Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 21, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/6/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2318010989
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2318010989.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
Janky Klčovej a JUDr. Kataríny Stanislavskej, v trestnej veci obžalovanej U. N., nar. XX.XX.XXXX, pre
zločin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona k § 155 ods. 1, ods. 2
písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 písm. c) Trestného zákona, o odvolaní obžalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č.k. 27T/8/2018-367 zo dňa 08.11.2018, na verejnom zasadnutí

konanom dňa 21.02.2019 v Trnave, takto:

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovanej U. N., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Galanta, č.k. 27T/8/2018-367 zo dňa 08.11.2018 bola
obžalovaná U. N., nar. XX.XX.XXXX v P. uznaná vinnou zo zločinu ublíženia na zdraví v štádiu pokusu
podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona k § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na

§ 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, na tom skutkovom základe,

že

dňa 29.12.2017 v čase okolo 18:50 hod v F. na X. ulici v upravenej obytnej časti objektu bývalých
skladov v blízkosti železničnej trate po predchádzajúcich vzájomných hádkach napadla kuchynským

nožom o dĺžke čepele 17,5 cm svojho druha P. U. V. tým spôsobom, že ho bodla 1 krát do oblasti
krku a 1 krát do hrudníka, čím mu spôsobila zranenia v ľavej pohrudničnej dutine (pneumothorax a
hemothorax), 2 bodnorezné rany na prednej strane hrudníka, 1 nad rukoväťou hrudnej kosti, druhú nad
prsnou bradavkou vľavo, reznobodné poranenie veľkého prsného svalu s prebodnutím pohrudnice na
ľavej strane s celkovou dobou liečenia 4 týždne,

teda dopustila sa konania, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu, ktorého sa
dopustila v úmysle spôsobiť inému ťažkú ujmu na zdraví a čin spáchala na chránenej osobe, pričom k
dokonaniu trestného činu nedošlo,

čím spáchala zločin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona k § 155
ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona.

Za tento skutok okresný súd obžalovanej podľa § 155 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm.
m) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 5
(päť) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona okresný súd zaradil obžalovanú pre výkon
trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň podľa § 60
ods. 1 písm. a) Trestného zákona uložil trest prepadnutia veci, a to doličnej veci: 1 ks kuchynského noža

Tescoma s čiernou rúčkou o dĺžke čepele 17,5 cm.Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 367-373 spisu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že dňa 19.06.2018 prokurátor Krajskej prokuratúry v

Trnave podal na Okresný súd Galanta obžalobu č.k. Kv 107/17/2200 na obžalovanú U. N. pre zločin
ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona k § 155 ods. 1, ods. 2 písm.
b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovanej, prečítaním

zápisnice o jej výsluchu z prípravného konania zo dňa 30.05.2018 na návrh obhajcu na odstránenia
rozporov, výsluchom poškodeného v procesnom postavení svedka, čítaním zápisnice o výsluchu
poškodeného v procesnom postavení svedka z prípravného konania zo dňa 03.01.2018, výsluchom
svedkov U. I., F. Z. RSDr. P. T., znalca MUDr. Zdena Moresa, prečítaním znaleckého posudku znalkyne
z odboru psychológia PhDr. Zity Michlerovej, znaleckého posudku znalkyne z odboru psychiatria MUDr.
DanyŠedivejvspojenísjejdoplnením,prečítanímlistinnýchdôkazov:prepúšťacejsprávypoškodeného,

výpisu z telefonických hovorov z operačného strediska T., záznamov o dychovej skúške obžalovanej,
odpisu z Registra trestov obžalovanej, výpisu z evidencie priestupkov obžalovanej, správy z Mestského
úradu F., správy z ÚPSVaR T..

Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané pokiaľ ide o ustálenie viny

obžalovanej, že správnu právnu kvalifikáciu skutku ako pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 ods.
1 k § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona odôvodňovali skutočnosti spočívajúce v spôsobe
vedenia útoku nožom na hrudník poškodeného, ktoré je miestom životne dôležitých orgánov, pričom
k následkom ťažkej ujmy na zdraví nedošlo. V danej veci nebolo možné bez rozumných pochybností
ustáliť úmysel obžalovanej spôsobiť poškodenému smrť, preto bolo konanie obžalovanej posúdené ako

pokus trestného činu v zmysle § 14 ods. 1 Trestného zákona, kedy síce konanie obžalovanej smerovalo
k dokonaniu trestného činu, avšak k dokonaniu nedošlo. Na úmysel spôsobiť závažnejší následok než
k akému reálne došlo okresný súd usúdil najmä z povahy nástroja použitého k útoku, a to kuchynského
noža s čepeľou s dĺžkou 17,5 cm. Následok vo forme smrti nemalo podklad vo vykonanom dokazovaní,
práve naopak, výsledkom vykonaného dokazovania bolo to, že úmyslom obžalovanej bolo spôsobiť

poškodenému ťažkú ujmu na zdraví. Obžalovaná v čase útoku musela vedieť, že svojim konaním môže
poškodenému spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví a s týmto následkom bola uzrozumená. Svedčí o tom
aj pohnútka obžalovanej, ktorá spočívala v tom, že táto chcela poškodenému zabrániť v opakujúcich
sa verbálnych a fyzických útokoch vo vzťahu k nej. Tvrdenia obžalovanej o tom, že nemala v úmysle
spôsobiť poškodenému ťažkú ujmu na zdraví okresný súd vzhľadom na osobu obžalovanej hodnotil

ako nedôveryhodnú. Obžalovaná bola v čase spáchania skutku príčetná. Pokiaľ ide o kvalifikačný znak
podľa § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, v konaní bolo preukázané, že obžalovaná napadla svojho
druha, ktorý bol jej blízkou osobou s poukazom na § 127 ods. 4 Trestného zákona. Medzi obžalovanou
a poškodeným existoval taký blízky vzťah, z ktorého možno vyvodiť, že ujmu, ktorú by utrpel jeden z
nich by druhý pociťoval ako vlastnú ujmu. Títo žili v spoločne domácnosti, starali sa jeden o druhého,

spoločne uspokojovali svoje potreby, intímne spolu žili.

Pokiaľ ide o uloženie trestu za spáchaný zločin, okresný súd ustálil trestnú sadzbu za spáchaný zločin
vo výmere 5-12 rokov. Okresný súd u obžalovanej vzhliadol jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36
písm. m) Trestného zákona (obžalovaná o trestnom čine sama urobila oznámenie), pričom nevzhliadol

žiadnu priťažujúcu okolnosť. S poukazom na uvedené preto okresný súd ukladal trest s prihliadnutím
na § 38 ods. 2 a ods. 3 Trestného zákona, kedy znížil hornú hranicu trestnej sadzby o 1/3-inu, pričom
upravená trestná sadzba potom bola v rozmedzí 5 rokov až 9 rokov a 8 mesiacov. Vzhľadom na osobu
obžalovanej, na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovanej postačí uloženie trestu na
spodnej hranici trestnej sadzby, a to v trvaní 5 rokov. Zároveň okresný súd zaradil obžalovanú pre výkon

trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia
nakoľko obžalovaná pred spáchaním skutku nebola vo výkone trestu za úmyselný trestný čin. Okresný
súd pri ukladaní trestu skúmal aj možnosť uloženia trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby postupom
podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, avšak dôvody pre takýto postup nevzhliadol. Zároveň uložil
obžalovanej trest prepadnutia veci - veci doličnej a to 1 ks kuchynský nôž Tescoma s čiernou rúčkou

o dĺžke čepele 17,5 cm.Proti tomuto rozsudku okresného súdu na hlavnom pojednávaní po vyhlásení rozsudku dňa 08.11.2018
č.l. 365 zahlásila odvolanie obžalovaná, a to čo do výroku o vine ako aj výroku o treste, ktoré písomne
odôvodnila na č.l. 381-383 spisu.

Obžalovaná namieta, že napadnutý rozsudok je založený na skutkovom stave, pri ktorom existujú
pochybnosti o správnosti zistenia skutkového stavu, namieta tiež nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku a
porušenie ustanovení Trestného zákona. Obžalovaná sa nestotožňuje s konštatovaním súdu o úmysle
spôsobiť poškodenému ťažkú ujmu na zdraví, pričom poukazuje na závery znaleckého posudku znalca

MUDr. Zdena Moresa, ktorý označil zranenia poškodeného za ľahké a z hľadiska intenzity útoku a jeho
spôsobu k ťažkej ujme na zdraví nemohlo dôjsť a pri útoku nebol zasiahnutý životne dôležitý orgán.
Namieta, že výrok o vine nemôže byť založený na hypotetických úvahách, ale výlučne na reálnych
a preukázaných skutkových zisteniach. Keďže vykonaným dokazovaním nebol preukázaný úmysel
obžalovanej spôsobiť poškodenému ťažkú ujmu na zdraví a zranenia ktoré utrpel zároveň mali charakter
ľahkých zranení, nezasahujúc životne dôležitý orgán, bolo dôvodné prekvalifikovať skutok na prečin

ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona. Obžalovaná sa tiež nestotožňuje, že je s
poškodeným v takom vzťahu, ktorý je možné posúdiť ako vzťah blízkych osôb. Takýmto pomerom nie
je iba krátkodobý a účelový vzťah, ktorý skončí akonáhle je jedna z osôb zadržaná a vzatá do väzby
tak, ako to bolo aj v tejto veci. Nepostačuje iba tvrdenie, že osoby spolu bývali a mali intímny pomer.
Vzťah medzi obžalovanou a poškodeným nebol tak intenzívny, aby mohol byť považovaný za obdobu

rodinného pomeru, preto súd nedôvodne prihliadol na kvalifikačný znak podľa § 139 ods. 1 písm. c)
Trestného zákona.

Vzhľadom na vyššie uvedené námietky obžalovaná navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v
zmysle § 321 ods. 1 písm. c), písm. d) Trestného poriadku zrušil v celom rozsahu a uzná obžalovanú

vinnou z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona. Pokiaľ ide o uloženie trestu,
poukazujúc na prevahu poľahčujúcich okolností navrhuje uložiť trest na spodnej hranici trestnej sadzby.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 21.02.2019 za prítomnosti zástupcu Krajskej
prokuratúry v Trnave, obžalovanej a jej obhajcu, na ktorom oboznámil zúčastnených s napadnutým

rozsudkomokresnéhosúdu,odvolanímobžalovanejapodstatnýmobsahomspisu.Obhajcaobžalovanej
predniesol dôvody odvolania zhodne s písomným podaním a navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok v celom rozsahu a skutok prekvalifikoval na prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods.
1 Trestného zákona s uložením trestu na dolnej hranici trestnej sadzby. Obžalovaná verbalizovala
nesúhlas s uloženým trestom vo výmere 5 rokov. Zástupca Krajskej prokuratúry Trnava navrhol

odvolanie obžalovanej zamietnuť ako nedôvodné.

V zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa §
316 ods. 1 Trestného poriadku alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku, proti ktorému odvolateľ podal odvolanie

ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané
prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd zistil, že odvolanie
obžalovanej nie je dôvodné.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal
všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný
proces upravujú. Vo vzťahu k obom napadnutým výrokom jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil,
ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti svoje tvrdenia oprel a akými úvahami sa

spravoval pri ukladaní trestu. Záverečný názor okresného súdu na prejednávanú vec, keď obžalovanú
uznal vinnou zo spáchaného zločinu ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1
Trestného zákona k § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139
písm. c) Trestného zákona a za spáchaný skutok jej uložil nepodmienečný trest odňatia slobody
v trvaní 5 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom

stráženia za súčasného uloženia trestu prepadnutia veci je dostatočne presvedčivý, opodstatnený
z hľadiska vecnej správnosti a zároveň zákonný a spravodlivý. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá
zákonným požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrads týmto odôvodnením stotožňuje a odkazuje naň. Na skonštatovanie správnosti odvolací súd uvádza
nasledovné:

Okresný súd správne ustálené skutkové zistenia po právnej stránke kvalifikoval ako pokus zločinu
ublíženia na zdraví podľa § 14 ods. 1 k § 155 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona, teda v jeho
kvalifikovanej skutkovej podstate z dôvodu naplnenia aj kvalifikačného momentu spočívajúceho v tom,
že čin bol spáchaný na chránenej osobe v zmysle § 139 písm. c) Trestného zákona, t. j. na blízkej osobe.
Dôvody, ktoré viedli okresný súd k takémuto právnemu posúdeniu skutku spočívajú predovšetkým v

spôsobe vedeného útoku nožom na hrudník poškodeného, ktoré je miestom, kde sa nachádzajú životne
dôležité orgány, pričom k ich poškodeniu s následkom ťažkej ujmy na zdraví nedošlo.

Obžalovaná v odvolaní namietala záver okresného súdu o zjavnom úmysle obžalovanej spôsobiť
poškodenému ťažkú ujmu na zdraví, keď poukázala na závery znaleckého posudku znalca MUDr. Zdena
Moresa, z ktorého vyplýva, že pokiaľ ide o zranenia poškodeného, z medicínskeho hľadiska sa jednalo

o ľahké zranenia.

K naplneniu subjektívnej stránky zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods.1 Trestného zákona
musí byť preukázané, že úmysel páchateľa smeroval k spôsobeniu následkov uvedených v tomto
ustanovení, teda k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví. Tento úmysel musí byť buď priamy, teda páchateľ

vedel, že môže spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto
zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí
alebo nepriamy, keď páchateľ nevedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie
spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol a bol s
následkom uzrozumený.

Zo znaleckého posudku vypracovaného znalcom MUDr. Zdenom Moresom, vyplýva, že poškodený
utrpel zranenia: pneumothorax - voľný vzduch v pohrudničnej dutine, a hemothorax - zakrvácanie ľavej
hrudnej dutiny. Zranenia poškodeného síce posúdil ako ľahkú ujmu, za mechanizmus zranení považoval
bodnutie,nieteda„poškriabanie“akouviedlaobžalovaná.Znalecpádnapredmetvylúčil,takistouviedol,

že je nepravdepodobné, že si poškodený spôsobil zranenia sám. Znalec uviedol, že k zraneniam došlo
nižšou intenzitou, zároveň však doplnil, že pokiaľ by bola intenzita vyššia, mohlo by dôjsť k ohrozeniu
života poškodeného, tiež k úmrtiu.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi obžalovanou a poškodeným (obaja boli pod vplyvom

alkoholu) nastal konflikt, ktorý obžalovaná celkom určite nemusela vyriešiť bodnými ranami do oblasti
hrudníka poškodeného, v ktorom sa nachádzajú životne dôležité orgány ako srdce a pľúca. Úmyselné
konanie obžalovanej podporuje aj skutočnosť, že obžalovaná bodla poškodeného dvakrát (hoci najprv
uviedla, že ho len „poškriabala“, neskôr si pamätala len jednu bodnú ranu, s poukazom na to, že nebolo
vyvrátené, že si poškodený druhú bodnú ranu mohol spôsobiť sám). Aj bežná osoba (laik, ktorý nie je

medicínsky znalý) vie, že bodnutie nožom do oblasti hrudníka inej osobe, je spôsobilé privodiť ťažkú
ujmu na zdraví, event. smrť. Bodnutie nožom do hrudníka inej osoby znamená bez akejkoľvek polemiky
útok na život, či zdravie tejto osoby. Poškodená v čase útoku (kedy jej rozpoznávacie schopnosti
podľa znaleckého posudku neboli znížené) musela vedieť, aký následok opakovaným bodnutím noža
do hrudníka poškodeného môže spôsobiť a pre prípade, že sa tak stane s tým bola uzrozumená.

Subjektívna stránka - úmysel smerujúci k usmrteniu bol zrejmý z popisu konania obvinenej, a to práve
vzhľadom na použitý nástroj a spôsob a lokalizáciu bodnutia.

Takýto úmyselný útok obžalovanej nožom na poškodeného nie je možné bagatelizovať, pretože takéto
konanie spôsobí takmer vždy poškodenej osobe poruchu zdravia. Išlo preto o závažný útok na inú osobu

za použitia zbrane a preto spôsob spáchania činu, jeho následok (ublíženie na zdraví), zavinenie (priamy
úmysel u obžalovanej) a malichernú pohnútku (riešenie konfliktu medzi dvomi opitými osobami) je nutné
hodnotiť v neprospech obžalovanej.

Z hľadiska možného spôsobenia následku je teda podstatným to, aby páchateľ vedel, že jeho konkrétne

konanie, teda hlavne spôsob útoku, môže mať za možný následok spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví a
aby si bol vedomý súvislosti medzi svojim konaním a následkom. Na zavinenie páchateľa tak spravidla
usudzujeme zo spôsobu útoku, avšak osobitnú pozornosť pri preukazovaní úmyslu, a to hlavne vprípadne nepriameho úmyslu pri pokuse, je nutné venovať intenzite útoku (Solnař, V. a kol.: Systém
českého trestního práva: Základy trestní odpovědnosti. Praha: Novatrix, 2009, s. 299).

Vyššie uvedenými skutočnosťami bol preukázaný úmysel obžalovanej spôsobiť poškodenému ťažkú
ujmu na zdraví v zmysle § 155 ods. 1, ods. 1 písm. b) Trestného zákona, čo vyplýva najmä zo spôsobu
vykonania útoku, keď síce ako osoba ženského pohlavia obžalovaná zaútočila na nič netušiaceho
poškodeného kuchynským nožom s dĺžkou čepele 17,5 cm (ako zbraňou v zmysle trestného zákona).
Na uvedenom závere nemení nič ani to, že obžalovaná bola v čase spáchania skutku pod vplyvom

alkoholu, podľa znalkyne išlo o ľahký stupeň opitosti, kedy jej rozpoznávacie schopnosti boli znížene len
ľahko. Opačný názor by tak viedol k neprijateľnému záveru, že v prípade požitia alkoholických nápojov
obžalovanou by tak mohla beztrestne páchať protiprávne konanie s akousi „kalkuláciou“ o následnom
zbavení sa zodpovednosti za svoje konanie. V osobe obžalovanej ide o osobu závislú od alkoholu,
ktorá sa pod vplyvom alkoholu dopustila úmyselného trestného činu zo zanedbateľného dôvodu,
pričom si bezpodmienečne musela byť vedomá a uzrozumená s tým, že jej konaním môže spôsobiť

následokvpodobeťažkéhoublíženianazdraví.Nakoľkoobžalovanámalavminulostinariadenéústavné
protialkoholické liečenie, ktoré absolvovala v liečebni vo X. K., vedela o škodlivých účinkoch alkoholu
na jej osobu a napriek tomu alkohol konzumovala s vyústením do protiprávneho konania. Žiadnu zo
skutkových okolností zistených počas konania nebolo možné vykladať v prospech obžalovanej, t.j. v
súlade s jej tvrdením o tom, že z jej strany nebol preukázaný úmysel spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví.

Obžalovaná sa do stavu opitosti sa priviedla sama, po predchádzajúcich skúsenostiach (kedy sa už
predtým dopustil protiprávnych skutkov pod vplyvom alkoholu) poznala účinky alkoholu na jej správanie.
Zo znaleckého posudku vypracovaného znalkyňou PhDr. Zitou Michlerovou, odvetvie psychiatria jasne
vyplynulo, že počas znaleckého vyšetrovania u obžalovanej neboli zistené žiadne príznaky duševnej

choroby, ktoré by mali za následok významné zníženie ovládacích a rozpoznávacích schopností
obžalovaného v čase spáchania skutkov. Odvolacie argumenty obžalovanej svedčia výlučne o tom, že
obžalovaná nie je schopná zaujať kritický postoj k svojmu kriminálnemu správaniu.

Pritrestnýchčinochprotiživotuazdraviupsychickývzťahpáchateľaknásledkujehokonaniajespravidla

zistiteľný len na základe nepriamych dôkazov. Z hľadiska úmyslu páchateľa spôsobiť ťažkú ujmu na
zdraví postačuje zistenie, že páchateľ vedel, že môže svojím konaním tento následok spôsobiť a bol
s tým uzrozumený. Na také uzrozumenie možno usudzovať najmä z intenzity útoku zo spôsobu jeho
vykonania, najmä proti ktorej časti tela útok smeroval, vrátane jeho pohnútky. (porovnaj R č. Rt 17/2003).
O tejto skutočnosti s poukazom na vyššie uvedené závery odvolacieho súdu obžalovaná vedieť musela.

Netreba opomínať i tú skutočnosť, že danej trestnej veci nešlo v osobe obžalovanej o osobu, ktorá
by pred spáchaním trestného činu viedla riadny život. Síce nebola nikdy súdne trestaná, z výpisu z
Registra priestupkov vyplýva, že bola dovedna 6 krát priestupkovo riešená, pričom išlo o priestupky proti
občianskemu spolunažívaniu, ku ktorým vo všetkých prípadoch došlo po konzumácií alkoholu.

Je potrebné zohľadniť aj správanie obžalovanej po čine, kedy síce privolala políciu, avšak zranenému
poškodenému neposkytla prvú pomoc, ktorá pokiaľ ide o takto spôsobené zranenia má bezpochyby
charakter neopakovateľného a jedinečného úkonu.

Keď sa k vyššie uvedenej argumentácií pridruží aj znížená vierohodnosť výpovede obžalovanej v
spojení s tendenciami fabulovať a vysokej miere narušenia osoby obžalovanej, ktoré skutočnosti boli
konštatovanéajznalkyňouPhDr.ZitouMichlerovouakoajMUDr.DanouŠedivou,nemožnokonštatovať,
že obžalovaná konala bez úmyslu spôsobiť poškodenému ťažkú ujmu na zdraví.

Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd konštatuje, že konanie obžalovanej popísané v
skutkovej vete napadnutého rozsudku naplnilo všetky znaky skutkovej podstaty zločinu ublíženia na
zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, a to aj z
hľadiska subjektívnej stránky konania obžalovanej, pretože tu celkom jednoznačne musela vedieť, že
bodnutie nožom do oblasti hrudníka inej osoby môže tejto osobe spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku obžalovanej, ktorou sa snažila poukázať a vyvrátiť názor okresného
súdu o tom, že s poškodeným neboli blízkymi osobami v zmysle § 139 písm. c) Trestného zákona
odvolací súd dodáva:Podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona, kto inému úmyselne spôsobí ťažkú ujmu na zdraví, potrestá sa
odňatím slobody na štyri až desať rokov.

Podľa § 155 ods. 2 Trestného zákona, odňatím slobody na päť rokov až dvanásť rokov sa páchateľ
potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) závažnejším spôsobom konania
b) na chránenej osobe, alebo

c) z osobitného motívu.

Podľa § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, chránenou osobou sa rozumie blízka osoba.

Podľa § 127 ods. 4 Trestného zákona, blízkou osobou sa na účely tohto zákona rozumie príbuzný v
priamom pokolení, osvojiteľ, osvojenec, súrodenec a manžel; iné osoby v rodinnom alebo obdobnom

pomere sa pokladajú za navzájom blízke osoby len vtedy, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá
právom pociťovala ako ujmu vlastnú.

Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že Trestný zákon rozlišuje dve skupiny blízkych osôb, pričom do
prvej skupiny patria príbuzný v priamom pokolení, osvojiteľ, osvojenec, súrodenec a manžel. Tieto osoby

sú považované za blízke osoby bez ohľadu na to, aké vzťahy v skutočnosti tieto osoby medzi sebou
majú, respektíve bez ohľadu na to, či by ujmu, ktorú by utrpela jedna z nich, druhá pociťovala ako ujmu
vlastnú. O daný prípad však v tejto veci nešlo.

DodruhejskupinyblízkychosôbTrestnýzákonzaraďujeinéosoby(nežosobypatriacedoskupinyprvej),

ktoré sú v rodinnom (napríklad bratranci a sesternice) alebo obdobnom (napríklad druh a družka, t. j.
partnerské spojenie muža a ženy, ktorí nie sú zviazaní manželských zväzkom) pomere, za predpokladu,
akbyujmu,ktorúutrpelajednaznich,druhádôvodnepociťovalaakovlastnúujmu.Medzitýmitoosobami
musí existovať aj vzťah citový, preto je nutné v každom takomto prípade individuálne skúmať, či tu
takýto citový vzťah bol alebo nebol a to v čase spáchania skutku. (porovnaj uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 1Tdo/26/2015 z 24.06.2015)

Posúdenie otázky, či tu je rodinný alebo iný obdobný vzťah medzi osobami ako aj bližší citový vzťah,
prislúcha v konečnom dôsledku s prihliadnutím na všetky skutočnosti výlučne súdu, nie páchateľovi
alebo poškodenému ako sa nesprávne domnieva obžalovaná. Pri tomto posudzovaní súd nemôže

vychádzať iba z údajov určitej osoby, ktorej sa posudzovanie týka a ktorá tieto údaje pochopiteľne mení
a prispôsobuje podľa vývoja dokazovania (v danom prípade obžalovanej), ale predovšetkým z hľadiska
objektívneho a spoločenského.

Takýmito osobami (blízkymi osobami) môžu byť napr. dobrí kamaráti, milenci, resp. druh a družka, a

pod. Či v konkrétnom prípade na základe takéhoto vzťahu pôjde o osoby sebe navzájom blízke, bude
závisieť práve od hĺbky ich vzťahu, pričom musí ísť o vzájomný, teda obojstranný vzťah medzi osobami
navzájom si blízkymi, nestačí ak vzájomnú blízkosť pociťuje výlučne jedna osoba. Pojmom druh - družka
sú označené osoby, ktoré spolu žijú v spoločnom životnom spoločenstve, hoci nie sú manželmi, presne
tak, ako to bolo v prípade obžalovanej a poškodeného. Ich spolužitie je stavom faktickým (logicky nie

právnym, vtedy by išlo o manželstvo). (Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J. a kol., Trestný zákon.
Všeobecná časť. Komentár. I. diel. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2010, 861-864 s.).

Obžalovaná s poškodeným preukázateľne spolunažívali v partnerskom (druhovskom) vzťahu, kedy si
navzájom pomáhali, spoločne hospodárili a intímne sa stýkali. Z kontextu výpovedi tak obžalovanej

ako aj poškodeného vyplývalo, že boli takmer neustále spolu, tento stav bol stabilný (trval vyše dvoch
rokov). Zdieľali spoločnú domácnosť na rôznych miestach, najprv u obžalovanej v prenajatom byte,
neskôr v dome p. M., kde aj došlo k spáchaniu skutku, neskôr spoločne odišli do krízového centra v
X. Počas partnerského vzťahu sa spoločne podieľali na chode domácnosti, a to pokiaľ ide o finančné
zabezpečenie (keď boli obdobia, počas ktorých žili výlučne z invalidného dôchodku obžalovanej),

spoločne si varili, chodili na prechádzky, trávili voľný čas pozeraním TV, či prechádzkami so psom.
Tieto osoby sa počas spolužitia aj intímne stýkali, čo svedčí o hlbšom citovom vzťahu. Napokon,
obžalovaná uviedla, že hádky medzi nimi vznikali aj z dôvodu žiarlivosti poškodeného, teda evidentne
pociťoval k obžalovanej iný, teda hlbší citový vzťah ako vzťah účelový ako sa snažila presvedčiť súdobžalovaná. Tu odvolací súd poukazuje aj na záver Znaleckého posudku č. 03/2018 vypracovaného
znalkyňou z odboru psychológie PhDr. Zitou Michlerovou, ktorá poukázala na „závislý vzťah obžalovanej
k partnerovi“ (poškodenému). Z tohto znaleckého posudku vyplýva aj to, že sama obžalovaná uviedla,

že poškodeného má rada, nechce ísť do výkonu trestu, chce byť s poškodeným, píšu si. Neobstoja
potom ani tvrdenia obžalovanej, keď uviedla, že s poškodeným nie sú v kontakte, nebol ju navštíviť ani
jej neposlal balíček, a to aj s poukazom na výpoveď poškodeného, ktorý uviedol, že obžalovanú bol
navštíviť, avšak návšteva mu nebola umožnené z dôvodu neplatného cestovného dokladu. Poškodený
preukázateľne prejavil záujem kontaktovať a navštíviť obžalovanú. Je zrejmé, že si z výkonu trestu píšu

(resp. písali si), svedčí o tom aj skutočnosť, že obžalovaná mala vedomosť o tom, že po jej zadržaní
sa do domu, kde s poškodeným žili nasťahovala iná žena. Táto skutočnosť je však irelevantná, nakoľko
charakter vzťahu medzi obžalovanou a poškodeným bolo potrebné skúmať vo vzťahu k obdobiu, kedy
došlo k spáchaniu skutku a obdobiu jemu predchádzajúcemu.

Pojem druha síce nie je v § 127 ods. 4 Trestného zákona výslovne uvedený, nepochybne však spĺňa

parametre blízkej osoby v zmysle tohto ustanovenia, čomu zodpovedá aj doterajšia rozhodovacia prax
všeobecných súdov a vyššie uvedená argumentácia odvolacieho súdu. Správne potom okresný súd v
posudzovanej trestnej veci ustálil postavenie poškodeného ako druha obžalovanej a teda ako blízkej
osoby v zmysle § 127 ods. 4 Trestného zákona, čím bol naplnený kvalifikačný znak podľa § 139 ods.
1 písm. c) Trestného zákona.

Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že obžalovaná a poškodený mali objektívne spolu bližší citový
partnerský vzťah a preto ich je nutné označiť za osoby blízke.

Odvolací súd vo vzťahu k tejto odvolacej námietke uzatvára, že tvrdenia obžalovanej ohľadne jej vzťahu

k poškodenému, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Práve naopak, z vykonaného dokazovania,
ktoré bolo popísané vyššie, je zrejmé, že odvolacie námietky ako aj výpoveď obžalovanej o účelovom
spolužití s poškodeným v tomto smere boli vedené výlučne snahou o úpravu právnej kvalifikácie v
jej prospech, t.j. vypustiť kvalifikačný znak „chránenej osoby“, čím by došlo k uloženiu trestu v rámci
miernejšej trestnej sadzby.

Pokiaľ ide o samotný druh a výmeru trestu, odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa pri
rozhodovaní o treste postupoval plne v súlade so zásadami v § 34 Trestného zákona, zisťoval
poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, prihliadol na spôsob spáchania činu, jeho následok, osobu
obžalovanej, jej pomery ako aj možnosť jej nápravy.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd pokiaľ ide o ustálenie právnej kvalifikácie
ako aj trestnej sadzby postupoval správne, správe ustálil trestnú sadzbu za spáchaný zločin v rozmedzí
5 rokov až 12 rokov. Odvolací súd súhlasí aj so vzhliadnutím jednej poľahčujúcej okolnosti, a to podľa
§ 36 písm. m) Trestného zákona (obžalovaná urobila o trestnom čine oznámenie), pričom priťažujúce

okolnosti nezistil. Odôvodnene potom okresný súd postupoval podľa § 38 ods. 2 a ods. 3 Trestného
zákona, keď vzhľadom na pomer poľahčujúcich k priťažujúcim okolnostiam (1:0) upravil hornú hranicu
trestnej sadzby, tak že túto znížil o 1/3, v dôsledku čoho potom modifikovaná trestná sadzba z ktorej pri
ukladaní trestu vychádzal predstavovala 5 rokov až 9 rokov a 8 mesiacov. Okresný súd s poukazom na
všetky okolnosti súdenej veci uložil obžalovanej trest odňatia slobody na samej spodnej hranici trestnej

sadzby, v trvaní 5 rokov nepodmienečne. V súlade so zákonom bola obžalovaná na výkon trestu odňatia
slobody správne zaradená do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia,
zodpovedajúci § 48 ods. 2 písm. a)/ Trestného zákona, pretože obžalovaná v posledných desiatich
rokoch pred spáchaním trestného činu nebola vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin.

Netreba pritom opomínať na to, že pokiaľ by v súdenej veci podal odvolanie v neprospech obžalovanej
prokurátor, bolo by možné obžalovanej uložiť trest podstatne vyšší ako na samej spodnej hranici trestnej
sadzby, tak ako to urobil okresný súd. Odvolacia námietka o neprimeranosti uloženého trestu tu nie je
na mieste.

Takto uložený trest je aj v súlade so zásadou, že trest je právnym následkom trestného činu a teda musí
byť úmerný k spáchanému prečinu (zásada proporcionálnosti trestu), že je jedným z prostriedkov na
dosiahnutie účelu Trestného zákona a tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť
zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvokrepresie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu -
rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom -potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje
prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Takto uložený

trest súčasne vyjadruje aj morálne odsúdenie obžalovaného (retribúcia) a zahŕňa tak individuálnu ako
aj generálnu prevenciu a zároveň vyjadruje jeho morálne odsúdenie spoločnosťou.

Napokon, okresný súd postupoval správne, keď postupom podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona uložil obžalovanej aj trest prepadnutia veci, a to 1 ks kuchynský nôž značky Tescoma s čiernou

rúčkou o dĺžke čepele 17,5 cm, nakoľko táto vec bola použitá na spáchanie trestného činu. Vec doličná
sa prepadnutím stáva majetkom štátu, čo zrejme len nedopatrením súd prvého stupňa opomenul
dodať. Toto opomenutie však nemá vplyv na správnosť takto uloženého trestu, nakoľko skutočnosť, že
prepadnutá vec vo všeobecnosti prepadá v prospech štátu je explicitne vyjadrená ustanovením § 60
ods. 1 Trestného zákona.

Odvolací súd poukazuje na to, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. čl.
36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania na rozhodnutie v súlade s
jeho skutkovým a právnym názorom, resp. právo na úspech v konaní, event. právo účastníka na také
rozhodnutie, ktoré zodpovedá jeho predstavám a očakávaniam. Obsahom základného práva podľa čl.
46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny nie je ani záruka, že rozhodnutie orgánu verejnej moci bude

spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Záverom odvolací súd poukazuje na to, že v dvojstupňovom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a
druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí
správne, skutkové a právne závery súdu prvého stupňa vo vzťahu v tomto prípade k obom odvolaniami

napadnutým výrokom pokiaľ ide o každý argument. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia totižto nemá
odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. (napr. R 68/2008- I,
rozsudok G. z 9. decembra 1994 vo veci Q. R. proti Španielskemu kráľovstvu).

Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára že v rámci odvolacieho konania
bola venovaná dostatočná pozornosť odvolacím námietkam obžalovanej, ktoré však nebolo možné
akceptovať v takom rozsahu, ktorý by viedol k inému rozhodnutiu vo veci než k akému dospel súd
prvého stupňa v napadnutom rozsudku. Skutočnosť, že sa obžalovaná nestotožňuje so skutkovými a

právnymi závermi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama o sebe viesť odvolací
súd k záveru o zjavnej neopodstatnenosti jeho záverov.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie obžalovanej podľa § 319 Trestného

poriadku zamietol ako nedôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.