Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, November 20, 2013

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 10C/337/2004

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104136443
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Káčerová
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2013:1104136443.7

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava I v právnej veci navrhovateľa: X. B., B. F.. B. Č.. XX/X, XXX XX O. proti odporcovi
v prvom rade: Sociálna poisťovňa, ul. 29. augusta č. 10, 813 63 Bratislava zastúpeného: JUDr. Dagmar
Kubovičovou, advokátkou, so sídlom Námestie Biely kríž č. 3, Bratislava proti odporcovi v druhom rade:
Zentiva, a.s. Nitrianska č. 100, 920 27 Hlohovec zastúpeného: Allen & Overy Bratislava, s.r.o. so sídlom
Eurovea Central 1, Pribinova č. 4, 811 09 Bratislava o určenie výšky straty na zárobku z pracovného

úrazu ku dňu 31.12.2003 takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

O náhrade trov konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ návrhom doručeným súdu dňa 22.09.2004 žiadal, aby súd určil, že ku dňu 31.12.2003 mu

voči odporcovi v druhom rade patrila náhrada za stratu na zárobku vo výške 5.350 Sk.

Odporcovia v prvom a druhom rade žiadali návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť.

Súd vo veci na základe vykonaného dokazovania rozhodol rozsudkom č.k. 10C 337/2004-88 zo dňa
10.05.2006 tak, že návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel s odôvodnením, že navrhovateľovi

ako poberateľovi dôchodku a poberateľovi úrazovej renty patrí výška náhrady straty na zárobku ku dňu
31.12.2003 v sume 5.350 Sk. Súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z ustanovenia § 272 ods. 1, 2 zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a z ustanovenia § 201 ods. 1 Zákonníka práce /ďalej ZP/ účinného
ku dňu 31.12.2003/. Súd poukázal na ustanovenie a § 201 ZP z ktorého nevyplýva, že pri výpočte
výšky straty na zárobku sa má prihliadať na priznanú valorizáciu dôchodku. Pri svojom rozhodnutí
súd zastával názor, že opačný výklad by bol diskriminačným výkladom, poškodzujúcim nárok

navrhovateľasmerujúcimkzníženiujehoživotnejúrovne.Akbysúdakceptovalvýkladodporcovvprvom
a druhom rade, ktorí tvrdili, že sa pri výpočte výšky straty na zárobku po skončení práceneschopnosti
prihliada na valorizovanú časť dôchodku, mohla by nastať situácia, že valorizovaný dôchodok by mohol
úplne "skonzumovať" náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej
pracovným úrazom /úrazovú rentu/. Náhrada straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti
vzniknutej pracovným úrazom/ t.č. úrazová renta/ je samostatná dávka patriaca navrhovateľovi súbežne

s dôchodkom, je valorizovaná samostatným opatreniami Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky.

Voči predmetnému rozsudku podali riadny opravný prostriedok obidvaja odporcovia.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 4Co424/06-121 zo dňa 12.03.2008 rozsudok súdu prvého

stupňa zmenil tak, že návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol na tom skutkovom základe,
že na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy sa pri výpočte straty na zárobku po skončenípráceneschopnosti prihliada na valorizovanú časť dôchodku. Pri určovaní náhrady straty na zárobku
sa započítavajú čiastočné invalidné dôchodky a invalidné dôchodky v skutočnej sume valorizované
podľa právnych predpisov sociálneho zabezpečenia. Odvolací súd uviedol, že bol zrušený limit 5.700

Sk, ako aj percentuálna limitácia pri vypočítaní výšky náhrady za stratu na zárobku po skončení
práceneschopnosti. Poukázal aj na tú skutočnosť, že výšku percenta a obdobie, za ktoré sa má
náhrada za stratu na zárobku upravovať, ustanovuje osobitný predpis § 201 ods. 1, 2 ZP platného
a účinného v rozhodnom období 01.04.2002/. Valorizáciu priemerného zárobku rozhodujúceho pre
výpočet náhrady straty na zárobku upravoval zákon č. 320/1993 Z.z. o úprave náhrady straty na

zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania
a opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 132/1995 Z.z., č. 151/1996 Z.z, č. 98/1997
Z.z, č. 120/1998 Z.z., č. 125/1999 Z.z., č. 194/2000 Z.z., č. 235/2001 Z.z, č. 340/2002 Z.z., č. 199/2003
Z.z. V prejednávanej veci výška predchádzajúceho hrubého príjmu navrhovateľa v sume 4.215 Sk
nebola medzi účastníkmi sporná, však spornou bola otázka valorizácie tohto príjmu a prihliadanie na
valorizovaný invalidný dôchodok. Valorizácia tohto príjmu v zmysle citovaných predpisov odvolacím

súdom pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa za zažalované obdobie vrátane posledného opatrenia
Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny SR č. 190/2003 Z.z. predstavovala 184%, preto valorizovaný
príjem navrhovateľa činil sumu 11.987 Sk. Od tohto valorizovaného príjmu bolo potrebné odpočítať v
zmysle platnej právnej úpravy valorizovaný dôchodok navrhovateľa vo výške 5.047 Sk, pričom bolo
treba zohľadniť 50% mieru zavinenia navrhovateľa pri vzniku úrazu - potom výška straty na zárobku

činila sumu 2.524 Sk brutto, po odpočítaní dane sumu 2.272 Sk, čiže vo výške určenej odporcom v
druhom rade, preto nárok navrhovateľa na určenie vyššej straty na zárobku ku dňu 31.12.2003 nebol
podľa názoru odvolacieho súdu dôvodný a návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

Voči rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením číslo 5 Cdo 178/2008-141 zo dňa 01. júla 2009 zrušil
a rozsudok Krajského súdu v Bratislave a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že bolo potrebné
prisvedčiť námietke navrhovateľa, že pri výpočte jeho priemerného zárobku rozhodujúceho pre výpočet
náhrady za stratu na jeho zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom
bolo treba vychádzať z ust. § 201 ods. 2 ZP v znení účinnom od 01. júla 2003 a teda jeho priemerný

zárobok upraviť o výšku priznaných percent postupne, zvyšovaním naposledy percentuálne upraveného
priemerného zárobku. Prechodné ustanovenie § 252 a ods. 1 ZP k úpravám vykonaným zákonom č.
210/2003 Z. z. účinným od 01. júla 2003 je vzhľadom na čas vzniku nároku upravenej náhrady za stratu
na zárobku poľa názoru NS SR nepoužiteľné.
Uznesením č.k. 4Co 284/2009-158 Krajský súd v Bratislave následne rozsudok súdu prvého stupňa

10C 337/2004-88 zo dňa 10.05.2006 zrušil a zaviazal súd prvého stupňa konanie prerušiť v zmysle
ustanovenia § 109 ods. 1 písmeno b/ O.s.p. za účelom rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky či právne predpisy týkajúce sa prejednávanej veci predovšetkým ustanovenie § 201 ods.1
ZP v spojení s prechodným ustanovením § 251 ods. 1 a 2 ZP sú v súlade resp. v rozpore s Ústavou
Slovenskej republiky a až po rozhodnutí Ústavného súdu bude úlohou súdu prvého stupňa vo veci

rozhodnúť.
Súd prvého stupňa uznesením č.k. 10C 337/2004-173zo dňa 25.11.2010, právoplatným dňa 17.12.2010
konanie prerušil a dňa 23.02.2011 podal návrh podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
Ústavnému súdu Slovenskej republiky, podľa § 18 ods. 1 písm. d), § 19 a § 37 zák. č. 38/1993 Z.z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, podľa §

109 ods. 1 písm. b) veta druhá O.s.p. na zaujatie stanoviska o súlade právnych predpisov a to konkrétne
ustanovenia § 201 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v spojení s prechodným ustanovením
§ 251 ods. 1 a 2 Zákonníka práce s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením PL ÚS 3/2012-19 zo dňa 21.03.2012 návrh Okresného
súdu Bratislava I spolu s návrhom niektorých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky odmietol

ako zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd vo svojom uznesením uviedol, že s návrhom Okresného súdu Bratislava I sa zaoberal aj
napriek tomu, že ustanovenie § 201 ods. 1 ZP bolo zrušené ustanovením § 294 bodom 27 zákona č.
461/2000 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 01. januára 2004.
Ústavný súd rozhodol o návrhu Okresného súdu Bratislava I a odklonil sa od svojej doterajšej judikatúry

s tým, že sa priklonil k dôslednejšiemu uplatňovaniu zásady materiálnej ochrany ústavnosti. Zastavenie
konania by totiž poprelo zmysel a účelnosť konania o súlade právnych predpisov iniciovaného
všeobecnými súdmi v súvislosti s ich rozhodovacou činnosťou podľa článku 144 ods. 2 ústavy a bolo
by aj v rozpore s koncepciou špecializovaného a koncentrovaného typu kontroly ústavnosti právnychpredpisov, z ktorého vychádza ústava, a napokon aj výrazom neprimeraného príklonu k formalistickému
chápaniu ochrany ústavnosti. K ustanoveniu § 251 ods. 1, 2 ZP ústavný súd uviedol, že toto
ustanovenie formálne platnosť nestratilo, naďalej je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky,

svojím obsahom však ide o prechodné ustanovenie upravujúce rozsah priznávaných náhrad straty
na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a ostatných súvisiacich nárokov, ktorého funkciou
bolo zabezpečiť prechod z právneho režimu vedeného v § 190 až § 203 skoršieho Zákonníka práce
do nového právneho režimu upraveného v neskoršom Zákonníku práce. Ústavný súd v tejto súvislosti
uviedol, že následnou legislatívnu činnosť zákonodarcu bola navyše aj právna úprava obsiahnutá § 195

až § 210 neskoršieho ZP podstatne zmenená prijatím zákona o sociálnom poistení v tom smere, že po
01.01.2004 jediným nárokom upraveným v Zákonníku práce z titulu pracovného úrazu alebo choroby
z povolania zostala len vecná škoda. Nárok za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku zodpovedá
nároku na úrazový príplatok, na úrazovú rentu alebo na pozostalostnú úrazovú rentu podľa ustanovení
zákona sociálnom poistení.
K namietanému nesúladu ustanovenia § 201 ods. 1 ZP v spojení s § 251 ods. 1, 2. ZP. z článkom 1.

ústavy, Ústavný súd vo svojom náleze uviedol, že okresný súd namietal nesúlad týchto ustanovení s
čl. 1 ústavy z dôvodu, že uvedená právna úprava vniesla do minulých a existujúcich právnych vzťahov
právnu neistotu spočívajúcu v obmedzení už raz priznaných práv, a s prihliadnutím na to bolo potrebné
rozhodnúť,čioznačenéustanoveniasúvsúladesprincípomprávnejúpravy akoajzákladnýmprincípom
právneho štátu vyvodeným z čl. 1 ods. 1 ústavy. Ústavný súd konštatoval, že okresný súd namietol, že

aplikáciou § 251 ods. 2 ZP malo od 01.04.2002 dôjsť k zníženiu náhrady straty na zárobku spôsobenej
pracovným úrazom , a preto má byť označené ustanovenie "priamo retroaktívne" a v rozpore s princípom
právnej istoty.
Ústavný súd uviedol s poukazom na čl. 1. ods. 1 ústavy, že Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát. Neviaže sa na žiadnu ideológiu ani náboženstvo. Ústavný súd poukázal na

svoju judikatúru, z ktorej vychádzal pri rozhodovaní o predloženom návrhu Okresného súdu Bratislava
I a poukázal, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného čl. 1 ods. 1 ústavy je
aj princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ústavný súd
vyslovil, že všeobecný princíp právneho štátu je kľúčový princíp, na ktorom je budovaný celý právny
poriadok i celý systém fungovania štátu. Znamená to, že tento princíp sa premieta bez rozdielu do

všetkých oblastí spoločenského života. Ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti skonštatoval, že
je povinný rešpektovať rámec právneho štátu, v ktorom je okrem iného garantovaná právna istota v
rátane ochrany legálne nadobudnutých práv, ako aj legitímnych očakávaní a tiež trvácnosť a stabilita
právnychnoriemajezakázanásvojvôľavčinnostiorgánovverejnejmoci,parlamentztohonevynímajúc.
V dôsledku posunu v nazeraní na ústavné princípy podľa názoru ústavného súdu nastal posun aj v

smere od formálneho chápania právneho štátu k jeho materiálnemu chápaniu, ku ktorému sa ústavný
súd svojou judikatúrou zreteľne prihlásil. Takýto prístup znamená, že ak ústavný text napr. výslovne
neustanovuje, že určité nároky sú neodňateľné, t.j. sú zaručené akoby "len" zákonnými zárukami, možno
potom "legalizovať" akékoľvek zásahy štátu. Materiálne chápanie právneho štátu takýto prístup vylučuje.
Ústavný súd preskúmal napadnuté zákony z hľadiska ich súladu s označenými článkami ústavy v

intenciách materiálneho chápania právneho štátu.
Ústavný súd, aby vo veci mohol rozhodnúť, musel sa zaoberať aj otázkou retroaktivity právnych
predpisov, ktorú vymedzil v prejednávanej veci tak, že pravú retroaktivitu vymedzil ako stav, v ktorom
nová právna úprava neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori alebo
stav, keď zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a

právnych vzťahov. Za nepravú retroaktivitu ústavný súd považuje stav, v ktorom nová právna úprava
nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti zákona, avšak kvalifikuje
tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť
k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím. O nepravú
retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli

počas účinnosti staršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi
súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali.
Ústavný súd taktiež vyslovil, že zákonodarca môže výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na
úpravu nových, resp. existujúcich právnych stavov, pričom v takom prípade musí preukázať závažné
dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môžu vyžiadať, alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu

spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu. Ústavný súd
pri skúmaní retroaktivity uviedol, že určitú retroaktivitu pripustil aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
vo svojom rozhodnutí Mellacher v. Austria v rozsudku zo dňa 19.12.1989 uviedol, že "legislatívne musíbyť daná možnosť, aby sa prijali opatrenia, ktorými sa zasiahne do ďalšieho vykonávania predtým
uzavretých zmlúv, aby sa dosiahol požadovaný cieľ".
Ústavný súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že podľa jeho názoru ustanovenie § 251 ods. 1, 2 ZP. je

síce ustanovením retroaktívnym, ale v danom prípade, ide o retroaktivitu nepravú, keďže zo znenia
tohto ustanovenia nevyplývajú žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia ich účinnosti,
ustanoveniam Zákonníka práce sa však priznáva aplikovateľnosť aj na pracovnoprávne vzťahy, ktoré
vznikli ešte za účinnosti skoršieho Zákonníka práce. Z rozhodnutia Ústavného súdu vyplýva, že je
evidentné, že ust. § 251 ods. 2 ZP zaviedlo úpravu náhrady straty na zárobku podľa kritérií ustanovených

v § 201 ods. 1 ZP aj u zamestnancov, ktorým do dňa účinnosti ZP patrila náhrada straty na zárobku
v sume vypočítanej podľa ustanovení skoršieho Zákonníka práce, a to dokonca aj v tých prípadoch, v
ktorým bolo do 31.03.2002 právoplatne rozhodnuté, alebo ktorých výška bola dohodnutá. Ústavný súd
SR uviedol, že nepravú retroaktivitu je v právnom štáte potrebné považovať za prípustnú, pokiaľ existujú
na jej zavedenie závažné dôvody všeobecného záujmu. Takéto dôvody podľa názoru ústavného súdu
možno vidieť v zavedení jednotných kritérií pre určenie výšky náhrady straty na zárobku po pracovnom

úraze, alebo po zistení z choroby z povolania vo všetkých prípadoch, ktorým náhrada straty na zárobku
prichádza do úvahy a to bez ohľadu na čas, v ktorom nárok na túto náhradu oprávnenej osobe vznikol.
Z hľadiska posúdenia súladu namietaných ustanovení ZP s čl. 1 ods. 1 ústavy a z neho vyplývajúcich
princípov právneho štátu je teda kľúčovým posúdenie intenzity zásahu právnej úpravy obsiahnutej v
§ 201 ods. 1 v spojení s § 251 ods. 2 ZP. do princípu právnej istoty, s ktorým sa spájajú požiadavky

všeobecnosti, trvácnosti a stability právnych noriem, ale aj požiadavky racionálnosti a spravodlivosti
obsahu týchto právnych noriem a zásady proporcionality a ochrany legálne nadobudnutých práv.
Ústavný súd vo svojom rozhodnutí poukázal na znenie ust. § 195 ods. 1, 2 ZP v znení účinnom do
31.03.2002, zároveň však poukázal, že podľa ust. § 201 ods. 1 ZP v znení účinnom od 01.04.2002 do
31.12.2003náhradazastratunazárobkuposkončenípracovnejneschopnosti alebopriuznaníinvalidity

alebo pri čiastočnej invalidity sa poskytuje zamestnancovi v takej sume, aby spolu s jeho zárobkom
po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného invalidného
dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala
jeho priemernému zárobku pred vznikom škody. Pritom sa neprihliada na zárobok zamestnanca, ktorý
dosiahol zvýšeným pracovným úsilím.

Podľa § 201. Ods. 2 ZP v znení účinnom od 01.04.2002 do 31.06.2003 (01.07.2003 nadobudol účinnosť
zákon210/3Z.z.,ktorýmsameníadopĺňaZákonníkprácevzneníneskoršíchpredpisov)výškupercenta
a obdobie, za ktoré sa bude náhrada za stratu na zárobku upravovať ustanovuje osobitný predpis.
Ústavný súd predovšetkým konštatoval, že prijatím neskoršieho Zákonníka práce došlo
prostredníctvom ust. § 201 ods. 1 k zmene kritérií rozhodujúcich pre určenie výšky náhrady straty na

zárobku po pracovnom úraze alebo po zistení choroby s povolania tým, že na jednej strane sa pri
jej výpočte, resp. pri neskorších úpravách výšky poskytovaných náhrad, malo začať prihliadať aj na
zvýšenie dôchodkov priznaných podľa predpisov o sociálnom zabezpečení (neskoršom období predpise
o sociálnom poistení), na druhej stane však bolo odstránené obmedzenie výšky poskytovanej náhrady v
období po uplynutí doby 12 po sebe idúcich mesiacov od vzniku nároku podľa ust. § 195 ods. 2 skoršieho

Zákonníka práce.
Ústavný súd podotkol, že zmyslom prijatia zmeny v § 201 ods. 2 ZP obsiahnutej v zákone 210/2003
Z.z./ktorýmbolnovelizovanýZákonníkpráce/ bolozaviesťjednotnépravidlápreúpravuvšetkýchveličín
rozhodných pri výpočte resp. úpravách náhrady straty na zárobku.
Ústavný súd vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že preskúmavaná legislatívna úprava § 201

ods. 1 ZP svojim účelom a zmyslom striktnejšie naplňuje zásadu náhrady skutočnej škody vzniknutej
zamestnancovi na jeho zárobku pracovným úrazom, resp. chorobou z povolania. Prihliadanie na výšku
skutočne vyplácaného invalidného dôchodku, resp. čiastočného invalidného dôchodku podľa názoru
ústavného súdu nemôže byť svojou podstatou v rozpore s uvedenou zásadou, keďže podstatou
vyplácania náhrady straty na zárobku je dorovnávať príjem poškodeného zamestnanca na úroveň jeho

priemerného zárobku pred vznikom škody.
Ústavnýsúd vtomtokontexteposudzovalajlegitímnosťadôsledkyzásahovspôsobenýchuplatňovaním
§ 201 ods. 1 ZP účinného do 01.04.2002 do práv osôb, ktorým patrila strata náhrady na zárobku
podľa skoršieho Zákonníka práce účinného do 31.03.2002. Ústavný súd uviedol, že v prerokovávanom
prípade úpravou náhrady straty na zárobku podľa § 251 ods. 2 ZP v spojení s § 201 ods. 1 ZP.

nedošlo k zániku vyplácania náhrad poskytovaných navrhovateľovi podľa § 195 ods. 1, 2 ZP., pri
úprave týchto náhrad sa však začalo prihliadať aj na zvýšenia dôchodkov vyplácaných oprávneným
osobám, teda aj navrhovateľovi. Súčasne došlo k vyváženiu tohto zásahu v tom smere, že novou
právnou úpravou bolo zrušené obmedzenie výšky poskytovaných náhrad vyplývajúcich z § 195 ods.2 skoršieho Zákonníka práce. Ústavný súd súhlasil s tým, že postup zavedený § 251 ods. 2 ZP je
potrebné považovať za zásah do práv nadobudnutých oprávnenými osobami podľa skoršej právnej
úpravy, avšak ústavný súd konštatoval, že je potrebné prihliadať na účel a zmysel takéhoto zásahu,

ktorým cieľom bolo dosiahnuť vyplácanie náhrady straty na zárobku na základe jednotných kritérií.
Ústavný súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že uvedený zásah do práv oprávnených osôb nemá
spätnéúčinky,alesmerujedobudúcnosti.Označenieakýchkoľvekzmienvprávnychvzťahochneskoršie
prijatými právnymi predpismi, resp. označenie úprav právnych následkov skôr vzniknutých právnych
vzťahov, ktoré nastanú až po nadobudnutí účinnosti neskoršej právnej úpravy za rozporné s princípmi

právneho štátu a zvlášť s princípom právnej istoty, a to len z dôvodu, že na základe neskoršej právnej
úpravy dochádza ku kvantitatívnej zmene poskytovaných nárokov, by podľa názoru ústavného súdu
mohlo viesť až k neželanej nemennosti právneho poriadku, ktorej dôsledkom by v extrémnom prípade
mohla byť strata reálnej možnosti napraviť nedostatky prijatých právnych predpisov.
Ústavný súd dospel k záveru, že znenie napadnutého § 251 ods. 2 ZP síce zasahuje do legálne
nadobudnutých práv osôb oprávnených poberať náhradu straty na zárobku podľa § 195 ods. 1, 2

skoršieho Zákonníka práce a narúša ich právnu istotu, avšak svojimi dôsledkami nejde o zásah
neprimeraný, pričom právna úprava § 201 ods. 1 ZP s prihliadnutím na znenie § 201. Ods. 2 ZP v znení
zákona č. 210/2003 Z.z. dostatočne vyvažuje zásah spôsobený aplikáciou napadnutých ustanovení ZP
na právne vzťahy vzniknuté do 31.03.2002. Vyslovenie nesúladu § 201 ods. 1 v spojení s § 215 ods. 2 ZP
s článkom 1 ods. 1 ústavy by bolo v rozpore s princípom rovnosti vo vzťahu k osobám oprávneným na

náhradu straty na zárobku, pretože pri určení týchto náhrad by zavádzal dva rozdielne právne režimy ich
výpočtu - iný pre osoby oprávnené na tieto náhrady podľa právneho predpisu účinného do 31.03.2002
a iný pre osoby oprávnené na tieto náhrady podľa právneho predpisu účinného od 01.04.2002.
Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sa taktiež zaoberal namietaným rozporom uvedených ustanovení s
čl. 39 ods. 1 ústavy a skonštatoval, že § 201 ods. 1 ZP. v spojitosti s § 251 ods. 2 ZP. nepovažuje za

spôsobilé zasiahnuť do základného práva občanov garantovaného v čl. 39 ods. 1 ústavy, preto návrh
skupiny poslancov na vyslovenie nesúladu § 251 ods. 1 ZP s čl. 39 ods. 1 Ústavy vyhodnotil ako zjavne
neopodstatnený.

Podľa ustanovenia § 135 ods. 1 O.s.p. súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý

právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd
viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný
správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o

osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; 14) súd však nie je
viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.
Navrhovateľ po rozhodnutí Ústavného súdu SR na pojednávaní konanom dňa 14.01.2013 požiadal
súd o pripustenie zmeny pôvodného petitu žalobného návrhu tak, že súd určuje , že navrhovateľovi
patrila ku dňu 31.12.2003 voči odporcovi v druhom rade náhrada za stratu na zárobku vo výške 177,59

€/5.350Sk/bruttoalebo117,17€/3.529,90Sk/nettoalternatívnežiadal,abysúdurčil,ženavrhovateľovi
patrila ku dňu 23.12.2003 voči odporcovi v druhom rade náhrada za stratu na zárobku vypočítaná z
priemerného zárobku 420,69 € /12.673,80 Sk/. Na pojednávaní konanom dňa 12.06.2013 súd
opäť na návrh navrhovateľa pripustil zmenu petitu návrhu, ktorým navrhovateľ žiadal, aby súd určil, že
navrhovateľovi patrila ku dňu 31.12.2003 voči odporcovi v druhom rade náhrada za stratu na zárobku

vo výške 5.350 Sk t.j. 177,59 € brutto, resp. 4.815 Sk t.j. 159,83 € netto alternatívne , aby súd
určil, že navrhovateľovi patrila ku dňu 31.12.2003 voči odporcovi v druhom rade náhrada za stratu na
zárobku vo výške 3.529,9 Sk t.j. 117,17 € brutto, resp. 3.176,91 Sk t.j. 105,45 € netto alternatívne, aby
súd určil, že výška priemerného zárobku navrhovateľa rozhodujúca pre výpočet straty na zárobku ku
dňu 31.12.2003 je 12.673,80 Sk, t.j. 420,69 € brutto.

Súd uznesenia o pripustení zmien petitu návrhu písomne nevypracoval, nakoľko účastníci konania,
resp. právni zástupcovia účastníkov konania na pojednávaní boli prítomní.
Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že navrhovateľ ako zamestnanec odporcu v druhom rade dňa
02.06.1985 utrpel pracovný úraz. V konaní vedenom Okresným súdom v Trnave spisovou značkou 10C
1258/86 bola ustálená zodpovednosť odporcu za pracovný úraz a navrhovateľova spoluzodpovednosť

vo výške 50%.Rozhodnutím Úradu dôchodkového zabezpečenia bol navrhovateľovi priznaný invalidný
dôchodok vo výške 1.974 Sk od 05.03.1986. Okresným súdom v Trnave pod sp.zn. 5C 62/89
bol odporca v druhom rade zaviazaný vyplácať navrhovateľovi stratu na zárobku vo 50% rozdielu
medzi predchádzajúcim zárobkom a priznaným invalidným dôchodkom. Priznanú stratu na zárobkuodporca v druhom rade navrhovateľovi vyplácal valorizovanú v súlade s opatreniami Ministerstva práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. V konaní uvedenom vyššie bola ustálená výška čistého
predchádzajúceho prímu navrhovateľa na sumu 3.531 Sk /hrubý zárobok na sumu 4.215 Sk/

Medzi účastníkmi konania je sporná výška náhrady straty na zárobku ku dňu 31.12.2003, nakoľko od
01.01.2004 prijatím zákona č. 461/2003 o sociálnom poistení, prevzal vyplácanie straty na zárobku
odporca v prvom rade. V zmysle ustanovenia § 272 zákona č. 461/2003 náhrada za stratu na zárobku
po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za

stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni,
sa považujú od 01. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003.
Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 primerane.

Podľa ustanovenia § 201 ods. 1 ZP /platného a účinného v rozhodnom období/ náhrada za stratu na
zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity sa

poskytne zamestnancovi v takej sume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení
choroby z povolania s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného
dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému zárobku pred vznikom
škody. Pritom sa neprihliada na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím.
Podľa ustanovenia § 201 ods. 2 ZP priemerný zárobok rozhodujúci na výpočet predmetnej náhrady

sa upravuje o výšku priznávaných percent postupne, zvyšovaním posledne percentuálne upravených
priemerných zárobkov, počnúc dňom skončenia pracovnej neschopnosti, alebo pri uznaní invalidity,
alebo čiastočnej invalidity. Výšku percenta, ktorým sa bude náhrada za stratu na zárobku upravovať,
ustanovuje osobitný predpis.
Podľa ustanovenia § 251 ods. 1 ZP stanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy,

ktoré vznikli pred 01. aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené inak. Nároky, ktoré z nich vznikli, a právne
úkony urobené pred 01. aprílom 2002 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.
Podľa ustanovenia § 251 ods. 2 ZP úprava náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity (§ 201 ods. 1) a úprava náhrady
nákladov na výživu pozostalých (§ 207) sa uskutoční aj u zamestnancov a pozostalých, ktorým náhrada

patrila do 31. marca 2002; to platí aj pre náhrady, o ktorých bolo do 31. marca 2002 právoplatne
rozhodnuté alebo ktorých výška bola dohodnutá.
Súd návrh navrhovateľa aj po pripustení poslednej zmeny petitu návrhu v celom rozsahu zamietol,
nakoľko súd podľa ustanovenia § 135 ods. 1 O.s.p. je viazaný rozhodnutím ústavného súdu, ktorý svojim
uznesením zamietol návrh konajúceho súdu, ktorým žiadal, aby ústavný súd zaujal stanovisko o

súlade právnych predpisov a to § 201 ods. 1 v spojení s prechodným ustanovením § 251 ods. 1, 2 ZP
s článkom 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd jednoznačne vo svojom rozhodnutí uviedol, že
ustanovenie § 201 ods. 1 v spojení s ustanovením § 251 ods. 2 ZP unesú limit ústavnosti vyplývajúci z
princípovprávnehoštátuodvodeného zobsahučlánku1ústavy,vdôsledkučohosaústavnýsúdpriklonil
k záveru o zjavnej neopodstatnenosti návrhu okresného súdu na vyslovenie nesúladu označených

ustanovení Zákonníka práce s článkom 1 ústavy. Súd preto vyvodil záver, že návrh navrhovateľa nie
je dôvodný. Pri výpočte výšky straty na zárobku odporca v prvom rade ako aj odporca v druhom rade
postupovali správne . Museli pri jej výpočte vychádzať z platného znenia Zákonníka práce tak, že pri
výpočte výšky straty na zárobku museli zohľadniť aj valorizáciu priznaného invalidného dôchodku
navrhovateľovi. Ústavný súd jednoznačne zaujal záver, že podstatou vyplácania náhrady straty na

zárobku je dorovnávať príjem poškodeného zamestnanca na úroveň jeho priemerného zárobku pred
vznikom úrazu. Ak by súd návrhu navrhovateľa vyhovel, narušil by tým zákonný rámec ustanovený
platným znením Zákonníka práce v rozhodnom období. Podľa ustanovenia § 195 pôvodného
Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. sa náhrada za stratu na zárobku určovala ako rozdiel medzi priemerným
zárobkom pred vznikom škody a sumou priznaného invalidného dôchodku. Na zvýšenie invalidného

dôchodku podľa prepisov o sociálnom zabezpečení sa neprihliadalo. Zohľadňoval sa však limit pre
priemerný zárobok pred vznikom škody.
Tak ako súd uviedol vyššie - navrhovateľ utrpel dňa 02.06.1985 u odporcu v druhom rade pracovný
úraz, v dôsledku ktorého sa stal v roku 1986 invalidným dôchodcom. V konaní 5C 62/89 vedenom
Okresným súdom Trnava bol odporca v druhom rade zaviazaný vyplácať navrhovateľovi stratu na

zárobku vo výške 50% rozdielu medzi predchádzajúcim zárobkom a priznaným invalidným dôchodkom.
Priznanú stratu na zárobku odporca v druhom rade navrhovateľovi vyplácal valorizovanú v súlade s
opatreniami Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. V konaní uvedenom vyššie bola ustálená
výška čistého predchádzajúceho prímu navrhovateľa na sumu 117,20 € /3.531 Sk/ netto, brutto nasumu 139,91 € /4.215 Sk/. Priemerný zárobok bol upravený podľa zákona č. 320/1993 Z.z. a
podľa opatrení Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Posledná úprava priemerného zárobku
navrhovateľa pred vznikom škody bola realizovaná v zmysle opatrenia Ministerstva práce, sociálnych

vecí a rodiny SR č. 199/2003. V súhrne bol priemerný zárobok navrhovateľa pred vznikom škody
zvýšený ku dňu 01.07.2003 o 184% čím dosiahol sumu 397,92 € /11.987 Sk/ brutto. Náhrada za
stratu na zárobku patrila navrhovateľovi vo výške rovnajúcej sa rozdielu medzi priemerným zárobkom /
valorizovaným/ pred vznikom škody a invalidným dôchodkom. Do dňa 31.03.2002 sa pri výpočte
náhrady postupovalo podľa dovtedy účinného znenia Zákonníka práce § 195 tak, že sa zohľadňoval

limit určený pre priemerný zárobok pred vznikom škody v sume 5.700 Sk a 75% zo sumy prekračujúcej
tento limit a zohľadňovala sa suma pôvodne priznaného invalidného dôchodku. Od 01.04.2002 je účinný
Zákonník práce č. 311/2001 Z.z., ktorý v ustanovení § 201 ods. 1, 2 upravil spôsob výpočtu náhrady
za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti tak, že priemerný zárobok pred vznikom
škody už nie je obmedzený limitom a zohľadňuje sa suma skutočne vyplácaného invalidného dôchodku
- dôchodku zvýšeného podľa predpisov o sociálnom zabezpečení. Podľa ustanovenia § 251 ods. 2

ZP účinného v rozhodnom období sa úprava náhrady straty na zárobku podľa spôsobu ustanoveného
v ustanovení § 201 ods.1 ZP vykonala aj u tých poškodených, ktorým patrila náhrada za stratu na
zárobku pred účinnosťou nového Zákonníka práce do 31.03.2002 a to aj v prípadoch , o ktorých bolo
do 31.03.2002 právoplatne rozhodnuté alebo u ktorých bola výška dohodnutá. Z tohto dôvodu bolo
potrebné aj u navrhovateľa od 01.04.2002 zohľadniť pri výpočte náhrady straty na zárobku invalidný

dôchodok v sume aktuálnej po jeho valorizácií. Valorizovaný invalidný dôchodok navrhovateľa v druhom
polroku roku 2003 predstavoval sumu 230,36 € /6.940 Sk/, ktorého výška medzi účastníkmi konania
sporná nebola. Zo sumy valorizovaného priemerného zárobku pred vznikom škody 397,90 € /11.987
Sk/ bola odpočítaná aktuálna suma invalidného dôchodku 230,36 € /6.940 Sk/. Hrubá suma náhrady
straty na zárobku pri 100% rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa by bola 167,52 € /5.047 Sk/ (11.987

Sk - 6.940 Sk = 5.047 Sk). Navrhovateľ však pracovný úraz zavinil v 50% miere, ktorej zodpovedá aj
miera krátenia náhrady straty na zárobku. Zo sumy 167,52 € /5.047 Sk/ je náhrada straty na zárobku
v sume 83,78 € /2.524 Sk/, po odpočítaní dane z príjmu 252 Sk je náhrada straty na zárobku v sume
75,41€/2.272Sk/.Tátosumajesumouúrazovejrentykudňu31.12.2003,ktorúodporcavprvomradeod
01.01.2004 vo valorizovanej sume podľa ustanovenia § 81 zákona č. 411/2003 o sociálnom zabezpečení

vypláca navrhovateľovi.
Podľa ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p. v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov
konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách
konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa
nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

O náhrade trov konania súd rozhodne v zmysle citovaného ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p. do 30 dní
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej vzhľadom na právnu zložitosť prejednávanej veci.

Poučenie:

proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v dvoch
vyhotoveniach na Okresný súd Bratislava I.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha /§ 205 ods.1 O.s.p./.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§
205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 205
ods. 2 O.s.p./