Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 27, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/581/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1505208581
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1505208581.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr.

Dariny Kuchtovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci žalobcu: RETEP SLOVAKIA, s.r.o., IČO:
35 786 281, Záborského 42, Bratislava, zastúpený: AK JUDr. Daniel Chovanec, s.r.o., Čajakova 25,
Bratislava proti žalovaným: v 1. rade : F.. S. G., nar. XX.XX.XXXX a v 2. rade: F.. H. G., nar. XX.XX.XXXX,
obaja bytom Y. XX, G., obaja zastúpení : JUDr. Vladimír Šebo, advokát, Panenská 7, Bratislava o
zaplatenie 7 966,54 eur (240.000,- Sk) s príslušenstvom a úrokov z omeškania v sume 677,04 eur, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V v Bratislave č. k. 39C/137/2005 -258 zo
dňa 30.09.2015 do zamietajúcej časti, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave č. k. 39C/137/2005 -258 zo dňa
30.09.2015 v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalovaní v 1. a 2. rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť žalobcovi
spoločne a nerozdielne úrok z omeškania vo výške 663,95 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšku žalobu zamietol.

2. Z odôvodnenia vyplýva, že právny predchodca žalobcu spoločnosť HREC, s.r.o., IČO: 31 358 861

so sídlom v Bratislave sa návrhom doručeným súdu dňa 12.04.2005 domáhal voči žalovaným v 1. a
2. rade zaplatenia istiny 480.000,- Sk (15.933,08 eur) spolu s 8%-tným úrokom z omeškania ročne zo
sumy 240.000,- Sk (7.966,54 eur) od 16.12.2004 (v časti omeškania so zaplatením zmluvnej pokuty)
do zaplatenia, a 6%-tným úrokom z omeškania ročne zo sumy 240.000,- Sk (7.966,54 eur, v časti
omeškania so zaplatením nákladov na daň) od 05.03.2005 do zaplatenia. Právny predchodca žalobcu
svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 03.07.2001 bola medzi spoločnosťou v tom čase pod obchodným
menom HARVARD REAL ESTATE COMPANY, s.r.o., ako dlžníkom a žalovanými v 1. a 2. rade

ako veriteľmi uzavretá Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, ktorej predmetom bolo
zabezpečenie pohľadávky žalovaných bytom č. X vo vchode N. vršok č. XX v G., na prízemí bytového
domu súpisné č. XXXX, spolu so spoluvlastníckym podielom XXXXX/XXXXXX na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu a na zastavaných pozemkoch, vlastníctvom
zapísaným na LV č. XXXX pre k.ú. L. G. I, a pozemok parc.č. XXXX/XXX zapísaný na LV č. XXXX,
k.ú. L. G. I (ďalej len „Nehnuteľnosti“), ktorej vklad bol povolený Okresným úradom Bratislava IV, odbor
katastrálny pod č. V-2212/01 dňa 02.08.2001. Účastníci si v zmluve dohodli, že náklady na zaplatenie

dane z prevodu a prechodu nehnuteľností budú znášať žalovaní ako veritelia, a to i napriek tomu, že
podľa príslušných predpisov mal túto daň zaplatiť dlžník.3. Platobným výmerom Daňového úradu Bratislava IV zo dňa 10.11.2004, č.
XXX/XXX/XXXXXX/XX/Mich, ktorý bol daňovníkovi (právnemu predchodcovi žalobcu) doručený dňa
15.11.2004, mu bola vyrubená daň z prevodu nehnuteľnosti vo výške 240.000,- Sk (7.966,54 eur),

ktorú mal zaplatiť do 30 dní odo dňa doručenia platobného výmeru (t.j. do 15.12.2004). S poukazom
na dohodu v Zmluve o zabezpečovacom prevode právny predchodca žalobcu vyzval listom zo dňa
16.11.2004 žalovaných na zaplatenie dane z prevodu nehnuteľnosti priamo na účet daňového úradu.
Právny zástupca žalovaných listom zo dňa 23.11.2004 tvrdil, že platobný výmer je v rozpore so zákonom
a odporučil podať voči výmeru odvolanie. Tejto požiadavke právny predchodca žalobcu vyhovel a

podal odvolanie dňa 24.11.2004. Dňa 28.02.2005 bolo právnemu predchodcovi žalobcu doručené
rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR zo dňa 11.02.2005 č. II/256/2505/05-2139, ktorým bol potvrdený
platobný výmer daňového úradu, na základe ktorého platobný výmer nadobudol právoplatnosť a stal
sa záväzným. Právny predchodca žalobcu bol podľa platobného výmeru povinný do 15. dní,
t.j. do 15.03.2005, vyrubenú daň z prevodu vo výške 240.000,- Sk (7.966,54 eur) zaplatiť. Žalovaní 1/
a 2/ neboli ochotní vyrubenú daň v tejto sume zaplatiť, a právny predchodca žalobcu vyrubenú daň

zaplatil dňa 04.03.2005, aby sa vyhol vysokým sankciám zo strany daňového úradu. Žalobou si žalobca
uplatniltitulomporušeniazmluvnéhozáväzkužalovanýmidohodnutúzmluvnúpokutuvovýške240.000,-
Sk (7.966,54 eur) spolu s úrokom z omeškania od 16.12.2004, kedy sa mali žalovaní
dostať do omeškania so zaplatením nákladov na daň podľa výmeru daňového úradu, a s úrokom z
omeškania so zaplatením nákladov na daň od 05.03.2005, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni, kedy

právny predchodca žalobcu na základe rozhodnutia daňového riaditeľstva vyrubenú daň zaplatil. Úrok z
omeškania si uplatnil podľa § 517 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (OZ). Súčasne si uplatnil
aj náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku 24.000 Sk (796,65 eur) a trov
právneho zastúpenia.

4. Žalovaní v 1. a 2. žiadali žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietli, že žalovaná v 2. rade zložila
dňa 15.03.2005 na bankový účet do notárskej úschovy sumu vo výške dane 240.000,- Sk (7.966,54 eur)
a notár JUDr. Ľubomír Vlha spísal Zápisnicu o prijatí peňazí do notárskej úschovy pod č. N 147/2005,
Knú 25/2005. Zo zápisnice jednoznačne vyplýva, že žalovaní v 1. a 2. rade nie sú v omeškaní s plnením
žalovaného záväzku. Zloženie sumy vo výške dane do notárskej úschovy zvolili žalovaní v 1. a 2.

rade z dôvodu, že boli toho názoru, že rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR a platobný
výmer sú nezákonné, pretože do účinnosti zákona č. 107/2002 Z.z., t.j. do 31.03.2002, nebol pri realizácii
zabezpečenia záväzku prevodom práva titul na platenie dane z prevodu a prechodu
nehnuteľnosti či už zo strany veriteľa alebo dlžníka. V čase keď Daňový úrad Bratislava IV vydal platobný
výmer neexistoval „príslušný daňový predpis“ podľa ktorého by mal právny predchodca žalobcu platiť

daň z prevodu nehnuteľnosti. Od žalovaných teda nemožno spravodlivo požadovať aby platili vyrubenú
daň za žalobcu, keď ani žalobca nemá právnu povinnosť takúto daň platiť.

5. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 18.05.2006 právny predchodca žalobcu postúpil
uplatňovanú pohľadávku v celkovej sume 480.000,- Sk (15.933,08 eur) spolu s príslušenstvom

na spoločnosť AV-CREDIT s.r.o., IČO: 35 951 907 so sídlom v Bratislave. Súd uznesením
z 20.07.2006 č.k. 39C 137/2005-75 pripustil vstup postupníka do konania na strane žalobcu na miesto
pôvodného žalobcu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 11.08.2006. Postupník po postúpení
pohľadávky, podaním doručeným súdu dňa 11.08.2006 vzal v časti o zaplatenie 240.000,- Sk (7.966,54
eur) svoj návrh späť z dôvodu úhrady tejto časti istiny z notárskej úschovy dňa 18.05.2006 na základe

rozsudkuKrajskéhosúduvBratislavezodňa17.05.2006,č.k.2S108/05-37,vovecižalobcuHREC,s.r.o.
proti žalovanému Daňové riaditeľstvo SR. Súd uznesením zo dňa 04.03.2008 č.k. 39C 137/2005-111
konanie o zaplatenie 240.000,- Sk (7.966,54 eur) zastavil a uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom
28.03.2008. Predmetom konania zostala zmluvná pokuta vo výške 7.966,54eur spolu s príslušenstvom.
Zmluvouopostúpenípohľadávkyzodňa01.12.2011spoločnosťAV-CREDITs.r.o.akopostupcapostúpil

pohľadávku, ktorá je predmetom sporu na obchodnú spoločnosť RETEP SLOVAKIA, s.r.o., IČO: 35 786
281 so sídlom v Bratislave. Súd uznesením z 24.07.2012 č.k. 39C 137/2005-159 v
spojení s Uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co 424/2012-118 zo dňa 28.09.2012 pripustil
postupníka do konania na strane žalobcu a uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 15.08.2012.

6. Vo veci súd prvej inštancie rozhodol v poradí prvým rozsudkom č.k. 39C 137/2005-151 zo dňa
30.01.2013 tak, že žalobu zamietol. Na základe odvolania žalobcu odvolací súd uznesením č.k. 14Co
233/2013-200 zo dňa 05.08.2014 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že súdna prax ustálila výklad § 568 Občianskeho zákonníkatak, že uložením predmetu záväzku dlžníkom do notárskej úschovy podľa § 65 zákona č. 323/1992 Zb.
Notárskeho poriadku nespôsobuje zánik záväzku. Za úradnú úschovu sa považuje len súdna úschova
podľa ustanovení § 185a až § 185h Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) o

úschovách, kedy súd skúma či sú splnené podmienky na prijatie predmetu záväzku do úschovy podľa
§ 185a ods. 2 OSP. V ďalšom konaní uložil súdu prvej inštancie riadne sa vysporiadať so všetkými
námietkami účastníkov konania a podľa potreby doplniť dokazovanie.

7. Po doplnenom dokazovaní súd poukázal na ustanovenia § 34; 488; 489; 553 a 553c ods. 1,2

OZ. Konštatoval, že daňová povinnosť je verejnoprávnou povinnosťou, ktorú si právny predchodca
žalobcu ako daňovník splnil po nadobudnutí právoplatnosti platobného výmeru v spojení s rozhodnutím
Daňového riaditeľstva SR riadne a včas. Z vykonaného dokazovania je preukázané, že žalovaní
pristúpili na zmluvnú podmienku, uhradiť prípadné daňové náklady právnemu predchodcovi žalobcu
v súvislosti s prevodom Nehnuteľností na základe zmluvy o zabezpečovacom
prevode nehnuteľností, ktorým mala byť zabezpečená pohľadávka žalovaných v 1. a 2. rade (vo výške

4.500.000,- Sk ako náhrada škody z vadného plnenia právnym predchodcom žalobcu). Zo správania
žalovaných, stanovísk k platobnému výmeru a vstupu do konania o preskúmanie
rozhodnutí správnych orgánov ako vedľajších účastníkov, jednoznačne vyplýva, že mali za to, že sa
jedná o zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, a nie zmluvu o prevode nehnuteľností, a tým
nepodliehajúcu daňovej povinnosti. Právny predchodca žalobcu si svoj záväzok zaplatiť pohľadávku z

vadného plnenia nesplnil, a tým došlo k prevodu vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam
na žalovaných v zmysle čl. VI. a VII. zmluvy, na základe rozhodnutia Okresného úradu Bratislava IV,
katastrálneho odboru pod č. V-2212/01, ktorým bol dňa 02.08.2001 povolený vklad vlastníckeho práva
k Nehnuteľnostiam v ich prospech. Žalovaní 1/ a 2/ sa v zmluve zaviazali znášať náklady z prechodu
alebo prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti vo výške a „lehote“ stanovenej daňovým úradom ako „náklady

na zaplatenie „prípadnej“ dane z prevodu a prechodu nehnuteľností“. Touto dohodou nedošlo k prenosu
daňovej povinnosti na žalovaných, ale k dohode o občianskoprávnom záväzku, že náklady, ktoré
vzniknú právnemu predchodcovi žalobcu vyrubením a zaplatením dane sa žalovaní zaviazali nahradiť.
K refundácii nákladov zo strany žalovaných došlo vo výške stanovenej platobným výmerom vydaním
peňazí z úschovy právnemu predchodcovi žalobcu, spoločnosti AV CREDIT, s.r.o. dňa 04.08.2006.

V tejto časti o zaplatenie7.966,54 eur ako nákladom za daň, bolo konanie právoplatne zastavené.
Žalobca si v ďalšom konaní uplatňoval zákonný úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po zaplatení
daňovej povinnosti právnym predchodcom žalobcu/daňovníkom od 05.03.2005 do 04.08.2006. V časti
o zaplatenie úroku z omeškania súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodne podaná v zmysle § 517
ods. 2 OZ v spojení s § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z.. Zaplatiť náklady na daň boli žalovaní podľa zmluvy

povinní v lehote stanovenej rozhodnutím daňového riaditeľstva do 15.03.2005. Nesplnením záväzku v
stanovenej lehote sa žalovaní od 16.03.2005 do 04.08.2006 dostali do omeškania, pričom v období od
01.03.2005 do 28.02.2006 predstavoval dvojnásobok diskontnej základnej sadzby výšku 6%. Úrok z
omeškania súd tak vyčíslil v sume 663,95 eur, ktorý žalobcovi priznal, a vo zvyšku úroku z omeškania
(žalobcom uplatňovaných 677,04 eur) žalobu zamietol.

8. Do zamietajúcej časti žaloby, súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 544 OZ a konštatoval, že
zmluvná pokuta je zabezpečovacím inštitútom záväzkových právnych vzťahov. Plní funkciu preventívnu,
reparačnú (je paušalizovanou náhradou škody) a sankčnú. Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon
práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez

právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v
rozpore s dobrými mravmi. Vo veci žalovaní namietali, že konanie žalobcu a jeho právneho predchodcu
vo vzťahu k uplatňovaniu dohodnutej zmluvnej pokuty nie je v súlade s dobrými mravmi. Inštitút „dobré
mravy“ je inštitútom hmotnoprávnym (§ 3 OZ) a medzi základné zásady súkromného práva nepochybne
patrí zásada zmluvnej slobody, zásada rovnosti strán, či zásada ekvivalencie plnení. Všetky tieto zásady

by sa mali uplatňovať v zmluvných vzťahoch a v prípade konfliktu medzi týmito zásadami, resp. stretu
medzi cieľmi, ktoré tieto zásady sledujú, je nutné posudzovať či je zmluvná voľnosť v súkromnoprávnych
a obchodnoprávnych vzťahoch niečím obmedzená, či iné zásady, ktoré je tiež potrebné v
týchto vzťahoch uplatniť nevymedzujú jej hranice. V konkrétnom záväzkovom vzťahu strán sporu sa súd
zameral na zásadu ekvivalencie plnení, ktorá vyžaduje, aby plnenie a zaň poskytnuté plnenie

boli z hľadiska svojej hodnoty vyvážené. Pri porušení zásady ekvivalencie plnení má subjekt, ktorý sa
cíti ukrátený, možnosť dosiahnuť právnym poriadkom vyvážený a do určitej miery spravodlivý obsah
zmluvných vzťahov, a nielen povinnosť plniť to, na čo sa zaviazal a prijať protiplnenie, ktoré si dohodol,
v zmysle zásady „dohody treba zachovávať“ (pacta sunt servanda). Ak v procese uzatvárania zmluvyzohrávali úlohu subjektívne kritéria ako tieseň, závislosť, dôvera, ekonomická prevaha a pod., ktoré tak
doliehali na osobu uzavierajúcu zmluvu, že ju obmedzovali v slobode rozhodovania natoľko, že
urobila právny úkon, ktorý by inak neurobila, nemožno hovoriť o zmluvnej voľnosti. V prejednávanej veci

žalovaní prehlásili, že v prípade, že nedôjde k zaplateniu náhrady škody právnym predchodcom
žalobcu vo výške 4.500.000 Sk, ktorú im spôsobil svojim protiprávnym konaním, príjmu protiplnenie v
hodnote podľa znaleckého posudku vo výške 2.491.474,73 Sk; ako aj to, že v prípade povinnosti zaplatiť
„prípadnú“ daň z prevodu alebo prechodu vlastníckeho práva budú znášať náklady na daňovú povinnosť
bez ohľadu na povinný subjekt/daňovníka. Vychádzali pritom z toho, že zmluva o zabezpečovacom

prevode a prechode vlastníckeho práva nepodlieha daňovej povinnosti. Vo všeobecnosti
sa zmluvná pokuta nepovažuje za priečiacu sa dobrým mravom, ale rozpor s dobrými mravmi môže
vyplývaťzozneužitiastavu,situácie,nevedomostialebonespôsobilostizmluvnéhopartneranauzavretie
zmluvy s takými podmienkami, na ktoré by inak, nebyť svojho handicapu zmluvný partner nebol pristúpil.
Vysloveniu záveru o nesúlade s dobrými mravmi vo všeobecnosti nebráni, že posudzovaný
úkon bol výsledkom slobodného dispozičného dojednania strán, a ani to, kto rozpor s dobrými mravmi

spôsobil,alebočiniektorázostránbolapriuzatváranízmluvyvdobrejviere.Rozhodujúcijeibavýsledok;
rozpor s dobrými mravmi. Samotné dojednanie zmluvnej pokuty tak síce nemusí byť v rozpore s dobrými
mravmi, avšak v rozpore s dobrými mravmi môže byť samotný výkon práva, ktorý nepožíva právnu
ochranu. Žalobca v konaní poukazoval na to, že porušením zmluvnej povinnosti žalovanými
zaplatiť daň z prevodu a prechodu nehnuteľnosti v lehote stanovenej daňovým úradom,

hrozila právnemu predchodcovi žalobcu obrovská škoda vo forme penále, ktoré predstavovalo 0,5 %
denne z nedoplatku dane. Penále by teda podľa žalobcu predstavovalo 182,5 % ročne, a za 200 dní
omeškania by penále dosiahlo 100 % výšky vyrubenej dane. Za 517 dní omeškania, čo predstavuje
omeškanie žalovaných s úhradou nákladov na vyrubenú daň voči právnemu predchodcovi žalobcu, by
penále dosiahlo 285,5 % z vyrubenej dane, t.j. vo finančnom vyjadrení 20.593,51 eur. Škode právny

predchodca žalobcu zabránil svojim aktívnym prístupom tým, že vyrubenú daň sám v stanovenej lehote
zaplatil, i keď tak podľa zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva mali urobiť žalovaní.
Žalovaným na druhej strane vznikla škoda protiprávnym konaním právneho predchodcu žalobcu pri
plnení zo zmluvy o dielo, za ktoré právny predchodca žalobcu zodpovedal a zaviazal sa škodu
v sume 149.372,63 eur uhradiť. Za situácie, že právny predchodca žalobcu sa plneniu vyhýbal, v záujme

usporiadaniavzťahovuzatvoriližalovaníprenichobjektívnenevýhodnúzmluvu.Pohľadávkažalovaných
bola zabezpečená Nehnuteľnosťami v hodnote podľa znaleckého posudku 82.984,79 eur, o hodnote
ktorej žalovaní mali vedomosť, ale pod vplyvom vzniknutej situácie s predmetom zabezpečujúcim
pohľadávku súhlasili. V zmluve súhlasili i s podmienkou hradenia nákladov na prípadnú daň, nakoľko
mali za to, že zmluva nepodlieha daňovej povinnosti a s tým súvisiacou zmluvnou pokutou. Vo finančnom

vyjadrení pohľadávka žalovaných, ktorá vznikla protiprávnym konaním právneho predchodcu žalobcu
bola uspokojená v sume 58.421,30 eur (149.372,63 - 82.984,79 - 7.966,54 (náklady na daň) ,
t.j. vo výške 39%. To znamená, že sa žalobca v 61% vyhol svojej povinnosti zo záväzkového vzťahu, t.j.
do sumy 90.951,33 eur. Súd tak posúdil túto zmluvu ako zmluvu obsahujúcu vzájomne neekvivalentné
zmluvnéprotiplnenia,ktorébolivýsledkomzneužitiasubjektívnehohandicapužalovaných,akoajďalších

popísaných okolností, za ktorých došlo k uzavretiu zmluvy. Súd preto posúdil takýto výkon práva žalobcu
nazaplateniezmluvnejpokutyspríslušenstvom,akovýkonprávavrozporesdobrýmimravmi, a
žalobuvčastiozaplateniezmluvnejpokutyspolusúrokomzomeškaniazamietolakonároknepožívajúci
právnu ochranu.. Rozhodnutie o náhrade trov konania si súd vyhradil na samostatné rozhodnutie.

9. Rozsudok napadol odvolaním žalobca prostredníctvom právneho zástupcu do jeho zamietajúcej
časti, podaním doručeným súdu dňa 06.11.2015. Namietol, že v tejto časti je rozsudok vecne nesprávny
a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu o
zaplatenie zmluvnej pokuty s príslušenstvom, ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Vychádzal
pritom z právneho názoru, že samotné dojednanie zmluvnej pokuty síce nie je v rozpore s dobrými

mravmi, ale v rozpore s dobrými mravmi je samotný výkon práva, ktorý nepožíva právnu ochranu.
Podľa názoru súdu teda zmluvné dojednanie o zmluvnej pokute v článku V., bod. 2 Zmluvy o
zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva na byt a pozemok, zo dňa 03.07.2001 (ďalej len Zmluva),
je síce platné, ale výkon práva na zaplatenie tejto zmluvnej pokuty je v rozpore s dobrými mravmi.
Súd sa zameral na to, či bola splnená jedna zo základných zásad súkromného práva, a to zásada

ekvivalencieplnení,ktorásivyžaduje,abyplnenieazaňposkytnutéplneniebolizhľadiskasvojejhodnoty
vyvážené. Podľa názoru súdu žalovaní uzatvorili pre nich objektívne nevýhodnú zmluvu, ktorá obsahuje
vzájomne neekvivalentné zmluvné protiplnenia, ktoré boli výsledkom zneužitia subjektívneho handicapu
žalovaných. Takéto závery súdu prvej inštancie sú podľa názoru žalobcu absolútne nesprávne. Podľajehonázorudojednaniaozmluvnejpokutevcitovanomčlánkuzmluvysúnielenplatné,aleajvýkonpráva
na zaplatenie tejto zmluvnej pokuty požíva právnu ochranu, keďže nie je v rozpore s dobrými mravmi.
Súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 3 ods. 1 OZ na výkon práva žalobcu na zaplatenie zmluvnej

pokuty. Uvedené ustanovenie sa môže aplikovať len výnimočne, a nesmie viesť k oslabeniu princípu
právnej istoty v občianskoprávnych vzťahoch. Voľnú úvahu súdu o jeho aplikácii treba presvedčivo
odôvodniť dôkladnými skutkovými zisteniami. V prejednávanej veci voľná úvaha súdu nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní. Žalovaní bolo už dávno pred uzavretím Zmluvy právne zastúpení ich súčasným
právnym zástupcom JUDr. Vladimírom Šebom, ako to vyplýva z jeho právnych úkonov z roku 2000 a

2001. Už samotná táto okolnosť vylučuje, aby mohol žalobca zneužiť tieseň, či subjektívny handicap
žalovaných, ktorí konali až na základe právnej pomoci pre advokáta. Nie je správny ani záver súdu,
že .....“ zmluvu pripravoval právny predchodca žalobcu, ktorý do zmluvy zakomponoval článok V. bod
2, ........ Žalobcovia toto ustanovenie namietali, nakoľko zabezpečovací prevod vlastníckeho práva v
tom čase nepodliehal daňovej povinnosti, ale v dobrej viere...., zmluvu s takouto zmluvnou podmienkou
podpísali...“. Takéto skutkové závery súd vyvodil iba z tvrdení právneho zástupcu žalovaných a z

výpovede žalovanej v 2. rade. Právny zástupca žalobcu však tvrdil opak, konkrétne na pojednávaní dňa
18.03.2015, kedy uviedol, že Zmluva o zabezpečovacom prevode bola podpísaná po vzájomnej dohode
účastníkov, a viackrát jej znenie kolovalo medzi nimi. Taktiež z listu právneho zástupcu žalovaných zo
dňa 19.02.2001 vyplýva, že uzavretie Zmluvy inicioval právny zástupca žalovaných. Je to teda pravý
opak tvrdenia právneho zástupcu žalovaných a žalovanej v 2. rade, ktoré tvrdili počas súdneho konania.

Akodôkaztejtoodvolacejnámietkypredložilprávnyzástupcažalobculistprávnehozástupcužalovaných
zo dňa 11.06.2001, z ktorého vyplýva, že ustanovenie čl. V bod 2 Zmluvy navrhol práve právny
zástupca žalovaných. Taktiež skutočnosť, že uzavretie Zmluvy navrhoval právny zástupca žalovaných
dňa 19.02.2001, avšak zmluva bola nakoniec uzavretá až 03.07.2001 potvrdzuje, že zmluva sa oboma
stranami pripravovala a pripomienkovala dlhšiu dobu. Aj z tohto dôvodu nemožno urobiť skutkový

záver, že právny predchodca žalobcu pri uzavretí zmluvy nejakým spôsobom zneužil tieseň, alebo
subjektívny handicap žalovaných. Je tiež nepochybné, že zložením sumy 240 000,- Sk do notárskej
úschovy dňa 15.03.2005 nemohlo dôjsť k splneniu záväzku žalovaných uhradiť náklady na zaplatenie
dane z prevodu Nehnuteľnosti podľa sporného článku V. bod 2 Zmluvy. Na tieto otázky napokon vyslovil
záväznýprávnynázorajodvolacísúdvzrušujúcomuznesenísp.zn.14Co/233/2013,zodňa05.08.2014.

V tejto súvislosti je irelevantné, či právny predchodca žalobcu vedel alebo nevedel o spísaní zápisnice
o notárskej úschove už v čase jej spísania dňa 15.03.2005. Túto zápisnicu podľa vlastnej výpovede
spísala samotná žalovaná v 2. rade po konzultácii s jej právnym zástupcom a príslušným notárom.
Právny predchodca sa na takejto zápisnici vôbec nepodieľal. Potvrdzuje to aj mailová komunikácia
medzi právnymi zástupcami strán sporu z júna a júla 2005, kedy komunikovali už iba o prípadnej

zmene podmienok notárskej úschovy, keďže jej formulácie neboli presné a určité. Podľa názoru žalobcu
nemožno poskytnúť právnu ochranu žalovaným, ktorí si neodôvodnene mysleli jednak to, že daň z
prevodunehnuteľnostisaprizmluveozabezpečovacomprevodevlastníckehoprávaneplatí;ajednakto,
že zložením peňazí do notárskej úschovy vo výške nákladov na zaplatenie dane si splnia svoj záväzok
uhradiť tieto náklady podľa článku V. bod 2 Zmluvy, takže im nevznikne povinnosť zaplatiť zmluvnú

pokutu. V tomto čase boli žalovaní zastúpení advokátom, ktorý im v týchto záležitostiach poskytoval,
resp. mal poskytnúť potrebnú právnu pomoc. K záveru súdu o údajnej neekvivalencii vzájomných
zmluvných plnení vyplývajúcich zo Zmluvy žalobca namietol, že v Zmluve bolo dohodnuté, že za
účelom zabezpečenia splnenia záväzku právneho predchodcu žalobcu - spoločnosti HARVARD REAL
ESTATE COMPANY s.r.o. (HREC) zaplatiť žalovaným finančnú kompenzáciu vo výške 4 500 000,- SK

(149.372,63 eur) vyplývajúcej z mimosúdnej dohody o urovnaní zo dňa 30.05.2000, spoločnosť HREC
ako dlžník prevádza na žalovaných ako veriteľov vlastnícke právo k Nehnuteľnostiam, špecifikovaným
v článku I. bod 1 Zmluvy, v článku III. bod 4 Zmluvy bolo konštatované, že spoločnosť HREC je ku
dňu podpisu zmluvy v omeškaní so zaplatením dvoch splátok, a to sumy 4 300 000,- Sk splatnej dňa
31.12.2000, a sumy 100 000,- Sk splatnej dňa 30.05.2001. Žalovaní nadobudli vlastnícke právo k

Nehnuteľnostiampovolenímvkladudokatastranehnuteľnostídňa02.08.2001.Vzmluveboladohodnutá
rozväzovacia podmienka spočívajúca v tom, že spoločnosť HREC splní svoj záväzok zaplatiť žalovaným
4 500 000,- Sk v celom rozsahu, čím by sa opätovne stal vlastníkom prevedenej Nehnuteľnosti,
a taktiež bolo dohodnuté, že ak spoločnosť HREC tento záväzok nesplní, a to ani do 15 dní od
podpisu Zmluvy, stratí prevod vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, realizovanej na základe

Zmluvy charakter zabezpečovací a stane sa nepodmieneným a definitívnym. Zároveň zanikne v plnom
rozsahu záväzok spoločnosti HREC zaplatiť žalovaným peňažný záväzok 4 500 000,- Sk. Pri posúdení
neekvivalencievzájomnýchzáväzkov,súdprvejinštancievychádzalztoho,žeprevádzanánehnuteľnosť
podľa znaleckého posudku č. 143/2000 zo dňa 23.09.2000 bola ocenená v súlade s cenovými predpismilen na sumu 2 491 474,73 Sk (82 701,81 eur). Takýto skutkový záver je úplne nesprávny, pretože v
článku I. bod 9 Zmluvy sa zmluvné strany dohodli na tom, že cena prevádzanej nehnuteľnosti, určená
na základe jej trhovej hodnoty predstavuje sumu 4 500 000,- Sk, čo obidve zmluvné strany akceptujú.

Súd preto nemôže vychádzať z hodnoty nehnuteľnosti 82 701,81 eur. Oceňovanie nehnuteľnosti v
znaleckých posudkoch v rozhodnom čase, teda v roku 2001 podľa vtedy platných cenových predpisov,
nezodpovedalo trhovej, teda všeobecnej hodnote nehnuteľnosti a slúžilo najmä pre účely vyrubenia
dane z prevodu a prechodu nehnuteľnosti. Žalovaní v tom čase ani sami nenamietali, že by hodnota
prevádzanej Nehnuteľnosti nepostačovala na zabezpečenie peňažného záväzku spoločnosti HREC

s.r.o.. Žalovaní namiesto finančných prostriedkov vo výške 4 500 000,- Sk nadobudli do vlastníctva
Nehnuteľnosť, ktorej trhová hodnota v roku 2001 predstavovala rovnakú sumu, a s touto trhovou
hodnotou súhlasili obe zmluvné strany. Pohľadávka žalovaných tak bola uspokojená v plnom rozsahu.
Aj keby sa vychádzalo z tvrdenia súdu prvej inštancie, že pri posudzovaní ekvivalencie plnení treba
odpočítať z hodnoty Nehnuteľnosti náklady na daň z prevodu nehnuteľnosti vo výške 7966,54 eur,
ktoré museli žalovaní v zmysle zmluvy zaplatiť, tak by bola miera uspokojenia pohľadávky žalovaných

vo výške 94.67 %, čo určite nemôže spôsobiť porušenie zásady ekvivalencie plnení. Navyše žalovaní
v zmluve so zaplatením nákladov na daň slobodne súhlasili, čím došlo k naplneniu zásady zmluvnej
slobody.Zmluvnápokutatakboladojednanáplatne,čovpodstatepotvrdilajsúdprvejinštancie.Ajvýška
dohodnutej zmluvnej pokuty vo výške 100 % vyrubenej dane z prevodu a prechodu nehnuteľnosti je
primeraná najmä so zohľadnením výšky škody, ktorú bolo možné rozumne pri porušení zabezpečovanej

povinnosti žalovanými očakávať. Ak by žalobca nezaplatil daň z prevodu a prechodu nehnuteľnosti,
hrozila mu obrovská škoda vo forme penále, ktoré sa priamo spomína aj v platobnom výmere Daňového
úradu Bratislava IV, a to vo výške 0,5 % z nedoplatku dane za každý deň omeškania v zmysle zákona
č. 318/1992 Zb.. Penále by tak predstavovalo 182,56 % ročne z nezaplatenej dane, t.j. za 200 dní
omeškania by penále dosiahlo 100 % výšky vyrubenej dane, a za 517 dní omeškania, čo predstavuje

omeškanie žalovaných s úhradou nákladov na daň, by penále dosiahlo sumu 285,5 % z vyrubenej dane,
teda sumu 20 593,51 eur. Táto suma by predstavovala škodu, ktorá by vznikla právnemu predchodcovi
žalobcu porušením povinnosti žalovaných zaplatiť včas náklady na daň. Nedošlo teda k porušeniu
zásady ekvivalencie plnení, a výkon práva žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty nie je v rozpore s
dobrými mravmi. Preto sa domáhajú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil v napadnutej časti

tak, že žalobe v znení jej čiastočného späťvzatia zo dňa 09.08.2006 v plnom rozsahu vyhovie, a zaviaže
žalovaných solidárne nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného aj odvolacieho konania.

10. Súd prvej inštancie doručil odvolanie žalobcu právnemu zástupcovi žalovaných, ktorý sa k nemu
vyjadril podaním doručeným súdu dňa 03.12.2015. Podľa jeho názoru žalobca v odvolaní neuviedol

žiadne nové skutočnosti, ani dôkazy preukazujúce, že jeho návrh je dôvodný. Uviedol len to, čo už bolo
predmetom konania na súde prvej inštancie a čo uviedol v podanej žalobe. Žalovaní v 1. a 2. rade
preto v plnom rozsahu zotrvávajú na svojich doterajších písomných a ústnych vyjadreniach. Navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

11. Spis bol na odvolacie konanie predložený dňa 03.12.2015. Krajský súd prejednal odvolanie
žalovaných v 1. a 2. rade ako súd odvolací podľa § 34 CSP, v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods.
1 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie nie je
dôvodné.

12. Odvolací súd sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie stotožnil a poukazuje na ne
v súlade s § 387 ods. 2 CSP. K odvolacím námietkam žalobcu považuje odvolací súd doplniť nasledovné:
Podľa okolností prípadu aj taký výkon práva, ktorý zodpovedá zákonu, môže byť považovaný za
v rozpore s dobrými mravmi, a preto mu bude súdom odopretá právna ochrana (právny názor
prezentovaný v rozhodnutiach napr. NS ČR sp. zn. 25Cdo 4209/2011, a sp. zn. 30Cdo 3838/2014).37.

Znamená to, že zákon subjektívne práva nielen priznáva, ale poskytuje aj ochranu ich výkonu. Nechráni
však taký výkon práva, ktorý sa prieči dobrým mravom. Pojmovo výkon práva znamená využitie
(realizáciu) práva tým subjektom, ktorému právo patrí. Výkon práva preto logicky predpokladá existenciu
práva, prípadne povinnosti, ktorá sa má vykonať. Výkon práva však má svoje pravidlá a musí sa vykonať
v súlade so zákonom. Všeobecným pravidlom, v súlade s ktorým sú subjekty práv povinné

vykonávať svoje práva, je zásada dobrých mravov. Právo teda zakazuje výkon práv, ktoré síce vznikli v
súlade s právom, ak ich výkon je v kolízii s dobrými mravmi. Aplikácia zákona musí byť vždy v
súladesozásadamimorálky.Inštitútdobrýchmravovjekorektívom,ktorýumožňujesúdu,abynevyhovel
žalobe, ktorá je síce dôvodná, avšak sú tu iné okolnosti, vo svetle ktorých by výkonom takéhoto právanastala výrazná nespravodlivosť. Zmyslom tohto ustanovenia je teda zamedziť výkonu práva, ktorý
síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje dobrým mravom. Dobré mravy možno definovať ako súhrn
spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť,

vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu
noriem základných.

13. Vzhľadom na zistené okolnosti, za ktorých bola uzavretá dohoda o zmluvnej pokute aj odvolací súd
dospel k záveru, že výkon práva k dohodnutej zmluvnej pokute, by bol v rozpore s dobrými mravmi.

Predovšetkým je nutné zohľadniť príčiny, ktoré viedli k uzavretiu jednak Zmluvy o zabezpečovacom
prevode práva a jednak Zmluvy o urovnaní medzi stranami sporu; a to vznik závažnej škody na
strane žalovaných zavinením právneho predchodcu žalobcu pri zhotovení dohodnutého diela, ktoré
bolo odovzdané už v roku 1997. V rámci urovnania tohto záväzku právneho predchodcu žalobcu
na náhradu škody boli následne uzavreté sporné zmluvy, ktoré žalovaní uzavreli z dôvodu získania
kompenzácie za dlhodobý stav nemožnosti riadne užívať zaplatené dielo žalobcu. Hlavným dôvodom

bola skutočnosť, že právny predchodca žalobcu nemal dostatok finančných prostriedkov na primeranú
finančnú kompenzáciu žalovaných, ktorej výška medzi stranami nebola sporná.. Ak by ich mal, nebolo
by potrebné uzatvárať zmluvu o zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnosti, a nevznikol by
problém s platením dane z jej prevodu, a potreba zabezpečenia zaplatenia dane zmluvnou pokutou.
V zmluve o zabezpečovacom prevode práva bolo dohodnuté, že žalovaní uhradia prípadnú daň z

prevodu Nehnuteľností, hoci ide zo zákona o neprevoditeľnú povinnosť daňového subjektu. Súčasne
boli zaviazaní aj na spornú zmluvnú pokutu, ak by daň neuhradili v lehote splatnosti. Naproti tomu,
k plneniu povinností žalobcu nahradiť včas žalovaným primeranú kompenzáciu za spôsobenú škodu,
nebola dohodnutá žiadna sankcia v prospech žalovaných. Po doručení platobného výmeru žalovaní daň
neuhradili z dôvodu iného právneho názoru na daňovú povinnosť žalobcu, avšak v lehote splatnosti

zložili celú potrebnú sumu do notárskej úschovy s rozväzovacou podmienkou, že má byť vyplatená v
prospech žalobcu, ak bude právoplatne zaviazaný daň uhradiť. Žalovaní od počiatku tvrdili, že žalobca
o zloženej úschove od počiatku vedel a dokonca pripomienkoval znenie notárskej zápisnice. Žalobcovi
sa opak nepodarilo preukázať, pričom z úschovy skutočne bola celá suma vyplatená právnemu
predchodcovi žalobcu. Aj keď samotné zloženie sumy do notárskej úschovy nespôsobilo zánik dlhu,

právnemu predchodcovi žalobcu bolo známe, že počas doby kým sa právoplatne neskončí súdne
konanie o správnej žalobe žalobcu, je zabezpečené splnenie záväzku žalovaných zaplatiť náklady
na daň za prevod Nehnuteľnosti jeho zložením do notárskej úschovy, k čomu napokon aj došlo. Za
takýchto okolností by bolo zaplatenie žalovanej zmluvnej pokuty neprimerane tvrdým výkonom práva
voči žalovaným, teda výkonom v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 OZ, ktorý nemôže požívať

súdnu ochranu tak, ako to správne vyhodnotil súd prvej inštancie. Tieto závery samy osebe odôvodňujú
vyhodnotiť výkon práva žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty ako výkon práva v rozpore s dobrými
mravmi, pričom polemizovaná hodnota plnenia a protiplnenia strán sporu zo Zmluvy o zabezpečovacom
prevode práva vo vzťahu k hodnote prevádzaných Nehnuteľností (trhovej, resp. znalecky určenej) má
len zástupný, podporný význam .

14. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne
správny potvrdil.

15. Žalovaným v 1. a 2. rade ako úspešnej strane sporu aj v odvolacom konaní, priznal odvolací súd

podľa § 255 ods. 1 CSP plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške trov odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením podľa
§ 262 ods. 2 CSP.

16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručeniaopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh
(§ 428 CSP).