Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, February 26, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21CoPr/7/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813212444
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8813212444.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Antónie Kandravej v spore žalobkyne: P. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytomI.XXXX/XX,I.zastúpenáJUDr.JozefomČorbom,PhD.,advokátomsosídlomŽižkova39,Košice,
IČO: 420 988 15 proti žalovanému: Mesto Vranov nad Topľou, so sídlom Dr. C. Daxnera 87/1, Vranov
nad Topľou, IČO: 332 933 zastúpené AK JUDr. Ing. Michalom Plentom, advokátom, so sídlom Námestie
slobody 6, Vranov nad Topľou, IČO: 37 943 324 o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, č.k. 11Cpr/7/2013 - 511 zo
dňa 15.12.2017 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil výpoveď žalovaného danú žalobkyni dňa 12.06.2013
za neplatnú s tým, že pracovný pomer medzi stranami sporu trvá naďalej. Súd prvej inštancie priznal
žalobkyninároknanáhradutrovkonaniavočižalovanémuvrozsahu100%.Svojerozhodnutieodôvodnil
takto, citujem:
„V konaní bolo preukázané, že v čase podania výpovede a aj v čase prijatia organizačnej zmeny, ktorým

sa mala stať žalobkyňa nadbytočnou pôsobili u žalovaného dve odborové organizácie, pričom žalobkyňa
nebola členkou žiadnej z nich. Neurčila, ktorá odborová organizácia ju má zastupovať. Teda je zrejmé,
že u žalovaného-zamestnávateľa pôsobia a v rozhodnom čase aj pôsobili dve odborové organizácie, a
to Základná organizácia A. odborového zväzu verejnej správy pri M. úrade Z. nad E. (ZO OZ A. pri M.
Z. nad E.) s počtom členov cca XX a J. organizácia U. zväzu pracovníkov školstva a vedy pri MŠ A. II
Z. nad E. s počtom členov cca XX.

Žalovaný požiadal o prerokovanie návrhu výpovede dňa 19.12.2012 ZO OZ A. pri M. úrade Z. nad E.. T. o
odborovú organizáciu ktorá zastupovala zamestnancov a pôsobila pri M. úrade Z. nad E., kde pracovala
žalobkyňa. J. organizácia U. zväzu pracovníkov školstva a vedy pôsobí ako zástupca zamestnancov
škôl a predškolských zariadení bez právnej subjektivity mala v rozhodnom období väčší počet členov
ako druhá ZO OZ A. pri M. úrade Z. nad E.. E. odborovú organizáciu s väčším počtom členov žalovaný
nepožiadal o prerokovanie výpovede, ktorá bola daná žalovanej, čo je v konaní nesporné.

Čo sa týka postupu ohľadom prerokovania výpovede s uvedenou odborovou organizáciou, t.j. ZO OZ
A. pri M. úrade Z. nad E., súd poukazuje, že tento postup nebol v súlade so zákonom. Prerokovanie
výpovede s odborovou organizáciou s ktorou sa má prejednať v zmysle cit zákonných ustanovení je
jednou z hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede v zmysle ZP. V konaní bolo preukázané,že v čase prijatia organizačných zmien i v čase podania výpovede žalobkyne žalovaným pôsobili
u žalovaného dve odborové organizácie J. organizácia OZ A. a J. organizácia odborového zväzu
pracovníkov školstva a vedy pri MŠ A. II. Vranov nad E.. E. je nesporné, že žalobkyňa nebola odborovo

organizovaná a že neurčila, ktorá odborová organizácia ju má zastupovať.

Ako vyplýva z dokazovania žalovaný požiadal o prerokovanie návrhu výpovede zo dňa 19.12.2012 OZ
A., ktorá zastupovala zamestnancov a pôsobila pri M. úrade Z. nad E., kde žalobkyňa pracovala. Podľa
ust.§ 232 ods.2,3 Zákonníka práce, má sa prerokovať výpoveď s odborovou organizáciou s najväčším

počtom členov, ktorou v danom prípade bola Základná organizácia odborového zväzu pracovníkov
školstva a vedy pri MŠ A. II. Z. nad E. zamestnávateľa, ak zamestnanec neurčil inak, toto sa v danom
prípad nestalo, ( žalobkyňa ktorá nebola odborovo činná neurčila s ktorou odb. organizáciou sa má
prejednať výpoveď). Z uvedeného teda vyplýva , že jednoznačne a preukázateľne nebol dodržaný
postup uvedený v ust. § 232 ZP.“

2. Zároveň súd prvej inštancie poukázal aj na to, že v danom prípade nedošlo k splneniu ponukovej
povinnosti, pričom toto odôvodnil takto:
„V danom prípade bolo o organizačnej zmene bolo rozhodnuté dňa 28.09.2011, pričom k výpovedi došlo
až v mesiaci jún 2013. Z ďalších písomných vyjadrení a predložených listín jednoznačne vyplýva, že v
tomto období mal žalovaný niekoľko voľných pracovných pozícii, ktoré mohol a mal ponúknuť žalobkyni,

aby bol dodržaný zákon, čo neurobil. Je zrejmé, že žalovaný mal v danom období niekoľko voľných
pracovných miest a preto neobstojí záver žalovaného, že nemohol žalobkyňu zamestnávať. Aj z toho
dôvodu, pre nedržanie zákonnej podmienky je výpoveď daná žalobkyni neplatná.

Je nepochybné ( vyplýva to z vyjadrení žalovaného), že počas celého obdobia od rozhodnutia

o organizačnej zmene až po doručenie výpovede a aj v čase pred reálnym doručením výpovede
12.06.2013 mal žalovaný voľné pracovné pozície. Ide o minimálne pracovné pozície opatrovateliek,
ktoré boli voľne v čase pred doručením výpovede, ktoré mal žalobkyni ponúknuť. Čo sa týka tvrdenia
žalobkyne, že bolo voľné miesto náčelníka mestskej polície súd poukazuje, že tvrdenie žalobkyne je v
tomto smere nedôvodné. Ide o miesto, ktoré sa obsadzuje výberovým konaním a náčelníka mestskej

polície vymenúva a aj odvoláva mestské zastupiteľstvo, nie štatutárny zástupca mesta, ktorý uzatvára
a podpisuje pracovné zmluvy.
Vymedzenie pojmu vhodné zamestnanie, ktoré je zamestnávateľ povinný zamestnancovi pred
výpoveďou ponúknuť, vyplýva zo Zákonníka práce a dáva odpoveď na ktorom mieste je zamestnávateľ
povinný zamestnancovi ponúknuť iné zamestnanie. V zmysle Zákonníka práce je týmto miestom miesto,

ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo miestom bydliska zamestnanca. Môže ísť aj o
takú prácu, ktorú by mohol zamestnanec vykonávať po predchádzajúcej príprave. Za predchádzajúcu
prípravu je možné považovať krátkodobejšie zaškolenie, resp. rekvalifikačné kurzy. Má ísť o prácu, ktorú
môže zamestnanec vykonávať vzhľadom na jeho zdravotný stav. Pracovná pozícia opatrovateľky tieto
podmienky spĺňa.

V treťom rade odvolací súd vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že sa javí názor súdu prvej
inštancie o preukázaní príčinnej súvislosti medzi prijatou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou
zamestnanca za predčasný. Uviedol, že z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že došlo k zrušeniu
oddelenia riadenia ľudských zdrojov, pretože podľa organizačného poriadku (č.l. 316 - 319) zo dňa

28.09.2011 č. 2011/185 vyplýva, že žalovaný má už iba 5 oddelení bez oddelenia, na ktorom
pracovala žalobkyňa. V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje priama
väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok).
Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo
(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,

bezprostredný, neprerušený. Uviedol, že súd prvej inštancie nevenoval pozornosť preskúmaniu príčiny
medzi organizačnou zmenou, ktorá nastala dňa 28.09.2011, pričom k výpovedi došlo až v mesiaci jún
2013 (aj keď z dôvodu trvania práceneschopnosti samotnej žalobkyne). Musí sa venovať pozornosť
tomu, či vzhľadom k času, ktorý uplynul od rozhodnutia žalovaného do výpovede žalobkyni (viac než
20 kalendárnych mesiacov), bola nadbytočnosť žalovanej v priamej príčinnej súvislosti s organizačnou

zmenou a či nadbytočnosť žalovanej skutočne v roku 2013 v čase dania výpovede trvala. Ak má byť
výpoveď platná, v čase jej podania musia pretrvávať dôvody organizačnej zmeny, v dôsledku ktorých
sa žalobkyňa stala nadbytočnou.Čo sa týka samotnej organizačnej zmeny súd poukazuje, že pri preskúmaní výpovedného dôvodu
podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce súd posudzuje to, či ide o zmenu úloh
zamestnávateľa, zmenu technického vybavenia alebo o iné organizačné zmeny, či sa stal zamestnanec

nadbytočným a či je daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými
zmenami. Organizačné zmeny, nadbytočnosť zamestnanca, príčinnú súvislosť medzi organizačnými
zmenami a počtom alebo štruktúrnym zložením zamestnancov zisťuje súd, pričom dokazovanie týchto
skutočností postihuje zamestnávateľa.

V súvislosti s dôsledným skúmaním príčinnej súvislosti súd opätovne tieto veci preskúmal. Bolo zistené,
že v čase od rozhodnutia o organizačnej zmene až do podania výpovede žalovaný vykonal ďalšie
organizačné zmeny a prijímal nových zamestnancov. Preto nemožno hovoriť, že v čase dania výpovede
žalobkyni pretrvávala príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a výpoveďou danou žalobkyni.
Je potrebné prihliadnuť aj na čas, ktorý uplynul od rozhodnutia žalovaného do výpovede žalobkyni
(viac než 20 kalendárnych mesiacov). Je potrebné skúmať, či bola nadbytočnosť žalovanej v priamej

príčinnej súvislosti s organizačnou zmenou a či nadbytočnosť žalovanej skutočne v roku 2013 v čase
dania výpovede trvala. Ak má byť výpoveď platná, v čase jej podania, t.j. júni 2013 musia pretrvávať
dôvody organizačnej zmeny, v dôsledku ktorých sa žalobkyňa stala nadbytočnou, čo už podľa súdu
vzhľadom na dlhý časový odstup od rozhodnutia o organizačnej zmene po reálne doručenie výpovede
už nepretrvávali. Nadbytočnosť žalovanej v priamej príčinnej súvislosti s organizačnou zmenou už v

roku 2013 v čase doručovania výpovede vzhľadom na uvedené a zistené okolnosti už nebola.“

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 63 ods. 1, 2 Z.p., § 64 ods. 1 Z.p., §
74 Z.p., § 77 Z.p., § 78 ods. 1, 2, 3 Z.p., § 38 Z.p..

4. O trovách konania rozhodol v zmysle zásady úspechu vo veci podľa § 255 ods. 1 CSP.

5. Proti rozsudku bolo podané odvolanie zo strany žalovaného, ktorý namietol nesprávne právne
posúdenie veci, ako aj nesprávne skutkové zistenia, ako aj to, že konanie má vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa podala žalobu, ktorú

odôvodnila tým, že jej nebola ponúknutá iná vhodná práca a nebola dodržaná kolektívna zmluva pri
postupe podávania výpovedí nadbytočným zamestnancom. Až na pojednávaní 23.07.2014 uviedla ďalší
dôvod neplatnosti skončenia pracovného pomeru, a to to, že nebolo dodržané ustanovenia Zákonníka
práce vyžadujúce prerokovanie výpovede s orgánom odborovej organizácie s najväčším počtom členov.
Poukázal na to, že tento dôvod bol vznesený po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty. Čo sa týka

dočasnej práceneschopnosti žalobkyne, je zrejmé, že táto z dôvodu zdravotného stavu nebola schopná
vykonávať prácu, a preto od toho okamihu zamestnávateľ nemohol žalobkyni prácu prideľovať a ani
ju vyslať na školenie. Vzhľadom na jej dĺžku dočasnej práceneschopnosti v trvaní cca 20 mesiacov,
je zrejmé, že ide o vážny dôvod pre dlhú práceneschopnosť a nejedná sa o bežné ochorenie, preto
zamestnávateľ nemohol ponúknuť žalobkyni prácu opatrovateľky, čo je fyzicky náročnejšia práca než

tá, ktorú predtým vykonávala a pokiaľ sa v tom čase nemohla preškoliť zamestnankyňa na túto prácu,
nebolo možné postupovať týmto spôsobom. Pokiaľ sa týka skutočností, že pri daní výpovedí mali
byť podľa kolektívnej zmluvy prednostne tieto dané osobám, ktorí už poberajú starobný dôchodok
či spĺňajú podmienky pre jeho priznanie, tak takéto ustanovenie v kolektívnej zmluve je neplatné z
dôvodu rozporu so zásadami Zákonníka práce, podľa ktorých nemožno niekoho diskriminovať z dôvodu

uvedených v článku 1 Zákonníka práce. Zamestnávateľ jednak nemohol takto postupovať a jednak
nemal za týchto zamestnancov ani adekvátnu náhradu. Pokiaľ tvrdí žalobkyňa, že mohla vykonávať
prácu opatrovateľky, jedná sa len o jej špekulatívnu úvahu, nakoľko nesplnila požiadavky na výkon
tejto práce. Zároveň žalovaný nezabezpečoval pre svojich zamestnancov kurz, ktorý by oprávňoval
osobu vykonávať túto prácu tak, aby spĺňala kvalifikáciu podľa príslušného zákona vyžadujúceho

splnenie kvalifikačných predpokladov. Zároveň poukázal na to, že nebolo dôvodné ani to, aby žalobkyňa
mohla vykonávať funkciu referenta, pričom bolo zrušené práve miesto vedúcej, na ktorom pracovala
ona. V danom prípade je na zamestnávateľovi, aby rozhodol o tom, kto nebude vykonávať prácu
podľa toho rozsah ktorej práce nie je pre zamestnávateľa potrebný, pričom práve funkcia žalobkyne,
respektíve výkon jej povinnosti z jej pracovného zaradenia nebol pre žalovaného potrebný. Žalobkyňa

nespĺňala ani ďalšie kritéria pre obsadenie pracovného miesta náčelníka mestskej polície a zároveň
pre prácu asistenta terénneho sociálneho pracovníka bolo podmienkou ovládať rómčinu ako jazyk
cieľovej skupiny. Zároveň žalovaný uviedol, že neprerokovanie výpovede odborovou organizáciou bolo
namietané až v priebehu konania, teda po uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby o neplatnéskončenie pracovného pomeru, pričom v takomto prípade sa súd zaoberal len dôvodmi uvedenými v
žalobe a ostatné dôvody sú irelevantné. Zároveň uviedol, že aj keď u zamestnávateľa pôsobili dve
odborové organizácie, prvá zastrešovala zamestnancov mestského úradu a druhá zamestnancov škôl

a školských zariadení bez právnej subjektivity. Žalobkyňa pracovala ako vedúca riadenia ľudských
zdrojov, teda v rámci zamestnancov mestského úradu, preto platil zvyk, že výpovede zamestnancov boli
prerokované odborovým orgánom, ktorý pôsobil na tom ktorom pracovisku, preto správne postupoval
zamestnávateľ, keď prerokoval výpoveď žalobkyne s odborovou organizáciou pôsobiacou na pracovisku
žalobkyne. Pokiaľ sa príjme záver o striktnom dodržiavaní ustanovenia § 232 ods. 3 ZP, vystupuje do

popredia otázka, na základe ktorých kritérií by postupoval odborový orgán pri prerokovaní výpovede
zamestnanca, keď ani nemá vedomosť o organizačnej štruktúre mestského úradu. Z uvedených
dôvodov žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť a vrátiť vec na nové
konanie.

6. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že sa stotožňuje s rozsudkom

súdu prvej inštancie ako vecne správnym, zákonným a vydaným na základe zisteného skutkového
stavu rešpektujúc názor odvolacieho súdu. Skutočnosti, ktorými odôvodňoval žalovaný to, že neponúkol
žalobkyni inú vhodnú prácu s poukazom na jej dlhodobú práceneschopnosť, je len účelovým
ospravedlňovaním toho, že si nesplnil svoju ponukovú povinnosť, čím došlo z jeho strany k porušeniu
hmotnoprávnej podmienky pre platnosť výpovede. Zákonník práce nepozná dôvod práceneschopnosti

ako dôvod, pre ktorý by nemala byť splnená ponuková povinnosť. V priebehu obdobia, kedy bola
žalobkyňa práceneschopná, preto žalovanému nič nebránilo, aby si splnil voči nej ponukovú povinnosť
ohľadom voľných pracovných miest a jeho námietky týkajúce sa jej práceneschopnosti právne nie
sú udržateľné. Je nepochybné, že žalovaný disponoval voľnými pracovnými pozíciami, medzi ktorými
bola aj pozícia opatrovateľky, a preto mal povinnosť jej ponúknuť takúto pracovnú pozíciu aj pokiaľ by

si vyžadovala určité zaškolenie vo forme kurzu či iného odborného vzdelania. Podmienka ponukovej
povinnosti je obligatórnym ustanovením Zákonníka práce a nesplnenie tejto povinnosti má za následok
neplatnosť výpovede, pričom týmito tvrdeniami sa žalovaný nemohol vyviniť z nesplnenia svojej
povinnosti. Žalovaný nemohol na základe vlastnej subjektívnej úvahy dospieť k tomu, že žalobkyňa je
nespôsobilá na výkon tejto práce. Žalovaný nedisponuje žiadnym zdravotným posudkom, z ktorého by

vyplývalo to, že by žalobkyňa nebola spôsobilá vykonávať prácu opatrovateľky, pričom jeho subjektívny
úsudok o tejto skutočnosti nemôže nahradiť lekárske potvrdenie. Zároveň je v rozpore s týmto jeho
tvrdením skutočnosť, že v rámci ponukovej povinnosti predložil prácu majstra menších obecných služieb
a aktivačných prác, ktorá je tiež prácou spojená s fyzickou námahou. Pokiaľ sa týka argumentácie
žalovaného o neplatnosti kolektívnej zmluvy pre rozpor s kogentným ustanovením Zákonníka práce

a tým, že nemohol uskutočňovať organizačné zmeny podľa kolektívnej zmluvy, žalobkyňa uvádza,
že táto formulácia kolektívnej zmluvy nie je v rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce ani s jeho
princípmi, nakoľko dosiahnutie dôchodkového veku v danom prípade nie je výpovedným dôvodom,
ale len ustálením bežnej praxe, kedy práve takéto osoby pri organizačných zmenách sú osobami, s
ktorými sa končí pracovný pomer. Kolektívna zmluva teda nezakladá výpovedný dôvod nad rámec

právnej úpravy, ale určuje poradie, ktorým by sa zamestnávateľ mal riadiť pri ukončovaní pracovného
pomeru so svojimi zamestnancami v prípade, že nastanú organizačné zmeny. Rovnako argumenty o
tom, že nemohla byť ponúknutá žalobkyni pozícia opatrovateľky nie sú dôvodné, nakoľko Zákon č.
448/2008 Z.z. ustanovuje podmienky pre osoby, ktoré už vykonávajú prácu opatrovateľky. V prípade
žalobkyne sa však jedná o osobu, ktorá dovtedy takúto prácu nevykonávala. Žalobkyňa bola oprávnená

absolvovať odborný kurz a bola by spôsobilá na túto prácu a na jej plnohodnotný výkon. Citovaný
zákon však nevylučuje z vykonávania tejto funkcie osoby, ktoré dovtedy takúto prácu nevykonávali. V
takomto prípade nebola nutná ani nijaká osobitná kvalifikácia, len absolvovanie krátkodobého kurzu,
pričom žalovaný uvádza, že žalobkyňa nespĺňa podmienky na takúto prácu. V danom prípade však
tieto opatrovateľské kurzy je schopná fyzická osoba absolvovať v rámci intenzívnej výučby v priebehu

dvadsiatich dní, pričom niektoré tieto kurzy sú preplácané aj Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny.
Žalobkyňa bola ochotná takýto kurz absolvovať na vlastné náklady, pričom žalovaný nepreukázal,
že by žalobkyňa odmietla zúčastniť sa rekvalifikačného kurzu na výkon tejto práce. Zároveň počas
obdobia 21 mesiacov žalovaný vytváral nové pracovné miesta a neupovedomil o týchto pracovných
miestach žalobkyňu a napriek tomu, že urobil takého organizačné zmeny, nesplnil svoju ponukovú

povinnosť vo vzťahu k žalobkyni. Zároveň nie sú pravdivé ani tvrdenia žalovaného o tom, že je tu
príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a výpoveďou danou žalobkyni, pričom tá skutočnosť nie
je pravdivá, nakoľko objektívne nezanikla potreba vykonávania činnosti, ktoré plnila v rámci riadenia
úseku ľudských zdrojov žalobkyňa. S touto otázkou sa správne vyporiadal súd prvej inštancie, podľaktorého bolo preukázané, že v čase medzi organizačnou zmenou a výpoveďou žalovaný aktívne prijímal
ďalších zamestnancov. Pokiaľ sa týka námietky uplynutia prekluzívnej doby podľa § 77 Zákonníka
práce, žalobkyňa uviedla, že toto ustanovenie určuje lehotu, kedy zaniká právo na podanie žaloby o

určení neplatnosti jej výpovede. Ide teda o lehotu, dokedy žalobkyňa mohla podať žalobu a nie o lehotu
dokedy mohla označiť a popísať všetky skutočnosti, ktoré mali neplatnosť tejto výpovede spôsobovať.
Žalobkyňa preto bola plne oprávnená poukazovať aj na ďalšie skutočnosti týkajúce sa neplatnosti
skončenia jej pracovného pomeru aj potom, čo si v rámci dvojmesačnej prekluzívnej lehoty uplatnila
svojeprávozneplatnéhoskončeniapracovnéhopomeru,pričomskutočnosti,oktoréoprelaužuplatnený

titul, teda domáhajúc sa neplatného skončenia pracovného pomeru, nespôsobovali žiadnu zmenu jej
pôvodného návrhu. Ako vyplýva z ustanovenia § 77 Zákonníka práce, nárok možno uplatniť na súde
najneskôrvlehotedvochmesiacov,keďsamalpracovnýpomerskončiť.Žalobkyňatakbolapovinnásav
predmetnejlehotedomáhaťnasúdeneplatnostiskončeniajejpracovnéhopomeruanemožnojejvyčítať,
že v priebehu konania produkovala ďalšie dôkazy a poukazovala na ďalšie skutočnosti, o ktorých sa
dozvedela a ktoré mohli, alebo mali mať vplyv na rozhodovanie o neplatnosti skončenia jej pracovného

pomeru. Žalobkyňa si podaním zo dňa 23.07.2014 neuplatnila iné nároky len nárok už uplatnený a
poukázala na skutočnosti, ktoré vyšli najavo. Zo znenia tohto ustanovenia neznamená, že žalobkyňa
nemohla potom, čo podala žalobu na súd, poukázať na ďalšie skutočnosti majúce vplyv na platnosť jej
výpovede. Poukázal na to, že rozhodnutie, na ktoré poukazoval žalovaný nie je aplikovateľné v tomto
prípade. Zároveň žalobkyňa poukázala v súvislosti s neprejednaním výpovede príslušnou odborovou

organizáciou na kogentnú povahu ustanovení Zákonníka práce týkajúcich sa prerokovania výpovede
so zástupcami zamestnancov. Zákon nepripúšťa žiadne výnimky v tejto povinnosti zamestnávateľa, a
preto nie je relevantné to, aký úzus panoval u zamestnávateľa v súvislosti s prerokovaním výpovedí.
V tomto smere sa stotožnila so závermi súdu prvej inštancie a navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť v
celom rozsahu.

7. Odvolateľ sa k vyjadreniu odvolaniu napriek výzve súdu doručenej 04.06.2018 nevyjadril.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2

CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

11. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .

12. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku

ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že
premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,
ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

13. Odvolacie námietky žalovaného možno zhrnúť do dvoch dôvodov, pričom prvým dôvodom bola
skutočnosť, že žalovaný postupoval správne, keď prejednal predmetnú výpoveď so zástupcom
zamestnávateľa pôsobiacim na mestskom úrade a zároveň s týmto dôvodom sa spája námietka
nemožnosti uplatnenia tejto skutočnosti po uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby, druhým
dôvodom bolo splnenie ponukovej povinnosti.

14. Odvolací súd k otázke rozšírenia dôvodov neplatnosti výpovede dospel k záveru, že táto námietka
nie je dôvodná. Vychádzajúc z dikcie ustanovenia § 77 ZP možno ustáliť, že do dvoch mesiacov
odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, sa môže zamestnávateľ, ale aj zamestnanec domáhať
neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Podľa judikatúry súdov Slovenskej republiky
ani s použitím výkladových pravidiel nemožno dospieť k názoru, že v tejto dvojmesačnej lehote musia

byť uvedené všetky dôvody, o ktoré opiera strana sporu svoju žalobu. Podľa názoru odvolacieho
súdu nemožno takýmto reštriktívnym spôsobom vykladať ustanovenie § 77 Zákonníka práce, pričom
v danom prípade je nutné prihliadnuť aj na skutočnosť, že v pracovnoprávnych sporoch v zmysle
úpravy Civilného sporového poriadku sa jedná o spor s ochranou slabšej strany, pričom podľa § 316 a
nasledujúcich CSP je takýmto typom sporu aj individuálny pracovnoprávny spor. V zmysle § 319 CSP

týkajúceho sa individuálnych pracovnoprávnych sporov, súd v takýchto sporoch môže vykonať aj tie
dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti je
nutné poukázať na skutočnosť, že podľa ustanovenia § 74 Zákonníka práce je prerokovanie výpovede
zo strany zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov hmotnoprávnou podmienkou jej platnosti. Z
uvedeného možno dospieť k záveru, že na túto skutočnosť je povinný súd prihliadnuť v prípade, že

žaloba o neplatné skončenie pracovného pomeru je podaná v rámci prekluzívnej dvojmesačnej lehoty
tak, ako to bolo v tomto prípade nesporné. Pokiaľ došlo k namietnutiu tejto skutočnosti až v priebehu
konania, nedochádza k tomu, že konajúci súd sa nemôže zaoberať touto námietkou pre uplynutie
dvojmesačnej lehoty, ktorá je len lehotou na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru. S poukazom na tieto skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že táto odvolacia námietka

žalovaného nie je dôvodná a je dôvodné sa zaoberať touto skutočnosťou, ktorá je podmienkou platného
skončenia pracovného pomeru, teda prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov.

15. V súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami odvolací súd poukazuje na rozhodnutie R 90/1970:
Z hľadiska včasnosti uplatnenia nároku podľa § 64 ZP (teraz § 77 ZP) nie je rozhodujúce, že neskôr

v priebehu konania vymedzil pracovník rozsah svojho nároku tak, že namiesto pôvodne požadovanej
náhrady mzdy podľa § 61 ods. 1 ZP (teraz § 79 ods. 1 ZP) požadoval náhradu mzdy len podľa § 61
ods. 3 ZP (teraz § 79 ods. 4 ZP).

16. S poukazom na text tohoto rozhodnutia možno dospieť k záveru, na ktorý poukázal odvolací súd vo

svojom zhodnotení tejto odvolacej námietky.

17. Pokiaľ sa týka prerokovaniu výpovede vo vzťahu ku kompetentnému orgánu zástupcov
zamestnancov, v tejto súvislosti súd prvej inštancie správne dospel k záveru uvedenom v bodoch 50
až 54, kedy nebolo spornou skutočnosťou, že nebol dodržaný postup uvedený v ustanovení § 232

Zákonníka práce. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie
súdu prvej inštancie, na čom nemôže nič zmeniť ani obsah odvolacích námietok spočívajúci v tom,
že bol úzus u zamestnávateľa prejednávať výpoveď so zástupcami zamestnancov podľa toho, či
sa jednalo o zamestnancov mestského úradu alebo zamestnancov škôl podliehajúcich žalovanému,
nakoľko takéto zvyklosti nie sú spôsobilé meniť závery Zákonníka práce, ktorý stanovuje jednoznačným

spôsobompovinnosťprejednaťpracovnoprávnyvzťahzamestnanca,ktorýniejeodborovoorganizovaný
s orgánom odborovej organizácie s najväčším počtom členov u zamestnávateľa. Táto skutočnosť, teda
neprejednanie výpovede so zástupcami zamestnancov v zmysle ustanovení Zákonníka práce je sama
o sebe skutočnosťou spôsobujúcou neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou v zmysle
ustanovenia § 74 Zákonníka práce.

18. Zároveň v konaní nebola preukázaná skutočnosť, že žalovaná by určila iný postup pre prerokovanie
svojej výpovede, teda s druhou odborovou organizáciou, nakoľko je takýto postup možný v zmysle
ustanovenia § 232 ZP. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia ak zamestnanec neurčí inak, prejednávasa pracovnoprávny vzťah s odborovou organizáciou s najvyšším počtom členov u zamestnávateľa.
Žalobkyňa tak neučinila a samotný žalobca toto ani netvrdil.

19. Napriek tejto skutočnosti, že samotné neprerokovanie výpovede s príslušným odborovým orgánom
je dôvodom pre určenie neplatnosti výpovede, odvolací súd uvádza, že rovnako druhý dôvod pre
určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, na ktorý poukázal súd prvej inštancie, voči ktorému
smerovali odvolacie námietky žalovaného, bol preukázaný. V zmysle ustanovenia § 63 ods. 2 písm. b/
Zákonníka práce možno dať výpoveď ak zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú, pre neho vhodnú

prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol, alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu. Z
vykonanéhodokazovaniabolonepochybnepreukázané,ževčaseodrozhodnutiaoorganizačnejzmene
do podania výpovede žalovaný disponoval voľnými pracovnými miestami pre funkciu opatrovateľky,
pričom v konaní nebola preukázaná skutočnosť, že by sa žalobkyňa odmietla podrobiť predchádzajúcej
príprave na túto inú prácu. Dôkazné bremeno spočíva na žalovanom, ktorý toto nepreukázal. Samotná
žalobkyňa tvrdila, že bola by ochotná takúto predchádzajúcu prípravu absolvovať. Samotné domnienky,

na ktoré poukázal žalovaný spočívajúce v dlhodobej práceneschopnosti žalobkyne, nepreukázali to, že
tátoprácanebolaprežalobkyňuvhodnouprácou.Odvolacísúdpoukazujenaskutočnosť,žeajvprípade
ak dochádza k daniu výpovedi zamestnancovi, ktorý zastáva vyššiu pracovnú pozíciu, zamestnávateľ
je povinný mu ponúknuť tiež, aby splnil svoju ponukovú povinnosť, pracovné miesta, ktoré vyžadujú
nižšiupracovnúkvalifikáciu,respektívektorévyžadujúpredchádzajúcuprípravu,ktoránebolasamotným

zamestnancom odmietnutá. V tejto súvislosti súd nemohol prihliadnuť na tvrdenia žalovaného o tom,
že samotná dlhodobá práceneschopnosť žalobkyne vylučovala možnosť vykonávania tejto práce z jej
strany. Odvolací súd v zhode s konštatovaním žalobkyne vyjadrením k odvolaniu uvádza, že tento záver
z jej dlhodobej práceneschopnosti nemôže byť prijatý.

20. Z týchto dôvodov považoval odvolací súd odvolacie námietky za nedôvodné a považoval za dôvodné
potvrdiť napadnutý rozsudok v celom rozsahu poukazujúc na presvedčivé a správne závery súdu prvej
inštancie, s ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje.

21. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.

decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou

proti takému uplatneniu“. ( porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

22. Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s

ustanovením § 255 ods. 1 CSP, keď odvolací súd priznal úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).