrada nemajetkovej ujmy sa priznáva aj podľa ustanovení o ochrane osobnosti upravených
v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť, že náhrada nemajetkovej ujmy je
upravená v § 13 Občianskeho zákonníka, nie je dôvodnou námietka žalovaného, že súd mal pri určovaní
výšky nároku žalobkýň aplikovať ust. § 450 Občianskeho zákonníka, keďže kritériá určovania výšky
náhrady škody, predstavujúcej nemajetkovú ujmu sú upravené v § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
ktoré možno považovať za lex specialis vo vzťahu k ust. § 450 Občianskeho zákonníka.

25. V Českej republike nová právna úprava zákonom č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník v platnom
znení (ďalej len „NOZ“), v § 2958 a v §§ 2956 a nasl. zakotvila, že pri ublížení na zdraví odčiní škodca
ujmu poškodenému peňažnou náhradou plne vyvažujúcu vytrpené bolesti a ďalšie nemajetkové ujmy;
pokiaľ vznikla poškodením zdravia prekážka lepšej budúcnosti poškodeného, nahradí mu škodca aj

sťaženie spoločenského uplatnenia. Ak nemožno takýmto spôsobom výšku náhrady určiť, stanoví sa
podľa zásad slušnosti. Nasleduje priznanie náhrad pri ublížení na zdraví a pri usmrtení podľa § 2959,
kedy škodca odškodňuje duševné útrapy manželov, rodičov, dieťaťa alebo inej osoby blízkej peňažnou
náhradou, ktorá má plne vyvážiť ich utrpenie. Ak nemožno výšku náhrady takto stanoviť, určí sa podľa
zásad slušnosti. Aby sa zákonodarca vyhol rigidnému schematizmu, akcentuje priamo v textovom znení

zákona právne zásady slušnosti a zároveň rieši zmieňovaný problém „ďalšej nemajetkovej ujmy“, ktorá
bola dosiaľ žalovaná titulom ochrany osobnosti, dnes je však pokrytá pod širším rozpätím náhrady škody
sui generis, čím odpadá problém dvojitých žalôb; na náhradu škody na zdraví a následne alebo súčasne
žalôb o ochrane osobnosti .V dôvodovej správe k NOZ autori novely zdôrazňujú upustenie od inštitútu
náhrady škody v duchu primitívneho materializmu, podľa ktorého sa poškodenému hradí výlučne škoda

majetková, čo je nesporne aj prelomenie roky trvajúceho aplikačného problému, na ktorý poukázal
Ústavný súd ČR v často referovanom náleze zo 4. 5. 2005, sp. zn. Pl ÚS 16/04, že totiž z legislatívneho
hľadiska je potrebné opustiť poňatie škody ako majetkovej ujmy a považovať za škodu aj ujmu, ktorá
vznikla pôsobením na telesnú a duševnú integritu poškodeného. (porovnaj JUDr. Andrea Erdősová,
PhD. „Krátke“ pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov vnútroštátnych,

českých, Súdneho dvora EÚ i Európskeho súdu pre ľudské práva Bulletin advokácie 1-2 2015).

26. Teleologický výklad podporuje zmysel a cieľ celého poistenia rizikových vzťahov spojených s
prevádzkou motorových vozidiel. Niet najmenšieho dôvodu presúvať bremeno, ktoré majú znášať
pri najrizikovejších spoločenských vzťahov poisťovne, na plecia často krát nesolventných osôb a tým

vystavovať ekonomickému tlaku a právnej neistote poistené osoby a pri nevymožení aj dotknuté obete.
Ide o spoločenské vzťahy, v rámci ktorých sa spomína nenahraditeľná ujma. Nemajetková škoda
dosahuje čiastky, ktoré zodpovedné osoby nedokážu zaplatiť. Práve z dôvodu predídenia takýmto
situáciám bolo zriadené povinné poistenie. K celkovému postupu pri aplikácii výkladových metód
odvolací súd poukazuje na požiadavku striktného výkladu z hľadiska vylúčenia poistného krytia cit.

rozsudok C-22/12 článok 34 ,, Keďže obmedzenie poistného krytia je možné iba vo výnimočných
prípadoch, podľa názoru Komisie je potrebné prijať v tejto oblasti striktný výklad práva, a nie je možné
pripustiť ľubovoľné rozširovanie prípadov, v ktorých bude dochádzať k obmedzeniu rozsahu poistného
krytia.

27. Z hľadiska eurokonformného výkladu nárok voči žalovanej zakladajú žalobcovia na tom, že v zmysle
§ 24 ods. 2 písm. d) zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidlajepovinnáuhradiťzavodičamotorovéhovozidlaX.O.škodu
spôsobenú premávkou tohto motorového vozidla.

28. Ustanovením § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 381/2001 Z.z. sa do slovenského právneho poriadku
implementovali ustanovenia smernice Rady 72/166/EHS o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly
plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ako aj druhej smernice Rady 84/5/EHS o aproximáciiprávnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel (v súčasnosti kodifikované v spoločnej smernici č. 2009/103/ES o
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a kontrole plnenia tejto

povinnosti). Z tabuľky zhody predloženej na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky (II. volebné
obdobie, parlamentná tlač 979) vyplýva, že ustanovením § 662 Obch. zák. sa implementuje čl. 1
smernice č. 72/166/ESH a čl. 3 smernice č. 84/5/EHS.

29. Podľa čl. 1 druhého bodu smernice č. 2009/103/ES „poškodený“ znamená akúkoľvek osobu

oprávnenú na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Podľa čl. 3 cit.
smernice každý členský štát prijme... všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za
škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením.
Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe opatrení uvedených v prvom
pododseku... Poistenie... povinne pokrýva... ujmy na zdraví.

30.Výkladomcitovanýchustanovení(resp.obsahovototožnýchustanovenísmerníc72/166/EHSa84/5/
EHS) sa zaoberal Súdny dvor Európskej únie už v spomínanom rozsudku z 24. októbra 2013 vo veci
C-22/12, Katarína Hassová proti Rastislavovi Petríkovi, Blanke Holingovej, v ktorom rozhodol že čl.
3 ods. 1 smernice 2009/103/ES sa má vykladať tak, že povinné zmluvné poistenie má pokrývať aj
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak

jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej. Súdny dvor EÚ v tejto súvislosti vyslovil, že smernica ponecháva členským štátom
právo určiť, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky poistenia, no ich sloboda v tomto smere bola
neskôr obmedzená (ods. 43 a 46). Medzi jazykovými verziami čl. 3 poslednej vety smernice 2009/103/
EHS sú rozdiely, avšak s prihliadnutím na ich účel a štruktúru treba tento pojem interpretovať tak, že

medzi škody, ktoré sa musia nahradiť, patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore (ods. 47 až 50). Súdny
dvor EÚ navyše dodal, že na veci nič nemení ani zaradenie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka do
inej časti než úpravy náhrady škody. Ak totiž zodpovednosť poisteného vznikla z dopravnej nehody a
mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne

hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice (ods. 57 a 58).

31. Podľa názoru súdu uvedený rozsudok jednoznačným spôsobom rieši otázku zodpovednosti
poisťovneajejnámietkycelkomzjavneignorujújasnézáveryvyslovenéSúdnymdvoromEÚ.Uvedeným
rozsudkom je prekonaný aj skorší názor Najvyššieho súdu SR v konaní 4Cdo 168/2009, takže právnym

názorom v ňom vysloveným sa nemožno ďalej riadiť. Argumenty o systematickej odlišnosti nároku
na náhradu škody a náhrady nemajetkovej ujmy sú vyvrátené závermi Súdneho dvora EÚ v ods. 57
a 58 uvedeného rozsudku. Súdny dvor v týchto odsekoch vykladal právo Európskej únie. Podstatou
citovaných odsekov nie je tvrdenie, že nárok podľa § 13 ods. 2 Obč. zák. je nárokom na náhradu
škody podľa práva Slovenskej republiky. V citovaných odsekoch však Súdny dvor zdôrazňuje, že

bez ohľadu na systematické zaradenie určitého ustanovenia v národnom právnom predpise, ak toto
ustanovenie upravuje občianskoprávnu zodpovednosť vznikajúcu v prípade dopravnej nehody, má sa
takéto ustanovenie považovať za „opatrenie... určujúce rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto
krytia“ v zmysle čl. 3 prvej a druhej vety smernice 2009/103/EHS. Inak povedané, Súdny dvor v tomto
odseku v podstate vyslovil, že pojem „zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových

vozidiel“ používaný v smernici 2009/103/EHS treba vykladať čiastočne autonómne a podradiť podeň aj
také nároky, ktoré národné právo nezaraďuje medzi nároky „na náhradu škody“ v prísnom slova zmysle,
ak ich podstata je podobná (teda občianskoprávny charakter a vznik v dôsledku protiprávnej udalosti -
dopravnej nehody). Už z výkladov v bodoch 7 až 13 tohto rozsudku vyplýva, že z ustanovenia § 13 ods.
2 Obč. zák. vzniká v prípade protiprávnej udalosti - dopravnej nehody nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy aj v peniazoch. Tento nárok má pritom občianskoprávny charakter a v podstate sa svojou povahou
približuje objektívnej zodpovednosti za škodu. Z uvedených dôvodov treba v zmysle záverov citovaného
rozsudku Súdneho dvora článok 3 ods. 1 smernice 2009/103/ES vykladať tak, že pod pojem „opatrenie...
určujúce rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia“ sa musí zaradiť aj § 13 ods. 2 Obč. zák.
upravujúci tento nárok a tento nárok musí byť podľa národného práva krytý poistením zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

32. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa musia vnútroštátne ustanovenia v konaní vo veci
samej v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade so smernicami. Vnútroštátne súdy tedamusia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol
dosiahnutývýsledok,kuktorémutátosmernicasmeruje(porov.zposlednéhoobdobianapr.rozsudokSD
z 25. apríla 2013, C-81/12, Asociaţia ACCEPT proti Consiliul Naţional pentru Combaterea Discriminării,

ods. 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy
celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej
smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (porov. z posledného
obdobia rozsudok SD z 24. januára 2012, C-282/10, Maribel Dominguez proti Centre informatique du
Centre Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre, ods. 27).

33. Z citovaných zásad tak pre súdy Slovenskej republiky vyplýva povinnosť, aby pri výklade ustanovení
zákona č. 381/2001 Z. z. v čo najväčšej možnej miere vzali do úvahy znenie a účel tých ustanovení
smernice, na ktorých implementáciu bolo toto ustanovenie do nášho právneho poriadku zavedené, aby
zaručili tejto smernici úplnú účinnosť. Podľa už uvedeného bolo toto ustanovenie zavedené do právneho
poriadku na účel implementácie čl. 1 a čl. 3 smernice 2009/103/EHS. Preto je povinnosťou súdov

prihliadať na znenie a účel tohto ustanovenia smernice pri výklade ustanovení uvedeného zákona.

34. Na základe toho tak treba uzavrieť, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z.
treba vyložiť tak, že poistenie zodpovednosti kryje (za splnenia ostatných podmienok v ods. 4) aj nároky
pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a pozostalí (ako

poškodení) môžu tieto nároky v zmysle § 15 ods. 1 cit. zákona uplatniť priamo proti poisťovateľovi,
resp. v tomto prípade s poukazom na ust. § 24 zákona o povinnom zmluvnom poistení voči Slovenskej
kancelárii poisťovateľov a to rovnako ako všetky ostatné nároky na náhradu škody. Túto ujmu tak v
zmysle § 4 ods. 2 a 4 zákona č. 381/2001 Z. z. kryje poistenie zodpovednosti za škodu, takže žalovaná
je povinná nahradiť žalobcom aj túto ujmu.

35. Na porovnanie k výkladu škoda odvolací súd dáva do pozornosti rozsudok súdneho dvora aj v
inej právnej veci C-63/09 Axel Walz/Clickair S.A. cit.: „Pojem „ujma“ tvoriaci podklad článku 22 ods. 2
Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu, uzavretý v Montreale
28. mája 1999, ktorý stanovuje obmedzenie zodpovednosti leteckého dopravcu za ujmu spôsobenú

najmä stratou batožiny, sa má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa tak majetkovú, ako aj nemajetkovú
škodu.“ Ako aj Rozsudok Súdneho dvora z 10. decembra 2015 vo veci C-350/14,Lazar proti Allianz
SpA - ECLI:EU:C:2015:802 cit.: „článok 4 ods. 1 nariadenia č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom
práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II) sa má vykladať v tom zmysle, že ujma spojená s úmrtím osoby
pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo v členskom štáte súdu konajúceho vo veci a ktorú utrpeli rodinní

príslušníci tejto osoby s bydliskom v inom členskom štáte, sa má kvalifikovať ako „nepriame následky“
tejto nehody v zmysle tohto ustanovenia.

36. Pre rozhodovaciu činnosť vnútroštátnych súdov nesporne má vplyv rozhodnutie Súdneho dvora
EÚ z 24. októbra 2013 vo veci návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prípade Hassová, C-

22/12. Vnútroštátny súd sa svojou prvou prejudiciálnou otázkou v podstate pýtal, či sa článok 3 ods.
1 prvej smernice a článok 1 prvý odsek tretej smernice majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Súdny dvor
v prerokovanom prípade zaujal stanovisko, že podľa prvej a tretej smernice sú členské štáty povinné

prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na ich území bola pokrytá poistením s cieľom ochrany
poistených osôb a obetí nehôd a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti krytia povinným poistením
cestujúcich motorových vozidiel nezostali neuhradené. Súdny dvor pritom bral ohľad aj na fakt, že
nemalý problém v jednotnom výklade spôsobujú aj rozdiely v jednotlivých jazykových verziách prekladov

smernicesodlišnýmivýznamamipojmovako„ujmanazdraví“a„škodanamajetku“.SúdnydvorEÚvšak
musel poskytnúť taký výklad, aby bolo štátom, pokiaľ možno, zrejmé, že článok 3 ods. 1 prvej smernice,
článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice a článok 1 prvý odsek tretej smernice sa majú vykladať v tom zmysle,
že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať
aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak

jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej (porovnaj JUDr. Andrea Erdősová, PhD. „Krátke“ pojednanie o škodách, ujmách
a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora EÚ i Európskeho
súdu pre ľudské práva Bulletin advokácie 1-2 2015).37. Odvolací súd poukazuje aj na závery prijaté Ústavným súdom SR vo svojom rozhodnutí sp.
zn. I. ÚS 474/2016 zo dňa 17. augusta 2016 : V súvislosti s citovaným rozsudkom Súdneho dvora

Európskej únie ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie - uznesenie sp. zn. III.
ÚS 646/2015 zo 16. decembra 2015, v ktorom v obdobnej veci konštatoval, že „hoci Súdny dvor
viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako
vnútroštátne právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom
konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13, pozn.) každého z týchto štátov umožňuje

blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá
má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla. V Slovenskej republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorovéhovozidlaupravujezákonč.381/2001Z.z.,podľaktoréhomáajsťažovateľka ako
poisťovateľ oprávnenie vykonávať poistenie zodpovednosti na území Slovenskej republiky.“ Ústavný
súd dodáva, že k uvedenému záveru dospel s prihliadnutím na samotný účel povinného zmluvného

poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a súčasne zohľadňujúc
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorového
vozidla, ako aj aplikujúc extenzívny výklad pojmu náhrada škody. Obdobné závery vo vzťahu k rozsahu
povinnéhozmluvnéhopoisteniaprijalÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyajvosvojichrozhodnutiachnapr.
v rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 847/2016 zo dňa 10.11.2016, sp. zn. I. ÚS 265/ 2017 zo dňa 24.05.2017.

38. Odvolací súd poukazuje tiež na závery vyslovené Najvyšším súdom Slovenskej republiky v
rozhodnutí zo dňa 17. apríla 2018 sp. zn. 3Cdo 234/2017.: Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu
trebaeurokonformnýmvýkladompojmuškodanazdraví-prisúčasnomrešpektovanísúvislostíprávnych
inštitútov - dospieť k záveru, v zmysle ktorého škodou na zdraví (§ 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z.) je aj

citová, osobnostná, psychická (teda nemajetková) ujma spôsobená pozostalým po obetiach dopravnej
nehody (§ 13 Občianskeho zákonníka). Uvedený výklad pojmu škoda nepovažuje vec prejednávajúci
senát za výklad contra legem (výklad proti doslovnému jazykovému zneniu zákona). Zákaz výkladu
contra legem vyjadruje (výlučne) zákaz výkladu smernice v zrejmom rozpore so znením príslušného
vnútroštátneho ustanovenia. Pojem „škoda na zdraví“ ale, ako to bolo vyššie uvedené, možno vyložiť

extenzívne bez toho, aby pri súčasnom zachovaní cieľov a výsledku sledovaných smernicou došlo k
popretiu jeho jazykového vyjadrenia. Taký výklad nesiaha za hranice najširšie možného jazykového
významu pojmu. Ak existuje potreba zabezpečiť konformitu konkrétnej vnútroštátnej normy s úniovým
právom, je plne legitímne a súčasne nevyhnutné sudcovské vyplnenie „medzier“ (prostredníctvom
extenzívneho výkladu), ktoré ostali po nesprávne (neúplne) transponovaných smerniciach. Dovolací

súd pripomína, že Súdny dvor v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 vyslovil, že ak umožňuje
vnútroštátne právo použitím vlastných metód výkladu vnútroštátne ustanovenie vykladať za určitých
okolností tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho práva alebo obmedziť
oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo
v súlade s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol

cieľ sledovaný smernicou. Na základe vyššie uvedeného je potrebné uzavrieť, že ustanovenie § 4
ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. treba vykladať tak, že poistenie zodpovednosti v zmysle tohto
zákona kryje (za splnenia ostatných podmienok) aj nároky pozostalých po obetiach dopravných nehôd
na náhradu im spôsobenej nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a títo pozostalí
(poškodení) môžu svoje nároky v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. uplatniť priamo proti

poisťovateľovi, a to rovnako ako všetky ostatné nároky na náhradu škody .“

39. Vo vzťahu k námietke, že trestné konanie voči vodičovi X. O. nie je právoplatne skončené odvolací
súd uvádza, že z obsahu spisu nevyplývajú také okolnosti, ktoré by čo i len čiastočne spochybňovali
záver o zavinení dopravnej nehody a tým úmrtia W. N. X. O. (§ 420 Občianskeho zákonníka). Ako

vyplýva z výsluchu obvineného X. O. (č.l. 93 a nasl.), tento vyhlásil, že skutok, pre ktorý mu bolo
vznesené obvinenie (kvalifikovaný ako prečin usmrtenia podľa § 149 Trestného zákona) spáchal, svoje
konanie ľutuje. Tiež v zmysle záverov znaleckého posudku vypracovaného pre účely trestného konania
vedeného proti X. O. (č.l. 105 a nasl.) spôsob jazdy žalobkyne 1/ (ktorá šoférovala motorové vozidlo,
v ktorom sa viezol W. N.) bol správny. Technickou príčinou dopravnej nehody bol nesprávny spôsob

jazdy vodiča nákladného vozidla O., ktorý neprispôsobil rýchlosť vozidla situácii na vozovke a zadnou
časťou návesu prešiel do protismeru. Za daných okolností, berúc naviac do úvahy zásadu hospodárnosti
konania, odvolací súd nevyhodnotil odvolaciu námietku ako opodstatnenú.40. Súd prvej inštancie náležite, v súlade s ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka pri určovaní výšky
nemajetkovej ujmy zohľadnil rozhodné okolnosti prípadu a tieto náležite popísal v odôvodnení svojho
rozhodnutia. Odvolací súd na dôvažok uvádza, že W. bol v čase úmrtia na prahu dospelosti, išlo o

mladého, zdravého človeka plného sily, ktorého rodina, priatelia, známi vnímali ako dobrosrdečného a
šikovného mladého muža, ktorý vo svojom okolí šíril pozitívnu energiu a bol vždy ochotný pomôcť. Z
vykonaného dokazovania je zrejmé, že vzťahy medzi žalobcami v 1. až 3. rade a zomrelým boli veľmi
pevné, intenzívne, žalobcovia veľmi ťažko znášajú stratu syna a brata, v prípade žalobkyne 1/ si úmrtie
syna dokonca vyžiadalo pomoc psychiatra. W. pomáhal s prácami v domácnosti, okolo domu ako aj

s podnikateľskou činnosťou žalobkyne. Čas strávený s W. bol neodmysliteľnou, pravidelnou súčasťou
života žalobcov, trávili spolu takmer všetok voľný čas. Jeho úmrtie zavinil vodič X. O., ktorý svoju vinu ani
nepopieral. Nemožno mať pochybnosti o tom, že náhle, tragické úmrtie W. pri dopravnej nehode, ktorého
priamymi svedkami boli všetci žalobcovia nenapraviteľne, extrémne negatívne zasiahlo do ich životov.
Vo vzťahu k W. vyznieva priam dehonestujúco a necitlivo, že súd určuje hodnotu jeho života, sumu,
ktorá by bola spôsobilá reparovať stratu milovaného človeka a útrapy s tým spojené. Odvolací súd je

však názoru, že súdom prvej inštancie priznaná suma 30 000 Eur pre žalobcov 2., 3. a pre žalobkyňu
1. vo výške 40 000 Eur je v danom prípade primeraná, nemožno ju považovať za nadhodnotenú alebo
naopak za podhodnotenú a je spôsobilá aspoň zmierniť následky zásahu do súkromnej sféry žalobcov.
Priznaná náhrada nie je neúmerná spôsobenej ujme, nevybočuje nad akceptovateľnú mieru z rámca
rozhodovacej praxe súdov v obdobných veciach.

41. Pokiaľ ide o výrok o trovách prvoinštančného konania, k tomuto je potrebné uviesť:
Odvolací súd konštatuje, že v záujme spravodlivého rozhodnutia o trovách konania, v ktorom
rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok (účinný v čase začatia konania) v ust. § 142 ods. 3 umožňoval súdu,

aby len čiastočne úspešnému účastníkovi priznal plnú náhradu trov konania; základná sadzba tarifnej
odmeny advokáta sa v takom prípade vypočítala z výšky súdom priznaného plnenia.

42. Nový procesný poriadok, ktorý súd prvej inštancie aplikoval na rozhodovanie o trovách predmetného
konania podľa § 470 ods. 1 CSP obdobnú úpravu neobsahuje.

43. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, pripadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

44. Požiadavka na spravodlivé rozhodnutie súdu v zmysle čl. 2 ods. 1 CSP i v časti trov konania si podľa
názoru odvolacieho súdu vyžaduje, aby súd v takomto type sporov naďalej (i po 30.06.2016) prihliadal
na skutočnosť, že výška priznaného plnenia nezávisela od žalobcov, ale od úvahy súdu.

45. Samotný úspech strany v konaní nie je možné hodnotiť mechanicky len porovnaním toho, akú sumu

si ako náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovia uplatnili podanou žalobou a aká suma im bola v konečnom
rozhodnutí priznaná. Hodnotenie úspechu v konaní by malo byť prísne individuálne s prihliadnutím na
konkrétnu právnu úpravu vzťahujúcu sa k samotnému uplatnenému nároku ako aj na všetky relevantné
okolnosti prípadu. Pri mechanickom prístupe k hodnoteniu úspechu v konaní by veľmi jednoducho
mohlo dôjsť k porušeniu základného princípu, na ktorom stoji civilné sporové konanie. Preto je potrebné

vykladať ust. § 255 ods. 1 CSP práve v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania.

46. Pre absenciu výslovnej právnej úpravy v novom procesnom poriadku je uvedený postup možný v
zmysle čl. 4 ods. 2 CSP, keď neodporuje princípom, na ktorých je Civilný sporový poriadok založený.

47. V predmetnom konaní sa žalobcovia voči žalovanému domáhali náhrady nemajetkovej ujmy, pričom
v zmysle rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy voči
žalovanej je daný. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že žalobcovia boli v konaní úspešní, účinne sa
domohli ochrany svojich práv. Každý zo žalobcov si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 60 000
Eur. Stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v danej veci však záviselo od úvahy súdu s poukazom

na ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka s ohľadom na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo. Je potrebné tiež podotknúť, že vo vzťahu k výške priznávanej náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej usmrtením rodinného príslušníka badať v rozhodovacej činnosti súdov
SR nejednotnosť. Za tohto stavu, kedy bolo ustálené, že vodič X. O. zasiahol do osobnostných právžalobcov svojím protiprávnym konaním, pričom konkrétna výška plnenia závisela od posúdenia súdu,
spravodlivému usporiadaniu vecí zodpovedá len také rozhodnutie, kedy žalobcom bude priznaný nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

48. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil
(§ 387 ods. 1 CSP).

49. V odvolacom konaní ani jedna zo strán nebola plne úspešná, preto odvolací súd vychádzajúc z ust.

§ 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

50. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).