Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 31, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/131/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717202561
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5717202561.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobkyne E. Q., nar.
XX.X.XXXX, bytom M. M., T. XXXX/XX., právne zastúpenej Dr. Zuzanou Wagner, LL.M., advokátkou
so sídlom F. - C., L. XX, proti žalovanému mBank SPÓLKA AKCYJNA, so sídlom Warszawa,
Senatorska 18, Poľská republika, identifikačné číslo: 001254524, na území Slovenskej republiky
podnikajúcemu prostredníctvom organizačnej zložky mBank S.A., pobočka zahraničnej banky so sídlom
Bratislava, Pribinova 10, IČO: 36 819 638, právne zastúpenému Bartošík Šváby, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Plynárenská 7/A, o žalobe na obnovu konania a o návrhu na odklad vykonateľnosti

napadnutého rozhodnutia, na základe odvolania žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k.
5Csp/39/2017-123 zo dňa 28. februára 2018 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Návrh žalobkyne na podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej

únie z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu žalobkyne na obnovu konania vedeného na
tamojšom súde pod sp. zn. 15C/16/2014, v ktorom platobným rozkazom (právoplatným dňa 26.2.2014)
bolo vyhovené žalobe o zaplatenie 2.727,07 eur s príslušenstvom. Mal za preukázané splnenie, že
žaloba o obnovu konania bola podaná v rámci objektívnej 3-ročnej lehoty (§ 403 ods. 2 CSP). V súvislosti
s vecnou dôvodnosťou žaloby konštatoval, že obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom
slúžiacim na nápravu rozhodnutia vydaného na základe nesprávne zisteného skutkového stavu, keď sú
tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré žalobkyňa nemohla bez svojej viny použiť v pôvodnom

konaní.
2. Okresný súd uviedol, že žalobkyňa poukazovala na neprijateľné zmluvné podmienky v zmluve
o úvere uzatvorenej medzi ňou (ako dlžníkom/spotrebiteľom) a právnym predchodcom žalovaného
(ako veriteľom/dodávateľom) a na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (ďalej len SD EÚ), ktoré zakazujú
používanie nekalých obchodných praktík a neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách. Hoci žalobkyňa tvrdila, že v pôvodnom konaní o dotknutých rozhodnutiach nemala vedomosť,
vzhľadom na nevyvrátiteľnú právnu domnienku znalosti rozhodnutí SD EÚ zverejnených v Úradnom

vestníku EÚ vedomosť mať mala. Nadväzne nemožno hovoriť o objektívnych dôvodoch, ktoré by jej
bránili už v pôvodnom konaní použiť tieto rozhodnutia a argumentovať ich závermi v rámci podania
odporu proti platobnému rozkazu.3. Pokiaľ sa žalobkyňa domáhala obnovy konania z dôvodu nepreskúmania existencie neprijateľných
zmluvných podmienok zmluvy o úvere v pôvodnom konaní, okresný súd konštatoval, že (ak by takýto
prieskum bol učinený až v súčasnosti) išlo by o vyhodnotenie správnosti právneho posúdenia. To však

bolo možné napadnúť/namietať podaním odporu proti platobnému rozkazu v pôvodnom konaní; čo
ale žalobkyňa (v pozícii žalovanej, resp. odporkyne) neurobila. Okresný súd opakovane zdôraznil, že
návrhom na obnovu konania sa možno domáhať „nápravy veci“, v ktorej v pôvodnom konaní nebol
úplne alebo správne zistený skutkový stav, ale nie nápravy nesprávneho právneho posúdenia. O trovách
konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo

veci plný úspech, priznal voči žalobkyni nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.

4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala
jeho zmeny tak, že žalobe na obnovu konania bude vyhovené. Namietala, že okresný súd sa nevyjadril
k dôvodu obnovy konania podľa § 397 písm. e/ CSP; t.j. k tvrdenému rozporu platobného rozkazu vo
veci sp. zn. 15C/16/2014 s konkrétne označenými rozhodnutiami SD EÚ. Nebola teda zohľadnená jej

argumentácia o tom, že žalobou na obnovu konania napádané rozhodnutie nezohľadňuje existenciu
neprijateľných zmluvných podmienok a zaväzuje ju na plnenie z takých zmluvných podmienok, čím je
v rozpore s rozhodnutiami SD EÚ, ktoré boli platné a všeobecne záväzné už danom čase. Odvolateľka
opakovane označila predmetné rozhodnutia, pre ktoré aj v zmysle § 397 písm. e/ CSP platí „nadradenosť
komunitárneho práva vnútroštátnemu právu“.

5. Taktiež opätovne poukazovala na to, že o dotknutých rozhodnutiach SD EÚ nemala vedomosť; čo
bolo v konaní aj preukázané. V súvislosti s aplikáciou princípu „neznalosť zákona neospravedlňuje“ v
neprospech spotrebiteľa dávala do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 9/2012,
v ktorom sa - okrem iného - uvádza: „Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite
praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka podrobnej (až detailnej) znalosti

právnych predpisov“. Podľa odvolateľky pritom v danej veci ide o porovnateľné skutkové okolnosti ako
v súdenom prípade.
6. Pokiaľ sa odvolací súd nestotožní s jej argumentáciou, navrhla, aby boli SD EÚ predložené dve
prejudiciálne otázky: 1. Je zásadu prednosti práva EÚ pred národným právom a zásadu zabezpečenia
plnej účinnosti práva EÚ v súlade s právom EÚ vo svetle čl. 6 bod 1 smernice 93/13/ES a rozhodnutí

SD EÚ (Oceano Grupo, Asturcom, Banco Espanol,...) potrebné vykladať tak, že rozhodnutie národného
súdu, v ktorom súd ex offo nepreskúmal spotrebiteľskú zmluvu na neprijateľné zmluvné podmienky a
zaviazal spotrebiteľa na plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok, je v rozpore s právom EÚ? 2. Je
porušením povinnosti členského štátu vyplývajúcej mu z čl. 6 bod 1 smernice 93/13/ES, ak v skrátenom
konaní o platobnom rozkaze nepreskúmal ex offo predloženú spotrebiteľskú zmluvu na neprijateľné

zmluvné podmienky a zaviazal spotrebiteľa na plnenie z nich?

7. Žalovaný žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Východiskovo sa stotožnil so skutkovým a právnym
posúdením veci okresným súdom. Následne v rámci „skrátenej“ právnej argumentácie uviedol, že
žalobkyňa sa doposiaľ nevyjadrila k viacerým podstatným okolnostiam - k existencii nevyvrátiteľnej

právnej domnienky znalosti rozhodnutí SD EÚ zverejnených v Úradnom vestníku EÚ; k existencii
prekážky res iudicata a neexistencii rozporu napádaného rozhodnutia s úniovým právom; ku skutočnosti,
že prípustnosť obnovy konania nemožno založiť na základe nesprávnej právnej kvalifikácie alebo
nesprávnosti procesnej povahy a k otázke včasnosti žaloby z hľadiska subjektívnej 3-mesačnej
prekluzívnej lehoty. Žalovaný doplnil, že žalobkyňa si nesplnila povinnosť vrátiť istinu úveru s úrokmi

a teraz tvrdí, že vykonateľným súdnym rozhodnutím boli porušené jej práva, hoci v riadnom súdnom
konaní o svoje práva nedbala. Takéto konanie je šikanózne, nerešpektuje princípy právnej istoty, a preto
nemôže požívať právnu/súdnu ochranu.

8. Žalobkyňa v následnej reakcii poukázala na svoje predchádzajúce podania a vyjadrenia, z ktorých

je zrejmé, že argumentovala konkrétne, a to (napr. i) vo vzťahu k nevyvrátiteľnej právnej domnienke
znalosti rozhodnutí SD EÚ. V plnej miere zotrvala na svojej odvolacej argumentácii a dodala, že obrana
spotrebiteľa proti nekalým praktikám žalovaného (ako dodávateľa) nie je šikanóznym uplatňovaním
práva.
9. Žalovaný vo vyjadrení k podaniu protistrany uviedol len toľko, že sa pridržiava svojich doterajších

vyjadrení.10. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§
379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods.
3 CSP) rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

11. V súvislosti s (tvrdeným) dôvodom obnovy konania podľa § 397 písm. a/ CSP okresný súd náležite
zdôraznil, že žalobkyňa už v pôvodnom konaní mala mať vedomosť o rozhodnutiach SD EÚ, ktoré
označuje v aktuálnom konaní. Právnym východiskom pre dotknutý záver je nevyvrátiteľná domnienka
znalosti rozhodnutí SD EÚ zverejnených v Úradnom vestníku EÚ. Súvisiace zákonné ustanovenie § 2

ods. 1 zákona č. 416/2004 Z.z. nepripúšťa iný výklad, a to ani v spotrebiteľských veciach.
12. Napokon, v žalobe o obnovu konania žalobkyňa predmetné rozhodnutia SD EÚ sama vymedzuje,
pričom na spotrebiteľskej povahe jej postavenia sa v porovnaní s pôvodným konaním nič nezmenilo.
Rozdielnosť prístupu (a nadväzne i argumentácie) zrejme súvisí s právnym zastúpením žalobkyne. Nič
jej však nebránilo aj v pôvodnom konaní (v postavení žalovanej) vyhľadať kvalifikovanú právnu pomoc, či
už v štandardnej „komerčnej“ forme, alebo prostredníctvom Centra právnej pomoci. Navyše, v roku 2014

už vo výraznej miere pôsobili v oblasti spotrebiteľskej ochrany rôzne občianske združenia a rozsiahla
bola tiež mediálna osveta. Zároveň platobný rozkaz nebol prvotným aktom uplatňovania práv zo strany
veriteľa. Inými slovami, žalobkyňa (ako dlžníčka) mala vyvinúť aspoň elementárnu iniciatívu na ochranu
svojich práv, keďže o „vzniku problémov“ vedela počas dlhšieho obdobia jednak bezprostredne zo
zanedbávania vlastných povinností (ne/splácanie úveru) a jednak z písomností veriteľa upozorňujúceho

na neplnenie dotknutých povinností, vrátane poukazu na prípadnú hrozbu súdneho konania.

13. Konštatované širšie súvislosti sú významné i pri porovnaní súdenej veci s okolnosťami uznesenia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, na ktoré rozhodnutie žalobkyňa poukazuje. Navyše,
skutkový a právny základ v označenej veci a v súdenom prípade vykazujú výraznú odlišnosť. Podstatou

označeného konania bolo posúdenie prípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského konania a
v ňom vydaného rozhodcovského rozsudku; zatiaľ čo v prejednávanom prípade išlo v pôvodnom
konaní o štandardný spor pred všeobecným súdom. Najvyšší súd SR zásadu „vigilantibus iura
sripta sunt“ vyhodnocoval práve v rámci akceptovateľnosti jeho aplikácie v rozhodcovskom konaní,
ktorého účastníkom/ /stranou je spotrebiteľ. V danej širšej spojitosti je nutné chápať aj stanovisko

najvyššieho súdu o menej striktnom prístupe k zásade „neznalosť zákona neospravedlňuje“; rozhodne z
dotknutého uznesenia však nevyplýva, že pre spotrebiteľov dotknutá zásada vôbec neplatí, ku ktorému
konštatovaniu v konečnom dôsledku argumentácia žalobkyne smeruje.

14. Neobstojí tiež odvolacia námietka žalobkyne, že okresný súd nezaujal stanovisko k dôvodu

obnovy konania podľa § 397 písm. e/ CSP. Okresný súd pomerne jasne konštatoval, že (eventuálne)
nepreskúmanie existencie neprijateľných podmienok v zmluve o úvere v pôvodnom konaní by
predstavovalo nesprávne právne posúdenie veci, ktoré by bolo možné napadnúť podaním odporu proti
platobnému rozkazu (čo žalobkyňa v pôvodnom konaní v postavení žalovanej neurobila). Súčasne
náležite zdôraznil, že nápravy takéhoto (tvrdeného) pochybenia sa nemožno domáhať žalobou o obnovu

konania.

15. V danej súvislosti krajský súd poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 345/2017
zo dňa 16.5.2017, ktoré sa týkalo dôvodu obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p., ktorý je
významovo identický s dôvodom definovaným v súčasnosti účinnom § 397 písm. e/ CSP). Ústavný súd

SR uviedol, že „...zásadný vplyv na posudzovanie návrhu na obnovu konania uplatneného podľa § 228
ods. 1 písm. e) O.s.p. má aj rozsudok Súdneho dvora C-234/04 zo 16. marca 2006 vo veci Rosmarie
Capférer proti Schlang & Schick GmbH, v ktorom Súdny dvor uviedol, že úniové právo neprikazuje
vnútroštátnemu súdu, aby preskúmaval a rušil právoplatné rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ak sa aj
ukáže, že je v rozpore s právom Európskeho spoločenstva, Súdny dvor tiež uviedol, že na to, aby

sa zabezpečila stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby
sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými. Týmto rozhodnutím Súdny dvor
zdôraznil dôležitosť zásady res iudicata (jedinou výnimkou, keď Súdny dvor zakotvil povinnosť prelomiť
túto zásadu, je situácia, keď vnútroštátny súd rozhodne vec, ktorá nepatrí do jeho kompetencie, ale do
kompetencie orgánu Európskej únie).“

16. Ešte výraznejšie sa súdenej veci týka ďalšia časť záverov ústavného súdu: „Aj keby sa súd pri
vydaní platobného rozkazu prijateľnosťou dohodnutej zmluvnej podmienky vôbec nezaoberal, alebo
keby sa s ňou zaoberal, ale s nesprávnym záverom, nemôže ísť o rozpor s európskou judikatúrou.
Takýto nedostatok nemožno odstraňovať prostredníctvom obnovy konania, pretože návrhom na obnovukonania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posúdení veci alebo
nesprávnosti procesnej povahy. Toto rozhodnutie vydal Súdny dvor dávno potom, čo 5. apríla 1993
nadobudla účinnosť Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.“

Z citovaného je zrejmé, že okresný súd presne v intenciách označeného rozhodnutia ústavného súdu
posudzoval dôvod obnovy v zmysle § 397 písm. e/ CSP.

17. Podľa argumentácie (minimálne) naznačovanej žalobkyňou by v podstate každé právoplatné súdne
rozhodnutie malo v prípade podania žaloby na obnovu prejsť ďalším právnym posúdením z toho

hľadiska, či je v súlade s rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ, a to tak s rozhodnutiami existujúcimi už
v čase vydania pôvodného rozhodnutia, ako aj s akýmkoľvek rozhodnutím vydaným neskôr. V spojení
s tým, že pre dotknutý dôvod obnovy konania neplatí objektívna lehota (§ 404 písm. c/ CSP), išlo o
možnosť zmeny právoplatného rozhodnutia kedykoľvek v budúcnosti. Už z jednoduchého pohľadu je
zrejmé, že takéto nazeranie na inštitút obnovy konania, hoci aj v spojitosti s „európskym rozmerom“
jednotlivých vecí, je v úplnom rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je absolútne nosným pre

fungovanie právneho štátu a rešpektovanie hodnôt demokratickej formy usporiadania spoločenských
vzťahov.

18. Žalobkyňa síce odvolaním napadla rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu
k výroku o trovách prvoinštančného konania výlučne v súvislosti s ňou tvrdenou nesprávnosťou

rozhodnutia „vo veci samej“ (zamietnutie žaloby na obnovu konania). Nadväzne, potvrdenie
posudzovaného rozhodnutia v „meritórnej“ časti, od ktorej je výrok o trovách konania priamo závislý,
zakladá vecnú správnosť aj dotknutého bezprostredne podmieneného výroku o nároku na náhradu trov.
Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval zásadu plného úspechu v spore.

19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396
ods. 1 CSP. Odvolateľka - žalobkyňa nebola v tomto štádiu konania (vôbec) úspešná, preto má žalovaný
voči nej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu - 100%.

20. Hoci žalobkyňa výslovne neuviedla, že sa domáha prerušenia konania v súvislosti s jej návrhom,

aby odvolací súd (podmienene - „pokiaľ sa nestotožní s argumentáciou žalobkyne“) predložil SD EÚ
prejudiciálne otázky, vzhľadom na procesnú súvislosť vymedzenú v § 162 ods. 1 písm. c/ CSP odvolací
súd o tomto návrhu formálne procesne rozhodol. Žalobkyňou vymedzené prejudiciálne otázky, resp. ich
návrhy (bližšie bod 6. tohto odôvodnenia), nemajú akúkoľvek bezprostrednú súvislosť s prejedávaným
prípadom. Vecná správnosť právneho posúdenia základného hmotnoprávneho vzťahu strán z hľadiska

práva EÚ v pôvodnom konaní sp. zn. 15C/16/2014, k čomu obe prejudiciálne otázky smerujú, totiž nie
je predmetom konania v súdenej veci. Tým bolo/je posúdenie splnenia podmienok obnovy konania ako
mimoriadneho opravného prostriedku. Následne bol návrh žalobkyne na predloženie prejudiciálnych
otázok SD EÚ zamietnutý.

21. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.