Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 19, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3CoE/79/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5609205817
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Juraj Krupa
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5609205817.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom,
advokátom, so sídlom Y. XX, XXX XX P. X a spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova
4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: E. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/
XX , XXX XX K. R., štátny občan Slovenskej republiky, pre vymoženie pohľadávky 266,80 Eur s

príslušenstvom, trov predchádzajúceho konania a trov exekúcie, ktorá exekúcia je vykonávaná súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu O. XX, XXX XX P., pod sp.zn. EX
4127/09, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k.
5Er/549/2009-74 zo dňa 18.02.2014, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania zo dňa 11.03.2014 z a m i e t a .

Krajský súd uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 5Er/549/2009-74 zo dňa 18.02.2014 vo
výroku I. p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd: I. Exekúciu zastavil. II. Na rozhodnutie o trovách exekúcie si
vyhradil samostatné uznesenie.

V odôvodnení okresný súd uviedol, že z pripojených listín mal za zistené, že dňa 03.06.2008
bola medzi oprávneným a povinným uzatvorená Zmluva o úvere č. 5371432, na základe ktorej bol
povinnému poskytnutý úver 16.000,- Sk, ktorý sa povinný zaviazal zaplatiť s poplatkom 15.440,- Sk v
dvanástich mesačných splátkach po 2.620,- Sk. Predmetnú úverovú zmluvu, ktorá bola podkladom pre
vydanie rozhodcovského rozsudku vyhodnotil okresný súd ako spotrebiteľskú zmluvu. Rozhodcovskú
doložku formulovanú v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru posúdil okresný súd

ako neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktorá je v zmysle ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
od počiatku neplatná. Rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom osobitne vyjednaná a je
dodávateľom pripravená ako súčasť vopred pripravených Všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
ktoré nemá spotrebiteľ možnosť ovplyvniť. Zmluvná podmienka núti spotrebiteľa neodvolateľne sa
podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa tak ústavného práva na spravodlivý proces pred

nezávislým súdom vo všetkých prípadoch, ak bude vystupovať na strane žalovaného. Vychádzajúc
zo znenia rozhodcovskej doložky je zrejmé, že oprávnený už od počiatku sleduje koncipovaním
riešenie prípadných sporov rozhodcom za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa.
Ak je rozhodcovská doložka súčasťou vopred pripravených zmluvných podmienok bez možnosti ich
modifikácie, vzniká nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť. Rozhodcovská doložka
vyžaduje od povinného, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, teda konaniu, výsledkom ktorého

má byť rozhodnutie arbitra, ktorého si vopred vybral oprávnený. Takýto judikovaný záväzok sa stáva
podkladom pre návrh na vykonanie exekúcie a pre zásah do majetkovej sféry povinného. Okresnýsúd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že exekučný titul nespĺňa podmienku formálnej
vykonateľnosti, nakoľko došlo k vade základného predpokladu stanoveného zákonom o rozhodcovskom
konaní, ktorý upravuje tvorbu exekučného titulu. Chýbajúca právomoc rozhodcovského súdu má za

následok vadu formálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, preto okresný súd predmetnú
exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom
stanovenej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil v podstate tým, že okresný súd:

- rozhodol nad rámec zverenej právomoci,
- nepodal sa návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný
- svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom,
- nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie,
- napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Oprávnený podal odvolanie aj podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f)
O.s.p., teda pre odňatie možnosti konať pred súdom. Exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného
konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať
svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v súvislosti s

neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Oprávnený je toho názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na
Súdny dvor EÚ vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka,
podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom
konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou,
pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného

súdu Českej republiky, by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia
čl. 3 Smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií
textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti
komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostaným
súdom členských štátov.

Oprávnený v úvode odvolania podal návrh, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods.
1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje,
že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho

rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky,
čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,

v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená
právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Ďalej oprávnený rozsiahlo citoval z judikatúry Súdneho dvora EÚ, Spolkového súdneho dvora,
Ústavného súdu ČR a Krajského súdu v Bratislave.K dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci oprávnený uviedol, že všeobecný súd, ktorý
koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému

komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený.
K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného
titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a
nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“),

nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu
uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty,
ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd
dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku
na právne postavenie žalovaného - dlžníka tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu
existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Ochranu práva, pre

ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v okolnostiach prípadu cesta aplikácie
ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní), ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských
súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto
prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom,
ktorej účel je odlišný. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného

procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom
exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý
súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci
uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho

očakávania a princípu právnej istoty. Je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis
dovoľuje dvojaký výklad, vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Odvolateľ ďalej
uviedol, že ak ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník
konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu
istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených

povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol
kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom.
Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí,
opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo
povinnosti individuálne určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám) uplatnením

mimoriadnych opravných prostriedkov alebo iných prostriedkov nápravy (ku ktorým treba zaradiť aj
protest prokurátora), je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom
právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú
súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zákon
o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou

cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu
právoplatné, pričom je tým založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu,
a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali. Pokiaľ by bola táto lehota spochybnená, rovnako
ako účinky rozhodnutia samotného, neexistovala by žiadna istota ani limit, či už vecný, ale najmä
časový, ktorý by bránil povinnému domáhať sa kedykoľvek ochrany pred plnením súdom uloženej

povinnosti s poukazom na vady rozhodnutia, jeho neplatnosť alebo neúčinnosť, alebo neexistenciu
takéhoto exekučného titulu. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť
rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Oprávnený
poukázal aj na ust. § 7 ods. l O.s.p., ktoré vylučuje právomoc všeobecného súdu vždy vtedy, ak
prejednávanie a rozhodovanie sporu, ktorý vyplýva z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,

obchodných a hospodárskych vzťahov, podľa zákona prislúcha inému orgánu. Všeobecný súd nebol
povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými
predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd,
nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenia, nakoľko odporca (povinný) mohol podať žalobu o
zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je

možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní
pred exekučným súdom. Exekučný súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s
rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Zdôraznil, že
exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.Ak by sa súd nestotožnil s prezentovanou argumentáciu, oprávnený žiadal, aby všeobecný súd
postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej

republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl.
1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

K dôvodu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, odvolateľ uviedol,

že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom
konaní tak, ako by upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského
súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom
konaní. Uvedené zákonné ustanovenie však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia
nedostatkov v rozhodcovskom konaní, a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Tvrdil, že exekučný
súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania realizovaného na podklade rozhodcovského

rozhodnutia len na návrh účastníka konania - § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní.

K dôvodu, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, oprávnený poukázal
na fakt, že exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej
právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov

rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania. Porušil
princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na
spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený ďalej tvrdil, že zákaz
diskriminácie je nutné aplikovať aj na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva vlastniť majetok,
ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. Oprávnený mal v konaní pred exekučným

súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Odlišné zaobchádzanie
s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho iným postavením ako podnikateľského subjektu, pretože
takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného
zaobchádzania. Okresný súd tiež porušil zásadu rovnosti zbraní, zásadu kontradiktórnosti súdneho
konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej úpravy. Oprávnený namietal, že nemal

možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
exekučného súdu o jeho právnom postavení. Postup, ktorý zvolil exekučný súd navyše dával nezákonne
povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného
došlo k zmareniu exekúcie. Bolo nutné pre objektívnosť posúdenia veci vypočuť oprávneného a
umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý

súdny proces a osobitne s dodržaním zásady rovnosti zbraní. Oprávnený ako účastník konania nebol
oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach.
Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo
vzťahu k meritu veci a dvojinštančnosti súdneho konania.

K dôvodu odvolania, že súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite
dokazovanie,uviedol,ževoveciexekučnýsúdnevykonávaldokazovanieakzáveromdospelnazáklade
domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu veci.

K dôvodu odvolania, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci uviedol, že exekučný súd si podľa ľubovôle dôvody prieskumu exekučného titulu podľa
§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní rozšíril aj na otázky, ktoré nie je oprávnený v exekučnom konaní
riešiť. Napríklad skúmal dodržiavanie ustanovení o ochrane práv spotrebiteľa, platnosť rozhodcovskej
doložky, tiež skúmal, či sa rozhodcovská zmluva vzťahovala aj na vec, ktorá bola rozhodcovským
súdom prejednávaná. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy

o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim
klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a
nasl. Obchodného zákonníka. V predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť
dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poskytuje svojim klientom
peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok. Predmetom

úverov poskytovaných zo strany POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú peňažné prostriedky, a nie tovar
aleboslužba.ZmluvyoúverezostranyspoločnostiPOHOTOVOSŤ,s.r.o.,nemôžuobsahovaťnáležitosti
vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo
služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktoré je možno uplatniť reklamáciu alebosťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okrem jeho odovzdania
alebo prevzatia tovaru alebo služby). Rovnako poukázal aj na neprimeranosť, resp. na nesprávne
posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne mal sankčný

charakter a účtoval sa len v prípade porušenia zmluvných podmienok. Výška tohto úroku nie je
neprimeraná, najmä z dôvodu neexistencie iného zabezpečenia záväzku, či prítomnosti obchodného
rizika oprávneného. Z judikatúry Najvyššieho súdu SR navyše vyplýva nemožnosť obmedzenia výšky
úrokovej sadzby v obchodných záväzkových vzťahoch. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku
za zasielanie upomienok, ktoré sú súčasťou exekučného titulu, oprávnený uviedol, že v zmysle § 499

Obchodného zákonníka za dojedanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky
možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa. Oprávnený bol toho
názoru,ževzmysleuvedenéhoustanoveniasimohlidojednaťodplatu-príslušnýpoplatokpozostávajúci
z 1/3-iny dohodnutého úroku a 2/3-ín z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu
so všetkou administratívou s tým spojenou. Záverom uviedol, že súd vydal poverenie na vykonanie
exekúcie, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného

titulu so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo
vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou § 45 zákona o
rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu § 40 a nasl. tohto zákona len v spojení s revíziou práve
podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou.

Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach podľa ust. § 212
ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu vo
výroku I. potvrdil podľa § 219 O.s.p. ako vo výroku vecne správne rozhodnutie.

Je potrebné uviesť, že napadnuté uznesenie vydala vyššia súdna úradníčka. V súvislosti s predložením
odvolania krajskému súdu, zákonná sudkyňa uviedla, že odvolaniu nemieni vyhovieť postupom podľa
§ 374 ods. 4 O.s.p.

Krajský súd na úvod konštatuje, že viaceré z odvolacích námietok oprávneného absolútne
nekorešpondujú s tým, ako okresný súd svoje rozhodnutie v prejednávanom prípade odôvodňoval.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia a na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu krajský súd
konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu je v samotnej podstate vecne správne. Aj s ohľadom na

argumenty oprávneného prezentované v jeho odvolaní krajský súd opierajúc sa o aktuálnu konštantnú
judikatúru dodáva:

Ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je zvýraznená zodpovednosť exekučného súdu za
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto poverenia musí byť výsledkom

náležitého preskúmania:
- exekučného titulu, t.j. predovšetkým formálnej a materiálnej stránky vykonateľnosti tohto titulu,
- žiadosti o vydanie poverenia,
- návrhu na vykonanie exekúcie,
tak, aby nebolo možné konštatovať rozpor žiadosti, návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom,

pretože v takom prípade je súd povinný žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietnuť.

Aj z vyššie uvedeného je zrejmé, že exekučnému súdu neprislúcha úloha „pasívneho pozorovateľa“,
ktorý „povolí“ vykonávanie, resp. pokračovanie v každej exekúcii - exekučnom konaní, ktoré bolo

iniciované na základe rozhodnutia, resp. inej úradnej listiny vydanej na to príslušným orgánom
(spoliehajúc sa pritom na to, že tento orgán si splnil všetky povinnosti vyplývajúce mu z príslušných
právnych predpisov), tak ako to vo svojom odvolaní naznačuje oprávnený. Spôsobilý exekučný titul je
základnou podmienkou toho, aby mohol nútený výkon rozhodnutia riadne prebehnúť. Pri zistení vád
exekučného titulu, ktoré majú za následok jeho nevykonateľnosť, je exekučný súd povinný na uvedené

okolnosti prihliadať v ktoromkoľvek štádiu konania a z úradnej povinnosti, nielen v súvislosti s vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie. Zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku totiž nevyplýva
možnosť preskúmavať exekučný titul len v konaní o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Právenaopak, formulácia ustanovení § 57 a § 58 Exekučného poriadku umožňuje súdu ex offo v každej časti
exekúcie urobiť úsudok o neprípustnosti exekúcie, k čomu došlo aj v aktuálnej veci.

V zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, exekučným titulom môžu byť i
vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené.

Podľa § 159 O.s.p. sa pri rozsudkoch rozlišuje formálna a materiálna právoplatnosť. Formálnu
právoplatnosť nadobúda rozsudok vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou

právoplatnosťou sa rozumie záväznosť výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje
ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
však dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne
právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia § 159 O.s.p. nie je ním viazaný. Exekučný súd teda
môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu), či rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené, alebo ak odporuje dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia v žiadnom
prípade nemožno odvodzovať len zo samotného výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok
vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti; spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť
pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor
s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu

má exekučný súd plné oprávnenie „vstúpiť“ do rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery.

Odvolacísúdsastotožnilsozáveromokresnéhosúdu,ževprípadeprávnehovzťahumedzioprávneným
a povinným založeného Zmluvou o úvere zo dňa 03.06.2008 išlo o vzťah spotrebiteľský, na ktorý je
potrebné vždy aplikovať spotrebiteľské právne normy. Označená zmluva o úvere uzatvorená medzi

oprávneným a povinným (vyhotovená formou predtlače s vopred pripraveným textom, pričom povinný
ako spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy)
má nepochybne charakter zmluvy spotrebiteľskej a to v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
v znení účinnom do 31.08.2008.

Z preukázania spotrebiteľského charakteru Zmluvy o úvere zo dňa 03.06.2008 vyplynulo aj právo súdu
preskúmať dojednanú rozhodcovskú doložku z hľadiska spotrebiteľsko-právnej ochrany.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a stotožnil sa
s rozhodnutím okresného súdu o zastavení exekúcie. Aj podľa názoru odvolacieho súdu rozhodcovská

doložka, obsiahnutá v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z hľadiska svojej formulácie
napĺňa všetky kritériá neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Podľa názoru odvolacieho súdu predmetnú rozhodcovskú doložku (ktorá právo výberu spôsobu riešenia
sporu a aj subjektu majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu vyriešiť, zveruje

žalujúcej strane /iniciátorovi konania/, a to tak, že táto si môže vybrať prejednanie a rozhodnutie
sporu rozhodcom alebo všeobecným súdom, hoci je doplnená rozväzovacou podmienkou, pri ktorej by
sa rozhodcovská doložka nemala uplatniť vtedy, ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnomsúde)nemožnopovažovaťzatakúpodmienku,ktorábyzabezpečovalapatričnúrovnováhu
v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj
spotrebiteľom je skôr teoretická (v dôsledku veľmi obmedzeného spektra potenciálnych požiadaviek
spotrebiteľa nesplnených druhou zmluvnou stranou, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže
patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotnú voľbu prejednania a takto i

rozhodnutia sporu rozhodcom), predovšetkým však treba naďalej trvať na tom, že značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi
jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi
viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto (z povahy veci)
silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu (zmluvným partnerom spotrebiteľa). Túto nerovnováhu nie je

spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi,
avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ
rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať).Systematickým a tiež logickým výkladom možnosti využitia príslušného zmluvného ustanovenia -
rozväzovacej podmienky možno z hľadiska časového faktoru dôjsť k nasledovnému zisteniu: Pri vyjdení
z predpokladu platnosti rozhodcovskej doložky, snaha ju odstrániť má pre spotrebiteľa zmysel len do

času podania žaloby na rozhodcovskom súde, pretože rozviazanie platnej rozhodcovskej doložky až po
podaní žaloby na rozhodcovskom súde by na oprávnenie rozhodcovského súdu vec v rozhodcovskom
konaní prejednať aj rozhodnúť (a teda na validitu exekučného titulu) nemalo žiaden vplyv. Práve tento
aspekt bol pritom z pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu (už v tzv. základnom
konaní) kľúčový, pretože kým spotrebiteľ by nepochybne mohol vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním

nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde, táto možnosť by, vychádzajúc z príslušného zmluvného
dojednania, bola z pohľadu jej efektívnej uplatniteľnosti limitovaná časom do podania žaloby na
rozhodcovskom súde zo strany oprávneného, kedy by celkom stratila na význame. Ak potom aj možnosť
takéhoto predstihnutia dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je (i pri
zohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu) vysoko nepravdepodobnou,
až blížiacou sa, či bez nadsadzovania rovnou nule, namieste je i ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú

nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, naopak, umocňuje dojednanie,
ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia sporu k nemu ohľaduplnejší, a takto
i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu, činí závislým na tom, že
spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa a začne konanie na všeobecnom súde skôr, než
dodávateľ stihne podať žalobu na rozhodcovskom súde.

Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, ako k
nutnosti vyhodnotenia rozhodcovskej doložky (tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku
slúžiaceho tu za exekučný titul) za neprijateľnú (a aj neplatnú) zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho je záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne
založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré
by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej
pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom).

Oprávnenie exekučného súdu skúmať rozhodcovskú doložku v tom smere, či nenapĺňa charakteristiku
neprimeranej podmienky spotrebiteľskej zmluvy, vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C-40/08, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí aj bez návrhu
posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo

poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych pravidiel možné vykonať také posúdenie v
rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Pokiaľ ide o neprimeranú doložku, prislúcha
tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil,
že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.

Dojednanie o rozhodcovskej doložky v posudzovanej veci je zaradené do Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, ktoré sú obsahovo neoddeliteľnou súčasťou predmetných zmlúv o spotrebiteľskom
úvere. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a povinný pri
uzatváraní zmluvy nemohol ovplyvniť jej obsah.

V súvislosti s rozhodcovským konaním je potrebné si uvedomiť, že rozhodcovský súd je, i napriek
výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku, súkromnoprávny orgán a rozhodcovské
konanie je súkromnoprávnym konaním. Rozhodcovský súd nie je zriadený zákonom ako orgán štátu,
rozhodcovským súdom sú subjekty súkromného práva ustanovené do funkcie rozhodcu dohodou
zmluvných strán (i keď na základe zákona), nie štátom (zákonom), ako je to v prípade (súdov) sudcov

všeobecných súdov.

Vzhľadom na už vyššie uvedené predmetná rozhodcovská doložka jednoznačne spĺňa charakteristiku
neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto je v zmysle
ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.

Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedlo k tomu, že
spotrebiteľovi bola v konečnom dôsledku odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka.Záver o neprimeranej a nekalej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky možno vyvodiť tiež zo
stanoviska Súdneho dvora vo veci C-243/08 zo dňa 04.07.2009 bod 40, v ktorom konštatuje, že vopred

stanovenápodmienka,ktoránebolaindividuálnedohodnutá,aktorápriznávaprávomocprevšetkyspory
vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa
všetky podmienky, aby mohla byť kvalifikovaná ako nekalá. Podmienky „nekalosti“ teda spĺňa už (len)
dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode
ktorého má dodávateľ sídlo; a nie všeobecný súd spotrebiteľa. V danej veci nielenže nerozhodoval

všeobecný súd spotrebiteľa, ale rozhodoval rozhodcovský súd, navyše zvolený oprávneným.

Podľa názoru odvolacieho súdu predmetná rozhodcovská doložka je neplatná nielen podľa
spotrebiteľských právnych noriem, ale aj podľa zákona č. 244/2002 Z.z., a to pre nezachovanie písomnej
formy v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. Pre zachovanie písomnej formy je potrebné,
aby rozhodcovská zmluva bola obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo

vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných
zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnenie rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť spor bolo založené
rozhodcovskou doložkou obsiahnutou v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorá
nebola uzatvorená ako jeden dokument podpísaný obidvoma zmluvnými stranami.

Vzhľadom k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka a zákona
č. 244/2002 Z.z.), sa odvolací súd vecným prieskumom rozhodcovského rozsudku nezaoberal.

K námietke oprávneného, v zmysle ktorej okresný súd skúmal predmetný rozhodcovský rozsudok už pri

rozhodovaníoudelenípovereniasúdnemuexekútoroviauznalexekučnýtitulzasúladnýsozákonom,na
základečohoudelilsúdnemuexekútorovipoverenienavykonanieexekúcie,odvolacísúdpoznamenáva,
že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo
čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku
veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p., pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný

doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu. Z ustanovenia § 58
ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť
exekučnéhotituluvktoromkoľvekštádiuužzačatéhoexekučnéhokonaniaanielenvsúvislostisvydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začatú exekúciu zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,

ako aj bez návrhu. Ak je exekučný súd podľa zákona oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez
návrhu - ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov exekučného konania.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania a vykonávania exekúcie je existencia
relevantného exekučného titulu. Ak takýto exekučný titul neexistuje, exekúcia je neprípustná, čo je

dôvodom na jej zastavenie.

Všetky vyššie uvedené dôvody sú dostatočné pre záver o neprípustnosti predmetnej exekúcie a
nemožnosti jej ďalšieho vykonávania.

Na uvedenom závere o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia nedokážu nič zmeniť ani argumenty
oprávneného prezentované v jeho odvolaní, ktoré odvolací súd považuje v samotnej jeho podstate za
absolútne právne irelevantné.

K dôsledkom rozhodnutia o zastavení exekúcie vo vzťahu k vymáhateľnosti pohľadávky oprávneného

odvolací súd poznamenáva, že uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného konania, resp.
exekúcie prelamuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň zaniká
prekážka rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného
odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie jeho práva na súde.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto
rozhodnutie okresného súdu, vo výroku o zastavení predmetnej exekúcie, podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
ako vecne správne potvrdil.K návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 písm. c) O.s.p. :

K vyššie označenému návrhu oprávneného na prerušenie predmetného exekučného konania odvolací

súd uvádza, že ho nepovažuje za dôvodný.

Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. je súd ako autoritatívny orgán
rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom,
že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho

spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke.
Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať
rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov
alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o
predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania

jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia
o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre
rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať
Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, teda v tom zmysle, že

vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva, je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je

vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti)
teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle,
že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ
nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne

zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú
v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa
má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok.
Okresný súd totiž v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so
spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, práve naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská

doložkabolaalebonebolasospotrebiteľomindividuálnedojednaná.Ažnazákladeuvedenéhoskúmania
potom dospel k záveru, že rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
nebolasospotrebiteľomdojednanáindividuálneanútispotrebiteľapodrobiťsarozhodcovskémukonaniu
na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, a preto je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď na to, či je možné ustanovenie písm. q) ods.
1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať
tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo
všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiska správnosti

rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke
právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za

nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru,
že označená smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré
podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady
pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 označenej smernice,ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou Občianskeho zákonníka -
zákonom č. 150/2004 Z.z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá

v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa,
bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných
zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte
neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Preto

aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17.
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podľa písm. q) ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu,
že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia. Preto ani druhú otázku nepovažuje

odvolací súd za relevantnú pre rozhodnutie prejednávaného sporu.

V súvislosti s treťou otázkou zameranou na to, či „je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv
EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne
ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa

voči spotrebiteľovi?“, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v judikáte vo veci
Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere

považovaťzanekalúvzmyslečlánkov3a4smerniceavprípadekladnejodpovedejeúlohouuvedeného
súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa,
že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Konštantná judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa
aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým,
že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť

z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva.
Uvedeným následkom v zmysle vnútroštátneho práva (Slovenskej republiky) je zamietnutie žiadosti
o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57
ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi
nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru,

že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv
EÚoochranevlastníckehoprávaaanivrozporesčlánkom47tejtoChartyoprávenaspravodlivýproces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej

judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclairé ako aj s doktrínou acte claire, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclairé (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda

na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acte claire (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou

otázkou na Súdny dvor ES.

Vzhľadomnavyššieuvedenéodvolacísúdnedospelkzáveru,žebyvprejednávanomprípadeexistovala
potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

K návrhu oprávneného na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.:K vyššie označenému návrhu oprávneného na prerušenie predmetného konania odvolací súd uvádza,
že v danom prípade prvostupňový súd nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale

rozhodoval o zastavení exekúcie. Preto je tento návrh oprávneného bezpredmetný resp. nesúvisiaci
s prejednávanou vecou. Naviac, čo je najpodstatnejšie, s poukazom na ust. § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku, exekučné konanie nie je možné prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak (napr. § 14
zák. č. 328/1991 Zb., § 68a zákona č. 97/1963 Zb.). Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. nie
je možné aplikovať v exekučnom konaní s poukazom na ust. § 251 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého na

výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú
ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však
vždy uznesením. Z tohto dôvodu bolo potrebné návrh oprávneného na prerušenie konania zamietnuť.

K II. výroku uznesenia:

Napadnutým II. výrokom si okresný súd vzhradil na rozhodovanie o trovách exekúcie samostatné
uznesenie.

Po novele Exekučného poriadku - zákonom č. 299/2013 Z.z. s účinnosťou od 01.11.2013 nie je prípustné
odvolanie proti trovám exekúcie v rozhodnutí o zastavení exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku.

Od 01.11.2013 bolo novelizované znenie § 58 ods. 6 Exekučného poriadku tak, že naďalej už nie je v
Exekučnom poriadku stanovená výslovná prípustnosť odvolania proti výroku o náhrade trov konania v
rozhodnutí podľa § 57.

Z prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku a contrario vyplýva, že pri rozhodovaní

o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí vydanom vyšším súdnym úradníkom, sa
postupuje už podľa novelizovanej právnej úpravy Exekučného poriadku. To znamená, že odvolanie nie
je prípustné. Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka o trovách exekúcie sa zrušuje podľa § 374 ods.
4 O.s.p. ex lege a opätovne o trovách exekúcie rozhodne sudca.

Vzhľadom na to, že odvolanie bolo podané aj proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka o trovách
exekúcie a doposiaľ o podanom odvolaní nerozhodol sudca okresného súdu, po vrátení spisu sudca s
poukazom na ustanovenie § 243b ods. 3 Exekučného poriadku opätovne rozhodne o trovách exekúcie
pôvodného súdneho exekútora, keďže v tejto časti bolo napadnuté rozhodnutie zrušené ex lege.
Okresný súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.