Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, March 19, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/26/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716211057
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8716211057.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta v spore žalobcu: E.. E. S., F.. XX.X.XXXX, J. XX, XXX
XX H., právne zastúpeného Mgr. Petrom Lindemanom, advokátom so sídlom Murgašova 86/1, 058 01
Poprad, IČO: 42 239 290, proti žalovanej: E.. F. S., F.. X.XX.XXXX, J. Z. XXX/XX, XXX XX H., právne
zastúpenej JUDr. Karolom Pudlákom, advokátom so sídlom Štefánikova 98/70, 058 01 Poprad, IČO:
43 631 797, o zaplatenie 4.930,45 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Poprad č. k. XXC/XXX/XXXX-XXX z 5. februára 2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vo výroku I. uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 315,63 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 28.7.2016 do
zaplatenia, vo výroku II. zastavil konanie v časti istiny 37,- eur, vo výroku III. žalobu v prevyšujúcej
časti zamietol a vo výroku IV. vyslovil, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 88 %. Vychádzal zo skutkového zistenia, že účastníci konania boli manželmi,
ktoré manželstvo bolo právoplatne rozvedené dňom 23.6.2008. Po rozvode manželstva nedošlo k

vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“), preto prebiehalo konanie na
súdepodsp.zn.XXC/XXX/XXXX.VpredmetnomkonaníboloBSMvyporiadanéažschválenímsúdneho
zmieru uznesením súdu dňa 21.3.2017. Nesporným bolo to, že počas trvania manželstva nadobudli
účastníci okrem iného aj rodinný dom, chatu a garáž, za ktoré nehnuteľnosti po rozvode manželstva
každá zo strán sporu uhradila pohľadávky tretím osobám tak ako ich deklarovali. Súd prvej inštancie pri
posúdení dôvodnosti nároku žalobcu vychádzal z analógie ust. § 853 Občianskeho zákonníka, keďže
žiadne konkrétne ustanovenie zákona pre nakladanie s vecami patriacimi do masy zaniknutého BSM nie

sú dané. Mal za to, že právne vzťahy týkajúce sa zaniknutého, ale zatiaľ nevyporiadaného BSM sa riadia
ustanoveniami o bezpodielovom spoluvlastníctve, pričom zaniknutá masa BSM sa už nerozmnožuje
a nerastie a je možné ju len udržiavať. Obaja bývalí manželia užívajú veci v BSM spoločne, tieto
opotrebovávajú a spotrebúvajú. Taktiež vynakladajú prostriedky na veci, pokiaľ ide o ich užívanie a
údržbu. Z tohto dôvodu je potrebné rozlišovať medzi nákladmi na užívanie, nákladmi na udržiavania a
nákladmi spojenými s vlastníctvom veci, na ktorých sa v zásade majú podieľať obaja po polovici, pokiaľ
vec spoločne užívali, resp. mohli užívať. Zdôraznil, že každému z bývalých manželov patrí právo k celej

veci, ktoré je obmedzené len rovnakým právom druhého z bývalých manželov. Užívanie však nemusí
spočívať vo faktickej dispozícii s vecou, ale postačuje to, že bývalému manželovi nič nebráni, aby tak
mohol robiť, pričom túto časť veci iná osoba užívať nemôže.2. Súd prvej inštancie z rozhodnutí súdu v trestných veciach zistil, že žalobca bol opakovane uznaný
vinným z prečinu na tom skutkovom základe, že do mesiaca marec 2014 neoprávnene a podstatne rušil
výkon užívacieho práva žalovanej tak, že v časti rodinného domu na schodisku nainštaloval kovové

zábrany, čím znemožnil žalovanej prístup do prízemnej časti domu a suterénu, hoci rozhodnutím súdov
mu bola uložená povinnosť zdržať sa akýchkoľvek neoprávnených zásahov do práv žalovanej v užívaní
rodinného domu. Rozhodnutiami o uznaní viny žalobcu tak bol súd prvej inštancie pri rozhodovaní v
predmetnej veci viazaný. Skutkové tvrdenia žalobcu o možnosti faktického užívania časti rodinného
domu žalovanou do dňa 14.3.2014 tak považoval za nedôvodné. Hoci žalovaná mala prístup k časti

nehnuteľnosti na poschodí, takto svojvoľne žalobcom vyčlenenú časť nehnuteľnosti však prakticky
nemohla užívať vzhľadom k svojmu zlému zdravotnému stavu. Po vybudovaní železnej zábrany tak
podľa záverov súdu prvej inštancie existoval na strane žalovanej vážny dôvod, pre ktorý od roku
2008 rodinný dom neužívala. Nešlo tak o jej rozhodnutie nehnuteľnosť svojvoľne neužívať. Súd prvej
inštancie poukázal aj na konanie vedené pod sp. zn. XXC/XXX/XXXX, v ktorom sa žalobca domáhal
určenia spôsobu užívania rodinného domu tak, že on bude užívať miestnosti nachádzajúce sa na

prízemí rodinného domu. Jeho žaloba bola však zamietnutá s odôvodnením, že spôsob užívania
nehnuteľnosti navrhnutý žalobcom nie je, vzhľadom k zdravotnému stavu žalovanej, vyváženým.
Konštatoval, že žalobca fakticky užíval rodinný dom tak ako ho rozdelil ešte v roku 2008, a to aj v
období rokov 2014 až 2016, ktoré sú predmetom tohto sporu. Priznanie nákladov na dodávku plynu,
vody, elektriny a koncesionárske poplatky považoval súd prvej inštancie za rozporné s dobrými mravmi

vzhľadomnasvojvoľnékonaniežalobcuanerešpektovanieprávspoluvlastníkavmožnostiužívaniačasti
nehnuteľnosti primeranej k svojmu zdravotnému stavu. Na tomto závere nič nezmenilo ani ponechanie
šatstva žalovanou na poschodí rodinného domu, s čím nesúvisel ani jeden z vynaložených nákladov
žalobcom.

3. Súd prvej inštancie za dôvodný považoval náklad žalobcu na udržiavanie nehnuteľnosti kúpou betónu
v rozsahu 1 vo výške 2,49 eur v mesiaci október 2015, náklad na opravu elektrického vedenia v rozsahu
1 v sume 255,- eur v mesiaci jún 2016 a náklad na opravu elektrickej inštalácie v 1 , teda sumu 25,11
eur v marci 2016. Podľa záverov súdu prvej inštancie tieto opravy zabránili možným následkom buď
úrazu elektrickým prúdom alebo možnosti vzniku požiaru. Za nedôvodný považoval náklad vynaložený

na kúpu elektrického ohrievača vody s konštatovaním, že ide o vec zakúpenú do vlastníctva samotného
žalobcu, pričom bolo na jeho úvahe, či starý spotrebič vymení za nový. Za dôvodnú považoval žalobu
žalobca aj v časti zaplatenia poistného za dom v januári a novembri 2015 v sumách 61,28 eur a 42,75
eur, zaplatenia dane z nehnuteľnosti v júni 2015 a v júni 2016, ktorých polovica predstavuje sumu 2 x
37,- eur. Celkové tak žalobcovi prislúchajú náklady vo výške 460,63 eur.

4. Ako dôvodnú vyhodnotil súd prvej inštancie obranu žalovanej spočívajúcu v započítaní vzájomnej
pohľadávky predstavujúcej úhradu určitých nákladov spojených s vlastníctvom chaty. Keďže žalobca
nemal možnosť chatu užívať od roku 2009, za dôvodný uznal súd zápočet poistky za rok 2014 a 2015 po
76,- eur, dane z nehnuteľnosti po 19,69 eur a za zakúpený materiál na opravu krbu vo výške 98,63 eur,

teda celkove 290,01 eur, z ktorej sumy polovica predstavuje sumu 145,- eur. Po započítaní pohľadávok
tak súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 315,63 eur.

5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne posúdil podľa ust. § 3, § 124, § 144, § 145, § 146, §
148 a § 853 Občianskeho zákonníka.

6.Očiastočnomspäťvzatížalobysúdrozhodolvsúladesust.§144anasl.Civilnéhosporovéhoporiadku
(ďalej len „CSP“) a o trovách strán sporu podľa § 255 CSP.

7. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie v zamietavom výroku

odvolanie žalobca. Namietal nesprávne skutkové zistenia ako aj nesprávne právne posúdenie veci,
ktoré odvolacie dôvody podriadil pod ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP. Poukázal na svoje stanoviská
predložené na pojednávaniach ako aj prostredníctvom písomných podaní. Trval na tom, že v súvislosti
s vlastníctvom a užívaním nehnuteľnosti vznikajú povinností s platením úhrad tak žalobcovi ako aj
žalovanej ako spoluvlastníkom nehnuteľnosti. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že bránil

žalovanej v užívaní rodinného domu, resp. že žalovaná nemohla užívať ani časť rodinného domu.
Zdôraznil, že prvé nadzemné podlažie rodinného domu si žalovaná na užívanie vybrala sama už v
roku 2008, keď do tejto časti domu presťahovala všetko nábytok a najhodnotnejšie hnuteľné veci
a cennosti a túto časť domu uzamkla. Žalovaná tak svojim konaním zabránila a bráni žalobcovi vužívaní majetku bez rozhodnutia súdu, a to aj vo vzťahu k chate, kde vymenila zámky a znemožnila tak
žalobcovi spoločnú nehnuteľnosť užívať. Tvrdil, že osadením kovovej bariéry len akceptoval žalovanou
realizované rozdelenie užívania rodinného domu, pričom každý z nich mal k dispozícii samostatnú

bytovú jednotku so všetkým potrebným vybavením. Osadená zábrana tak slúžila ako ochrana žalobcu
pred vniknutím tretích osôb do jeho obydlia, pretože žalovaná nechala v časti, ktorú užívala otvorené
okná. Žalobca rozdelenie domu ospravedlňoval aj tým, že v čase pred rozvodom a po rozvode
manželstva boli vzájomné vzťahy veľmi narušené práve častými trestnými oznámeniami žalovanej, za
ktorej situácie nebolo spravodlivé a rozumné trvať na tom, že účastníci by mali aj naďalej spoločne

užívať rodinný dom v plnom rozsahu. Naviac, žalovaná mala aj kľúče od spodnej časti domu, teda
nič jej nebránilo vojsť do spodnej časti domu, suterénu a prízemia, lebo založená bariéra jej bránila
vojsť do spodnej časti domu len cez vnútorné schodište. Žalobca trval na tom, že žalovaná obývala
prvé nadzemné podlažie rodinného domu, kde jej bola k dispozícii samostatná bytová jednotka a mala
možnosť užívať aj zvyšnú časť rodinného domu.

8. Žalovaný ďalej poukázal na to, že pokiaľ žalovaná nesúhlasila s rozdelením užívania spoločnej
nehnuteľnosti,takničjejnebránilodomáhaťsasvojichspoluvlastníckychprávapodanímžalobynasúde,
ktorý postup však nezvolila, čo svedčí o tom, že skutočne ani nemala reálny záujem vôbec rodinný dom
obývať. Nič na tom nemenia ani podané návrhy na vydanie predbežného opatrenia zo strany žalovanej.

9. Žalovaný sa nestotožnil so súdom prvej inštancie ani v zohľadnení rozhodnutí v trestných veciach,
podľa ktorých bol žalobca uznaný vinným z prečinu neoprávneného zásahu do práv k domu, keďže
vydané trestné rozhodnutia sa týkali skutkov, ktoré sa mali stať v období od 18.7.2011 do 16.12.2013
a nie v období od januára 2014 do júna 2016, ktoré obdobie je predmetom tohto sporu. Preto súd
nemôže pri posudzovaní užívania nehnuteľnosti v rokoch 2014 až 2016 vychádzať zo skorších trestných

rozhodnutí.

10.Žalobcavyslovilnesúhlasajsnázoromsúduotom,žeprirozdelenípriestorovrodinnéhodomunebral
ohľad na zdravotný stav žalovanej. Dôvody, ktoré ho viedli k rozdeleniu nehnuteľnosti už uviedol, pričom
vyslovil presvedčenie, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu nebol jeho postup svojvoľný. Doplnil, že

v čase, keď došlo k rozdeleniu užívania nehnuteľnosti žalovanou v roku 2008, žalovaná neabsolvovala
operáciu chrbtice a kolenných kĺbov, preto nebolo možné vyvodiť záver, že pri rozdelení užívania
nehnuteľnosti v roku 2008 nebral ohľad na zdravotný stav žalovanej. Jeho konanie tak nemohlo byť v
rozpore s dobrými mravmi ako to uviedol súd v napadnutom rozsudku. Vo vzťahu ku koncesionárskym
poplatkom žalobca uviedol, že ide o platbu, ktorá sa neviaže na užívanie nehnuteľnosti, pretože tento

poplatok je povinný hradiť každý vlastník nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádza odberné miesto elektriny,
v dôsledku čoho mal súd zaviazať žalovanú na úhradu polovice týchto nákladov zaplatených výlučne
žalobcom.

11.Žalobcanavrholrozsudok vnapadnutejčastizmeniťazaviazaťžalovanúkzaplateniucelejžalovanej

sumy s príslušenstvom, resp. v tejto časti rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

12. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 CSP,
preskúmal rozsudok v napadnutej časti ako aj konanie mu predchádzajúce v súlade s ust. § 378 a nasl.
CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. O odvolaní bolo rozhodnuté postupom
podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, pričom miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia boli oznámené na
úradnej tabuli súdu a na príslušnej webovej stránke najmenej 5 dní pred rozhodnutím.

14. Súd prvej inštancie v predmetnom spore vykonal potrebné dokazovanie, na základe ktorého dospel
k správnym skutkovým zisteniam a z týchto vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd v celom
rozsahu poukazuje na výstižné a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa
stotožňuje v celom rozsahu. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu je potrebné uviesť, že samotné

presťahovanie hnuteľných vecí žalobkyňou do časti domu, ktorú následne žalobca vymedzil žalovanej
ako priestor, ktorý má ona užívať, nemôže byť vnímané ako rozhodnutie žalovanej túto časť domu
obývať. Nie je totižto možné prehliadnuť skutočnosť, že takémuto konaniu žalovanej predchádzali
vážne nezhody medzi stranami sporu, ktoré v záujme zachovania zdravia oboch strán sporu vyústili doodsťahovania sa žalovanej. Sám žalobca v odvolaní prisvedčil, že bol nútený založiť kovovú bariéru,
aby oddelil tú časť rodinného domu, ktorú údajne užívala žalovaná. Práve toto konanie žalobcu a
dlhodobý stav bývania žalovanej mimo spoločnej nehnuteľnosti nemôže viesť k priznaniu nárokov

žalobcovi spočívajúcich vo vynaložených nákladoch na užívanie nehnuteľnosti. Tomu, že žalovaná
sa domáhala užívania časti rodinného domu svedčia ňou podané návrhy na vydanie predbežného
opatrenia (teraz „neodkladné opatrenie“), k reálnemu výkonu ktorých však v končenom dôsledku, aj z
dôvodu vyporiadania BSM, nedošlo. Vytvorenie kovovej bariéry v interiéry rodinného domu svedčí o
protiprávnom konaní žalobcu, ktoré vyústilo až do jeho odsúdenia. Ak následne, pod tlakom trestného

stíhania a odsúdenia žalobca bariéru odstránil, nevytvára to automatické predpoklady pre nároky,
ktorých sa domáha v predmetnom spore. Konanie v súlade s dobrými mravmi, ako ho vníma ust. § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka nemá byť konaním vynúteným trestnoprávnym postihom. Preto, pokiaľ
súd prvej inštancie posúdil nároky žalobcu v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá v období rokov 2014
až 2016 za nároky, ktoré nie je možné priznať pre ich rozpor s dobrými mravmi, tak s týmto záverom
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Jeho rozhodnutie je správne. Naviac odvolací súd uvádza,

že v bežnom živote by bolo nereálne očakávať, že sa jeden z bývalých manželov v dôsledku vážnych
nezhôd zo spoločnej nehnuteľnosti odsťahuje, zariadi si vlastné bývanie, domácnosť, v tejto nažíva
dlhšie obdobie (aplikujúc na daný prípad by to bolo 6 rokov) a po tomto období, len kvôli nevystaveniu sa
možných nárokov žiadaných druhým manželom opustí svoje doterajšie bývanie a vráti sa do spoločnej
nehnuteľnosti. Správne preto prihliadal súd prvej inštancie na dôvody odsťahovania sa žalovanej zo

spoločnej nehnuteľnosti, bez ohľadu na časové obdobie žalovaného nároku.

15. Odvolací súd zároveň poukazuje na závery Krajského súdu v Prešove v predchádzajúcich
rozhodnutiach tých istých účastníkov a obdobných nárokov (XCo/XXX/XXXX, XXCo/XX/XXXX, XXCo/
XXX/XXXX), s ktorými závermi sa stotožňuje v celom rozsahu.

16. S poukazom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavom výroku
v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP ako vecne správny, vrátane výroku o trovách konania.

17. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP

a žalovanej, ktorá bola úspešná v odvolacom konaní bol priznaný nárok na náhradu trov tohto konania
v rozsahu 100 %.

18. Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).